Nepál 2009 • Rafting na rieke Tamur

Skorý návrat z annapurnského okruhu mi dovolil pridať sa k partii Slovákov a skúsiť raft na jednej z najkrajších nepálskych riek, Tamure. Výlet objednávame v známej raftingovej agentúre Ultimate Descents. Tá zabezpečuje rafty, výstroj, ubytovanie i nosičov. Zážitok je tým trochu ukrátený o rozmer „dokázal som to sám“ a posúva sa k prístupu rozmaznaných amerických turistov. Na druhej strane cesta na štart obnáša trojdňový trek po tej časti Himalájí, kam turisti nechodia. Navyše si viac prvé skutočné raftové dobrodružstvo užijem.

Pravdou je, že som v rafte už sedel. Bolo to pred rokom na rieke Trishuli v centrálnom Nepále, a o náročnosti tejto rieky hovorí fakt, že druhý raft obsadili nemeckí dôchodcovia... Niektorým radšej aj zobrali pádla.

Rieka Tamur s obtiažnosťou 3 až 5- sľubuje úplne iný zážitok. Celá expedícia má trvať 10 dní. Prvý deň zaberie letecký presun z Káthmandu do Biratnagaru a osemhodinovú jazdu autobusom do hôr východného Nepálu. Ďalšie tri dni sa trekuje v horách po miestach, kde turistov veľmi nevídajú. Podľa toho aj vyzerá ubytovanie, lodge v oblasti Annapúrn alebo Everestu sú oproti tomu ako Hilton. A nakoniec nás čaká šesť dní divokého raftingu. Kvôli zlej dostupnosti štartového bodu je to najmenej využívaný komerčný rafting v Nepále, ročne tam chodí doslova iba pár expedícií. Čo je fajn.

Celý výlet v skratke: Žltým je jednodenný presun autobusom (100 km), červeným trojdňový treking (40 km)
a modrým rafting na Tamure (120 km). Značky sú noci strávené na expedícii.

Presun na východ

Stretávame sa deň pred odletom v reštaurácii, kde nám Daja, skúsený nepálsky sprievodca a šéf celej expedície vysvetľuje, čo nás čaká. Dozvedáme sa, že budú dva turistické rafty, jeden slovenský a jeden s ruskou posádkou. Nás Slovákov je šesť, Rusi sú traja - Kaťa z Moskvy, Andrej a Renat zo Sibíri.

Slovákov vidím prvýkrát v živote. Je to partia, ktorá chodí raftovať po svetových riekach a užívajú si to. Minulý rok boli na nepálskej Karnali, predtým na Zambezi... Prosto, rafterskí harcovníci. Povzbudzujú ma niekoľkými dobromyseľnými poznámkami o spodných prúdoch a víroch, z ktorých sa nedá vyplávať na hladinu, a po dvoch kolách kukuri rumu s (nepotvrdeným) vysokým obsahom THC ideme do postelí.

Ideový vedúci Roman, Tomáš, Marián, Baška a Muro, dokumentarista expedície.

Ráno sa všetci presúvame na letisko a odlietame. V Biratnagare je príšerne teplo a vysoká vlhkosť vzduchu. Letisko je organizované veľmi zvláštne, autobus nemôže prísť pre nás k príletovej hale, ale čaká asi o kilometer ďalej. Všetky veci tak nakladáme na rikše a peši ho ideme hľadať. Každému je jedno, či sa mu naložila batožina, ale o kartóny s pivom sa zaujímajú všetci do jedného...

Autobus s naloženými raftami a všetkou potrebnou výbavou prišiel z Káthmandu už deň predtým po vlastnej osi. Nasadáme doňho a cez husto obývanú nížinu mierime na sever. Za Dharanom začínajú serpentíny a stúpame do hôr.

Každé nepálske auto väčšie ako mikrobus má jednu veľmi podstatnú vec - procesor na melodické trúbenie. Je to základná výbava každého autobusu alebo nákladného auta. Autobus s obyčajným klaksónom - takým ako u nás - je v Nepále skutočná hanba. Procesor má štyridsať rôznych predvolených trúbení a vodič ich naozaj každých pár minút poctivo prepína.

Východná časť Nepálu je prevažne hinduistická, na rozdiel od buddhistického severu ovplyvneného Tibetom. Práve prebieha najväčší hinduistický sviatok, a tak sú dokonca dovolené aj hazardné hry. Pri občasných zastávkach vystupujeme z autobusu a pridávame sa k tipujúcim. Vôbec nevadí, že princíp hry nepoznáme, Nepálci sú dobre naladení a šou robia poriadnu.

Večer prichádzame do Basantapuru. Cesta tu končí, odtiaľto ideme po svojich. Pri večeri má Rus Andrej pomerne presvedčivý monológ na tému „ako slovanské národy chodia s prosíkom žiadať Matičku Rus o ochranu“. Páči sa mi jeho vlastenectvo, ktoré my, Slováci, nemáme, ale aj tak idem radšej spať.

Púšťame sa na túru

Na druhý deň vstávam skoro, tak ako som zvyknutý, ale nie je mi to nič platné, všetci ostatní ešte spia. Vyrážame až pred pol desiatou, tak využívam čas a fotím si miestne deti, ktoré so smiechom pózujú a predvádzajú sa.

