Island 2010 • Vnútrozemie a sever ostrova


Vodopád Hengifoss

S novým kolesom je problém, má iný rozmer ako ostatné tri a na aute s pohonom 4×4 bez stredového diferenciálu znemožňuje jazdu. Takmer krokom prichádzame do mesta, hľadáme pneuservis, v ktorom však rozrazenú pneumatiku nedokážu opraviť. Musíme čakať na sadu nových pneumatík, ktorú majiteľ autopožičovne posiela letecky z Reykjavíku. Strácame tým celý deň, ktorý využívame na návštevu termálneho bazénu. Cestou ideme okolo veľmi idylickej hlinikárne v Reyðarfjörðure, postavenej na brehu dlhého fjordu. Prší.
Konečne máme novú kompletnú sadu kolies a môžeme vyraziť do krajiny, ktorá sľubuje byť zaujímavejšia ako turistami prepchatý juh a pomerne nezaujímavý juhozápad.

Okolo dlhého jazera Lagarfljót sa dostávame k parkovisku pod vodopádom Hengifoss. Samotný Hengifoss nie je nejako výrazne odlišný od väčšiny turisticky vychytených vodopádov typu Svartifoss - úzky žľab vyrezaný do mäkkej čadičovej vrstvy, v jeho hornej časti úzky a vysoký pás vody padajúci do roklinky, ktorú svojou erozívnou silou vymlel. Ale Hengifoss je v tejto kategórii asi najzaujímavejší, najmä vďaka tomu, že celá roklina pod ním má asi kilometer a krásne je na nej vidno, ako vznikla.
Selgil, vodopád pod známejším Hengifossom.Potok v rokline pod Hengifossom.
Pás vody z ľadovca pritekajúcej do zakalených vôd jazera Lagarfljót.
Zasa prší (spomínal som to už vôbec?), predpoveď počasia je o málo lepšia pre vnútrozemie, tak ideme k Askii, dúfajúc, že sa konečne vyčasí. Dochádzame k poslednej pumpe pred vstupom do púšte. Tankujú tam domáce autobusové linky, ale pre turistov určená nie je, a tak odchádzame s dlhým nosom. Mám z toho trochu obavy, neviem odhadnúť, či nám benzín vydrží až do návratu do civilizácie.

Náš požičaný Ford Explorer je inak vynikajúce auto - veľké, dobre sa šoféruje, je z neho fajn výhľad, nezávislé zavesenie kolies vyhladzuje nespevnené hrboľaté cesty podstatne lepšie, ako tuhé nápravy ortodoxných terénnych áut. Má iba jedinú nevýhodu - nenažratý štvorlitrový šesťvalec kombinovaný s automatickou prevodovkou. Pri pomalej jazde v teréne má spotrebu benzínu ďaleko cez 20 litrov. Celkový priemer bol 15-16 l/100 km, čo síce nepôsobí až tak hrozivo, ale veľký podiel na takej "nízkej" spotrebe mala pomerne ustálená jazda po Ring road. A najhoršie bolo, že ukazovateľu stavu paliva sa nedalo vôbec veriť, v jednu chvíľu ukazoval trištvrte nádrže, a po pár kilometroch bol pod polovicou. Až do konca cesty som nezistil, v ktorej časti nádrže klesá plavák rýchlejšie a v ktorej pomalšie.

Konečne vo vnútrozemí

Po ceste 901, ktorá bola kedysi súčasťou hlavnej Ring road, vchádzame do vyprahnutej krajiny. Je to náš prvý dotyk s vnútrozemskou púšťou na Islande a je naozaj trochu strašidelný. Suché, pusté pahorky nútia človeka rozmýšľať o tom, čo urobiť, ak sa niečo stane... Ešte pred pár rokmi to skutočne bol problém, ale teraz je väčšina hlavných ciest pokrytá telefónnym signálom, takže pomoci sa človek ľahko dovolá. Navyše aj na vnútrozemských cestách prejde aspoň jedno auto za jednu-dve hodinky... Stále prší, a mňa napadá, ako môže v takejto suchej pustatine pršať...
Po pár demo brodoch širokých sotva pár metrov sa konečne dostávame k brodom poriadnym, pri ktorých treba rozmýšľať, kade ho prejsť. Mám pred nimi obrovský rešpekt, teoreticky som síce podkutý, ale radšej čakám na nejaké auto, aby som si to pozrel naživo. Po pol hodine ma čakanie prestáva baviť, skracujem si nohavice, obúvam sandále a prechádzam si ho peši. Z terajšieho pohľadu sa na sebe musím smiať - voda sotva pod kolená, žiadne väčšie kamene na dne (čo sa dalo zistiť aj pohľadom po čeriacej sa hladine), jednoducho úplne bezproblémový brod, akurát 15-20 metrov široký... (Ako správne jazdiť cez brody popisujem tu.) Vchádzam do neho trasúc sa od nervozity, čo by sa stalo, keby... Stále prší.
Dostávame sa na cestu F910, jednu z najpopulárnejších vnútrozemských ciest. Je naozaj krásna a rozmanitá, charakter krajiny aj cesty sa mení každých pár kilometrov. Prašný a rýchly povrch striedajú kamenisté lávové polia, v ktorých sa každý vodič poriadne zapotí, či široké pláne pokryté pemzou, alebo hrubá vrstva púštneho prachu, v ktorom je nebezpečné zastaviť, lebo auto zapadne a už sa nepohne. Benzínu dramaticky ubúda, a tak padá neľahké rozhodnutie úplne vynechať cestu na juh, čím sa pripravíme aj o návštevu ľadových jaskýň pri Kverkfjölle. Je to síce iba 60 kilometrov ďaleko, ale pri tej spotrebe a našej smole, ktorá nás sprevádza od príletu na Island, dávam radšej prednosť nudnej istote...

