Nepál 2010 • Zimný Everest & Gokyo trek

Pre každého zanieteného turistu je Nepál zemou zasľúbenou. Obrovské údolia, ľadovce a morény obklopené najvyššími horami sveta sú lákadlami, ktorým málokto odolá. Má to len jedinú chybičku - masy turistov. Trochu to uberá na atraktivite aj zážitku. Preto moja tretia cesta viedla do Nepálu v zime, dúfajúc, že sa davom vyhnem. Áno, turisti neboli takmer žiadni. Boli dni, keď sme nestretli vôbec nikoho - občas však ani domácich, čo trochu zamrzelo v prípade, ak sme sa chceli opýtať na cestu...

Naša trojčlenná skupinka prilieta do Káthmandu na Štedrý deň. Za tretinové ceny dokupujeme posledné veci do výbavy, šestnásťročnému synátorovi odovzdávam motivačný vianočný darček a ideme rýchlo spať.

Celý náš trek v skratke. Najvyšší bod - hrebeň Kala Pathar, 5 600 m n. m. Za 15 dní sme počas 105 hodín chôdze prešli asi 200 kilometrov s celkovým prevýšením vyše 11 000 metrov.

Letíme do Lukly

Hneď na druhý deň skoro ráno utekáme na vnútroštátne letisko, smer Lukla. Najmä preto, aby sme sa vyhli problémom so stravou v špinavom Káthmandu. Žalúdočné problémy z baktérií v meste sú vec, ktorá dokáže znepríjemniť celý trek, preto si na to treba dávať pozor, aspoň kým sa žalúdok neprispôsobí.

Lety do Lukly sú lotéria. Lietadlo pre zlé počasie nemusí odletieť, a ak odletí, nemusí v Lukle pre zlé počasie pristáť. Preto si v itinerári nechávame trojdňovú rezervu na odlet aj prílet a psychicky sa zmierujeme s tým, že neodletíme hneď v prvý deň. Radšej čakať o deň dlhšie, ako by sme mali skončiť ako tých 14 nešťastníkov augustového letu Agni Air, ktorý to pre zlé počasie v Lukle otočil a zrútil sa medzi kopce.

Máme šťastie, po dvojhodinovom odložení letu nastupujeme do lietadla a po ďalšej hodine odlietame. Pristátie v Lukle je na prvýkrát dosť adrenalínové. Krátka 500-metrová dráha je do kopca, lietadlá na ňu nalietavajú ostrým oblúkom a pasažieri majú pocit, že lietadlo skôr padá, ako pristáva. Dráha je navyše zakončená múrom, dva mesiace pred naším príletom doňho narazilo lietadlo spoločnosti Sita Air. Na druhom konci pristávacej dráhy je zasa 700-metrová priepasť, v ktorej končí zhruba jedno lietadlo ročne. Letisko v Lukle patrí medzi najnebezpečnejšie na svete, preto patrične vystrašení sme nakoniec šťastní, že sme pristáli bez najmenších problémov. Po takom zážitku už predsa môže byť len lepšie...

Po asi stovke nepoužiteľných fotiek, ktoré som nacvakal z lietadla, si pri obede fotím letisko a okolo poludnia vyrážame. Cieľ je Monjo, v ideálnom prípade Namche Bazar.

Konečne na treku

Je tesne po zimnom slnovrate a dni sú krátke. Slnko zapadlo pred piatou, z posledných síl dochádzame do Monja. Trochu mám obavy o Martinu, tretieho člena našej skupinky. Nie je práve veľká turistka a po piatich hodinách nenáročnej túry je poriadne unavená.

Až po Monjo je celý úsek treku pomerne husto obývaný, čo je ideálne na fotenie života miestnych Nepálcov a detí. Ale sme tu kvôli horám, preto sa nezdržujeme a ideme vyššie.

Deti sa hrajú 10 metrov nad zemou.

Domček na stračej nôžke.

Namche Bazar (3 440 m) je stredisko celej oblasti. V krásnej fotogenickej osade postavenej terasovito v žľabe kopca prespávame dve noci. Cez deň si robíme aklimatizačný výstup do vyššie položených dedín Khumjung a Khunde.

