Nepál 2009 • Sám okolo Annapúrn

Z času na čas si človek potrebuje prevetrať hlavu. Vypadnúť preč, zabudnúť na všetky domnelé aj skutočné príkoria, hlavu vyprázdniť a prázdne miesto začať zapĺňať niečím úplne novým a pozitívnym. Dostihlo to aj mňa, a ako prací prášok mal poslúžiť krásny trek okolo Annapúrn. Minulý rok sme prešli juhozápadný koniec tohto okruhu (Poon Hill trek), takže nejdem úplne do neznáma. Idem síce sám, ale keby niečo, mám sa na koho obrátiť so žiadosťou o pomoc - annapurnský okruh je totiž tak trochu treková diaľnica. Časť 1 • Časť 2

Aby však tých turistov nebolo až tak veľa, do Nepálu prilietam 30. septembra, na úplnom začiatku sezóny. Miliónové Káthmandu ma víta svojím obvyklým ruchom, takým typickým pre ázijské mestá. Smog, preplnené ulice, prekrikovanie taxikárov a trúbenie áut aj na tých najnemožnejších miestach. Ale to mám na Káthmandu rád. Niečo sa mi však nezdá, a po chvíli rozhovoru s taxikárom prichádzam na to, čo. Dnes majú sviatok, mesto je prázdnejšie. A to pre mňa znamená jediné - povolenie na vstup do oblasti Annapúrn nekúpim! A to som chcel do hôr vyraziť už zajtra ráno. Takže hneď na začiatku mám oproti plánu deň sklz... Nadšený z toho veru nie som.

Ubytujem sa síce v centre Thamelu, ale v úplnej diere - hoteli Cherry. Hľadám svojho známeho vyšívača tričiek Devu. Dávam mu objednávku na asi 40 tričiek s motívmi, ktoré som mu priniesol vytlačené na papieri, a idem na svoje najobľúbenejšie jedlo - hustú nepálsku zeleninovú polievku s cesnakovým naanom. Celé to aj s dvoma Fantami stojí asi 1,50 €. Apropó, najlepšie naany v krajine robia v Yak restaurante...

Na druhý deň si vybavujem povolenie na vstup. Úradníci spomínajú štrajk, ktorý sa v najbližších dňoch chystá, a ja dúfam, že ma na ceste nechytí. Nepálci totiž štrajkujú radi a často. Dostať sa pod Annapurny je v štrajku nemožné. Svojím novým foťákom, kúpeným špeciálne do Nepálu, fotím v meste pár nezaujímavých fotiek a zháňam si dopravu. Autobusy sú plné, ale podarilo sa mi zohnať lístok na mikrobus pre Nepálcov. Je to síce menej pohodlné, ale aj lacnejšie. Na New Road, známom svojimi nízkymi cenami fototechniky, kupujem krásny nový makroobjektív Canon, za cenu asi tretinovú oproti európskym. Veľmi sa z toho teším, rovnaký som mal od kamaráta požičaný asi mesiac a tie fotky nemali chybu.

Večer je mesto plné odpadkov. V Káthmandu funguje odvoz smetí tak, že každý večer sa bordel z ulice pozametá na veľké kopy, skoro ráno po to prídu káry alebo rikše, na ktoré to lopatami nahádžu. Znamená to, že tie kopy sú tam po celú noc, prípadne už pri večernej prechádzke. Každé ráno, keď sú ulice krásne vyzametané, neviem uveriť, že je to rovnaké miesto, ktoré som videl včera. Dnes večer sú kopy dvojnásobne veľké, lebo ich ráno kvôli sviatku nedoviezli.

		km	hod.	nastúpané	naklesané
2.10.2009	Bhulbhule - Bahundanda	14	5½	600 m	260 m
3.10.2009	Bahundanda - Tal	20	9	1 170 m	935 m
4.10.2009	Tal - Chame	25	8	1 390 m	480 m
5.10.2009	Chame - Lower Pisang	15	4½	685 m	225 m
6.10.2009	Pisang - Manang	16,5	5	475 m	150 m
7. 10.2009	aklimatizačný deň	5	4	300 m	300 m
8.10.2009	Manang - Yak Kharka	14,5	5	655 m	200 m
9.10.2009	Yak Kharka - Thorung Phedi	11	3¾	385 m	175 m
10.10.2009	Thorung Phedi - Kagbeni	30,5	12	965 m	2 550 m
11.10.2009	Kagbeni - Kalapani	33	10½	400 m	800 m
12.10.2009	Kalapani - Ghasa (Beni)	9,5	2	50 m	540 m
		194	69¼	6 675 m	5 815 m

1. deň - Káthmandu - Besi Sahar - Bahundanda

Cesta z Káthmandu na západ je síce dlhá a únavná, mňa však baví vždy. Človek je blízko Nepálcom, vidí ich život na poli, pri ťažbe štrku či len tak čupieť na priedomí. Rozmýšľam, ako niekoho môže baviť bývať v kúdoloch dymu a prachu dva metre od najfrekventovanejšej cesty v krajine. A oni tam dokonca bývajú radi a sú s tým spokojní. Zakaždým, keď pri debate s Nepálcami príde reč na spokojnosť, sú vyrovnaní s tým, čo je, nech sú akokoľvek chudobní. Nie vždy, ale väčšinou. Asi je to vďaka buddhizmu.

