Island 2010 • Laki, Landmannalaugar a Západné fjordy


K sopke Laki

Na druhý deň ráno je nádherné počasie, obloha je krásna modrá a my sa plní energie vydávame do Lakagígaru. Je to tiahly sopečný pás, ktorého erupcie v roku 1784 zmietli štvrtinu islandskej populácie. Všetky lávové polia v tejto oblasti sú výsledkom jeho tektonickej aktivity. Lávové pole Eldhraun s rozlohou takmer 600 km2 je dokonca najväčším lávovým poľom na svete vzniknutým počas jedinej erupcie. Priateľské miesto.

Po kamenistej ceste F206 smerujeme na sever k Laki, najväčšej sopke Lakagígaru, podľa ktorej je celý pás pomenovaný. Popri ceste sú roztrúsené víkendové domčeky Islanďanov z oblasti Reykjavíku. Obloha sa postupne zaťahuje, čo ma trochu zneisťuje.
Do cesty sa nám stavia niekoľko veľmi zaujímavých a svojských brodov, najmä ten nad vodopádom Fagrifoss je úžasný. Iný brod s veľmi mäkkým výjazdom bol nad sily terénneho karavanu, ktorému nedokázal žiadny offroad pomôcť. Vytiahnuť ho musel až okoloidúci autobus.
Prichádzame na parkovisko pod sopku Laki. Vystupujeme z auta - a začína pršať. Tentokrát nám to až tak nevadí, sme ešte nabudení slniečkom z rána. Láva je pokrytá machmi a lišajníkmi, prechádzame sa po náučných chodníkoch. Jeden z nich je venovaný jaskynkám a dieram s prieduchmi zafarbenými unikajúcou parou. Pôsobí to dosť divoko a nespútane.
Láva stuhnutá do podoby „pleť tínedžera“.
Zopár malých kráterov je rovno pri parkovisku a sú ľahko dostupné. Na koniec si nechávame asi polhodinový výstup na samotnú Laki, najväčšiu sopku celého kráterového pásu Lakagígar. Je z nej nádherný výhľad do všetkých strán. Vulkanický pás je dlhý 27 kilometrov a tvorí ho vyše 130 kráterov.

Chodník je lemovaný mäkučkým machom, do ktorého sa chalani občas pohodlne uložia ako do postele. K tomu sa pridávajú panoramatické výhľady na temnú strašidelnú krajinu, výsledok je veľmi emotívny. Takto nejako si predstavujem Tolkienov Mordor.
Užívam si pocity a vôbec mi nevadí, že v diaľke je krásna modrá obloha, iba nad nami je obrovský mrak s priemerom tak 25 kilometrov, z ktorého striedavo prší alebo mrholí.

Schádzame dole do auta. Na parkovisko prichádza miestny ranger, každej skupinke turistov samostatne dáva pri mape prednášku o tom, ako sa správať, čo sa kde dá vidieť a na čo si dať pozor. Vyťahujem z neho pár rozumov o zjazdnosti ciest, a aby sme sa nevracali tou istou cestou ideme po západnom okraji lávového poľa. Vraj nás čaká len jeden náročnejší brod, ale vody je málo, tak s ním teraz problém nie je. Slovo „náročnejší“ z úst rodeného Islanďana vo mne zanecháva rozpačité pocity, viem, že majú tú mierku posunutú trochu vyššie ako nejaký vystresovaný Slovák... Utešujem sa tým, že sa vždy môžem otočiť a vrátiť sa po ceste, ktorou som prišiel.

Hneď pri zjazde z lávového poľa sa pred nami vynorí krásne zerodovaný kráter Tjamagígur. Vyzerá ako otvorená tlama gigantického červa. Na opačnej strane cesty sa zasa striedajú lávové polia pokryté machom s chemicky kyslou lávovou púšťou, na ktorej žiadna vegetácia neprežije.