Celú oblasť „scivilizoval“ prvý človek na Evereste Edmund Hillary a jeho dobročinná organizácia Himalájsky trust. Finančne, organizačne aj fyzicky pomáhal vybudovať letisko v Lukle aj v Shyangboche nad Namche Bazarom, nemocnicu v Khunde či školu pre deti Šerpov v Khumjungu. Väčšina je spolu s Hillaryho menom zaznačená v mapách ako turistická atrakcia.

Khumjung (vpredu) a Khunde, dve osady v kotline nad Namche Bazarom,
v ktorých začal Edmund Hillary so svojou pomocou Nepálcom.

Do školy chodia deti už od štyroch rokov. Sprvu som tomu nemohol uveriť - štvorročné decká šliapu týždeň z domova do Khumjungu, tam ich rodičia nechajú a vrátia sa po ne o tri mesiace, aby mohli doma pomáhať pri poľnohospodárskych a stavebných prácach. Potom zasa na pár mesiacov škola. Konečne chápem, prečo sú nepálske deti už od nízkeho veku tak samostatné.

Namche Bazar je jedno z najemotívnejších miest na celom treku, najmä pri pohľade z okolitých (a dosť prudkých) svahov. Robím si plán, ako z bočného kopca urobím fotku nočného Namche Bazaru s rozsvietenými svetlami... ktorý večer ruším. Trepať sa na kopec v 25-stupňovom mraze sa mi prestalo chcieť. Dodnes to ľutujem.

Len pár minút cesty za Namche Bazarom sa otvára prekrásny výhľad na celé údolie Solo Khumbu, zakončené osemtisícovkou Lhotse a stenou Nuptse, spoza ktorej vykukuje Mt. Everest. Avšak napravo zbadám oveľa výraznejší vrchol Ama Dablam (6 812 m), na ktorom môžem oči nechať. Je to asi najkrajšia hora, akú som kedy videl. Predstavivosť funguje na plné obrátky, v duchu som ju pasoval za strážcu údolia - tak majestátne sa nad ním vypína. Stupy, budhistické svätyne najrôznejších veľkostí, zdobia každý výraznejší prvok krajiny - sedlá, pramene, obrovské balvany osamelo čnejúce na svahoch...

Vzadu za stenou Nuptse vykukuje Mt. Everest (8 850 m), napravo ďalšie osemtisícovky Lhotse (8 516 m) a Lhotse Shar (8 400 m).

Ama Dablam (6 812 m). Najkrajšia hora, akú som kedy videl.

Cesta začína byť priveľmi prašná, karavány jakov aj občasní turisti vrátane mňa dvíhajú kilá prachu, ktorý sa dostane všade - do prádla, do zavretého ruksaku aj do fototechniky.

Po únavnom dvojhodinovom stúpaní sa dostávame do osady Tengboche s najvyššie položeným kláštorom v údolí. V kopci nad osadou je stupa, ktorá na prvý pohľad vyzerá neprístupne, ale dá sa k nej vyjsť nenápadným chodníkom. Tento výlet vrelo odporúčam, asi trištvrtehodinový výšľap sa odmení nádherným motivujúcim výhľadom od Namche Bazaru až po Dingboche, čiže asi dvojdňovú časť cesty. Premáhajú ma pocity hrdosti a pokory zároveň, neviem sa premôcť a ísť naspäť dole. Zároveň je to veľmi vítaný aklimatizačný výstup, prvýkrát prekonávame výšku 4 000 metrov.

Časť nádherného výhľadu zo stupy nad osadou Tengboche. Vzadu v opare Namche Bazar,
vpravo kláštor a lodge v Tengboche.

Nocujeme v Deboche, kde nás vďaka studenému vzduchu s minimom vlhkosti prekvapuje jasná obloha s krásne vykreslenou Mliečnou dráhou. Hviezdy sú akosi bližšie, skúšam urobiť pár záberov nočnej oblohy, ale kvôli zime to zasa vzdávam a utekám do ubytovne, kde je luxusných 5 stupňov nad nulou. Vo fantastickej atmosfére vyhráva šestnásťročný Samo medzinárodný pokrový turnaj a zveľaďuje náš rozpočet skvelou výhrou 400 rupií - čo je niečo vyše štyroch eur.

