Keňa 2011 • Výstup na Mount Kenya

Africké kopce nikdy neboli medzi mojimi vysnívanými túrami, zostávali v kolónke „raz sa tam určite pozriem“. Kilimandžáro je na môj vkus príliš vychytená lokalita plná ľudí a s minimálnou náročnosťou. Preto som veľmi neváhal, keď nastala príležitosť vybrať sa s partiou do Kene na Mt. Kenya. Turistov je tam podstatne menej a náročné je to aspoň tým, že ide o trojdňový trek do výšky takmer 5 000 metrov bez aklimatizácie.

Keď sme pri tých dňoch - táto túra je veľmi vhodná pre ľudí, ktorí by chceli ochutnať vysokohorskú turistiku vo výške piatich kilometrov, ale nemajú na to čas. V kombinácii s nočnými letmi KLM sa to dá absolvovať za štyri dni - čo je v podstate predĺžený víkend... Nenapadá mi iný trek v podobnej výške, ktorý by sa dal vybaviť tak rýchlo.

Mt. Kenya nie je vrchol. Je to vulkanické pohorie s druhým najvyšším bodom Afriky, hneď po Kilimandžáre (5 895 m). Má tri hlavné vrcholy. Najvyšší Batian (5 199 m) a nižší Nelion (5 188 m) sú prístupné iba horolezecky, takže nič pre mňa. Ale na tretí vrchol, Point Lenana (4 985 m) sa dá vystúpiť aj turisticky, a preto sa stal naším cieľom.

Toto je náš trek na živej mape, vykreslený podľa stiahnuteľného tracklogu (končí po návrate z vrcholu do Teleki lodge, pretože sa vybila batéria v GPS). Celkovo sme za tri dni prešli 50 kilometrov s prevýšením 3 000 metrov.

Prístup

Celé pohorie Mt. Kenya leží v strednej časti Kene, pár kilometrov južne od rovníka. Nie sú potrebné žiadne antimalariká (Nairobi je vo výške 1 700 metrov a malarické komáre nehrozia), len bežné očkovania plus žltá zimnica.

Je to pre mňa aj prvá príležitosť navštíviť južnú pologuľu. Priznám sa, párkrát ma to pri ortientácii podľa slnka poplietlo a musel som dlhšie rozmýšľať, kde to vlastne ten sever je.

Po prílete do Nairobi sa prenajatou dodávkou - ktorú tu volajú matatu - presúvame do asi 120 kilometrov vzdialeného mesta Naro Moru. Odtiaľ je to len pár kilometrov po prašnej ceste k západnej bráne (celkovo je brán sedem) národného parku Mt. Kenya. Okolitú prírodu a život domorodcov všetci - samozrejme - vnímame veľmi pozorne. Cestou sa zastavujeme na druhej najväčšej ananásovej plantáži na svete.

Je druhá polovica septembra a začína sa krátke obdobie dažďov. Horu nevidíme, skrýva sa v súvislej vrstve oblačnosti, ale pršať začína hneď pár minút po tom, ako vystupujeme z auta. Dokonale načasované.

Národný park

Vstup do národného parku stojí 150 dolárov na 3 dni. Každý deň navyše je za ďalších 55 dolárov. Dňom sa myslí uplynutých 24 hodín, nie kalendárny deň, takže ak človek do parku vstúpi o tretej popoludní, ako sa to podarilo aj nám, tak deň uplynie zajtra o tretej popoludní. To je fajn, lebo nám stačí základné trojdňové povolenie na vstup napriek tomu, že budeme v parku štyri kalendárne dni.

Pred cestou som všade čítal, že na vstup treba domáceho sprievodcu, ale nie je to tak. Človek tam môže ísť aj sám, len si na bráne musí dohodnúť ubytovanie v lodžiach alebo v kempoch.

