Nepál • Ako na omrznuté prsty

Na poslednej ceste po nepálskych horách sa mi stala nemilá vec. Omrzli mi prsty na rukách. Vďaka Šípkinmu blogu, na ktorom popisuje podobnú skúsenosť, som mal dosť informácií o tom, ako sa k omrzlinám správať a tak sa mi podarilo aspoň minimalizovať škody. Ale chýbali mi lieky a obväzy, ktoré pri omrzlinách pomáhajú. Veď predsa mne sa také niečo nemôže stať, tak prečo by som sa mal na omrzliny pripravovať? No, na najbližšiu cestu do zimných hôr si základnú súpravu na liečbu určite pribalím. Čo do takej súpravy patrí a ako ju používať?

Varovanie! Článok obsahuje nie zrovna najveselšie fotky!

Pekne po poriadku. Najlepšie je síce neomrznúť, ale keď sa to už pritrafí, je dobré vedieť, čo človeka čaká a ako sa správať.

V prvých hodinách nevyzerajú omrznuté prsty nijako nebezpečne. Postihnutý zistí, že s nimi nemôže hýbať, prípadne sú trochu zdeformované. Ale farba je svetlá a nič nenaznačuje, ako vážne omrznutie to je. Obyčajne to človeka núti brať zranenie trochu ľahkovážne, však sa to nejako utrasie... Omyl. Ruky, a vlastne celý človek, musia ísť okamžite do tepla.


Teplo! Teplo! Teplo!

Nemá význam rozmrazovať ruky, ak je postihnutému zima. Treba sa dostať do tepla, piť teplé nápoje. Inak vám telo priškrtí krvný obeh v perifériách a celé ďalšie snaženie bude naprd. Ak ste práve na ceste na vrchol, pekne sa na neho vykašlite a otočte sa naspäť. Hneď. Kopec neutečie, ale prsty by mohli. Čím skôr s ohrievaním rúk začnete, tým je väčšia šanca na záchranu.

Platí pravidlo, že po zistení omrzlín sa treba najprv dostať do tepla, a až potom začať s ohrievaním. Ak to urobíte naopak - teda najprv sa rozmrazíte a potom absolvujete presun v zime - riskujete znovuomrznutie a omrzlinám ublížite podstatne viac.
Stav asi sedem-osem hodín po omrznutí. Vyzerá to nevinne, modranie na priamom slnku ani nebolo veľmi vidieť. Prsty už majú za sebou prvú kúru v teplej vode a rozohrievanie pod pazuchami.

Dobré je zohriať si vodu a ruky máčať vo vlažnej až mierne teplej vode. Ak je poruke nejaký dezinfekčný roztok (čo by mal byť), prilejte ho do vody. Pozor! Voda NESMIE byť horúca! A nikdy, opakujem NIKDY neskúšajte teplotu vody omrznutými prstami! Je to najlepšia cesta k obareniu zamrznutých prstov a definitívne tak o ne prídete. Zamrznuté prsty nemajú vôbec žiadny cit, to je vec, na ktorú si zdravý človek musí chvíľu zvykať a v prvých hodinách si to neuvedomí. Navyše spočiatku ešte nie je jasné, ktoré prsty sú omrznuté a ako vážne, takže na skúšanie teploty vody si zavolajte niekoho iného alebo ju skúšajte lakťom. Opatrne!

Nepálci odporúčajú tú vodu posoliť. Teóriu som nepoznal, ale keď bola príležitosť, robil som to. Ako mi po návrate vysvetlila Šípka, je to núdzová náhrada za fyziologický roztok. Na liter vody ide 9 gramov soli, čo sú necelé dve zarovnané (nie kopcovité!) kávové lyžičky.

Na zimnom treku - najmä v stane - voda v ešuse veľmi rýchlo chladne. Na opätovné ohriatie stačí doslova pár desiatok sekúnd. Pozor na to, lebo človek si to v strese nemusí uvedomiť a zasa hrozí obarenie. Spočiatku môže byť voda chladnejšia (obyčajne sa odporúča štartovať na desiatich až pätnástich stupňoch), postupne ju treba ohrievať viac a viac až nakoniec končí pri teplote tela.

Ak teplá voda k dispozícii nie je, treba prsty dať k nejakému nie silnému zdroju tepla. Nestačí ich iba zabaliť do rukavíc, prípadne ďalších kusov oblečenia, pretože podchladené ruky si svoje vlastné teplo vyrábajú iba ťažko. Takže ich treba strčiť do lona alebo pod pazuchy. Nie je dobré si na ne dýchať, lebo vlhkosť z dychu spôsobuje intenzívnejšie ochladzovanie. Treba sa snažiť do rúk nič nechytať - tlak na postihnuté miesta rany zhoršuje.

