Nepál 2013 • Lumbini, rodisko Buddhu

Po skvelom dvestokilometrovom treku cez ľadovcové sedlo Amphu Lapcha mi ostáva dostatok času na nejaký oddychový výlet. Džungľa v Chitwane bola minulý rok pekný prúser a tak tento rok dostala prednosť kultúra. Autobusom sa desať hodín veziem do mestečka Lumbini, rodiska Siddhárthu Gautama. Alias Buddhu. O tom mieste neviem vôbec nič a idem tam naslepo. Netuším, či mám očakávať pamätnú izbu alebo jamu s ceduľou „narodil sa TU“.


Cesta je, ako zvyčajne na domácich linkách nepálskych autobusov, príšerná. Sedím úplne vzadu na najhoršom sedadle - nedá sa sklopiť operadlo a hlavou neustále narážam do zníženého stropu. Do Lumbini prichádzame takmer za tmy, a tak si len nájdem ubytovanie a zababušený do prikrývok si v izbe čítam.

Ráno je zima, na izbe je len 8 °C, a vonku hmla, že niet vidieť na protiľahlú stranu ulice. Keď sa ani o pol jedenástej nedvíha, idem sa do areálu pri stanici aspoň poprechádzať a zistiť, čo je to Lumbini vlastne zač. Nikde nie sú žiadne informačné brožúrky ani plagáty, nezostáva, len to vypátrať samostatne.

Prechádzam cez krásnu vyzdobenú bránu - a nevidím nič. Stromy sa strácajú v bielom opare. Ak sa niekde aspoň trochu roztrhá, vidím štandardný nepálsky bordel. Tu je kopa odpadkov, tam sú nahádzané tehly a bambusy na lešenie... Z diaľky sa ozýva zvuk trúby, tak z nedostatku iných podnetov idem za ním.

Cestou absolvujem fotenie s dvoma nepálskymi a jednou indiánskou skupinou. Stále neviem pochopiť, prečo sa tí ľudia so mnou chcú fotiť. Iných turistov nezastavujú a bieli ľudia tu nie sú nijaká vzácnosť... Okolo pár usmievavých mníchov prichádzam ku kláštoru. Pekný, vyzdobený, ale neprekvapil ma. Tak nejako som v rodisku Buddhu kláštory očakával.

Dvesto metrov od neho je oplotený areál s plateným vstupom, samotné rodisko Buddhu. Nechávam si ho nakoniec v očakávaní, že hmla sa predsa len nakoniec zodvihne a ja si budem môcť urobiť aj nejaké fotky.

Vyzerá to, že celý areál je jeden obrovský park. Podľa toho, ako dlho sme v autobuse išli popri okrajovom múre, musí mať na dĺžku pekných pár kilometrov. Zrejme je tu aj nejaká voda - jazerá alebo rieka, lebo z hmly sa z času na čas vynorí kúsok brehu a ozýva sa škrekot kačiek.
Prichádzam k niečomu, čo veľmi nápadne pripomína večné plamene na komunistických pomníkoch padlým vojakom. A on to večný plameň naozaj aj je - tabuľka hovorí, že je to Plameň mieru. Je vkusný a a na nepálske pomery aj nezvykle udržiavaný.

Za ním je začiatok umelo vybudovaného kanála, po oboch stranách tuším les. Všade je pokoj, ticho, občas míňam skupinky alebo osamelých meditujúcich mníchov. A zrazu neuveriteľný rev vytáčaného dvojtaktného motora - asi tu nejaký úchyl behá s megakosačkou. Nie, iný úchyl sa v tom úzkom a plytkom kanáli preháňa na desaťmiestnom člne!

Orientačné šípky na okrajoch kanála navádzajú k rôznym kláštorom. Začínam tušiť, že po celom tom obrovskom areáli bude tých kláštorov rozosiatych podstatne viac. A zrejme ich financujú inostranci, lebo nesú názvy ako Čínsky kláštor, Japonský kláštor či Kórejský kláštor. Aha. Takže aby to bolo lacnejšie, Nepálci asi predávajú priestor buddhistom z rôznych kútov sveta.