Prechádzame okolo stupy, pýtam sa mladého Nepálca na vedľajšom sedadle, či je to Swayambhunath. Prikyvuje mi a hneď nadväzuje rozhovor - ten človek si ma pamätal z minulého roku! Stretli sme ho v jednej ubytovni v Hille, kde robil sprievodcu partii Japoncov. Nepál je veru malý...

Na predných sedadlách sedia dve krásne Nepálčanky oblečené do žiarivých farieb. Do sáčkov grcajú počas celej cesty, nikoho to však nevzrušuje, len ich zásobujeme igelitkami, ktoré vyhadzujú z otvoreného okna.

Do Besi Saharu prichádzame okolo druhej. Pôvodne som tu chcel prenocovať a v kľude sa ešte trochu potúlať po okolí, ale keďže mám deň sklz, vyrážam na cestu. Do Bahundandy je to asi 6 hodín s prevýšením necelých 500 metrov, čelovku mám, to by som mohol zvládnuť. A keď sa ukáže, že tretinu cesty sa dá odviezť na terénnom aute, je rozhodnuté. Ak sa tam dostanem, vymažem deň sklzu a dostanem sa na pôvodný časový plán.

Rád cestujem na streche autobusu, tak si teraz sadám na strechu džípu v nádeji, že budem po ceste fotiť. Cesta je však taká hrboľatá, že som nakoniec rád, že som prežil v zdraví. Ruky mám vyťahané ako hajzlové šnúry, ale aspoň mám poučenie pre budúcnosť: strecha auta nie je úplne to isté, ako strecha autobusu.

V Bhulbhule konečne nahadzujem ruksak na chrbát a plný energie vyrážam na cestu. Míňam zatvorenú búdu s vlajkou nepálskych maoistov, asi ešte nie je sezóna a neoplatí sa im vyberať poplatky. Predbieham sporadické skupinky turistov a údolím, po letných monzúnoch plným sýtej zelene, smerujem na sever. Ťažké mraky mi starosti nerobia, je október, a ako ma svätosväte presviedčal Rádž, náš nepálsky kamarát, žiadne veľké dažde už nehrozia.

Ešte to neviem, ale práve začína poriadny monzúnový lejak. Z oblohy nepadajú kvapky, ale vedrá vody.

Chyba. Slnko svieti, ale spúšťa sa prudký monzúnový lejak. To nie sú kvapky, čo padá z neba, ale kvapoky! Vyzerá to, akoby niekto hore prevracal vedrá vody. Pri dopade na zem vystrekujú do polmetrovej výšky, toľko majú energie. Pri dopade na človeka to poriadne bolí. Vzdávam pokus pokračovať v pršiplášti a schovám sa do lodge ako všetci slušní Nepálci.

Po hodine prestáva pršať. Rozmýšľam, či idem ďalej, alebo sa mám radšej ubytovať. Som nabudený, plný síl, idem ďalej. Obloha je zatiahnutá, čo ma pripravuje o výhľad na osemtisícovku Manaslu, ktorú je z niektorých miest vidno. Desať minút za poslednými domami Ustabeshi stretávam Austrálčana, vracajúceho sa dole so svojím sprievodcom. Pýtam sa, koľko je to do Bahundandy a zisťujem, že dôjdem tak pol hodiny po zotmení. Ignorujem jeho odporúčanie „you should be back“ a utekám ďalej. Chodník sa vyprázdnil, už nestretám nikoho, všetci sú pozaliezaní v ubytovniach.

Pád do rieky vďaka vlastnej blbosti

Vľavo vidím krásne divoké koryto rieky Marsyangdi, ktoré si chcem odfotiť. Musím odbočiť z chodníka a predierať sa porastom, aby som sa dostal k svahu. Stojím na kraji strhnutého kopca, rieka teraz tečie podo mnou v asi dvestometrovej hĺbke. Zrazu sa mi pod nohou podmočený trávnik utrhne a ja letím po šikmom svahu so sklonom asi 60-70° dole. Niet sa čoho chytiť, svah tvorí iba hlina, brzdí ma len vak, ktorý sa do nej zarýva. Pred pádom do rieky ma zachráni malý schod, ktorý ma dostatočne pribrzdí. Keď sa spamätám, schovávam do ruksaku foťák, cesta hore po hlinenom svahu bude ťažká. Zatvorím vak, noha sa mi pošmykne zasa a ja letím do rieky. Šmýkam sa po svahu trochu zarastenom malými kríkmi, zachytiť sa v tej rýchlosti nestíham, len ma do krvi škriabu. Pri brehu sú obrovské balvany, jeden z nich ma v poslednej chvíli zachráni pred vodou. Od pása dole som v rieke, trup aj ruksak, ktorý stále kŕčovito držím v ruke, mi našťastie ostali vonku. Pár minút mi trvá, kým sa dokážem vytiahnuť von bez toho, aby som do vody spadol celý a stiahol aj ruksak. Podľa predbežného prieskumu zlomené asi nemám nič, chrbtica to tiež prežila, ale som slušne poudieraný a nemám v rukách cit, dostal som pár úderov do nervového zväzku v lakťovej dierke.

