Nepál 2013 • Amphu Lapcha na druhý pokus (2. časť)


Na druhý deň konečne vyrážame do sedla. Napriek nadmorskej výške takmer 5 500 metrov som sa vyspal vynikajúco a som plný energie. Amphu Lapcha je vrcholom nášho treku a ja som na to patrične nabudený. Strmým suťoviskom kráčame k nástupu na ľadovec. Prudké stúpanie hneď zrána v šmykľavom teréne ma primäje k preslovu na tému „prečo to, sakra, vôbec robíme,“ ale je jasné, že tým len zaháňam prevádzkovú nervozitu.
Sme pod čelom ľadovca a ja sa neviem vynadívať. Ľadovcové terasy, farebné kamene, pásy azúrového ľadu, jazerá aj ostré končiare hôr v pozadí - to všetko sa mieša jedno cez druhé a ja netuším, či sa mám kochať, fotiť, šliapať alebo ako si to, sakra, čo najviac užiť. Nakoniec si obúvame mačky, dávame sedáky a úzkym žľabom nastupujeme do ľadu. Skúsenejší Honza ako prvý, ja za ním. Hneď prvé ľadové jazierko s pásmi tvrdého azúrového ľadu je úplne v poriadku.
Problémy nám robia najmä ľadové nože, ktoré vymyla voda z roztápaného ľadu. Sprevádzajú nás po celej ceste. Akýkoľvek kontakt s nimi hrozí prerezaním oblečenia alebo topánok. Alebo človeka, kŕčovito sa snažím na ne nepadnúť. Hlavne nie na zadok! V mačkách sa po nich navyše veľmi nešikovne chodí.
Ideme pomaly, chyba sa nepripúšťa. Najbližší človek a pomoc je tri dni ďaleko. Správny smer strácame pomerne skoro, už po prvých minútach. Trochu tápeme, ale veľa smerov na výber aj tak nie je, tak ideme tým, ktorý sa ponúka najokatejšie - doprava.

Občas prekrížime nejaký starý chodník. Dá sa to poznať podľa odpadkov alebo lán zamrznutých v ľade. Najčastejšie vidno fľaše, občas keksy, kde-tu nejaká tá rukavica a - loptička!
Okrem ľadových nožov bojujeme aj s vlastným dychom. Každých pár krokov nasleduje prestávka, opretie o cepín a vydýchanie. Ale výhľady, tie sú nádherné. Na ktorúkoľvek stranu. Vzadu za hrebeňom sa dokonca ukazuje úzky biely pás Mera Peaku.
(Prejdite kurzorom na fotku vyššie a zobrazia sa názvy vrchov.)

Nie som si úplne istý správnym smerom, v diaľke na ľavej strane ľadovca vidím vyšliapané cestičky a v duchu sa mi vynára rozhovor so sprievodcom Japoncov. Spomínal, že kedysi sa chodilo na ľadovci vpravo a teraz sa chodí vľavo. Alebo naopak? Ťažko povedať, nepamätám si, z ktorého smeru to popisoval. Honza však neohrozene kráča doprava a ja ho zrazu vidím ležať vo víťaznej póze na snehu. Nakoniec sa predsa len postaví, ale nalepený úsmev mu z tváre nezlieza. Dosiahol vrchol sedla. Opakujem, sedla! Tak sa nám to nakoniec podarilo! Museli sme sa však precikcakovať až na ten oblý pahorok hore.
(Prejdite kurzorom na fotku vyššie a zobrazia sa názvy vrchov.)

Prvýkrát nahliadam do kotliny pod osemtisícovkami Lhotse, uzavretej úzkym strmým hrebeňom, v ktorom je aj sedlo Amphu Lapcha. Je v nej zaujímavý ľadovec Amphulabtsa (dávam do pozornosti inú transkripciu) zatočený do polkruhu a prikrčený nízky hrebeň s vrcholom Amphulapche (a zasa iná...). Má 5 663 metrov a je teda nižší ako po ňom pomenované sedlo (5 839 m). Zaujímavé, s takou situáciou som sa stretol prvýkrát.
V sedle, kochajúc sa výhľadmi do všetkých strán, si robím zaslúženú travellunchovú polievku, fajn štipľavú indickú. Honza si nedáva nič - asi si nezaslúžil...  Apropó, varič. Aby som toho nevláčil veľa, kúpil som si ľahučký titanový Jetboil Sol Ti, ale chvíľu mi trvalo, kým som sa s ním zosynchronizoval a zistil, ako sa vyhnúť slabým stránkam.

