Nepál 2011 • Zimný Mera Peak

„Milý Ježiško. 

Úvodom svojho listu ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem. Sľubujem ti, že keď mi zachrániš všetkých deväť omrznutých prstov, najbližšie Vianoce poctivo strávim pri vianočnom stromčeku a nie túlaním sa po horách a údoliach zimného Nepálu.

Tvoj Ja. 

P. S. Dúfam však, že v januári ma už do hôr pustíš...“


Ale po poriadku. Ešte na minuloročnom treku v oblasti Everestu vznikol nápad, že sa spolu so Samom a Rusom Olegom - ktorého sme pravidelne stretávali každých pár dní v ubytovniach - vyberieme na najvyšší trekingový vrchol, Mera Peak (6 461 m). Napriek výške je to jednoduchá túra bez náročnejších technických úsekov. Oleg mal skvelého sprievodcu Pemu, ktorý má Himaláje naozaj rád a je to asi jediný (nepálsky) sprievodca, ktorý by mi ani nevadil.

V priebehu roka však Oleg zmenil plány a išiel na trek okolo Manaslu spojený s výstupom na dosť technický vrchol Pisang. Na jeseň, uprostred davov vrcholiacej trekingovej sezóny... Samo dal tentokrát prednosť Vianociam, a tak na zimný Mera trek odlietame v polovici decembra iba s Maťou.

V Káthmandu nám Pema, náš nepálsky sprievodca, oznamuje, že je chorý a namiesto neho pôjde Šiva, ďalší sprievodca z jeho agentúry. Mám s tým už trochu problém, predsa len je to človek, ktorého vôbec nepoznám a najmä vôbec neviem, aký má vzťah k horám. Ale som už celkom nabudený a nechcem na poslednú chvíľu meniť plány, tak prikyvujem.

Dokupujeme chýbajúce zvyšky zimnej výbavy (viac o nákupoch v Káthmandu píšem v samostatnom článku) - spacák, rukavice, skvelé páperové bundy (kus za 25 €, a je to najlepší kus outdoorového oblečenia, aký som kedy kúpil) a vyrážame na trek.

Interaktívna mapa. Zobraziť Mera trek na väčšej mape

V pláne máme prechod cez sedlo Zatrwa La (Čatrva la) vo výške 4 615 metrov, výstup na vrchol Mera Central (6 461 m), prípadne podľa situácie aj Mera North (6 476 m), potom zostup do údolia Hunku, ktoré je v zime úplne opustené bez jedinej živej duše, a cez krásne modré ľadovcové sedlo Amphu Lapcha sa vrátime do obývanejších oblastí. Potom uvidíme, čo ďalej. Celé aj s  oddychovými dňami a rezervou to máme naplánované na 20 dní, pričom štyri až päť nocí strávime v stane s vlastnými zásobami jedla.

V horách

Let do Lukly tentokrát vôbec nebol taký adrenalínový ako naposledy. Darí sa nám chytiť prominentný prvý rad sedadiel, odkiaľ máme nádherný výhľad do pilotnej kabíny. Palubná doska má niektoré budíky pripevnené SK-páskou, dvere tiež nedržia zrovna najpevnejšie a knipel je omotaný šatkou, aby sa nerozpadol. Napriek zúfalému stavu lietadla, v ktorom letíme, sa cítim pomerne bezpečne, pilot je čarodejník.

V Lukle zháňame nosiča na Matin batoh, čo sa ukazuje ako trochu problém. Keď sa dozvie, že má ísť cez Amphu Lapcha, hneď začne pýtať veľa peňazí. Nakoniec rezignujeme a tomu poslednému - Džungovi - ich sľúbime.

Ale problémy s nosičom tým nekončia. Nepálski turistickí nosiči nemôžu (a nechcú) nosiť viac ako 30 kilogramov, a okrem Matinho batohu musí odniesť aj tašku s vecami, ktorú doniesol Šiva. Je tam výbava pre výstup na Mera - laná, expedičný stan... Celé dokopy to má vraj viac ako spomínaný tridsaťkilový limit, čo sa mi síce nezdá, ale opak dokázať neviem. Tak idem rozdeliť výstupovú výbavu medzi ostatných členov expedície - a prvú vec, ktorú z „expedičnej“ tašky vyťahujem, sú Šivove výstupové topánky... Náš podarený sprievodca si asi myslí, že zaplatíme nosiča, ktorý bude ťahať jeho veci, aby sa náhodou neunavil, a Maťa bude niesť svoj bágel sama... Neuveriteľné.

Výstup do sedla Zatrwa La

Po povinnom fotení horského letiska vyrážame okolo poludnia trochu rozčarovaní (napísal by som nasratí, ale nechcem používať subštandardné výrazy) na trek. Počasie je pekné, ale od východu prichádza veľmi vlhký vzduch, postupne sa zaťahuje a občas sa ukazujú ťažké búrkové mraky. Naskytne sa nám jedna z mála príležitostí vidieť Nepálcov, ako sa starajú o vzhľad svojho okolia.

Pár sto metrov za Luklou začína stúpanie do sedla Zatrwa La (Čatrva La) vo výške 4 615 metrov. Je nekonečné, únavné a skončí až na druhý deň poobede. Fajn predstava. Stúpame v rododendronovom lese, žiadne pekné výhľady, ktoré by ma motivovali, navôkol nie sú, z doliny sa dvíhajú mraky. Po hodine chôdze sa k nám pripojí Nepálčanka v oranžovej bunde, z ktorej sa vykľuje didi (domáca pani) ubytovne v Chutange (3 020 m), kam mierime. Všetky ubytovne v údolí pod Mera Peakom sú už na zimu opustené, domáci odišli do Lukly alebo Káthmandu.

V ubytovni je okolo nuly, čo by až tak nevadilo, ale je vysoká vlhkosť vzduchu a ja sa bojím, aby nám páperové spacáky nenavlhli už na začiatku. To by bol problém.

Na druhý deň pokračujeme v stúpaní. Sprevádza nás Nepálec, ktorý skoro ráno vyštartoval z Lukly a ide nám otvoriť ubytovňu za sedlom, kde chceme stráviť nasledujúcu noc. Chodník je stále príkrejší a príkrejší, stúpa žľabom priamo hore, žiadnymi serpentínami sa nezdržuje. Terén začína byť obtiažny, zamrznutý potok a sneh medzi kameňmi nás donútia obuť mačky.

