Nepál • Poon Hill trek a ľudia v Nepále

Do Nepálu sa chodí predovšetkým za vysokohorskou turistikou, máloktorý Európan tam pôjde na obyčajnú aktívnejšiu dovolenku. Je to škoda, lebo v tejto pre nás exotickej krajine sa dá nájsť množstvo ľahko dostupných a krásnych miest. Poon Hill, vyhliadkový kopec v juhozápadnej časti annapurnského masívu, je vo výške len 3 210 m, celý trek trvá pohodovým tempom tri-štyri dni a obtiažnosťou je na úrovni priemerných tatranských chodníkov. Za odmenu človek dostane nádherný výhľad na osemtisícovky Dhaulágirí a Annapurnu.

Aj nemeckí dôchodcovia už čaro Nepálu odhalili - sú ich plné námestia, výletné raftové člny i trekové chodníky. Jednoducho objavili tú pohodovú stránku pohodového Nepálu, kde sa nemusia podávať výkony, ale bez námahy spoznávať krajina. Čo všetko teda môže priemerný dovolenkár a občasný turista v Nepále vidieť?

Káthmandu

Nenáročná dovolenková turistika začína už v Káthmandu. Pre Európana je to - ako každé ázijské mesto - nová skúsenosť. Zápchy, smog, špina, hluk trúbiacich áut... a usmievaví Nepálci, ktorí si z toho všetkého vôbec nič nerobia. Medzi davmi ľudí sa motajú motorky, autá aj autobusy, ktoré sa navzájom často míňajú doslova o centimetre.

Jednu vec pochopí aj Európan veľmi rýchlo. Trúbenie áut a autobusov nie je to tradičné „uhni, debil“ známe z našich ciest, ale ázijské „dávajte pozor, tu je veľké auto". Ak človek vozidlu neustúpi, nič sa nedeje - autobus, rikša aj motorka bez nejakého náznaku agresivity jednoducho zastaví. Všetci sú navzájom tolerantní a ohľaduplní.

Nie je výnimkou, ak v zápche uprostred mesta dvaja chlapi tlačia krížom cez cestu vozík. Keďže je to do kopca, musia chodiť od kraja po kraj, trvá to asi päť minút. Po celý ten čas autá za nimi stoja. Ak sa vytvorí diera, malé autá alebo motocykle prejdú, ale nikto im nenadáva ani nehrozí päsťou.
A prečo by človek mal všetok ten unavujúci hluk a davy ľudí absolvovať? Kvôli obchodíkom plným najrôznejších cetiek, ale najmä ľuďom. Je zábavné pozorovať predavačky, ktoré si v teple pri rozloženom tovare schrupnú, a ešte zábavnejšie sledovať okoloidúcich žobrákov či otrhaných ľudí z najnižšej kasty, ktorý sa nestrážených vecí ani nedotknú.
Najväčšou zábavou je požičať si motorku alebo skúter a vrhnúť sa do riavy nepálskej dopravy. Je to skutočne adrenalín, v našich končinách nepoznaný - tu je totiž prepletanie sa medzi autami aj ľuďmi legálne a relatívne bezpečné. Nielenže sa bežne jazdí aj v protismere, ale častokrát sa človek pri predbiehaní dostane až pred domy na opačnej strane. Premávka je ľavostranná, ale dá sa na to zvyknúť behom pár minút.

Raz sa mi stalo, že som na skútri uviazol v neuveriteľnej zápche na križovatke troch ciest vtesnanej medzi vysoké budovy, kde sa nehýbalo vôbec nič - dokonca ani chodci. Všetci trpezlivo čakali, ako situáciu vyrieši trojica policajtov, ktorí sa zúfalou gestikuláciou snažili premávku obnoviť. Jeden z chodcov, čo (nútene) stál pár minút vedľa mňa, mi pozrel pod prilbu a spýtal sa „Turist?“. Keď som súhlasne prikývol, chvíľu kričal a mával na policajta, ten asi po dvoch minútach pochopil, gestikuláciu zmenil - a predo mnou sa otvoril koridor, cez ktorý som pekne prešiel na druhú stranu križovatky a odfrčal. Za mnou sa koridor zatvoril a zápcha pokračovala vo svojom hlučnom živote. Ako správnemu Slovákovi odchovanému agresívnou dopravou Európy mi trvalo asi päť minút, kým mi došlo, čo sa vlastne odohralo - takýto vzťah majú Nepálci k turistom.