Najprv piezozapaľovač. Prestal fungovať asi po dvoch dňoch napriek úprave. Zistil som, že elektróda sa obalila nejakým sajrajtom, tak som ju skrátil a do výšky asi 4 000 metrov zasa fungovala. Vyššie nie, musel som používať kresadlo.

Druhá, vážnejšia vec. Keď poklesne tlak v plynovej bombe, má varič slušné problémy sa nielen zapáliť, ale aj udržať plameň. Nevediac o tom som si v údolí Hunku raz dokonca musel požičať varič od Honzu, myslel som, že môj prestal fungovať. Ale riešenie je celkom jednoduché - bombu som začal nosiť v ruksaku napasovanú v hornom veku, pretože je čierne a je šanca, že sa tam od slnka zohreje. A v noci šup s ňou do spacáku. V tomto režime nemal varič žiadny problém sa zapáliť ani vo výške takmer šiestich kilometrov pri -15 °C a vetre.

Posledná vec je citlivosť na vietor. Vďaka konštrukcii nádoby s výmenníkom som očakával, že bude menšia. Na druhej strane zasa nie je problém schovať varič pod bundu a chrániť ho tak pred vetrom, takže to zas taká vážna výhrada nie je. To všetko však vyvažuje hlavná výhoda variča - nízka spotreba. Honzovi došiel plyn už pred sedlom, mne vydržal až do konca treku a v Lukle mi v 240-gramovej bombe ostala ešte asi tretina (hrubý odhad, nemám to v oku).

Počasie je jasné a ja vidím desiatky kilometrov ďaleko. Osemtisícovky Everest (8 848 m), Lhotse (8 516 m) aj Lhotse Shar (8 382 m), pred nimi Island Peak (6 189 m), na východe Kali Himal (6 985 m) a v diaľke Kanchuntse (7 640 m), vrchol, ktorý si často pletiem s Makalu. Južne od hrebeňa je Westcol (6 135 m), sedlo do údolia Barun, všetky výraznejšie vrcholy údolia Hunku - Chamlang (6 833 m), P6770, Peak 41 (6 623 m), na juhu dokonca vidím Mera Peak (6 472 m). Jednoducho, je sa na čo pozerať.
Ale koniec užívania si, je takmer trištvrte na jednu, nasleduje drina. Najprv prudké klesanie do údolia a potom odhadom tak 5-6 hodín rýchleho pochodu cez tri údolia až do Chhukhungu. Pekelný zostup suťoviskom zo sedla Amphu Lapcha na sever je mojou novou nočnou morou a  vystriedal tak pekelné stúpanie do sedla Zatrwa La na čestnom prvom mieste. Jeden asi pätnásťmetrový úsek musíme zlaňovať. Naozaj si neviem predstaviť ísť tento trek opačným smerom, ako to chodia niektoré cestovky. 

Ale ako zisťujem po návrate domov, asi sme netrafili novú zostupovú cestu, ktorá vedie krížom cez masív tesne pod sedlom a až potom dole. My zostupujeme výrazným chodníkom, ktorý ide najprv prudko dole, až potom traverzuje skalu.
Peklo trvá presne dve hodiny. Zídem dole a vyzúvam si úplne otupené mačky. Počkám na Honzu, prepnem sa do módu zrýchleného presunu a frčím. Cesta pozdĺž ľadovca Amphu Lapcha je celkom motivačná. Pred nami tróni hrebeň s osemtisícovkami Lhotse a sedemtisícovkou Nuptse, pred ním ukrčený masív Island Peaku pôsobí ako nedorastená hora.
Chodník sa stáča na západ a objavuje sa nádherná panoráma s charakteristickou nahrbenou siluetou hory Cholatse (6 440 m), vzdialenou takmer 20 kilometrov. Za Imja Tsho, jazerom na ľadovci Imja vo výške vyše 5 000 metrov, na mňa zasa žmurká osemtisícovka Cho Oyu. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)
Cesta je dlhá a nám dochádza voda. Všetko je zamrznuté a ani jeden z nás už nemá ani tú trochu potrebnú na roztopenie ľadu. Pri moréne pod ľadovcom Lhotse navyše zapadá aj slnko a my ideme ešte takmer dve hodiny potme. S tým sme rátali, ale zážitok to bol aj tak celkom adrenalínový. Najmä, keď sa okolo nás začali objavovať svietiace oči. Niektoré síce boli jačie a veľmi sa nehýbali, ale dva páry boli pekelne rýchle. Vybavuje sa mi rozhovor s jedným z japonských sprievodcov, ktorý pri zmienke o našom stanovaní spomínal útok snežného leoparda na stan v údolí Barun. Ale oči sú len asi hodinu od najbližších ľudských obydlí, tak to snáď sú iba vlci.

