Po minuloročnom neúspešnom pokuse o prechod cez ľadovcové sedlo Amphu Lapcha sa chcem o to isté po roku pokúsiť znova. Takže plním sľub Ježiškovi, ktorý mi zachránil omrznuté
prsty, Vianoce trávim pri stromčeku, ale hneď po nich odlietam do
Nepálu. Tentoraz neberiem sprievodcu - minulý rok sa to ukázalo ako pomerne drahý krok vedľa - ale na ľadovec si sám netrúfam, a preto som si našiel skúsenejšieho parťáka na outdoor fóre. Takisto sa plánujem vrátiť bez trvalých zdravotných následkov. Časť 1 • Časť 2
Ďalšiu strategickú chybu robím po prílete do Káthmandu. Dávam si tam opraviť objektív, ale namiesto toho, aby som druhý objektív nechal na hoteli, beriem na trek „pre istotu“ obidva, veď čo keby sa ten opravený zasa pokazil... To je ďalšieho trištvrte kilogramu navyše. Cakumprásk nesiem okolo 20 kg a to je na mňa naozaj veľa.
Za celkom prijateľné nepálske ceny dokupujem ešte Steripen Journey LCD (asi 55 €) na dezinfekciu vody a poriadne rukavice do -30 °C (BD Mercury Mitt, 50 €) na moje omrznuté prsty a vyrážame na letisko, smer Lukla. Asi sa podobám na nejakého známeho bollywoodskeho herca, pretože dve partie indiánov vo veku okolo 30-40 rokov sa so mnou rad za radom fotia. A neskôr sa mi to stáva po celý pobyt v Nepále, stále ma niekto žiadal o spoločnú fotku. Ach, je tak ťažké byť slávnym...
Kvôli počasiu však z Káthmandu odlietame až na druhý pokus, to sa už píše rok 2013. Plán je jednoduchý - prejsť cez sedlo Zatrwa La do údolia Hinku, potom cez Mera La do úplne opusteného údolia Hunku, cez ľadovcové sedlo Amphu Lapcha popod Island Peak do Chhukhungu, a potom známou trojicou sediel Kongma La, Cho La a Renjo La prekrížiť všetky hlavné trasy národného parku Sagarmatha a vyhnúť sa tak turistickým diaľniciam. A tak vyrážame prvého januára okolo obeda z Lukly.
V údolí Hinku sú síce ubytovne, ale domáci ich na zimu opúšťajú a sťahujú sa do Lukly. Naspäť sa vracajú až na sezónu zhruba na konci marca. Vďaka minuloročnému treku však o probléme viem a zásobil som sa telefónnymi číslami na majiteľov ubytovní. Tým väčšinou nerobí problém sa na požiadanie trepať niekoľko dní z Lukly do ubytovne len preto, aby ju na jednu noc otvorili pre rozmaznaných turistov. Najužitočnejšie je číslo na Ang Sonu, ktorého rodina vlastní ubytovne v každej osade v údolí. Ang Sona je nepísaným kráľom celého údolia Hinku, neexistuje nič, čo by nedokázal vybaviť. Mám dojem, že ho poznajú úplne všetci nosiči a sprievodcovia, s ktorými sa na treku dávam do reči.
Míňame pár osamelých domov a skupiniek tínedžerov, sediacich v hlúčikoch okolo mobilu so zapnutou hudbou, a prechádzame cez vyrúbané pláne. Domáci sa s ekológiou veľmi nepáru. Potrebujú drevo, vyrúbu ho, kde príde.
Tri a pol hodiny po odchode z Lukly prichádzame do Chutangy (3 500 m, aj keď v mape je vyznačená výška 3 020 m), kde nás čaká prekvapenie číslo jedna - je opustená. Napriek tomu, že nás v Lukle uisťovali, že tu niekto je. Takže hneď v prvú noc rozbaľujem stan a vyjedám zásoby. Aspoň bude bágel ľahší...
Ráno zisťujem nepríjemnú skutočnosť - baterky v Steripene neprežili noc a odmietli fungovať už na prvom litri vody. Tak ich vyberám a dávam si ich k telu, aby sa počas dňa ohriali a večer boli funkčné. Zjavne im teploty pod nulou nesvedčia napriek tomu, že sú lítiové.
Balíme vercajg a pred pol deviatou vyrážame. Do kopca. Stále. Bez jedinej zmeny sklonu. Žiadna rovina a ani kúsok klesania. To najlepšie, čo dostaneme, je len mierny kopec nahor pri osade Kharkateng. Sú to tri ubytovne vo výške niečo cez 4 000 metrov, ktoré nie sú zaznačené v žiadnej z nepálskych máp.
Apropó, nepálske mapy. Vyznačujú sa tým, že každá je iná, často kompletne. V menej navštevovaných turistických oblastiach vedú chodníky inakade, osady sú o pár kilometrov inde, alebo chýbajú úplne, výška nesedí vôbec.
A transkripcia nepálskeho názvoslovia do angličtiny - to je kapitola sama osebe. Jeden názov je dokonca aj na jedinej mape preložený viacerými spôsobmi. Napríklad Dhugla, takmer bezvýznamná osada pod ľadovcom Khumbu. Osada je označená Dhugla, v zátvorke ako alternatíva Thukla, sedlo nad ňou, pomenované podľa osady, je Thokla Pass, alternatíva Dughla, symbolický cintorín nad osadou je Dhghla Tombstones. A to všetko na jedinej mape! Mapa od iného vydavateľa zasa používa úplne inú transkripciu...
To isté sa týka sedla Zatrwa La (Chattra La), Chutangy (Tshuttangy) alebo sedla Amphu Lapcha, hlavného cieľa našej cesty. Nájsť na internete nejaké informácie je naozaj oriešok. Transkripcie lietajú od dvojslovného Amphu Lapcha cez jednoslovné Ampulabtsa a Ambulapcha až po Amalapcha. Jednoducho, plánovanie a hľadanie v nepálskych mapách je oriešok...
Stúpame ďalej do sedla, napriek predpokladom sa cítim skvele. Nakoniec to teda také zlé nie je. Asi preto, že som sa psychicky pripravil na to, čo ma čaká. Nielenže sa mi ide lepšie, ale dokonca si ten výstup dokážem aj užívať. Svoj diel urobilo aj jasné chladné počasie s oblohou bez jediného mráčika. Honza ide trochu pomalšie, výška ho zjavne zmáha tak ako mňa minulý rok. Aspoň mám čas fotiť bez toho, aby som zdržoval. Minulý rok sme išli v mraku a fotiek veľa nebolo.
Tesne pod prvým sedlom vo výške asi 4 400 m stretáme Nepálca s dcérou. Ako sa ukáže, je to domáci z ubytovne v Chetarwe, kam práve smerujeme. Čakal na nás včera, a keď sme neprišli (lebo nám deň meškal let, ale to nemohol vedieť), tak sa vracal naspäť do Lukly. Takže posiela asi desaťročnú dcéru samu a on sa s nami vracia do ubytovne. Pri tej príležitosti rozmýšľam, ako by to dopadlo, keby som ja svoje deti v desiatich rokoch poslal niekam v náročnom horskom teréne samé...
Prichádzame do prvého sedla vo výške asi 4 500 m, pre nedostatok mien mu tiež hovoria Zatrwa La. Ozdobené je - ako inak - buddhistickými vlajočkami. Užívam si výhľad na Cho Oyu (8 201 m), prvú osemtisícovku na treku. Minulý rok sme netušili, že je odtiaľto vidieť - náš vtedajší podarený sprievodca sa úplne neorientoval. Teraz nám ju ukázal domáci.
V druhom sedle asi o hodinu neskôr - skutočnom Zatrwa La (4 610 m) - fúka silný vietor. Honzu nikde nevidím, tak schádzam trochu nižšie do čiastočného závetria a čakám ho. Po polhodine sa naozaj začínam báť, tak sa vraciam do sedla. Našťastie sa o pár minút Honza objaví, takže ma vietor až tak neprefúkne.
V Chetarwe - osade v žľabe zasypanom obrovskými balvanmi - zisťujem, že mi asi kvôli výške správne nefunguje hlava - zabúdam na príšerné jedlo, ktoré mi domáci minulý rok uvaril a objednávam si takmer to isté - ryžu so zeleninou. A áno, rovnako ako minulý rok je to takmer nejedlé. Zrejme má pripravenú zeleninovú zmes s niečím, čo mi naozaj nechutí a dokáže to pokaziť každé jedlo, do ktorého tú zmes pridá. No, nabudúce si asi ubytovňu v Chetarwe odpustím, prespím v stane a uvarím si jedlo vlastné.
Zotmelo sa a Honza ma necháva samého v rukách príliš komunikatívneho domáceho, ktorý so mnou preberá všetko od globálneho otepľovania cez rodinné pomery až po priemerný plat na Slovensku. Utekám pred ním na izbu, kde je ledva jeden stupeň nad nulou, a tak radšej idem o šiestej večer spať.
Prichádzame na bočný hrebeň, z ktorého sa otvára prvý pohľad na Mera Peak a celé údolie Hinku. V spodnej časti sa zbierajú oblaky, ale nenechávame sa tým znervózňovať, v nižších polohách je to bežné. Nad 3 500 metrov býva v zime jasno a slnečno. Výhľady sú pekné, a tak sa Honza pre dobrú fotku neváha popasovať s nepriazňou prírody. A s kríkmi.
Zostupový žľab, ktorý bol minulý rok kompletne zamrznutý a zľadovatený a prichystal nám celkom krušné chvíle, bol tento rok úplne v poriadku. Zbehli sme ním dole za pár desiatok minút, na rozdiel od asi troch hodín, ktoré sme v ňom strávili pred rokom.
Cestou sa zastavujeme pri (zatvorenej) ubytovni, ktorá patrí - ako inak - rodine Ang Sonu, konkrétne mame. Varíme si tam rýchlu polievku a dávame sa do reči s nosičom jedného Iránca. Nesie velikánsku tašku. Keď o chvíľu neskôr stretávame samotného Iránca, trochu sa čudujem - má na chrbte obrovský bágel s kompletnou výbavou, má tam navešané cepín, prilbu, prosto všetko, čo človek potrebuje do hôr. Dosť by ma zaujímalo, čo vlastne niesol ten nosič. Inak to bol jediný človek, ktorému sa za posledných pár týždňov podarilo dostať na Mera Peak, všetky ostatné výpravy to kvôli silnému - a pre zimný Mera Peak typickému - vetru museli otočiť.
Po zostupe popri ďalšej ubytovni, niekoľkých nie veľmi zábavných vsuvkách s prudkými stúpaniami a hodinovej ceste popri rieke a v lese sa konečne medzi stromami objavuje Kote.
Ubytovňa je v Kote otvorená iba jediná a patrí - prekvapivo - sestre Ang Sonu. Všetko je na zimu opustené, domáci sa odsťahovali do Lukly, tí bohatší do Káthmandu. Dokonca ani v kontrolnom stanovisku pri vstupe do národného parku Makalu-Barun nikto nie je, a tak vstupujeme zadara.
