Uganda 2011 • Rafting na Bielom Níle

Po výstupe na Mt. Kenya odlietame do susednej Ugandy, kde nás čaká dvojdňový rafting na Níle. Rieke, o ktorej som toľko čítal v dobrodružných knihách a ktorá spolu s Eufratom a Tigrisom stála pri zrode civilizácie. Je to jedna z dvoch najdlhších riek na svete (spolu s Amazonkou). Je ťažké určiť, ktorá je prvá, pretože o tom, kde pramení Níl, nepanuje zrovna najväčšia zhoda. Väčšinou sa za prameň Nílu považuje Viktóriino jazero. No, prameň... Hneď pod jazerom je koryto rieky dvakrát širšie, ako Dunaj v Bratislave.

Biely Níl má práve v časti pod Viktóriiným jazerom (Viktóriin Níl) najväčšie prevýšenie a preteká cez skalné prahy, ktoré tvoria pereje a vodopády. Raftingové agentúry (aj videá na youtube) sľubujú obtiažnosť IV+ až V, z čoho mám trochu obavy - predsalen prvýkrát beriem so sebou sedemnásťročného synátora, nerád by som o neho prišiel... Navyše, Viktóriino jazero je plné bilharzií, malých červíčkov, ktoré sa ako larvy dostávajú do ľudského tela pokožkou. Aj keď v rýchlo tečúcej vode by bilharzie prežiť nemali, tesne pod jazerom zrejme nejaké budú. A aby to nebolo všetko, Uganda je malarická oblasť. Dúfam, že to v zdraví prežijeme.

Čo sa týka malárie, žiadnu prevenciu na ňu neberieme. Po množstve rozhovorov s lekármi a najmä ľuďmi, čo v malarickej Afrike boli, mi vyšlo, že:

• žiadne antimalarikum ešte nezaručí, že maláriu skutočne nedostanem,
• malárií je kopec druhov a prevenciou sa nemusím trafiť na tú, čo dostanem,
• ak aj maláriu dostanem, liečba väčšinou zaťaží organizmus menej ako preventívne podávané antimalarikum,
• inkubačná doba malárie je minimálne 6 dní, to už budeme dávno na Slovensku,
• a nakoniec, úmrtnosť je len 10 percent...

Berúc do úvahy najmä to, že profylaktyká (antimalariká) rozhodia organizmus viac ako samotná liečba, je rozhodnuté. Hlavne kvôli sedemnásťročnému Samovi - dať mu v rámci prevencie takýto „darček“ do života rozhodne nechcem.

Agentúr zabezpečujúcich rafting na Bielom Níle je viacero. Po zlých skúsenostiach s komunikáciou a neochotou agentúry Adrift to ideového vedúceho našej úderky Romana prestalo baviť, a rafting preto objednávame u Nile River Explorers. Neurobili sme chybu.

Červené značky znamenajú nástupné a výstupné miesta, modré sú pereje.
Bodka v značke označuje miesta, cez ktoré sme skutočne prešli.
Po kliku na značku sa zobrazí názov s prípadným odkazom na pasáž v cestopise.

Ešte v Nairobi dochádza k zmene v zložení našej úderky. Martina, ktorá už nemá viac dovolenky a bála sa opýtať zlej šéfky, odlieta domov, a nahrádza ju Ľubo, kolega Mura a Romana, čerstvo oddýchnutý z vylihovania na pláži v Mombase. Vekový priemer posádky sa tým síce prudko zvýšil, ale zasa pribudlo skúseností a výtlaku. Jedno aj druhé sa nám v perejách zíde.

Pristávame na letisku v Entebbe, ktoré tiež poznám z knižiek, tentokrát o teroristoch. V roku 1976 to tu celkom roztočila izraelská špeciálna jednotka, ktorá zachraňovala lietadlo unesené palestínskymi radikálmi. Pravda, bolo to ešte v starej budove, ale historka je to aj tak pekná.