Jednoducho, aj preplnené mesto má veľmi špecifickú a pre našinca úplne novú atmosféru, ktorá rozhodne nenudí. Pravda, je podobná, ako v iných ázijských mestách, napríklad v Dílí alebo Bangkoku, napriek tomu je svojská.

Nagar Kot

Asi 30 kilometrov severovýchodne od mesta je Nagar Kot, miesto, kam chodia oddychovať bohatšie nepálske rodiny. Z Káthmandu sa odchádza hlavným ťahom smerom na Čínu, ale hľadiac na stav a kvalitu cesty sa tomu nechce veriť.

Dá sa tam dostať zložito autobusom alebo jednoduchšie prenajatým taxíkom (pričom treba osloviť priamo taxikára, agentúry si za túto nenáročnú cestu naúčtujú nehorázne peniaze). Ale úplne najlepší nápad je ísť tam prenajatou motorkou alebo skútrom. Prenájom dvoch motoriek na dva dni aj s benzínom stoja menej ako taxík. A človek si tak môže kvôli fotkám zastaviť aj odbočiť, kde chce, pokecať si, s kým sa mu zapáči... a zvyknúť si na všadeprítomných vojakov.

Špecialitou Nepálu je, že vojenské posádky sa budujú na vysokých kopcoch, ktoré sú obyčajne aj turistickými vyhliadkami. Na Nagar Kote má dokonca výcvikové stredisko miestna elitná jednotka Rangers, a tak nie je nič nezvyčajné, že začnú klikovať uprostred cesty medzi stánkami s občerstvením. Dá sa s nimi aj pokecať a vôbec nie sú nahnevaní, keď si ich všetci fotia. Dokonca mávam občas pocit, že to nepálski dôstojníci robia turistom pre radosť.

Zohnať ubytovanie na Nagar Kote nie je vôbec žiadny problém. Západní turisti tam veľmi často nechodia a domácich nie je tak veľa. Ráno treba vstať pred svitaním, z hotelov trvá cesta na vyhliadku asi trištvrtehodinu rýchlej chôdze alebo desať minút na motorke.
Hodinu po východe slnka sa začne z kotliny Káthmandu dvíhať opar, vďaka čomu končeky Himalájí vyzerajú, akoby sa v diaľke vynárali z ničoho. Sú tak vysoko, že sa dajú ľahko prehliadnuť, sú mimo zorného poľa. Človek by ich vôbec v takej výške nečakal.

Cestou naspäť do Káthamandu sa dá krásne pozorovať prebúdzajúci sa Nepál. Zdvíhajúci sa opar, deti tlačiace sa na strechu autobusu, a aj druhú špecialitu Nagar Kotu - obývané zákruty. V každučkej serpentíne je na vonkajšom ohybe zákruty postavený dom, obyčajne čajovňa alebo bufet. Zastavujú sa tam ľudia smerujúci do mesta.

Pohodový Poon Hill trek

Ale trepať sa šesť tisíc kilometrov a neochutnať ani kúsok Himalájí by bol hriech, tak švihom do hôr. Poon Hill trek, krásnu trojdňovú túru, zvládne každý, kto sa aspoň občas prejde po tatranských chodníkoch. S prenajatým nosičom je to skutočne ľahká prechádzka, pritom človek okúsi majestátnosť najväčších hôr na svete a na vlastné oči uvidí niekoľko osemtisícoviek.

Na cestu z Káthamandu do Pokhary si treba naplánovať celý deň. Po ceste sa dá zastaviť na dvojhodinový „raft“ na rieke Trishuli. Nie je to skutočný rafting, len také povozenie sa na člnoch s pádlami. Už spomínaným nemeckým dôchodcom tie pádla radšej ani nerozdávajú a aj tak sa do cieľa dostanú vždy a bez okúpania.

Cesta na samotný trek začína ráno pár kilometrov za Pokharou v Nayapule, kam sa dá z Pokhary priviezť taxíkom za necelú hodinku. Domáci sa určite po ceste pochvália zaujímavo tvarovaným kopcom nazvaným Budhova tvár. Myslím, že je jasné prečo.