Od brány národného parku až k prvému nocľahu v turistickej chate to sú asi tri hodiny chôdze. Kráčame smerom na východ, v daždi a v blate, po ceste s hlbokými koľajami, ktoré vyryli terénne autá správcov parku. Občas je naozaj problém nájsť schodnú cestu bez toho, aby sme zapadli po kolená do blata alebo sloních či byvolích exkrementov. Som z toho mierne rozčarovaný, v národnom parku som očakával trochu väčšiu úctu k prírode, obzvlášť v týchto nižších polohách s len mierne zvlnenou krajinou. Trochu sa bojím toho, čo príde, keď už nízky nenáročný terén je v takto zlom stave...

Partia, s ktorou idem, volí ten najjednoduchší spôsob výstupu so sprievodcom a nosičmi. Ale aby som sa necítil morálne pokorený a zhýčkaný ako americký turista, dávam si v rámci tréningu na plecia ruksak a nesiem si ho sám. Vyslúžim si tým zopár udivených pohľadov aj poznámok od (zaplatených) nosičov...

Prvú noc trávime v Naro Moru river lodge, ubytovni vo výške 3 050 metrov. Celý areál je prázdny, okrem nás je tam len dvojica nemeckých turistov so sprievodcami. Hodím sa do postele, minulú noc som v lietadle vôbec nedokázal zaspať a po dvoch prebdených dňoch už spánok potrebujem ako soľ.

Druhý deň

Ráno vstávame o šiestej, v chate je takmer 10 stupňov, takže celkom pohoda. Druhý deň je pohodový, čaká nás len niečo vyše 10 kilometrov a ubytovanie je vo výške 4 300 metrov.

Prvý kilometer a pol je naozaj nudný, vedie po betónovej ceste až k Met station, meteorologickej stanici. Slnko je ešte nízko a v tmavom lese občas vytvára dosť desivé zákutia. Pri stanici vchádzame na lesný chodník, ktorý sa začína celkom dvíhať, za hodinu nastúpame takmer 300 výškových metrov, kým sa dostaneme nad pásmo lesa. Ten je naozaj hustý, koncom 19. storočia zabránil niekoľkým expedíciám v prieskume vtedy neznámeho pohoria.

Krajina sa otvára, začínajú sa ukazovať výhľady na okolitú krajinu, chodník je však silne podmočený a nohy často miznú v blate alebo vode. Topánky premokli kompletne všetkým.

Aspoň že okolo seba vidíme obrovské lobélie a senécie, ktoré sú pre túto oblasť typické. Plus kopec ďalších kvetov... Niektoré druhy sú endemické - nikde inde na svete nevyskytujú. Prosto, flóra sa tu okukávať naozaj dá.

Vytvára sa nízka oblačnosť, o výhľade na hlavný masív sa nám môže iba snívať. Kopec sa konečne zmierňuje, na poludnie zastavujeme na obed pri skale, z ktorej si nás chodia obzerať zvedavé damany, miestna obdoba svišťa. Inak je to najbližší príbuzný slona afrického.

Odhadzujem pätnásťkilový ruksak a rýchlo sa snažím nejaké odfotiť. Sprievodca ma upokojuje, že damanov ešte uvidím dosť a niektoré z nich sú na človeka celkom zvyknuté. Keď už som na skale, tak si aspoň fotím zvyšok našej partie, tí sa hýbu podstatne menej a nemajú tendenciu utekať. To teda vôbec, v tejto výške...

Prudké stúpanie sa končí, prichádzame k poslednému z navigačných kolíkov, ktoré označovali cestu od vstupu do lesa pri meteorologickej stanici. Odteraz sa ide iba podľa vyšliapaného chodníka.

Exotická krajina má aj v pármetrovej viditeľnosti očarujúcu náladu. Pahýle senécií a lobélií majú veľmi netradičné siluety. Je to ten typ ponurej atmosféry, ktorý sa dá príjemne užívať, stačí sa pozerať okolo seba a zapojiť fantáziu. A ukázal sa aj bratranec It osobne!

Chodník ďalej pokračuje vo svahu krásne tvarovaného Telekiho údolia, na konci ktorého sa konečne občas vynára hlavný masív. Najvyššie vrcholy sa síce stále strácajú v oblakoch, ale aj tak vďaka za tie dary. Motiváciu už potrebujeme ako soľ, sme vo výške cez 4 000 metrov a únava sa prejavuje na všetkých.