Na Martine vidím, ako ju to nebaví. Má prejav na tému „prečo som tu a nie niekde v teple na slniečku a pri mori“. Nečudujem sa jej, dva dni v kuse stúpať do prudkého kopca bez jedinej zmeny sklonu alebo jednotvárnosti, v daždi a zime - to by zanechalo stopu aj na ortodoxných turistoch. Míňame v mapách nezaznačenú a prázdnu ubytovňu Kharkateng. Po vystúpaní nad oblaky sa aspoň na chvíľu otvoria výhľady na okolité kopce.

Pretekáme sa s oblakmi, kto z nás bude v sedle prvý. Oblaky vyhrali.

Konečne, KONEČNE prichádzame do prvého sedla. Je vo výške asi 4 400 metrov a sprievodca tvrdí, že je to Zatrwa. Ale nejako sa mi to nezdá, podľa mapy nás od neho delí šikmý prechod kuloárom, čo by mala byť tak pol hodinka a dvesto výškových metrov. Pravdu má mapa. Chvalabohu to už nie je - ako doteraz - stúpanie priamo do kopca, ale šikmý traverz. Nárast výšky nás poriadne unavuje. Ešte včera sme štartovali z Káthmandu, ktoré je takmer o tri výškové kilometre nižšie, dva dni predtým sme boli v Bratislave takmer na úrovni mora.

Vyše štvorkilometrové prevýšenie behom pár dní spolu s nevyspatosťou (v mojom zimnom spacáku som sa od príletu do Nepálu poriadne nevyspal, pretože bol na teploty niečo nad nulou príliš teplý) malo za následok, že som pred vrcholom doslova mlel z posledného. Asi som musel vyzerať príšerne, pretože dokonca aj Maťa sa ponúkla, že mi do sedla zoberie bágel. To ma asi prebudilo a nejako som sa hore vyštveral.

Musím povedať, že sedlo Zatrwa La je jedno z najhorších miest, cez ktoré som prešiel. Fyzicky a najmä psychicky náročné, bez výhľadov... Keby bola akákoľvek iná možnosť prejsť do údolia inakade, nabudúce ju využijem. Bohužiaľ, obísť hrebeň cez dedinu Karikhola trvá asi 5 dní.

V takmer prázdnom údolí

Po prenocovaní v opustenej Chetarwe (Čatrve, 4 180 m), kde som sa zasa poriadne nevyspal ani nenajedol, pretože domáci varil príšerne, obchádzame bočný hrebeň a konečne sa dostávame k priesmyku, z ktorého vidíme plochý trojvrchol Mera Peaku.

Nasleduje asi dvojhodinový zostup do údolia Hinku strmým žľabom s namrznutým snehom. Ukazuje sa prvá nevýhoda treku so sprievodcom - príliš sa spoliehame na jeho znalosť cesty a terénu. Keby sme tam boli sami, už dávno si obujeme mačky, ale takto sme stále čakali na koniec, ktorý mal každú chvíľu prísť. Lietali sme po žľabe z jednej strany na druhú, chytajúc sa stromov aj trávy. Problém bol dokonca aj nájsť miesto, na ktorom by sa dala urobiť fotka... Maťa zasa spomína more a slnkom zaliate pláže.

V údolí ideme ešte asi hodinu proti prúdu rieky Inkhu a zastavujeme v Kote, vstupnej bráne národného parku Makalu-Barun. Býva tu rodina, u ktorej prespíme, a ktorá nám ďalšie dni pôjde pootvárať ubytovne vyššie v údolí. (Telefónne čísla na zabezpečenie ubytovania v zimnom údolí Hinku a pár ďalších praktických informácií nájdete na konci článku.)

V Kote (3 691 m) je naozaj pekne, majú tu piecku (a neváhajú ju použiť), dobre varia, je odtiaľto výhľad na Mera, tak sa rozhodujeme urobiť si tu oddychový deň.

Pohľad na okolité svahy s vyrúbanými stromami ma rozosmutňuje. Trochu to vyzerá ako lesy pri cigánskych dedinách - pahýle stromov vysoké po pás, erózia... Ale nechcem to odsudzovať - ja tu nemusím žiť, a ako ťažký majú domáci život, vidím na každom kroku.

Už skôr som si všimol trsy nejakej neznámej trávy, ktorá v suchej krajine svieti na kilometer. Výhľad proti slnku dole údolím je mierne znepokojujúci, ukazuje vysokú vlhkosť vzduchu, ktorá tu v tomto čase nemá čo robiť a veští nie zrovna najlepšie počasie.

Rušíme pôvodne plánovaný aklimatizačný výstup pod južný svah Mera k jazeru Dudh Kund (4 765 m). Po prvé domáci hovoria, že sa to za deň nedá stihnúť, po druhé voda odniesla most na druhý breh. Veľmi mi to vyhovuje, pretože som neskutočne unavený a zrušený most mi dovolil z plánovaného kilometrového výstupu elegantne vycúvať a tváriť sa pritom nespokojne.

Voľný deň využívame na aklimatizačnú vychádzku, čerpanie síl, hygienu a sušenie. My vyhadzujeme na slnko spacáky, domáci nakladanú zeleninu (pickles), aby dobre vykvasila. Prikladajú ju k národnému nepálskemu jedlu, dal bhatu, a je to skutočná pochúťka.

Začína zábava

Prvýkrát od príletu do Nepálu som sa naozaj dobre vyspal aj najedol, a tak plný síl štartujem hore údolím. Pol hodinku za Kote začína PÁN TREK. Les mizne, údolie sa otvorí do šírky aj do dĺžky, na konci sa uvelebí osamotený Kyashar (6 770 m). Máme ho pred očami po celý čas, a stále sa je na čo pozerať. Ťažko urobiť nejakú fotku, aby na nej nebol dominantný... Stretáme trojicu Nepálcov z Kote, ktorí idú hore údolím otvoriť nám ubytovne a po ceste sa zastavili na stavbe jednej úplne novej. Opravujú a brúsia náradie. Keď sem na jar príde stavebná čata, budú mať všetko pripravené. Stavba jednej ubytovne od otesania riečnych kameňov a drevených trámov trvá zhruba týždeň.