Dávam sa trochu dokopy, poumývam sa, dám si suché veci a vyrážam proti prúdu rieky preskakujúc po kameňoch. Opačným smerom sa nedá ísť, svah je strhnutý až do vody, tade neprejdem. Dúfam, že za ohybom rieky sa bude dať vyšplhať naspäť na chodník. Niekoľkokrát sa ledva vyhnem lavíne hliny a kameňov, ktoré sa často zosúvajú zo sypkého svahu. Nie sú síce veľké - majú objem zhruba ako menšie osobné auto - ale stačili by na to, aby ma podrazili a hodili do rieky. Po hodine dochádzam k svahovému závalu, ktorý prehradzuje cestu aj týmto smerom. Ďalej sa popri brehu pokračovať nedá. Som bezradný. Nikde nikto, žiadne domy v dohľade. Aj tak však skúšam čelovkou blikať o pomoc. Tma hustne.

V dravej rieke sa plávať nedá, kričať nemôžem, lebo v hukote vody nepočuť vôbec nič, strhnutým svahom sa hore nevyšplhám. Donekonečna sa tým minizosuvom vyhýbať nedokážem. V dohľade žiadna cesta, žiadni ľudia, žiadne domy. Nikto ma tu nikdy nenájde. Zmierujem sa s tým, že sa odtiaľto nedostanem a skončil som. To mi zrazu dodáva nové sily, veď keď sa už cítim odovzdaný osudu, nič nemôžem stratiť a čokoľvek iné je vlastne zisk. Aj pád do rieky sa stáva nádejou, že to prežijem. Obraciam sa k strhnutému svahu. Nie je tam síce chodník, svah je však sklonený v uhle, ktorý teoreticky umožňuje vyjsť hore, tak to skúšam. Stále sa šmýkam a hrozí mi, že skončím v rieke, tentokrát ale voľným pádom. Skúšam zapichovať paličky a vyťahovať sa na nich, hlina je však tak sypká, že sa zabárajú až po madlo a aj tak neudržia vôbec nič. Radšej ich zasa skladám a pripínam na ruksak.

Asi 80 výškových metrov mi trvá viac ako hodinu a  pol. Nakoniec stojím na 20-centimetrovej rímse z hliny, ktorá sa ide každú chvíľu pod mojou váhou zosunúť, ale vo výške očí mám už terasu s trávnatým kobercom. KONEČNE! Ak sa mi na ňu podarí dostať, som zachránený. Neviem sa tam však vyšplhať, nemám sa čoho zachytiť, tráva sa trhá, všetko je mäkké a šmykľavé. Som zúfalý, neviem, čo urobiť. Meter od hrany terasy rastie strom, nedočiahnem však k nemu. Stojím tu už skoro hodinu a skúšam nemožné. Nakoniec sa rozhodujem, že obetujem ruksak, nemám síl ho prehodiť cez hranu hore na terasu, a rímsa je priúzka na to, aby sa tam udržal, keď ho položím. Priväzujem na neho kus lana, ktoré používam na sušenie prádla. Rukami trochu rímsu rozšírim, vo veľmi vratkej pozícii tam ruksak nechávam, a sám vyliezam na trávnatú terasu. Som hore! A ruksak nespadol! Beriem do rúk druhý koniec lana a snažím sa ho vytiahnuť cez hranu terasy. Nejde to, ruksak sa zachytáva v spleti malých korienkov trčiacich z hliny. Ohýbam konár stromu a zložito si robím kladku, ktorá znásobuje ťažnú silu, s ňou by som ruksak z koreňov mohol vytrhnúť. Lano mi ledva vystačí. Nakoniec sa všetko podarí a ja víťazoslávne držím ruksak v rukách. Som zachránený!

Tma by sa už dala krájať, dochádzam na chodník, o ktorom si myslím, že to je turistický. Zvyškom pitnej vody sa trochu umývam, vyťahujem foťák a fotím sa, aby mi to pripomínalo, aký som idiot. Hneď v prvý deň treku som porušil snáď všetky zásady bezpečnej turistiky - nikto nevie, že tam som, vyrážal som neskoro, opustil som známy chodník, terén nepoznám, jedlo nemám... Ak niekto chce vedieť, ako z bežnej nenáročnej túry spraviť boj o život, nech sa opýta mňa. Som v tom odborník.

Z turistického chodníka sa nakoniec vykľuje zvieracia cestička. Takže sa predieram pomedzi húštie a les smerom, ktorým tuším ten správny. Stojí ma to ďalšiu trištvrte hodinu.

