Island 2010 • Okolo ostrova

Island je krajina s divokou a rozmanitou prírodou. Aj ľudia bez výraznejších turistických ambícií sa dokážu dostať k väčšine atrakcií, stačí k tomu iba terénne auto a trocha vodičskej zručnosti. Peším turistom sa však Island odmení nezmazateľnými zážitkami. Náš plán je preto jednoduchý - prenajať si auto a ísť, kam sa nám zachce, vyjsť na každý kopec, ktorý sa nám zapáči, spávať v stane, variť si na benzínovom variči, z času na čas prespať v hoteli so sprchami... Časť 1 • Časť 2 • Časť 3

Chlapci z Air Berlin však majú iný názor. Hneď na začiatok nám strácajú tri zo štyroch ruksakov. Dva sa síce po troch dňoch nájdu, ale tretí - ten najpodstatnejší, pretože v ňom bol spoľahlivý stan - nie. Takže musíme spávať v hoteloch a ubytovniach, čo nám v rozpočte narobí poriadnu dieru a nabúra plán, musíme sme sa držať obývaných oblastí.


Pre tých, ktorým sa nechce čítať celý cestopis: to najzaujímavejšie je v tretej časti. Alebo na interaktívnej mape s priamymi odkazmi na časti článku s opisom príslušných turistických atrakcií Islandu. Červené značky sú odkazy na zaujímavosti z ďalšej cesty v roku 2013. (Veľká mapa.)

Reykjavík

Samozrejme nemáme rezervované žiadne ubytovanie, takže prvá noc je neveselá, spíme v studenom aute v tenkých bundách a bez svetrov. Cez deň sa v daždi motáme po nezaujímavom Rekjavíku, dúfajúc, že nám batožina príde a my budeme môcť vyraziť do islandskej divočiny.

Jedna stavba však v Reykjavíku ozaj stojí za to. Betónový kostol Hallgrímskirkja. Nie, nie je to preklep, ten kostol je naozaj betónový a naozaj ho treba vidieť. Krásna neogotická stavba zachováva línie a proporcie starej gotiky, prvky sú však inšpirované islandskou prírodou. Stĺpy vonkajšej fasády zobrazujú vulkanický čadič, ktorým je posiaty ostrovný vidiek (napríklad pri vodopáde Svartifoss). Interiér je veľmi striedmy, ako protiklad k jeho strohej čistote sa vyníma veľkolepý organ.



Výstup na sopku Hekla

Naša prvá cesta vedie do kempu Leirubakki pod známu sopku Hekla (1 491 m). Ako všade na Islande, aj tu majú termálny bazénik. Prespávame v hoteli vedľa kempu, ráno vyťahujeme pár informácií z americkej geologičky, ktorá tam spala tiež, a nedočkaví po zážitkoch sadáme do auta. Smer vrchol sopky Hekla, samozrejme. Prší.
Po pár kilometroch končí asfaltka a začína typicky islandská prašná cesta. Terénnym autom sa dá dostať až na hrebeň smerujúci ku kráteru Hekly. Nie je to nič protizákonné alebo neúctivé k prírode - celý Island je popretkávaný prašnými cestami, po ktorých môže každý na vlastné nebezpečie jazdiť, kam sa mu zachce. Zakázané je však z týchto ciest schádzať.

Vyjazdené koľaje pokračujú po hrebeni ešte ďalej, smerujú však do prudkého kamenistého kopca a ja nemám odvahu to vyjsť autom. O pár dní, keď už som bol s autom trochu zžitý, by som si na to trúfol, nijako náročný ten výjazd zasa nie je...
Z miesta, kde sme zaparkovali, trvá výlet na Heklu a naspäť bežným tempom asi tri hodiny. Sama bolí hrdlo a fúka silný vietor, tak radšej ostáva v aute, batožina stále nedorazila a niet si veľmi čo obliecť. Napriek tomu vyrážame v trojici v oblečení z lietadla do strmého stúpania. Cestou Maťovi vysvetľujem princíp tektonickej aktivity, ukazujem sopečný prach a lávové polia... Skupinka Angličanov, s ktorou sme vyrážali, ma vďaka tomu (a asi aj vďaka pre nich exotickej slovenčine) chybne identifikuje ako islandského sprievodcu a pýtajú sa nás na názvy vrchov, riek, osád a podobne. S kamennou tvárou generujem pár islandsky znejúcich názvov a stúpame ďalej. Na vrchole sa im - samozrejme - priznám a so smiechom robíme pár spoločných fotiek. Stále prší.