Prichádzame skoro, slniečko ešte pečie, tak sa ponáhľame do potoka poumývať a poprať veci. Je síce okolo nuly, ale lepšia príležitosť už nebude. Vyzliekam sa do pol pása, umývam, holím a periem ponožky. Bohužiaľ, studená voda nie je úplne kompatibilná s mojimi omrznutými prstami, a tak mi to celé trvá dlhšie, ako by som si prial. A prechladol som. Beriem si z toho poučenie do života a až do konca treku sa o také hlúposti ako umývanie a pranie radšej pokúšať nebudem...
Domáca má dosť vážne problémy so založením ohňa v peci. Pamätám si, že jej to nešlo už minulý rok. S toľkým benzínom, ktorý do tej pece naliala, by snáď dokázal aj odštartovať Boeing, ale my sa naobliekaní trasieme pri studenej peci...
Na druhý deň pokračujeme ďalej. Stúpame v riečisku Hinku popri ubytovni, ktorú minulý rok iba stavali. Dnes je kompletne hotová. Honza vylieza na vysoký breh a ide cestičkou pomedzi kríky. Je to síce dlhšia cesta ako v riečisku, ale krajšia. Tak sa pri najbližšej príležitosti vydriapem k nemu a idem tade tiež.
Na moje prekvapenie míňame niekoľko ďalších ubytovní, ktoré - samozrejme - v žiadnej mape vyznačené nie sú. Teda, na jednej z máp možno niektorá z osád aj je, poloha by zodpovedala, ale je označená ako Kote, ktoré je o päť kilometrov nižšie...
Neďaleko za Kote končí les. Domáci si tam chystajú stohy dreva, ktoré neskôr povynášajú do vyššie položených osád ako palivo na varenie.
Popri rozpadnutej čajovni a kláštore, čo ešte minulý rok fungovali, sa dostávame až do Tangnagu priamo pod majestátnym vrcholom Kyasharu (6 770 m), ktorý nás sprevádza už od Kote. Je to jeden z mojich obľúbených „strážcov údolia“, kopcov, ktoré človeka sprevádzajú po celej ceste údolím. Okná čajovne sú poctivo pozatvárané. Je možné, že z nej ruinu urobil silný vietor, ktorý už niekoľko týždňov trápi celé údolie. V Tangnagu má strechu väčšina ubytovní, pri bližšom pohľade je jasné prečo - strechy sú všetky do jednej pozaťažované kameňmi, alebo priviazané lanami o zem.
Do Tangnagu prichádzame pomerne skoro, okolo pol druhej. Už nás čaká Tenzing Sona, brat Ang Sonu, ktorý mu zavolal, aby nás tu čakal. Tenzing je majiteľ a domáci v ubytovni v Khare, nasledujúcej osade na treku, ale zišiel dole, aby nám otvoril Ang Sonovu ubytovňu a navaril. Na to sa teším, pretože celá Sonova rodina variť naozaj vie.
Výstup na štrkový kopec nám trvá asi 2,5 hodiny, ale nikam sa neženieme. Vyhliadkový bod na kopci nad Tangnagom je označený tradičným kamenným mužíkom. Dalo by sa ešte pokračovať vyššie pod vrchol Kusum Khangkaru, ale výhľady do údolí sa tým uzavrú.
Fotím si južnú aj východnú vetvu údolia Hinku a na vyhliadkovom vrchole čakám na západ slnka. Honzovi sa však čakať nechce, a tak sa vracia naspäť. Po štvrťhodinke, keď ma zahalí tieň šesťtisícovky Kusum Khangkaru (6 370 m), si uvedomujem, že čakať na západ nie je úplne najlepší nápad. Znamenalo by to stáť bez slnka, v zime a na vetristom hrebeni vyše hodinu a pol. Radšej to vzdávam a púšťam sa dole za Honzom.
V ubytovni rozmýšľam nad úkazom, ktorému už od minulého roku hovorím „nepálsky termický paradox“. Znamená to, že nech je vonkajšia teplota akákoľvek a nech je ubytovňa v akejkoľvek výške, na izbe v ubytovni je nad ránom nula. Nula, plus-mínus jeden stupeň. Nikdy tam nie je +5 °C ani -10 °C, či vonku sneží, fúka silný vietor alebo prišiel teplý front, a nezáleží, či je ubytovňa vo výške 3 200 alebo 5 400 metrov. Naozaj netuším, ako to tí Nepálci robia.
Som rád, že sme stihli na kopec vyjsť v ten istý deň, ako sme do Tangnagu prišli. Ušetrili sme tým deň, zostáva nám tak dosť času, ak by sme sa rozhodli ísť na Mera Peak.
Do Khare prichádzame nasledujúci deň niečo po dvanástej, ale som unavený viac, ako by zodpovedalo vynaloženej námahe. Navyše mám dojem, že sa mi nedostatočne regenerujú svaly. Rozmýšľam, čím to môže byť, a napadne mi, že za to môže prechladnutie. Preto sa rozhodujem relaxovať a zaradiť prvý aklimatizačný a oddychový deň. Aj tak sme už jeden vynechali a druhý bol naplánovaný práve do Khare. Aspoň si môžem urobiť naplánovaný výlet k ľadovcom Hinku a pri troche šťastia si aj obzrieť Kangtegu (6 783 m), výrazný vrchol údolia Khumbu, z južnej strany.
Honza sa namiesto oddychu rozhoduje ísť pozrieť na Mera La a - ak to vyjde - do high campu. Má síce problémy s prieduškami a chcelo by to dať im trochu oddych a preliečiť ich, navyše je v tejto výške prvýkrát a nemal ani jeden aklimatizačný deň, ale chápem to. Okolitá príroda človeka nabudí a plný eufórie hľadá stále nové podnety a zážitky bez ohľadu na to, čo je rozumné. Sám to predsa poznám.
A tak na druhý deň vyrážam naľahko k ľadovcom Hinku sám. Za hrebeňom vedúcim k vyhliadke nad osadou pochopím, ako domáci riešia problém s odpadom. V údolí, kam turisti nechodia, sa vykope jama, naplní odpadkami a plná sa zahádže. Vedľa sa potom vykope nová. Tak nejako vznikli Himláje.
Prepletám sa cez vyschnuté pieskové terasy a morény ľadovca Khare a využívam príležitosť, aby som medzi balvanmi veľkosti dodávky stratil krytku k objektívu. Asi tri kilometre odo mňa vidím Peak 41 (6 648 m), ktorý je podľa niektorých konšpiračných teórií „skutočný Mera Peak“, dokonca jeho výška figuruje v oficiálnom povolení na výstup na Mera. Je to však dôsledok obyčajnej úradníckej chyby a jedného nedôkladne pripraveného článku v americkom horskom časopise. Peak 41 nie je turistický vrchol a je prístupný iba horolezcom.
Pod bezmenným vrcholom v masíve Malangphulangu (6 573 m) vylomil ľadovec zo skalnej steny mohutný balvan, po ktorom ostala v ľade zaujímavo tvarovaná diera.
Začínam tu veriť na duchov. Cez strhnutý svah predo mnou prebieha prašný vír ako vystrihnutý z rozprávky o džinovi z fľaše. Nádherný dvadsať metrov vysoký kužeľ víriaci v dokonalých kruhoch. Schádza dolu po svahu predo mnou, pri sútoku dvoch ľadovcov Hinku trochu zaváha a rozostruje sa (je ho vidno dole a mierne vpravo), potom sa zasa vyformuje do rotujúceho lievika a odpochoduje údolím Hinku Shar nahor pod Peak 41.
Sledujem ho asi päť-šesť kilometrov, stráca sa mi až za ľadovcovou terasou v kuloári pod vrcholom. Fantastické divadlo, úplne som zabudol, že mám fotoaparát, a keď mi to napadá, zisťujem, že mám na to úplne nevhodný širokouhlý objektív. Vymienať ho nehodlám, pripravil by som sa o zážitok.
Chvíľu mi trvá, kým sa spamätám a pokračujem, ale moja cesta sa zastaví o chvíľu neskôr pri ďalšom štrkovom žľabe v ohybe ľadovca Hinku Nup. Svah je tam strhnutý v šírke takmer sto metrov. Prejsť strmé štrkové koryto je nemožné a obchádzať to smerom hore alebo dole by bolo príliš namáhavé, to by sa z oddychového dňa razom stal poriadny športový výkon.
Obraciam sa naspäť, ale je už pol dvanástej a okolo Mera Peaku fučí tradičný silný vietor, ktorý sa v zime dvíha predpoludním a s ním aj tony prachu. Tak si ešte fotím zamrznuté jazierko pod čelnou morénou ľadovca Khare a frčím naspäť na ubytovňu, k dokonalému Tenzingovmu jedlu.
V ubytovni ma čaká prekvapenie - dvaja Japonci s nosičmi a sprievodcom, ktorí prišli z údolia Hunku. Sú to jediní turisti, ktorých v údolí stretáme - od Iránca pri zostupe do Kote pred pár dňami. Vlastne spolu s ním sú to jediní turisti, ktorých stretneme počas celého treku v údoliach Hinku aj Hunku, v podstate až po Dingboche. Dokonalé dva týždne úplneho pokoja. Presne to je dôvod, prečo chodím do Himalájí v zime.
Japonci sú inak divná partia. Prvý, Taro, pracuje ako ostraha v Afganistane a je žoviálny a ukecaný nad akúkoľvek únosnú mieru. Druhý, bezmenný vychudnutý Japonec, nevie po anglicky ani ceknúť (preto si z neho nosiči spolu s Tarom robia neustále a nepokryte srandu), a je neuveriteľne pomalý. Každý krok mu trvá dve-tri sekundy. Vôbec nechápem, ako s ním dokázali vyjsť na Island Peak a prejsť sedlo Amphu Lapcha... Pokúšali sa vyjsť aj na Mera Peak, ale kvôli vetru to museli vzdať, tak ako všetci ostatní takmer od polovice decembra. Jediný človek, ktorému sa odvtedy podarilo na Mera dostať, bol onen Iránec, ktorý bol na vrchole presne na Nový rok.
Podvečer nám Honza pripravuje krušné chvíle, keď ani o štvrtej ešte nie je z ľadovca naspäť. Tenzing ma „ukľudňuje“ skazkami o tom, ako z ľadovca okolo tretej začína slnko uvoľňovať kamene, ktoré padajú rovno na chodník. Dohadujeme sa, že teda počkáme do pol piatej a pôjdeme ho hľadať. Začnem sa obliekať a práve keď pre mňa príde Tenzing a zavelí na odchod, jeho žena zbadá Honzu kráčať po svahu dole. Ešteže tak.