Ak sú omrznuté nohy, treba improvizovať - napríklad ich vopchať pod pazuchy niekomu inému.

Prsty treba rozmrazovať postupne. Po pár hodinách začnú tmavnúť, ale stále ešte vyzerajú celkom k svetu. Človek si myslí, že už je za vodou, a zasa má tendenciu zranenie podceňovať.

Potom (v mojom prípade asi po pätnástich hodinách) sa začnú tvoriť pľuzgiere a s podceňovaním je koniec. Začína asi najnebezpečnejšia fáza, praskajúce pľuzgiere tvoria otvorené rany, cez ktoré hrozí infekcia. Tá dokáže aj z povrchového zranenia urobiť poriadne hlbokú ranu. Takže zásada číslo jedna - vyhýbať sa špine, kontaktu a dodržiavať čistotu!
Stav asi po tridsiatich šiestich hodinách. Z nedostatku iného materiálu sú prsty zabalené do síce čistej, ale nesterilnej a suchej gázy, ktorá sa lepila k ranám. Pri odväzovaní brala so sebou aj kusy pokožky. Žlté fľaky sú od vytečenej tekutiny z praskajúcich pľuzgierov.
A takto to vyzeralo bez milosrdných obväzov. Blesk mierne vyžehlil farby, v pôvodnom znení je na prstoch trochu mŕtvolná a neveľmi optimistická fialavomodrá farba. Na malíčkoch a niektorých pľuzgieroch chýbali kusy pokožky, na ostatných prstoch boli vytekajúce pľuzgiere.

Súprava na omrzliny

V tej chvíli sme mali nasadiť vyššiespomínanú základnú súpravu na liečbu omrzlín, ktorú sme však nemali. Však načo, dám si predsa pozor... Súc poučený viem, že pred trekom treba obehať pár lekární (v Káthmandu sú z bočnej strany nemocnice Bir neďaleko New Road, alebo pri Teaching Hospitale) a nakúpiť potrebné veci. Súprava by mala obsahovať:
  • dezinfekčný roztok,
  • 2 kusy antibakteriálnej masti (T-bact, cena asi 1 € za kus, spolu 2 €), prípadne špeciálnu masť na omrzliny a popáleniny so striebornou soľou sulfadiazínu - Flamazin alebo Dermazin,
  • 10 kusov sterilnej gázy 10×10 cm napustenej chlórhexidínom (asi 40 centov za kus, spolu 4 €), 
  • 10 kusov suchej sterilnej gázy 10×10 cm (asi 10 centov za kus, spolu 1 €),
  • 2 kusy obyčajného obväzu (asi 20 centov za kus, spolu 0,40 €),
  • 4 kusy elastického štvormetrového obväzu (asi 40 centov za kus, spolu 1,60 €),
  • lepiacu pásku.
Dobrá vec sú sterilné rukavice (pár za 30 centov, spolu 0,60 €), ktoré bude používať ten, čo sa o ruky bude starať, a chirurgické nožnice asi tak za 1,50 € (kvalitné pakistanské, žiaden indický šmejd! Aspoň predavač tvrdil...).
Vľavo je mastná sterilná gáza s chlórhexidínom, vpravo suchá.
Nad ňou je antiseptická masť a dezinfekčný roztok.
Summa summarum, za niečo vyše 10 euro máme materiál na dve kompletné ošetrenia desiatich prstov na rukách. To pri preväzovaní každé dva dni vydrží na takmer týždeň mimo civilizácie. Pri menšom počte zasiahnutých prstov sa doba úmerne predlžuje (alebo sa zvyšuje frekvencia preväzov na každý deň). Za ten čas by sa naozaj každý mal dostať niekam do obývaných oblastí a nemocnice alebo aspoň zavolať odbornú pomoc. Jediný problém je ten, že celá súprava nie je zrovna najmenšia - tie sterilné gázy sa balia po kuse, obväzy tiež nie sú práve malé... Ale zasa je to ohybné a mäkké, a určite sa to niekam do báglu napchať podarí.