Pôda v okolí krátera Hekly je horúca, spod nôh stúpa dym, ktorý majú na svedomí priesaky pár cez sopečné podložie. Je mimoriadne mäkká a poddajná, nohy sa do nej pri každom kroku zabárajú takmer po členky. Dobre sa v nej beží, žiadna záťaž na kolená nehrozí...


Háifoss, Gullfoss a Geysir

Vraciame sa do auta a ideme smerom na západ. Krátkou odbočkou z hlavnej cesty sa dostávame ku krásnemu vodopádu Háifossu (122 m) a jeho menšej kaskádovej dvojičke Granni. Stále prší, slnko sme od príletu ešte nevideli.

Pri Háifosse si uvedomujem rozdielny prístup pri budovaní turistických ciest k atraktívnym prírodnym útvarom. Na Islande nie sú žiadne zábradlia ani ohrady, len pri parkoviskách sú cedule s upozornením na nebezpečenstvo. Islandská vláda za mňa nerozhoduje, kam môžem ísť, kam mám alebo nemám stúpať ani mi nezakazuje vstup na miesta, ktoré zaváňajú zranením. Človek si musí dávať pozor sám na seba. Chcem ísť na okraj 130-metrovej skaly? Môžem. Chcem ísť do lávovej jaskyne s prepadnutým stropom? Žiadny problém. Chcem si namočiť nohu do najmohutnejšieho vodopádu v Európe? Kľudne. Turista tam má absolútnu slobodu, na druhej strane však má aj zodpovednosť.

Zvláštne, že na Islande to funguje. Typický európsky prístup k prírodným útvarom káže všetko ohradiť a zakázať, urobiť jeden chodník, z ktorého sa pod hrozbou pokút nemôže nikam odbočiť, a - samozrejme - vyberať mastné vstupné. Islandský prístup mi je však oveľa bližší, oveľa slobodnejší. Obávam sa však, že nebude dlho trvať, kým sa to zmení.


Od Háifossu pokračujeme k dvom najväčším lákadlám ostrova. Kaskádový vodopád Gullfoss je skutočne očarujúci, vodu z neho odvádza hlboká úzka roklina zahalená vo vodnej triešti. Pár minút chôdze proti prúdu rieky nachádzame niekoľko do červena sfarbených železitých potokov.
Oblasť Geysiru ma nijako zvlášť neoslovila. Viac ako vybuchujúci gejzír Strokkur sa mi páčili termálne jazierka a zaujímavá hra farieb v jeho okolí. Ozaj - a stále prší...

Upršaný juh

Vraciame sa na Ring road (cesta číslo 1, ktorá vedie okolo celého ostrova a je z väčšej časti asfaltová) a smerujeme na východ. Prechádzame cez most ponad rieku Gilsá, ktorý strhla masa vody z roztopeného ľadovca pri erupcii sopky Eyjafjalla pár mesiacov pred naším príchodom. Čaká nás niekoľko známych vodopádov, najpôsobivejší je majestátny Seljalandsfoss. Rúti sa cez dlhokánsku skalnú stenu a umožňuje prechádzku po chodníku poza padajúcu vodu, čo nie je zrovna najbežnejšia vec. Pri každej prírodnej atrakcii sú masy turistov, trvá dosť dlho, kým sa mi pred objektívom nikto nemotá. A prší.
Ďalším vodopádom na rade je Skógafoss. Nie je ničím zaujímavý, azda len tým, že v jeho blízkosti je kemp so sprchami zdarma. Tak sa tam aspoň pod prístreškom najeme a pokračujeme ďalej.