Nadávam na svoje paličky. Sú skrutkovacie a už od začiatku treku sa mi stále zasúvajú. Ráno si ich nastavím (kliešťami, lebo svojimi omrznutými prstami ich poriadne nedokážem uchopiť), ale vždy po pár hodinách v kopci sú minimálne o dvadsať centimetrov kratšie. A mne sa nechce každú chvíľu skladať bágel, hľadať kliešte a paličky nastavovať. Majú takmer pätnásť rokov, je to najstaršia a najspoľahlivejšia súčasť môjho outdoorového výstroja. Lenže pred trekom som mal ten skvelý nápad ich poriadne vyumývať, a odvtedy nedržia... Milujem tieto moje skvelé nápady.
Tesne pod ľadovcom sa Honza, vybavený mačkami a cepínom, ktoré rozhodne neváha použiť, odpája a lezie do čela ľadovca nejakou svojou cestou. Ja dávam prednosť síce nejasnému, ale bezpečnému a overenému chodníku cez suťovisko napadané na ľavom okraji ľadovca. Tam žiadny cepín ani mačky nepotrebujem, obúvam si ich až na ľadovci.
Takže sa rozdeľujeme a ja na ľadovec prichádzam sám. Ale Honzu nikde. Po polhodinke čakania sa už naozaj oňho začínam báť a vraciam sa k suťovisku. Tam ho našťastie zbadám stúpať rovnakým chodníkom, ako som vyšiel ja. Hovorí, že sa v ľadovom žľabe zasekol a vážne uvažoval o tom, že si urobí štand a dolu zlaní. Našťastie sa z toho dokázal dostať a vrátiť sa na pôvodný chodník.
Ľadovec Mera je tentoraz úplne iný ako pred rokom. Ľadovcové trhliny nie sú ani zďaleka také malebné, aj chodník do sedla je podstatne nejasnejší a oveľa zložitejší. Musel byť vyznačený zapichnutými paličkami, ktoré sa často v ostrom slnku strácali. V trhlinách sa občas dali nájsť zbytky po predchádzajúcich výpravách - laná, kotvy, časti rebríkov. A z času na čas sa ukázal tvrdý azúrový ľad a vniesol trochu farebnej zábavy do sivého ľadovca a hnedosivej krajiny.
Terasovité čelo ľadovca je nádherné. Nádherný tvar, nádherná azúrová farba nižších utlačených vrstiev žiariaca v priamom slnku. Dokonalé. Radosť trochu kazia ľadové nože, ktoré voda z roztopeného ľadu vymýva do ľadovca - zle sa po nich kráča a každý krok hrozí prerezaním topánok či oblečenia - ale sme v horách, ľahké to byť nemá.
Preľudnené údolie Hinku (je v ňom predsa päť domácich Nepálcov a dvaja Japonci) nechávame za sebou a cez prašné terasy - pozostatky ľadovcových jazierok - zostupujeme do zaručene úplne opusteného údolia Hunku. Ako prvá sa ukáže dominanta údolia - Chamlang (7 319 m), a zdá sa mi, že vzadu za ním vykukuje osemtisícovka Makalu (8 481 m), ale nie som si tým istý. Pamätám si, že už minule ma zmiatol iný kopec v blízkosti, ktorý sa naňho podobal, ale bola to nejaká bezmenná sedemtisícka. (Až po príchode domov som si overil, že to, čo som pri zostupe videl, naozaj Makalu bol - špicatý kopec v pozadí v strede fotky.)
Trochu nás znervózňuje oblačnosť usadená v údolí. Mraky znamenajú zrážky a zrážky znamenajú stop prechodu cez sedlo Amphu Lapcha. Každý nás varoval pred pokusom o prechod po čerstvo napadanom snehu, tak sa toho bojím ako čert kríža. Som človek pomerne úzko zameraný na cieľ a pokúšať sa o prechod druhýkrát a aj tak odísť s dlhým nosom by ma teda vážne naštvalo.
Zostupujeme do menšieho bočného údolia ústiaceho do údolia Hunku a hľadáme kemp. Má sa volať Kongme Dingma a je - ako obyčajne - niekde úplne inde, ako vraví mapa. Našťastie nám napadlo si od Japoncov nechať poriadne vysvetliť presné miesto, a pod veľkou skalou nachádzame niekoľko ubytovní. Majú poskladané a zbalené strechy, aby ich zimné vetry neodniesli.
Vietor fúka aj nám a ja mám obavy, či to môj ultralight stan prežije. Mal by, veď je predsa navrhnutý špeciálne do daždivého a vetristého počasia Islandu, ale aj tak mám pochybnosti. Preto sa rozhodujem ukotviť ho pomaly ako mrakodrap a postaviť ho v závetrí ubytovne.
Chyba. Závetria je až priveľa a vnútri neprúdi vzduch, takže nám vnútorný stan krásne namŕza a kompletne sa pokrýva inovaťou. Zasa sa mi pred očami odvíja hororový scenár, že mi kvôli takejto banálnej chybe premokne spacák a bude to znamenať stop celému treku. Bez funkčného spacáku môže nočných -20 °C skončiť omrzlinami.
Našťastie ráno nás víta jasné počasie a tak stačí počkať na slniečko a všetky veci poriadne presušiť. Kongme Dingma je v plytkom údolí pod južným hrebeňom a slnko vychádza pomerne skoro, takže už o desiatej môžeme so suchými vecami vyrážať na ďalšiu etapu. Tá dnešná je veľmi jednoduchá - prechod cez malý hrebeň k rieke Hunku Khola a pozdĺž koryta na sever. Žiadne veľké prevýšenia ani náročné pasáže.
Honza sa zasa zhosťuje svojej tradičnej úlohy fotomodelky a z času na čas sa mu dokonca podarí vyčarovať exportný úsmev. Po týždni bez holenia a zrkadla však pôsobí trochu desivo. Ešteže to žehlí Mera Peak v pozadí...
Domáci sa sťažovali, že vody je extrémne málo. V Himalájach! Súdiac podľa množstva suchých potokov a riek mali asi pravdu.
Aj pohľad naspäť na masív Mera je zaujímavý. Vpravo je Mera Peak (Mera North, 6 476 m), hrboľ v strede je turistický vrchol Mera Central (6 461 m). Vpravo dole je sedlo Mera La, špička čiernej skaly v strede fotky je výškový tábor (5 780 m). Zo sedla to k nemu trvá asi dve hodiny, z tábora na vrchol tri až štyri. Ide sa po ľavej strane snehového hrebeňa. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)
Som nadšený a chytá ma eufória. Presne pre toto som tu - obrovské údolia s obrovskými kopcami, pri ktorých sa človek cíti ničotný, výhľady na mnoho desiatok kilometrov ďaleko, rôznorodá príroda a najmä - nikde nikto. Nikto, kto by ma rozptyľoval, nikto, kto by robil bordel, nikto, kto by vyspevoval alebo hulákal. Poskakujem si cez paličky, fotím a užívam si.
Zosuvy svahov vytvárajú zaujímavé farebné kontrasty, pásy šedých skál striedajú pásy čiernych a bielych. Medzitým farebná žltá tráva. Mňam. Pod niekoľkými veľkými balvanmi sú postavené múriky a vytvárajú tak uzavreté priestory vhodné na núdzový bivak bez stanu, iba s karimatkou a spacákom.
Chodník sa láme na sever a traverzom nás postupne privádza až dolu k rieke. Voda v rieke Hunku Khola našťastie nie je komplet zamrznutá, takže z nej môžeme brať vodu na varenie bez toho, aby sme míňali plyn na roztápanie ľadu.
V obrovskom kuloári s priemerom tak dva kilometre a s Peakom 41 (6 648 m) na hrebeni za skalným prahom plným ľadopádov zastavujem. Robím si obedňajšiu polievku. Honza nechce nič, ale pri čakaní mu je zima, a preto pokračuje ďalej.
Ďalší krásny kuloár s kopcom bezmenných vrcholov je o kilometer ďalej na konci údolia s ľadovcom Hunku Teng. Vyteká z neho malebne kľukatá ľadovcová rieka.
Za rozoklaným dvojvrcholom na konci hrebeňa Hunku (samotný 6 119 m vysoký vrchol je schovaný za nimi) sa v diaľke objavuje Lhotse wall, stena s osemtisícovkami Lhotse, spoza ktorej vykuje samotný Everest (8 848 m). Biela stena pred ním je vrchol nášho treku - hrebeň bezmenných vrcholov so sedlom Amphu Lapcha. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)
Hneď za údolím s ľadovcom Hunku Teng je kemp, v ktorom chceme stráviť dnešnú noc. V malom kuloári asi tristo metrov ďaleko chráneným pred vetrom z údolia je niekoľko múrov bez strechy. Ale Honza mi utiekol, ani ho nevidím. Čaká ma až asi o kilometer ďalej. Je ešte pomerne skoro, rozhodujeme sa, či pokračovať ďalej alebo ostaneme tam, kde sme. Je tam vhodné závetrie za pahorkom a veľkou skalou, pekný výhľad na Chamlang a Hongku Chuli (6 833 m) a neďaleko rieka - všetky predpoklady pre dobrý tábor, tak sa rozhodujeme zostať.
Mimochodom, Chamlang a Hongku Chuli tvoria takmer polovicu všetkých pomenovaných vrcholov v celom údolí Hunku. Tretím je Peak 41, štvrtým Hunku a posledným Baruntse. To je problém málo frekventovaných údolí, nie je dôvod vrcholy nejako nazývať, lebo to nikoho nezaujíma. A tak sú aj veľmi výrazné a dominantné kopce nazvané len podľa svojej výšky - napríklad pekný a osobitý štít napravo na fotografii nižšie je prosto P6770.
Súc poučení tentoraz staviame stan tak, aby aj vetral. Darí sa nam pri tom zlomiť už druhý titanový kolík. Hm. Chystám sa urobiť nočnú fotku so svietiacim stanom, preto si nájdem kameň, ktorý použijem ako statív, uložím ho na správne miesto a v správnom uhle, aby som v noci v tme a zime nemusel pobehovať hore-dolu ako ringišpíl a ideme spať.
V noci sa budím (no, v noci... je trištvrte na sedem) a vyliezam s foťákom von, čím budím aj Honzu. Ten je poverený zodpovednou úlohou - svietením čelovkou v stane. Zhosťuje sa jej podstatne lepšie ako ja fotenia. Primrzol mi totiž polarizačný filter k objektívu a maximálny 30-sekundový čas tak nie je dostatočný na správnu expozíciu. Ide ma rozhodiť od zlosti! Skúšam päť-šesť fotografií, zisťujem, že sú presne tak naprd, ako sa dalo predpokladať - tmavé a farebne posunuté, tak mením objektívy. Ani z druhého objektívu polarizér odskrutkovať nejde, je však trochu svetlejší a dáva o málo lepšie výsledky. Ale naprd sú rovnako.