Park má vydláždené chodníky iba na brehu kanála, odbočky a príjazdové cesty ku kláštorom sú klasické prašné cesty. Napriek všade rozvešaným zákazom tade veselo premávajú autá, motorky aj bicykle. Začínam chápať stanovištia s rikšami a požičovne bicyklov okolo parku, je naozaj rozľahlý.

No, je na čase si nejaký z tých zahraničných kláštorov aj pozrieť, a tak podľa šípky k jednému zamierim. Kláštor Manang Samaj. Pekne ozdobený a ľudoprázdny.

Naľavo sa z hmly vynára vežička nejakej poriadne veľkej stúpy, ale v tom mlieku k nej nenachádzam cestu a trochu si poblúdim.

Idem sa ešte pozrieť na koniec kanála. Pri jazierku je Kórejcami postavené zátišie s pamätným stĺpom a múrmi s menami darcov a sponzorov.

Je už dávno poobede a ja som hladný. Vraciam sa do dediny a zúfalo hľadám nejakú lepšiu reštauráciu. Nedarí sa mi ju nájsť, všetky sú iba pre domácich, s jedlom primeranej kvality a množstva. Ale zasa je to superlacné, za raňajky som platil necelé euro napriek tomu, že som si dal dve porcie omelety, dva čaje a štyri tousty. V požičovni si za zhruba 1,5 eura beriem bicykel a idem hľadať reštauráciu zrýchleným presunom. Bicykel sa mi zíde aj neskôr v parku.

Nedarí sa, a tak sa najem v celkom slušnej domácej reštaurácii s indickým jedlom. Pozorujem okolitý život a ľudí a keď sa konečne hmla aspoň trochu dvíha, idem naspäť do parku. Bicyklom to trvá len chvíľku. Parkujem pri hájiku, v ktorom sa Buddha v šiestom storočí pred naším letopočtom narodil kráľovnej Maji pri ceste do Dévadahy. Vyzúvam sa, platím symbolické vstupné 200 rupií (asi 1,5 eura) a vchádzam do areálu. Hneď pri vchode absolvujem fotenie so skupinkou indiánov.

Podľa legendy sa mala kráľovná Maja, matka Buddhu, pred pôrodom umyť v tomto jazierku. Ak bola voda taká „čistá“ ako teraz, nečudo, že sedem dní po pôrode umrela.

Prechádzam sa po hájiku a počúvam okoloidúce skupinky Indov. Je to zvláštne, veľa z nich sa medzi sebou rozpráva po anglicky, ale na to sme si zvykli už minulý rok v Ghorepani, keď do ubytovne prišli dve indické sestry a kecali medzi sebou v angličtine. Dokonca sa neďaleko zastaví dedo s dcérou a vnučkou, zrovná ich do pozoru, vyžiada si ticho a pozornosť a s pátosom sa pustí do opisu celého areálu - po anglicky.

Dlho ho počúvam, dedo má na tomto mieste očividný posvätný rešpekt. A tak sa dozvedám, ako sa tu, v kráľovskom hájiku, princ Siddhártha (Buddhom sa stal až neskôr) narodil, ako tu jeho nasledovníci vybudovali stúpy a kláštory na jeho počesť, ako jeho učenie obdivovali a nasledovali indickí králi, ako v stredoveku význam buddhizmu upadal a miesto schátralo, a ako sa ho nepálsky kráľ v päťdesiatych rokoch snažil pozdvihnúť na niekdajšiu úroveň.

Spomína množstvo detailov zo života Buddhu a opisuje z toho vzniknuté symboly. Napríklad zobrazovanie je prísne kodifikované, každá póza má svoj symbolický význam a odkazuje na významné momenty z jeho života. Niektoré gestá sú dokonca zakázané, pretože sa s nimi zobrazujú hinduistické božstvá. Asi tridsaťročná dcéra aj desaťročná vnučka úctivo a trpezlivo dlhý výklad počúvajú. Podľa toho, ako sa viditeľne nenudí a ako s otvorenou pusou vstrebáva informácie to desaťročné dieťa, vidím, ako veľmi tu berú buddhizmus vážne. Ani nedýcha.