Ubytovne v Nepále sa usporiadaním podobajú ako vajce vajcu. Základom je veľká spoločenská miestnosť s jedálňou, v strede ktorej tróni piecka. Piecky asi vyrába len jediný výrobca, lebo sú všetky rovnaké. Je to jediný zdroj tepla v ubytovni, ak nerátame kuchyňu, kde sa varí na plynových bombách. V pieckach sa občas kúri drevom, väčšinou však vysušenými jačími lajnami. Ako veľmi je rozkúrená sa dá spoznať podľa toho, ako blízko sedia turisti - keď hreje málo, všetci sú na nej nalepení, keď veľa, kruh okolo nej je veľký.

Pred spoločenskou miestnosťou je dlhá úzka chodba s dverami do veľmi jednoduchých a malých izieb. Väčšinou sú tam iba dve postele, v tých luxusnejších je aj nočný stolík a háčik na zavesenie búnd. Posteľné prádlo sa veľmi neperie, čo až tak nevadí, lebo sa spáva v spacákoch. Pripravené sú vankúše a deky - tie sa ozaj zídu, teplota na izbách v noci býva okolo 0-5 °C. Ak sa dá, ruksaky dávame do okien, aby odtiaľ menej ťahalo.

Dostávame sa vysoko

Na ďalší deň sa dostávame cez 4 000 metrov a už začíname cítiť nadmorskú výšku. Pri stúpaní aj do miernejšieho kopca sa rýchlo zadýchame, častejšie treba oddychovať a hlavne dodržiavať pitný režim. Vo vyššej nadmorskej výške sa začne vytvárať viac červených krviniek, aby sa to málo kyslíka, ktoré vzduch obsahuje, dostalo ku všetkým orgánom. Krv hustne, treba ju teda riediť, inak hrozia zdravotné problémy. Pri každom zastavení si preto dávame hlt vody a na obed veľký tanier polievky, paradajkovej alebo cesnakovej. Asi riedim naozaj poctivo, krv z nosa mi tečie každú chvíľu. Ale rovnaké problémy mám aj v Bratislave, tak si z toho nerobím ťažkú hlavu.

Cesta je plná strmých stúpaní a klesaní. Mám obavy, či to Martina zvládne, ale ukazuje sa, že čo jej chýba vo fyzickej výbave, dobieha psychickou. Potvrdzuje sa múdrosť, že na hory treba mať v prvom rade hlavu. Vedieť si správne rozložiť sily, správne sa motivovať, zvoliť si správne tempo a hlavne sa nenechať vyhecovať k výkonu, na ktorý človek nemá.

Krajina je čoraz pustejšia a vyprahnutejšia, les už nadobro zmizol, zostali len sporadické ostrovčeky zakrpatených kríkov. Spoločnosť nám robí iba Ama Dablam, ktorý obchádzame veľkým oblúkom, a dvaja Rusi s nepálskym sprievodcom, ktorý už mal tú česť vystúpiť aj na Mt. Everest. S touto partiou sme sa prvýkrát stretli pred stúpaním do Namche Bazaru a stretávať sa budeme až do konca túry. Odmietame ich ponuku ísť ďalej s nimi cez päťapoltisícové sedlo Kongma La a ľadovec Khumbu. Predsalen by to mohlo byť nad naše sily a ešte nevieme, čo nadmorská výška urobí so šestnásťročným pubertiakom a netrénovanou turistkou.

Druhý aklimatizačný deň

V Dingboche znova strávime dve noci kvôli aklimatizácii. Zasa máme šťastie, nedostatok turistov núti domácich, aby sa predháňali v nízkych cenách. V podstate po celý trek spávame zadarmo, platíme len za jedlo. S nadmorskou výškou však stúpa aj cena vody a jedla, niekedy je drahé skoro ako na Slovensku. Aj za nabitie batérií chcú domáci pomerne veľa peňazí - hodina nabíjania sa kľudne dostane až na tri eurá. Chvalabohu, dá sa jednať... Cez deň ideme na nenáročný výlet do Chhukungu. Keď pôjdem Everest trek nabudúce, určite naplánujem aj aklimatizačný výstup na Chhukung Ri (5 550 m), vyhliadkový kopec nad osadou.