Pobehujem okolo stanu, je mi zima, omrznuté prsty mi rýchlo tuhnú a začínajú bolieť. Hľadám aspoň približne vhodnú kompozíciu, ale s dlhým objektívom to nie je úplne jednoduché. Navyše nie je taký širokouhlý a z krásnej hviezdnej oblohy s Orionom položeným presne nad Chamlangom ostáva iba torzo s bodkami. Načo sakra celý čas so sebou tie dve a pol kila fototechniky trepem!? Aspoň že tam je vidno Betelgeuze, hviezdu rodného sveta Forda Prefecta...
Na sebe mám stále len merinový rolák a páperový bundosveter. Merino je skvelá vec, vlastne ho už nedávam dole ani v noci, mám ho na sebe stále, napriek tomu nesmrdí. Na rozdiel od plastových vecí... Powerstretchový rolák som si na seba dal iba raz, kým som nezistil, že je potivý viac ako merino, pritom je rovnako teplý. Nabudúce si ho už nezoberiem ani ako zálohu, ušetrím štvrť kila váhy.
Vyrážame, etapa na dnešný deň by mala byť rovnako ľahká, ako tá včerajšia. Užívanie si a postup bez nejakého zásadného prevýšenia. Skutočnosť nás trochu zaskočí hneď na začiatku.
Prichádzame na morénu priamo pod štítom Hunku obklopenú riečnym jazerom a strácame chodník. Moréna je čisté peklo. Tri hodiny únavného prechodu cez štrk a skaly najrôznejšej veľkosti, pieskom počnúc a preskakovaním medzi 20-metrovými balvanmi končiac. Takto vyzerala tá ľahká časť, kde sa dal v rukách držať foťák bez toho, aby som stratil rovnováhu a rozmlátil ho:
Inde prišli na rad žľaby z jemného štrku, na hornej hrane ktorých boli napadané balvany veľkosti nákladného auta. Mal som z nich dojem, že sa po tom štrku musia každým okamihom zosunúť a pozabíjať všetkých, čo by mali ten skvelý nápad tade ísť. Ďalej tam boli veľké kamene, medzi ktorými bolo treba s 20-kilovým báglom skákať a hľadať správnu cestu na druhý koniec, ako v nejakej počítačovej hre. Životy brali uvoľnené kamene. Akurát na konci na nás nečakal oddych, ale rovno ďalší level s iným kreatívnym suťoviskom a s úplne inými nástrahami... Nakoniec ešte zisťujeme, že sa to dalo obísť chodníkom schovaným na pravom brehu rieky Honggu Khola (Honggu je, mimochodom, ďalšia podnetná transkripcia názvu Hunku). Stačilo ho trafiť.
Tesne pred zostupom z morény zacítim oheň. Typickú vôňu spaľovaného dreva. Divné. Po prvé tu nemá čo horieť, po druhé nie je vidno žiadny dym, po tretie sme v okruhu s priemerom minimálne 30 kilometrov zaručene sami. Tak to pripisujem vysokej nadmorskej výške a v duchu si robím poznámku do výstražného zoznamu príznakov výškovej choroby. Pre istotu si preberám aj ostatné symptómy, ale vychádza mi, že som v poriadku a pokračujem.
No, trápenie v moréne konečne skončilo a my sa môžeme venovať okoliu s Everestom, Lhotse a Nuptse v pozadí, alebo sporadickému porastu pod ľadovcovými jazerami. Neviem si predstaviť, ako by sme dopadli, keby sme sa včera rozhodli pokračovať až k jazeru Panch Pokhari. Asi by sme horko zaplakali.
Horná časť údolia je naozaj pekná. Obrovské široké koryto rieky, z väčšej časti suché, sa v hornej časti rozdvojuje. Doprava odbočuje ľadovec Hunku, nad ním sa týči Baruntse (7 129 m) s vejárom bezmenných vrcholov. V nízkom hrebeni vzadu je vyše šesťtisícové sedlo West Col (6 143m), vstupná brána do údolia Barun. Keď budem veľký, pôjdem aj tam. Rozkvitnuté údolie Barun je vraj ten najkrajší kus prírody, čo Edmund Hillary v živote videl. Slušné odporúčanie. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)
Pomerne dlho si myslíme, že ľadovec, ktorý máme priamo pred očami už od rána, je Amphu Lapcha. Potom nám napadne vytiahnuť mapu...
... a zisťujeme, že správny ľadovec a sedlo je ešte o kilometer na západ.
Už sa stmieva, sme poriadne unavení a hľadáme miesto na prespatie. Honza nachádza kemp na začiatku jazera Panch Pokhari (5 484 m), ale je už v tieni a dosť tam fučí. Ale je to rovné, sú tam vhodné kamene, tak tam ostávame a rýchlo si robíme jedlo. Som šikovný, pri sterilizácii vody Steripenom sa mi podarí vyliať si trochu na spacák a podlahu stanu.
Vietor sa nad nami zmiloval, po západe slnka sa mierne otočil a náš stan sa dostal do závetria, takže nám fúkalo len málo.
Vyrážame pred pol deviatou. Kým balím stan, Honza ide dopredu, ale volí nejaký divný smer. Asi má tajný vzťah so suťoviskami, lebo zasa namiesto popri brehu ide do svahu pomedzi kamene. Obaja si stále nie sme úplne istí, do ktorého sedla to vlastne ideme. Chodník sa nadobro stratil, a tak okrem mapy vyťahujeme aj záložnú GPS-ku Garmin, ktorú vláčime presne pre takýto prípad. Odmieta však poslušnosť, polohu síce ako-tak ukáže, ale farby aj písmená sú úplne rozhodené, zjavne niečo nefunguje ako má. Takže spoľahnúť sa na to nedá, navyše mapový podklad je len veľmi orientačný. Ďalší kandidát na vec, ktorú si nabudúce zobrať nemusím.
Dospievame k pevnému názoru, že správne sedlo je skutočne to na západe. Rozchádzame sa však v názore na to, ako sa tam dostať. V takýchto odľahlých končinách som zvyknutý (aj s ohľadom na výškovú chorobu) sa v prípade nejasností vrátiť na známe miesto a snažiť sa identifikovať chodník namiesto odhadovania smeru. Preto schádzam nižšie smerom k jazeru, kde ten chodník skutočne nachádzam. Honza sa vybral priamo k cieľu viditeľnému v diaľke, vrchom cez suťoviská a pahorky. Snažím sa ísť tak, aby som ho videl, terén je zradný a komukoľvek z nás sa môže niečo stať, ale po chvíli ho medzi kopcami strácam.
Prichádzam k zamrznutému močarisku pár stoviek metrov pred začiatkom stúpania k sedlu. Je to široká pláň zasahujúca až k hrebeňu, je mi jasné, že Honza tadiaľto musí prejsť, tak sa ho rozhodnem počkať, aby sme išli spolu. Je to predsa len bezpečnejšie. Ale Honzu nikde.
Prichádza až po hodine. To už ma obchádzajú mdloby. Hodím ruksak na plecia a štartujem pod kopec k sedlu. Tam čakám ďalších dvadsať minút. Niečo je zle. Prichádza Honza a sťažuje sa, že má málo vody a dnes si na sedlo netrúfa. Pri jazere začína fúkať poriadne silný nárazový vietor, najsilnejší z celého treku. Naozaj sa mi tu ostať nechce, mám obavy o stan. Na takýto vietor by sme potrebovali poriadny vysokohorský špeciál. Chcem sa teda vrátiť naspäť k jazeru, kde je voda aj čiastočné závetrie, veď sme prešli len niečo cez dva kilometre. Nakoniec ma Honza ukecá a staviame stan obklopený múrom malej čajovne. Musíme ho poriadne ukotviť, čo v stiesnenom priestore nie je zrovna jednoduché. Trvá nám to takmer dve hodiny.
Čajovňa je mimo sezóny rozobratá a zaťažená kameňmi, aby ju vietor neodniesol. Ten metrový múr sa nám veľmi, veľmi zišiel, v noci mohol víchor dosahovať cez 150 km/h. Napriek kompletnému ukrytiu stanu v závetrí vytrhol jednu zo šnúr, našťastie tú najmenej podstatnú a nahraditeľnú. Keď som sa išiel večer vyčurať, stačilo, aby som zo stanu vystrčil hlavu nad úroveň múriku, vietor ma okamžite uchytil a hodil dvadsať metrov vedľa. Tiež mi odfúklo obal od karimatky a fľašu, takže nebudem mať kde sterilizovať vodu.
Zvyšok dňa využívam na ľahký výlet a hľadám chodník nahor ku sedlu, aby sme na druhý deň nemuseli blúdiť. Nástup je síce trochu zašitý, ale potom je cestička dosť výrazná, tak sa vraciam naspäť do stanu. V diaľke vidím Honzu, ako na kraji jazera seká ľad a bojuje s tým príšerným vetriskom. Ja sa pred ním ukrývam do stanu (pred vetrom, nie pred Honzom) a oddychujem.
Vyťahujem čítačku a kým je dostatok svetla, prečítam tak polovicu knihy. Kindle som si na trek zobral prvýkrát a bol to naozaj vynikajúci nápad. Nemusím vláčiť ťažké knihy alebo časopisy, navyše si do nej píšem poznámky k treku bez obavy, že by sa mi vybili baterky alebo že by sa mi rozmočili či roztrhali poznámky na papieri. A ako asi jediná elektronická vec bola úplne spoľahlivá bez ohľadu na zimu, otrasy či natlačený bágel (no dobre - bezproblémový bol aj malý čínsky GPS záznamník). Vlastne som nakoniec dospel k otázke, ako som bez nej doteraz vôbec mohol na treky chodiť?
Tečúca voda v tábore nie je, musíme chodiť nasekať si ľad k jazerám. Roztápať ľad v Jetboile, hifi variči určenom na rýchle prevarenie vody, nie je úplne ľahké, v manuáli to dokonca zakazujú. Ale nakoniec sa to naučím, s trochou pozornosti to až také ťažké nie je.
Ešte si pozašívam rozpárané rukavice a bundu, ktorú som si natrhol o skaly v stiesnenom priestore pri stavaní stanu. Neviem sa dočkať ďalšieho dňa, kedy sa už konečne dostaneme k hlavnému bodu tohtoročného treku, ľadovcovému sedlu Amphu Lapcha. Prechod cez neho, ako aj cez sedlá Kongma La a Renjo La popisujem v druhej časti.
- Sedlo Zatrwa La
- Údolie Hinku
- Sedlo Mera La
- Údolie Hunku
- Sedlo Amphu Lapcha
- Chhukhung Ri
- Sedlo Kongma La
- Sedlo Renjo La
- Interaktívna mapa
- Statická mapa
- GPS tracklog
- Treková štatistika
- Galéria fotiek na Picase
Rýchle odkazy
Ďalšiu strategickú chybu robím po prílete do Káthmandu. Dávam si tam opraviť objektív, ale namiesto toho, aby som druhý objektív nechal na hoteli, beriem na trek „pre istotu“ obidva, veď čo keby sa ten opravený zasa pokazil... To je ďalšieho trištvrte kilogramu navyše. Cakumprásk nesiem okolo 20 kg a to je na mňa naozaj veľa.