Chodník vedie po ceste, z ktorej sa po chvíli odpájame a stúpame do kopca. Výhľady sú slušné, cestu lemujú stohy so zásobami dreva na zimu. Okoloidúci domorodci sú veľmi priateľskí a veľmi usmievaví, všetci do jedného spínajú ruky a s miernym úklonom nás zdravia „Namasté!“.

Baša skúša miestnu špecialitu, desaťmetrovú bambusovú hojdačku. Jej výkon však nedosahuje ani úroveň miestnych najmenších detí, hojdá sa ledva meter nad zemou... Stúpame do kopca a mňa trochu prekvapí asi sedemročný chlapec s poriadnym nákladom na hlave.

Cesta vedie po hrebeni, ponad ktorý vietor prefukuje mraky. Je to trochu ako v rozprávke, naľavo od hrebeňa mrak, nevidno ani na krok, napravo krásne jasno a modrá obloha. Občas sa v tej zamračenej časti vynárajú v diaľke špičky hôr, ktoré vzápätí miznú. Ani sa nestihnem opýtať, čo za vrchol to bol... Spoznávam jedine Makalu.

Chodník, klasická turistická hrebeňovka, vedie cez rododendronový les a je plný krátkych stúpaní a klesaní. Z času na čas sa otvárajú výhľady, z času na čas kvôli stromom nevidíme vôbec nič. Les postupne hustne do pralesa. Túry cez les inak vyslovene nemám rád, ale táto je zaujímavá a pekná, baví ma. Možno aj preto, že sa občas strieda s otvorenými úsekmi.

Zastavujeme sa najesť v niečom, čo ťažko nazvať reštauráciou. Skôr mi to pripadá, že sme sa jednoducho niekomu votreli do kuchyne - samozrejme nám to vybavili sprievodcovia. Nakoniec usudzujem, že to predsa len reštaurácia bude, pri stene je niekoľko klasických plastových prepraviek s kokakolou a fantou a pár plechoviek s pivom. Domáca nám jedlo pripravuje na domácej hlinenej peci s dierou uprostred. Porcie rozdeľuje na taniere položené na dlážke z udupanej hliny. Ale nikomu z nás to ani najmenej nevadí.

Pokračujeme ďalej, vchádzame do dediny, kde práve prebieha nejaká miestna slávnosť. Všetci sedia okolo jedinej väčšej plochy, asi miestne námestie. Dorast sa stará o zábavu v podobe tanca a spevu. Veľmi jednoduché, veľmi milé. Za domami nachádzam nepálsku bambusovú hojdačku, dvaja asi osemroční výrastkovia mi predvádzajú, ako sa na nej správne húpe. Lietajú tak do 7-8-metrovej výšky, ozaj sa o nich bojím. Robím pár fotiek, aby som mohol odprezentovať Baške, kterak houpačku užívati. Tá sa zatiaľ venuje všetkému, čo je malé a zlaté, neujde jej žiadne kuriatko ani kozliatko, čo po ceste stretneme. Myslím, že odvtedy všetky nepálske sliepky a kozy strašia svoje mladé vetou „A keď nebudete poslúchať, príde Baša!“

Prichádzame do cieľa, do búdy, v ktorej strávime dnešnú noc. Veľkú dôveru nevzbudzuje, priečelie je obité plechom a začadené dymom. Izby sú tmavé, bez okien, aj cez deň treba používať čelovku. Steny majú krásne tapety zo starých novín. Nad nami na druhom poschodí bývajú domáci, aby sa neprášilo z dreveného stropu, keď po ňom chodia, je zospodu natiahnutá igelitová plachta. Izba je vysoká asi meter a pol, drevené trámy ju ešte znižujú. Ale podstatné je, že sa tu dá spať.

Didi, domáca pani, varí na hlinenej peci. Neviem pochopiť, ako na tak jednoduchom a málo výkonnom sporáku dokáže pripraviť jedlo pre také množstvo ľudí. Riady sa umývajú na drevenom pultíku, ktorý trčí do ulice, vodou z hliníkových džbánov. Väčšinou studenou, lebo teplá padla za obeť neustálym požiadavkám na čaj.

Večer nám domáci pripravia kultúrny program, zatancujú, vykešujú a všetci sú spokojní. Popíjame rakši, domáci alkohol, ktoré stojí bagateľ - za tri džbány platíme 20 rupií (10 centov). Za 50 rupií ešte kupujem plechový hrnček, aby som mal z čoho na rieke piť.

Vo výške 3 000 metrov

Druhý deň nás víta krásnou panorámou masívu s osemtisícovkou Makalu (8 481 m). Rýchlo sa však dvíha opar a po hodine masív mizne, vidieť sú iba špičky vrcholov. Raňajšie slnko sa opiera do vlhkého dreva a odparuje vodu z lavíc.

Pohybujeme sa v oblasti, kde nie sú žiadne cesty, ale domáci sa snažia a budujú úseky, ktoré sa neskôr spoja do jedného súvislého celku a odľahlú oblasť spoja s civilizáciou. Sľubujú si od toho podstatne ľahšie zásobovanie a najmä prílev turistov.