Počasie je stále nádherné, občas sa ukáže pár obláčikov, ale výhradne kvôli tomu, aby nebola na všetkých fotkách fádna modrá obloha. Pri ceste naspäť sa rozfúka silný nárazový vietor, ktorý veští zmenu počasia. Studený front síce prinesie nižšie teploty, ale aj jasnú oblohu, takže je šanca, že výhľady zhora budú nádherné, preto tú zimu radi vydržíme.

Ráno v silnom vetre vyrážame do Lobuche. Po hodine chôdze zisťujem, že som v Dingboche zabudol mapu so všetkými poznámkami k treku. Bol tam kompletný itinerár s prevýšeniami a dobou chôdze, ale už som lenivý sa pre ňu vrátiť. Za strmým stúpaním nad Dughlou je symbolický cintorín s menami mŕtvych horolezcov obklopený posvätnými stupami. Za sedlom sa otvára výhľad na záverečný úsek cesty - osemkilometrové údolie ľadovca Khumbu. Na jeho konci je obrovská kotlina v zovretí najvyšších hôr sveta - Mt. Everest a ostrý hrebeň Nuptse z jednej strany, masívny ihlan sedemtisícovej Pumori zo strany druhej.

Pás hôr obklopujúci obrovskú kotlinu na hornom konci údolia Solo Khumbu. Vľavo masív Pumori (7 161 m), vpravo koniec hrebeňa Nuptse.

V ubytovni spolu s Rusmi a ich sprievodcom oslavujeme Silvestra. Čajom. Hodinky si nastavujeme na časové pásmo austrálskeho Adelaide, aby sme ten Nový rok mali vybavený čo najrýchlejšie, a o deviatej večer nepálskeho času už spíme v posteliach.

V tej zime sa nespí zrovna najlepšie, v noci sa občas prebúdzam so začínajúcou panikou, že nemôžem dýchať. Vzduch je studený, čo ma núti dýchať málo a povrchne, za následok to však má pocit, že mám málo kyslíka. Treba sa nútiť do kľudného dýchania, opakujem si - nádych, výdych, nádych... Je to len psychická bariéra, po dvoch nociach si na to zvykám a spím pohodlne.

Zima začína byť celkom slušná. Denné teploty už ani na obedňajšom slnku nevylezú nad nulu, v noci a nadránom je asi -25 °C. Na izbách mrzne tiež, ale teploty okolo nuly sú v pohode vydržateľné. Najmä preto, že vzduch je suchý a zima nezalieza pod kožu. Už pár dní spím s batériami v spacáku, aby v noci nezamrzli. Cez deň ich zasa nosím v nohaviciach a ohrievam ich telom. Do fotoaparátu som si z Káthmandu priniesol päť nabitých batérií, ktoré mi aj v mraze vydržia celý dvojtýždňový trek. Ráno je však problém si aj umyť zuby - kým sa voda naleje na zubnú kefku, zamrzne. Polozmrznutá zubná pasta sa tiež z tuby nevytláča zrovna najľahšie. Nepálci sa dokonca ani veľmi neumývajú, ako zisťujeme, má to rýdzo praktický dôvod. Prirodzená mastnota chráni pokožku pred mrazom aj pred nadmerne suchým vzduchom, navyše po umytí v studenej vode ostáva človeku poriadna zima a len ťažko sa zohrieva. Nebránime sa tomuto prístupu a obmedzujeme frekvenciu umývania na nevyhnutne potrebnú mieru, čiže vôbec.

Som prekvapený sám zo seba, že ma ani veľmi nebaví fotiť. Za prvé si užívam hory - sú skutočne podmanivé a neviem, čo mám fotiť skôr, za druhé je to v tejto zime dosť nepohodlné. Objektívy už ani nemením, stále fotím s jedným nie zrovna najkvalitnejším univerzálom. Polarizačný filter som dal dole iba párkrát večer – ak to zmrznuté ruky dovolili. Bola to asi jediná nevýhoda zimného treku – občas bola na ruky taká zima, že som nedokázal ani zoomovať. Jemná motorika vôbec nefungovala. Z toho istého dôvodu mám po celý čas na fotoaparáte nasunutý blesk, ktorým prisvetľujem osoby v protisvetle - výsledkom čoho je, že na krku vláčim dvaapolkilové závažie... Na druhej strane, kompaktom by som kvôli necitlivým prstom neodfotil vôbec nič.