Ja toľko trpezlivosti nemám, ale keď sa pristihnem, že tiež ani nedýcham a oči mám upreté na prednášajúceho deda, trochu sa zahanbím a idem ďalej. V jednom kúte hájika konečne nachádzam tabuľu s orientačnou schémou. Areál je naozaj obrovský, má 5 kilometrov na dĺžku a dva na šírku, nečudo, že som doobeda pri prechádzke vyhladol. Centrom je kruhový hájik s miestom narodenia v spodnej časti. Tu práve som. V strede oploteného parku je onen kanál, kde sa na člne preháňa úchylný tínedžer, a za cestou je Pagoda svetového mieru, najväčšia v celom areáli.

Idem do chrámu, ale nesmie sa tu fotiť. Cedule so zákazom sú pred vchodom aj vnútri a na každom kroku. Som tak unesený posvätnou atmosférou miesta, že túto výzvu súboja s početnou ochrankou neprijímam a naozaj nefotím.

Nie každý sa zákazom nechal zmanipulovať a tak si kameň, na ktorom sa Buddha narodil, môžete pozrieť napríklad na stránke cestovnej agentúry Explore Himalaya. Je to plochý kameň, ktorý archeológovia financovaní nepálskou vládou čírou náhodou našli presne v tom čase, keď v sedemdesiatych rokoch investovala nemálo peňazí do zatraktívnenia Lumbini v snahe urobiť z neho turistické centrum. Ale je to určite on. Nabetón.

Je ukrytý vo vzduchotesnej krabici s vlastnou klimatizáciou, aby sa zabránilo zvetrávaniu. Vychádzam von a ešte sa trochu pomotávam po hájiku. Sú v ňom pousádzané skupinky ľudí, indiáni, Nepálci aj západní turisti. Debatujú o Buddhovi a užívajú si pokojnú atmosféru. Skvelé miesto. Prepletám sa pomedzi zrenovované ruiny chrámu kráľovnej Maji.

Zastavujem sa pri posvätnom stĺpe, o ktorom vďaka výkladu indického deda konečne niečo viem. Dal ho postaviť veľmi významný a uznávaný indický kráľ Ašóka v treťom storočí pred naším letopočtom na počesť miesta narodenia Buddhu. Pôvodne niesol sochu koňa, ktorá sa však nezachovala. Do samotného stĺpu neskôr udrel blesk a rozlomil ho na dve časti. Preto ho teraz po renovácii zviera kovová obruč.
 
Za jazierkom je fikus - strom, pod ktorým dosiahol Buddha osvietenie. Nie je to pôvodný strom - ten bol zničený - ale mnísi vypestovali iný strom, ktorý vyrástol odštiepením z toho pôvodného. Rovnaký strom s rovnakou legendou však majú aj v indickom Bódhgaji, a ja som úplne presne nepochopil, či tento v Lumbini je iba symbolický, alebo ho vydávajú za ten jediný pravý.

Vychádzam z hájika, znova sa obúvam a sadám na bicykel. Idem si popozerať kláštory roztrúsené po parku. Ako prvý prichádza na rad kórejský chrám. Je obrovský - ale je betónový a šedý, dosť pripomína neosobné stavby socialistického realizmu. Podľa stĺpov lemujúcich schodisko vyzerá byť nedokončený, ale ťažko povedať. Možno nie sú peniaze, možno bol architekt zaľúbený do betónu.

Zato interiér najmä vďaka svojej veľkosti pôsobí impozantne. Za jedným zo stĺpov vidím jediného meditujúceho človeka, je to nejaký západný turista.

Zato čínsky chrám presne naproti je pravým opakom. Prezdobený, prečačkaný, žiariaci farbami aj zlatom. Pred chrámom je kus oploteného pozemku, kde sa za pochodu vyrábajú a vypaľujú keramické dlaždice na obklad.

Kláštorov bolo veľa, pompéznych, opulentných aj skromných. Za zmienku stojí ten európsky, postavený za rakúske peniaze. Pôsobí takmer ako antický chrám, ozdobený len decentne a s poriadnou dávkou vkusu. Jednoducho, ako Európanovi mi sedí európska estetika.