V Nayapule vysadí taxík alebo autobus turistov medzi drevenými stánkami natlačenými na okraji cesty. Je tu kopec Nepálcov čakajúcich na príležitosť - dá sa tu prenajať sprievodca alebo nosič. Pri handlovaní sa o cene treba aspoň približne poznať ceny, dajú sa zistiť v hoteloch či cestovných agentúrach v Káthmandu i v Pokhare.

Platí, že miestni nosiči sú vždy lacnejší, ako tí dohodnutí vo väčších mestách, treba však trochu dbať aj na bezpečnosť. Meno nosiča či sprievodcu aj s dohodnutou cenou si treba nechať napísať na kus papiera, najlepšie od nejakej tretej osoby - predavača zo stánku, ktorý ho pozná, alebo vojakom na kontrolnom stanovišti, ktoré je od cesty vzdialené asi 15 minút chôdze. V prípade prenájmu nosiča cez agentúru tieto veci odpadajú - ak niečo zmizne, dá sa sťažovať u nich. Pravdupovediac, nepočul som o prípade, že by nosič zmizol aj s batohom alebo vecami turistov, ale občas sa stane, že odmietne ísť ďalej a turisti si veci musia vláčiť sami.

Po zaregistrovaní sa na kontrolnom stanovisku vedie cesta upraveným chodníkom nad riekou. Je pohodlne široký a dláždený plochými kameňmi, kráča sa po nich podstatne lepšie, ako po nerovných tatranských chodníkoch.

Až po osadu Hille, v ktorej sa dá prespať, je cesta vyslovená prechádzka. Nadmorská výška ani prevýšenia nie sú nijako veľké, výhľady krásne a motivačné. Turistický chodník je zároveň jedinou zásobovacou komunikáciou údolia, preto sa netreba nechať prekvapiť karavánami somárov, po ktorých ostávajú šmykľavé lajná.

Počas sviatku Dašajn sa po chodníku presúvajú aj stáda oviec, ktoré sú podstatne blbšie ako somáre a treba sa im doslova odpratať z cesty.

Na ľavý breh rieky sa prechádza širokým brodom, ktorý je však v období dažďov plný vody, preto je neďaleko pre miestnych postavený závesný most.

Ubytovanie v Hille nie je žiadna hitparáda, dve drevené prične s matracom a vankúš, ale dá sa to vydržať. Vlastný spacák je nevyhnutnosťou pre každého, kto nechce spať pod páchnucimi dekami. Teplú vodu zohrejú domáci na požiadanie a za poplatok.

Za Hille sa chodník začína dvíhať. Obzvlášť výživný je dvojhodinový výšľap na hrebeň, ktorý je v podstate jediným náročným úsekom celého treku. Stúpanie tvorí vyše troch tisíciek schodov, odmenou však sú nádherné výhľady. Prvýkrát sa ukáže aj zasnežený vrchol Južnej Annapurny.

V stúpaní sa človek musí chtiac-nechtiac zamyslieť nad výdržou nepálskych nosičov. Náklady, ktoré nosia na hlavách, majú 50-80 kíl, napriek tomu držia tempo s odľahčenými turistami. A aby si hore v reštaurácii mohli objednať aj kuraciu polievku, nosiči kľudne vynesú aj celý kurník... V šľapkách.

Pomalé tempo výstupu a časté prestávky na oddych sú skvelou príležitosťou na pozorovanie života miestnych ľudí. Sú veľmi komunikatívni, milí a usmievaví. Aj malé deti majú základy angličtiny a dá sa s nimi dorozumieť. Na rovnejších plochách sú postavené typické nepálske hojdačky z bambusu, občas dosahujúce 15-metrové výšky. Neviem, či by som mal odvahu svoje dieťa na takú pustiť...

V tejto oblasti bývajú ľudia vo vápnom natretých domoch z nepálenej tehly. Sú to podstatne teplejšie príbytky ako kamenné domce v údoli Solo Khumbu pod Everestom. Tehla zároveň dovoľuje viac odfláknuť samotnú stavbu, nájsť pravý uhol je skutočná fuška. Väčšina domov je postavená nakrivo. Miestni sa tiež nijako nezdržujú s prístavbami - ak im tehly vyjdú doprostred dverí, skončí uprostred dverí. No problem - to je prístup, na ktorý si jednoducho treba v Nepále zvyknúť.

