Island 2010 • Okolo ostrova

Island je krajina s divokou a rozmanitou prírodou. Aj ľudia bez výraznejších turistických ambícií sa dokážu dostať k väčšine atrakcií, stačí k tomu iba terénne auto a trocha vodičskej zručnosti. Peším turistom sa však Island odmení nezmazateľnými zážitkami. Náš plán je preto jednoduchý - prenajať si auto a ísť, kam sa nám zachce, vyjsť na každý kopec, ktorý sa nám zapáči, spávať v stane, variť si na benzínovom variči, z času na čas prespať v hoteli so sprchami... Časť 1 • Časť 2 • Časť 3

Chlapci z Air Berlin však majú iný názor. Hneď na začiatok nám strácajú tri zo štyroch ruksakov. Dva sa síce po troch dňoch nájdu, ale tretí - ten najpodstatnejší, pretože v ňom bol spoľahlivý stan - nie. Takže musíme spávať v hoteloch a ubytovniach, čo nám v rozpočte narobí poriadnu dieru a nabúra plán, musíme sme sa držať obývaných oblastí.

ČASŤ 1 • Juh a výstup na najvyšší vrch Islandu
ČASŤ 2 • Vnútrozemie a sever ostrova
ČASŤ 3 • Laki, Landmannalaugar a Západné fjordy

Pre tých, ktorým sa nechce čítať celý cestopis: to najzaujímavejšie je v tretej časti. Alebo na interaktívnej mape s priamymi odkazmi na časti článku s opisom príslušných turistických atrakcií Islandu. Červené značky sú odkazy na zaujímavosti z ďalšej cesty v roku 2013. (Veľká mapa.)

Reykjavík

Samozrejme nemáme rezervované žiadne ubytovanie, takže prvá noc je neveselá, spíme v studenom aute v tenkých bundách a bez svetrov. Cez deň sa v daždi motáme po nezaujímavom Rekjavíku, dúfajúc, že nám batožina príde a my budeme môcť vyraziť do islandskej divočiny.

Jedna stavba však v Reykjavíku ozaj stojí za to. Betónový kostol Hallgrímskirkja. Nie, nie je to preklep, ten kostol je naozaj betónový a naozaj ho treba vidieť. Krásna neogotická stavba zachováva línie a proporcie starej gotiky, prvky sú však inšpirované islandskou prírodou. Stĺpy vonkajšej fasády zobrazujú vulkanický čadič, ktorým je posiaty ostrovný vidiek (napríklad pri vodopáde Svartifoss). Interiér je veľmi striedmy, ako protiklad k jeho strohej čistote sa vyníma veľkolepý organ.

Výstup na sopku Hekla

Naša prvá cesta vedie do kempu Leirubakki pod známu sopku Hekla (1 491 m). Ako všade na Islande, aj tu majú termálny bazénik. Prespávame v hoteli vedľa kempu, ráno vyťahujeme pár informácií z americkej geologičky, ktorá tam spala tiež, a nedočkaví po zážitkoch sadáme do auta. Smer vrchol sopky Hekla, samozrejme. Prší.

Po pár kilometroch končí asfaltka a začína typicky islandská prašná cesta. Terénnym autom sa dá dostať až na hrebeň smerujúci ku kráteru Hekly. Nie je to nič protizákonné alebo neúctivé k prírode - celý Island je popretkávaný prašnými cestami, po ktorých môže každý na vlastné nebezpečie jazdiť, kam sa mu zachce. Zakázané je však z týchto ciest schádzať.

Vyjazdené koľaje pokračujú po hrebeni ešte ďalej, smerujú však do prudkého kamenistého kopca a ja nemám odvahu to vyjsť autom. O pár dní, keď už som bol s autom trochu zžitý, by som si na to trúfol, nijako náročný ten výjazd zasa nie je...