Celá krajina je pustá a vyprahnutá, naozaj pôsobí trochu rozprávkovo desivým dojmom. Autom vyjdem do mierneho kopca a... Pred nami sa otvorí asi tridsať metrov široká trhlina plná zelene, v ktorej tečie rieka. Tá zmena je úplne nečakaná, rieka v lávovom poli je zdrojom vlahy pre úzky pás pôdy po oboch brehoch. Oproti okolitej pustej krajine je to doslova iný svet. S otvorenými ústami tam strávime asi pol hodiny, čaro životodarnej vlahy je dokonalé. Brod je už iba čerešničkou na torte. Ozaj nie je veľmi náročný, trochu problémový je iba prudký výjazd do strmého mäkkého kopca. Magické miesto.
Hneď za výjazdom šibnutím čarovného prútika svieži zelený pás zmizne a nahradí ho štandardná pustatina Lakagígaru. Po pár minútach rozmýšľam, či sa mi to len nesnívalo... Zastavujeme pri malom kráteri so schodíkmi s tri metre hlbokou dierou, ktorému k dokonalosti chýba už len voda. Vznikla by taká malá termálna vírivka uprostred lávovej púšte.
Napájame sa na cestu F206, ktorou sme išli k sopke Laki, a vraciame sa smerom na Ring road. Zastavujeme sa pri celkom peknom a vôbec nie fádnom vodopáde Fagrifoss, ktorý sme ráno minuli bez povšimnutia. V diaľke vidíme niekoľko lávových polí z rôznych erupcií, každé pole má lávu stuhnutú do iného tvaru a je porastené iným druhom machov.

Cestovateľský sen - cesta F208

Po pár kilometroch po Ring road zasa odbočujeme na sever. Po ceste F208 smerujeme do Landmannalaugaru. Slnko už síce zasa nesvieti, ale aspoň neprší (teda, nie trvale), a hlavne - tá cesta je sen. Toto je celý Island v malom. Krásne brody, úchvatné panorámy, neustále sa meniaca krajina, keď suché lávové polia striedajú veľké trávnaté a machové plochy, alebo desivo čierne lesklé obsidiánové hory... Tých 70 kilometrov je sen každého cestovateľa. Nenudím sa ani sekundu.
Veľmi dobre upravená cesta F208 je lemovaná nádhernými panorámami.
Stretávame sa s ostrovčekmi svietivo zeleného machu, ktoré v okolitej šedivej púštnej krajine svietia ako semafor. A to je ešte zatiahnutá obloha, neviem si predstaviť, ako by to žiarilo, keby na to svietilo slnko...

Po ceste je niekoľko zaujímavých rozptýlení. V Hólaskjóle nedaleko vodopádu Siðrifærá je táborisko s niekoľkými chatkami, v sezóne beznádejne preplnenými. O kúsok ďalej je 200 metrov hlboká vulkanická trhlina Eldgjá, pohodový výlet do jej ústia zaberie tak dve hodinky. Červené zafarbenie svahov jej dalo pomenovanie - Eldgjá znamená Ohnivá roklina. Jednoducho, cesta F208 fádnosťou a jednotvárnosťou rozhodne netrpí.
Vulkanická trhlina Eldgjá.Trochu desivá obsidiánová hora.
Brody na rieke Skaftá patria medzi tie ľahšie.
Krajina zvrásnená lávovými poliami sa strieda s vyprahnutou púšťou, kde sa dá ísť stovkou.

