9. deň - Thorung Phedi - Kagbeni
Ráno sa zobúdzam desať minút pred zvonením budíka. Turistickí sprievodcovia odporúčajú (úplne zbytočne) na túto etapu treku vyrážať už ráno o piatej, takže so svojou záľubou v skorých odchodoch na túru zrazu nie som sám. Pred vstupom na hlavnú dávam prednosť a keď sa v prúde turistov objaví medzierka, zaraďujem sa do davu... Ach jaj.
Hneď po štarte stúpam do prudkého kopca. Pri hornej ubytovni, v mapách označenej ako High camp, sa sklon zmierňuje. Pridávajú sa ďalší turisti, chodník je úzky, začína byť zápcha. Každý má svoje tempo, a keďže sa nedá predbiehať, ide sa tempom najpomalších. Našťastie to netrvá veľmi dlho. Dva a pol kilometra od Thorung Phedi vchádzame do údolia, ktoré akoby vypadlo z učebnice geológie. Oblé, široké asi tristo metrov, po celej dĺžke rovnako hlboké. Takmer vidím, ako sa v ňom zosúva vysokohorský ľadovec a vyrezáva do zeme svoje koryto.
Hneď po štarte stúpam do prudkého kopca. Pri hornej ubytovni, v mapách označenej ako High camp, sa sklon zmierňuje. Pridávajú sa ďalší turisti, chodník je úzky, začína byť zápcha. Každý má svoje tempo, a keďže sa nedá predbiehať, ide sa tempom najpomalších. Našťastie to netrvá veľmi dlho. Dva a pol kilometra od Thorung Phedi vchádzame do údolia, ktoré akoby vypadlo z učebnice geológie. Oblé, široké asi tristo metrov, po celej dĺžke rovnako hlboké. Takmer vidím, ako sa v ňom zosúva vysokohorský ľadovec a vyrezáva do zeme svoje koryto.
Nádhera. Vyliezam na protiľahlý morénový svah, o päťsto metrov ďalej zbadám čajovňu. Som rád, pretože voda mi zmrzla hodinu potom, ako som vyrazil. Pri čajovni má svoju základňu Nepálec s niekoľkými somármi (teraz myslím zvieratá, nie nemeckých turistov), a ponúka odvoz do sedla Thorong La tým, čo nevládzu alebo sú leniví.
Prosto, okruh okolo Annapúrn prejde úplne každý, kto má dosť peňazí, nemusí byť ani turisticky zdatný. Spáva sa v ubytovniach, stravuje v reštauráciách, o tieto veci sa starať nikto nemusí. Dá sa prenajať sprievodca, ak človek nechce vláčiť ťažký vak, prenajme si nosiča, a ak sa mu dokonca nechce ani ísť po vlastných, prenajme si koňa či somára. Ostáva mu už len dýchať, a aj keď to v tejto výške ozaj nie je najľahšia činnosť, zvládne ju každý.
Terén je členitý a plný horizontov, za každým už-už očakávam sedlo, ale vynára sa len ďalšie stúpanie. Je to trochu náročnejšie na psychiku, ale okolité hory motivujú dostatočne.
Nadmorská výška je už cez 5 000 metrov a kyslík začína chýbať. Dvadsaťkilový ruksak má minimálne tonu, každých desať krokov zastavujem, lapám po dychu a tvárim sa, že fotím. Vlastne, väčšina ľudí postáva na chodníku alebo popri ňom a emuluje rôzne činnosti, aby to nevyzeralo, že nevládzu. Jeden si šnuruje topánky, druhý napráva paličku, tretí sa už asi piatykrát krémuje...
Som v sedle! Po štyri a pol hodinovom výšľape a vyše šiestich kilometroch chôdze som sa dostal do sedla Thorong La vo výške 5 416 metrov. V živote som vyššie nebol! Takže si okrem návštevy veľhôr môžem odfajknúť aj športový výkon.
V sedle fúka skutočne silný a studený vietor. Domorodec v čajovni hovorí, že ešte včera večer bolo snehu vyše kolien, ale ten príšerný vietor ho vyfúkal preč. Obliekam si všetko, čo mám, ale aj tak to nestačí. Radšej rýchlo pokračujem ďalej, neviem sa dočkať zostupu do nádherného, ale suchého údolia Dolného Mustangu.