Desať kilometrov pred cestou ku skalnej bráne pri Dyrhólaey je nenápadná odbočka na rozsiahle čierne pláže. Najprv sa zastavíme pri opustenom štrkovom bagri, trochu sa pri ňom vybláznime (zo Sama bude vskutku skvelý žeriavnik, čaká ho veľká budúcnosť) a potom pár desiatok minút hľadáme vrak havarovaného amerického lietadla Dakota DC-3S. Lietadlo tu zostalo po núdzovom pristátí 24. novembra 1973. Obete žiadne, ale trosky lietadla rozobrali Islanďania z blízkych usadlostí. Zbadáme ho v diaľke na malom kopčeku, cestu nám však prehradí brod s veľmi mäkkým pieskovým schodom na výjazde, cez ktorý si autom netrúfam. Vyzúvam si topánky, vyhrniem nohavice a vodu s teplotou tak 5-7 °C prebrodím. Fotím si rozbitý vrak a s Maťom, ktorý medzitým potok prebrodil tiež, sa vraciame k autu. Stále prší.
Po povinnej zastávke pri skalnej bráne pri Dyrhólaey, ktorá je považovaná za najjužnejší bod Islandu, sadáme do auta a rozčarovaní z počasia v silnom daždi mierime do 150 kilometrov vzdialeného Skaftafellu. Dážď je teraz silný a hustý, nedá sa ani narýchlo vybehnúť k nejakej prírodnej zaujímavosti, preto dúfame, že sa sem ešte stihneme vrátiť v lepšom počasí. Telefonicky vybavujeme sprievodcu na výstup na najvyšší vrch Islandu, ktorý sa nachádza na okraji krátera vo výbežku Vatnajökullu, tretieho najväčšieho ľadovca na svete. Večerný brífing pred výstupom stíhame na poslednú chvíľu a dúfame, že sa počasie konečne umúdri.


Hvannadalshnúkur, vrchol celej dovolenky aj Islandu

Neumúdrilo sa, prší - a tak aj ďalší deň začína depresívne. Maťo má opuchnuté koleno, takže túra pre neho skončila, Veronika sa na ňu necíti vôbec... Do auta k sprievodcovi Ágústovi preto nakoniec sadáme iba ja so Samom a Angličan Ashtok. O piatej ráno sa presúvame na parkovisko vo výške asi 20 metrov nad morom. Cieľ je vo výške 2 110 metrov, takže nás čaká celkom svieže prevýšenie. Dávame si na seba všetky nepremokavé veci, ktoré nájdeme, a v zlej viditeľnosti kráčame hore prudkým kopcom.

Výstup na Hvannadalshnúkur, najvyšší bod Islandu, nie je nijako nadmerne náročný, len je dlhý a problémy sú skôr s orientáciou. Preto je lepšie si zaplatiť sprievodcu, a aj keď to nie je zrovna najlacnejšie, stále to vychádza menej, ako povinný sprievodca na tatranský Gerlach. Pritom v cene je aj zapožičanie ľadovcového výstroja (mačky, cepín, sedačka a lano), prípadne aj turistickej výbavy - topánok či ruksaku. Trochu ma to prinútilo zamyslieť sa nad cenotvorbou našich slovenských „horských vodcov“, ktorí ryžujú na úplne zbytočnom a samoúčelnom monopole. Najať si sprievodcu vás totiž na Islande nikto nenúti napriek tomu, že prechod cez ľadovec a ľadovcové trhliny je určite nebezpečnejší, ako výstup na tatranské štíty. Druhou, menej nákladnou možnosťou je nasledovať tracklog nášho výstupu. Treba si však dávať obrovský pozor na ľadovcové trhliny a seraky, je nutná aspoň minimálna skúsenosť s pohybom po ľadovci.
Spočiatku stúpame strmým žľabom, vystretou rukou sa v stoji dotýkam kopca. Serpentínový chodník je klzký, za pár minút máme topánky obalené blatom. Po trištvrte hodine prichádzame k prameňu a plníme fľaše, je to posledná možnosť doplniť si zásobu pitnej vody.
Vchádzame do mraku, teplota klesá pod nulu, aj tak zlá viditeľnosť sa ešte znižuje. Pri občasných melodramatických pokusoch urobiť fotku mi zvyšok skupinky okamžite mizne v hmle. Strmé stúpanie sa láme do miernejšieho, hmla trochu redne, viditeľnosť je už takmer 50 metrov. Terén sa mení, je plný kameňov a morénových pahorkov, veští blízkosť ľadovca.

O pár minút na ľadovec aj naozaj vchádzame. Mierime k blízkemu skalnému ostrovčeku, kde si robíme dvadsaťminútovú prestávku. Vyberáme sedačky aj mačky, naväzujeme sa na lano a stúpame nekonečným ľadovcom. Na lane som posledný, snažím sa za pochodu robiť fotky bez toho, aby som zastavoval. Cepín mi zavadzia, preto mi ho Samo v rýchlosti pripevňuje na ruksak.