Fúka síce studený vietor, ale svieti slnko, príroda je nádherná, kopce vysoké, turisti žiadni, a ja si konečne môžem povedať - PRE TOTO som tu. Skutočná vysokohorská túra. Dnešok je však iba taká nenáročná párhodinová prechádzka s malým prevýšením, a aby sme ju neskončili priveľmi rýchlo, zastavujeme pri rieke, robíme si sáčkové polievky a kocháme sa okolitými skalnými stenami, ľadovcami aj zamrznutými potokmi.

Prichádzame do Tangnagu (4 356 m), kde sa údolie stáča na východ. Všetko je pozatvárané a my čakáme na Sonu, majiteľa rovnomennej ubytovne, kým dorazí a otvorí nám. Inak je to bratranec didi (domácej pani) z Kote, u ktorej sme bývali, a brat Tenzinga, domáceho z ubytovne, kde budeme spať zajtra. Toto údolie je v zime jeden veľký rodinný podnik...

V Tangnagu zisťujeme, že nielenže to so Šivovou angličtinou nie je nijako slávne, ale - čo je horšie - na každú otázku, ktorej nerozumie, odpovedá „yes“. To by vysvetľovalo tých niekoľko naprosto scestných informácií, ktoré nám po ceste dal a ktoré sa ukázali byť dosť mimo. Našťastie to nebolo nič nebezpečné, ale začíname si dávať pozor. Radšej sa pýtame miestnych.

Pri príprave treku som prehliadol jednu podstatnú vec - na západ od Tangnagu je asi päťstometrový kopec, z ktorého je krásna vyhliadka na južnú aj východnú časť údolia Hinku, kuloár pod ľadovcom Tangnag aj šesťtisícky Kyashar a Kusum Khangkaru. Oplatí sa zostať dve noci aj v Tangnagu a urobiť si nahor jednodenný bočný trek.

Tangnag ako taký nie je veľmi pekné miesto, aj keď sú odtiaľto pekné výhľady. Medzi ubytovňami sú voľne roztrúsené záchody, do ktorých je z každej strany vidno. A to nielen na toho, kto v ňom sedí, ale aj čo z neho padá. A padá to na veľkú kopu, ktorá je otvorená slnku, aby tú hromadu výkalov vysušilo. My sme tam síce boli sami, ale v sezónnej špičke je tu tak sto ľudí denne a každý z nich môže voľne komentovať zloženie vašej stravy... Má to len jednu jedinú výhodu - zo záchoda (bez dverí) je priamy výhľad na ľadovec Mera La, ktorý vidíme prvýkrát práve z tohto miesta. Nemyslím zo záchodu, ale z Tangnagu.

Prespávame v jedálni na jednej prični spolu so Šivom, Džungom aj Sonom. Teplota vo vyhriatej ubytovni je - tak, ako všade doteraz - štandardných nula stupňov. Vyspaný aj najedený som znova výborne, v tomto rodinnom podniku jednoducho variť vedia... Dnes nás čaká krátky a pekný úsek, podobný tomu včerajšiemu. Ráno vyrážame až okolo deviatej a stúpame na východ pod morénou ľadovca Dig, s panorámou Kusum Khangkaru a Kyasharu za chrbtom (prejdite na fotografiu nižšie kurzorom a ukážu sa názvy vrcholov). Pred nami sa zasa ukazujú splazy ľadovca Mera.

Míňame billboardy na nepálsky vysokohorský spôsob s reklamami na ubytovne a po polhodinovom stúpaní na morénu ľadovca prichádzame do Khare, poslednej a najvyššie položenej osady na treku. Odtiaľto ďalej budeme spávať iba v stane.

Pod masívom Mera

V Khare (5 045 m) prespávame dve noci, deň využívame na aklimatizačný výlet na vyhliadkový kopec (5 250 m) porastený trávou nad osadou. Naspäť do osady sa dá vrátiť po štrkovom morénovom kopci.

Výhľad je fantastický. Vidno celú severnú stranu masívu Mera aj s jeho rozhľahlým ľadovcom, jazykmi a ľadopádmi. Prudký vietor, ktorým je ľadovec Mera známy, zdvíha bielu perinu. Každú chvíľu sa s obrovským hlukom trhá čelo ľadovca na niektorom z mnohých jazykov a padá do hĺbky, alebo padá lavína. Ten maličký hrboľ ukrytý vpravo vzadu je náš cieľ - vrchol Mera Central (6 461 m).

Na západe sa týči 1,5-kilometrová stena Kyasharu (6 770 m). Aj pohľad na sever je fajn. V celej svojej kráse sa ukazuje masív Malangphulangu (nazvaný podľa zrezaného štítu úplne vzadu, vysokého 6 573 m). Pod masívom je križovatka ľadovcov Hinku Nup a Hinku Shar, ku ktorým sa po pár sto metroch pripája ešte ľadovec Khare. Nižšie pod ním sa vytvorilo pár ľadovcových pliesok.

Na severovýchode vykukuje ešte Peak 41 (6 649 m), to je ten úplne vpravo. Nemyslím to modré, to je Martina (a je o málo nižšia), ale ten biely v rohu. Peak 41 je podľa niektorých konšpiračných teórií „skutočný Mera Peak“, dokonca jeho výška figuruje v oficiálnom povolení na výstup. Je to však dôsledok obyčajnej úradníckej chyby a jedného nedôkladne pripraveného článku v americkom horskom časopise. Peak 41 nie je turistický vrchol a je prístupný iba horolezcom. Celkovo je to tu naozaj pekné divadlo, vydržal by som tam sedieť hodiny.

Nakoniec sme ešte postavili kamenného mužíka a zišli naspäť do osady. Ale v okolí Khare sa dá urobiť bočných trekov oveľa viac, lákal ma najmä ten k ľadovcom Hinku... Nabudúce si tu naplánujem aspoň tri noci.

V Khare je inak fajn. Prvýkrát spíme v ubytovni, do ktorej nefúka - špáry medzi kameňmi sú vyplnené blatom. Aj ľudová tvorivosť spríjemňuje pohodu obrázkami na sprchách. Ale prečo sa tá princezná sprchuje oblečená, naozaj neviem. Asi preto, že jej je zima.

Zimné počasie je tento rok iné ako zimné počasie minulý rok. Pred rokom bolo stále krásne jasno a relatívne teplo, cez deň bolo nad nulou. Často sa dalo chodiť v tričku s krátkymi rukávmi. Tento rok od začiatku treku teploty ani cez deň nad nulu nevylezú, je veľmi vysoká vlhkosť vzduchu, chlad zalieza pod kožu aj pod spacák. Bundu ani nedávam dole, o chôdzi v krátkom tričku môžem iba snívať. V ubytovniach takisto - nula, ani o stupeň viac. Výhľady sú zahmlené, okolo obeda miznú vrcholy hôr v oblakoch. Škoda, dúfam, že aspoň na Mera bude počasie jasnejšie...