Prsty sa pred každým preväzom najprv na desať minút ponoria do vlažnej vody s dezinfekčným roztokom. Potom sa po jednom potrú dezinfekčnou masťou, zabalia do nastrihanej gázy s chlórhexidínom. Ďalšia je vrstva zo suchej sterilnej gázy, tiež prst po prste. Potom sa nastrihá obyčajný obväz a voľne naskladá k prstom - ten tvorí nárazníkovú zónu, ktorá má chrániť prsty pred údermi a mechanickým poškodením. A elastickým obväzom sa to všetko zabalí, aby sa to nerozpadlo.


Príprava a preväz

A teraz ešte raz a pomaly. Obviazať (a následne preväzovať) ruky je v princípe jednoduchá vec, len je okolo toho kopec tančekov. My sme sa po celý čas hrali na sterilitu, takže sme na začiatku opaľovali nožnice nad plameňom a čepele namáčali do dezinfekčného roztoku. Myslím, že pri tom množstve antiseptických vecí, ktoré sme na tie prsty navliekli, to bolo zbytočné, ale aspoň som mal dobrý pocit.

Moje preväzy prebiehali podľa nasledovného postupu (samotný preväz je aj na videu nižšie):
  1. Ohriali sme vodu. Tá naša bola mierne závadná, takže sme ju najprv prevarili a nechali vychladnúť na primeranú teplotu. Naliali sme antiseptický roztok a na desať minút vrazili postihnuté prsty do vody. Opatrne. MUDr. Maťa si zatiaľ pripravovala potrebný vercajg - pílku a drievko do zubov. Vlastne nie, najprv skúšala tie prsty zachrániť...
  2. MUDr. Maťa si pripravila obväzy. Najprv z roličky nesterilného obväzu nastrihala asi 40-50-centimetrové kúsky, ktoré potrebovala na finálne obaľovanie prstov v kroku 12.
  3. Pootvárala si obaly so suchými sterilnými gázami. Gázy nechytala.
  4. Mastné gázy s obsahom chlórhexidínu prestrihla spolu s obalom na polovicu. Vznikli tak pásy, ktoré boli široké zhruba na dva a pol článku prsta.
  5. Tvárili sme sa sterilne, a tak si MUDr. Maťa umyla ruky, vydezinfikovala nožnice a navliekla si chirurgické rukavice. Vnútorná strana obalu z rukavíc poslúžila v ďalších krokoch ako sterilná podložka na pripravované gázy.
  6. Z otvorených obalov vybrala suché sterilné gázy, rozbalila ich a prestrihla na polovicu.
  7. Z nastrihaných obalov povyberala mastné gázy a vybrala ich z ochrannej fólie.
  8. Všetko je pripravené, prsty sme vybrali (myslím z vody) a nechali ich vysušiť.
  9. MUDr. Maťa potrela postihnuté prsty antibakteriálnou masťou. Poriadne nahrubo. Jedna päťgramová tuba T-bactu vychádza asi na desať prstov, takže sa naozaj netreba brzdiť.
  10. Každý prsť zvlášť zabalila do pásov mastnej gázy s chlórhexidínom.
  11. Každý prsť zvlášť zabalila do suchej gázy.
  12. MUDr. Maťa zobrala nastrihané kúsky nesterilného obväzu, pokrčila ho a voľne položila na zabalené prsty, aby zaberal čo najväčší objem. Tento obväz mal za úlohu vytvoriť ochrannú vrstvu proti nárazom a úderom. Najprv z prstov dosť padal, bolo treba trochu praxe. Pri druhom preväze to už išlo samo.
  13. Celé to zabalila do elastického obväzu. Ten obtočila aj okolo zápästia, aby to poriadne držalo na ruke. Finito.


Celé sa to dalo aj v bojových podmienkach zvládnuť tak za trišvrte hodinku až hodinku, vrátane úvodného máčania vo vode.


Liečba

Trvalo mi vyše štyri a pol dňa, kým sa mi podarilo dostať do nemocnice, kde všetok potrebný materiál mali a omrzliny mi ošetrili. Postup sme potom po nich opakovali pri preväzoch, ktoré sme si robili sami. Plus do mňa naládovali nejaké antibiotiká v tabletkách.

Podľa slov lekárov žiadna liečba na omrzliny neexistuje, len sa čaká, kedy sa prsty zregenerujú. V medzičase sa treba snažiť zabrániť infekcii. V neskoršej fáze pomáha elektroliečba, ale najprv sa musia aspoň približne dať dokopy tkanivá.

V mojom prípade bol vývoj zranenia nasledovný. (Fotografie z prvých dní sú na začiatku článku.)