Konečne som na správnej ceste, mierim k Bahundande. Už som blízko, míňam jednu prázdnu ubytovňu v osade Lampata, pod strmým stúpaním sa cesta rozvetvuje. Vraciam sa a pýtam sa majiteľa ubytovne, ktorý sedí vonku na stoličke, ako je to ešte ďaleko a ktorou cestou mám ísť. A ten človek mi to nechce povedať! Generuje niekoľko dôvodov typu je to nebezpečné, nedá sa to vysvetliť a podobne. A potom, úplnou náhodou, mi navrhuje riešenie - má predsa ešte niekoľko izieb voľných! A keďže je poriadne neskoro a vidí, že som krvavý, dobitý a špinavý, chce za ňu trojnásobok oproti iným... Neuveriteľné. Bol som v Nepále niekoľkokrát a za najväčší poklad tejto krajiny považujem - spolu s horami - ľudí, ich ústretovosť a bezproblémovosť. Ale tento človek bol ako rodený Slovák, ktorý ma evidentne chcel podviesť, zneužiť situáciu a klamal mi priamo do očí. Našťastie bol len jeden jediný, nikdy predtým ani potom som takéhoto Nepálca nestretol.

Cestu som si tipol, našťastie správne. Dorážam do Bahundandy, motám sa cez dedinu, vleziem do prvej ubytovne, z ktorej sa mi niekto prihovára. Žiadny luxus, ale mne je to úplne jedno. Som úplne vyčerpaný, nevládzem v sebe udržať ani jedlo. A to si ešte musím vliezť do studenej sprchy, všetka teplá voda zo solárnych panelov sa už minula... No, za moju nebotyčnú hlúposť mi to patrí. Fotím si ešte luxusnú elektroinštaláciu a idem spať. Som zvedavý, či sa dokážem na druhý deň vôbec zobudiť.

Rekapitulujem straty. Všetko, čo som mal navešané na vaku, sa mi pri páde odtrhlo a postrácalo. Takže nemám napríklad okuliare a záložné sú zlomené, chýba pršiplášť, bunda, krém na opaľovanie aj novučičký objektív zavesený v puzdre na bedrovom páse. Nafotil som s ním presne nula fotiek.

Aha, ešte pointa. Tá fotka, kvôli ktorej som zletel do rieky, stála úplne za prd.

2. deň - Bahundanda - Tal

Strhnutých svahov bolo po ceste ako maku. Približne takto
vyzeral aj svah, po ktorom som zletel do rieky,
sedí sklon aj povrch. Pravda, chodník tam nebol...

Budím sa štandardne o šiestej, so svalovicou, akú som ešte nikdy nemal. Cítim každučký sval, podliatiny mám snáď všade. Pár z Poľska, s ktorým raňajkujem, má divné pohľady, musím ich párkrát presviedčať, že som OK. A hlavne musím presvedčiť seba. Celý včerajší večer beriem ako zdvihnutý prst, balím si vak, kupujem záchranné potraviny (keby som do tej rieky spadol druhýkrát), a vyrážam. Prší, nebo je zatiahnuté hustými mrakmi. Našťastie to nie je monzún, ale frontálna oblačnosť, takže síce leje, ale málo.

Chodník smeruje na sever v erodovaných svahoch, je plný prechodov cez zmoknuté a klzké suťoviská či hlinu. Po ceste stretávam skupinky nepálskych tínedžerov, ktorí strhnuté cestičky opravujú a spevňujú kamením. Niektorí si však za to nezabudnú vypýtať mýtne. Všetko samozrejme poctivo zapisujú do zošita, čím akékoľvek vyberanie peňazí dostáva punc oficiálnosti. Zaujímalo by ma, či tie zošity potom vyhodia rovno alebo sa s nimi predtým aspoň pochvália kamarátom...

V suťoviskách aj zosunutej hline sa dá ľahko zablúdiť, chodník sa v nich stráca a nájsť ten správny na druhej strane nie je úplne jednoduché ani pre nepálskych sprievodcov. Obyčajne tam chvíľu bezradne pobehujú dve-tri skupinky, kým sa sprievodcovia zhodnú, kade ísť. Preto vždy na začiatku suťoviska zastavujem a tvárim sa, že fotím. Potom sa vyberám za nimi.

Párkrát som si už overil pravidlo, ako sa v Nepále správne pýtať na cestu. Nie je dobré ukázať na konkrétnu cestu a spýtať sa „Je toto cesta do Chame?“, pretože väčšina Nepálcov chce turistovi urobiť radosť a prisvedčí, nech už tá cesta vedie kdekoľvek. Otázka má správne znieť „Ktorá cesta vedie do Chame?“, vtedy človek dostane aj použiteľnú odpoveď.

Strmé údolie rieky je zaujímavé a vôbec sa v ňom nenudím, stále je na čo pozerať. Stometrové vodopády či tunely zo zosunutých skál bavia napriek neustálemu mrholeniu.