Z letiska sa deväťmiestnym vanom presúvame do 120 kilometrov vzdialeného kempu pri meste Jinja. Vďaka zápcham v Kampale to trvá vyše štyroch hodín. V hlbokej tme sa predierame ugandským vidiekom, až sa nakoniec pred nami otvára kovová brána v betónovom plote s ostnatým drôtom navrchu - a vchádzame do útulného areálu s ručiacou diskotékou a veľkými obrazovkami. Oáza pre bielych turistov. Televízory robia radosť Samovi, práve ide futbalový zápas Chelsea, a tak pred nimi sedí ako päť peňazí, ni slovka neprerečie... Prosto, na dve hodiny máme od neho pokoj.

Spíme v nízkej murovanej budove s plechovou strechou, po ktorej s randálom behajú opice.

Samo, Ľubo a Muro sa venujú zabíjaniu času počas čakania na odchod k vode.

Pred spaním sa natieram repelentom s vysokým obsahom DEET, má 15 percent. Som hrdý, že som zohnal takú vysokú koncentráciu - až kým Roman nevytiahne svoj 50-percentný ekrazit. Silnejšie sú už len strely s plochou dráhou letu.

Ráno sa zobúdzame do pochmúrneho dňa. Obloha je zatiahnutá tenkou súvislou oblačnosťou a vzduch je plný vlhkosti.

Nastupujeme do náklaďáku, ktorý má na korbe privarené lavice, a vezieme sa po vidieckych cestách k rieke. Krajina je obývaná riedko, ale súvisle. Okolie mesta Jinja je turistická oblasť, je tu viac peňazí a tak aj domy vyzerajú civilizovane, sú murované s plechovými alebo škridlovými strechami. Farby krajiny sú typické pre túto oblasť - sýta zeleň so stužkami svietivo červenohnedých ciest.

Vystupujeme na svahu asi 30 metrov nad riekou. Foťák si do člna zobrať nemôžem, vraj to bude hádzať. Ako sa ukázalo, v drybagu by to foťák v pohode prežil, z čoho si beriem ponaučenie do ďalšieho dňa. Výsledkom však je, že z prvého dňa na vode mám iba Murove videá a fotky z videokamery, z druhého aj fotografie z normálneho foťáku

Deň prvý, zábavný

Celú výpravu tvoria - okrem nášho - ďalšie dva člny s posádkami, ktoré majú zaplatený jednodenný rafting, jeden čln s veslami, ktorý vezie zásoby jedla a dve turistky, a štyria záchranní kajakári. Jeden z nich funguje aj ako občasný fotograf a v ľahších perejách nás zo skaly fotí.

Vzhľadom k bilharziám sa chceme vyhnúť akémukoľvek kontaktu s vodou a dohadujeme sa s kormidelníkom, aby nemal blbé nápady a neprevracal nás, ako to majú niektorí vtipkári vo zvyku. Súhlasne prikyvuje, zjavne pochopil, o čo nám ide - a o desať minúť neskôr nás v rámci posádkového nácviku záchrannej akcie do toho bordelu zvaného Níl preklopí...

Krátky brífing aj s praktickými ukážkami máme za sebou, nabudení mierime do perejí. Hneď tá prvá - Overtime s obtiažnosťou V - je krásna, ale hlavný prúd tvorí neprekonateľný vodopád a okraj rieky je v hornej časti priveľmi kamenistý, takže vzniká tlačenica. Dokonca na pár metrov musíme vystúpiť z člna. Náš raft prechádza dolnou časťou pereje bez straty kytičky, čo sa však nedá povedať o zvyšných dvoch, a tak pod vodopádom na ne chvíľku čakáme a pomáhame loviť bezradných „mužov cez palubu“. V prvom kole sme nazbierali tri kúsky, z ktorých sa dva ukážu byť ženami.

Skalné prahy s perejami sa striedajú s dlhými úsekmi pomalej vody, v ktorých sa ledva hýbeme a musíme pádlovať. Aspoň je čas pozerať sa okolo seba, napríklad na neďaleké kormorány, ktoré si vo vánku sušia na skalách krídla.

Asi po hodine priplávame k najkrajšej pereji, akú som kedy videl. Volá sa The Bad Place a robí česť svojmu menu. Je to obrovský lievik tesne pod veľkým ostrovom uprostred rieky, úžasne široký a dravý. No, vlastne je to splavnejšia časť pod vodopádom Intanda Falls... Medzi touto a inými perejami je asi taký rozdiel, ako medzi Tatrami a Himalájami, všetko je niekoľkonásobne väčšie, širšie, dlhšie a mohutnejšie. Niektoré pereje na nepálskej rieke Tamur síce boli rovnako dravé, ale druhý breh bol vzdialený pár desiatok metrov, vody tam pretieklo rádovo menej.