V strmom stúpaní rýchlo vychádzame nad vrstvu oblačnosti, prvýkrát na Islande vidíme slnko a mňa okamžite napĺňa optimizmus a dobrá nálada. Konečne dosahujeme horizont a pred nami sa otvára obrovský päťkilometrový kráter prikrytý ľadovcom. Na opačnom konci sa z neho dvíha skalný hrebeň s najvyšším bodom Islandu. Kráter je otvorený smerom na juhozápad, tým smerom tečie aj ľadovec a vznikajú tam veľké ľadovcové trhliny a seraky. Z toho smeru to je - podľa mňa - neschodné. My to obchádzame oblúkom z juho-juhovýchodu, trhlín tu je len pár a relatívne bezpečných.
Pri prestávke asi v strede krátera zisťujem, že som cestou stratil z ruksaku cepín, z čoho má sprievodca veľkú radosť. Našťastie mám ešte turistickú paličku, stačí aspoň na prieskum terénu. Cesta cez kráter je v poludňajšom slnku únavná a nekonečná. Sneh je pokrytý jemnou vrstvou popolčeku z erupcie Eyjafjally a zafarbuje ho do červenohneda.

Prichádzame pod skalný okraj krátera, počasie je v tejto výške nádherné a stále, preto sa rozhodujem nechať ruksak tu a na hrebeň pokračujem bez neho. Stúpame prudko hore, prechádzame cez niekoľko trochu ťažších trhlín a plytkým hrebeňom sme konečne na Hvannadalshnúkure, vrchole Islandu vo výške 2110 metrov.
Sneh pokrýva jemná vrstva popolčeku z erupcie sopky Eyjafjalla.
Zo Samovho batoha vyberám koláč, ktorý sme kúpili deň predtým na benzínke, honosne ho nazývam „winner cake“ a všetkým rozdávam. Islandskému sprievodcovi zasvietia očká, zjavne sme trafili jeho obľúbený. Výhľad je nádherný, aj keď je pod nami vrstva mrakov, v diaľke sa z nich vynára pár sopiek a hrebeňov. Na západ od nás vidíme vrchol Hekly, na ktorý sme vystúpili tri dni predtým, na severe zasa trčí okraj krátera Askje.

Sme úplne sami, v tento deň mala výstupiť na Hvannadalshnúkur len naša skupinka. Veľmi sa z toho teším, pri plánovaní cesty po Islande som na niektorých weboch narazil na fotky, kde bolo hore aj 50-60 ľudí. To fakt nemusím. Som spokojný, aj keby nám zasa pršalo až do konca pobytu (čo nakoniec aj bude), tento výstup za to všetko stál.
Pri zostupe beriem ruksak a nachádzam stratený cepín. Po vstupe do oblačnosti sprievodca vo veľmi zlej viditeľnosti párkrát stráca cestu, ale s pomocou GPS Magellan ju zasa nachádzame a napriek klzkému povrchu dochádzame na parkovisko bez najmenších zranení. Som tomu naozaj rád, počasie v nižších polohách s hustým dažďom a silným vetrom nebolo zrovna priateľské.

Celá túra nám trvala presne jedenásť hodín, podľa slov sprievodcu sme boli najrýchlejšia skupina, akú kedy mal - ale len vďaka tomu, že nás bolo tak málo a boli sme relatívne disciplinovaní. Vo väčších skupinách na trek plánuje okolo 15-18 hodín. Moja nepremokavá bunda premokla komplet, rovnako ako nepremokavé goretexové topánky. Je fajn investovať peniaze do vecí, ktoré sú vo finále naprd...