Potrhaná oblačnosť má za následok, že fotím stále viac a viac a zvyšok skupiny mi uteká dopredu. Je mi to jedno, zablúdiť tu nie je kde a v ubytovni tiež niet veľmi čo robiť...

Teleki lodge, vysokohorská základňa

O druhej konečne prichádzam do Teleki lodge, dnešného cieľa vo výške 4 300 metrov. Všetci sú už voľne porozhadzovaní po kameňoch a vyhrievajú sa vo vykukujúcom slniečku. Muro zaujal štandardnú pozíciu „spoločensky unavený Slovák“, Samo v tesnej blízkosti svojich biologických zbraní hromadného ničenia (niekedy im skrátene hovorí „topánky“) zaspal okamžite.

Maťa je nejaká uzimená, aj v pražiacom slnku má oblečenú bundu a na hlave klubúk. Asi na ňu takto dolieha únava.

O tretej už všetci spia a zháňajú sily na zajtrajší výstup na Point Lenana. Ja cez deň zaspať nedokážem, tak behám s foťákom dookola a simulujem fotografovanie. Nedarí sa... Zvedavý daman, ktorý ukážkovo príde ku mne na 10 centimetrov, správne natočený do svetla, správne kompozične nastavený s masívom v pozadí, správne nadviazaný očný kontakt... a ja idiot nesprávne zaostrím!

Keby len raz, ale urobím ďalšie tri fotky, kým zistím, v čom je chyba - a potom som už milého damana prestal baviť, odkráčal do nevhodnejšej kompozície aj svetla.

Ubytovňa je celkom príjemná, má tri izby s množstvom poschodových postelí, podľa môjho odhadu tu dokáže prespať tak 40-50 ľudí. Stoly sú obité hliníkovým plechom, aby si na nich turisti mohli variť na plynových a benzínových varičoch.

Stretávajú sa tu štyri rôzne partie, okrem nás a dvoch Nemcov je tu ďalšia štvorica z Nemecka bez sprievodcu, a skupina šiestich Angličanov. Tí musia nutne mať po celý čas zapnutý MP3 prehrávač cez pripojené reproduktory. Našťastie ho večer po žiadosti jedného Nemčúra bez problémov vypnú. Ale aj tak mi to nejde do hlavy, trepú sa do štyriapoltisícovej výšky, do panenskej prírody a oázy kľudu len preto, aby počúvali disko hity osemdesiatych rokov...

Stepný charakter vysokohorskej prírody narúša len sýtozelený pás čerstvej trávy na brehu potôčika, ktorý slúži ako zdroj vody na varenie aj umývanie. Voda je privedená plastovým potrubím z asi pol kilometra vzdialeného plesa nad ubytovňou.

Široký koniec Telekiho údolia láka vybehnúť si na ľahko dostupné okolité kopce, ale všetci spia a sám sa ísť bojím. Predsa len ešte pred niečo vyše dvoma dňami som bol vo výške 135 m n. m., teraz som v 4 300 metroch. Zle mi môže prísť kedykoľvek, stále čakám, kedy ma nadmorská výška dosiahnutá bez aklimatizácie dobehne a zloží.

Oblačnosť sa trhá, konečne vidím hlavné vrcholy v celej svojej kráse! Vľavo ostrý špic Batianu (5 199 m), vpravo tupší Nelion (5 188 m), oba dostupné iba horolezecky.

Najvyššie vrcholy pohoria Mt. Kenya: vľavo Batian (5 199 m), vpravo Nelion (5 188 m).

Oba vrcholy nesú mená dvoch najznámejších masajských šamanov - bratov Mbatiana a Neilienga. Náš cieľ, Point Lenana, je zasa nazvaný po Mbatianovom synovi, Ol Onanovi, ktorý sa zúčastnil aj na jednej z prvých expedícií v pohorí Mt. Kenya.