Za celkom prijateľné nepálske ceny dokupujem ešte Steripen Journey LCD (asi 55 €) na dezinfekciu vody a poriadne rukavice do -30 °C (BD Mercury Mitt, 50 €) na moje omrznuté prsty a vyrážame na letisko, smer Lukla. Asi sa podobám na nejakého známeho bollywoodskeho herca, pretože dve partie indiánov vo veku okolo 30-40 rokov sa so mnou rad za radom fotia. A neskôr sa mi to stáva po celý pobyt v Nepále, stále ma niekto žiadal o spoločnú fotku. Ach, je tak ťažké byť slávnym...
Interaktívna mapa celého treku. Štart v Lukle (modrá značka) proti smeru hodinových ručičiek. Tu je priamy link na stiahnutie tracklogu. Zobraziť trek na väčšej mape. |
Kvôli počasiu však z Káthmandu odlietame až na druhý pokus, to sa už píše rok 2013. Plán je jednoduchý - prejsť cez sedlo Zatrwa La do údolia Hinku, potom cez Mera La do úplne opusteného údolia Hunku, cez ľadovcové sedlo Amphu Lapcha popod Island Peak do Chhukhungu, a potom známou trojicou sediel Kongma La, Cho La a Renjo La prekrížiť všetky hlavné trasy národného parku Sagarmatha a vyhnúť sa tak turistickým diaľniciam. A tak vyrážame prvého januára okolo obeda z Lukly.
V údolí Hinku sú síce ubytovne, ale domáci ich na zimu opúšťajú a sťahujú sa do Lukly. Naspäť sa vracajú až na sezónu zhruba na konci marca. Vďaka minuloročnému treku však o probléme viem a zásobil som sa telefónnymi číslami na majiteľov ubytovní. Tým väčšinou nerobí problém sa na požiadanie trepať niekoľko dní z Lukly do ubytovne len preto, aby ju na jednu noc otvorili pre rozmaznaných turistov. Najužitočnejšie je číslo na Ang Sonu, ktorého rodina vlastní ubytovne v každej osade v údolí. Ang Sona je nepísaným kráľom celého údolia Hinku, neexistuje nič, čo by nedokázal vybaviť. Mám dojem, že ho poznajú úplne všetci nosiči a sprievodcovia, s ktorými sa na treku dávam do reči.
Nočná mora menom Zatrwa La
Hneď na začiatok nás čaká jedenapoldňové stúpanie do sedla Zatrwa La s prevýšením takmer dva kilometre. To síce nie je tak veľa, ale je vo výške takmer piatich kilometrov a bez aklimatizácie sily ubúdajú oveľa rýchlejšie ako v Tatrách alebo Alpách. Minulý rok ma veľmi spoľahlivo odpálilo a stalo sa mojou pravidelnou nočnou morou. A keď si uvedomím, že ťahám 20-kilový náklad, obchádzajú ma mdloby. Mám vážne pochybnosti o tom, či celý trek vôbec zvládnem.Míňame pár osamelých domov a skupiniek tínedžerov, sediacich v hlúčikoch okolo mobilu so zapnutou hudbou, a prechádzame cez vyrúbané pláne. Domáci sa s ekológiou veľmi nepáru. Potrebujú drevo, vyrúbu ho, kde príde.
Ráno zisťujem nepríjemnú skutočnosť - baterky v Steripene neprežili noc a odmietli fungovať už na prvom litri vody. Tak ich vyberám a dávam si ich k telu, aby sa počas dňa ohriali a večer boli funkčné. Zjavne im teploty pod nulou nesvedčia napriek tomu, že sú lítiové.
Balíme vercajg a pred pol deviatou vyrážame. Do kopca. Stále. Bez jedinej zmeny sklonu. Žiadna rovina a ani kúsok klesania. To najlepšie, čo dostaneme, je len mierny kopec nahor pri osade Kharkateng. Sú to tri ubytovne vo výške niečo cez 4 000 metrov, ktoré nie sú zaznačené v žiadnej z nepálskych máp.
A transkripcia nepálskeho názvoslovia do angličtiny - to je kapitola sama osebe. Jeden názov je dokonca aj na jedinej mape preložený viacerými spôsobmi. Napríklad Dhugla, takmer bezvýznamná osada pod ľadovcom Khumbu. Osada je označená Dhugla, v zátvorke ako alternatíva Thukla, sedlo nad ňou, pomenované podľa osady, je Thokla Pass, alternatíva Dughla, symbolický cintorín nad osadou je Dhghla Tombstones. A to všetko na jedinej mape! Mapa od iného vydavateľa zasa používa úplne inú transkripciu...
To isté sa týka sedla Zatrwa La (Chattra La), Chutangy (Tshuttangy) alebo sedla Amphu Lapcha, hlavného cieľa našej cesty. Nájsť na internete nejaké informácie je naozaj oriešok. Transkripcie lietajú od dvojslovného Amphu Lapcha cez jednoslovné Ampulabtsa a Ambulapcha až po Amalapcha. Jednoducho, plánovanie a hľadanie v nepálskych mapách je oriešok...
Stúpame ďalej do sedla, napriek predpokladom sa cítim skvele. Nakoniec to teda také zlé nie je. Asi preto, že som sa psychicky pripravil na to, čo ma čaká. Nielenže sa mi ide lepšie, ale dokonca si ten výstup dokážem aj užívať. Svoj diel urobilo aj jasné chladné počasie s oblohou bez jediného mráčika. Honza ide trochu pomalšie, výška ho zjavne zmáha tak ako mňa minulý rok. Aspoň mám čas fotiť bez toho, aby som zdržoval. Minulý rok sme išli v mraku a fotiek veľa nebolo.
Prichádzame do prvého sedla vo výške asi 4 500 m, pre nedostatok mien mu tiež hovoria Zatrwa La. Ozdobené je - ako inak - buddhistickými vlajočkami. Užívam si výhľad na Cho Oyu (8 201 m), prvú osemtisícovku na treku. Minulý rok sme netušili, že je odtiaľto vidieť - náš vtedajší podarený sprievodca sa úplne neorientoval. Teraz nám ju ukázal domáci.
V druhom sedle asi o hodinu neskôr - skutočnom Zatrwa La (4 610 m) - fúka silný vietor. Honzu nikde nevidím, tak schádzam trochu nižšie do čiastočného závetria a čakám ho. Po polhodine sa naozaj začínam báť, tak sa vraciam do sedla. Našťastie sa o pár minút Honza objaví, takže ma vietor až tak neprefúkne.
V Chetarwe - osade v žľabe zasypanom obrovskými balvanmi - zisťujem, že mi asi kvôli výške správne nefunguje hlava - zabúdam na príšerné jedlo, ktoré mi domáci minulý rok uvaril a objednávam si takmer to isté - ryžu so zeleninou. A áno, rovnako ako minulý rok je to takmer nejedlé. Zrejme má pripravenú zeleninovú zmes s niečím, čo mi naozaj nechutí a dokáže to pokaziť každé jedlo, do ktorého tú zmes pridá. No, nabudúce si asi ubytovňu v Chetarwe odpustím, prespím v stane a uvarím si jedlo vlastné.
Zotmelo sa a Honza ma necháva samého v rukách príliš komunikatívneho domáceho, ktorý so mnou preberá všetko od globálneho otepľovania cez rodinné pomery až po priemerný plat na Slovensku. Utekám pred ním na izbu, kde je ledva jeden stupeň nad nulou, a tak radšej idem o šiestej večer spať.
V údolí Hinku
Ráno nás čaká vyše kilometrový zostup do osady Kote, vstupnej brány do národného parku Makalu-Barun a centra celého údolia. Ako jediná osada v údoliach Hinku aj Hunku býva osídlená aj takmer celú zimu, ostatné osady sú na zimu opustené.Prichádzame na bočný hrebeň, z ktorého sa otvára prvý pohľad na Mera Peak a celé údolie Hinku. V spodnej časti sa zbierajú oblaky, ale nenechávame sa tým znervózňovať, v nižších polohách je to bežné. Nad 3 500 metrov býva v zime jasno a slnečno. Výhľady sú pekné, a tak sa Honza pre dobrú fotku neváha popasovať s nepriazňou prírody. A s kríkmi.
Zostupový žľab, ktorý bol minulý rok kompletne zamrznutý a zľadovatený a prichystal nám celkom krušné chvíle, bol tento rok úplne v poriadku. Zbehli sme ním dole za pár desiatok minút, na rozdiel od asi troch hodín, ktoré sme v ňom strávili pred rokom.
Honza vzdorujúci kríkom. | Zostupový žľab pred rokom. | Zostupový žľab tento rok. |
Cestou sa zastavujeme pri (zatvorenej) ubytovni, ktorá patrí - ako inak - rodine Ang Sonu, konkrétne mame. Varíme si tam rýchlu polievku a dávame sa do reči s nosičom jedného Iránca. Nesie velikánsku tašku. Keď o chvíľu neskôr stretávame samotného Iránca, trochu sa čudujem - má na chrbte obrovský bágel s kompletnou výbavou, má tam navešané cepín, prilbu, prosto všetko, čo človek potrebuje do hôr. Dosť by ma zaujímalo, čo vlastne niesol ten nosič. Inak to bol jediný človek, ktorému sa za posledných pár týždňov podarilo dostať na Mera Peak, všetky ostatné výpravy to kvôli silnému - a pre zimný Mera Peak typickému - vetru museli otočiť.
Ubytovňa je v Kote otvorená iba jediná a patrí - prekvapivo - sestre Ang Sonu. Všetko je na zimu opustené, domáci sa odsťahovali do Lukly, tí bohatší do Káthmandu. Dokonca ani v kontrolnom stanovisku pri vstupe do národného parku Makalu-Barun nikto nie je, a tak vstupujeme zadara.
Prichádzame skoro, slniečko ešte pečie, tak sa ponáhľame do potoka poumývať a poprať veci. Je síce okolo nuly, ale lepšia príležitosť už nebude. Vyzliekam sa do pol pása, umývam, holím a periem ponožky. Bohužiaľ, studená voda nie je úplne kompatibilná s mojimi omrznutými prstami, a tak mi to celé trvá dlhšie, ako by som si prial. A prechladol som. Beriem si z toho poučenie do života a až do konca treku sa o také hlúposti ako umývanie a pranie radšej pokúšať nebudem...
Domáca má dosť vážne problémy so založením ohňa v peci. Pamätám si, že jej to nešlo už minulý rok. S toľkým benzínom, ktorý do tej pece naliala, by snáď dokázal aj odštartovať Boeing, ale my sa naobliekaní trasieme pri studenej peci...