Dúhové hory

Je neskoro večer a my dorážame do Landmannalaugu, centra prírodnej rezervácie Fjallabak. Na vstupe je veľmi zábavný dvojitý brod, pokiaľ to tu človek nepozná, nájsť správnu stopu pre auto nie je úplne jednoduché. V ubytovni - samozrejme - nie je voľné ani miestečko, veľká kamenistá plocha pre stany nám veľmi nepomôže, pretože nemáme stan, a ísť preč z tejto krásy sa nám nechce. Tak sa všetci štyria rozhodujeme prespať v aute.
Večer vliezame do miestnej atrakcie, termálneho potoka, z ktorého stúpa para. Je to miesto priesaku horúcich pár. Keď položíme ruku na dno, všetko je v poriadku, ak sa ňou však zaboríme centimeter do piesčitého dňa, takmer si ju spálime. Fantázia. Teplota vzduchu asi 3-4 stupne nad nulou, teplota vody skoro 45.
V potoku sa dávame do reči so sprievodcami skupinky Čechov z cestovky Adventura, ktorých sme stretli už pri sopke Krafla na severe. Oni sa však do Landmannalaugaru dostali oveľa zaujímavejšou južnou časťou vnútrozemskej cesty F910 a F26. Majú špeciálne upravenú obytnú tatrovku, ktorá vraj kedysi jazdila ako sprievodné vozidlo Lopraisovi na rallye Paríž - Dakar. Tú vnútrozemskú trasu, ktorou išli, im naozaj závidím, keď budem veľký, vrátim sa sem s poriadnym autom a sám a prejdem si ju tiež...
Leňošenie v horúcej vode je dosť návykové. Vďaka dlhému severskému dňu je obloha stále svetlá, uprostred debaty pozerám na hodinky a nechce sa mi veriť vlastným očiam - ukazujú polnoc. Doteraz sme kvôli dažďu a zatiahnutej oblohe mali tmu už o deviatej-desiatej.

Ráno nás víta slnko presvitajúce cez mraky, ale neprší. Vyhlasujem to za nádherné počasie a ideme na túru. Najprv výstup na obsidiánovú horu Bláhnúkur južne od kempu, a potom výlet k asi päť kilometrov vzdialeným termálnym prameňom pod horou Hrafntinnusker. Je to severná časť treku Laugavegurinn z Landmannalaugaru do Þórsmörku, ktorý Lonely Planet vyhlásila za jeden z TOP10 trekov na svete. Ešte sme ani nevyšli, ale už tomu verím.

Úpätie Bláhnúkuru má dosť neuveriteľnú zelenú farbu. Vyrážame medzi prvými, ale zdržuje nás moje fotenie a tak nás o chvíľu obklopujú skupinky turistov.
Výstup nie je náročný, prevýšenie je asi 350 metrov, takže s tým nemáme žiadny problém. Čím ideme vyššie, tým sa otvára väčšia a väčšia časť hôr, a stále viac chápeme, prečo sa volajú Dúhové. Farby sú neuveriteľné, nikde som takto sfarbené kopce nevidel. V tieni to až tak nekričí, ale keď na nich priamo zasvieti slnko, rozžiaria sa ako vianočný stromček.
Z vrcholu hory schádzame západným hrebeňom, blížime sa k strhnutému svahu hory Brennisteinsalda a ja by som sa stavil, že mi farebné videnie vypovedalo službu. Tým farbám jednoducho neverím!
Dúhové hory vďačia za svoje sfarbenie chemickému zloženiu. Skladajú sa prevažne z ryolitu, lávy plnej minerálov, ktorá sa ochladzovala len veľmi pomaly. To viedlo k tvorbe týchto neobvyklých farebných odtieňov. Aby to nebolo všetko, celá oblasť je jedno veľké geotermálne pole, druhé najväčšie na Islande (prvým je Grímsvötn pod ľadovcom Vatnajökull). Pary a sírnaté výpary presakujú na povrch, čo zasa zafarbuje pôdu do divokých farebných kreácii. A ak niečo nie je farebné, tak to aspoň dymí.
Pohľad na Bláhnúkur - miesto, z ktorého sme práve prišli - vyzerá ako dymiaca brána do pekla. Neviem, na ktorú stranu mám hlavu otočiť skôr - na pekelný dym a lesklú černotu Blúhnúkuru, sírou maľované obrázky alebo dúhové farebné kombinácie ryolitu? Neviem sa pohnúť ďalej, chcem tu ostať navždy.
Zosuvy svahov na neďalekých kopcoch odhaľujú miesta, kade kedysi presakovali pary a sírové zlúčeniny. Vytvára to krásne obrazy, akoby niekto namaľoval štetcom obrovské motýle.
Po chvíli začína popŕchať, tak sa na neskorý obed vraciame do kempu, kým to prejde. Oblečenie do dažďa síce máme, ale v aute sa to nedá vysušiť a zle sa v ňom potom aj spí.