Rozchod v Chhukhungu

Pred ôsmou vchádzam do Chhukhungu a mierime k jednej z troch rozsvietených ubytovní. Je prázdna a tak pokračujeme do ďalšej. Ako sa ukáže, je to tá, v ktorej sme si pred dvoma rokmi dali obed. Je v nej asi šesťdesiatročný dedulo s 15-ročným kamarátom a prekvapene na nás pozerajú, zjavne už nikoho nečakali. Plánujeme zostať dve noci, a tak sa mi ako v prvej ubytovni na treku podarí ukecať bývanie zadarmo. Voľný deň potrebujem ako soľ, chytajú sa mi priedušky a deň oddychu bez nejakých vylomenín ma z toho dokáže dostať.
Plány sú jedna vec, realita druhá. Ráno sa Honza rozhoduje nepokračovať v túre po horských priesmykoch, ale zostúpiť do obývanejších častí. Trochu ma tým zmätie a rýchlo sa rozhodujem, čo ďalej. Domáci hovorí, že sedlo Cho La je veľmi namrznuté a dosť mi neodporúča ísť tade samému. Tak nakoniec zostupujem nižšie s Honzom.

Ale pred Dingboche začína byť jasné, že to takto nepôjde. Honza chce ísť pomaly dole smerom na Namche, užívať si krásu a infraštruktúru údolia Khumbu, fotiť a nepodávať nijaké nadmerné turistické výkony. Má síce pravdu - Khumbu je to najkrajšie, čo sa dá v Nepále zohnať, ale tiež to mohol dať vedieť trochu skôr. A tak sa po pár zmenách v zmenených plánoch vraciam sám do Chhukhungu. Dnes sa skúsim doliečiť, zajtrajšok venujem výstupu na Chhukhung Ri, ďalší deň prechodu cez sedlo Kongma La do Lobuche. Tam uvidím, čo ďalej.

Na druhý deň šliapem vybavený paličkou a foťákom na Chhukhung Ri, 5 550 metrov vysoký skalný hrebeň nad Chhukhungom. Počasie mi praje, je stále krásne slnečno a jasno, len nad Everestom vzniká tradičná oblačná čiapočka, ktorú severozápadný vietor trhá a unáša preč. V stráni sa pasie asi desať jakov.
Po nepálskom termickom paradoxe definujem aj druhý paradox, PJT - paradox jačieho trusu. Pojednáva o skutočnosti, že napriek tomu, že som za celý pobyt v Nepále videl na stráňach pásť sa dovedna možno 40-50 jakov (a to už naozaj preháňam), jačie lajná sú všade. Úplne všade. Je jedno, ako vysoko alebo ako ďaleko od najbližších jakov človek je, nech sa vydá ktorýmkoľvek smerom, do piatich krokov narazí na ďalšie jačie lajno. Naozaj to nechápem, tie lajná sú nielenže všade ale sú aj husto pri sebe. Zvláštne trávenie...