Cestou stretávame pár menších karavanov, ktoré sprevádzajú motocyklistov alebo štvorkolkárov. Neskúšal som to, ale jazda na švorkolke po F910 musí byť neuveriteľne zábavná. Skoky, šmyky, dobrý rozhľad...

Askja

Prichádzame pod sopku Askja. Škaredé počasie sa ešte zhoršuje. Ubytujeme sa, autom v hustej hmle ideme hore na sopku, dúfajúc, že pri troche šťastia sa nám podarí vyjsť nad mraky a užijeme si aspoň pár minút výhľadov. Nedarí sa, nevidno ani na krok. Cesta od parkoviska k sopke je značená riedko osadenými žltými kolíkmi, ktoré však nie sú vidno ani na 10 metrov. Z hmly sa sporadicky vynárajú stratené skupinky turistov a zúfalo sa nás pýtajú na cestu k parkovisku.
Nám sa po dlhom pátraní na niekoľko sekúnd odhalí jazierko Vítí, ktoré však vzápätí zmizne. Vydávame sa hľadať hlavný kráter sopky, ktorý by mal byť niekde blízko. Kto niekedy na Askii bol, mi teraz neuverí - my sme ho nenašli! V kráteri je obrovské jazero Öskjuvatn s rozlohou vyše 11 km2, od jazierka Vítí je vzdialené asi 100 metrov, ale my ho v tom mlieku nevieme nájsť! V blate, ktoré nám po pár sekundách vytvorí na nohách niekoľkokilové závažie, sledujeme stopy vedúce do neznáma. Dúfame, že smerujú k jazeru, ale po pol hodine chôdze je jasné, že je to turistický chodník ku chate, v ktorej sme sa ubytovali. Že stále prší snáď ani nemusím pripomínať...
Samo sa kochá nádherným jasným výhľadom na jazierko Vítí.
Sopečný popol a láva z rôznych erupcií stuhnutá do farebných červených pásov pôsobí magicky aj v hmle. Za slnečného počasia to musí byť dosť žiarivý zážitok...
Kvôli zlej viditeľnosti ani neuvažujeme o tom, že by sme si išli pozrieť roklinu Drekagil alebo vystúpili na „kráľovnu islandských hôr“ Herðubreið. Je nám to ľúto a počasie nás už začína trochu znechucovať, väčšina islandských lákadiel nám ostáva neprístupná a utajená. Z Herðubreiðu vidíme ledva úpätie strácajúce sa asi 100 metrov nad zemou...

Po krásnej širokej ceste F88 smerujeme na sever, nedostatok výhľadov si spríjemňujeme prechodom cez niekoľko krásnych širokých a dostatočne hlbokých brodov. Našťastie pri tých náročnejších je informácia, kade ho najlepšie prejsť.
Áut nie je veľa, cesta je široká, má mäkký povrch bez zradných kameňov, a tak na pár minút púšťam za volant chalanov. Ide im to fajn, s automatickou prevodovkou sa môžu sústrediť len na udržanie sa v jazdnom pruhu, čo v ich veku ozaj nie je veľký problém.