Finále - výstup na Kala Pathar

V Lobuche zanechávame Martinu, ktorá sa na ďalšiu cestu veľmi necíti, a so Samom pokračujeme v čerstvo napadanom snehu do Gorak Shepu, najvyššie položenej osady na treku. Sneh je teraz v januári skvelý suchý prach, vôbec sa na nás netopí, rovno sa vyparuje. Horšie je to koncom februára a v marci, keď padá ťažký mokrý sneh, v ktorom človek ľahko premokne.

Strmé stúpanie na morénu ľadovca Changri Nup dáva zabrať aj Samovi, ktorý inak zvykne poskakovať dookola ako kamzík. Krúti sa mu hlava a má výpadky zraku, čo sú príznaky výškovej choroby, začínam mať vážne obavy o jeho zdravie. Okamžite sa otáčame a rýchlo klesáme naspäť do Lobuche. Našťastie ho prejavy choroby s klesajúcou výškou rýchlo opúšťajú.

Radíme sa o ďalšom postupe. Je prvý január roku 2011 a môj sen bol vidieť v prvý deň roka západ slnka nad Everestom z vyhliadkovej hory Kala Pathar. Vlastne som pôvodne chcel vidieť posledný západ starého roka, ale kvôli druhému aklimatizačnému dňu v Dingboche sme mali deň meškanie. O jednej poobede nechávam Sama s Martinou v Lobuche, zasa si dávam na plecia dvadsaťkilový ruksak a šprintujem do Gorak Shepu vo výške 5 140 metrov.

Vrchná časť údolia Solo Khumbu vyzerá ako zhmotnenie učebnice geológie. Dlhý ľadovec, jasne viditeľné ľadovcové morény aj rieka, ktorá vzniká jeho roztápaním... Celý proces vzniku ľadovcových údolí je tu jasne čitateľný, stačí to raz vidieť a pochopí ho aj prváčik.

Čierny kopec vľavo je Kala Pathar a aj keď sa to nezdá,
vystúpiť naňho z ubytovní na úpätí trvá tak tri hodinky.

Po rýchlom jedle v ubytovni tam nechávam veci, beriem si fotoaparát, batérie, čelovku a vodu a pred treťou hodinou vyrážam na kopec Kala Pathar, najvyšší bod celého treku. Každých pätnásť krokov sa opieram o palicu a vydýchavam. Stúpam len pomaly, 500-metrové prevýšenie mi trvá vyše dvoch hodín. Už v polovici kopca sa začínajú otvárať fantastické výhľady - ľadopád z kotliny pod Mt. Everestom, celý ľadovec Khumbu, nado mnou sa týči 2,5 kilometra vysoká stena hrebeňa Nuptse... Snažím sa tú nádheru odfotiť - ale fotky sú obyčajné, také, aké som videl už stokrát predtým v časopisoch. Vôbec nezachytávajú čaro okamihu a monumentálnosť miesta - a ja predsa chcem tie pocity a majestátnosť prírody zaznamenať a zobrať si ich so sebou. Nedarí sa mi to. Široko-ďaleko okolo mňa niet živej duše, doliehajú na mňa emócie, miešajú sa s bezmocnosťou a ja sa dávam do plaču ako malý chlapec. Začínam chápať, prečo sa horolezci najmä pri sólových výstupoch na vrcholy hôr rozplačú.