Stúpanie na kopec trvá asi dve hodiny, tak mám čas si PJT poriadne premyslieť a preskúmať. Prichádzam do sedla, kde sa chodník rozdvojuje. Doprava sa ide na Chhukhung Ri, ktorý je súčasť dlhšieho hrebeňa, doľava na vyhliadku nad osadou. Zatáčam k nej, predsa len Chhukhung Ri je najnovšie turistický vrchol s plateným povolením za 350 dolárov. Výhľad z nej je pekný, nerušený hrebeňmi alebo skaliskami.
Najmä kuloár ľadovca Ama Dablam a Chhukhung, na severe stena Lhotse a Nuptse, na severozápade za ľadovcom Nuptse tupý ihlan Pumori (7 165 m). V diaľke neodmysliteľná osemtisícovka Cho Oyu. Tá má so mnou asi nejaké plány, pokukuje po mne od začiatku treku. Nie je jediný výhľad, kam by sa nevotrela... A všade neodmysliteľné buddhistické vlajočky a mužíkovia. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.)
Vraciam sa naspäť do ubytovne Chukhung Resort, mojej najobľúbenejšej ubytovne v národnom parku Sagarmatha. Dedo, ktorý v nej mimo sezóny robí domáceho, je zábavný. Ako nosič, kuchár a sprievodca (to je v horských oblastiach obvyklá kariéra) prechodil celé Himaláje. Angličtina mu veľmi nejde, ale to ani mne, a varí ako malý Boh. Naozaj si pochutnávam. Síce ho párkrát vidím, ako zbiera vysušené jačie hovná spred ubytovne, dáva ich ako palivo do pece a potom mi tými rukami navarí a prinesie jedlo, ale tieto veci mi prestali vadiť už prvý rok. Tak to v horách prosto je.
Tie jačie lajná sú inak dosť dobrý vynález. Po prvé sú všade a zadarmo, nijako neničia prírodu, po druhé horia oveľa lepšie ako drevo a o oheň sa netreba starať. Len sa do pece naládujú, jeden-dva kusy sa pre začiatok (v rukách) polejú trochou benzínu, zapália a pec sa zavrie. Keď to porovnám s tým cirkusom, ktorý predvádzala domáca v Kote, je to úplne iná liga.

Vonku sa spustil silný nárazový vietor, ale v tejto ubytovni - asi jedinej v Nepále - všetky spoje aj okná naozaj tesnia a nefučí sem. Takže si sedím v najlepšej stavbe v národnom parku Sagarmatha, cez okno ma vyhrieva slniečko a ja si v pokoji čítam. Výhľad na Ama Dablam, vypínajúci sa hneď za najbližšou morénou (a latrínou) mi stále pripomína, že sa mi to celé len nesníva.
Dávam si dal bhat, nepálske národné jedlo, ale je príšerne drahé. Ako všetko jedlo v horách. Od minulého roka stúpli ceny na dvojnásobok! Poriadne sýte jedlo pod 5 € ani nie je - a to potrebujem denne minimálne dve, lepšie tri. Termoska čaju na celý deň vyjde na 10 €. Neuveriteľné. Tým sa z Nepálu stáva naozaj drahá krajina. Stačilo jej na to iba pár rokov. V roku 2009 som peniaze nevedel minúť, tak bolo všetko lacné. Teraz ma každý deň stál okolo 25-30 €, a to už nie je bagateľ. Neostáva len dúfať, že sa nepálska vláda spamätá. Svoj názor jej dám najavo tým, že najbližšie pôjdem radšej do Pakistanu...

Domáci so svojím o tri generácie mladším kamarátom pozerajú na prenosnom DVD prehrávači jeden zo svojich obvyklých troch bollywoodskych filmov denne. Vôbec im pritom nevadí, že obstarožný prehrávač väčšinu filmov nezvláda a zvuk sprevádza iba sekvencia statických obrázkov, ktoré sa menia tak raz za minútu...