Rozdelenie

Ráno so sprievodcom Šivom vyrážame do výškového tábora Mera. Martina spočiatku ide s nami, ale je to pre ňu len výlet, potom sa vráti naspäť a počká, kým sa vrátime z vrcholu. Stretnúť sa máme v sedle Mera La zajtra popoludní.

Po dvoch hodinách sme konečne na ľadovci. Sprevádza nás nosič Džunga, ktorý nám ťažký stan pomáha niesť do sedla Mera La. Odtiaľ si ho už zoberieme sami. Je rýchly (Džunga, nie stan), stihol prejsť až do sedla a vrátiť sa, kým my s báglami sme boli ešte len na začiatku ľadovca.

Ľadovec Mera je fantastický. Zo spätného pohľadu považujem výstup do sedla Mera La za najkrajšiu časť celého treku, dokonca krajšiu, ako výstup z výškového tábora na vrchol Mera. Je rôznorodý a zábavný, na začiatku je výstup kamenistým žľabom, potom traverz pod čelom ľadovca, prechod pomedzi trhliny a nakoniec samotné sedlo. To celé sprevádzajú výhľady do dolín aj na vrchol Mera z rôznych uhlov, jeden zaujímavejší ako druhý.

Roztápajúca sa voda vyrezáva do ľadovca hlboké tunely. Spadnúť tam je pomerne istá smrť, čo nezaistenému Šivovi nebráni nakúkať cez okraj. Je sprievodca, snáď vie, čo robí...

Výška je asi 5 500 metrov, ale cítim sa skvele, ani stopy po výškovej chorobe alebo motaní hlavy. Prichádzame do sedla Mera La, z ktorého sa odpája chodník a ja prvýkrát nakuknem do údolia Hunku. V zime je úplne prázdne a teraz tam nie je vôbec nikto.

Za chrbtom už začína vykúkať Everest. Ale oveľa krajší je pohľad priamo dopredu, kde vidím celú cestu zo sedla až na vrchol. Trvá asi šesť hodín, ale my si po dvoch hodinách urobíme vo výškovom tábore prestávku a prenocujeme tam. Fúka silný severný vietor, pre Mera typický. Zdvíha sa okolo desiatej predpoludním, fučí až do polnoci a je príšerne studený.

Na pravú ruku mi fúka vietor, na ľavú praží popoludňajšie slnko - cítim sa trochu nevyrovnaný.

Výškový tábor

Prichádzme do výškového tábora (5 780 m), schovaného v závetrí pred studeným severákom. Tábor je plný bordelu, medzi kameňmi, ktorými sa ukotvujú stany, sú voľne roztrúsené zmrznuté kôpky fekálií a moču. Tie stretávame už od výstupu na ľadovec, ale nejako som si na to nezvykol.

Schovávame sa za skalu a staviame stan. Výhľad do údolia Hunku je priamo z tábora nádherný, neviem sa dočkať, kedy tam zostúpime. Rozbaľujem varič a roztápam ľad, ktorý Šiva nasekal pri strhnutom čele ľadovca. Je asi -10 °C a Šiva po tábore pobehuje v šľapkách - bosý.

Stmieva sa. Je Štedrý večer, a ja si uvedomujem, že ja idiot som Martinu nechal samu. Vedel som, že môj výstup na vrchol vyjde práve na Vianoce a nijako mi to nevadilo, ale nedošlo mi, že Maťa na mňa bude čakať práve na Štedrý večer úplne sama. Zrejme ju ako odškodné naozaj budem musieť zobrať k tomu moru, o ktorom stále hovorí. Asi na Island...

Mera

Vstávame o druhej ráno. V stane je slušných -10 °C, vonku v závetrí pod obrovskou čiernou skalou, ktorá cez deň naakumuluje množstvo tepla, je -20 °C. Na ľadovci so silným vetrom môže tých sprievodcom sľubovaných -30 až -40 °C naozaj byť.

Sú tri hodiny ráno, na Slovensku práve všetci sedia pri vianočnom stromčeku a čumia na telku. My, ľahko naraňajkovaní, vyrážame na vrchol. Na sebe mám ako spodné prádlo merinový rolák Smartwool, na tom powerstretchový rolák, ako zatepľovaciu vrstvu mám páperovú bundu s kapucňou, čo som kúpil v Káthmandu, a navrchu proti vetru softshelovú bundu s mikroflísom. Naspodu mám nejaké plastové spodky, na zateplenie powerstretchové nohavice a navrchu goráč. Myslím, že na pomalý výstup vo výške okolo 6 000 m celkom primeraná kombinácia.

Napriek tomu mi po pár minútach začína byť neuveriteľné teplo. Prehrievam sa tak, ako som to v živote nezažil. A to pravidelne bicyklujem aj uprostred najhorúcejšieho leta. Asi sme vyrazili príliš rýchlo. Chcem povedať Šivovi, nech ideme pomalšie, ale ten mi zmizol v diaľke, jeho čelovku vidím tak tridsať metrov ďaleko, vo vetre ma nepočuje. Začínam sa trochu báť - nie sme naviazaní, ľadovec ani cestu nepoznám, v tme môžem veľmi rýchlo stratiť smer, a zrýchliť ani pri najlepšej vôli nedokážem, lebo som prehriaty. Nenapadá ma iné múdre riešenie, len v prestávke medzi poryvmi vetra si rýchlo vyzliecť zatepľovaciu páperovku a vyštartovať za Šivom. Ten medzičasom zistil, že mu chýbam, a vrátil sa, aby mi povedal, že rukavice nie je dobré vyzliekať ani na chvíľu. Odpovedám, že rovnako ani zabúdať klienta v tme na ľadovci... Je fajn, že medzi nami panuje vzájomná dôvera...