Zmierujem sa s tým, že fotografia hôr vždy ostáva len fotografiou a pre ten pocit súznenia s prírodou a pokory sa sem budem musieť jednoducho vrátiť, a kráčam ďalej k vrcholu. Slnko pomaly zapadá a ja sa takmer rozplačem znova. Zabudol som si totiž dole v ruksaku statív! Pol roka plánovania, týždeň trekovania - a ja si vo finále zabudnem statív, takže všetky večerné fotky sú pekne roztrasené. Voda vo fľaši mi zamrzla už na začiatku, fúka nepríjemný vietor, tak sa rozhodujem nečakať na tie najkrajšie „pozápadové“ fotky, keď vrcholky hôr dostávajú sýtočervenú farbu. Som spokojný s rozmazanou oranžovočervenou...

-10 °C na izbe

Večer v ubytovni v Gorak Shepe stretávam starých známych Rusov, ktorí sa práve vrátili z basecampov Everestu a Pumori. Komunikácia trochu viazne, v tejto výške mi úplne správne nepracuje hlava a vypadávajú mi anglické slovíčka. V ruštine, ktorou som pred dvadsiatimi rokmi hovoril plynule, nedokážem rozprávať vôbec. Napriek tomu sa dozvedám, že v  basecampe nie je žiadna výprava a vrtuľník, ktorý tam pred pár rokmi havaroval, je už dávno rozobratý - takže nie je nijaký zvláštny dôvod tam ísť. Odmietam druhú ponuku Rusov pripojiť sa k nim a cez sedlo Cho La prejsť rovno do Gokya, lebo predpokladám, že aj Martina so Samom budú chcieť vidieť Mt. Everest z Kala Patharu.

Ráno sa zobúdzam dokonale oddýchnutý a svieži, napriek tomu, že v izbe je -10 °C a všetko mám zamrznuté. Vonku bolo pod -40 °C, ale slnko vzduch rýchlo ohrieva. O desiatej sa stretávam s Martinou a Samom na mieste, kde mu včera došlo zle. Ruksaky nechali v Lobuche a vybehli naľahko. Martina sa rozhoduje pre návrat, toto miesto vo výške 5 110 metrov je pre ňu najvyšším bodom, ktorý počas celého treku dosiahla. Aj tak je to úctyhodný výkon na človeka, ktorý turistike nijako zvlášť neholduje. Samo sa cíti oddýchnutý a bez problémov, preto sa vraciame na Kala Pathar, aj on si chce užiť nádherné výhľady. Od polovice kopca ho nechávam stúpať samého - vidím na neho, pravidelne signalizuje, či je OK. Ja sa rozkladám v mäkučkej tráve a v poludňajšom slnku sa opaľujem. Užívam si necelé dve hodinky dokonalého kľudu a samoty, spoločnosť mi robí iba osamelý jak.

Zostup

Vraciame sa dolu do Lobuche, stretávame sa s Martinou a rozhodujeme sa, čo ďalej. Lietadlo z Lukly nám odlieta až o 10 dní, času máme habadej, tak sa rozhodujeme pre Gokyo trek. Aby sme nešli rovnakou cestou, volíme cestu cez Pheriche a po západnom brehu rieky do Phortse. Chodník je zarezaný vo svahu asi 300 metrov nad riekou, napohľad rovný, v skutočnosti plný prudkých stúpaní a klesaní, čo spomaľuje postup. Výhľady sú úžasné, podstatne krajšie, ako zo dna údolia, najmä vďaka Ama Dablamu, ktorý je z tejto strany vidno takmer celý. Kvôli profilu to však stojí veľa síl.

Rovnaký terén je aj v údolí rieky Dudh Kosi, ktorým stúpame na sever. Sme už aklimatizovaní, takže sa nemusíme zdržiavať najviac 300-metrovým výškovým rozdielom denne. Za Luzou sa konečne dostávame na vysokohorskú planinu a stúpanie je už iba pozvoľné. Zároveň sa otvára krásny výhľad na zasnežený horský masív na konci údolia. Na jej čele tróni osemtisícovka Cho Oyu.

Jaky pod vrcholom Pharilapche (6 017 m).