Zo zostupu sa po pár minútach stáva nočná mora. Sneh je mokrý, na kameňoch a chodníku je čistý ľad. V niektorých úsekoch sa ľadu nedá vyhnúť, najhoršie je, že je často schovaný pod naviatym snehom. Mačky samozrejme nemám, ale vyvážil by som ich zlatom. Masa turistov sa rozdrobila do húfov, postávajúcich pri zľadovatelých úsekoch. Každý, aj nebadateľný sklon chodníka hrozí pádom.
Suchá krajina okolo dediny Muktinath krásne kontrastuje so snehom pod nohami aj tým, ktorý pokrýva vrcholky hôr na opačnej strane. Je to zasa niečo nové, čo som doteraz na treku nevidel.
Zrazu sa na klzkom chodníku pošmyknem a trochu nešťastne padám. Cítim, ako sa mi naťahuje stehenný sval. Bolí to tak, že sa neviem postaviť. Skúšam, či sa mi náhodou neodtrhol svalový úpon. Mám tam síce jamku, ale sval mi pod kožou nebehá, takže bude iba natiahnutý. Až po piatich minútach sa za pomoci dvoch Kanaďanov dokážem postaviť. Po ďalších piatich minútach dokážem pomaly ísť.
Vpravo sa zo zrázu vzdialeného asi tristo metrov s obrovským hlukom trhá kus snehovej pokrývky a padá na zem. Našťastie to nikoho neohrozuje, svah je tam iba veľmi mierny. Objavujú sa sporadické ostrovčeky a kamene bez snehovej pokrývky, ponúkajúce miesto na oddych. Na jeden z nich si bokom od cesty sadá mladá Izraelčanka v červenej čapici, vyťahuje flautu a hrá. Ten obraz mi príde neskutočný. Len tam stojím a pozerám sa na ten surrealistický výjav, trvá mi asi dve minúty, kým mi zapne, že by som to mal odfotiť. Ďalšie dve minúty mi trvá, kým sa krívajúc dostanem do vhodného uhla - osamelá dievčina sediaca na kameni vyhráva okolitým divokým horám. Fantastická fotka. Lenže kým vyťahujem foťák, milá dievčina schováva flautu, odchádza preč a zaraďuje sa do prúdu turistov. Večná škoda, táto fotografia mi dodnes naozaj chýba. Každý sa s okolitou krásou vyrovnáva a vníma ju inak, ona cítila potrebu horám zahrať.
Prechádzam okolo zrúcaniny starej ubytovne a niekoľkých krásnych osamelých balvanov a zostupujem až takmer do údolia. Suchá púštna krajina obklopená horami pokrytými snehom pôsobí veľmi zvláštne. Dolný Mustang, ako sa táto časť Himalájí volá, leží v zrážkovom tieni. Všetka vlaha prinášaná mrakmi sa vyprší na svahoch okolitých osemtisícových hôr - na Annapurnskom masíve a masíve Dhaulágirí. Na údolie zostane iba minimum zrážok. Míňam preplnenú reštauráciu a širokým korytom rieky Thorong Khola dochádzam do Muktinathu, plánovaného cieľa dnešnej túry.
Muktinath je plný turistov, dá sa povedať preplnený. Je krásny, obklopujú ho nádherné panorámy, ale tie davy ma doslova vyháňajú. Pýtam sa domorodcov, pracujúcich na stavbe ubytovne, ako ďaleko je do Kagbeni. Odpoveď „45 minút“ ma uspokojí a pokračujem ďalej. Nakoniec z toho boli vyše dve hodiny a to som sa naozaj neflákal...
Po pár minútach sa dostávam ku krásnej a veľmi idylickej vyhliadke na dedinu Jharkot. Musím sa smiať - vyhliadka je síce vybavená funkčnými lavičkami, čo je samo osebe na Nepál nezvyklé, dokonca sú aj zabetónované... Ale čo z toho, keď zem, v ktorej držali, vymyla voda? Vyzeralo to, akoby sa tam tie lavičky prišli kochať výhľadmi v arktických papučiach. Radej som si na ne nesadol, ale už tak dobrú náladu mi to ešte zlepšilo.