Z času na čas musíme obchádzať veľké diery cez celú širku cesty, pričom v strede je ostrovček nezarovnanej hliny. Dôvod ani zmysel jamy aj ostrovčeku spočiatku nechápem, neskôr mi ho domáci vysvetľujú - veľké skaly sa z cesty odstrániť nedajú, preto sa pred nimi vykope jama a skala sa do nej zvalí. Teraz je však po monzúnovom období a jamy sú plné vody, treba chvíľu počkať a jamy dokončiť.

Krajina aj počasie sú stále rovnaké. Rododendronový les striedajú výhľady, na severovýchode sa z času na čas objavuje Makalu. Chvíľu prší, chvíľu vykukuje slnko, chvíľu ideme v mraku. Okolo jedenástej sa zastavujeme na obed v Goupha Pokhari, krásnej dedinke na hrebeni vo výške takmer 3 000 metrov, kde dokonca objavujeme veľkú mapu oblasti. Na severozápade je stále vidno Makalu, Kančendžonga na severozápade sa bohužiaľ schováva v mrakoch.

Organizácia celej expedície je jednoduchá. Skoro ráno vyrážajú nosiči s nákladom - zásobami potravín, raftami, našimi vecami. My si nesieme iba veci potrebné na túru - vodu, bundu, foťák. Ak sa my, turisti, potrháme do viacerých skupiniek, každú z nich sprevádza minimálne jeden sprievodca. Tí vedia, kade treba ísť (niekedy sa tých chodníkov postretáva celkom dosť), na ktorých miestach sa obeduje a kde sa spí.

Sprievodcovia sú z káthmandskej agentúry, trávia večery s nami a spia v rovnakej ubytovni, kde my. Nosiči sú lokálni, najatí agentúrou, a majú svojho predáka. Jedlo aj prespanie si vybavujú sami, ale vždy v rovnakej dedine, ako spíme aj my. V podstate ich celý čas nevidíme, iba v jediný deň sme ich ich po ceste dobehli. Terén bol pre nich s veľkým a ťažkým nákladom pomerne náročný a to ich spomaľovalo. Ostré stúpania sa striedali so šmykľavými klesaniami, často po veľmi úzkych chodníkoch v pralese. Niekedy skutočne nechápem, ako to tí ľudia zvládnu, najmä chlapík, ktorý niesol oceľovú konštrukciu pre kuchynský raft. Nielenže na chrbte vláčil tak sto kíl, ale s nadrozmerným nákladom prechádzal cez miesta, kde som sa ledva predral ja. Napríklad cez roklinku širokú asi trišvrte metra, nad ktorou bol spadnutý strom, že som sa musel prikrčiť. Škoda, že som ho dobehol až neskôr.

Krajina, cez ktorú prechádzame, je obývaná riedko, ale všade. Obľúbený nepálsky šport „osamotený domček na kopci“ je vidno na každom kroku. Páči sa mi, ako si miestni dokážu ozdobiť veci a domy aj s tým minimom prostriedkov a príležitostí, ktoré na to majú. Stačia im na to kvety nastrkané do popraskanej steny hlineného domu.

Druhú noc na treku spíme na mieste, odkiaľ je nádherný výhľad na Jannu (7 710 m), „predkopec“ osemtisícovej Kančendžongy. Tú bohužiaľ nie je vidno, schováva ju zalesnený hrebeň neďaleko nás. Ale aj Jannu je zaujímavý vrch. Má tvar muža sediaceho na kresle s rukami na opierkach. Vďaka svojmu tvaru je jeho vrchol veľmi ťažko prístupný. Je to jedna z najťažších sedemtisícoviek vôbec, náročnosťou predčí aj niektoré osemtisícovky. Výškou je až 32. na svete, obtiažnosťou však patrí medzi prvých desať.

Tretí deň treku je najkratší, trvá iba pár hodín, kým dôjdeme do Dobhanu k rieke Tamur. Zisťujem, že mám málo miesta na karte a jedna z batérií, ktoré som si zobral ako zásobu do fotoaparátu, je vybitá. Takže mažem kopec fotiek aj z treku okolo Annapúrn a batérie šetrím, ako sa dá. Fotím len sporadicky, ale rad školákov pred latrínou počas prestávky si nenechám ujsť. Asi mali bohatú mliečnu desiatu...

V Dobhane pod mostom je dlhá piesočná pláž, náš prvý tábor. Okamžite sa stávame miestnou atrakciou, most sa postupne plní domorodcami, urobili si kino. Do večera sa balkón úplne zaplní, voľné miesta zostanú len na prízemí na druhom brehu rieky. Z ideologického vedúceho zájazdu Romana sa stáva rozžiarená morská panna. Príchodom k Tamuru sa mu na tvár nalepil úsmev, ktorý nezliezol až do konca raftu.

Postupne sa tu všetci zliezame, nosiči, sprievodcovia i turisti. Využívam to a robím skupinovú fotku takmer kompletnej zostavy, ktorá sa kvôli deviatim turistom trepala tri dni cez hory k Tamuru. Osem sprievodcov (dvaja práve odbehli po vodu), 32 nosičov, 6 Slovákov, 3 Rusi. Dokopy 49 kúskov.