Tri dni potom, ako sme boli na vrchole kopca Kala Pathar, dochádzame do osady Gokyo pod rovnomenným vyhliadkovým kopcom. Vyjednávame ubytovanie, a o tretej poobede sa spolu so Samom púšťame na dvojhodinový výšľap na vrchol Gokyo Ri. Bez Martiny, ktorá sa rozhodla ostať na ubytovni, čo neskôr sama oľutuje. Gokyo Ri je najmä psychicky podstatne ľahší kopec ako Kala Pathar, po prudkom výšľape nasleduje pár minút po miernejšom sklone a už je tam vrchol, no na Kala Pathare sa na každom horizonte otváralo ďalšie a ďalšie únavné stúpanie, vrchol bol v nedohľadne. Navyše - ako sme neskôr zistili - výhľad na Mt. Everest je odtiaľto krajší. Tentokrát nezabúdam na statív a namiesto vody berieme termosku s čajom.

Vyhliadkový kopec č. 2

Večerný výstup na Gokyo Ri (5 483 m) je v poriadku, ak chcete západ slnka. Nevýhoda je tá, že celé údolie sa halí do tieňa už od tretej poobede a ostré nepravidelné tiene okolitých kopcov kazia každú fotku údolia alebo ľadovca Ngozumba. Pre také fotky si treba prísť pred obedom.

So Samom sme zasa široko-ďaleko sami, v tento deň sme vlastne nestretli vôbec nikoho. Na vrchole sa otvára celý západný hrebeň Mt. Everestu s neodmysliteľnou oblačnou čapičkou, vpravo sa v diaľke objavuje špička Makalu. Z Gokyo Ri tak vidíme dovedna štyri osemtisícovky - na sever od nás je Cho Oyu (8 201 m), na severovýchode sú Mt. Everest (8 850 m) a Lhotse (8 516 m), na východe Makalu (8 463 m). Zapadajúce slnko farbí mraky do neuveriteľných fialovo-modrých farieb, o pätnásť minút neskôr obloha na pár desiatok sekúnd sfialovie celá! Priznám sa, videl som to prvýkrát v živote a bol to naozaj silný zážitok.

Nočný výhľad na Gokyo a jeho tri jazierka. Vľavo ľadovec Ngozumba , nad ktorým sa týčia Arakam Tse (6 423 m) a Cholatse (6 335 m).

Po návrate do ubytovne nás už čakali naši známi Rusi s ponukou, aby sme sa k nim pripojili pri prechode sedla Renjo a do Namche Bazaru sa vrátili údolím rieky Bhote Kosi. Aj do tretice odmietame, ale tentokrát ma to ozaj mrzí, všetci sa napriek výške cítime výborne, nič ťažké nás už nečaká, mám dojem, že by sme to zvládli. Neskôr sa ukáže, že sme urobili dobre - v málo navštevovanom údolí Bhote Kosi opustili nepálski domorodci na zimu turistické ubytovne aj svoje domy a všetko bolo zavreté. Prespali u pastiera, ktorého náhodne a so šťastím stretli po zotmení.

Už pár dní máme všetci trochu chytené hrdlá, na striedačku sa jeden druhému sťažujeme na bolesť hrdla. Strepsils sa stávajú bežnou stravou, tvárime sa, že zaberajú, ale v takejto zime je to iba utópia.

Nepodarený prechod ľadovca

Aby sme sa do Namche Bazaru nevracali rovnakou cestou, chceme ísť po opačnom - východnom brehu rieky Dudh Kosi. Znamená to hneď zrána prejsť cez ľadovec Ngozumba. Nepálsky sprievodca Rusov nám popíše cestu a nasmeruje nás na správny chodník. Po dvoch hodinách však cestu definitívne strácame - aj keď sme len asi 100 metrov od východnej morény ľadovca, otáčame sa naspäť, za čo si vyslúžim zopár uznanlivých poznámok hodnotiacich moju kompetentnosť :-) Teraz trochu ľutujeme, že sme tu mimo sezóny a niet sa koho opýtať na cestu, ani nemôžeme sledovať prešľapaný chodník. Takže dolu do Namche Bazaru zostupujeme rovnakou cestou, akou sme šli hore.