Neprechádza to, dokonca sa spúšťa pekný lejak, ktorý neustáva ani do druhého dňa. Predpoveď pre tunajšiu oblasť je mizerná, a tak opúšťame skvele vybavený kemp v Landmannalaugare a ideme za pekným počasím smerom na Západné fjordy, kde má byť o dva dni krásne slnečno.
O kráse Dúhových hôr hovorí aj jeden môj rýdzo súkromný štatistický údaj - štvrtinu zo všetkých fotiek, ktoré som na Islande urobil, som nasekal práve v nich. Nevedel som, čo odfotiť skôr, či urobiť celok alebo detail, či na výšku alebo na šírku... Tak som fotil všetko, nevedel som si pomôcť.

Opäť v hoteli Leirubakki

Mierime na sever k hlavnej ceste č. 26. Husto prší, preto ani veľmi nefotím, snažím sa čo najviac vyhýbať frekventovanej ceste F208 a jazdím po bočných neoznačených cestách. Jedna z nich je obzvlášť zábavná. Je to obslužná cesta, ktorá  tu zostala po staviteľoch elektrického vedenia - pri križovatke F208 a F225 odbočujeme na východ smerom ku kráteru Ljotipollur. Pri ňom sa cesta stáča na sever a lávovou púšťou sa dostávame až k rieke Tungnaá. Na asi štvorkilometrovom dokonale priamom úseku sa dá s autom naozaj vyblázniť - jazdiť slalom pomedzi elektrické stĺpy, driftovať aj skákať na terénnych nerovnostiach. Povrch tvorí mäkká riečna drť bez akýchkoľvek schovaných zákerností typu ostrá skala alebo vyčnievajúci balvan.
Dochádza nám benzín, musíme ísť natankovať. Zastavujeme sa pri sútoku rieky s kalnou vodou z nádrže Krókslón. Netreba vysokú školu na to, aby človek určil, ktorá je ktorá...
Počasie je stále škaredé, prespať chceme v ubytovni Leirubakki, v ktorej sme spali prvé dve noci na Islande, a tak sa vraciame ku ceste F225. Tá nás potom okolo Hekly dovedie až k ubytovni. Už sme tu ako doma... Cestou míňame Rauðufossar, Červený vodopád. K svojmu názvu prišiel vďaka sfarbeniu sopečného podložia.
Pár kilometrov pred odbočkou k sopke Hekla dobiehame dlhý rad jazdcov na koňoch. Cesta je úzka, vlečiem sa za nimi asi 5 minút, až mi nakoniec povolia nervy a začínam ich obiehať. Neviem si vysvetliť ich naštvané pohľady, ktorými si ma obzerajú. Keď celú tu 50-metrovú kolónu obehnem a víťazne sa pozriem do spätného zrkadielka, vidím, ako jeden po druhom odbočujú na príjazdovú cestu k farme, ktorú sme práve minuli... No nič, tak som zasa raz bol za burana.
Dorážame do starej známej ubytovne Leirubakki a v daždi pelášime do termálneho bazénika vzdialeného tak 300 metrov. Teplota vzduchu je okolo 5 stupňov. Za mňa sa nenápadne zavesí pes jedného z ubytovaných hostí. Nevidím ho, ale jeho zúrivý štekot zrýchľuje môj krok a napriek počiatočnému dĺžkovému hendikepu skáčem do bazénika ako prvý.

Rozprávková roklinka Gjáin

Ráno v polooblačnom počasí vyrážame smerom k západným fjordom. Keď prechádzame okolo odbočky k vodopádu Háifoss, rozhodujeme sa ísť si ho pozrieť znova, tentokrát bez dažďa. Pri ubytovni, ktorá je hneď pri odbočke, vidíme zoradené štvorkolky a tak sa ideme opýtať na cenu. Musíme sa párkrát pýtať znova, lebo sa nám zdá, že angličtine majiteľa zle rozumieme, ale nakoniec je to pravda - stojí to asi desatinu sumy, ktorú by sme zaplatili pri objednávke cez nejakú miestnu agentúru. S malou dušičkou si v duchu formulujem do angličtiny vetu, či by to na štvorkolkách nemohli skúsiť aj Samo s Maťom. Ale majiteľ ma predbehne a pýta sa, či budú jazdiť aj chalani... Dokonalé.