Sprievodcovia rozkladajú kuchyňu a pripravujú obed. Nám turistom je zverená veľmi zodpovedná a náročná úloha stavania stanov. Aby sme to nemali také ľahké, tak stanové tyčky nesedia nikomu a stabilita klasických áčkových stanov nie je zrovna najvyššia. Všetci si pochutnáme na obede a k sklamaniu neplatiacich divákov sa ukladáme na poobedného šlofíka.

Večer ešte prebehne mužská súťaž o najlepšie svietiacu čelovku, v ktorej so svojou novou Petzl Tikka očakávam jasné víťazstvo. Veď mi dosvieti takmer doprostred mosta! Kocúra mi vytrie Muro, ktorý vyťahuje svoju čelovku za pár euro z Lidlu a divákom na druhom brehu zabezpečuje návštevu očného lekára. Myslím, že niektorí majú sietnicu poškodenú dodnes...

Na vode

Líham si spať a rozmýšľam, čo ma zajtra na vode čaká, ako to zvládnem a či sa s problémami popasujem ako ozajstný chlap. Skutočnosť je však menej prozaická, v noci dostanem príšernú hnačku. Zelenina umývaná vodou z rieky nie je úplne kompatibilná s mojim žalúdkom a tak noc trávim pobehovaním medzi stanom a táborovým záchodom. Ráno mám vysokú horúčku, našťastie nemám teplomer, ktorým by som si ju zmeral, a tak to prehlasujem len za prechodne zvýšenú teplotu. Ale z prvého dňa raftingu nemám vôbec nič, len si tak žijem a nevnímam okolie.

Tomáš je na tom - zdá sa - ešte horšie. Ledva sa hýbe. Na rannom brífingu, kde nám sprievodcovia vysvetľujú, ako sa zachovať v kritických situáciách, sa len obaja tupo pozeráme okolo seba a zháňame sa po skrytých zásobách čierneho uhlia. Tesne pred odrazením od brehu skúšam niečo tradičnejšie a asi dvadsať minút do seba súkam jeden banán. Konečne vo mne ostane.

Jediné, čo mi z tohto rána utkvelo v pamäti, je prednáška usmievavého záchranného kajakára Krišnu. Vysveľuje nám, čo robí záchranár, keď padneme do vody. Do konca života si budem pamätať jeho povinnosť číslo jedna - usmievať sa, usmievať sa a zasa usmievať sa! Musí z neho sršať optimizmus a dobrá nálada, aby bol topiaci sa chudák pozitívne motivovaný. Všetko nám rovno aj pantomimicky predvádza, imaginárnym pádlom nasmeruje imaginárny kajak k imaginárnej obeti a skutočne - úsmev mu z tváre neschádza! Nakoniec, vydrží mu to až do konca raftu... Myslím, že z celého obdobia nemám jedinú fotku, na ktorej by sa neusmieval, neškeril alebo nerobil nejakú opičku.

Pozerám na spenenú vodu a nie je mi úplne jasné, kade chceme ísť. Ako rafterský nováčik mám silný dojem, že do takýchto perejí sa nedá ani odštartovať, nutne musíme skončiť vo vode. Nakoniec to bolo to jednoduchšie.

Člny sú šesťmiestne, v strede máme naložené vaky s našimi vecami a stanmi. Prechádzame niekoľkými perejami, ktoré si však vôbec nepamätám, tak mi je zle. Je mi to trochu ľúto, pretože je to jeden z najzaujímavejších a najnáročnejších úsekov celého raftu. Pred niekoľkými perejami zastavujeme, zdajú sa byť pre našu oslabenú posádku ťažké. Nakoniec všetky prechádzame, okrem jedného asi stometrového úseku, ktorý obchádzame po brehu. Aj tak nám spustenie raftov trvá vyše hodiny. Správa o troch člnoch na rieke nás ďaleko predbieha, a tak sú tie zaujímavejšie úseky lemované prizerajúcimi sa Nepálcami.

Večer už trochu začínam vnímať dianie okolo seba, udržal som v sebe všetky tri banány, čo som počas dňa zjedol. Až teraz pre mňa začína skutočný raft, všímam si veci okolo seba a uvádzam do chodu mozog. Za celý deň som urobil asi dve fotky, nevládal som udržať foťák.

Raňajky varia sprievodcovia a sú zakaždým vyslovene chutné. Pripravujú švédske stoly, na ktorých nechýbajú tousty, nakrájané ovocie, palacinky... Stoly tvoria plastové tabule a stoja na vedrách naplnených vodou z rieky. O kus ďalej je „umývačka“ na riad. Umývanie spočíva v tom, že si každý po dojedení svoj tanier alebo pohár vymáča postupne vo všetkých štyroch lavóroch s vodou, pričom v posledných dvoch je aj trochu saponátu, aby sa nepovedalo. „Umytý“ riad sa nechá odtiecť v plachte natiahnutej medzi štyrmi veslami nad sudom. Vždy je okolo toho dobrá nálada.

Hlavný kuchár je Lama (na fotke nižšie v modrých plavkách), ktorý sa vždy motá v blízkosti plynových varičov. S varením mu pomáha niektorý z ostatných sprievodcov. Ďalší krájajú ovocie a zeleninu na šaláty na studený obed, pravidelne sa striedajú.