Na druhý deň pokračujeme ďalej. Stúpame v riečisku Hinku popri ubytovni, ktorú minulý rok iba stavali. Dnes je kompletne hotová. Honza vylieza na vysoký breh a ide cestičkou pomedzi kríky. Je to síce dlhšia cesta ako v riečisku, ale krajšia. Tak sa pri najbližšej príležitosti vydriapem k nemu a idem tade tiež.
Pred rokom... | ... a teraz. |
Neďaleko za Kote končí les. Domáci si tam chystajú stohy dreva, ktoré neskôr povynášajú do vyššie položených osád ako palivo na varenie.
Popri rozpadnutej čajovni a kláštore, čo ešte minulý rok fungovali, sa dostávame až do Tangnagu priamo pod majestátnym vrcholom Kyasharu (6 770 m), ktorý nás sprevádza už od Kote. Je to jeden z mojich obľúbených „strážcov údolia“, kopcov, ktoré človeka sprevádzajú po celej ceste údolím. Okná čajovne sú poctivo pozatvárané. Je možné, že z nej ruinu urobil silný vietor, ktorý už niekoľko týždňov trápi celé údolie. V Tangnagu má strechu väčšina ubytovní, pri bližšom pohľade je jasné prečo - strechy sú všetky do jednej pozaťažované kameňmi, alebo priviazané lanami o zem.
Do Tangnagu prichádzame pomerne skoro, okolo pol druhej. Už nás čaká Tenzing Sona, brat Ang Sonu, ktorý mu zavolal, aby nás tu čakal. Tenzing je majiteľ a domáci v ubytovni v Khare, nasledujúcej osade na treku, ale zišiel dole, aby nám otvoril Ang Sonovu ubytovňu a navaril. Na to sa teším, pretože celá Sonova rodina variť naozaj vie.
Vyhliadkový kopec nad Tangnagom
Poprosíme ho o rýchly obed a ideme na aklimatizačný výstup na vyhliadkový kopec západne od Tangnagu. Nemá meno, zato má asi 600 metrov a už minulý rok som si ho vyhliadol ako kopec, na ktorý chcem vyjsť. Spolu s výletom k ľadovcom Hinku Nup a Hinku Shar, ktorý mám naplánovaný z Khare, je to jedna z troch položiek v mojom ToDo zozname pre tento trek. Poslednou a hlavnou je prechod cez sedlo Amphu Lapcha.Kusum Khangkaru (6 367 m) nad Tangnagom. Vľavo začína čierny vyhliadkový kopec, na ktorý sa veľmi oplatí urobiť výlet. |
Výstup na štrkový kopec nám trvá asi 2,5 hodiny, ale nikam sa neženieme. Vyhliadkový bod na kopci nad Tangnagom je označený tradičným kamenným mužíkom. Dalo by sa ešte pokračovať vyššie pod vrchol Kusum Khangkaru, ale výhľady do údolí sa tým uzavrú.
Fotím si južnú aj východnú vetvu údolia Hinku a na vyhliadkovom vrchole čakám na západ slnka. Honzovi sa však čakať nechce, a tak sa vracia naspäť. Po štvrťhodinke, keď ma zahalí tieň šesťtisícovky Kusum Khangkaru (6 370 m), si uvedomujem, že čakať na západ nie je úplne najlepší nápad. Znamenalo by to stáť bez slnka, v zime a na vetristom hrebeni vyše hodinu a pol. Radšej to vzdávam a púšťam sa dole za Honzom.
V ubytovni rozmýšľam nad úkazom, ktorému už od minulého roku hovorím „nepálsky termický paradox“. Znamená to, že nech je vonkajšia teplota akákoľvek a nech je ubytovňa v akejkoľvek výške, na izbe v ubytovni je nad ránom nula. Nula, plus-mínus jeden stupeň. Nikdy tam nie je +5 °C ani -10 °C, či vonku sneží, fúka silný vietor alebo prišiel teplý front, a nezáleží, či je ubytovňa vo výške 3 200 alebo 5 400 metrov. Naozaj netuším, ako to tí Nepálci robia.
Výhľad na východnú časť údolia Hinku. Vzadu vidno začiatok ľadovca Mera. |
Som rád, že sme stihli na kopec vyjsť v ten istý deň, ako sme do Tangnagu prišli. Ušetrili sme tým deň, zostáva nám tak dosť času, ak by sme sa rozhodli ísť na Mera Peak.
Do Khare prichádzame nasledujúci deň niečo po dvanástej, ale som unavený viac, ako by zodpovedalo vynaloženej námahe. Navyše mám dojem, že sa mi nedostatočne regenerujú svaly. Rozmýšľam, čím to môže byť, a napadne mi, že za to môže prechladnutie. Preto sa rozhodujem relaxovať a zaradiť prvý aklimatizačný a oddychový deň. Aj tak sme už jeden vynechali a druhý bol naplánovaný práve do Khare. Aspoň si môžem urobiť naplánovaný výlet k ľadovcom Hinku a pri troche šťastia si aj obzrieť Kangtegu (6 783 m), výrazný vrchol údolia Khumbu, z južnej strany.
Výlet k ľadovcom Hinku
Khare sa trochu zmenilo. Tenzing prestaval ubytovňu a z ponurej kuchyne urobil krásne presvetlenú jedáleň plnú teplého slnka. Pre nedostatok pôdy využili domáci na vybudovanie malých políčok preliačiny vo veľkých balvanoch rozosiatych po osade. A ponaťahovali trepotajúce sa buddhistické vlajočky.Honza sa namiesto oddychu rozhoduje ísť pozrieť na Mera La a - ak to vyjde - do high campu. Má síce problémy s prieduškami a chcelo by to dať im trochu oddych a preliečiť ich, navyše je v tejto výške prvýkrát a nemal ani jeden aklimatizačný deň, ale chápem to. Okolitá príroda človeka nabudí a plný eufórie hľadá stále nové podnety a zážitky bez ohľadu na to, čo je rozumné. Sám to predsa poznám.
A tak na druhý deň vyrážam naľahko k ľadovcom Hinku sám. Za hrebeňom vedúcim k vyhliadke nad osadou pochopím, ako domáci riešia problém s odpadom. V údolí, kam turisti nechodia, sa vykope jama, naplní odpadkami a plná sa zahádže. Vedľa sa potom vykope nová. Tak nejako vznikli Himláje.
Prepletám sa cez vyschnuté pieskové terasy a morény ľadovca Khare a využívam príležitosť, aby som medzi balvanmi veľkosti dodávky stratil krytku k objektívu. Asi tri kilometre odo mňa vidím Peak 41 (6 648 m), ktorý je podľa niektorých konšpiračných teórií „skutočný Mera Peak“, dokonca jeho výška figuruje v oficiálnom povolení na výstup na Mera. Je to však dôsledok obyčajnej úradníckej chyby a jedného nedôkladne pripraveného článku v americkom horskom časopise. Peak 41 nie je turistický vrchol a je prístupný iba horolezcom.
Pod bezmenným vrcholom v masíve Malangphulangu (6 573 m) vylomil ľadovec zo skalnej steny mohutný balvan, po ktorom ostala v ľade zaujímavo tvarovaná diera.
Začínam tu veriť na duchov. Cez strhnutý svah predo mnou prebieha prašný vír ako vystrihnutý z rozprávky o džinovi z fľaše. Nádherný dvadsať metrov vysoký kužeľ víriaci v dokonalých kruhoch. Schádza dolu po svahu predo mnou, pri sútoku dvoch ľadovcov Hinku trochu zaváha a rozostruje sa (je ho vidno dole a mierne vpravo), potom sa zasa vyformuje do rotujúceho lievika a odpochoduje údolím Hinku Shar nahor pod Peak 41.
Sledujem ho asi päť-šesť kilometrov, stráca sa mi až za ľadovcovou terasou v kuloári pod vrcholom. Fantastické divadlo, úplne som zabudol, že mám fotoaparát, a keď mi to napadá, zisťujem, že mám na to úplne nevhodný širokouhlý objektív. Vymienať ho nehodlám, pripravil by som sa o zážitok.
Chvíľu mi trvá, kým sa spamätám a pokračujem, ale moja cesta sa zastaví o chvíľu neskôr pri ďalšom štrkovom žľabe v ohybe ľadovca Hinku Nup. Svah je tam strhnutý v šírke takmer sto metrov. Prejsť strmé štrkové koryto je nemožné a obchádzať to smerom hore alebo dole by bolo príliš namáhavé, to by sa z oddychového dňa razom stal poriadny športový výkon.
Obraciam sa naspäť, ale je už pol dvanástej a okolo Mera Peaku fučí tradičný silný vietor, ktorý sa v zime dvíha predpoludním a s ním aj tony prachu. Tak si ešte fotím zamrznuté jazierko pod čelnou morénou ľadovca Khare a frčím naspäť na ubytovňu, k dokonalému Tenzingovmu jedlu.
V ubytovni ma čaká prekvapenie - dvaja Japonci s nosičmi a sprievodcom, ktorí prišli z údolia Hunku. Sú to jediní turisti, ktorých v údolí stretáme - od Iránca pri zostupe do Kote pred pár dňami. Vlastne spolu s ním sú to jediní turisti, ktorých stretneme počas celého treku v údoliach Hinku aj Hunku, v podstate až po Dingboche. Dokonalé dva týždne úplneho pokoja. Presne to je dôvod, prečo chodím do Himalájí v zime.
Japonci sú inak divná partia. Prvý, Taro, pracuje ako ostraha v Afganistane a je žoviálny a ukecaný nad akúkoľvek únosnú mieru. Druhý, bezmenný vychudnutý Japonec, nevie po anglicky ani ceknúť (preto si z neho nosiči spolu s Tarom robia neustále a nepokryte srandu), a je neuveriteľne pomalý. Každý krok mu trvá dve-tri sekundy. Vôbec nechápem, ako s ním dokázali vyjsť na Island Peak a prejsť sedlo Amphu Lapcha... Pokúšali sa vyjsť aj na Mera Peak, ale kvôli vetru to museli vzdať, tak ako všetci ostatní takmer od polovice decembra. Jediný človek, ktorému sa odvtedy podarilo na Mera dostať, bol onen Iránec, ktorý bol na vrchole presne na Nový rok.
Podvečer nám Honza pripravuje krušné chvíle, keď ani o štvrtej ešte nie je z ľadovca naspäť. Tenzing ma „ukľudňuje“ skazkami o tom, ako z ľadovca okolo tretej začína slnko uvoľňovať kamene, ktoré padajú rovno na chodník. Dohadujeme sa, že teda počkáme do pol piatej a pôjdeme ho hľadať. Začnem sa obliekať a práve keď pre mňa príde Tenzing a zavelí na odchod, jeho žena zbadá Honzu kráčať po svahu dole. Ešteže tak.
