Spací a odkladací priestor do auta

Pokiaľ má byť dlhá cesta autom či autoexpedícia príjemným zážitkom, je jednou z hlavných požiadaviek dostatok odkladacích priestorov a najmä priestor na spanie. Po dlhom čase som sa konečne aj ja dostal k tomu, aby som si vo svojej Toyote Landcruiser 100 spravil za zadnými sedadlami drevenú krabicu s výklopnými vrchlíkmi a šuflíkom. Zásadnou požiadavkou bolo ponechanie štyroch plnohodnotných miest na sedenie.

Plánujem síce cestovať sám alebo vo dvojici, človek však nikdy nevie, kedy sa mu ďalšie dve sedadlá zídu. Navyše to umožňuje naplánovať dlhú cestu pre štvorčlennú posádku – dvaja sa vyspia v aute, ďalší dvaja v stane. Takže nakoniec vzniklo toto:

Spacia plocha so šírkou meter a dĺžkou 108 cm sa po sklopení zadných sedadiel predĺži o ďalších 70 centimetrov. Piate sedadlo je vymontované, čím vznikol 1,8 metra dlhý a vyše pol metra široký priestor, do ktorého sa pohodlne zmestia dva bicykle na výšku a ešte ostane miesto na „chodenie“ hore-dole po aute. Ale to začínam od konca...

Na začiatku bolo niekoľko požiadaviek, ktoré vychádzajú najmä z toho, že chcem stráviť tak rok na veternom a daždivom Islande. Takže v aute sa budem okrem spania aj prezliekať, variť a sušiť si veci.

• V aute musia ostať štyri plnohodnotné miesta pre pasažierov.
• Spacia plocha musí umožniť prespanie jednému človeku pohodlne, dvom krátkodobo.
• Odkladacie priestory musia byť prístupné nielen zvonka auta šuflíkom, ale aj zvnútra cez odklápacie vrchlíky.
• Celá krabica musí byť odolná vode aj vysokej vlhkosti vzduchu.
• Konštrukcia musí byť maximálne pevná, umožňujúca hrubé zaobchádzanie.
• Musí sa dať jednoducho vybrať z auta bez následkov (takže žiadne úpravy pôvodného interiéru auta).
• Box nesmie mať žiadne výstupky ani výčnelky, o ktoré by sa človek mohol v stiesnenom priestore zachytiť alebo poraniť.
• Pri tom všetkom sa musia do auta zmestiť dva bicykle.

Nasledovala skica v programe Google SketchUp, ktorá dala základnú predstavu.

Idea je jednoduchá. Pokiaľ je človek vonku, otvorí si šuflík a veci v ňom umiestnené si k sebe pritiahne. Pokiaľ je človek vnútri, dostane sa k nim cez vrchlík odklopný zhora. Aby ho však vedel otvoriť, musí sedieť na inej časti boxu - ťažko by odklápal dosku, na ktorej sedí. Preto je vrchná časť krabice delená na tri časti. Pod jednou je šuflík, pod druhou vodotesná schránka na suché oblečenie, a pod treťou úzky pozdĺžny priestor, v ktorom je tvarovo dosť nešťastný podbeh kolesa.

Ako základný materiál poslúžila - najmä kvôli nízkej cene - klasická 18 milimetrov hrubá drevotrieska z Baumaxu. Je to jediná vec, ktorú by som zmenil, je to materiál lacný nielen napohľad, ale aj prevedením - lepené hobliny sa štiepia a vylupujú, vznikajú triesky, povrch je nerovný a vylamuje sa. Oveľa lepší nápad je drevotrieska s fóliovým alebo melamínovým povrchom, a úplne najlepší je vodeodolná preglejka. Tá je síce drahá, ale po zrátaní nákladov na úpravu drevotriesky do vodoodpudivého stavu (natieranie lodným lakom, retušovanie vyštiepeného povrchu) sa tá cena zhruba vyrovná. O menšej prácnosti ani nehovoriac...

Narezané dosky som spájal vrutmi do predvŕtaných dier, aby skrutky neštiepili drevotriesku. Kvôli vysokej pevnosti som dával 55-milimetrové vruty každých zhruba 5 centimetrov. Spoje som navyše hojne natrel Duvilaxom, čo okrem pevnosti aj zamedzí vnikaniu vlhkosti a vody cez spoje. Všetky hrany sú natreté a zaliate troma až štyrmi vrstvami lodného laku. Je to príjemnejšie na dotyk, nevznikajú triesky a najmä sa zamedzí prístupu vody do štruktúry drevotriesky.