Sadám na svojho oceľového tátoša a idem si ho odfotiť pred betónové monštrum kórejskeho kláštora. Je skvelý a viem, že mi tento zážitok budú všetci cyklisti na Slovensku závidieť. Má dvadsať kíl, úžasný integrovaný stojan a zámok v zadnej vidlici. Po otočení kľúčikom sa z neho vystrčí oceľový profil, prestrčí sa cez koleso a zapadne do protikusu na opačnej strane. Zabráni tak kolesu v točení. Jednoduché a elegantné. Špecifikom tohto bicykla je, že vyhnutý korman znemožňuje zatáčať, pretože pri každom pokuse o vjazd do zatáčky gripmi narazím do kolena alebo stehna. Získať tento poznatok ma stálo dva výlety do lesíka na kraji cestičky.

Fotím si ešte večný Plameň mieru v situácii, keď je vidno aj kanál za ním, a frčím na druhý koniec areálu k japonskej Pagode svetového mieru, kým sa počasie zasa pokazí.

Pagoda je fajn, veľká, impozantná a čistá. A opustená, nikde nikto. Na takomto čestnom mieste pri päte areálu by som očakával niečo výnimočnejšie, prípadne spojené s múzeom. Cestou naspäť z cesty vidím starý kláštor s veľkou sochou Buddhu a ešte väčšou kopou odpadkov pred ňou... Ale je zavretá a schátralá.
Vraciam sa do hotela. Vo dverách izby si o ostrý klinec v zárubni trhám na krížoch najobľúbenejší kus môjho outdoorového oblečenia - páperovú bundu. Moju páperovú bundu! Panebože, zober si čokoľvek, ale moju páperovku nie!!! Stála síce smiešnych 20 €, ale vyberal som ju asi dva dni. Tento konkrétny kus je perfektne naplnený perím (čo u nepálskych búnd naozaj nie je pravidlo), na moju postavu sedí dokonale a dokonca fungujú všetky zipsy tak, ako majú!

Po strastiplnom návrate autobusom do Káthmandu si teda dávam maratón po predajniach. Snažím sa nájsť rovnako dobre naplnenú bundu s rovnakým strihom - je to skôr sveter ako bunda. Nedarí sa, všetky majú peria o polovicu menej, a teplé bundy majú zasa iný strih, sú to naozaj dospelé bundy z príslušného materiálu a s príslušnou váhou. Dokonca nájdem aj majiteľa dielne, kde tie bundosvetre so strihom, ktorý hľadám, šijú, ale nechce mi naplniť bundu na zákazku. Vraj sa mu to neoplatí - dokonca ani keď mu sľúbim trojnásobok bežnej ceny, a to už naozaj nechápem. Ani bežní krajčíri v Káthmandu nedokážu tú bundu zašiť, lebo má komory v tvare H a museli by ju kompletne rozpárať. Tak si to u známeho Nepálca, ktorý mi vyšíval tričká na zákazku, nechám dočasne prešiť studeným švom s tým, že doma sa na to pozriem.

Strata žiadnej inej súčasti trekovej výbavy by ma tak nemrzela - dokonca aj keď som si cepínom roztrhol úplne nové windstopperové nohavice za 150 €, nemrzelo ma to tak, ako roztrhnutá páperovka za 20. Je teplá, univerzálna, funguje v širokom rozsahu teplôt, pod váhou batohu nezľahne, prosto je dokonalá. Jej strata je najsmutnejším zážitkom z celého pobytu v Nepále.

Lumbini je zaujímavé miesto. Napriek roztrhnutej bunde som si odtiaľ odniesol výrazne lepšie dojmy, ako z parku Chitwan minulý rok. Nie je to síce dobrodružstvo plné prekvapení, ale na oddych po horskej túre je to ideálne. Do týchto nížinatých častí Nepálu sa však dosť neoplatí jazdiť v januári. Počasie je pochmúrne, s častými hmlami, vysokou vlhkosťou a nízkymi teplotami. Zima kvôli tej vlhkosti zalieza pod kožu, slnko vykuklo iba na pár sekúnd. Tomu zodpovedajú nielen fotky, ale aj menej žiarivé dojmy. Škoda. No ak prídem do Nepálu inokedy ako v zime, určite sa do Lumbini vrátim. Za žiarivejšími a osvietenejšími zážitkami.