Blížime sa k Ring road, využívame chvíľu bez dažďa a asi kilometer pred križovatkou odbáčame ku gýčovému kráteru Hrossaborg. Dá sa do neho pohodlne vojsť autom a urobiť si tam trebárs piknik. Utáborila sa tam rodinka Dánov, majú autá a futbalovú loptu, tak ich vyzývame na medzinárodný zápas. Zbabelo z neho vycúvajú, ale hráme s nimi futbalový golf - loptou triafame rôzne ciele roztrúsené po kráteri pomocou čo najmenšieho počtu kopov. Vyhráva Maťo.

Sever

Sme zasa v civilizovanejšej oblasti a tak trochu opadá strach z neznáma. Mierime do termálnej oblasti Hverarönd. Plynové priesaky zo zeme spôsobujú, že zem je plná bublajúceho bahna, sírového zápachu a neskutočných farieb.
Len o pár stoviek metrov ďalej je termálna jaskyňa Grjótagrjá. Má dĺžku asi 20 metrov a voda v nej dosahuje 45-50 °C. Je voľne prístupná, a tak Samo veľmi nutne potrebuje vyskúšať, či tú teplotu vydrží. Prezlieka sa do plaviek a vlieza do vody zapózovať turistom a tváriť sa pritom uvoľnene. Veľmi mu to nejde a z vody vychádza červený ako grilované kuriatko a s trocha kŕčovitým úsmevom. Ale šou to bola parádna.
Zastavujeme sa ešte vo vulkanickej oblasti Krafla, ktorá je stále aktívna. Sedemnásť vrtov geotermálnej elektrárne zabezpečuje väčšinu energie pre celý severozápad Islandu.
Zasa prší, a tak sadáme do auta a ideme si pozrieť Dettifoss, najväčší vodopád Európy. Vody snáď bude mať dosť...

Dettifoss, vodopád plný energie

Áno, má. Oblak vodnej triešte vidíme už z niekoľkých kilometrov. Čím ideme bližšie, tým väčší rešpekt z neho mám. Toto nie je jeden z tých podvyživených vodopádov typu Skógafoss, ale normálny dospelý vodopád, pred ktorým treba mať úctu. Obrovská spenená masa vody rútiaca sa do 45-metrovej hĺbky vytvára hluk, ktorý znemožňuje akúkoľvek komunikáciu. Dorozumievame sa iba posunkami, Sama navigujem na fotograficky prívetivé miesta a robím si zopár kompozičných cvičení na tému Zamyslené dumanie nad veľkoleposťou prírody.
Vodopád Dettifoss je jeden z mojich top-5 miest a zážitkov na Islande. Zažíval som pri ňom špecifické pocity, ktoré som nikde inde neskúsil. Nevnímal som seba, len moc a energiu krajiny. Je to jedno z tých miest, kde sa človek cíti byť súčasťou prírody, ničotný oproti jej veľkoleposti. Zrazu mi nevadí dážď, ktorý neprestáva už dva týždne, ani vietor, nič. Zrazu je všetko v poriadku.

Vraciam sa naspäť do reality. Neďaleký Svartifoss pre silný dážď a vietor vypúšťame, sadáme do auta a mierime k najsevernejšiemu miestu Islandu. Na dlhom plochom výbežku pevniny stojí osamelý maják Hraunhafnartan, inak je toto miesto úplne opustené.
Dettifoss, najmohutnejší vodopád Európy
nie je veľmi vysoký, má iba 45 metrov.		Hraunhafnartan, maják na
najsevernejšom cípe Islandu.
Vlastne celý severný polostrov je trochu ospalý, stretávame len málo áut, usadlosti sa objavujú tiež len sporadicky. Keď sa k tomu pridá nevľúdne počasie (áno, prší), pôsobí celá oblasť trochu desivo. Takto nejako si predstavujem koniec sveta. Nepomáha ani fakt, že v diaľke v zálive Öxarfjörður vidíme skákať delfíny.

Prespávame v Raufarhöfne a rovnakou cestou sa vraciame naspäť. Ani ráno nepôsobí celá krajina menej opustene. Opustené loďky pri brehu, opustené domy pri ceste, opustené kone, opustené strašidlá... Ale aspoň nás to už nedesí. Hlavná cesta č. 85 je krásna a široká, premávka žiadna, tak si za volant zasa na chvíľu sadajú chalani. Na tvárach sa im objavuje ten typický nablblý úsmev ľudí, čo si vyslovene užívajú a tešia sa (typ Vianoce), a tak sa rovnaký typ úsmevu objavuje aj u mňa...
V Kópaskeri nás pobavia strašiaky pri hlavnej ceste, ktoré vytvoril miestny umelec vraj na odplašenie vtáctva. No, pobavili... Viem si predstaviť, že aj keď sú naaranžované celkom vkusne, zbadať ich v podvečernom šere môže spôsobiť menší infarkt. Ale to sa asi zasa nechávame uniesť opustenou atmosférou severného polostrova.