Pripravuje nám overaly a prilby. Celý proces prípravy trvá asi hodinu, majiteľ je trochu spomalený, popri tom nám ukazuje svojich psov, chatu, chvíľku si posedí... Má čas. Ja si sadám za majiteľa, aby som mohol fotiť, na druhej štvorkolke sedí Samo sám, na tretej Verča s Maťom. Štartujeme, vyrážame... a zdá sa, že to také jednoduché nebude, Verča nám zmizla z dohľadu, ten stroj si s ňou robil čo chcel. Nakoniec po tuhom zápase víťazne dorazí naspäť na poľnú cestu, štvorkolku jej však odoberáme a zverujeme do schopnejších rúk štrnásťročného Maťka. Verča si s pocitom dobre vykonanej práce sadá za Sama. Smer vodopád Háifoss.
Chalani sa bláznia, predbiehajú, prichádzame k vodopádu. Nezostávame len na parkovisku, majiteľ nás vedie až na vyhliadku. Myslím, že Samo s Maťom ani nevnímajú, kde sú, stále rozoberajú veselé historky z jazdy na štvorkolkách. Takže im ani nevadí, že zasa leje ako z krhly. A vlastne ani mne nie, stále mám pred očami tie ich vycerené zuby pri jazde...
Vraciame sa ku chate, odovzdávame štvorkolky. Majiteľ nám dáva tip na miesto, ktoré by sme mali navštíviť. Pýtame sa ho, čo to vlastne je - vodopád, kopec, brod... Nevie nám odpovedať, vraj je to ťažké vysvetliť. Sadáme do auta a napriek veľmi nekonkrétnemu opisu sa nakoniec rozhodujeme, že tam aspoň v rýchlosti nakukneme. Neoľutujeme.

Po neoznačenej ceste paralelnej s cestou č. 32 ideme pustou krajinou smerom na juhozápad. Po niekoľkých kilometroch sa dostávame k nedobytne vyzerajúcej bráne, ktorú však ľahko otvárame a prechádzame ďalej. Vidíme označené parkovisko, vystupujeme z auta a ostávam s otvorenými ústami. Pod nami sa otvára roklinka ako vystrihnutá z rozprávky. Sýtozelené čarovné miesto plné vlhkosti schované v zemi uprostred vyprahnutej pustiny. Sútok piatich potokov dáva rokline vlahu a svieže farby, ktorým sa až nechce veriť. Keby tam priletel Peter Pan a sadol mi na plece, nebolo by mi to vôbec čudné.
Každý z piatich pritekajúcich potokov sa do roklinky vlieva malým vodopádom. Jeden z nich má krásnu zelenomodrú farbu. V malom údolí je všetko, čo príroda poskytuje - jaskynky, vodopády, brody, osamelé balvany týčiace sa ako vyhliadkové veže... Vzduch je presýtený vlhkosťou, dobre sa dýcha. Ľutujeme, že akurát nemáme nakúpené žiadne potraviny, je to ideálne miesto na piknik. A vlastne aj na prenocovanie. Chceli sme sa zastaviť iba na chvíľu, nakoniec tu ostávame takmer hodinu a pol a náš časový plán už dostáva poriadny sklz.

Jaskyňa Surtshellír a polostrov Snæfellsness

Navštevujeme Þingvellir, miesto stretu severoamerickej a euroázijskej kontinentálnej dosky. Je to jedna z troch najväčších turistických atrakcií Islandu. Tomu zodpovedá vybavenosť, infraštruktúra aj navštevovanosť. Ľudí je všade veľa, nemám to rád a tak utekáme na sever. Jediné, čo stojí za zmienku, sú videoprojekcie v turistickom centre. Sú rozdelené podľa tém, nabité informáciami a skutočne dobre nafilmované.