Celá perej je dlhá asi 400-500 metrov, na začiatku videa je len pre rafty neprejazdný vodopád s obtiažnosťou VI. Ani kajakári sa do neho veľmi nehrnú. My však vodopád vo vrchnej časti obchádzame po súši a na spenenú rieku vstupujeme až pod skalným prahom v dolnej tretine pereje. Aj tak to však bol veľmi zábavný zážitok.

V oddychovom úseku s pomalou riekou k nám pripláva zásobovací raft a rozdáva nám ľahké jedlo - ananás a keksy. Šikovný černoch nakrája veľkým nožom ananás na mesiačiky ako melón, podreže mäkkú časť a urobí pár priečnych zásekov, to všetko trvá doslova pár sekúnd. Nám už len ostáva vyberať trojuholníky lahodnej dužiny z tácky tvorenej šupkou. Rýchle, praktické, dokonalé.

Náš raft je pomerne ťažký, dokážeme celkom slušne a synchronizovane pádlovať, aj náš kormidelník nás cez pereje ukážkovo smeruje, takže nás žiadna neprevráti. Cez zložitejšie časti prechádzame ako prví a lovíme plávajúcich členov posádky iných raftov, ktorí sa tam prevrátili.

Toto sme my. 

Obzvlášť jednej z nich - afektovanej Američanke pracujúcej v Keni - sa asi u nás páči, máme ju v člne tretíkrát. Zakaždým, keď ju vraciame do jej raftu, sa lúčime slovami „See you behind the next rapid!“ (Uvidíme sa za ďalšou perejou!) Pri plavbe blízko brehu trháme zo stromov pár kvetov, aby sme ju nabudúce mali čím privítať. Nie je to síce chlieb a soľ, ale snáď postačí...

A toto nie sme my.

Ako na potvoru v niekoľkých ďalších perejách zachraňujeme samých chlapov. Nakoniec to Romana prestane baviť, za veľmi jednoduchou perejou kvet odhadzuje do vody... a o pár sekúnd na to sa milú Američanku ponáhľame zachraňovať zasa. Ale už ju nemáme čím privítať.

Po poslednej pereji dopádlujeme ku brehu, kde nás už čaká betónový altán so skvelým jedlom - grilované mäso na ihle, americký zemiak pečený v alobale, šaláty... Naozaj lahôdka.

Prvý deň bol fajn. Veľa perejí, a aj keď za každou nasledovalo široké koryto s úsekmi, kde sme museli pomerne dlho pádlovať, nebolo to nudné. Pravda, pereje, ktoré sme prešli v člne, ani zďaleka nedosahovali sľúbenú päťkovú obtiažnosť, ale nejaká tá plusková štvorka sa občas našla. Na druhej strane vďaka množstvu vody boli naozaj majestátne a dlhé - tie stometrové sa na Níle dali považovať za krátke.

Z pristaveného auta berieme bágle a peši ideme pár stoviek metrov proti prúdu Nílu k prievozníkovi na vratkom člne. Preváža nás k dnešnému nocľahu, ktorý sa ukázal byť najväčším prekvapením z celého pobytu v Ugande.

Čarovný ostrov

Príchod cez zátočinu obklopenú prevísajúcimi korunami stromov je trochu tajuplný. Stále neviem, čo mám vlastne očakávať. V plytkej zátoke vytŕčajú nad vodu dve tyče so sieťou na volejbal a vodný mlyn, ktorý zásobuje celý ostrov úžitkovou vodou. Ten mlyn bol celkom zaujímavá vec, hadica navinutá na kolese v asi pätnástich závitoch spolu s pohybom kolesa vyvinuli tlak, ktorý vodu vytlačil zhruba do 10-15-metrovej výšky. Bez čerpadla, bez elektriny.

Z člna vystupujeme po pár minútach na ostrove na kraji Nílu. Volá sa Hairy Lemon a má neopakovateľnú atmosféru. Mäkučká trávička, murované chaty roztrúsené po celom ostrove a schované v bujnom poraste, altánky s rozloženými matracmi a hamakami, malé zátočiny a pláže, svätý pokoj a sväté ticho...