Z miesta, kde sme zaparkovali, trvá výlet na Heklu a naspäť bežným tempom asi tri hodiny. Sama bolí hrdlo a fúka silný vietor, tak radšej ostáva v aute, batožina stále nedorazila a niet si veľmi čo obliecť. Napriek tomu vyrážame v trojici v oblečení z lietadla do strmého stúpania. Cestou Maťovi vysvetľujem princíp tektonickej aktivity, ukazujem sopečný prach a lávové polia... Skupinka Angličanov, s ktorou sme vyrážali, ma vďaka tomu (a asi aj vďaka pre nich exotickej slovenčine) chybne identifikuje ako islandského sprievodcu a pýtajú sa nás na názvy vrchov, riek, osád a podobne. S kamennou tvárou generujem pár islandsky znejúcich názvov a stúpame ďalej. Na vrchole sa im - samozrejme - priznám a so smiechom robíme pár spoločných fotiek. Stále prší.

Pôda v okolí krátera Hekly je horúca, spod nôh stúpa dym, ktorý majú na svedomí priesaky pár cez sopečné podložie. Je mimoriadne mäkká a poddajná, nohy sa do nej pri každom kroku zabárajú takmer po členky. Dobre sa v nej beží, žiadna záťaž na kolená nehrozí...

Háifoss, Gullfoss a Geysir

Vraciame sa do auta a ideme smerom na západ. Krátkou odbočkou z hlavnej cesty sa dostávame ku krásnemu vodopádu Háifossu (122 m) a jeho menšej kaskádovej dvojičke Granni. Stále prší, slnko sme od príletu ešte nevideli.

Pri Háifosse si uvedomujem rozdielny prístup pri budovaní turistických ciest k atraktívnym prírodnym útvarom. Na Islande nie sú žiadne zábradlia ani ohrady, len pri parkoviskách sú cedule s upozornením na nebezpečenstvo. Islandská vláda za mňa nerozhoduje, kam môžem ísť, kam mám alebo nemám stúpať ani mi nezakazuje vstup na miesta, ktoré zaváňajú zranením. Človek si musí dávať pozor sám na seba. Chcem ísť na okraj 130-metrovej skaly? Môžem. Chcem ísť do lávovej jaskyne s prepadnutým stropom? Žiadny problém. Chcem si namočiť nohu do najmohutnejšieho vodopádu v Európe? Kľudne. Turista tam má absolútnu slobodu, na druhej strane však má aj zodpovednosť.

Zvláštne, že na Islande to funguje. Typický európsky prístup k prírodným útvarom káže všetko ohradiť a zakázať, urobiť jeden chodník, z ktorého sa pod hrozbou pokút nemôže nikam odbočiť, a - samozrejme - vyberať mastné vstupné. Islandský prístup mi je však oveľa bližší, oveľa slobodnejší. Obávam sa však, že nebude dlho trvať, kým sa to zmení.


Od Háifossu pokračujeme k dvom najväčším lákadlám ostrova. Kaskádový vodopád Gullfoss je skutočne očarujúci, vodu z neho odvádza hlboká úzka roklina zahalená vo vodnej triešti. Pár minút chôdze proti prúdu rieky nachádzame niekoľko do červena sfarbených železitých potokov.

Oblasť Geysiru ma nijako zvlášť neoslovila. Viac ako vybuchujúci gejzír Strokkur sa mi páčili termálne jazierka a zaujímavá hra farieb v jeho okolí. Ozaj - a stále prší...

Upršaný juh

Vraciame sa na Ring road (cesta číslo 1, ktorá vedie okolo celého ostrova a je z väčšej časti asfaltová) a smerujeme na východ. Prechádzame cez most ponad rieku Gilsá, ktorý strhla masa vody z roztopeného ľadovca pri erupcii sopky Eyjafjalla pár mesiacov pred naším príchodom. Čaká nás niekoľko známych vodopádov, najpôsobivejší je majestátny Seljalandsfoss. Rúti sa cez dlhokánsku skalnú stenu a umožňuje prechádzku po chodníku poza padajúcu vodu, čo nie je zrovna najbežnejšia vec. Pri každej prírodnej atrakcii sú masy turistov, trvá dosť dlho, kým sa mi pred objektívom nikto nemotá. A prší.