Dolný Mustang a údolie rieky Kali Gandaki sú s civilizáciou spojené cestou, navyše v strede údolia - v Jomosome - je pomerne veľké letisko, pomocou ktorého sem prúdi benzín aj nafta. Takže sa tu dá často stretnúť auto, autobus alebo traktor. To sa na východnej strane annapurnského masívu nevidelo, cesty tam nie sú. Napriek tomu sa aj tu veľká časť zásob dopravuje karavánami somárov alebo mulíc. Poľnohospárskej pôdy tu veľa niet, takmer všetko sa musí dovážať. Uprostred vyprahnutej krajiny zrazu svietia krásne zelené ryžové polia, zavlažované vodou z rieky Jhong Khola.
Idem pustou, vyprahnutou krajinou, začína pršať, a ja si začínam uvedomovať, že som už unavený. Je to vlastne jediný náročnejší deň. Všetky ostatné boli len párhodinové výlety. Keby som si to vlastnou blbosťou neokorenil pádom do rieky, boli by na úrovni dlhších vychádzok. Dnešok je však skutočná turistika, krásne hory, počasie...
Som v eufórii, necítim zimu, hlad ani pálenie slnka. Po dvanástich hodinách chôdze a úsmevu neprestajne nalepeného na tvári prichádzam do Kagbeni. Ako ukázali hodinky s výškomerom, dnes som nastúpal výškový kilometer a naklesal vyše dva a pol. Slušná porcia. Uvedomujem si, že som vlastne po celý čas nič nejedol a prestávku som nemal ani jednu, ak nerátam tie fotografické. Išiel som ako v tranze, dostal som úplne všetko, čo som od annapurnského okruhu očakával, a tak som si ho plnými dúškami užíval. Nenechal som sa rozptyľovať nejakým prízemným jedlom alebo oddychom.
Samozrejme to nebolo zadarmo. Nakrémoval som sa iba raz, takže som krásne spálený, na čele som dokonca veľmi kreatívne dvojvrstvo ošúpaný. Vytvára to zaujímavú hru farieb, pôsobím trochu démonicky až hlúpo. Spálená pokožka sa mi ošúpala, odhalená vrstva sa spálila a ošúpala tiež, a aj táto najspodnejšia vrstva je od slnka poriadne podráždená. Takže vrch hlavy aj nos je trojfarebný - tmavohnedý, červenkastý a sýto červený. Našťastie, žiadne pľuzgiere.
Pľuzgiere sú však na nohách. Dvanásť hodín súvislej chôdze mi narobilo otlaky cez polovicu päty. Som zvedavý, ako budem chodiť zajtra. Najem sa, pokecám s párom zo Slovinska a idem spať.
10. deň - Kagbeni - Kalapani
Je krásne ráno bez jediného obláčika a ja si uvedomujem, že som včera prešiel úsek, na ktorý som mal plánované dva dni. Takže nielenže som zmazal jednodennú stratu, spôsobenú čakaním na povolenie vstupu v Káthmandú, ale už mám oproti pôvodnému plánu dva dni náskok. V kútiku duše začínam veriť, že by mi tak mohol ostať čas aj na raft na niektorej z tých krásnych a dravých nepálskych riek. Rozhodujem sa zrýchliť tempo a dojsť do Pokhary čo najrýchlejšie.
Hneď na začiatok ma prívíta úžasný výhľad na sedemtisícovku Nilgirí. Chvíľu si ho užívam a širokým korytom rieky Kali Gandaki smerujem na juh. Celé údolie je tvarované silnou riekou, teraz sa však trochu bezzubo vinie v úzkej stužke pomedzi kamene.
Pri ceste korytom stretávam chlapa na bicykli. Z nejakého dôvodu mi pripomína Garyho Fishera, otca horskej cyklistiky. Zastavujem ho a dávame sa na chvíľu do reči. Ráno priletel do Jomosomu z Pokhary, za štyri doláre si požičal bicykel, otočí Muktinath, a večer letí naspäť do Pokhary. Expresný výlet. Nostalgicky si spomínam na môj bicykel, ktorý už tri týždne stojí opustený doma v izbe, a mám chuť vymeniť raft za pár dní cykloturistiky v Dolnom Mustangu.