Dnešný plán bol dôjsť do Chamje, ale prichádzam tam dosť skoro, tak pokračujem ďalej do dve hodiny vzdialenej osady Tal. Po včerajšku som si dal záväzok, že čokoľvek by sa dialo, úderom piatej hodiny vchádzam do prvej ubytovne, na ktorú narazím a zostávam tam. To je ešte aspoň hodinu svetlo. Trochu ma prekvapia údaje v mape - za Chamje majú byť „Fields of Marijuana“. Fajn. Kontrolujem to, či náhodou neklamú - a skutočne tam sú. Bohužiaľ údaje o odrode v mape nenachádzam... Tesne pred Talom sa chodník zarezáva do kolmej skaly vysoko nad hladinou rieky.

3. deň - Tal - Chame

Ráno vyrážam okolo pol siedmej. Je to jedna z výhod sólo turistiky, človek sa nemusí prispôsobovať parťákom a môže si zvoliť režim, aký chce. Rád vstávam skoro ráno, príroda - najmä les - má vtedy špecifickú energiu a chodníky sú prázdne. Užívam si to až do deviatej, keď sa pomaly zapĺňajú rozospatými turistami.

Chodník je šmykľavý, v noci mrzlo, párkrát sa pošmyknem na ľade, čo sa vytvoril pri prameňoch alebo vodopádoch. Príroda je v podstate rovnaká ako včera - strmé svahy, väčšinou podmyté riekou a zosunuté. Ale je vidno, že domáci na tom pracujú, uprostred ťažko prístupného úseku sa zrazu cesta rozšíri takmer na diaľnicu a uprostred si tróni stavebný kompresor! Ako ho tam dostali, nepochopím, chodník je miestami taký prudký, že aj turisti si doňho musia navzájom pomáhať.

Stále prší alebo mrholí, čo by až tak nevadilo, keby bolo aspoň trochu viac motivačných výhľadov. Že som v Himalájach, viem iba podľa mapy, ale žiadne veľké hory okolo seba nevidím, vrcholy sú zahalené v oblaku.

Dnešný cieľ bol pôvodne Bagarchhap, ale kvôli zatiahnutej oblohe takmer vôbec nefotím a idem rýchlo, tak pokračujem až do Chame. Získavam tým deň náskoku oproti pôvodnému plánu. Fajn, aspoň mi ostane čas aj na iný trek.

Páčia sa mi nepálske deti, ktoré sa formou hry učia robiť práce dospelých. Vlastne cestou po Nepále dosť málo vidím skupinky detí hrať sa vyslovene detské hry. Nie že by neboli, ale je ich málo. Vždy skôr pomáhajú dospelým.

4. deň - Chame - Pisang

V Chame si pospím, vyrážam až okolo pol ôsmej. Pomedzi mraky vykukuje slniečko a ja dúfam, že tie hlúpe mraky konečne zmiznú. Na konci dediny prechádzam okolo najkrajšieho modlitebného múriku v celom údolí. O pár minút sa míňam s protiidúcou karavánou koní a somárov, dva kone sa bláznia tak, že behajú po celej šírke cesty. Niet sa im kam vyhnúť, vľavo je tridsaťmetrový zráz do rieky, vpravo prudký kopec. Nalepím sa ku kopcu a dúfam, že ma netrafia. Netrafili, ale dievčina z Izraela toľko šťastia nemala, kone ju pritlačili o skalu. Zdá sa, že sa to zaobišlo bez zranení a má iba vyrazený dych.

Oproti ide Nepálec v drese Chelsea. Pripomína mi Sama, zarytého fanúšika Chelsea, a rozmýšľam, či som ho niekedy videl, že by pomáhal s drevom. Asi nie. A v drese už vôbec...

Chodník stále vedie pár desiatok metrov nad riekou, v údolí s prudkými svahmi. Je to takmer kaňon, rieka Marsyangdi je najdravšia rieka v Nepále, má najväčší spád. Tomu zodpovedá aj množstvo podmytých svahov a zosuvov, turistické chodníky sa tu menia každý rok. V niektorých miestach museli zrušiť most na opačný breh a chodník vytesali do skaly. Je to síce podstatne nákladnejšie, ale teraz ho nemusia budovať po každom monzúnovom období.

Za ohybom rieky za Bhratangom sa ukáže - lepšie povedané „naznačí“, lebo ťažké mraky už zasa zahaľujú vrcholky hôr - výhľad na skalnú stenu Paunga Danda. Niečo tak gigantické sa len tak ľahko nevidí. Je to celých 1 500 metrov súvislej skaly. Bohužiaľ, po zostupe do údolia som z celej steny videl len slabú štvrtinu. Je fajn mať nad sebou nie jeden, ale hneď dva pásy nízkej oblačnosti...