Ďalším vodopádom na rade je Skógafoss. Nie je ničím zaujímavý, azda len tým, že v jeho blízkosti je kemp so sprchami zdarma. Tak sa tam aspoň pod prístreškom najeme a pokračujeme ďalej.

Desať kilometrov pred cestou ku skalnej bráne pri Dyrhólaey je nenápadná odbočka na rozsiahle čierne pláže. Najprv sa zastavíme pri opustenom štrkovom bagri, trochu sa pri ňom vybláznime (zo Sama bude vskutku skvelý žeriavnik, čaká ho veľká budúcnosť) a potom pár desiatok minút hľadáme vrak havarovaného amerického lietadla Dakota C-117, vojenskej variante populárneho modelu DC-3. Lietadlo tu zostalo po núdzovom pristátí pri prelete z radarovej stanice Stokkses pri Höfne naspäť na keflavícku základňu 21. novembra 1973 (často chybne datované o tri dni neskôr). Obete žiadne, ale trosky lietadla rozobrali Islanďania z blízkych usadlostí, najmä ľahko recyklovateľné hliník a kabeláž sú veľmi populárne, trup slúžil ako cvičný strelecký cieľ (tu je jeho celý príbeh s miernymi faktografickými chybami v poľštine, a tu presnejší v angličtine).

 

Zbadáme ho v diaľke na malom kopčeku, cestu nám však prehradí brod s veľmi mäkkým pieskovým schodom na výjazde, cez ktorý si autom netrúfam. Vyzúvam si topánky, vyhrniem nohavice a vodu s teplotou tak 5-7 °C prebrodím. Fotím si rozbitý vrak a s Maťom, ktorý medzitým potok prebrodil tiež, sa vraciame k autu. Stále prší.

Po povinnej zastávke pri skalnej bráne pri Dyrhólaey, ktorá je považovaná za najjužnejší bod Islandu, sadáme do auta a rozčarovaní z počasia v silnom daždi mierime do 150 kilometrov vzdialeného Skaftafellu. Dážď je teraz silný a hustý, nedá sa ani narýchlo vybehnúť k nejakej prírodnej zaujímavosti, preto dúfame, že sa sem ešte stihneme vrátiť v lepšom počasí. Telefonicky vybavujeme sprievodcu na výstup na najvyšší vrch Islandu, ktorý sa nachádza na okraji krátera vo výbežku Vatnajökullu, tretieho najväčšieho ľadovca na svete. Večerný brífing pred výstupom stíhame na poslednú chvíľu a dúfame, že sa počasie konečne umúdri.

Hvannadalshnúkur, vrchol celej dovolenky aj Islandu

Neumúdrilo sa, prší - a tak aj ďalší deň začína depresívne. Maťo má opuchnuté koleno, takže túra pre neho skončila, Veronika sa na ňu necíti vôbec... Do auta k sprievodcovi Ágústovi preto nakoniec sadáme iba ja so Samom a Angličan Ashtok. O piatej ráno sa presúvame na parkovisko vo výške asi 20 metrov nad morom. Cieľ je vo výške 2 110 metrov, takže nás čaká celkom svieže prevýšenie. Dávame si na seba všetky nepremokavé veci, ktoré nájdeme, a v zlej viditeľnosti kráčame hore prudkým kopcom.