Počas debaty nás míňa niekoľko karaván somárov a koní. V kamenistom koryte rieky postávajú autá a tankujú vodu z rieky do plastových sudov. Prichádzam do Jomosomu, centra celého údolia. Je tu letisko, odkiaľ prúdia nabudení jednodňoví turisti z Pokhary, niekoľko škôl aj vojenská posádka. Najem sa, kúpim telefónny kredit a pokračujem ďalej.
Prechádzam cez Marphu a idem si pozrieť buddhistickú gompu postavenú v prudkom svahu. O kus ďalej rozmýšľam nad kontrastom žiarivej novopostavenej ubytovne s červenou strechou a tradičných nepálskych obydlí postavených z kameňa, ktoré splývajú s krajinou. Je fajn mať slušne vybavenú ubytovňu, ale prečo nemôže vyzerať viac „nepálsky“ a menej rušiť medzi okolitými domami a krajinou... Bohužiaľ, Nepálci tieto veci vôbec neriešia, je im to jedno. Aj to je dôsledok prístupu typu „no problem“, ktorý mám na tejto krajine tak rád.
Za osadou míňam jednu z mála skupiniek hrajúcich sa detí a stretávam trénujúcich nepálskych vojakov, ktorí sa s plnou poľnou vracajú behom na základňu v Jomosome. Prekvapene pozerám, ako niektorí z nich majú ruksaky zavesené vpredu aj vzadu, rozmýšľam, ako k tomu prišli. Za ňou ich sprevádza skupinka veliacich seržantov, všetci do jedného bez plnej poľnej - záhada dvoch ruksakov je vyriešená. Aspoň že bežať dokážu sami...
Koryto Kali Gandaki sa zasa rozširuje, voda tvorí iba úzke prúžky a pôsobí úplne nevinne. Chvíľu oddychujem a pozorujem trojicu domácich, ako sa brodia na druhú stranu rieky. Voda im je sotva vyše kolien, chvíľka nepozornosti - a z nevinného prúžku rieky sa stáva dravý živel. Chlap s ňou zápasí, veľmi sa mu však nedarí a niekoľkokrát mizne pod hladinou. Na breh sa mu podarilo dostať až asi o kilometer nižšie, takmer ho nebolo vidno. Odvtedy si dávam pozor na všetky nevinne vyzerajúce brody.
Chvíľu rozmýšľam, že rieku prebrodím tiež - z pahorkov na druhej strane rieky je nádherný výhľad na osemtisícovku Dhaulágirí. Sú však už tri hodiny poobede a vytvorila sa hrubá vrstva nízkej oblačnosti, ktorá zahaľuje všetky vrcholy navôkol, tak sa o to ani nepokúšam. Začína fúkať silný nárazový vietor a zo zeme dvíha kilá prachu. Po chvíli mám nielen prach, ale aj drobný štrk úplne všade. Občas sú nárazy také bolestivé, že sa nedá pokračovať, len sa schovávam do závetria a chvíľu čakám na slabšie poryvy vetra.
Prichádzam k sútoku Kali Gandaki s riekou, ktorá tečie z východného svahu osemtisícovky Dhaulágirí. Tá rieka je veľmi krátka, celá má vari 3-4 kilometre, vďaka veľkému sklonu a obrovskému územiu, ktoré musí odvodniť, však získava neskutočnú silu. Do Kali Gandaki sa vlieva ústím so šírkou skoro 500 metrov. Na jeseň má však málo vody, a tak namiesto toho, aby som išiel k mostu asi 600 metrov smerom proti prúdu, rozhodujem sa ju prebrodiť. Predsalen tým ušetrím takmer jeden a pol kilometra a pol hodiny času. Niekoľkokrát ma voda podrazí, čo by až tak nevadilo, ale vykúpal som si aj topánky a tenisky zavesené na ruksaku. Kombinácia mokrých topánok a veľkých otlakov je úžasná, neviem ani chodiť. Po hodine to vzdávam a stopujem jeden z mála okoloidúcich autobusov. Odveziem sa len do päť kilometrov vzdialeného Kalapani, kde prenocujem. Nechcem ísť ďalej, toto je posledné miesto, z ktorého sa dajú vidieť osemtisícovky Annapurna a Dhaulágirí, ďalej už bude údolie hlboké a vo výhľadoch budú brániť nízke kopce. No, nízke... Aj tie bočné hrebene majú 5000-6000 metrov.