Na varenie a čaj berú vodu z rieky, ktorú dezinfikujú tabletami. Tousty pripravujú zaujímavou technológiou, najprv na panvici spália pár kúskov chleba, až na tom opekajú samotné tousty. Prečo zrovna takto - netuším, chutí to však vynikajúco.

Takýchto receptov mali v zásobe veľa. Napríklad každý deň ráno aj večer boli zemiaky, ako jedna z možností švédskeho stola. Za celý čas však neboli ani dvakrát pripravené rovnako! Raz boli pomaly opekané v šupke, potom hranolky zmiešané s vajcom, inokedy uvarené s cibuľou a korením alebo nakrájané na malé kocky a prudko opečené s nejakou zeleninou... a kopec ďalších spôsobov, ktoré som nepostrehol. Zakaždým boli vynikajúce a vždy chutili úplne inak! Musím povedať, že kuchyňa bola síce poľná, ale pre mňa to bol gurmánsky zážitok. Keby v akejkoľvek bratislavskej reštaurácii varili tak, ako títo chalani na rafte, tak inde ani nejedávam.

Ak máme tábor v blízkosti nejakej dediny, na kraji sa vždy vytvorí hlúčik detí, ktoré nás pozorujú. Sme pre nich kino, vítané spestrenie každodennej rutiny. Sprievodcovia im ráno automaticky rozdávajú zvyšky nezjedených potravín. Je mi to sympatické.

Skupinky očumovačov na kraji tábora sú zábavané. V jeden večer prichádza k ohňu Rus Renat, krútiac hlavou, že na záchod sa nedá ísť, lebo sa pred ním usadila partia deciek a upreto pozorujú každého, kto sa odváži tam ísť. Veselé.

Na vode sú naši sprievodcovia ako doma. Je vidieť, že rieku majú radi a užívajú si ju. Zložitými perejami nás prevádzajú bez prevrátenia, iba raz sa stalo, že sme na dlhom a náročnom úseku stratili kormidelníka. Sú zodpovední, pred ťažkými úsekmi zastavujeme a hľadáme najlepšiu cestu. Nikdy sa to nezaobíde bez vtípkov Krišnu, záchranného kajakára a šaša našej expedície.

Občas sa nechávam vysadiť na breh, aby som mohol urobiť fotky z akcie, čím pekne leziem na nervy zvyšku posádky i sprievodcom. Tvárim sa však uvoľnene a predstieram, že to nevidím. Tie fotky mi za to stoja, aj keď nie sú zrovna z tých najdivokejších úsekov. Dobre sa pozerá na raft s naloženou kuchyňou, pre nich je každá perej malá, všetky prechádzajú elegantne a bez zaváhania.

Celý náš konvoj pozostáva zo šiestich lodí. Dva rafty sú obsadené nami turistami, tretí raft je „kuchynský“, vezie zásoby jedla, hrnce, variče a táborovú výbavu. Je vystužený oceľovou konštrukciou a je to tak trochu tank, ťažký a stabilný. Perejami prechádza ako nôž cez maslo. Zvyšné tri lode sú záchranné kajaky, zvyčajne v nich sedia Lama, Krišna a James. Pri ťažších perejách idú dopredu, signalizujú raftom najlepšiu možnosť prejazdu perejami. Ak sa náhodou rafty prevrátia alebo z nich niekto vypadne, utekajú ho zachrániť a doviezť na breh.

Celý náš konvoj po obede. Dva turistické rafty a jeden kuchynský, plus tri záchranné kajaky.

Tamur je divoká rieka a tento rok má veľa vody, čo je - vraj - dobre. Voda tak nekopíruje každý kameň na dne a je pokojnejšia. Pravdupovediac, mne až tak veľmi pokojnená nepripadá, občas sa tej vody napijem dosť. Ale za ten pocit, keď musíme rozpádlovať čln na čo najvyššiu rýchlosť, aby sme cez zložitú perej len energicky preleteli, to stojí. Endorfíny sa po dobre vykonanej práci vylučujú často. Na Tamure sa každý rok niekto utopí, tak mám pred riekou veľký rešpekt a do bodky plním všetko, čo mi prikážu. Často sa stáva, že dravá rieka podmyje svah, ten sa do nej zrúti a zmení koryto. Vtedy sa robia obhliadky perejí obzvlášť pozorne.

Geronimo, ako sme si pracovne pomenovali kormidelníka raftu s Rusmi, je dosť osobitá postavička. Na hlave má večne nasadený kovbojský klobúk, v kombinácii s jeho indiánskymi rysmi a flanelovou košeľou má človek občas pocit, že si pomýlil svetadiel aj storočie. Večer pri ohni väčšinou mlčí, ale keď niečo povie, má to hlavu a pätu. Vždy si svoju prácu urobí bez rečí, a ako jediný z nepálskych sprievodcov sa zaujíma aj o turistov. Už po dvoch hodinách na vode všetky kormidelnícke pokyny dáva v ruštine.