Výstup na Hvannadalshnúkur, najvyšší bod Islandu, nie je nijako nadmerne náročný, len je dlhý a problémy sú skôr s orientáciou. Preto je lepšie si zaplatiť sprievodcu, a aj keď to nie je zrovna najlacnejšie, stále to vychádza menej, ako povinný sprievodca na tatranský Gerlach. Pritom v cene je aj zapožičanie ľadovcového výstroja (mačky, cepín, sedačka a lano), prípadne aj turistickej výbavy - topánok či ruksaku. Trochu ma to prinútilo zamyslieť sa nad cenotvorbou našich slovenských „horských vodcov“, ktorí ryžujú na úplne zbytočnom a samoúčelnom monopole. Najať si sprievodcu vás totiž na Islande nikto nenúti napriek tomu, že prechod cez ľadovec a ľadovcové trhliny je určite nebezpečnejší, ako výstup na tatranské štíty. Druhou, menej nákladnou možnosťou je nasledovať tracklog nášho výstupu. Treba si však dávať obrovský pozor na ľadovcové trhliny a seraky, je nutná aspoň minimálna skúsenosť s pohybom po ľadovci.

Spočiatku stúpame strmým žľabom, vystretou rukou sa v stoji dotýkam kopca. Serpentínový chodník je klzký, za pár minút máme topánky obalené blatom. Po trištvrte hodine prichádzame k prameňu a plníme fľaše, je to posledná možnosť doplniť si zásobu pitnej vody.

Vchádzame do mraku, teplota klesá pod nulu, aj tak zlá viditeľnosť sa ešte znižuje. Pri občasných melodramatických pokusoch urobiť fotku mi zvyšok skupinky okamžite mizne v hmle. Strmé stúpanie sa láme do miernejšieho, hmla trochu redne, viditeľnosť je už takmer 50 metrov. Terén sa mení, je plný kameňov a morénových pahorkov, veští blízkosť ľadovca.

O pár minút na ľadovec aj naozaj vchádzame. Mierime k blízkemu skalnému ostrovčeku, kde si robíme dvadsaťminútovú prestávku. Vyberáme sedačky aj mačky, naväzujeme sa na lano a stúpame nekonečným ľadovcom. Na lane som posledný, snažím sa za pochodu robiť fotky bez toho, aby som zastavoval. Cepín mi zavadzia, preto mi ho Samo v rýchlosti pripevňuje na ruksak.

V strmom stúpaní rýchlo vychádzame nad vrstvu oblačnosti, prvýkrát na Islande vidíme slnko a mňa okamžite napĺňa optimizmus a dobrá nálada. Konečne dosahujeme horizont a pred nami sa otvára obrovský päťkilometrový kráter prikrytý ľadovcom. Na opačnom konci sa z neho dvíha skalný hrebeň s najvyšším bodom Islandu. Kráter je otvorený smerom na juhozápad, tým smerom tečie aj ľadovec a vznikajú tam veľké ľadovcové trhliny a seraky. Z toho smeru to je - podľa mňa - neschodné. My to obchádzame oblúkom z juho-juhovýchodu, trhlín tu je len pár a relatívne bezpečných.

Pri prestávke asi v strede krátera zisťujem, že som cestou stratil z ruksaku cepín, z čoho má sprievodca veľkú radosť. Našťastie mám ešte turistickú paličku, stačí aspoň na prieskum terénu. Cesta cez kráter je v poludňajšom slnku únavná a nekonečná. Sneh je pokrytý jemnou vrstvou popolčeku z erupcie Eyjafjally a zafarbuje ho do červenohneda.

Prichádzame pod skalný okraj krátera, počasie je v tejto výške nádherné a stále, preto sa rozhodujem nechať ruksak tu a na hrebeň pokračujem bez neho. Stúpame prudko hore, prechádzame cez niekoľko trochu ťažších trhlín a plytkým hrebeňom sme konečne na Hvannadalshnúkure, vrchole Islandu vo výške 2110 metrov.

Sneh pokrýva jemná vrstva popolčeku z erupcie sopky Eyjafjalla.