Päť a pol dňa po omrznutí, druhý preväz v nemocnici. Ľavý palec a ukazovák sú omrznuté iba ľahko (strata citu, ale bez zmeny farby), pravý palec je v poriadku úplne.


Osem dní po omrznutí. Pľuzgiere konečne spľasli (tie najväčšie - napríklad na ľavom ukazováku - sme museli prepichnúť a opatrne vytlačiť), farba prstov dostala trošku sviežejšiu červenú farbu. Hneď je lepšie na svete. Až teraz sa prsty dostávajú do stavu, kedy sa dá určiť rozsah omrznutia a urobiť aká-taká prognóza.


Šestnásť dní po omrznutí. Na ľahko omrznutých prstoch (ľavý palec a  ukazovák) sa už začína ukazovať nová ružovučká pokožka. Na ostatných prstoch vytvára odumretá pokožka tvrdú škrupinu a praská. V mieste, kde sa stretáva so zdravou, dochádza k jej odtrhutiu. Praskanie aj odtrhnutie je v poriadku, len treba v týchto miestach dávať pozor na infekciu. Modré nechty to celé trochu farebne oživujú, my - kreatívci - fádne modré plochy rozbíjame sviežimi bielymi pásmi, napríklad na ľavom prostredníku...


Dvadsať šesť dní po omrznutí. Po odstránení škrupiny odumretej pokožky (doktor v nemocnici to dával dole pinzetou a nožnicami) sa ukazuje nová, veľmi jemná. Cit v nich stále nemám a ani tak rýchlo mať nebudem. Najviac postihnuté prsty - malíčky a prsteníčky - majú veľmi obmedzenú pohyblivosť, nedokážem ich zovrieť. Prostredníčky a ukazováky sú na tom lepšie, ale ani tie nedokážem pokrčiť viac, ako do pravého uhla.


Tridsať šesť dní po omrznutí. Pokožka je kompletne nová, ale je príliš jemná a veľmi citlivá na dotyk. Väčšinou už cítim bolesť, ale iné vnemy nie. Motorika sa pomaly zlepšuje. Ľahko omrznuté prsty (ľavý palec a ukazovák) už fungujú normálne, mám v nich cit a dotyky nebolia.



Fotky vznikali pri preväzoch, prsty boli inak obviazané až do tretieho týždňa. Väčšinou som ešte kvôli teplu a ochrane nosil veľké XXL palčiaky, do ktorých sa mi ruky pohodlne zmestili. Zhruba po troch týždňoch som v prstoch začal cítiť silnú šklbavú bolesť, čo som vyhlásil za pozitívny úkaz a tešil sa z uzdravovania.

Je kopec vecí, ktoré sa nedajú s omrznutými prstami robiť. Tu sú niektoré z nich (v poradí dôležitosti):
  • vytrieť si zadok (úplne najdôležitejšia vec, nutne k tomu potrebujete aspoň čiastočne funkčný ukazovák - čo sa mne, našťastie, podarilo. Ale aj tak to bolo ako v boxerských rukaviciach),
  • najesť sa (ale to sa dá na rozdiel od toho zadku vydržať),
  • umyť sa, a to ani zľahka (to nevadí skoro vôbec),
  • otvárať okná a dvere, lebo prsty nemajú žiadnu silu,
  • pozapínať si gombíky,
  • písať.

Má to aj pár výhod, napríklad človek nemôže umývať riad ani vysávať (a ach, ako rád by som to robil!), alebo si stačí sadnúť na gauč a zaveliť „raňajkýýýýý“, ale neviem, či to dostatočne vykompenzuje to vytieranie zadku...

Nuž, toto všetko vás čaká, keď si nedáte pozor na paprče a necháte si ich omrznúť.

Ako som k omrzlinám prišiel, ako prebieha záchranná akcia vrtuľníkom v Nepále, ako aj zopár užitočných telefónnych čísiel nájdete v cestopise zo zimného Mera treku.
Poznámka: Ide čisto o moje skúsenosti a názory. Nie sú to odborné lekárske rady a každý prípad môže mať iný priebeh v závislosti od rozsahu a stavu omrzlín.