Vchádzam do krásneho širokého údolia, ktoré mi pripomína Liptov. Trávnaté pláne s riedkym ihličnatým lesom, to celé obklopené vysokými horami. Krajina sa konečne mení, už to nie je len úzka dolina so strmými svahmi a dravou riekou naspodku. Pri rieke fotím chlapa, ktorý opracováva kamene na stavbu domu. Do Pisangu vchádzam okolo obeda, zasa pomerne skoro. Aj by som pokračoval ďalej, ale už som vo výške 3 200 metrov a kvôli aklimatizácii nie je dobré urobiť denne viac ako 300-400 výškových metrov. Dnes som urobil 600 m, to je tak hranica. Od zajtra už budem dodržiavať štyristovku.

Zvyšný čas využívam na krátke výlety po okolí, robím si asi dvestometrový aklimatizačný výstup ku stupe nad Horným Pisangom. Nakoniec som rád, že sa vraciam do ubytovne, som už celý premočený a utekám medzi prvými do sprchy. Treba využiť každú možnosť na sprchu, lebo to môže byť na dlhú dobu posledná.

Cestou som sa už dvakrát míňal so skupinou Japoncov. Vrátane nepálskych nosičov a sprievodcov má vari 40-50 ľudí. Úplne evidentne tam všetci obskakujú jediného chlapa, zrejme nejaký VIP. Čo čert nechcel, pána VIP stretávam v rade na sprchu, stojí hneď za mnou. Bez suity. Inu, v rade na sprchu sme si všetci rovní. Dávam sa s ním do reči, ako vysvitne, je to jeden z riaditeľov koncernu Fuji Heavy Industries, šéfuje divízii pre osobné a úžitkové autá. Takže je zodpovedný aj za automobilku Subaru, čo je značka, ktorá je u mňa na prvom mieste. Kritizujem, že tie autá už nie sú to, čo bývali, a evidentne opúšťa konštrukčné myšlienky, ktoré celé roky presadzovala. Súhlasí so mnou a vysvetľuje mi pozadie. Ako inak - ekonomické.

Veľmi dobre sa s ním rozprávalo. Pri predstavovaní sa mi uklonil asi tisíckrát, pri každej zmienke o mojej krajine sa úctivo ukláňal tiež. Vôbec to nebol nejaký nafúkaný potentát, a už vôbec nebol odmeraný a uzavretý ako väčšina Japoncov vo vedúcich pozíciách. Rozprávalo sa s ním dokonca tak dobre, že sme pred seba do sprchy pustili dvoch-troch ľudí. Jednému z podriadených (alebo ochrankárov?) asi bolo čudné, kde stále je, a prišiel ho skontrolovať, či je všetko v poriadku. V tom okamihu sa milý riaditeľ zmenil na prísneho a neústupného bossa. Nuž, asi to tak má byť. Ale na toto stretnutie spomínam obzvlášť rád.

Len škoda, že nové auto si už nekúpim. Budem musieť dožiť so starým Subaru.

5. deň - Pisang - Manang

Ráno zasa vyrážam v studenom daždi. O predpovedi počasia miestni ani netušia, tá najpresnejšia znie asi takto: „Teraz je už týždeň škaredo, tak za pár dní by malo byť pekne.“ Fajn, to mi pri plánovaní pomôže.

Výška je asi 3 200 m n. m., les sa stráca, zostáva len krajina, ktorú mám rád - trávnaté plochy, zakrpatené kríky a sporadické stromy. Teplota klesla, už aj cez deň sa ledva drží nad nulou. To by mohlo znamenať príchod studeného frontu a teda nádej na krajšie a jasnejšie počasie. Tak tá nepálska predpoveď bola nakoniec aj presná...

Cesta začína byť podstatne zaujímavejšia, ako doteraz. Menia sa hory, údolie aj vegetácia. V osadách panuje čulý stavebný ruch, ubytovne rastú ako huby po daždi. Údolie je elektrifikované, ale elektráreň v Bagarchhape nestíha vyrábať dostatok energie, preto si pri častých výpadkoch musia hotely vyrábať elektrinu samy pomocou kolektorov. Pri Humde míňam miestne letisko s krásnym terminálom, lietadlá tu pristávajú trikrát do týždňa.

Míňam skupinky turistov, je ich čoraz viac a viac. Dávam sa do reči najmä s jedným postarším Austrálčanom, poštárom Tomom Smithom, ktorý ma zahŕňa životnými múdrosťami typu „nikdy nikam nechoď bez uteráku“ a podobne. Zábavný človek.

Na severe nezvykle širokého a rovného údolia medzi Humde a Kresangom sa objavujú krásne zerodované kopce. Prechádzam cez novučičký most, pod ktorým sa krčí starý, drevený. Teraz po ňom chodia zásobovacie karavány.

Po príchode do Manangu sa idem osprchovať. Teplá voda bude až okolo piatej, navyše na ňu čaká asi päťdesiat ubytovaných hostí, ale ja mám zimu rád, som otužilý drsňák a tak idem aj do studenej. Zdá sa mi byť v pohode, osprchujem sa, dojdem na izbu - a asi tri hodiny sa potom rozmrazujem, neviem sa ani pohnúť. Ledva na seba navlečiem všetko oblečenie, čo mám, vrátane spacáku. Asi som unavený viac, ako sa mi zdá a neviem si vyrobiť dostatok tepla. Tri hodiny prosto len tak som, až potom mi začne pracovať telo aj mozog a dokážem sa aspoň vytrepať na poschodie, dať si horúci čaj a veľmi ľahké jedlo. Sýte jedlo do seba dostanem až večer.