V noci zasa nespím. Maťa sa od únavy a výšky trasie ako závodný štrkáč, dokáže síce zaspať, ale myksľuje všetkými posteľami naokolo, vrátane mojej... Tipujem, že keby som jej do spacáku pribalil šľahačku, do rána je z nej slušné maslo.

Vrchol

Sú dve hodiny ráno a konečne vyrážame k cieľu našej cesty, vrcholu Point Lenana (4 985 m n. m.). Za posledné štyri dni som spal iba jednu noc, som zvedavý, či ten výstup vydržím. Vonku mrzne, zato je krásne jasné počasie, Mesiac pár dní po splne osvetľuje krajinu tak, že všetci vypíname čelovky.

Vyrážame naľahko, vybavení iba čelovkami a naobliekaní do teplých a nepremokavých vecí. Stúpame po štrkovom svahu nahor, veľmi pomaly, šetríme sily. Času máme dosť. Využívam to, a utekám dopredu, aby som urobil pár fotiek z nočného výstupu. Čelovky si všetci zapínajú iba kvôli mne. Červené svetlo je od Mura, ktorý sa tak prejavuje ako výrazná individualita a fotograf s jasnou predstavou o farebnej kompozícii. Všetci ostatní majú svetlo čelovky biele. Konzervatívci...

Pobehujem dookola ako kamzík, cítim sa vynikajúco. Vo výškach okolo 5 000 metrov som bol zatiaľ trikrát a nikdy som nemal najmenšie problémy. Zdá sa, že patrím medzi tých šťastlivcov, ktorí vysoké nadmorské výšky znášajú nadpriemerne dobre. Žiadne točenie hlavy, výpadky zraku, problémy s dychom, žalúdočnou nevoľnosťou... Dúfam, že ma to neopustí.

Muro si kráča ako parná lokomotíva - nekecá, nezastavuje a nikde nezaváha. Maťa sa trochu pomotkáva, na prekvapenie ani Roman nepôsobí zrovna najistejšie. Nuž, nadmorská výška a bez aklimatizácie je náročná vec.

Prichádzame pod záverečný hrebeň k Austrian hut, chate, ktorú pomáhali postaviť (a financovať) Rakúšania. Máme čas, a tak Muro s Romanom využívajú pár voľných postelí a na chvíľu sa natiahnu. Skúsil by som to aj ja, ale bojím sa, že by ma potom nezobudil nikto a východ slnka z Point Lenana by mi utiekol...

Vpravo pod západným svahom Pt. Lenana je Austrian hut, biela masa je Lewisov ľadovec.

Posledné stúpanie po ostrom hrebeni Pt. Lenana je čistá eufória. Je exponovanejší, ale zaistený čerstvo natiahnutými fixnými lanami. Trochu šplhania, pár ľadových jazykov, na konci skalný blok s oceľovým rebríkom - a po trištvrte hodinke sme hore! Ani som nestihol vytiahnuť foťák. O pár minút vyjde slnko.

Všetci sme na pokraji síl, emócie doliehajú, slzy sú na krajíčku. Sme šťastní, nefalšovane a nekonečne šťastní. Počasie je nádherné, výhľady fantastické, aj keď nížiny prikrýva vrstva mrakov, hore je jasno. Z vrcholu Point Lenana vidno všetky veľké údolia Mt. Kenya - Hobleyho, Mackinderovo, Hausburgovo... Aj plesá, ktorých je nespočetne, máme ako na dlani.

Mt. Kenya je stratovulkán a trčí nad okolitou krajinou ako bradavica, široko-ďaleko sme najvyššie. Nelion, ktorý nám trčí za chrbtom, radšej prehliadame. Niečo podobné bežný turista v Himalájach nezažije - vždy je obklopený vyššími kopcami, a Gerlach nie je to pravé orechové. Takmer štvorkilometrové vyvýšenie masívu nad okolitú krajinu je predsalen väčší zážitok. Za dobrých podmienok je vidno aj Kilimandžáro, my to šťastie kvôli vysokej vlhkosti vzduchu nemáme.