Vraciame sa na Ringroad a mierime ku Godafossu. Je to ďalší z vodopádov s veľmi osobitou atmosférou, nepodobá sa na žiadny iný. Je blízko pri hlavnej ceste, ľahko dostupný aj osobnými autami, preto je tu turistov viac ako pri atrakciách zastrčených niekde vo vnútrozemí. Ku Godafossu sa dá dostať z oboch strán, ťažko povedať, z ktorej je krajší.
Ďalšou zastávkou je Húsavík, kde sadáme do výletnej lode a vydávame sa na pozorovanie veľrýb. A ak nie veľrýb, tak aspoň delfínov. Ale smola nás prenasleduje aj tu a nevidíme nič, vôbec nič. Sprievodca bol trocha rozpačitý, takúto situáciu zažil prvýkrát. Loď, ktorá odchádzala hodinu pred nami, videla veľryby aj asi stovku delfínov, ale my nič. Bolo to fakt dobre investovaných 150 €... Ako sa neskôr dozvedáme, dalo by sa ukecať vrátenie aspoň časti sumy, ale sme už tak zmoknutí, zdeprimovaní a znechutení, že sa nikomu nechce ísť ku pokladni hádať.
Cestou na západ sa zastavujeme v Laufáse, rodinnom skanzene s najlepšie zachovanými domami s trávnatými strechami na Islande. Nie je tam dokopy nikto, a tak sa dávame do reči s pani majiteľkou, oblečenou v tradičnom islandskom oblečení, v rukách tradičné islandské rybie hlavy. Neuveriteľne smrdeli, ale my aj teta sme sa to statočne ignorovali a tvárili sme sa sviežo.
Stavebná a poľnohospodárska technika Samovi zjavne učarovala.
Po žeriave pri Dyrhólaey sme ho nevedeli odtrhnúť ani z traktora.

Útek na juh za počasím

Dva týždne cesty po Islande sú za nami, niektorí z nás však slnko ešte ani raz nevideli - užili sme si ho iba ja so Samom pri výstupe na Hvannadalshnúkur, keď sme vyšli nad vrstvu mrakov. Občas sa síce objavila modrá obloha, ale zakaždým to bolo niekde ďaleko a nad nami bol mrak, z ktorého ak nepršalo, tak aspoň mrholilo. Že by na nás zasvietilo slnko priamo sa nestalo ani raz. Nepomáhala ani zbesilá jazda za dierami v mrakoch, ktoré sa zdali byť tak blízko - kým sme na slnečné miesto došli, bolo v tieni mraku. Už nám to naozaj začína vadiť, preto volíme úplne novú taktiku - pozorne sledujeme predpovede počasia a ideme na miesta, kde sľubujú ak už nie slnečno, tak aspoň bez dažďa. A tak opúšťame upršaný sever a vnútrozemskou cestou č. 35 sa vydávame znova na juh, kde sľubujú polooblačno.

Najprv sa však ešte zastavujeme pri skale Hvítserkur na polostrove Vatnsnes. Míňame niekoľko usadlostí s čarovnými rozpadnutými autami, traktormi a poľnohospodárskou technikou.
Po krásnej ceste č. 35 mierime vnútrozemím na juh. Po ceste vidíme niekoľko záchranných chatiek určených pre turistov, najmä na bicykli. Sú vždy otvorené, vybavené niekoľkými lôžkami, lekárničkou a základnými potravinami. O niekoľko kilometrov ďalej nás prekvapí brána, ktorá zabraňuje domácim zvieratám prechádzať z pozemku na pozemok. Síce sme sa s tým už stretli viackrát, ale vždy to bolo na bočných a málo frekventovaných cestách, tu to bolo na hlavnej vnútrozemskej ceste. Zastavujeme sa v termálnej oblasti Hveravellír, kde sa chceme namočiť v horúcom prameni. Bohužiaľ je úplne plný turistov, tak sa len prechádzame po drevených chodníkoch a pokračujeme ďalej.
Cesta začína byť hrboľatejšia a pomalšia, aj jej názov sa na navigačných tabuliach mení na F35, čiže len pre terénne autá. Napriek tomu stretávame niekoľko osobných áut Subaru prichádzajúcich z juhu, niekedy však musia ísť doslova krokom. Náš cieľ je samoobslužná chata Hvítárnes, v ktorej má vraj strašiť. Pekná legenda na prilákanie turistov.
Torzo starej chaty Hvítárnes, zničenej silnou víchricou. Možno sa tá legenda o strašení týkala jej...
Z chaty je krásny výhľad na jazero Hvítárvan a splazy ľadovca Langjökull. Bohužiaľ tu po väčšinu roka fúka silný vietor, ktorý človeka núti schovať sa vnútri. Síce nám neprší, ale vietor plný ostrého prachu nás núti sedieť v chate a nevystrčiť ani nos. Púšťame sa do reči so správcom, ktorý tam nocuje s nami a dáva do poriadku odpadové potrubie končiace v rieke.