Po úmornom stúpaní na hrebeň sa za osadou Ban Thanti cesta prehupne do obrovskej vlhkej kotliny plnej rododendronovej džungle. Oproti doterajším chodníkom pomedzi ryžové políčka je to iný svet. Zmení sa aj klíma, v kotline je tak o desať-pätnásť stupňov menej, vlhkosť takmer stopercentná, slnko sa dá iba tušiť.

Mimochodom, rododendron je nepálsky národný strom a rododendronový les je aj na niekoľkých bankovkách.

Druhý deň treku končí na opačnej strane kotliny v osade Ghorepani. Tá je plná nepálskych maoistov aj ich pre Európana absurdného loga. Len podotýkam, že ten hákový kríž nesymbolizuje fašizmus, ale hinduistického boha Brahmu a osvietenie. Zároveň je celá dedina tak trochu russian-friendly...

Je lepšie nezastaviť sa hneď v prvých ubytovniach pod hrebeňom, ale obetovať ešte desať-pätnásť minút a vyjsť až hore. O to dlhšie sa dá pospať na druhý deň ráno a napriek tomu stihnúť východ slnka na vyhliadkovom kopci...

Vyhliadkový kopec Poon Hill

Tak či tak, ráno si treba privstať. Na Poon Hill, vzdialený asi trištvrte hodiny chôdze a tristo výškových metrov, sa chodí obdivovať vychádzajúce slnko. V ubytovniach je obyčajne tabuľka s presným časom východu slnka.

Na kopec sa vyráža naľahko, veci sa nechávajú v ubytovni - okrem turistov, ktorí z Poon Hillu pokračujú na západ do Beni alebo sa túlajú v hustých lesoch na hrebeni. V každom prípade je nevyhnutnou výbavou čelovka. Pre tých, čo prídu na vyhliadku medzi prvými, bude odmenou nezabudnuteľný pohľad na vláčik svetielok tiahnúci sa zďaleka až na Poon Hill.

Masa turistov je daňou za ľahkú dostupnosť miesta s výhľadom na najznámejšie osemtisícovky. V sezóne je kopec naozaj plný, miesto na vyhliadkovej veži si treba vybojovať.

Na severe sa ukáže Dhaulágirí (8 161 m) v celej svojej nádhere aj so sedemtisícovými hrebeňovými vrcholmi Dhaulágirí II až V. Na severovýchode trčí kužeľ Južnej Annapurny (7 219 m) vzdialený len 18 kilometrov. Len o pár kilometrov ďalej je Annapurna I (8 091 m). Napravo od nich trčí ostrý hrebeň posvätnej hory Machhapuchhre (6 997 m), ktorú nikto nikdy nezdolal. Aj keď... občas sa hovorí o dvoch rakúskych horolezcoch, ktorí tam vyliezli bez oficiálneho povolenia a ich výstup teda nie je uznaný.

Dhaulágirí (8 161 m), naľavo sedemtisícové
hrebeňové vrcholy Dhaulágirí II až V.

Vpravo Južná Annapurna (7 219 m),
naľavo od nej Annapurna I (8 091 m).

,

Panoráma s názvami okolitých kopcov umiestnená na vyhliadkovej veži. Užitočná pomôcka.

Pár desiatok minút po východe slnka začínajú cez priesmyk nad Ghorepani lietať lietadlá na linke Jomosom-Pokhara. Raňajšia prevádzka trvá asi do desiatej, potom je kľud a človek sa môže v tichu venovať okolitej krajine a ľuďom. Cestu z Ghorepani do Tatopani lemujú rozostavané ubytovne a políčka aj osamotene rastúce konope siatej. Pre domácich to nie je nič zvláštne, užívanie marihuany aj hašišu je legálne - ale len na náboženské účely.

Lietadlá v priesmyku nad Ghorepani
robia hluk od východu slnka až do desiatej.