Záverečná fotka na najvyššom bode Pt. Lenana (4 985 m) s vrcholom Nelion na pozadí (najvyšší Batian je schovaný za ním) a ideme dole. Teraz mám čas pofotiť ten euforický hrebeň na vrchol Pointu Lenana. Je tam všetko, čo človek od vysokohorskej túry očakáva - prudké zrázy pôsobiace nebezpečným dojmom, ľadové jazyky, trochu desivé výhľady aj skalné bloky, ktoré by sa bez rebríkov vyjsť nedali. Prosto, čerešnička na torte celého treku.

Že aj takto blízko pri rovníku uvidím na vrchole sneh som čakal, ale a množstvo ľadovcov ma prekvapí. Ako sa dozvedám, umožňuje to špecifická mikroklíma pohoria Mt. Kenya. Ráno je jasno a chladno, ale už dlho predpoludním sa začína vplyvom vlhkého vzduchu od Viktóriinho jazera tvoriť oblačnosť, ktorá chráni ľadovce pred prudkým slnečným žiarením. Tá vydrží až do večera, v noci sa opäť vyjasní. Vďaka tomu môžu ľadovce existovať aj takto blízko pri rovníku. Najsevernejší ľadovec je od neho vzdialený iba 16 kilometrov!

Výstup je istený čerstvo natiahnutými fixnými lanami. Vpravo kúsok z najväčšieho ľadovca, Lewisovho.

Cestou si na vrchole Nelionu všímam malú bielu bodku. Pôsobí príliš hranato a cudzo, výrazne sa leskne, sneh to nebude. Pýtam sa na ňu a dozvedám sa, že je to horolezecká chata! Priamo na štíte!

Volá sa Howell hut a je vo výške 5 181 m, len pár metrov pod vrcholom Nelionu! Chvíľu uvažujem, že kvôli tejto chate by som možno začal aj liezť, východ slnka môže byť oveľa silnejší zážitok. Ale potom ma to prejde. Aj keď najľahšia prístupová cesta nahor vraj ani nie je veľmi náročná (UIAA IV). Na oba vrcholy vedie 25 výstupových ciest, z toho 8 cez ľadopády.

Cesta po prudkom štrkovom svahu smerom dole je peklo. Pomalou chôdzou hore to bola celkom pohoda, človek každú chvíľu oddychoval... Ale smerom nadol nohy každý druhý krok kĺžu, niet sa do čoho zaprieť. A ten kopec je tak dlhý... Je to asi najhorší zážitok z celého výletu. Dážď ani premočené veci nevadili, ale ten štrkový kopec ma bude mátať ešte dlho.

O pol deviatej sa vraciame naspäť do ubytovne. Všetci sa porozliezajú po kameňoch, aby si hodinku pospali, ale ja cez deň fakt zaspať neviem, takže sa len unavene potulujem po okolí a snažím sa oddýchnuť. Po sedemhodinovom výstupe k vrcholu nás čaká ešte desať kilometrov dole údolím do ubytovne, z ktorej sme vyrážali včera. V GPS mi zdochla baterka, dúfam, že z nej ten tracklog doma dostanem. Balím si ruksak a vyrážam na cestu späť.

Návrat

Lúčim sa s Telekiho ubytovňou v Telekiho údolí neďaleko Telekiho plesa. Teleki má aj pamätnú tabuľu na Point Lenana. Bol to uhorský šľachtic, ktorý do pohoria Mt. Kenya vstúpil ako prvý Európan. Zdá sa, že na konci 19. storočia tu bolo celkom rušno, po každom dobrodruhovi sa tu niečo volá - Hobleyho údolie, Thomsonove plesá, Mackinderov kemp...

Cestou naspäť obchádzame ten podmočený svah, na ktorom všetkým cestou hore premokli topánky, a schádzame viac západnejšie. Podstatne lepšia cesta...

O tretej sme naspäť v Naro Moru river lodge, unavení na smrť. O siedmej už všetci poctivo spinkáme. Aj bez Večerníčka... Rozumnejšie by asi bolo ostať dlhšie vo vyššej nadmorskej výške a pri návrate potiahnuť ešte dve-tri hodinky chôdze až k bráne parku. Tak by sa dalo v rámci jedného povolenia vidieť z pohoria podstatne viac.