6. deň - Manang, aklimatizačný deň

Ráno ma prekvapuje husté sneženie. Chcem si urobiť aklimatizačný výstup, ale všetky chodníky navôkol sú nebezpečne klzké, stretám už dvoch turistov so zlomeninami, tak radšej zostávam v Manangu a vybehnem si aspoň k stupe. Aj tak si mi podarí párkrát pekne ukĺznuť. Sneh je mokrý a po chvíli som celý premočený. Poobede vyspovedám Nepálca s karavánou somárov, hovorí, že v sedle Thorong La - najvyššom bode celého treku - napadalo pol metra snehu. Začínam mať obavy, či sa sedlo bude dať vôbec prejsť.

V Manangu je kino, dnešný program je celkom slušný - Pád do ticha alebo Útek do divočiny. Samé optimistické kúsky, tak ich radšej vynechávam a strávim poobedie v jedálni pri peci. Zima je celkom slušná, vlhkosť zalieza pod kožu. Aspoň že izba je na pomery annapurnského okruhu neobvykle veľká a luxusná, snažím sa tam dosušiť veci, ale nedarí sa.

Tri osemnásťročné Američanky, s ktorými idem už od Bahundandy, majú iba ľahké tenisky a sú kompletne premočené. Napriek tomu uvažujú, že pôjdu radšej cez síce krajšiu, ale podstatne náročnejšiu trasu - cez Tilicho Tal. Bez výbavy, bez stanu, variča, len v rozmočených teniskách. Rozmýšľam, či som ja taký bojazlivý, alebo ony také bláznivé. Pre istotu si ešte dokupujem nepremokavé rukavice asi za euro a impregnáciu na kožené topánky. Voľný deň využívam na servis - zašívam potrhané veci, suším, čo sa dá, podlepujem mapu, mažem topánky...

7. deň - Manang - Yak Kharka

Ráno sa zobúdzam neobvykle skoro, ešte pred východom slnka. Neviem prečo, chcel som si dnes pospať - túra predsa bude krátka a počasie pod psa. Pozriem von a neverím vlastným očiam - krásna čistá obloha. Po týždni mám konečne pekné počasie! Beriem foťák a vybieham na strechu. Neviem sa nabažiť výhľadu na okolité štíty, vlastne ich vidím po prvýkrát! Doteraz boli zahalené v hustých oblakoch, že tam skutočne sú, som vedel iba z rozprávania domácich a skúsenejších turistov.

Tesne pred východom slnka. V pravom hornom roku Annapurna IV (7 525 m), naľavo od nej Annapurna II (7 937 m).

Vidím Annapurny (tie sedemtisícové, jedinú osemtisícovú nie je z tejto strany vidno), Ganggapurna, všetko zahalené v snehu. O šiestej začína vychádzať slnko, pomedzi mraky žiari vrchol Ganggapurny (7 454 m) ako žiarovka.

Rozfúkaný hrebeň Annapurny II (7 937 m) osvetlený vychádzajúcim slnkom.

Rýchlo do seba nahádžem raňajky a o trišvrte na sedem utekám z ubytovne.  Dnes vymieňam svoje obvyklé vysoké tenisky za topánky s pevnou podrážkou. V snehu za s nimi lepšie robí stopa, na druhej strane ma z tvrdých podrážok bolievajú kolená. Uvidíme, čo z toho bude. Náladu mám vynikajúcu, konečne okolo seba vidím to, pre čo som prišiel. Veľhory.

Manang je centrom celého údolia a je primerane tomu veľký. Pri stupe za dedinou sa obzerám a hľadím na širokánske údolie rieky Marsyangdi, na zadymené bralo s Manangom aj na ľadovcové jazierko pod Ganggapurnou. V diaľke občas vykuknú z oblakov sedemtisícovky Annapurna II a IV. Naozaj krásne pohľady.

Vo výške okolo 3 900 metrov sa sneh mení, je ho podstatne viac a je menej mokrý. A netopí sa, teplota je pod nulou. Aj vzduch je suchší ako včera, snáď už konečne prišiel ten studený front a odteraz bude iba pekné počasie. Zrazu ma prekvapí osamelá krava, idúca veľmi cieľavedomo oproti. Ide odnikiaľ nikam, nikde nikto, čo by ju viedol, nikde žiadne hospodárstvo, z ktorého by mohla odísť.

Robím si pár autoportrétov. Dosť mi chýbajú okuliare - jedny som pri páde do rieky stratil, druhé zlomil, a pri snežení v Manangu mi nenapadlo kúpiť si nové. Obloha sa vyjasňuje a ja sa začínam báť snežnej slepoty.