Chatky sú veľmi jednoduché, s poschodovými posteľami vybavenými moskytiérami. WC aj sprchy sú v samostatných stavbách nenápadne roztrúsených po ostrove.

Keď z nás očarenie ostrovom trochu opadá, stretávame sme sa na jedinom možnom mieste - v bare. Podotýkam, že na tejto fotke je (okrem mňa) celé osadenstvo rozľahlého ostrova.

Podvečer sa rozpŕchneme po ostrove, niektorí fotia, niektorí popíjajú, niektorí sa húpu v hamakách, niektorí sa prechádzajú po plážach...

Slnko zapadá, všetci sa stretáme v altánku, užívame si tú božskú atmosféru ostrova a svätý pokoj. Rieka tíško šumí, kde-tu vtáčik jemným hláskom zaštebotá... Až do 18:45, keď niekto otočí kľúčikom a naštartuje všetky cikády a zvieratá naokolo. Hluk je to neskutočný, musíme na seba na pár metrov doslova kričať. Mám dojem, že namiesto cikád je na ostrove asi osem miliónov cirkulárok.

Ostrov má naozaj zaujímavú polohu. Je neďaleko brehu, obklopený množstvom malých ostrovčekov, ktoré rozdeľujú riečne kanály. Niektoré sú umelé - domáci prekopali krátku šiju spájajúcu dva ostrovčeky, aby umožnili rieke pretekať a získali tak silu vody potrebnú napríklad pre pohon generátora alebo vodného mlyna.

Deň druhý, nudný

Ráno sa vymotávame z postelí, snažíme sa ešte čo najviac užiť skvelý ostrov. Okolo desiatej sadáme do raftu a vyrážame na vodu.

Druhý deň na vode začíname na rovnakej pereji, kde sme ten prvý končili. Volá sa Nile Special, má asi 300 metrov a obtiažnosť tak III+. Je vraj päťková, ale naozaj mi to tak neprišlo. Je to cvičná perej pre kajakárov, ktorí sa na nej dokážu blázniť celé hodiny. A aby to bolo zábavnejšie, tak k nej musíme pádlovať asi kilometer proti prúdu.

Roman, Samo a ja nebojácne berieme do rúk dosky na hydrospeed, obúvame plutvy a vrháme sa rovno doprostred pereje. Fajn nápad, ale prúd vody je tak silný, že nás začne unášať už na svojom okraji, nie sme schopní doplávať do tých najväčších vĺn. Samo si schuti logne niekoľko tisíc bilharzií, veľmi si s hydrospeedom neporozumel.

Roman skúša vplávať do pereje povyše nej a má úspech, tak to opakujem po ňom. Darí sa nám dostať viac do prúdu, a aj keď stále nie sme úplne v strede, zábava je to podstatne väčšia. Paráda.

Náš kormidelník so štyrmi kajakármi – vrátane baby, čo má prenajatý ostrov Hairy Lemon – si na chvíľu berú náš raft a idú do pereje. Smerujú kolmo do prúdu v tej najprudšej časti, a tak to nemohlo skončiť inak ako stratou dvoch členov posádky hneď v prvej sekunde.

Keď sme sa dostatočne vybláznili (aspoň podaktorí – Muro s Ľubom odmietli do tej stoky plnej bilharzií vkročiť), sadáme do člna a snažíme sa utiecť pred búrkou, ktorá sa k nám blíži od juhozápadu.

Byť na vode medzi metajúcimi sa bleskami nie je zrovna najrozumnejšie, a tak pádlujeme ostošesť. Rieka je pomalá, úsek s veľkými prevýšeniami skončil pri ostrove Hairy Lemon, a tak na každú nie veľmi obtiažnu perej pripadá asi polhodinka pádlovania v širokánskom koryte. Nedostatok adrenalínu vyvažujú aspoň krásne riečne zákutia - voda sa valí riečnymi kanálmi pomedzi ostrovy.

Mosty tu nie sú žiadne, prepravu medzi brehmi zabezpečujú iba prievozníci s dlhými vratkými člnmi typickými pre celý Níl. Vozia všetko od ľudí cez nábytok až po motorky a bicykle.