11. deň - Kalapani - Ghasa (Beni, Pokhara)
Ráno je však zamračené, vietor mraky rozfúka až okolo desiatej, keď som o pár kilometrov ďalej. To už vidím len Tukche Ri vysoký 6 837 metrov, Dhaulágirí sa schováva za skalným hrebeňom hneď nado mnou. Na protiľahlom brehu vidím riekou strhnuté svahy s nesmelým porastom vegetácie, popretkávaným stužkami vymytými vodou. Ak sa dá o nejakej erózii povedať, že je pekná, je to určite táto.
Pomaly schádzam do nižších polôh, pribúda lesov, ubúda pekných panorám. Údolie rieky začína všednieť, pripomína svoju dolnú časť od Tatopani nižšie, ktorú som už videl minulý rok. Je to trochu nuda, nepomáhajú ani občasné prudké rokliny s dlhými vodopádmi a rozpadnutými mostami.
Rozhodujem sa preto trek ukončiť. Plán je sadnúť v Ghase na autobus a s prestupom v Beni sa chcem ešte dnes dostať do Pokhary, krásneho podhorského mesta a centra celej annapurnskej oblasti.
V Ghase som už o desiatej, ale na vyjazdenej lúke, ktorá slúži ako nástupisko autobusov, je plno ľudí a málo autobusov. Vlastne žiadne. Pátram po príčine a zdá sa, že jeden z dvoch autobusov, čo tu jazdia, je pokazený, a druhý má defekt, príde až neskoro poobede. A - samozrejme - bude patrične preplnený. Vytipujem si jedného nepálskeho sprievodcu, ktorý vyzerá najzbehlejšie, a nespúšťam ho z očí. Však on niečo určite vymyslí.
Vymyslel. Zavolal jedno z terénnych áut, ktoré fungujú ako taxíky v Tatopani, a začal nakladať svoju skupinu Nepálcov a párik Izraelčanov, ktorých sprevádzal. Využívam svoje kamarátstvo s Mikom, rozprávam sa s nimi a medzitým sa nenápadne naložím tiež. Keď sa ma sprievodca s prekvapením pýta „A ty si kto?“ máme už tri kilometre cesty za sebou a ruksak mám pevne zabetónovaný pod všetkými ostatnými. Pre istotu. Ale ako každý správny Nepálec, aj on je ústretový a vôbec mu nevadí, že som sa k nim natlačil. Tak ako všetci ostatní platím 800 rupií (asi 5 €) za zvezenie až do Beni a nijako si nelámem hlavu nad stavom auta ani pneumatík, ktoré sú vyjazdené až na kord a sú užšie ako ráfik. A to napriek tomu, že viem, čo nás čaká.
V Ghase som už o desiatej, ale na vyjazdenej lúke, ktorá slúži ako nástupisko autobusov, je plno ľudí a málo autobusov. Vlastne žiadne. Pátram po príčine a zdá sa, že jeden z dvoch autobusov, čo tu jazdia, je pokazený, a druhý má defekt, príde až neskoro poobede. A - samozrejme - bude patrične preplnený. Vytipujem si jedného nepálskeho sprievodcu, ktorý vyzerá najzbehlejšie, a nespúšťam ho z očí. Však on niečo určite vymyslí.
Cesta z Ghasy do Beni vedie po ceste, ktorá je z veľkej časti vytesaná do prudkého svahu pätdesiat až sto metrov nad riekou. Sklon cesty nie je vždy najlepší a natriasať sa v aute naklonenom nad stometrovým zrázom je celkom adrenalín. V roklinách, ktoré vznikajú medzi bočnými chrbátmi strmo sa zvažujúcimi ku rieke, tečú kaskádovité vodopády. Autá ich prechádzajú v širokých kamenistých terasách alebo po úzkych mostíkoch.