Dostávam sa do pochodového tranzu. Okolie prestávam vnímať, aj tak je vidno len pár metrov navôkol, sústreďujem sa iba na stopy Šivových mačiek predo mnou, záveje a ľad. Každý závej aj naviaty sneh prepichujem - sprievodca je síce odo mňa o dvadsať kíl ťažší a do trhliny by sa prepadol skôr, ale pre istotu, tunel vymytý roztopenou vodou sa môže objaviť kdekoľvek. Každých desať krokov sa opierame o cepín, vydýchame, rozcvičíme prsty na rukách aj nohách, a pokračujeme. A stále dookola. Na záver si ešte tesne pred svitaním trochu poblúdime (na tracklogu na obrázku vyššie to je tá slučka na skalnom hrebeni), ale keď sa začne brieždiť, hneď správnu cestu nachádzame a už sa pred nami vynárajú oba hlavné vrcholy.

Pár minút pred vrcholom (a pred svitaním) celé nebo sfialovie. Everest, Lhotse, Cho Oyu - všetko sa kúpe vo fialovej farbe. Zažil som to druhýkrát v živote (prvýkrát to bolo minulý rok na Gokyu), a tentokrát to bol silnejší zážitok. Vďaka odrazom od snehu bolo totiž fialové úplne všetko! Bohužiaľ, kvôli skrehnutým prstom som nebol schopný pootočiť polarizačný filter a tak je na fotke tá fialová farba takmer úplne odfiltrovaná... Pech.

Malá ostrá špička vľavo je Peak 41, napravo od neho Baruntse.
V oblačnej čapičke (ako inak) sa skrýva Makalu, tupý kopec je Chamlang.

(Prejdite kurzorom na fotku a zobrazia sa názvy vrchov)

Vychádza slnko a všetko je pre zmenu oranžové. A o pár minút, keď vystúpi trochu nad obzor, biele. Oproti oblohe sa črtá päť (zo šiestich najvyšších) osemtisícoviek - na severozápade Cho Oyu, napravo od neho Everest, Lhotse, na severovýchode Makalu a v diaľke na východe Kanchenjunga. Pekné svitanie. Stojíme priamo pod oblou vrcholovou čapičkou, na ktorú je natiahnuté fixné lano. Blokantom sa pripájam na lano a stúpam tých posledných pár metrov hore.

Je 25. december, prvý sviatok vianočný. Stojím na vrchole Mera Central (6 461 m), na najvyššom mieste, kde som kedy bol, ale žiadny nával eufórie, ako pri všetkých predchádzajúcich výstupoch, sa nekoná. Asi naozaj nie je jedno, s kým ten vrchol človek dosiahne...

Sprievodca Šiva na vrchole. Naľavo od neho je v oblaku schované Cho Oyu,
napravo hrebeň Nuptse a Everest. Lhotse trčí z mraku tesne vedľa Everestu.

(Prejdite kurzorom na fotku a zobrazia sa názvy vrchov)

Pár minút po východe slnka sa začína dvíhať ten skurvený opar a zahaľuje všetky zaujímavé kopce do mrakov. Ja už konečne chcem jasné zimné počasie, aké tomuto miestu v tomto čase prináleží! Tak fotím aspoň to, čo je vidno - najvyšší kopec hrebeňa Mera North, ktorý má o pätnásť metrov viac a je hneď vedľa, a juhozápadný výhľad do údolia Sanu Khola s jazerami Dudh Kund a Sanu Tsho.


Aby mi nevadilo, že nie sú žiadne poriadne výhľady, tak mi radšej umrie baterka vo foťáku. Náhradnú mám dole pod lanom, tak idem pre ňu.

Pokazené ruky

Začína mi blbnúť aj GPS, pípa ako šialená. Asi sa zbláznila od zimy a po štyroch hodinách zamrzla baterka, ktorá inak vydrží pri zimných bajkovačkách skoro 15 hodín. Dúfam, že z nej ten tracklog doma dostanem. (A áno, dostal som, na stiahnutie je k dispozícii tu.)

Schádzam dole pre baterku, snažím sa otvoriť malý ruksak, ale nejde to. Ruky mám skrehnuté. Dávam dole rukavicu - a vidím zdeformovaný pravý malíček, tmavý až hrôza. Ostatné prsty na tom nie sú lepšie. Sú omrznuté.

Prvé, čo mi napadne - údolie Hunku neuvidím, s takými prstami pokračovať nemôžem. Druhé, čo mi napadne - okamžite utekať do tepla. Takže kašlem na výmenu baterky, na fotenie aj na pokračovanie výstupu na najvyšší Mera North, volám na sprievodcu a frčíme dole. Tentokrát sa aj naviažeme. Väčšinu cesty takmer utekáme, pri stane sme za necelú hodinu a pol. Skúšam si roztopiť trochu ľadu, aby som si v teplej vode ohrial ruky, ale neviem podpáliť varič, tak prosím Šivu. Potom si ešte vleziem do spacáku (mal som to urobiť naopak, viď článok Ako na omrznuté prsty) a balím si ruksak. Ide to pomaly, spacák nie som schopný natlačiť do spodnej komory, musí mi s tým zasa pomôcť Šiva. Potom musí aj zbaliť a niesť celý stan...

Neplánovaný návrat

Klesáme do sedla Mera La, kde sa máme stretnúť s Maťou a Džungom. Vidíme ich už z diaľky. Robíme prvú nevinne vyzerajúcu fotku mojich omrznutých prstov a pri tej príležitosti skúšam odfotiť trhliny. Nejde to zrovna ľahko a rýchlo už vonkncom nie. Jemná motorika nefunguje, nastaviť neviem vôbec nič, ledva dokážem pravým palcom stláčať spúšť. Ale stále mi ešte nedochádza, ako veľmi obmedzujúce omrznuté prsty sú.

Rozhodujeme sa ísť do civilizácie tak rýchlo, ako sa dá, a to znamená vrátiť sa do Lukly rovnakou cestou, ako sme prišli. Po prvé sú cestou teplé ubytovne (v údolí Hunku by sme museli pri -20 až -30 °C spávať stane), po druhé je táto cesta o tri dni kratšia.

Schádzame z ľadovca a traverzujeme ho pod čelom. Roztopená voda vyrezáva v lete do ľadu žliabky, čím vznikajú hrany dlhé ako kuchynské nože. A rovnako ostré. Martina na jeden spadla, našťastie to odniesli iba dvoje prerezané nohavice a modrina cez polovicu stehna.

O pár sekúnd neskôr sa spod ľadovca uvoľní kameň veľký ako naložený ruksak a s hrmotom sa valí priamo na Martinu so Šivom. Našťastie si to všimnú a doslova zlomok sekundy predtým, ako ich zasiahne, sa stihnú rozpŕchnuť.