Búrka od juhozápadu sa zastavuje a tak jej úspešne unikáme, ale napriek tomu zrazu začne pršať – dostihla nás búrka z východu. Dva búrkové systémy sa navzájom pretláčali, až nás dostal okraj toho väčšieho. Prudko sa chladilo, mokré veci nás chladia, a popŕchanie prerastá do hustého prívalového dažďa. Radšej viac pádlujeme, aby sme sa vôbec zahriali.

Takže aby som zhrnul našu situáciu - je zima, husto prší a čakajú nás asi tri kilometre pádlovania. A za toto platíme! Viem si predstaviť, čo si o nás myslia domorodci, ktorí na brehu pod strechou čakajú na kompu...

Po poslednej (veľmi jednoduchej) pereji sa lúčime s Nílom, prirážame k brehu, vystupujeme z člnov. Búrka odpochodovala naspäť na východný breh, blýska sa a hrmí. Dávam Samovi veľmi zákernú otázku - ako ďaleko je tá búrka, keď medzi bleskom a hromom uplynie päť sekúnd? To je vec, ktorú vedel pri túrach v Tatrách bežne vyrátať už ako dvanásťročný... Ale v Ugande na to nie a nie prísť.

Druhý deň na vode bol trochu zbytočný, perejí bolo málo a celkovo nenáročných, voda v širokánskom koryte nemala spád. Veľa pádlovania, málo zábavy, nič moc počasie. Príroda, zvieratá aj domorodci boli príliš ďaleko na to, aby sme videli niečo z ich bežného života. Napriek tomu ten deň neľutujem, najmä preto, lebo pri jednodennom raftingu by sme noc nestrávili na očarujúcom ostrove Hairy Lemon.

Cesta naspäť vedie po riedko osídlenom vidieku. Deti, ktoré náš „nákladný autobus“ vidia už zdiaľky, utekajú cez polia k ceste, aby nám mohli zamávať. Všetky do jedného skandujú „hau-ár-jú, hau-ár-jú“. Je to zábavné, po asi desiatich minútach si začíname pripadať ako mužstvo futbalových hviezd, ktoré sa s majstrovským titulom vracajú domov. Chcem si ich fotiť, ale v rýchlo idúcom a natriasajúcom sa nákladiaku sa to jednoducho nedá. Navyše, keď deti zbadajú fotoaparát alebo kameru, so smiechom sa utekajú schovať.

„Náklaďakobus“ nás doviezol na neskorý obed do altánu, kde sme mali jedlo prichystané aj včera – ale prichádzame neskoro. Posádky jednodenných raftov, ktoré išli iba vrchnú časť rieky, nám všetko zjedli, neostalo nič. A vzhľadom k tomu, že nás so Samom ešte čaká dlhá cesta do Entebbe a z miestnej meny nemáme ani šiling, najeme sa až neskoro večer.

Po šesťhodinovej ceste (vrátane trojhodinovej piatkovej zápchy v Kampale) prichádzame do Entebbe, kde máme rezervovanú chatku v celkom peknom kempe neďaleko letiska. Ale už nevaria... Je vyše deväť hodín večer, a my sa vyberáme v čiernočiernej tme do mesta nájsť nejaké otvorené potraviny. Pevne verím, že Entebbe je bezpečnejšie ako väčšina afrických miest, kde sa po zotmení najmä bielym neodporúča vychádzať von. Nakoniec sa úspešne vraciame s nákupom do chatky, aj keď pri skupinkách černochov pred diskotékou sme mali malé dušičky... Samo ešte zahrá bojovú scénku s asi dvadsaťcentimetrovou stonožkou, ktorá si pelášila krížom cez izbu, a ideme spať. Potom nás čaká už len letisko, Nairobi, znova letisko a Európa.

Či sme sa nenakazili maláriou alebo bilharziami stále nevieme. Malárie majú inkubačné doby od šesť dní do niekoľkých mesiacov, výnimočne aj rok. Bilharzie sa prejavia štyri až desať týždňov po nakazení, takže „nádej“ stále trvá...

Autorom všetkých videí (za ktoré mu ďakujem) je Muro. Muro na hrad!

Tu je link na viac komentovaných fotografií z raftingu na Bielom Níle.