Ponáhľame sa do Namche Bazaru, je to jediné miesto na treku, kde sa (v nevýhodnom kurze) dajú vymeniť nejaké peniaze. Pri plánovaní rozpočtu som rátal s čiastkami, ktoré som platil okolo Annapúrn. Oblasť Everestu je však hlavná turistická oblasť celého Nepálu a je dva- až trikrát drahšia, navyše nepálska rupia od minulého roku o štvrtinu posilnila. Výsledkom bolo, že sme museli dosť šetriť, a aj tak sme minuli celú rezervu a na záver treku sme ostali s mizernými 2 000 rupiami (asi 20 €). Ak by sme sa dostali do problémov, nemali by sme čím platiť.

Mali sme šťastie, rovnako ako na počasie. Po celý trek svietilo slnko, a okrem dvoch veterných dní sme nemuseli zápasiť so žiadnymi nástrahami prírody. Bola síce poriadna zima, ale nepršalo, sneh bol iba v okolí Lobuche, aj ten napadal v noci. Neexistuje lepšie počasie na trekovanie, ako sme mali my. Pár dní po našom odlete z Lukly však celé Himaláje zahalila takmer na dva týždne hmla. Lietadlá nelietali, turistov až po týždni začali do Káthmandu evakuovať vojenské vrtuľníky. Mnohí kvôli tomu zmeškali odlety z Káthmandu domov...

Na letisku v Lukle robíme záverečnú fotku s partiou, s ktorou sme sa po celé vyše dva týždne stretávali v ubytovniach a na treku. Zľava Samo, Austrálčan John, Rus Kosťa, ja, nepálsky sprievodca Pema, ktorý bol už aj na Evereste, druhý Rus Oleg, Kórejčanka Ki-Sun a Maťa. Bola to naozaj skvelá partia.

Káthmandu

Po návrate do metropoly sme obehli pár povinných jázd - krásnu budhistickú stupu Bouddhanath aj opičí chrám Swayambhunath, hinduistické pohrebné miesto Pashupatinath či vyhliadkový kopec Nagarkot. Nič z toho sa však nevyrovná nepálskym horám.

Samka som medzi vlajočkami rozoznal len podľa toho, že vlajočky náušnice nenosia...

Zimný Everest trek je to najlepšie, čo som v Nepále zažil. Leví podiel na tom má ustálené zimné počasie, ktoré sa vraj v poslednom čase stáva štandardom. Sezónne jesenné mesiace sú oveľa viac nevypočítateľné, zvykne viac snežiť aj pršať. Na druhej strane, keď je v zime škaredo, tak aspoň týždeň... Minimum ľudí, po Silvestri v podstate žiadni, prázdne ubytovne a komunikatívni domáci, ktorí z nedostatku inej práce celé večery trávia s nami, to všetko dovoľuje spoznať krajinu tak, ako sa to v davoch hlavnej sezóny nedá. Na ďalšie Vianoce som určite v Nepále zasa...

		km	hod.	nastúpané	naklesané
25.12.2010	Lukla - Monjo	16,1	5½	730 m	740 m
26.12.2010	Monjo - Namche	8,0	4¾	940 m	325 m
27.12.2010	aklimatizačný deň	9,6	7	750 m	750 m
28.12.2010	Namche - Deboche	13,8	8	1 190 m	895 m
29.12.2010	Deboche - Dingboche	10,8	5½	745 m	150 m
30.12.2010	aklimatizačný deň	12	3½	475 m	475 m
31.12.2010	Dingboche - Lobuche	9,6	5½	780 m	280 m
1.1.2011	Lobuche - Gorak Shep	10,8	9¾	1 110 m	840 m
2.1.2011	Gorak Shep - Pheriche	25,2	9	370 m	1 320 m
3.1.2011	Pheriche - Phortse	15,6	7	400 m	800 m
4.1.2011	Phortse - Machherma	12	7½	975 m	390 m
5.1.2011	Machherma - Gokyo	13,2	9	1 380 m	825 m
6.1.2011	Gokyo - Phortse Thenga	16,2	8¾	415 m	1 530 m
7.1.2011	Phortse Thenga - Namche	12	6	545 m	800 m
8.1.2011	Namche - Lukla	20,4	7¾	690 m	1 375 m
		205,3	104,5	11 495 m	11 495 m

Tu je link na viac komentovaných fotografií z cesty po Nepále.

Poznámka: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Namče Bazar alebo Lhoce píšem Namche Bazar a Lhotse.