Cestou F550 ideme na sever. Motá sa v púšti pomedzi malé ľadovce. Dá sa po nej jazdiť pomerne rýchlo. Osamotené vyčnievajúce kamene však dokážu pripraviť príjemné chvíle strávené výmenou kolesa, preto si dávame pozor.
Na východe sa objavuje jeden výrazný ľadovec s názvom Ok. Je to osamelý vulkán z ľadovcovou čiapočkou, týčiaci sa asi 700 metrov nad okolitú krajinu. Láka nás na neho vyjsť, ale príjazdová cesta k úpätiu je od severu a to už dnes obísť nestíhame. Škoda, je to ďalšia položka do zoznamu „keď prídem nabudúce“.

Stíhame sa ešte zastaviť pri vodopáde Hraunfossar. Je to ďalší jedinečný vodopád, ktorý sa nepodobá na žiadny iný. Voda padá priamo zo steny lávového poľa. Žiadna rieka na povrchu nie je, voda tečie v deravom lávovom poli ako podzemná, a zo steny dlhej okolo 500 metrov padá priamo do rieky Hvítá. Zaujímavé sú aj  farebné kontrasty rôznych podloží na južnom brehu.
Na druhý deň ráno si ideme pozrieť blízke lávové jaskyne. Je krásne slnečné počasie, čo sa nám v tmavých jaskynných chodbách skutočne zíde... Surtshellir je dlhá niekoľko sto metrov a je voľne prístupná. Na niekoľkých miestach je prepadnutý strop, cez ktorý sa dá dostať dovnútra. Trošku sa tam v chabom svetle jednej čelovky premávame, ja takmer rozbíjam objektív o skalu, a zasa rozmýšľam o tom, prečo sú takéto skvelé atrakcie na Islande voľne prístupné a u nás nie.
Verča s Maťom pokračujú v tme jaskyne ďalej, ja so Samom sa zastavujeme a snažíme sa urobiť pár kreatívnych dlhočasových fotiek. Keď počujeme hlasy vracajúce sa k nám, napadá nás skvelá myšlienka poriadne ich nastrašiť a tak sa schovávame za kopu lávových skál. Urobíme veľké „bu-bu-bu“ a pozeráme sa na dvojicu vystrašených českých turistov. Veselé.
To malé svetielko vzadu je prepadnutý strop asi o 200 metrov ďalej.

Von z jaskyne vychádzame ďalšou dierou v strope, ktorá je takmer pri parkovisku. Vedľa nás zastavujú dve autá, z ktorých vylieza partia Slovákov z Bratislavy a Trnavy. Za celé tri týždne sme stretli len jedinú skupinku Čechov, a dnes behom pol hodiny hneď dve partie z našich končín. Milé. Chvíľu pokecáme, sadáme do auta a smerujeme na západ na polostrov Snæfellsness.

Je to dlhý 80-kilometrový úzky pás pevniny, zakončený sopkou pokrytou ľadovcom Snæfellsjökull. V jeho kráteri sa začína Verneho Cesta do stredu zeme. Južné pobrežie polostrova je posiate desiatkami jazierok a močiarov. Páčia sa mi islandské polia posiate bielymi bodkami. Pokosenú trávu traktory rovno balia do igelitových vriec, aby vydržala dlhšie ako krmivo pre dobytok.
Prichádzame pod Snæfellsjökull, ľadovec na samom konci polostrova. Všade je krásna modrá obloha, len nad ľadovcom sa drží obrovský mrak. Asi o pol hodiny sme zmeškali odjazd organizovanej skupinky snežných skútrov, smerujúcich na ľadovec. Je to škoda, ale aspoň nás to ušetrilo ťažkého rozhodovania, či si to ešte môžeme dovoliť.