V Khare máme tiež šťastie. Vďaka tomu, že Tenzing - majiteľ ubytovne - sa ešte nestihol vydať na cestu naspäť do Lukly, prespávame v pohodlných posteliach. V noci sa budím na to, že sa mi ruky lepia zvnútra ku spacáku. Ráno zisťujem dôvod - prsty mi napuchli a pľuzgiere začali praskať. Maťa mi ich balí do gázy, aby zabránila infekcii v otvorených ranách. Začína sa črtať rozsah omrzlín. Cítim len jediný prst - pravý palec. Všetky ostatné nefungujú, nemajú cit a nedokážem s nimi hýbať. V slabej chvíli sľubujem Ježiškovi, že keď mi všetkých deväť prstov zachráni, na najbližšie Vianoce sa nevykašlem a dobrovoľne sa zúčastním zúrivého zháňania darčekov, stresu, preplnených obchodov a nasladlých, zaručene úprimných úsmevov v televízii.

Pokus o záchranu

Schádzame dolu do Kote. Na hranici lesa míňame naukladané drevo, ktoré sa odtiaľto nosí jeden až dva dni do všetkých vyššie položených osád. Preto sa tam za kúrenie v peciach platí. A nie málo - 10 € na osobu.

Večer mi Maťa dáva dole obväzy, ale laickým pohľadom to nevyzerá dobre - pľuzgiere vytekajú, pokožka na malíčkoch mokvá, lepí sa na obväzy a schádza dolu spolu s ním. Do Lukly nám chýbajú ešte dva dni, do nemocnice v Káthmandu tri. Obaja sme poistení v Alpenverein, rozhodujeme sa, že cez satelitný telefón zavoláme vrtuľník.

Bohužiaľ, všetky telefóny v údolí fungujú na slnečnú energiu, takže pokiaľ priamo na solárny panel nepraží slnko, nedá sa volať. Telefonický maratón spúšťa Maťa s prvými lúčmi slnka až ráno o pol desiatej.

Najprv podľa poistných podmienok voláme Tyrol Air. Je to úplne zbytočné a stálo nás to asi hodinu. Potom nasleduje kolotoč telefonátov do poisťovne Uniqa (v ktorej sú poistení členovia Alpenverein), leteckej službe, poisťovne Generali (kde sme mali uzavreté druhé, cestovné poistenie), šéfovi sprievodcovskej agentúry Pemovi, ktorý skúša zohnať záchranný vrtuľník priamo v Káthmandu... Často sa nedá dovolať, telefón zlyháva, a pri medzinárodných hovoroch je spojenie natoľko mizerné, že nie je nič rozumieť.

Komunikácia s poisťovňou Uniqa je príšerná, pričom nemyslím (len) zlú kvalitu spojenia. Prehadzujú si nás od jedného k druhému, zakaždým treba nanovo vysvetľovať, o čo ide, medzitým padá linka a po opätovnom zavolaní to zasa zdvíha niekto úplne iný, pričom zohnať človeka, s ktorým sme volali pred pár minútami, je nemožné. K tomu sa pridáva fakt, že poistné plnenie vybavuje pre Uniqu tretia firma, a guláš je dokonalý.

Ide o to, že so správnou poisťovňou nemusíme za vrtuľník na mieste platiť, všetko si spoločnosti vydebatujú medzi sebou. Poisťovňa však musí poslať leteckej spoločnosti záväzný fax, že let zaplatí. Ale Uniqa nič podobné poslať nechcela. Teda, letecká spoločnosť spočiatku chcela od poisťovne aj zálohu (asi 20 %), ale keď videla, že to nepôjde, uspokojila by sa aj s tým faxom.

Pár týždňov predtým riešil náš pôvodný sprievodca Pema podobnú situáciu, dokonca išlo o transport niekde z oblasti Tibetu alebo blízkeho pohraničia. Všetko sa vybavilo behom doslova pár telefonátov a nič platiť nemuseli. A pointa - ten postihnutý bol Rakúšan a NEMAL Alpenverein, ale nejakú inú poisťovňu, ktorej názov zistiť neviem...

Poobede nám už začína byť jasné, že nezoženieme vrtuľník bez toho, aby sme ho nemuseli rovno zaplatiť. Čo pri sumách okolo 4 000 USD nie je zrovna lacný špás.

O druhej rezignujeme, rozhodujeme sa prenajať vrtuľník (číslo na leteckú službu nájdete na konci článku) bez ohľadu na to, čo si o tom myslí poisťovňa. Po hodine sa Maťa konečne dovolá ku kompetentnému človeku a dohovára miesto pristátia, keď v polovici vety telefón ohluchne - solárny panel sa dostal do tieňa.

Nasledujúci deň začína rovnako, ako ten minulý - keď začne svietiť slnko, Maťa skáče k telefónu a pokúša sa vybavovať. Kolotoč padnutých spojení, nejasných telefonátov a posúvania od človeka k človeku sa začína odznova. Nervozita stúpa, Maťa má občas slzy na krajíčku.

Na tomto mieste stojí za zmienku spomenúť, čo robí Šiva, náš podarený sprievodca. Nerobí nič, vôbec nič. Dokonca mi občas pripadá, že sa snaží naše úsilie sabotovať - keď sme sa potrebovali najesť a nemohli sme teda stáť pri telefóne, ten ako na potvoru zazvonil. Práve sme čakali na dôležitý telefonát od Pemu z Káthmandu. A ja vidím Šivu, ako sa skláňa nad zvoniacim telefónom a pozerá na displej. Ten idiot ho naozaj nezdvihol! Kým tam dobehla Maťa, prestal zvoniť a Pemovi sa potom dovolala až o hodinu a pol... To bolo prvýkrát, čo som mal chuť nejakého mierumilovného Nepálca udrieť.

Po celý čas Šivu zaujíma len a len to, či pôjde s nami vo vrtuľníku. Zbytočne mu asi desaťkrát vysvetľujeme, že naša poisťovňa preplatí let iba zranenému plus jednému ďalšiemu človeku, ktorý robí sprievod. Tretí si bude musieť pomernú časť sumy za prenájom vrtuľníka zaplatiť sám. Nechápe to a mám pocit, že sa urazil. To bol asi dôvod toho, že nepohol prstom.