Ráno vstávame na svitaní, v chatke z tenkých dosiek je 5 °C. Bez zhonu balíme ruksaky a vydávame sa na 2,5-hodinovú cestu k bráne, kde nás čaká prenajaté matatu. Dochádza k zaujímavej situácii - nosiči s báglami sa vezú zásobovacím autom, turisti šliapu pekne po svojich.

Ako im s úsmevom hovorí Roman, je to pre nich „easy job today“. Len ja, verný svojmu predsavzatiu nosiť si bágel sám, chodím s ruksakom na chrbte ako Truhlík...

Pri hlavnej bráne sa povznášam nad fotenie páriacich sa opíc, čím sa snažím vylepšiť si kádrový profil (a najmä - z Káthmandu mám krásnu romantickú fotografiu páriacich sa psov v centre mesta), robím pár záberov na masív Mt. Kenya zdiaľky, ktoré nám počasie pri vstupe odoprelo. Rozlúčkové gruppen foto - a vychádzame z národného parku von. Dobrodružstvo sa končí.

Nie je to ťažký trek, až na záverečný hrebienok na Point Lenana technická náročnosť nie je žiadna, aj orientáciu zvládne s mapou ktokoľvek, ale bez aklimatizácie si siahne na dno síl asi každý. Po návrate z vrcholu do Teleki lodge bolo treba veľa vôle, aby si človek hodil na plecia batoh a vydal sa na desaťkilometrovú cestu naspäť. Vôbec neviem, či to, že som vedel, aká cesta ma čaká, mi pomohlo, alebo ma to ešte viac deprimovalo.

		km	hod.	nastúpané	naklesané
17.9.2011	brána NP - Naro Moru river lodge	10	3	770 m	80 m
18.9.2011	Naro Moru river lodge - Teleki lodge	10	6½	1200 m	50 m
19.9.2011	Teleki lodge - Pt. Lenana - Teleki lodge	7,5	6½	805 m	805 m
	Teleki lodge - Naro Moru river lodge	10	5	50 m	1200 m
20.9.2011	Naro Moru river lodge - brána NP	10	2½	80 m	770 m
		47,5	23,5	2 905 m	2 905 m

Posledný úsek z Teleki lodge na Point Lenana.

Mt. Kenya je krásne pohorie. Priznám sa, asi by som tam sám od seba nešiel - mám iné vysnívané kopce a pred Afrikou mám trochu (zbytočný) rešpekt. Ale to som nevedel, aká príroda ma očakáva. Ísť tam ešte raz, určite by som tam ostal pár dní navyše, a dokončil okruh okolo masívu s najvyššími vrcholmi. Ľúto mi je najmä to, že sme nešli okolo žiadnych plies, ktorých je tam celkom požehnane. Najlepšie by asi bolo naplánovať prechod cez masív a vyjsť inou bránou, ako sa vstúpi. Navyše, ako som zistil až na mieste, v národnom parku Mt. Kenya možno prespať kdekoľvek po ceste...

Mimochodom, každému, kto sa na Mt. Kenya chystá, odporúčam v bezcolnej zóne na letisku kúpiť mapu od Sapra Safari Map. Mierka 1:125 000, detail hlavného masívu v mierke 1:25 000, vodeodolný papier. Je dokonalá, na zadnej strane je popísaná fauna aj flóra celého pohoria (dokonca aj s obrázkami), mikroklíma, história, odporúčaná výbava, obmedzenia v národnom parku, možnosti ubytovania, popisy trás... Prosto kompletný sprievodca, lepší, ako ktorýkoľvek bedeker, čo som videl. Stála 950 keňských šilingov (7 €), dá sa platiť aj dolármi (10 USD). Ja - ako to už mám pri takýchto praktických veciach vo zvyku - som ju kúpil až pri odlete...

Naše spoznávanie Afriky pokračuje raftingom na Bielom Níle v Ugande.

Tu je link na viac komentovaných fotografií z výstupu na Mt. Kenya.