Na jednom úseku ku koncu raftingu ho na čln dostávame ako kormidelníka. Samozrejme, ako prvé sa nás pýta na pokyny v slovenčine. A samozrejme, že ako prvé ho naučíme pokyn „Dopredu, kokoti!“ ako ekvivalent anglického „forward“. Chcel by som byť pri tom, keď takto zavelí nejakej nič netušiacej slovenskej posádke v snahe o prekvapenie znalosťou slovenčiny...

Horný úsek Tamuru je plný dravých perejí, striedajúcich sa s pokojnejšími úsekmi, kde sa dá odýchnuť. Kvôli hnačke a teplote som si z neho však užil iba druhý deň, kde už bolo toho pokoja trochu viac. Na vodu vyrážame okolo desiatej, asi o dvanástej si dávame prestávku na studený obed. Sprievodcovia stavajú stoly a pootvárajú hrnce s jedlom, ktoré pripravili ešte ráno. Je pohoda, a ja prosím nášho smieška Krišnu, ktorý je za každú podvratnú akciu, aby mi urobil zopár eskimákov za účelom fotodokumentácie. Samozrejme sa nenechá dlho prosiť, má vodu rád a nevynechá žiadnu príležitosť sa v nej vyblázniť. Bohužiaľ, ako som neskôr zistil, sa mi do filtra dostala voda a všetky fotky z tej série boli nepoužiteľné. Ale vyškereného Krišnu mám!

Deň na vode končí okolo piatej, keď vyťahujeme rafty na breh a staviame tábor. Ten sa vždy robí na piesočných plážach naplavených v ohybe rieky. Sprievodcovia pripravujú kuchyňu a vykladajú veci. Na rozdiel od nás spia iba pod prístreškom zostrojeným z člna podopretého veslami. James, jeden zo sprievodcov, odchádza za tábor vykopať jamu na latrínu. My zatiaľ staviame stany, pred ktoré nám po zotmení James rozkladá pouličné osvetlenie - igelitové vrecká naplnené pieskom a so zapichnutou sviečkou. Veľmi jednoduché, veľmi funkčné.

Už som zasa vo forme, ráno vstávam pred svitaním... ale nie som prvý hore! Sprievodcovia Surem a James už meditujú na brehu rieky. Ako sa dozvedám, robia tak každé ráno.

Sprievodca James je tiež dobrý člen. Už letmý pohľad na jeho farbu dáva vedieť, že to nebude zrovna nepálsky sprievodca. Je z Nového Zélandu a do Tibetu a Nepálu prišiel meditovať. Po pol roku sa rozhodol si trochu privyrobiť a zamestnal sa ako záchranný kajakár v agentúre Ultimate Descents. Príde mi to celkom zaujímavé, obyčajne si chodia ľudia zo strednej Ázie privyrábať (trebárs) na Nový Zéland, ale James sa zjavne rozhodol ísť proti prúdu... Inak sa zdá, že nepálski sprievodcovia ho medzi seba celkom neberú, stále majú pripomienky k jeho práci a občas si všimnem, ako na neho zazerajú. Celkom by ma zaujímalo, nakoľko je tá nevraživosť spôsobená proste len tým, že je biely a v podstate im berie robotu, a nakoľko za to ozaj môže jeho lenivosť. Sám to neviem posúdiť, asi sa to nikdy nedozviem.

Chleba je už pomenej a ten, čo zostal, je od vlhkosti trochu plesnivý, preto Lama robí na raňajky palacinky. Všetci z toho majú dobrú náladu. Na kamenistej pláži vidím Geronima stavať kamenných mužíkov z oblých kameňov, ktoré zdanlivo popierajú gravitáciu. Učí ma nájsť v kameňoch jemné priehlbinky a pomocou nich celú plastiku vyvážiť. Staviam svojho prvého „antigravitačného“ mužíka! Je síce iba zo štyroch kameňov, ale mne sa aj tak páči a teším sa z neho. Buddhisti veria, že duša sa po smrti vráti na miesta, kde ich postavili.

Pomalá voda

Na tretí deň sa dostávame k strednej časti rieky, voda je pomalá, perejí málo. Muro znaleckým hlasom prenesie „To je ale olej,“ na čo mu všetci súhlasne prikyvujú a pridávajú poznámky ako „v takom oleji aj spať môžeš“ a podobne. Je mi to divné, žiadny olej ani inú ekologickú katastrofu okolo seba nevidím, ale ako správny drsný rafter prikyvujem tiež. Až večer pri ohni sa dozvedám, že olej je vo vodáckej hantírke presne tá pomalá a nudná rieka, po ktorej sme dnes išli, pereje nás prebúdzali len občas.

Na voľnejších úsekoch záchranní kajakári blbli na vlnách rieky. My sme im len tíško závideli, na našich raftových autobusoch to bola nuda na zbláznenie. Našťastie je sa aspoň na čo pozerať. Plavíme sa popod most, po ktorom by som asi nešiel. Drevené priečky boli povypadávané, občas boli pretrhnuté aj nosné laná. Rozmýšľam, či za stav mostu môže počasie - silná víchrica alebo prívalové dažde, alebo len jednoducho schátral. Dúfam, že to prvé, príde mi to ako škoda energie a peňazí, nechať takú - na miestne pomery veľkú a drahú stavbu - spustnúť.