Našťastie, ostatní Nepálci pomáhajú, ako vedia. Najviac Sona, majiteľ ubytovne z Tangnagu, kde sme spali cestou nahor. Teraz sa vracia do Lukly a na pár dní ostáva u sesternice v Kote. Inak mi pripadá ako hyperaktívne dieťa, musel byť nočnou morou každej učiteľky. Neustále musí s niečím klepkať, búchať nohou, cmukať ústami alebo pískať.

Vpredu je Sona, za ním malý obchodík s telefónom, v ktorom Maťa strávila jeden a pol dňa. 

Po jeden a pol dni zháňania (Maťa už z toho naozaj bola na prášky) nakoniec vrtuľník o jednej poobede prilieta. Vyhliadkový let za 4 000 USD je fantastický, prepletať sa pomedzi vysoké kopce má svoje čaro. Z letiska nás firemné auto leteckej služby odváža do kancelárie firmy a ja tŕpnem, aby tie peniaze na účte boli a limit pre platbu kartou bol dostatočne vysoký.

Mimochodom, za telefonáty z Kote sme zaplatili veľmi pekných 100 eur.

Lukla z vrtuľníka.

Takto vyzerá naša treková štatistika:

		km	hod.	nastúpané	naklesané
17.12.2011	Lukla - Chutanga	5	3¼	780 m	110 m
18.12.2011	Chutanga- Chetarwa	8	8	1 255 m	530 m
19.12.2011	Chetarwa - Kote	9,5	7	560 m	1 160 m
20.12.2011	oddychový deň	5	3	250 m	250 m
21.12.2011	Kote - Tangnag	13	4¾	735 m	40 m
22.12.2011	Tangnag - Khare	7	4¼	710 m	80 m
23.12.2011	aklimatizačný deň	3	3	350 m	350 m
24.12.2011	Khare - Mera High camp	7,5	5¼	1 000 m	90 m
25.12.2011	High camp - vrchol - High camp	7	5½	715 m	715 m
	High camp - Khare	7,5	3¼	90 m	1 000 m
26.12.2011	Khare - Kote	20	6¼	120 m	1 445 m
		92,5	53,5	6 565 m	5 770 m

Neplánovane v Káthmandu

V hlavnom meste prebieha všetko v poriadku, veľmi ústretový majiteľ firmy nám dokonca sám od seba vytelefonoval doktora a zabezpečil sanitku. On to vlastne urobil preventívne už včera a dnes im náš príchod potvrdzuje, takže v nemocnici (kontakt nájdete na konci článku) už o nás vedia. S diagnózou sa lekár veľmi neunúva - v tejto fáze omrzlín sa nič zodpovedne určiť nedá. Takže mi to indický lekár a francúzska sestrička omývajú, preväzujú a posielajú ma preč. Ale aj tak som spokojný, vyzerá to, že minimálne palce aj ukazováky to prežijú a bez pár článkov na ostatných prstoch sa nejako zaobídem.

V nemocnici z nás napätie opadlo a nastupuje únava. Ponáhľame sa do hotela a do sprchy. Pretrpím niekoľko Matiných záchvatov smiechu, keď ma vidí bežať do kúpeľne nahého s veľkými igelitkami omotanými okolo zápästí. Vyzerám síce trochu ako etiópsky boxerista s Kličkovými rukavicami, ale aj tak to jej výsmech neospravedlňuje, zraňuje to moju integritu a vlastne celé moje súcno ako také.

Rozmýšľame, čo ďalej. S mojimi omrzlinkami môžem robiť dokopy tak nič. Žiadne hory, žiaden chlad, pre prípad infekcie musíme byť na dohľad od civilizácie. A tak sa ideme len tak motať po Nepále. Do Pokhary sa nedajú zohnať lístky, pretože tam práve prebieha nejaký festival pre turistov, tak to berieme okľukou cez Chitwan.

Džungľa a národný park Chitwan

Po mínusových teplotách na treku sme sa tešili (teda najmä Maťa) na prudké leto a džungľové sparno. Prdlajz. Sme asi jediní turisti v Nepále, čo si do Chitwanu prišli pre nočné mrazy a dážď. Skúšame miestne „atrakcie“ - napríklad prechádzku džungľou, čo lesom aj premávkou v lese pripomínalo sobotný výlet na Kolibe. Práve tu totiž začína sezóna a všade je plno nepálskych rodiniek a skupín. Urobiť fotku bez ľudí je nemožné. Potom absolvujeme dočista fádny a nezaujímavý západ slnka nad džungľou. Je tam nasáčkovaná polovica návštevníkov parku a čaro okamihu v tom dave nezachraňuje ani krokodíl, ktorý sa vyhrieva na brehu rieky.

Na druhý deň sa zúčastňujeme ďalšej hrôzy s atraktívnym názvom - jazda džungľou na slonoch. V skratke - ide o dlhý rad zdeprimovaných, ubitých a vychudnutých slonov, pričom vás na začiatku na ten živý vláčik naložia a na konci vyložia. „Džungľa“ je výraz pre zhluk stromov bez nejakého hustejšieho podhubia, pretože slony tam vydupali cestičky so šírkou diaľnic a s kvalitou poľných ciest. A aby toho nebolo málo, v brodoch - jedinom mieste, kde si aspoň trochu pripadám ako v prírode - dávame prednosť zľava prichádzajúcim člnom. Ako inak, na prasknutie naplnených nepálskymi rodinkami.

Jednoducho, park Chitwan mi naozaj nesadol. Jediná vec, ktorá celý úplne zbytočný výlet do džungle aspoň trochu ospravedlňuje, je dokonalá kuchyňa. Vlastne kuchár. Čokoľvek ten človek urobí, je to naprostá pochúťka, a je jedno, či ide o toust, polievku alebo vegetariánsky burger s varenou zeleninou a štyrmi ďalšími prílohami. Nikdy som nič lepšie v Nepále nejedol - a to považujem nepálsku kuchyňu na svetelné roky vzdialenú od našej.

Pokhara

Prichádzame do Pokhary, mesta, ktoré mám rád. Vôbec ho nespoznávam, po koncoročnom festivale je všade neuveriteľný bordel a špina, čo inak v tomto meste naozaj nebýva. Kopy neodprataných odpadkov, na každom väčšom priestranstve alebo lúke stoja zbytky stánkov alebo stolíkov, v uliciach mesta stojí obrovské množstvo reklamných portálov, pútačov a reklám.