Zo Samovho batoha vyberám koláč, ktorý sme kúpili deň predtým na benzínke, honosne ho nazývam „winner cake“ a všetkým rozdávam. Islandskému sprievodcovi zasvietia očká, zjavne sme trafili jeho obľúbený. Výhľad je nádherný, aj keď je pod nami vrstva mrakov, v diaľke sa z nich vynára pár sopiek a hrebeňov. Na západ od nás vidíme vrchol Hekly, na ktorý sme vystúpili tri dni predtým, na severe zasa trčí okraj krátera Askje.

Sme úplne sami, v tento deň mala výstupiť na Hvannadalshnúkur len naša skupinka. Veľmi sa z toho teším, pri plánovaní cesty po Islande som na niektorých weboch narazil na fotky, kde bolo hore aj 50-60 ľudí. To fakt nemusím. Som spokojný, aj keby nám zasa pršalo až do konca pobytu (čo nakoniec aj bude), tento výstup za to všetko stál.

Pri zostupe beriem ruksak a nachádzam stratený cepín. Po vstupe do oblačnosti sprievodca vo veľmi zlej viditeľnosti párkrát stráca cestu, ale s pomocou GPS Magellan ju zasa nachádzame a napriek klzkému povrchu dochádzame na parkovisko bez najmenších zranení. Som tomu naozaj rád, počasie v nižších polohách s hustým dažďom a silným vetrom nebolo zrovna priateľské.

Celá túra nám trvala presne jedenásť hodín, podľa slov sprievodcu sme boli najrýchlejšia skupina, akú kedy mal - ale len vďaka tomu, že nás bolo tak málo a boli sme relatívne disciplinovaní. Vo väčších skupinách na trek plánuje okolo 15-18 hodín. Moja nepremokavá bunda premokla komplet, rovnako ako nepremokavé goretexové topánky. Je fajn investovať peniaze do vecí, ktoré sú vo finále naprd...

Cesta na východ

Na ďalší deň ráno ideme k blízkemu vodopádu Svartifoss. Lemujú ho krásne čadičové stĺpy, ktorými sa nechal inšpirovať architekt kostola v Reykjavíku pri návrhu fasády.

Sadáme do auta a už zasa v daždi mierime na východ, cieľom je najvýchodnejší bod Islandu. Navštevujeme ľadovcové lagúny Fjállsárlón a Jökullsárlón. Úlomky z ľadovca sú v nich cez úžľabinu odnášané do mora. Prvá je divokejšia a krajšia, druhá je turisticky dosť vychytená a je tam vybudovaná infraštruktúra. Samo s Verčou idú na výlet loďou po lagúne. Ja s Maťom robíme pár vycizelovaných choreografií pred webovou kamerou, za čo dostaneme niekoľko uznanlivých esemesiek od známych na Slovensku. V ústí lagúny šantia tulene, fotíme a čakáme na návrat námorníkov. Prší.

Asi po tridsiatich kilometroch odbáčame z Ring road na cestu F985, cieľom je horský hotel Jöklasel na okraji ľadovca Skálafellsjökull, s najvyššie položenou reštauráciou na Islande. Majú byť odtiaľ krásne výhľady na ľadovec aj na pobrežnú nížinu. Síce prší, ale viditeľnosť je pod oblakmi pomerne dobrá. Cesta je prekrásna, skvelé serpentíny, nádherné panorámy s horskými jazerami... A potom sme vošli do mraku. Viditeľnosť sotva pár metrov, zo skvelých serpentín sú nebezpečné zákruty so strmými zrázmi, z nádherných panorám biele mlieko hmly a horské jazero mám na čelnom skle. Stále dúfam, že vyjdeme nad mraky a otvorí sa krásne nebo, tak ako deň predtým na Hvannadalshnúkure, ale márne. Asi dva kilometre pred hotelom sa otáčame a pomaly ideme naspäť. Stále prší.

Na križovatke s Ring road sa stretávame s kamarátkou, ktorá so svojou skupinou ide okolo Islandu v opačnom smere ako my. No na rozdiel od nás majú v podstate stále slnečno, dážď ich zastihol len v jediný deň, keď stretli nás. S podobnými príhodami sa neskôr stretávam pravidelne - dve rôzne skupinky sú na Islande v rovnakom období, jednej po celý čas svieti slnko, druhej prší... Keby som to nezažil, neuverím.