Prechod cez Mera La
Ráno opúšťame Khare a mierime k ľadovcu Mera. Honza, ktorý mi robí fotomodelku od začiatku treku a je pod neustálym atakom mojich usmernení typu počkaj, posuň sa, otoč sa, usmej sa, statočne pózuje a tvári sa, že mu to nevadí. Strieda dve bundy - hnedú páperovku, ktorú nemám rád, lebo splýva s okolím a fotky sú naprd, a červenú membránovku, ktorú rád mám, lebo je na fotkách pekne kontrastná a výrazná.Nadávam na svoje paličky. Sú skrutkovacie a už od začiatku treku sa mi stále zasúvajú. Ráno si ich nastavím (kliešťami, lebo svojimi omrznutými prstami ich poriadne nedokážem uchopiť), ale vždy po pár hodinách v kopci sú minimálne o dvadsať centimetrov kratšie. A mne sa nechce každú chvíľu skladať bágel, hľadať kliešte a paličky nastavovať. Majú takmer pätnásť rokov, je to najstaršia a najspoľahlivejšia súčasť môjho outdoorového výstroja. Lenže pred trekom som mal ten skvelý nápad ich poriadne vyumývať, a odvtedy nedržia... Milujem tieto moje skvelé nápady.
Tesne pod ľadovcom sa Honza, vybavený mačkami a cepínom, ktoré rozhodne neváha použiť, odpája a lezie do čela ľadovca nejakou svojou cestou. Ja dávam prednosť síce nejasnému, ale bezpečnému a overenému chodníku cez suťovisko napadané na ľavom okraji ľadovca. Tam žiadny cepín ani mačky nepotrebujem, obúvam si ich až na ľadovci.
Takže sa rozdeľujeme a ja na ľadovec prichádzam sám. Ale Honzu nikde. Po polhodinke čakania sa už naozaj oňho začínam báť a vraciam sa k suťovisku. Tam ho našťastie zbadám stúpať rovnakým chodníkom, ako som vyšiel ja. Hovorí, že sa v ľadovom žľabe zasekol a vážne uvažoval o tom, že si urobí štand a dolu zlaní. Našťastie sa z toho dokázal dostať a vrátiť sa na pôvodný chodník.
Zostup do neznáma
Prichádzame k sedlu. Začína fúkať (tradičný) silný vetrisko a schádzame dole krížom cez krásne navrstvené bočné čelo ľadovca. Pre mňa vlastne až teraz štartuje samotný trek, doteraz sme išli po chodníkoch, ktoré som poznal z minulého roku. Spoznávanie novej časti Nepálu začína až zostupom zo sedla Mera La. Teším sa neskutočne.Terasovité čelo ľadovca je nádherné. Nádherný tvar, nádherná azúrová farba nižších utlačených vrstiev žiariaca v priamom slnku. Dokonalé. Radosť trochu kazia ľadové nože, ktoré voda z roztopeného ľadu vymýva do ľadovca - zle sa po nich kráča a každý krok hrozí prerezaním topánok či oblečenia - ale sme v horách, ľahké to byť nemá.
Preľudnené údolie Hinku (je v ňom predsa päť domácich Nepálcov a dvaja Japonci) nechávame za sebou a cez prašné terasy - pozostatky ľadovcových jazierok - zostupujeme do zaručene úplne opusteného údolia Hunku. Ako prvá sa ukáže dominanta údolia - Chamlang (7 319 m), a zdá sa mi, že vzadu za ním vykukuje osemtisícovka Makalu (8 481 m), ale nie som si tým istý. Pamätám si, že už minule ma zmiatol iný kopec v blízkosti, ktorý sa naňho podobal, ale bola to nejaká bezmenná sedemtisícka. (Až po príchode domov som si overil, že to, čo som pri zostupe videl, naozaj Makalu bol - špicatý kopec v pozadí v strede fotky.)
Prejdite kurzorom na fotku vyššie a zobrazia sa názvy vrchov. |
Trochu nás znervózňuje oblačnosť usadená v údolí. Mraky znamenajú zrážky a zrážky znamenajú stop prechodu cez sedlo Amphu Lapcha. Každý nás varoval pred pokusom o prechod po čerstvo napadanom snehu, tak sa toho bojím ako čert kríža. Som človek pomerne úzko zameraný na cieľ a pokúšať sa o prechod druhýkrát a aj tak odísť s dlhým nosom by ma teda vážne naštvalo.
Zostupujeme do menšieho bočného údolia ústiaceho do údolia Hunku a hľadáme kemp. Má sa volať Kongme Dingma a je - ako obyčajne - niekde úplne inde, ako vraví mapa. Našťastie nám napadlo si od Japoncov nechať poriadne vysvetliť presné miesto, a pod veľkou skalou nachádzame niekoľko ubytovní. Majú poskladané a zbalené strechy, aby ich zimné vetry neodniesli.
Vietor fúka aj nám a ja mám obavy, či to môj ultralight stan prežije. Mal by, veď je predsa navrhnutý špeciálne do daždivého a vetristého počasia Islandu, ale aj tak mám pochybnosti. Preto sa rozhodujem ukotviť ho pomaly ako mrakodrap a postaviť ho v závetrí ubytovne.
Chyba. Závetria je až priveľa a vnútri neprúdi vzduch, takže nám vnútorný stan krásne namŕza a kompletne sa pokrýva inovaťou. Zasa sa mi pred očami odvíja hororový scenár, že mi kvôli takejto banálnej chybe premokne spacák a bude to znamenať stop celému treku. Bez funkčného spacáku môže nočných -20 °C skončiť omrzlinami.
Našťastie ráno nás víta jasné počasie a tak stačí počkať na slniečko a všetky veci poriadne presušiť. Kongme Dingma je v plytkom údolí pod južným hrebeňom a slnko vychádza pomerne skoro, takže už o desiatej môžeme so suchými vecami vyrážať na ďalšiu etapu. Tá dnešná je veľmi jednoduchá - prechod cez malý hrebeň k rieke Hunku Khola a pozdĺž koryta na sever. Žiadne veľké prevýšenia ani náročné pasáže.
Honza sa zasa zhosťuje svojej tradičnej úlohy fotomodelky a z času na čas sa mu dokonca podarí vyčarovať exportný úsmev. Po týždni bez holenia a zrkadla však pôsobí trochu desivo. Ešteže to žehlí Mera Peak v pozadí...
Domáci sa sťažovali, že vody je extrémne málo. V Himalájach! Súdiac podľa množstva suchých potokov a riek mali asi pravdu.
V údolí Hunku
Vychádzame na malý hrebeň a prvýkrát nahliadame do údolia Hunku. Odhalí sa celý masív Chamlangu (7 319 m) a prvýkrát vidím Baruntse (7 152 m), kopec, po ktorom je pomenované veľké údolie aj celý národný park Makalu-Barun. Smerom na juh k spodnej časti Hunku je malé jazierko zaujímavého trojuholníkového tvaru.Aj pohľad naspäť na masív Mera je zaujímavý. Vpravo je Mera Peak (Mera North, 6 476 m), hrboľ v strede je turistický vrchol Mera Central (6 461 m). Vpravo dole je sedlo Mera La, špička čiernej skaly v strede fotky je výškový tábor (5 780 m). Zo sedla to k nemu trvá asi dve hodiny, z tábora na vrchol tri až štyri. Ide sa po ľavej strane snehového hrebeňa. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)
Som nadšený a chytá ma eufória. Presne pre toto som tu - obrovské údolia s obrovskými kopcami, pri ktorých sa človek cíti ničotný, výhľady na mnoho desiatok kilometrov ďaleko, rôznorodá príroda a najmä - nikde nikto. Nikto, kto by ma rozptyľoval, nikto, kto by robil bordel, nikto, kto by vyspevoval alebo hulákal. Poskakujem si cez paličky, fotím a užívam si.
Zosuvy svahov vytvárajú zaujímavé farebné kontrasty, pásy šedých skál striedajú pásy čiernych a bielych. Medzitým farebná žltá tráva. Mňam. Pod niekoľkými veľkými balvanmi sú postavené múriky a vytvárajú tak uzavreté priestory vhodné na núdzový bivak bez stanu, iba s karimatkou a spacákom.
Chodník sa láme na sever a traverzom nás postupne privádza až dolu k rieke. Voda v rieke Hunku Khola našťastie nie je komplet zamrznutá, takže z nej môžeme brať vodu na varenie bez toho, aby sme míňali plyn na roztápanie ľadu.
V obrovskom kuloári s priemerom tak dva kilometre a s Peakom 41 (6 648 m) na hrebeni za skalným prahom plným ľadopádov zastavujem. Robím si obedňajšiu polievku. Honza nechce nič, ale pri čakaní mu je zima, a preto pokračuje ďalej.
Kuloár s vrcholom Peak 41 (6 648 m). Je to zasnežený kopec v strede. |
Ďalší krásny kuloár s kopcom bezmenných vrcholov je o kilometer ďalej na konci údolia s ľadovcom Hunku Teng. Vyteká z neho malebne kľukatá ľadovcová rieka.
Za rozoklaným dvojvrcholom na konci hrebeňa Hunku (samotný 6 119 m vysoký vrchol je schovaný za nimi) sa v diaľke objavuje Lhotse wall, stena s osemtisícovkami Lhotse, spoza ktorej vykuje samotný Everest (8 848 m). Biela stena pred ním je vrchol nášho treku - hrebeň bezmenných vrcholov so sedlom Amphu Lapcha. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)
Hneď za údolím s ľadovcom Hunku Teng je kemp, v ktorom chceme stráviť dnešnú noc. V malom kuloári asi tristo metrov ďaleko chráneným pred vetrom z údolia je niekoľko múrov bez strechy. Ale Honza mi utiekol, ani ho nevidím. Čaká ma až asi o kilometer ďalej. Je ešte pomerne skoro, rozhodujeme sa, či pokračovať ďalej alebo ostaneme tam, kde sme. Je tam vhodné závetrie za pahorkom a veľkou skalou, pekný výhľad na Chamlang a Hongku Chuli (6 833 m) a neďaleko rieka - všetky predpoklady pre dobrý tábor, tak sa rozhodujeme zostať.
Mimochodom, Chamlang a Hongku Chuli tvoria takmer polovicu všetkých pomenovaných vrcholov v celom údolí Hunku. Tretím je Peak 41, štvrtým Hunku a posledným Baruntse. To je problém málo frekventovaných údolí, nie je dôvod vrcholy nejako nazývať, lebo to nikoho nezaujíma. A tak sú aj veľmi výrazné a dominantné kopce nazvané len podľa svojej výšky - napríklad pekný a osobitý štít napravo na fotografii nižšie je prosto P6770.
V noci sa budím (no, v noci... je trištvrte na sedem) a vyliezam s foťákom von, čím budím aj Honzu. Ten je poverený zodpovednou úlohou - svietením čelovkou v stane. Zhosťuje sa jej podstatne lepšie ako ja fotenia. Primrzol mi totiž polarizačný filter k objektívu a maximálny 30-sekundový čas tak nie je dostatočný na správnu expozíciu. Ide ma rozhodiť od zlosti! Skúšam päť-šesť fotografií, zisťujem, že sú presne tak naprd, ako sa dalo predpokladať - tmavé a farebne posunuté, tak mením objektívy. Ani z druhého objektívu polarizér odskrutkovať nejde, je však trochu svetlejší a dáva o málo lepšie výsledky. Ale naprd sú rovnako.