11 komentárov:

  1. Rado, drž se. Máš před sebou ještě dlouhou cestu. Přeji Ti, aby se Ti prsty zahojily bez větších následků. Mě určité postižení zůstalo, i když se asi zatím nedá mluvit na 100%, že to definitivní stav, hojení u mě může probíhat celkem 1,5 roku. Lea

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ještě k tomu prvnímu bodu, mě na vytření zadku musel stačit malíček, jelikož ten jediný mi ze zafačovaných pazourů koukal...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tak malíčkom si to vôbec neviem predstaviť :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Je na to speciální grif, který mě naučil jeden spolupacient z popáleninového centra :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Wawriku,
    ahoj, konečně se mi podařilo připět na Tvé stránky - snažila jsem se už i v Káthmándú a několikrát doma, vždy to nějak "zatuhlo" a nemohla jsem dočíst ani zbytek článku z blogu. Tak rekapitulace:
    Z Nepálu jsme se vrátili 15.1., bylo to úžasné a už bychom tam nejraději zase jeli, resp. letěli. Šli jsme z Jiri (to je moc pěkné, přes hory a doly, tedy spíše nahoru a dolů), na Silvestra jsme dorazili na Kala Pathar (nocovali jsme v Lobuche a šli nalehko), výhledy odtud byly nádherné. Pak se 1.1. zhoršilo počasí - to ale asi víte také. Kdy jste se vlastně vraceli Vy? Syn se snachou zkoušeli Cho La Pass, vzdali to však kvůli mlze a sněhu, my mezitím došli do Portshe, Thore, Thare tam jsme se zase potkali. Pokračovali jsme tou strmější stranou údolí směrem na Gokyo, přešli jsme pak na druhou stranu nikoliv po ledovci, ale přes takový fórový mostík nad ledovým potokem. My jsme to pak otočili a šli přes Machherma do Namche, mladí šli na Gokio Ri a přes Renjo, v Thame jsme se sešli. (Pravopis v názvech osad možná trochu pletu.)
    V Káthmándú po příletu 15.-16.12. i před odletem 11.-14.1. jsme chodili denně do Yak Restaurantu, byl to výtečný tip, děkujeme; ochutnali nejen naan - vaří tam výborně a ceny jsou neskutečné. Několik lidí v Káthmándú jsem oslovila a sondovala, zda to nejste vy, dokonce i v Lobuche a Gorak Shepu, ale žádná z oslovených dvojic nebyli ani Slované, natož Slováci. Škoda, že jsme nedomluvili nějaký čas či poznávací znamení, tak snad příště nebo jinde...
    Teď se zeptám já - jak Vám se dařilo? Kde jste byli? Kam jste došli? Co ty omrzliny, jsou z této cesty? Pokud je to na na blogu vše uvedeno, omlouvám se, vzhledem k těm technickým potížím (na 3 různých počítačích!) jsem ještě nic kromě titulků nemohla přečíst. Tak ještě jednou zdravím a potvrzuji i ostatním čtenářům, že zimní Himaláje jsou výborný nápad, je jen trochu zima, pravda. Ale já před lety omrzla i v Harrachově. Alena

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ahoj.

    Fakt mi je divné, že sme sa nestretli - aj my sme odlietali 15.1., aj my sme pred odletom chodili jesť :-) Počasie nám - rovnako ako vám - tentokrát neprialo, ten front vlhkého a studeného vzduchu bol naozaj na zabitie. Tá cesta po východnom svahu smerom na Gokyo bola aká? Tade by som niekedy chcel ísť, výhľady musia byť krajšie, ako z opačného brehu. My sme stihli len Mera Peak, potom sme sa kvôli omrzlinám vracali, cestopis bude hotový dnes alebo zajtra.

    Naozaj som rád, že sa vám páčilo. Mám zimné Himaláje rád. Snáď sa stretneme o rok :-)