Celá konštrukcia je uchytená plechovými uholníkmi do kotviacich bodov v podlahe, ktoré zostali po vybratom treťom rade sedadiel.

Uholníky sú do dosiek prichytené vrutmi s predvŕtanými dierami. V šuflíkovej časti, kde sú schované vedľa šuflíka, sú uholníky ponechané v pôvodnom stave, ale v mieste vodotesnej skrinky na oblečenie sú potiahnuté kobercom. Je to nevidideľné, ale rukou sa dá nahmatať asi milimetrový schodík.

Vstup uholníka do vodotesnej skrinky je zaretušovaný duvilaxom zmiešaným s bukovým prachom a hoblinami, a - samozrejme - obzvlášť pozorne prelakovaný lodným lakom.

Do hrán vrchlíkov som rašpľou urobil 5 milimetrov hlboké zahĺbenia, v ktorých sú pánty. Aby sa o ne človek nezachytával, sú pod úrovňou koberca. Daňou za to je, že pozdĺžny vrchlík sa dá otvoriť iba o zhruba 120 stupňov.

Pánty sú prichytené do vrchlíkov vrutmi 3,5×55 mm. Aby sa z tenkej dosky nevylomili, pokiaľ človek sedí na vrchlíku a zaťažuje pánt, sú na krajoch na odľahčenie malé uholníky.

Vrchlíky nad šuflíkom a vodotesnou skrinkou sa v zatvorenom stave opierajú o zvislé dosky na všetkých štyroch stranách. Pozdĺžny vrchlík nad podbehom kolesa sa na jednej strane opiera o masívnu mosadznú konzolu, vzadu o schod priskrutkovaný o zadné čelo.

Hrany dosiek sú prelepené kobercom. Za prvé to utesňuje priestor pred prachom, za druhé bráni drnčaniu a pazvukom.

Pozdĺžny vrchlík má ako jediný ucho. Zvyšné dva sa dajú pohodlne otvárať za hranu - koberec je tam nalepený tak, že reliéfny pás tvorí výstupok, ktorý sa dá zachytiť prstami.

Úložné priestory sú potiahnuté lacným tenkým kobercom z Diega (2 €/m²), prilepený je Duvilaxom. Zvonka je krabica oblepená záťažovým kobercom s gumoplastovým spodkom. Mám vyskúšané, že keď sa na koberec naleje voda, vsiakne do neho, ale cez gumoplast sa až ku drevu nedostane. Prilepený je Chemoprénom, trvalo asi týždeň, kým vyprchal.

Vrchlíky nie sú v zatvorenom stave fixované žiadnymi kovaniami (o ktoré by sa človek mohol zachytávať), ale iba trením. Aby pri jazde neskákali, sú vymerané tak, že po zavretí auta pritlačia piate dvere o čelo šuflíka, a to pritlačí dva väčšie vrchlíky o seba a zvýši trenie. Zatiaľ to funguje, uvidíme časom.

Aby to takto skutočne fungovalo a aby sa tam napriek tomu zmestilo aj základné náradie, musel som sekeru čiastočne zapustiť do drevotriesky. Príšerná piplačka...

Prvé skúšobné nasadenie na rafte v Rakúsku prežila celá konštrukcia na jednotku s hviezdičkou. Bicykel bol síce iba jeden, ale spanie sólo aj vo dvojici ako aj varenie či prezliekania nerobili žiadne problémy.

Dokonca som zistil, že ani nemusím dorábať pôvodne plánované predĺženie ložnej plochy pomocou konštrukcie priskrutkovanej k zadným sedadlám. Síce teraz mám malý schodík medzi ložnou plochou a sklopenými zadnými sedadlami, ale karimatka všetko vyrovnala, schodík som zaregistroval až ráno. Jednoducho spím s hlavou pri piatych dverách a nohami na zadných sedadlách. Paráda, aspoň to celé bude jednoduchšie.

Keď sa mi bude chcieť, ešte urobím do zvislých dosiek pri kotvení zahĺbenia, aby som mohol do podlahy nasadiť pôvodné plasty, ktoré lemovali kotevné body zadných sedadiel. Predsalen to bude trochu elegantnejšie...

Skúsenosti s touto úpravou v ostrom nasadení s troma dospelými osobami popisujem v cestopise z Islandu z roku 2013.

Cestopis Autom okolo Islandu 2010 »