Pobehujem okolo stanu, je mi zima, omrznuté prsty mi rýchlo tuhnú a začínajú bolieť. Hľadám aspoň približne vhodnú kompozíciu, ale s dlhým objektívom to nie je úplne jednoduché. Navyše nie je taký širokouhlý a z krásnej hviezdnej oblohy s Orionom položeným presne nad Chamlangom ostáva iba torzo s bodkami. Načo sakra celý čas so sebou tie dve a pol kila fototechniky trepem!? Aspoň že tam je vidno Betelgeuze, hviezdu rodného sveta Forda Prefecta...
Pekelná moréna
Ráno je opäť jasno a krásne. Vlastne, ako po celý trek. Na rozdiel od minulého roku, kedy prišiel front s teplým a vlhkým vzduchom, teraz máme typické zimné počasie v oblasti Everestu - sucho a zimu. V noci okolo -20 až -15 °C, cez deň -15 až -5 °C, ale je jasno a slnko nás krásne vyhrieva. Problémy robí len vietor, aj ten najmenší vánok studeného vzduchu prudko ochladzuje, a tak bez bundy ideme naozaj len výnimočne. Ale vánok zažívame málokedy, väčšinou fučí o dušu.Na sebe mám stále len merinový rolák a páperový bundosveter. Merino je skvelá vec, vlastne ho už nedávam dole ani v noci, mám ho na sebe stále, napriek tomu nesmrdí. Na rozdiel od plastových vecí... Powerstretchový rolák som si na seba dal iba raz, kým som nezistil, že je potivý viac ako merino, pritom je rovnako teplý. Nabudúce si ho už nezoberiem ani ako zálohu, ušetrím štvrť kila váhy.
Vyrážame, etapa na dnešný deň by mala byť rovnako ľahká, ako tá včerajšia. Užívanie si a postup bez nejakého zásadného prevýšenia. Skutočnosť nás trochu zaskočí hneď na začiatku.
Zábava začína na moréne nad jazerom asi 500 metrov pred nami. |
Prichádzame na morénu priamo pod štítom Hunku obklopenú riečnym jazerom a strácame chodník. Moréna je čisté peklo. Tri hodiny únavného prechodu cez štrk a skaly najrôznejšej veľkosti, pieskom počnúc a preskakovaním medzi 20-metrovými balvanmi končiac. Takto vyzerala tá ľahká časť, kde sa dal v rukách držať foťák bez toho, aby som stratil rovnováhu a rozmlátil ho:
Tesne pred zostupom z morény zacítim oheň. Typickú vôňu spaľovaného dreva. Divné. Po prvé tu nemá čo horieť, po druhé nie je vidno žiadny dym, po tretie sme v okruhu s priemerom minimálne 30 kilometrov zaručene sami. Tak to pripisujem vysokej nadmorskej výške a v duchu si robím poznámku do výstražného zoznamu príznakov výškovej choroby. Pre istotu si preberám aj ostatné symptómy, ale vychádza mi, že som v poriadku a pokračujem.
No, trápenie v moréne konečne skončilo a my sa môžeme venovať okoliu s Everestom, Lhotse a Nuptse v pozadí, alebo sporadickému porastu pod ľadovcovými jazerami. Neviem si predstaviť, ako by sme dopadli, keby sme sa včera rozhodli pokračovať až k jazeru Panch Pokhari. Asi by sme horko zaplakali.
Horná časť údolia je naozaj pekná. Obrovské široké koryto rieky, z väčšej časti suché, sa v hornej časti rozdvojuje. Doprava odbočuje ľadovec Hunku, nad ním sa týči Baruntse (7 129 m) s vejárom bezmenných vrcholov. V nízkom hrebeni vzadu je vyše šesťtisícové sedlo West Col (6 143m), vstupná brána do údolia Barun. Keď budem veľký, pôjdem aj tam. Rozkvitnuté údolie Barun je vraj ten najkrajší kus prírody, čo Edmund Hillary v živote videl. Slušné odporúčanie. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)
Pomerne dlho si myslíme, že ľadovec, ktorý máme priamo pred očami už od rána, je Amphu Lapcha. Potom nám napadne vytiahnuť mapu...
... a zisťujeme, že správny ľadovec a sedlo je ešte o kilometer na západ.
Už sa stmieva, sme poriadne unavení a hľadáme miesto na prespatie. Honza nachádza kemp na začiatku jazera Panch Pokhari (5 484 m), ale je už v tieni a dosť tam fučí. Ale je to rovné, sú tam vhodné kamene, tak tam ostávame a rýchlo si robíme jedlo. Som šikovný, pri sterilizácii vody Steripenom sa mi podarí vyliať si trochu na spacák a podlahu stanu.
Vietor sa nad nami zmiloval, po západe slnka sa mierne otočil a náš stan sa dostal do závetria, takže nám fúkalo len málo.
Okolo jazier Panch Pokhari
Ráno je pekné, naozaj pekné. Síce je lenivé a studené, ale impozantné kuloáre na konci himalájskych údolí jednoducho môžem. Výrazné, takmer šesťapoltisícové vrcholy sú - ako inak v málo navštevovanom údolí - bezmenné. Stredný vrchol na ožiarenom hrebení vľavo meno má - Ombigaichang (6 340 m), pretože ho je vidno z vedľajšieho, turisticky frekventovaného údolia. Zasnežená čiapočka vľavo vzadu je Ama Dablam (6 814 m), môj najobľúbenejší vrchol, sedlo pod ním je Minbo La (5 845 m), ktorým sa kedysi vstupovalo do údolia Hunku. Pekná panoráma hneď na ráno... (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)Vyrážame pred pol deviatou. Kým balím stan, Honza ide dopredu, ale volí nejaký divný smer. Asi má tajný vzťah so suťoviskami, lebo zasa namiesto popri brehu ide do svahu pomedzi kamene. Obaja si stále nie sme úplne istí, do ktorého sedla to vlastne ideme. Chodník sa nadobro stratil, a tak okrem mapy vyťahujeme aj záložnú GPS-ku Garmin, ktorú vláčime presne pre takýto prípad. Odmieta však poslušnosť, polohu síce ako-tak ukáže, ale farby aj písmená sú úplne rozhodené, zjavne niečo nefunguje ako má. Takže spoľahnúť sa na to nedá, navyše mapový podklad je len veľmi orientačný. Ďalší kandidát na vec, ktorú si nabudúce zobrať nemusím.
Dospievame k pevnému názoru, že správne sedlo je skutočne to na západe. Rozchádzame sa však v názore na to, ako sa tam dostať. V takýchto odľahlých končinách som zvyknutý (aj s ohľadom na výškovú chorobu) sa v prípade nejasností vrátiť na známe miesto a snažiť sa identifikovať chodník namiesto odhadovania smeru. Preto schádzam nižšie smerom k jazeru, kde ten chodník skutočne nachádzam. Honza sa vybral priamo k cieľu viditeľnému v diaľke, vrchom cez suťoviská a pahorky. Snažím sa ísť tak, aby som ho videl, terén je zradný a komukoľvek z nás sa môže niečo stať, ale po chvíli ho medzi kopcami strácam.
Prichádzam k zamrznutému močarisku pár stoviek metrov pred začiatkom stúpania k sedlu. Je to široká pláň zasahujúca až k hrebeňu, je mi jasné, že Honza tadiaľto musí prejsť, tak sa ho rozhodnem počkať, aby sme išli spolu. Je to predsa len bezpečnejšie. Ale Honzu nikde.
Prichádza až po hodine. To už ma obchádzajú mdloby. Hodím ruksak na plecia a štartujem pod kopec k sedlu. Tam čakám ďalších dvadsať minút. Niečo je zle. Prichádza Honza a sťažuje sa, že má málo vody a dnes si na sedlo netrúfa. Pri jazere začína fúkať poriadne silný nárazový vietor, najsilnejší z celého treku. Naozaj sa mi tu ostať nechce, mám obavy o stan. Na takýto vietor by sme potrebovali poriadny vysokohorský špeciál. Chcem sa teda vrátiť naspäť k jazeru, kde je voda aj čiastočné závetrie, veď sme prešli len niečo cez dva kilometre. Nakoniec ma Honza ukecá a staviame stan obklopený múrom malej čajovne. Musíme ho poriadne ukotviť, čo v stiesnenom priestore nie je zrovna jednoduché. Trvá nám to takmer dve hodiny.
Zvyšok dňa využívam na ľahký výlet a hľadám chodník nahor ku sedlu, aby sme na druhý deň nemuseli blúdiť. Nástup je síce trochu zašitý, ale potom je cestička dosť výrazná, tak sa vraciam naspäť do stanu. V diaľke vidím Honzu, ako na kraji jazera seká ľad a bojuje s tým príšerným vetriskom. Ja sa pred ním ukrývam do stanu (pred vetrom, nie pred Honzom) a oddychujem.
Vyťahujem čítačku a kým je dostatok svetla, prečítam tak polovicu knihy. Kindle som si na trek zobral prvýkrát a bol to naozaj vynikajúci nápad. Nemusím vláčiť ťažké knihy alebo časopisy, navyše si do nej píšem poznámky k treku bez obavy, že by sa mi vybili baterky alebo že by sa mi rozmočili či roztrhali poznámky na papieri. A ako asi jediná elektronická vec bola úplne spoľahlivá bez ohľadu na zimu, otrasy či natlačený bágel (no dobre - bezproblémový bol aj malý čínsky GPS záznamník). Vlastne som nakoniec dospel k otázke, ako som bez nej doteraz vôbec mohol na treky chodiť?
Tečúca voda v tábore nie je, musíme chodiť nasekať si ľad k jazerám. Roztápať ľad v Jetboile, hifi variči určenom na rýchle prevarenie vody, nie je úplne ľahké, v manuáli to dokonca zakazujú. Ale nakoniec sa to naučím, s trochou pozornosti to až také ťažké nie je.
Ešte si pozašívam rozpárané rukavice a bundu, ktorú som si natrhol o skaly v stiesnenom priestore pri stavaní stanu. Neviem sa dočkať ďalšieho dňa, kedy sa už konečne dostaneme k hlavnému bodu tohtoročného treku, ľadovcovému sedlu Amphu Lapcha. Prechod cez neho, ako aj cez sedlá Kongma La a Renjo La popisujem v druhej časti.
Čte se to perfektně a chválím fotky. A taky slzím, že něco podobného nejspíš nikdy nedám. Don Foh.
OdpovedaťOdstrániťVery interesting and informative article. Thanks for sharing.
OdpovedaťOdstrániť