    Čo sa týka problémov s blogom, robil problémy s Internet Explorerom, ale už to mali fešáci od gúglu opraviť, tak si ho snáď ešte prečítaš :-) Prípadne skús prehliadače Firefox alebo Chrome, s tými to chodí bez problémov.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj,
      vzhledem k tomu, že některé lidí jsme potkávali na treku opakovaně a pak jsme se s nimi viděli i v Káthmándú, je opravdu divné, že jsme se nepotkali. Ale možná, že jsme se potkali, ale nevíme o tom, protože nevíme vlastně, jak vypadáme :-)
      Já tedy aspoň trochu odhadovala podle Vašich fotografií z webu a pak oslovovala podobné dvojice či před nimi výrazně mluvila česky, až si ze mě syn se snachou dělali legraci. No každopádně ti Holanďani v Lobuche, kteří se Vám podle fotek velmi podobali, jste nebyli :-)
      Ty jsem o Silvestra zahlédla z okna naší lodge a vyrazila za nimi do vedlejšího stavení, byli přátelští a veselí, nicméně dušovali se, že Slováci nejsou.
      Východní svah směrem na Gokyo byl ve srovnání s protějším drsnější a o mnoho pomalejší, trochu to tam místy i klouzalo a bylo kam spadnout, ale šlo to. Narazili jsme zde na kuriozitu, že na mapě přehodili Thare a Thore, místní lidé to vědí, ale nás to trochu zmátlo, navíc ta jedna osada je v zimě vylidněna, takže to člověka může překvapit.
      Pak směrem k té otočce a mostíku nad ledovou říčkou se už i dost brodilo, což mě osobně unavilo - dnes mě mrzí, že jsme to otočili a šli zpět. Syn se snachou pak vyprávěli, že na Gokio Ri se počasí vylepšilo a výhledy byly nádherné. Snad příště - musím se přiznat, že od návratu domů se nezabývám jinou myšlenkou, než jak se do Himalájí vrátit znovu a co nejrychleji (na rozdíl od Vás máme větší spěch, jsme s manželem ve věku skoro důchodovém).
      Jsme zvědavi, jak Vy jste pochodili, kdy jste vlastně omrzli a zda už jste v pořádku. Pro nás začala větší zima až v Tengboche asi 3-4 dny po Štědrém večeru, ale na omrzliny to nebylo. My jsme však vždy spali v lodgích (kde samozřejmě voda v láhvi do rána zmrzla...), syn se snachou pak jednu noc i ve stanu, kde jim zmrzla voda i v termosce.
      My jsme letěli z Káthmándú 14.1. 21:55 přes Dubai, syn tentýž den mezi 15. a 16. hod. do Dillí, tak asi o den dříve než Vy. My jsme už 15.1. odpoledne byli v Praze.
      Těšíme se na Tvůj cestopis - my se zatím jen dokola probíráme fotografiemi (noční obloha s hvězdami se nám bohužel nepodařila).
      Web už funguje, já opravdu užívám nejvíce Internet Explorer,tak snad už problémy nebudou.
      Nebydlíte někde poblíž Čech? My občas jezdíme za dcerou do Ostravy, zrovna příští víkend tam jedeme.
      Zdravíme Alena, Jindra

      Odstrániť
    2. Ahoj.

      Nepálci vedia v mapách veľmi často poprehadzovať názvy a miesta, a to niekedy pomerne zásadne. Z tohoto pohľadu sú najhoršie mapy od Nepa maps (zelené logo so žltou mačkou :-)), to je jeden prúser za druhým :-) Síce uvádzajú aj časy, ale tie tam sú nabúchané od brucha... Najlepšie mi zasa prídu mapy Nepal Map Publisher, majú také kruhové nevýrazné logo, tam miestne názvy celkom sedia.

      Tvoj lov na nás si živo predstavujem :-) Nabudúce ti asi dopredu pošlem fotku :-)

      Mám radosť z vášho nadšenia a zápalu pre Nepál :-)

      Odstrániť
    3. Máme radost ze spřízněných duší.
      Právě jsme si přečetli Tvůj report o letošní cestě, vidíme, že se Vám úplně nedařilo a vše nebylo ideální. Ale vše zlé je vždy pro něco dobré...
      Co se týče Tvé poznámky o časech pochodu, máme mnoho zkušeností. Zde v Nepálu jsme většinou šli déle než časy uvedené v mapě. V Tatrách či většině dalších evopských hor jsme chodívali rychleji, než uváděly mapy či ukazetele. Ale např. v Totes Gebirge či Julských Alpách se nám stěží dařilo časy uvedené v mapách dodržet a manžel vždy říkal, že by ho zajímalo, jak takový "referenční chodec" vypadá. Pak jsme ho jednou pod Triglavem viděli. Nalehko, v tričku a kraťasech nás míjel cestou tam i zpět mužský, který naši túru mohl stihnout za den 2-3x a který nevypadal, že by ho to unavilo. Jen tak si vyběhl na Triglav... Něco podobného, jak Šerpové - průvodci v Nepálu.
      Zdravíme a jdeme spát. Alena, Jindra

      Odstrániť
  7. Radeno, už to bude skoro rok, čo tvoje prstíky prežili :)alebo už to aj rok je ?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nazdar vedúca z divokého východu! :-) Už je to vyše roka, prsty celkom fungujú, prežili aj ďalší trek v zimnom Nepále, nie je to zlé... Dá sa na to zvyknúť.

      Odstrániť