Na náplavoch v ohyboch rieky sa vytvárajú úrodné polostrovčeky, na ktorých domáci pestujú ryžu a sušia ryžové steblá. V pozadí ako z jediného miesta na rieke vidíme masív s treťou najvyššou horou sveta Kančendžongou (8 586 m). Šéf expedície Daja nás púšťa do vody, tak si trochu zaskáčeme. Sám zostáva na rafte a má všetko pod kontrolou. O niekoľko kilometrov nižšie na brehu prebieha obeta pri príležitosti hinduistického sviatku.

Tábor staviame na dlhej piesočnatej kose v ľudnatejšej oblasti, v okolí je niekoľko chodníkov, z ktorých nás pozorujú okoloidúci. Plavba po vode je fajn, ale už mi trochu chýba viac aktívneho pohybu. Ráno vstávam o chvíľu skôr a vybieham na priľahlý kopček. Som ešte z annapurnského okruhu aklimatizovaný na vyššie nadmorské výšky a moja krv je pripravená na transport väčšieho množstva kyslíku. Do kopca stúpam takmer behom, ale aj tak sa ledva zadýcham. Vynikajúci pocit.

Fotím si prebúdzajúci sa tábor, mám ho odtiaľto ako na dlani. V ľavej časti sú postavené stany, z ktorých sa práve trúsia prebúdzajúci sa turisti. Pred nimi sú na kope o pádlo prichytené záchranné vesty a prilby. Napravo od stanov je poľná kuchyňa a sudy na zásoby, za nimi sú už len prístrešky z raftov pre sprievodcov. Latrína so zástenou je ešte asi o tridsať metrov ďalej, jeden zo sprievodcov jamu pri odchode vždy zahádže pieskom.

Pri raňajkách nám Daja predvádza výňatky z jeho obľúbeného seriálu Tom a Jerry. Pobehuje po pláži, hádže sa do piesku, mätá sa v ňom... Je to celkom zábavné. A vraj - šéf expedície...

Rieka začína byť trocha živšia, je plná prítokov. V miestach, kde ústia do rieky, postavili domáci dômyselné pasce na ryby. Netreba sa o ne nijako starať, ráno sú plné, ryby do nich naskáču samé. Na brehu stretávame rybárov, kupujeme od nich pár pstruhov, ktoré nám sprievodcovia pripravia na večeru. Míňame miestnu kompu - kanoe vydlabané a vypálene z kmeňa jediného stromu, ktoré pendluje z jedného brehu rieky na druhý a preváža dedinčanov. Súdiac podľa masy dreva na dne, to „kanoe“ bol skôr pontón a muselo vážiť prinajmenšom tonu.

Dochádzame k mostu pri dedine Mulghat, cez ktorý sme išli hneď prvý deň autobusom z Dharanu. Pristávame pri brehu a ideme doplniť zásoby. Za pár rupií kupujeme niekoľko polmetrových kusov sladkej cukrovej trstiny, ktorá sa po ošúpaní vonkajšej dužiny dá jesť. Pochúťka. Na mieste, kde sme prirazili k brehu, je betónový altánok, ako sa neskôr dozvedáme, je to hinduistické pohrebné miesto na spaľovanie mŕtvych. Náš najbližší tábor bude iba asi kilometer po prúde, za dvoma ohybmi rieky. Nechcem vedieť, čo v tej vode, ktorú budeme piť, pláva...

Blízkosť civilizácie a návšteva dediny nás trochu rozjarí. Sústredenie na rieku poľavuje, sadáme do člnov. Hneď po pár metroch nasledujú jednoduché pereje, v ktorých z člna strácame Mariána. Naštastie je hneď naspäť v lodi.

Budujeme predposledný tábor, tešíme sa na pečenú rybu. Muro s Mariánom kopú okolo ohniska kruhový zákop, v ktorom sa večer pri ohni pekne pousádzame ako do kresiel a večeriame. Ráno tam sprievodcovia spaľujú odpadky, do zákopu si sadajú decká z neďalekej dediny a užívajú si pohodu na západný spôsob.

Deň plný perejí

Na posledný úsek rieky sa tešíme, sprievodcovia sľubujú veľkú zábavu. A naozaj, jedna perej prechádza priamo do druhej, neostáva žiadny čas na oddych. Skúšame ich rátať, a aj keď občas na nejakú zabudneme, pretože už máme starosti s tou nasledujúcou, dostávame sa k číslu 35. Fotiť sa ani nepokúšam, po prvé si to ešte chcem užiť, po druhé už mám málo miesta na pamäťovej karte. Prvý a posledný deň raftingu bol ozajstný sen plný spenených perejí.

Cez krásny kaňon s pokojnou vodou priplávame k sútoku Tamuru s riekou Sun Kosi, kde na piesočných náplavoch staviame posledný tábor. Oblasť je už pomerne husto obývaná, preto nás obklopujú kŕdle detí i dospelých. A ako všetkým nepálskym deťom, ani týmto nechýba pod nosom nevyhnutný sopeľ.

Robíme záverečné fotky kompletnej zostavy na konci raftu. Žiadne straty, žiadne otvorené zlomeniny, úspešný výlet. Naši ruskí priatelia si neodpustia reklamné pútače, čo - pravdupovediac - úplne nechápem.