Rozostavané ubytovne a trsy konopí - typický
obrázok cesty z Ghorepani do Tatopani.

Chodník sa celý čas zvažuje nadol, nie je nijako náročný, čas sa dá využiť na pozorovanie hrdých a sebavedomých miestnych ľudí. Deti nie sú otravné, nevyžadujú od turistov nijaké pozornosti - ale rýchlo sa učia... Z cukríkov či prepisovačiek majú radosť, najväčšiu zábavu však majú, ak ich človek obdaruje bublifukom. Občas sa však dá naraziť na deti či dospelých, ktorý majú voči cudzincom prirodzenú nedôveru.

Maoisti majú veľkú popularitu najmä na odľahlom vidieku. Ale turistom už nerobia žiadne problémy, aj keď ešte pred pár rokmi by prechod cez priesmyky stál pár stoviek rupií.

Prechod ponad rieku Kali Gandaki je po asi stometrovom závesnom moste. Skaly zosúvajúce sa z protiľahlého svahu ústie mosta zavalili a urobili doňho pár dier, treba si na to dávať pozor. Ale to platí na všetkých nepálskych mostoch, počasie ich dokáže zničiť z jedného dňa na druhý.

 

V Tatopani, kde sa dá prespať, sú teplé pramene (tato - teplý, pani - prameň). Sú hneď pri hlavnej ceste a zvyčajne sú plné ľudí, preto je lepšie chodiť neskôr večer, keď väčšina trekerov už spí. Platí sa symbolické vstupné do pol eura, ale občas sa to dá ukecať.

Pri ceste je stanovište taxíkov, ktorým sa dá odviezť na autobus do Beni. Cesta je zarezaná do rímsy nad riekou, občas je to celkom adrenalín - ale relatívne bezpečný. Náš hinduistický vodič sa pred každým mostom prežehnával, čo síce nevzbudzovalo dôveru, ale nakoniec sme zistili, že mu to prikazuje náboženstvo a nie strach. Ísť túto cestu peši je celkom nuda, je neuveriteľne prašná a bez výhľadov.

Autobusová stanica v Beni je veselé miesto. Je to malé centrum juhozápadnej časti annapurnského masívu a primerane tomu frekventované. A vďaka tomu tam človek stretne domorodcov rôznorodých pováh.

Raz som si tam fotil deti. Jeden chalanisko sa mi infiltroval do každučkej fotky, ktorú som urobil. Zbytočne som sa najprv uistil, že je na opačnom konci dediny - vždy, keď som nakoniec hrajúce sa decká odfotil, bol tam! A vždy sa sebavedomo pozeral priamo do objektívu...

Z autobusovej stanice sa dá turistickou alebo miestnou linkou dostať do Pokhary. Odporúčam miestnu - za prvé je to lacnejšie, za druhé na lokálnych linkách sa môže sedieť aj na streche, čo domáci hojne využívajú. Na turistických sa to nesmie. Na streche si človek s Nepálcami viac pokecá, viac sa dozvie a vždy mám dojem, že na streche som k nim bližšie... Cestou sa dá zakričať na predavača v stánkoch s občerstvením a za pár peňazí kúpiť nejaké občerstvenie. Najnižšia cena, akú som kedy takto dostal za jedno balenie čipsov, bola 5 rupií, čo boli asi 3 centy.

Strecha autobusu je miesto s vysokou fluktuáciou pasažierov. Ľudia sa menia, kecajú, zaujímajú sa... Na streche je jednoducho vždy veselo. Domáci postávajúci popri ceste kývajú, decká pózujú, mamičky ukazujú deti a hlavne - všetci sa usmievajú. Pohoda. Pre toto mám strechu autobusu rád.

Celý Poon Hill trek trvá veľmi miernym tempom dva a pol dňa (asi 35 km chôdze), plus štvrtý deň presun autom do Beni (20 km) a odtiaľ autobusom do Pokhary (75 km). Zdatnejší turisti dokážu spojiť prvé dva dni do jediného, prespať v Ghorepani a na druhý deň v noci už byť v Pokhare. Ale to už je celkom slušný športový výkon.