Na úzkej ceste náz zdržujú početné stáda oviec. Pastieri ich zháňajú z hôr a vedú na bitúnok kvôli Dašajnu, najväčšiemu sviatku v Nepále, kedy sa obetuje množstvo zvierat. Zaberajú celú cestu. Vyhýbanie sa je dosť adrenalínová záležitosť, najmä pre nich. Vodiči to totiž riešia tak, že zatrúbia, a splašené ovce v panike vybehnú hore do prudkého svahu. Alebo dole. Pastieri z toho majú určite veľkú radosť, ale bez náznaku agresivity začnú ovce zasa zháňať, aby ich mali pokope. Až do príjazdu ďalšieho auta...
Strecha autobusu je miesto s vysokou fluktuáciou pasažierov. Stávam sa zdrojom smiechu skupinky tínedžerov, ktorí sa zabávajú tým, že na mňa rozprávajú po nepálsky a ja im prd rozumiem. Po dvadsiatich minútach ma to prestáva baviť, s pátosom im v ostrom tempe ľubozvučnou slovenčinou prednesiem Mor ho! a je pokoj. Na streche je jednoducho vždy veselo. Domáci postávajúci popri ceste mi kývajú, decká pózujú, mamičky ukazujú deti a hlavne - všetci sa usmievajú. Pohoda. Pre toto mám strechu autobusu rád.
Cesta do Pokhary je dlhá, trvá vyše štyri hodiny. Keď sa zotmie a začne pršať, idem dole do autobusu. Trochu som to s tou strechou nedomyslel, vnútri už nie je miesto a celý čas musím stáť, z čoho majú veľkú radosť moje otlaky na nohách.
Na úzkej ceste náz zdržujú početné stáda oviec. Pastieri ich zháňajú z hôr a vedú na bitúnok kvôli Dašajnu, najväčšiemu sviatku v Nepále, kedy sa obetuje množstvo zvierat. Zaberajú celú cestu. Vyhýbanie sa je dosť adrenalínová záležitosť, najmä pre nich. Vodiči to totiž riešia tak, že zatrúbia, a splašené ovce v panike vybehnú hore do prudkého svahu. Alebo dole. Pastieri z toho majú určite veľkú radosť, ale bez náznaku agresivity začnú ovce zasa zháňať, aby ich mali pokope. Až do príjazdu ďalšieho auta...
Pokhara
Pokhara je typické podhorské mesto s výhľadom na celé pohorie. Niečo ako náš Poprad, akurát Pokhara je pekná. Má osobitú atmosféru a je to moje najobľúbenejšie nepálske mesto. Turistická časť je na juhozápade, pri jazere Phewa. Vystupujem z autobusu a peši idem do štvrte Lakeside, kde si hľadám hotel. V tejto časti nie sú hotely také lacné ako v centre, ale mám ju rád, pretože je tu pohoda a kľud. Zo striech hotelov sú nezameniteľné výhľady na celý annapurnský masív, je ako na dlani. Najmä pohľad na ostrý skalný špic posvätnej hory Machhapuchhre ma nikdy nenechá chladným. Prvý deň len vyzutý sedím na terase v reštaurácii, dávam oddych svojim zničeným nohám a fotím si okolidúcich Nepálcov.
Na ďalší deň si už dovolím vychádzku. Idem si pozrieť Devi's fall, roklinu na konci jaskyňe, do ktorej sa cez dlhú a úzku trhlinu vlieva z povrchu vodopád. Je to pohľad, ktorý ma fascinuje a nikdy si ho nenechám ujsť. Aha, a nikdy sa mi ho nepodarilo poriadne odfotiť, napriek tomu to skúšam zakaždým.
Idem peši, z čoho zasa majú radosť moje nevyliečené nohy, ale oplatí sa. Nepálci ma pristavujú, rozprávajú sa so mnou, ukazujú. Pri jazere Phewa fotím zúfalca, ktorému sa potápala loďka, tak vylieval vodu ostošesť. Nakoniec to vzdal a prestúpil do druhej. Nachádzam kopec momentov, ktoré sa vyrozprávať jednoducho nedajú - napríklad auto naložené tak, že je dvakrát vyššie ako bez nákladu. Navyše navrchu sedí na matracoch človek, ktorý pri brzdení lieta aj s matracmi dopredu-dozadu. Neuveriteľný pohľad. Pozeral som sa na nich asi pol minúty a za ten čas mal ten chlap tri stopercentné šance sa zabiť. Ale škerili sa on aj šofér, veľmi dobre sa zabávali.