Ideme pomaly popri pobreží, zastavujeme sa pri zaujímavých miestach - útesoch vymletých príbojom v prístave v Arnarstapi, kráteroch Hólahólar alebo Saxhól a pár ďalších zaujímavostiach. Fotografie vďaka slnku dostávajú farby aj sýtosť, ale čo z toho, keď samotné motívy nie sú veľmi zaujímavé. Asi sme veľmi namlsaní prekrásnym vnútrozemím. Polostrov Snæfellsness vo mne žiadny výraznejší dojem nezanechal, baviť bude skôr menej aktívnych ľudí... Trochu začínam ľutovať, že pekné počasie máme zrovna na miestach, kde ho veľmi nepotrebujeme. Rozmýšľam, či vôbec pokračovať na Západné fjordy, ktoré sú turisticky ešte menej atraktívne ako Snæfellsness. Overujeme si predpoveď počasia a zisťujeme, že aj tak sa nikam inam nedá ísť, všade inde má byť škaredo. Tak pokračujeme, a ako sa ukáže, spravili sme dobre.

Západné fjordy

Vyrážame z Reykhólaru, kde sme nocovali. Míňame veľmi zaujímavé elektrické stĺpy. Je to síce banalita, ale sú rozhodne zaujímavejšie, ako klasické prútové stožiare a krajinu dotvárajú namiesto toho, aby rušili.
Cesta kopíruje pobrežnú líniu fjordov, po pár hodinách začína byť jednotvárna. Našťastie akurát vtedy sa cesta láme a ide asi 15 kilometrov mimo pobrežia. V priesmyku prechádzame okolo záchrannej chatky, ktorá však skôr pripomína oranžový kontajner, o trochu ďalej zasa zastavujeme pri soche nejakého národného buditeľa hľadiaceho v ústrety novým začiatkom. V ruke drží zvitok papiera, bohužiaľ z niektorých uhlov pohľadu to pôsobí trochu nešťastne. No, možno to bol veľmi plodný buditeľ...
Na konci fjordu Patreksfjörður je na breh vytiahnuté zhrdzavené torzo rybárskej bárky Garðar, najstaršej islandskej lode vyrobenej z ocele. Prezrieme si ju a po skvelej ceste po pobreží mierime k majáku Bjargtangar, oficiálne najzápadnejšiemu miestu nielen Islandu, ale aj celej Európy. Hneď vedľa sú útesy plné hniezdiacich papuchalkov, typickým vtákom severu. Papuchalk je trošku nablblý vták bez štipky pudu sebazáchovy, ktorý sa v pohode nechá zraziť autom. Zato vo vode sa dokáže potopiť až do hĺbky 60 metrov! Okolo zlatých pláží Breiðavíku sa vraciame na hlavnú cestu 62 a pokračujeme na sever.
Po príjazde do centrálnej časti Západných fjordov absolvujeme povinnú zastávku pri kaskádovej sústave vodopádov Dynjandi (v mapách označovanú ako Fjallfoss) a užívame si neuveriteľne atraktívne cesty. Prechod cez náhornú plošinu Hrafnseyrarheiði je šoférsky orgazmus. Krásne šotolinové serpentíny, zatáčky bezpečne naklopené dovnútra, sedlá s fantastickými výhľadmi, minimum áut, viditeľných zďaleka.
Zálivy aj celá príroda sú prekrásne, výhľady nádherné, nič tu nechýba. Západné fjordy sú turistami zabudnutá časť Islandu. Chvalabohu. Kto má expedičného ducha, autom sa po neoznačených cestách dostane úplne všade. Parádna je cesta 622, ktorá ide po rímse v skalnej stene tesne nad hladinou mora. Počas prílivu sú niektoré jej časti zaliate, a teda neprejazdné, cestu si treba dobre naplánovať.