Pokračujeme na východ. Pridáva sa silný nárazový vietor, vidíme niekoľko prevrátených karavanov, ktoré jednoducho sfúklo z cesty. Musím zastať na krajnici, neviem udržať auto na ceste. Vietor sa do nás oprie plnou silou a stojace auto posúva do boku asi o 20-30 centimetrov. Až nahrnutý štrk a šotolina nás zastavia. Naozaj som sa bál.

Najvýchodnejší bod Islandu

Pri rieke Fossá sa dážď mení na prijateľné mrholenie, tak zastavujeme pri bezmennom vodopáde v jej ústí. Je dravý a divoký s malebným výhľadom na morský záliv, do ktorého sa vlieva. Dážď zasa zosilnieva, Ringroad sa vinie po pobreží nezaujímavého fjordu, a tak sa rozhodneme pre skratku po ceste 939.

Správna voľba, cesta je zábavnejšia, viditeľnosť slušná, párkrát sa zastavujeme pri pamätníkoch, vodopádoch a zaujímavých panorámach. Znova sa napájame na Ring road, dlho sa tam však neohrejeme a odbáčame na horskú cestu F936. Tá vznikla ako obslužná komunikácia pre staviteľov elektrického vedenia. Je pomalá, kamenistá, ale krásna. Za celý čas sme nestretli jediné auto. Stále prší.

Prechádzame cez Reyðarfjörður a Eskifjörður a po nespevnenej ceste pokračujeme ďalej na východ. Cieľom je samoobslužná chata Karlsstaðir, v ktorej chceme prespať. Šplháme sa na hrebeň, pri zjazde prechádzame cez krásny skalnatý brod na terase menšieho vodopádu. Zastavujeme pri prázdnej chate, prezrieme si ju, ale všetci sme vymrznutí a premočení, rozhodujeme sa pre návrat do civilizovanejšieho Eskifjörðuru. Najprv však chceme vidieť najvýchodnejšie miesto Islandu, preto sa ešte chvíľu vezieme ďalej. Zastaví nás až more. Horský masív vypínajúci sa nad zálivom pokračuje ešte asi tri kilometre ďalej, dá sa tam však dostať iba turisticky s vakom na chrbte. Na to však nemáme počasie, pretože - veľmi prekvapivo - prší.

Štýlom „americký turista“ (cez stiahnuté okienko auta) robíme pár fotiek a otáčame sa naspäť. Prechádzame terasovitý brod a v dobrej nálade schádzame dolu k pobrežiu na cestu do Eskifjörðuru. Husto prší, z vyjazdených koľají sa stávajú zakalené rieky, stierače nestíhajú odhŕňať clonu vody, cez strešné okno zateká rovno na mňa... Chvíľka nepozornosti - a dostávam defekt. Desať kilometrov od Eskifjörðuru, v prudkom kamenistom kopci, nikde nik, kto by sa dal požiadať o pomoc. Pomaly schádzam na hlavnú cestu a na mieste, ktoré je konečne rovné, sa snažím spod auta uvoľniť rezervné koleso. Kladka je zaseknutá, nedá sa ňou otáčať. V silnom nárazovom vetre a prietrži mračien som už slušne premočený. Konečne sa kladka uvoľňuje a ja vymieňam koleso. Za odmenu som už okrem premočenia aj zablatený... Samo si pri tej príležitosti robí niekoľko akčných fotiek s motívom výmeny pneumatiky, statočne pózujem a tvárim sa, že ma to baví.

Pokračovanie - vnútrozemie a sever ostrova »

ČASŤ 1 • Juh a výstup na najvyšší vrch Islandu
ČASŤ 2 • Vnútrozemie a sever ostrova
ČASŤ 3 • Laki, Landmannalaugar a Západné fjordy