Stany máme postavené priamo na násype nad sútokom riek, veľmi inšpiratívne miesto. Nostalgický dojem umocňujú clivé melódie z Murovho repertoáru. Trochu mi to pripomína Izraelčanku, čo na flaute vyhrávala horám pod sedlom Thorong La pred dvoma týždňami. Večer sa potiahne dlho do noci, vyzbierame sa na malé všimné pre sprievodcov (nás to dokopy nič nestojí a im to urobí obrovskú radosť) a debatujeme. Kaťa s Geronimom na chvíľu spolu zmiznú kamsi do tmy... Prosto pohoda poslednej táborovej noci.

Uprostred hinduistických osláv

Ráno sa zobúdzame obklopení masou ľudí. Je Dašajn, najväčší hinduistický sviatok, päťdesiat metrov proti prúdu na brehu rieky Sun Kosi prebieha slávnosť s obetovaním zvierat. Podrezávajú niekoľko kôz a ich krv nechávajú tiecť do rieky. Je tam veľa kvetov, ovocia aj zvierat. Všade je plno nestrážených detí, bláznia sa v raftoch vytiahnutých na breh, skáču po nich a šmýkajú sa, ale sprievodcovia im to bez mrknutia oka tolerujú. V Nepále deťom nikdy nič nezakazujú.

Sadáme do raftov a širokým pomalým korytom sa plavíme do cieľa. Začíname byť ako deti, skáčeme do ruského raftu a snažíme sa posádku vyhodiť do vody. Súboj vyzerá dosť bizarne, ruských maladcov s priemernou hmotnosťou asi 110 kíl - z ktorých jeden je zápasník a druhý bývalý vojak - sa snažia do vody dostať dva slovenské komáre, Tomáš a ja. Šesťdesiat kíl živej váhy aj s valaškou. Keď oblapím stehno zápasníka Renata, tak sa mi ruky na druhej strane ledva spoja. Napriek tomu je súboj relatívne úspešný - Andrej skončil vo vode ako prvý, Renat ako druhý, aj keď nás so sebou zobral oboch. Brali to ako zábavu a zjavne sa ani veľmi nebránili, asi si dávali pozor, aby nás omylom nezlomili.

Zastavujeme pri Baraha Chhatra, veľmi významnom hinduistickom posvätnom mieste, jednom zo štyroch v Nepále. Tu sa v jednej zo svojich inkarnácií objavil boh Šiva a v podobe diviaka (Baraha) zvíťazil nad démonom Hiranjakašom, ktorý sa snažil utopiť svet v oceáne. Je to hinduistický ekvivalent biblického príbehu o potope sveta a začal sa práve tu, na brehu rieky Sun Kosi.

Pred historickým chrámom so sochami z piateho storočia je murovaný altánok s Tamalungom, posvätným kameňom veľkosti a tvaru väčšieho bochníka chleba. Má vysoký obsah medi a je príšerne ťažký. Zdvihnúť ho dokážu iba ľudia bez hriechu a každému, kto dokáže trikrát obísť jamu s kameňom v rukách, sa splní želanie. Roman sa vyzúva, vstupuje do jamy levovej a dokazuje nám, že je bez hriechu. Dvíha Tamalung na plece a so zarputilým výrazom v tvári obchádza tri povinné okruhy. Dokázal to! Či je to s tým splneným želaním pravda sa však nepochválil.

Prechádzame sa po dedine, tiahnúcej sa na kopci pozdĺž rieky. Je tu množstvo ľudí, ktorí prišli vzdať hold bohom a oslavovať Dašajn práve sem. Napriek tomu, že takmer nefotím, kartu mám plnú, už nemám ani čo vymazať, aby som mal miesto na ďalšie obrázky. Na terase reštaurácie robím poslednú fotografiu, keď si ju chcem pozrieť, umrie mi aj náhradná batéria a s fotením som skončil definitívne. Dokonale načasované.

Poslednýkrát spúšťame rafty a po pomalej rieke vychádzame z hôr na nížinu. Voda zo Sun Kosi sa odvádza na zavlažovanie širokých úrodných plání, rieka stráca silu aj mohutnosť. Nasadáme do pristaveného autobusu a ideme na letisko. Bohužiaľ, štrajk Nepálcov, ktorému som sa celý čas snažil vyhnúť, ma tu dostihol. Nevieme sa dostať do Biratnagaru, cesty sú zablokované. Skúšame sa premotať po bočných cestách popri zavlažovacích kanáloch - kade miestni chodia na motorkách, my sa pretláčame s veľkým autobusom. Začínam byť trochu nervózny, na druhý deň mi z Káthmandu letí lietadlo do Dílí, ak ho nestihnem, nedostanem sa domov.

Nakoniec všetko šťastne dopadá, o deviatej večer pristávame v Káthmandu. Idem za krajčírom Devom, u ktorého si nechávame vyšiť spomienkové tričká, lúčime sa. Moje prvé skutočné raftové dobrodružstvo končí.

.

Poznámka: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Trišuli alebo Lhoce píšem Trishuli a Lhotse.