Pred Ísafjörðurom sa stretávame s pre našinca neuveriteľnou vecou. Vchádzame do obojsmerného tunela s jediným jazdným pruhom! Každých 200 metrov je rozšírenie kvôli vyhýbaniu sa s protiidúcimi autami. A aby prekvapení nebolo málo, uprostred tunela je križovatka.
Dochádzame k východnému pobrežiu fjordov. Po ceste 643 ideme k najsevernejšiemu bazénu na Islande. Je to zábavné miesto 80 kilometrov od najbližšej civilizácie, medzitým sú iba osamotené farmy a opustené osady. Vďaka tomu preplnené zrovna nebolo... Termálny bazén v Krossnese je samoobslužný a je z neho výhľad priamo na more. V sprchách nachádzame pokladničku, do ktorej dávame vstupné.
Serpentíny lemujúce Reykjarförður je ďalší šoférsky sen. Správne naklopené zatáčky a upravený povrch dovoľuje relatívne bezpečne frčať deväťdesiatkilometrovou rýchlosťou. Frekvencia premávky je zhruba jedno auto za hodinu, preto ma trochu prekvapí, keď sa v tiahlom stúpaní spoza jednej zatáčky pred nami vynára cisterna. Našťastie kúdoľ prachu bol vidno zďaleka, takže bolo dosť času spomaliť a nájsť si vhodné miesto na vyhýbanie.
Cestou naspäť sa zastavujeme v Djúpavíku, meste duchov. Stroskotaná rybárska loď a betónová fabrika na spracovanie rýb, zatvorená ešte v päťdesiatych rokoch minulého storočia, dáva mestečku ponurú atmosféru. Vchádzame do betónovej továrne a neveríme vlastným očiam. V prázdnej hale sú dva CD prehrávače so slúchadlami, fotoknižky a pokec o histórii továrne pripravené pre návštevníkov. Nestrážené. U nás by to zmizlo do dvoch minút. Toto sa mi na Islande naozaj páči, z každej blbosti je (vkusne) urobená atrakcia. Terbárs aj z päťdesiat rokov zatvorenej továrne na spracovanie rýb alebo - ako sme videli o dva dni skôr - z vyradenej rybárskej lode Garðar, ktorá je zhodou okolností najstaršou islandskou loďou vyrobenou z ocele. Prečo niečo podobné nedokážeme u nás...


Je koniec. Vraciame sa do Reykjavíku, absolvujeme darčekové nákupy a - keď už teda sme na tom Islande - povinné čvachtanie v termálnych kúpeľoch Modrá lagúna a ideme na letisko. Na parkovisku nechávame auto a letíme naspäť. Tentokrát nám už Air Berlin dopraví všetku batožinu v poriadku. Milé od nich.

Island ma bavil. Ako dobrý nápad sa ukázalo, keď sme sa začali riadiť predpoveďou počasia a išli tam, kde malo byť slnečno. Škoda, že nás to nenapadlo skôr. Kvôli stratenému stanu a dažďu sme si síce veľmi túry neužili - mrzia ma najmä Dúhové hory - ale aspoň je dôvod vrátiť sa sem. Na ostrove je všetko od ľadovcov cez skaly a vodopády až po púšť či divočinu... Jediné, čo chýba, sú lesy - a to je pre mňa v poriadku, lebo lesy veľmi rád nemám.

Je to asi jediná krajina, kam môže prísť na dovolenku úplne každý a nudiť sa nebude. Dôchodcom stačí osobné auto a atrakcie v blízkosti Ring road, je na čo pozerať. Aktívnejší ľudia sa môžu vybrať terénnym autom aj do vnútrozemia. Je to relatívne bezpečné, napriek tomu to má nádych dobrodružstva. Expedičné typy ľudí môžu pobehať aj bočné vnútrozemské cesty a spávať nadivoko. Skalní turisti si môžu peši prejsť Laugarvegurinn, jeden z najkrajších trekov na svete, alebo si dať túry po nespočetných ľadovcoch. A úplní lenivci zostanú v najbližšom hoteli s termálnym bazénom alebo v Modrej lagúne.

Island ma oslovil. Veľmi. Až tak, že som už kúpil terénne auto, ktoré pomaličky ľahko upravujem, aby som v ňom na ostrove vydržal tak pol roka až rok. Dokážem sa s ním presunúť aj po horšie zjazdných cestách a dostať sa do miest, ktoré agentúry neponúkajú. A tam trekovať. To sa dá na Islande robiť do zblbnutia a aj tak sa toho nikdy nenabažím.


Tu je link na viac komentovaných fotografií z cesty po Islande.
Prihlásiť na odber: Príspevky (Atom)