Míňam niekoľko čajovní okupovaných masami turistov. Okolo deviatej sa chodník zaplnil, o desiatej sa už musím pomedzi skupinky prepletať. Občas si pripadám ako v Tatrách. Urobiť fotku bez turistov v zábere začína byť nemožné.

Údolie rieky Ghyanchang. Vzadu vľavo Chulu West (6 419 m), v strede Chulu Central (6 429 m). Vpravo sa v oblakoch skrýva Chulu East.

Dodržiavam 400-metrový aklimatizačný limit a o dvanástej sa skladám v príšerne studenej ubytovni v osade Yak Kharka. Domáci, od ktorého kúpim okuliare, tam odhŕňa sneh lopatou podobnou veslu. Poobede ešte vyjdem o ďalších 200 výškových metrov k osade Ledar, odkiaľ hľadím na vrchol Chulu West. Cestou stretávam Nepálca na koni, ktorým vozí hore do sedla turistov. Má špeciálnu vysokohorskú obuv a bosé nohy...

Ubytovňa v Yak Kharka. Vzadu Annapurna III a Ganggapurna - vrcholy, ktoré ma
budú sprevádzať až do sedla.

8. deň - Yak Kharka - Thorung Phedi

Ráno sa domácim votriem do kuchyne, chcem si pofotiť, ako funguje. Majú zo mňa vyslovene radosť, ale vrodená srdečnosť a pohoda im nedovolí povedať jediné slovíčko výhrady. Varí sa na plyne, ktorý sa v bombách vozí z letiska v Humde. Stromov je v okolí málo, drevo je vzácne, a tak je vyhradené len na kúrenie v piecke v jedálni.

Vyrážam. Ráno som sa nevedel vymotať z tej studenej izby, a tak sa na cestu dostávam spolu so všetkými turistami. Sú ich masy, prirovnanie k tatranským chodníkom už ani nekríva. Na druhom brehu rieky sa každých pár minút spúšťa lavína kamenia a snehu, hluk to robí parádny. Za mostom stúpam do prudšieho kopca a cesta začína byť namáhavá. Musím častejšie oddychovať, tých výškových 50 metrov nie som schopný vyjsť naraz. V búde, ktorá nemá jedinú aspoň približne rovnú stenu, si dávam čaj a pokračujem ďalej. Množstvo turistov vo mne vzbudzuje obavy, či v ubytovni nájdem ešte voľné miesto.

Osadu Thorung Phedi vo výške 4 450 m tvoria iba dve ubytovne, nič viac. Prichádzam pred pol jedenástou, mám more času. Mohol by som síce ešte ísť do strmého stúpania, na konci ktorého je ďalšia ubytovňa, ale je o ďalších 500 metrov vyššie a ja nechcem riskovať, že mi príde zle. Prísne dodržujem 400 výškových metrov denne. Asi robím dobre, v jedálni stretávam partiu Izraelčanov, ktorí to potiahli vyššie, ale hneď ráno museli zostúpiť, lebo im bolo všetkým do jedného zle.

Dostávam dvojposteľovú izbu, ako všade doteraz. Jednoposteľové tu veľmi nevedú. Ubytovňa sa zapĺňa, je takmer na prasknutie. Turisti prichádzajúci okolo tretej už majú smolu, je plno. Okolo štvrtej vidím pri pulte môjho starého známeho, poštára Toma, na prvý pohľad smutného. Nie je voľné, do hornej ubytovne už vyjsť nedokáže, tak mu - samozrejme - ponúkam druhú posteľ v mojej izbe. S radosťou prijíma. Malo to iba jedinú chybičku - chrápal ako drevorubač...

Robím si aklimatizačný výstup a idem sa pozrieť do hornej ubytovne. Aj tam je plno na prasknutie, rovnako, ako u nás dole. Cestou fotím vyhrievajúcich sa Nepálcov a koníky. V snehových pláňach vyzerajú skoro divoko. Tie kone, nie Nepálci...

Večer nás zabáva hrou na gitaru syn majiteľa ubytovne. Je to hotový Bob Marley, imidžom aj hrou. Z ucha mu trčí ceruzka, ktorou ako správny čašník zapisuje objednávky. Podotýkam, že tú ceruzku má V uchu, nie ZA uchom...

Ďalším zaujímavým človekom, ktorého som v Thorong Phedi stretol, bol Jean Francois Meyer. Francúz, ktorý na treku okolo Annapúrn robil sprievodcu Nepálcom z Káthmandu. Zaujímavá situácia... Cez leto pracuje vo svojej počítačovej firme vo Francúzsku, na sezónu chodí robiť sprievodcu do Nepálu.

Je to posledná noc pred výstupom do sedla, vrcholom celej túry Okolo Annapúrn. Objednávam si raňajky na trišvrte na päť a idem spať. Som trochu nervózny, či zajtrajšok zvládnem. Na druhej strane sa teším, to najkrajšie na celej túre ma ešte len čaká.

Pokračovanie (sedlo Thorong La, údolie Kali Gandaki, Pokhara) »

Poznámka: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Čamdže alebo Bagarčhap píšem Chamje a Bagarchhap.