Cesta na východ

Na ďalší deň ráno ideme k blízkemu vodopádu Svartifoss. Lemujú ho krásne čadičové stĺpy, ktorými sa nechal inšpirovať architekt kostola v Reykjavíku pri návrhu fasády.
Sadáme do auta a už zasa v daždi mierime na východ, cieľom je najvýchodnejší bod Islandu. Navštevujeme ľadovcové lagúny Fjállsárlón a Jökullsárlón. Úlomky z ľadovca sú v nich cez úžľabinu odnášané do mora. Prvá je divokejšia a krajšia, druhá je turisticky dosť vychytená a je tam vybudovaná infraštruktúra. Samo s Verčou idú na výlet loďou po lagúne. Ja s Maťom robíme pár vycizelovaných choreografií pred webovou kamerou, za čo dostaneme niekoľko uznanlivých esemesiek od známych na Slovensku. V ústí lagúny šantia tulene, fotíme a čakáme na návrat námorníkov. Prší.
Asi po tridsiatich kilometroch odbáčame z Ring road na cestu F985, cieľom je horský hotel Jöklasel na okraji ľadovca Skálafellsjökull, s najvyššie položenou reštauráciou na Islande. Majú byť odtiaľ krásne výhľady na ľadovec aj na pobrežnú nížinu. Síce prší, ale viditeľnosť je pod oblakmi pomerne dobrá. Cesta je prekrásna, skvelé serpentíny, nádherné panorámy s horskými jazerami... A potom sme vošli do mraku. Viditeľnosť sotva pár metrov, zo skvelých serpentín sú nebezpečné zákruty so strmými zrázmi, z nádherných panorám biele mlieko hmly a horské jazero mám na čelnom skle. Stále dúfam, že vyjdeme nad mraky a otvorí sa krásne nebo, tak ako deň predtým na Hvannadalshnúkure, ale márne. Asi dva kilometre pred hotelom sa otáčame a pomaly ideme naspäť. Stále prší.
Na križovatke s Ring road sa stretávame s kamarátkou, ktorá so svojou skupinou ide okolo Islandu v opačnom smere ako my. No na rozdiel od nás majú v podstate stále slnečno, dážď ich zastihol len v jediný deň, keď stretli nás. S podobnými príhodami sa neskôr stretávam pravidelne - dve rôzne skupinky sú na Islande v rovnakom období, jednej po celý čas svieti slnko, druhej prší... Keby som to nezažil, neuverím.

Pokračujeme na východ. Pridáva sa silný nárazový vietor, vidíme niekoľko prevrátených karavanov, ktoré jednoducho sfúklo z cesty. Musím zastať na krajnici, neviem udržať auto na ceste. Vietor sa do nás oprie plnou silou a stojace auto posúva do boku asi o 20-30 centimetrov. Až nahrnutý štrk a šotolina nás zastavia. Naozaj som sa bál.

Najvýchodnejší bod Islandu

Pri rieke Fossá sa dážď mení na prijateľné mrholenie, tak zastavujeme pri bezmennom vodopáde v jej ústí. Je dravý a divoký s malebným výhľadom na morský záliv, do ktorého sa vlieva. Dážď zasa zosilnieva, Ringroad sa vinie po pobreží nezaujímavého fjordu, a tak sa rozhodneme pre skratku po ceste 939.

Správna voľba, cesta je zábavnejšia, viditeľnosť slušná, párkrát sa zastavujeme pri pamätníkoch, vodopádoch a zaujímavých panorámach. Znova sa napájame na Ring road, dlho sa tam však neohrejeme a odbáčame na horskú cestu F936. Tá vznikla ako obslužná komunikácia pre staviteľov elektrického vedenia. Je pomalá, kamenistá, ale krásna. Za celý čas sme nestretli jediné auto. Stále prší.
Prechádzame cez Reyðarfjörður a Eskifjörður a po nespevnenej ceste pokračujeme ďalej na východ. Cieľom je samoobslužná chata Karlsstaðir, v ktorej chceme prespať. Šplháme sa na hrebeň, pri zjazde prechádzame cez krásny skalnatý brod na terase menšieho vodopádu. Zastavujeme pri prázdnej chate, prezrieme si ju, ale všetci sme vymrznutí a premočení, rozhodujeme sa pre návrat do civilizovanejšieho Eskifjörðuru. Najprv však chceme vidieť najvýchodnejšie miesto Islandu, preto sa ešte chvíľu vezieme ďalej. Zastaví nás až more. Horský masív vypínajúci sa nad zálivom pokračuje ešte asi tri kilometre ďalej, dá sa tam však dostať iba turisticky s vakom na chrbte. Na to však nemáme počasie, pretože - veľmi prekvapivo - prší.