Medzi obchodíkmi so zeleninou, hrncami, špinavými servismi bicyklov a áut zrazu zbadáme nápis „CHIRURGICKÉ NÁSTROJE“, tak tam hneď vletíme a konečne kupujeme (skoro) sterilné chirurgické nožnice. Kvalitné pakistanské, žiaden indický šmejd. Aspoň predavač tvrdil.

Prvýkrát si robíme výlet k Pagode svetového mieru. Pod čínsky znejúcim názvom sa skrýva čarovné vyhliadkové miesto nad jazerom Phewa. Rozhodne stojí za to.

Pri ceste nahor zažívame štrajk. Nepálci štrajkujú veľa, často a radi. Aj tentokrát organizujú štrajk maoisti, ktorí sú - mimochodom - aj v nepálskej vláde, tak úplne presne nechápem, proti komu je štrajk namierený. Ale ulice opekneli - sú plné hrajúcich sa detí a tínedžerov.

Do Nepálu zavítal front s mimoriadne vlhkým a studeným vzduchom. Sneh je aj v nižších polohách (pod 3 000 m), kde miestnym narobil kopec problémov, a zima vďaka vysokej vlhkosti nepríjemne zalieza pod kožu. Noviny sú plné príbehov starých ľudí, ktorí podobnú zimu nepamätajú, alebo správ o evakuáciách rôznych oblastí či o pátraní po ľuďoch, čo sa v snehovej búrke postrácali. Ráno je v hotelovej izbe tak do 10 stupňov, čo by síce nevadilo, ale prstom to zrovna nepomáha.

Počasie zahaľuje celý annapurnský masív do mrakov, nie je vidno ani kúsok a Maťa už ani neverí, že za Pokharou nejaké Annapurny vôbec sú. Štve ma to, štve ma počasie aj to, že takmer nič na tohtoročnom treku nevyšlo podľa predstáv, a tak nutne potrebujem terapiu niekde v horách. Dokupujem materiál na preväz rúk (rovnako, ako v Káthmandu, aj tu sme vykúpili všetky chlórhexidínové gázy v meste) a vyrážame na Poon Hill trek.

Poon Hill trek

Ľahká a jednoduchá túra sa stala ešte ľahšou a jednoduchšou. Oproti roku 2008, keď som ju absolvoval prvýkrát, je takmer na polovici dĺžky celého treku postavená nová cesta. Mám ďaleko k tomu, aby som také veci nostalgicky odsudzoval - viem, ako veľmi to miestnym uľahčuje život a ako to vítajú. Napriek tomu mi to je trochu ľúto, cesta v mnohých úsekoch vedie priamo po bývalom chodníku, ktorý dokonale zničila. Napríklad toto je klesanie v osade Shikha:

A toto bol utešený priesmyk za Shikhou, inak baštou maoistov z čias partizánskej vojny proti vláde. Za ním nasledoval adrenalínový zostup prudkými schodmi, teraz je celá skala odstrelená a vedie tadiaľ štrková cesta pre nákladiaky:

No, nevadí, našťastie zostalo dosť miest v Nepále, ktoré sú krásne stále. Napríklad Poon Hill, kopec s panoramatickým výhľadom na Dhaulágirí, Annapurny, Machhapuchhre a veľa ďalších.

My s našou tohtoročnou smolou však nevidíme ani jeden, všetko je zahalené v hustých mrakoch. Aspoň že sa nám pri raňajkách v Ulleri ukazuje Južná Annapurna (7 219 m) so svojím príveskom Hiunchuli. Apropó, Ulleri. Osada stojí uprostred schodov, ktorých má - podľa mapy - byť 3 280. Maťa si dáva tú námahu, ráta ich a prichádza k neuveriteľnému číslu 4 457 schodov bez jediného prerušenia. Takmer celý deň stúpame do schodov bez kúska rovného chodníka alebo aspoň krátkeho klesania. Je to podobné, ako by ste vyšli 220 poschodí v mrakodrape. Slušná porcia.

V Gorepani je sneh, a tak si pri zostupe do Tatopani musíme dávať celkom pozor.

Tento výlet do Nepálu bol presným opakom toho minuloročného. Čo mohlo nevyjsť, to nevyšlo. Počnúc zlým výberom sprievodcu, cez počasie, keď sme vo finále väčšinu kopcov ani nevideli (a bolo úplne jedno, či sme boli na Mera Peaku, v Pokhare alebo na Poon Hille), až po nepodarené fotky, keď sa mi nepodarilo odfotiť aj to málo vecí, ktoré stáli za to - napríklad fialové svitanie pri výstupe. Napriek tomu neľutujem ani sekundu.

A ako by nám počasie chcelo vynahradiť všetky tie prieky, ktoré nám pri pobyte robilo, z lietadla pri odlete vidíme celý annapurnský masív ako na dlani. Tak blízko k nemu som ešte neletel. Vidno všetko - Annapurny jednu za druhou, Hiunchuli, Machhapuchhre, Gangapurnu, Lamjung... (Prejdite na fotografiu nižšie kurzorom a ukážu sa názvy vrcholov.)

Užitočné informácie

Na záver pár praktických vecí. Ak sa chystáte v zime bez sprievodcu do údolia Hinku (Mera trek), zabezpečte si ubytovanie. Telefónne číslo na Ang Sonu, majiteľa ubytovne v Tangnagu, je +977 993 380 070. To je satelitný telefón priamo do Tangnagu. Ak je v Lukle, je na mobilnom čísle +977 984 289 6004 (to nie je preklep, nepálske mobily skutočne majú 13 čísel). Cez neho sa dá vybaviť aj ubytovanie v Kote (býva tam jeho sesternica) a v Khare (tam je zasa jeho brat).

Kontakt na leteckú službu Mountain Helicopters, ktorú celkom odporúčam najmä vďaka veľmi ústretovému a aktívnemu šéfovi, je +977 1 411 1031, 411 1032, 411 1050.

Telefón do slušnej (a drahej) nemocnice CIWEC neďaleko Thamelu je +977 1 442 4111, 443 5232. Prvé ošetrenie - sanitka, diagnóza, a preväz - stálo 175 USD, druhé 100 USD a tretie 75 USD, lebo Maťa ukecala zľavu za to, že lekár od nás vymámil krásny metodický súbor fotografií s vývojom omrzlín deň po dni.

Tu je link na viac komentovaných fotografií z cesty po Nepále.

Poznámka: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Čatrva La alebo Čutanga píšem Zaterwa La a Chutanga.