Na druhý deň je víchrica taká silná, že ledva prídeme k autu. Chcem to odfotiť a snažím sa odísť od auta aspoň na desať metrov. Trvá mi to dobré tri minúty. Urobím fotku, postavím sa - a vietor ma behom dvoch sekúnd dofúkol až k autu a priklincoval na zadné dvere...
Narážame na skupinku divokých husí, ktoré kvôli silnému vetru nemôžu letieť, tak aspoň pelášia po tráve smerom k jazeru. Fotím ich len cez pootvorené okienko, nemám odvahu zasa vyjsť von. Aj tak sme behom tých pár sekúnd všetci kompletne zaprášení.
Dostávame sa na juh, tentokrát si ho prezeráme síce v zamračenom a vetristom počasí, ale aspoň bez dažďa. Prechádzame okolo skaly Drangshellír, pod ktorou sú jaskyne s obmurovanými a zastrešnými vchodmi. Vyzerá to, akoby domy vyrastali priamo z kameňa. Fotím si oceľový rošt vsadený do cesty, ktorý bráni zvieratám opustiť pastviny a vyjsť na cestu. Nohy by im totiž cez rošt prepadli.
Sadáme do auta a pokračujeme na východ. Kocháme sa výhľadom, nálada stúpa, oproti nám ide krásne upravené policajné terénne auto. Chválime úpravy aj zdvihnutý podvozok, ozaj sa nám to auto páči, ale ako sa míňame, vidím tvár policajta upreto hľadiacu niekam ku stredovej konzole. Cítim problém. Otáča auto, púšťa maják a po pár sto metroch nás zastavuje. Nameral nás! Povolená rýchlosť je stovka, ja som išiel 114 km/h.

Ja a môj pokutový blok za 150 €. Neviem, prečo bol taký drahý, keď som ten žltý papierik chcel predať ďalej, nikto mi nedal ani euro.
S mojou gypsy english sa snažím ukecávať a zviesť to na to, že sme dostali defekt a vymenili nám pneumatiky za väčší rozmer, takže mi tachometer mylne ukazoval povolenú stovku. Zdá sa, že mám úspech, ale policajt vypisuje pokutový blok na (v prepočte) 150 €. A to som dostal aj 50 € zľavu! No nekúpte to... Nech som sa pýtal kohokoľvek, nikto mi neveril, že som na Islande dostal pokutu za rýchlosť. Asi som naozaj jediný.

A aby to nebolo všetko, silný vietor mi privrie dvere akurát vtedy, keď nastupujem do auta. Rozrážam si čelo až na kosť, ostala mi tam krásna dvojcentimetrová krvavá rana. Posádke auta ju zdôvodňujem ako dôsledok policajnej brutality. Snažím sa im vysvetliť, že tých 150 eur zo mňa ten hajzel vymlátil... Neskočili na to.

Inak musím povedať, že nebyť tej pokuty, správanie policajta bolo takmer priateľské. Žiadny fašistický prístup typu rakúsky policajt v akcii. Pokecali sme o úpravách islandských áut (dal mi aj adresu najznámejšieho úpravcu), o stave brodov aj predpovedi počasia. Aj ja by som chcel mať takú robotu - budem zastavovať ľudí, porozprávam sa s nimi, oni mi zaplatia a ja odídem. Rozprávka...

Vykukuje slniečko, čo nám okamžite dvíha náladu a my sa tešíme ako malé deti. Zastavujeme pri každej hlúposti, fotky sú zrazu jasné a farebné, zelená tráva je ozaj zelená a nie šedá, jednoducho paráda. Sme radi, že sme dali na predpoveď počasia a išli na juh, aj keď to znamenalo zbytočne prejsť pol ostrova. V Hörgslande si prenajímame ubytovanie v romantických chatkách s kompletným príslušenstvom. V areáli sú aj dve termálne vírivky, v ktorých skysneme na hodinu a pol. Takto mala vyzerať dovolenka od začiatku... A to nás ešte čaká to najlepšie, čo Island ponúka - vulkanický pás so sopkou Laki a Dúhové hory.



Prihlásiť na odber: Príspevky (Atom)