Štýlom „americký turista“ (cez stiahnuté okienko auta) robíme pár fotiek a otáčame sa naspäť. Prechádzame terasovitý brod a v dobrej nálade schádzame dolu k pobrežiu na cestu do Eskifjörðuru. Husto prší, z vyjazdených koľají sa stávajú zakalené rieky, stierače nestíhajú odhŕňať clonu vody, cez strešné okno zateká rovno na mňa... Chvíľka nepozornosti - a dostávam defekt. Desať kilometrov od Eskifjörðuru, v prudkom kamenistom kopci, nikde nik, kto by sa dal požiadať o pomoc. Pomaly schádzam na hlavnú cestu a na mieste, ktoré je konečne rovné, sa snažím spod auta uvoľniť rezervné koleso. Kladka je zaseknutá, nedá sa ňou otáčať. V silnom nárazovom vetre a prietrži mračien som už slušne premočený. Konečne sa kladka uvoľňuje a ja vymieňam koleso. Za odmenu som už okrem premočenia aj zablatený... Samo si pri tej príležitosti robí niekoľko akčných fotiek s motívom výmeny pneumatiky, statočne pózujem a tvárim sa, že ma to baví.

19 komentárov:

  1. Ahojky, ta ztráta zavazadel je jistě nemilá, též máme za sebou podobnou zkušenost, naštěstí s lepším koncem, tak jsme už trochu poučení. Nezkusili jste náklady za ubytování vyúčtovat aerolinkám s tím, že Vy byste primárně v hotelu nespávali? Případně koupit stan na místě a nechat si ho proplatit? Jde asi o míru asertivity a znalost svých práv. Lea /šipka z OF/

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ahoj. Vyúčtovať náklady za ubytko som zatiaľ neskúsil, nedostal som sa k tomu. Komunikácia s Air Berlin je príšerná, robia všetko preto, aby človeka znechutili a odradili. Na hotline ešte na Islande nám povedali, že máme nárok na 77 € na deň za každý zmeškaný bágel - na výlohy za ubytovanie a nevyhnutné veci. Trikrát sme sa pýtali, či potrebujeme nejaké bumážky, a trikrát nám povedali, že nie. Tak sme - napríklad - spávali aj v ubytovniach, kde sme žiadne účty nedostali. Samozrejme, že teraz nič zaplatiť nechcú. Poistenie sme mali v českom Allianzi, tí nám nahradili stratený batoh v plnej výške, ale aj tak je to málo, a meškanie batožiny sme poistené nemali. Baba z Allianzu najprv neverila, že sa s Air Berlin nedá jednať, ale potom si aj ona trhla vlasy. Zodpovedne môžem povedať, že sú to hajzli. Asertivita-neasertivita, proste s nimi nepohnem, a ísť robiť bordel do Berlína sa mi fakt neoplatí. Možno človek s menej militantným prístupom, ako mám ja, by vybavil viac...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ahoj.
    Naskor ta musim pochvalit za foto a cestopis. Fakt su super.
    Cim si fotil? Ake filtre si pouzival (ND grad. + polarizacny)? Lebo napriek pochmurnemu pocasiu su foto pestre.
    aaa este aky objektiv, resp. ake objektivy si pouzival (wide, zakladak, tele)? Neviem si predstavit menit objektivy ked bude prsat + fukat, popripade prach + vietor :)
    Moja posledna otazka... Air Berlinom ste leteli priamo alebo s prestupom ked Vam stratili batozinu.
    Dik za info.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ahoj.

    Vďaka za pochvalu, som rád, že to niekto číta :-) Používal som len polarizačný filter, až v kompe som simuloval prechoďák a dvíhal saturáciu, aby aspoň približne zodpovedala tomu, čo som naozaj videl... Objektívy mám len dva - celkom kvalitný Canon 10-22 a turistický lowendový univerzál Tamron 18-270. Obrazovo nič moc, ale zasa je s ním človek dosť pohotový - v Nepále som fotil prakticky iba s ním, lebo som mal stuhnuté prsty a nevedel som s nimi meniť objektívy :-)

    S Air Berlin sme išli s medzipristátím.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ahoj,

    cestopis a fotky jsou paradni. Na Island se taky chystame letos a chtel jsem se zeptat, jak jste zjistovali predpoved pocasi na miste?

    Honza

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Čau Honzo.