Druhý veselý moment bol spolujazdec na motorke, na ramene dlhý rebrík. Niečo vehementne rozprával vodičovi a rozhadzoval rukami, pričom rebrík bol občas krížom cez celú cestu. Nechýbalo veľa a zostrelil by ním niekoľko motocyklistov alebo chodcov, ledva sa stihli uhnúť. Nikto z nich mu však nenadával ani neukazoval výhražné gestá, pozerali sa za ním s úsmevom. Milujem túto krajinu.
Chlapa s rikšou, na ktorej nemal ani jediné rovné koleso, už ani nespomínam. Míňam rodinky, hrajúce na ulici pred domom na tabuli air hockey, či skupinky Nepálcov, ktorých vyzval turista na pingpongový súboj. Všetci sú v neuveriteľnej pohode a pokojne turistom dovoľujú, aby sa k ich hre pridali. S úsmevom.
Druhý veselý moment bol spolujazdec na motorke, na ramene dlhý rebrík. Niečo vehementne rozprával vodičovi a rozhadzoval rukami, pričom rebrík bol občas krížom cez celú cestu. Nechýbalo veľa a zostrelil by ním niekoľko motocyklistov alebo chodcov, ledva sa stihli uhnúť. Nikto z nich mu však nenadával ani neukazoval výhražné gestá, pozerali sa za ním s úsmevom. Milujem túto krajinu.
Po štyroch dňoch vynikajúceho relaxu z Pokhary odchádzam. Bude mi za týmto skvelým mestom plným úsmevov a príjemných ľudí smutno. Odchod z pokharskej autobusovej stanice je vždy ťažký. Nádherný výhľad na hory ma nikdy nechce pustiť naspäť do Káthmandu, mám chuť lístok predať a ostať tu. Odtiaľto je vidno takmer každý známejší vrch annapurnského masívu. Vľavo Južná Annapurna (7 219 m), za ňou v diaľke ukrčená jediná osemtisícová Annapurna (na fotografii nižšie sú obe schované za domom), občas označovaná ako Annapurna I (8 091 m), ostrý špic „rybieho chvosta“ Machhapuchhre (6 997 m), posvätnej hory, ktorú nikto nikdy nezdolal, Annapurna III (7 555 m), napravo od širokého údolia Annapurna IV (7 525 m) a Annapurna II (7 937), napravo tupý koniec masívu s horou Lamjung (6 983 m). Tohto pohľadu sa nedá prejesť, vydržal by som sa na hory pozerať celé roky a nikdy by ma neomrzel. Nakoniec sa prekonám a do autobusu predsalen nastupujem, ale len preto, lebo som našiel pár dôvodov, prečo sa sem určite veľmi nutne musím vrátiť.
km | hod. | nastúpané | naklesané | ||
2.10.2009 | 14 | 5½ | 600 m | 260 m | |
3.10.2009 | 20 | 9 | 1 170 m | 935 m | |
4.10.2009 | 25 | 8 | 1 390 m | 480 m | |
5.10.2009 | 15 | 4½ | 685 m | 225 m | |
6.10.2009 | 16,5 | 5 | 475 m | 150 m | |
7. 10.2009 | 5 | 4 | 300 m | 300 m | |
8.10.2009 | 14,5 | 5 | 655 m | 200 m | |
9.10.2009 | 11 | 3¾ | 385 m | 175 m | |
10.10.2009 | 30,5 | 12 | 965 m | 2 550 m | |
11.10.2009 | 33 | 10½ | 400 m | 800 m | |
12.10.2009 | 9,5 | 2 | 50 m | 540 m | |
194 | 69¼ | 6 675 m | 5 815 m |
Tu je link na viac komentovaných fotografií z cesty po Nepále.
Poznámka: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Džharkot alebo Lamdžung píšem Jharkot a Lamjung.