Pokhara

Je to typické podhorské mesto s výhľadom na celý annapurnský masív. Niečo ako náš Poprad, akurát Pokhara je pekná. Má osobitú atmosféru a je to moje najobľúbenejšie nepálske mesto. Turistická časť je Lakeside na juhozápade, pri jazere Phewa. Hotely sú tu síce drahšie ako ubytovne v centre mesta, ale z ich striech sú nezameniteľné výhľady na celý annapurnský masív, je ako na dlani. Pohľad na Annapurny alebo ostrý skalný špic posvätnej hory Machhapuchhre nikoho nenechá chladným. Taxíkom sa dá odviezť k Devi's fall, roklinu na konci jaskyne, do ktorej sa cez dlhú a úzku trhlinu vlieva z povrchu vodopád.

V Pokhare sa veľmi dobre dá niekoľko dní oddýchnuť. Pohodová atmosféra dáva dňom plynúť len veľmi pomaly, človek si môže požičať čln na jazere Phewa, pomotať sa po meste, po obchodíkoch a maliarskych či kamenárskych dielňach, pozorovať život miestnych ľudí, ktorý je plný pre nás nepochopiteľných momentov.

Napríklad auto naložené tak, že je dvakrát vyššie ako bez nákladu. Navyše navrchu sedí na matracoch človek, ktorý pri brzdení lieta aj s matracmi dopredu-dozadu. Alebo spolujazdec na motorke s dlhým rebríkom na ramene. Niečo vehementne rozprával vodičovi a rozhadzoval rukami, pričom rebrík bol občas krížom cez celú cestu. Nechýbalo veľa a zostrelil by ním niekoľko motocyklistov alebo chodcov, ledva sa stihli uhnúť. Nikto z nich mu však nenadáva ani neukazuje výhražné gestá, pozerajú sa za ním s úsmevom.

Chlapa s rikšou, na ktorej nemal ani jediné rovné koleso, už ani nespomínam. Nepálci sú veľmi družní a priateľskí ľudia. Nemajú problém si s turistami na veľkej tabuli zahrať airhockey či stolný tenis. Vždy s úsmevom.

Neďaleko Pokhary je vyhliadkový kopec Sarangkot, z ktorého sa - rovnako ako z Poon Hillu - chodí obdivovať východ slnka. Dá sa tam dostať taxíkom alebo prenajatým skútrom či motorkou. Z parkoviska to na vyhliadkovú plošinu vedľa vojenskej posádky trvá ešte asi 15-20 minút.

Autobusy do Káthmandu odchádzajú ráno, ale lístky si treba pre istotu kúpiť dopredu v meste. Z autobusovej stanice je vidno takmer každý známejší vrch annapurnského masívu. Vľavo Južná Annapurna (7 219 m), za ňou v diaľke ukrčená jediná osemtisícová Annapurna (na fotografii nižšie sú obe schované za domom), občas označovaná ako Annapurna I (8 091 m), ostrý špic „rybieho chvosta“ Machhapuchhre (6 997 m), posvätnej hory, ktorú nikto nikdy nezdolal, Annapurna III (7 555 m), napravo od širokého údolia Annapurna IV (7 525 m) a Annapurna II (7 937 m), napravo tupý koniec masívu s horou Lamjung (6 983 m). Tohto pohľadu sa nedá prejesť.

Po príjazde z Pokhary do Káthmandu sa občas stane, že turistu síce vysadia len o ulicu ďalej od turistického Thamelu, ale človek má dojem, že sa ocitol v nejakom slume. Netreba sa toho zľaknúť ani zvyšovať hlas na nešťastného vodiča. Všetky švrte sú bezpečné, aj keď na to nevyzerajú. Nepálci jednoducho vôbec neriešia, že by mali turistov vodiť len do tých krajších častí.

Poon Hill trek je ideálna vysokohorská túra pre skalných trekerov, ktorí chcú ukázať rodičom, prečo im hory a viacdňové túry s ruksakom na chrbte tak prirástli k srdcu. Dajú im ochutnať z drsnej majestátnosti hôr, vysokých nadmorských výšok, ale aj pohostinnosti večne usmiatych Nepálcov. A to všetko na relatívne pohodlných a nenáročných chodníkoch, s ľahkou dostupnosťou a reštauráciami rozmiestnenými po každých zhruba dvoch hodinách chôdze.