    Predpovede počasia mali buď v turistických centrách (napríklad v Landmannalaugare bola vytlačená krásna trojdňová predpoveď s presnosťou po hodinách) alebo z miestnych novín. Ikonky a teploty sa pochopiť dali :-)

    Príjemnú dovolenku, hlavne, nech vám vyjde počasie.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Ahoj
    Krásny report s luxusnej cesty :-)
    Veľmi ma bavilo čítanie, dobré spracovanie textu so super fotkami. Škoda,že Vam to počasie veľmi neprialo, ale aj tak to bola rozprávka určite :-)
    Ďakujem za bomba naladenie, Island je môj sen. :o)
    Prajem veľa krásnych zážitkov na cestách. A opätovné vrátenie sa do tejto famóznej krajiny s vlastným autom a vybavením :-)
    Matej

    OdpovedaťOdstrániť
  8. ahoj, cestopis je velice zábavný a máš moc pěkné fotky. Můžu se zeptat, jakým foťákem jsi to fotil? Bohužel jsem to tady nikde nenašla. díky Katka

    OdpovedaťOdstrániť
  9. Ahoj.

    Fotil som priemernou technikou - Canonom 50D, objektívy Canon 10-22 a Tamron 18-270. Ale myslím, že to je na Islande úplne jedno, aj keď človek fotí lacným kopaktom, tie fotky budú pekné vďaka úžasnej krajine...

    OdpovedaťOdstrániť
  10. ahoj, chcem poďakovať za výborný cestopis, spolu so sprievodcom Lonely Planet skvelá dvojica. Vrátili sme sa pred dvoma dňami, ale išiel by som znova....Martin

    OdpovedaťOdstrániť
  11. nadherne fotky, vyborny blog, velka vdaka za sharovanie!

    OdpovedaťOdstrániť
  12. ahoj,super blog... Ako prvé by som sa ťa chcela opýtať, či je možné kúpiť na islande plynovú bombu s varičom. My sa chystáme o týždeň na island (na 12dní),a najviac nám robí dilemu stravovanie. Ešte by ma zaujímalo, či sa tam dá platiť aj eurami, alebo vyslovene iba ich menou.
    Vopred ďakujem za odpoveď:)

    OdpovedaťOdstrániť
  13. Bomby nie sú žiadny problém, majú ich na každej benzínke, len treba dať pozor na správny systém (závit alebo napichovacie...). Turistický varič si radšej kúp ešte doma, dobre je ho ešte pred odchodom vyskúšať. Eurami sa, myslím, až na výnimky platiť nedá, ale všade fungujú platobné karty. Len musia byť embosované, tie fungujú vždy, občas funguje aj neembosovaná. Ja si na Islande ani peniaze nemením, beriem len karty. Jediné, kde treba islandské peniaze, sú (občas) sprchové automaty, čo fungujú len na korunové mince.

    OdpovedaťOdstrániť
  14. ahoj, aj my sa chystame na taky tripik na island, velmi ma peto zaujal tvoj clanok. kolko dni vam trval takyto okruh? nemohol by si mi napisat mail? by som sa popytala este ak by si bol ochotny

    OdpovedaťOdstrániť
  15. ahoj, chcem sa opytat v akom mesiaci si tam bol? tiez sa chystam a studujem, ktory mesiac by bol najvhodnejsi, dik za odpoved

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      Chodievam tam buď na prelome júna a júla, alebo na prelome augusta a septembra. V tom prvom termíne býva lepšie počasie, ale väčšinou uzavreté vnútrozemie a vysoké brody, v augustovom/septembrovom zasa naopak.

      Odstrániť
    2. Dakujem, ten prelom augusta a septembra sa paci aj nam. Ak mozes avies, porad mi este ako to je s ubytovanim - je treba si dopredu po ceste zabezpecit ubytko alebo sa da najst aj nieco na blint? alebo len stanovacka? A mozes napis mi mail, kazda rada dobra :)

      Odstrániť
    3. Ahoj.

      Určite je lepšie si ubytko objednať dopredu, v sezóne býva dosť plno. Ale je to mimoriadne obmedzujúce, tak ja osobne to nerobím; leda pri výnimočne zaujímavých ubytovaniach typu chatky v Hörgslande.

      V infocentrách si berieme brožúrky s ubytovaním (pre každú časť Islandu zvlášť, je ich tuším 6), a vždy do 15-20 minút vytelefonujeme nejaké ubytko v oblasti, kde chceme. Plus to kombinujeme s prespávaním v aute, čo je rádovo lacnejšie. Oni pri cenách za ubytovanie poriadne nevedia, kam s desatinnou čiarkou...

      Odstrániť
  16. Wow! Napsal jsi úplně skvělej cestopis. Já jsem teď na Islandu kvůli práci, ale na konci srpna za mnou dorazí pár Čechů a chceme to tady projet, takže mám díky tobě tipy na krásná místa ;)

    OdpovedaťOdstrániť