Sedlo Kongma La, najväčšie prekvapenie treku

Keď po troch nociach dokonale oddýchnutý opúšťam ubytovňu, normálne mi to začína byť ľúto. Domácim asi tiež, lebo mladý, ktorý ide zbierať jačie lajná, sa pripája ku mne a ide mojím smerom.
Je to fajn, aspoň mi môže ukázať skratku ku sedlu Kongma La. Až do zhruba päťtisícovej výšky sa nič zaujímavé nedeje. Ale potom... Velikánska terasovitá kotlina s jazierkami a so skalnými prahmi posiatymi ľadopádmi, krásne výhľady na Lhotse wall, Ama Dablam, Baruntse, vzadu sa ukáže aj osemtisícovka Makalu. Dokonca je vidno aj Ombigaichang, vrchol, ktorý nás vítal žiariaci v raňajšom slnku pri jazere Panch Pokhari. (Prejdite kurzorom na fotku nižšie a zobrazia sa názvy vrchov.) A čerešnička na torte - divoká kamzíkoidná potvora! Vyskočí vari tridsať metrov predo mnou a odpochoduje krížom cez celú stenu na druhú stranu kotliny, sledujem ju tak dvadsať minút. Na divé zvery mám tento rok šťastie. Málo turistov rovná sa veľa zvierat, dokonca aj takto vysoko.
Za ľadovcom Chhukhung vidno zlovestné mraky stúpajúce z údolia Hunku. Zdá sa, že sme odtiaľ stihli odísť práve včas, aby sme sa vyhli zlému počasiu. Ako sa dozvedám neskôr, v sedle Amphu Lapcha nasnežilo a znamenalo to stop všetkým pokusom o prechod asi na tri týždne.
Na poslednej terase pred sedlom prechádzam neďaleko heliportu. Nepochopil som úplne presne, načo komu je heliport práve tu. Obchádzam jazero a stúpam do posledného strmého hrebeňa k sedlu. Vlajočky sú vidno už zďaleka. Prvý pohľad smeruje na opačnú stranu, na osadu Lobuche pod rovnomenným ľadovcom aj dvojvrcholom.
A potom sa otáčam. Musím sa posadiť, lebo to, čo vidím, s prehľadom ašpiruje na dokonalú vysokohorskú panorámu. Je tam všetko, čo by človek očakával, od zamrznutého jazera cez osemtisícovky a hrebene, to všetko ozdobené buddhistickými vlajočkami. Vzadu nad údolím Hunku dramaticky každú sekundu víria a menia sa oblaky, v diaľke poskakuje kamzík. Celé je to namiešané v dokonalom pomere a nie je tam nič, čo by tam nepatrilo, ani žiadne stavby či ľudia. Človek má pri takom výhľade chuť len si sadnúť, pozerať sa a na nič nemyslieť. Nie je to obyčajné kochanie sa výhľadom, táto panoráma v človeku vyvoláva pokoj. Tak si teda sadám a som pokojný.
Výhľad z Kongma La (5 535 m) je najkrajším prekvapením celého treku, túto jednodennú túru z Chhukhungu do Lobuche odporúčam každému namiesto klasickej cesty údolím. Dám ruku do ohňa za to, že ľutovať nikto nebude.

Po polhodinke sa otáčam na východnú stranu. Pozriem sa lepšie a zbadám ho! Cho Oyu! Už zasa! Vykukuje na mňa spoza ľadovca Lobuche. Ten kopec sa mi vnucuje od začiatku treku! To už nemôže byť náhoda... Je to jediná chodecká osemtisícovka bez technického lezenia, navyše nie je veľmi atraktívna a veľa ľudí tam nechodí. To je pre mňa niečo ako kopec v darčekovom balení. Začína sa mi usádzať v hlave...
Trochu sa spamätávam a vraciam do reality, robím si polievku a zostupujem nadol k ľadovcu Khumbu. To už taká zábava nie je, ale zosúvajúce sa štrkové svahy mám už natrénované. Potom nasleduje len orientačne náročnejší prechod cez ľadovec s panorámou konca údolia Khumbu a dominantným strohým ihlanom Pumori (7 165 m) a prichádzam do Lobuche. Je na frekventovanej turistickej diaľnici pod Everest a tak ma neprekvapuje, že stretávam pomerne dosť turistov. Je ich asi päť, ale sú to prví turisti od Japoncov v Khare, tak mi ani nevadia.
Celá túra trvala veľmi (naozaj veľmi) pomalým kochacím tempom 7,5 hodiny, vrátane zastávky v sedle a jedla. Zhruba rovnaký čas zaberie aj cesta údolím, nie je jediný dôvod tade neísť. Žiadne nebezpečné alebo ľadové úseky, vietor primeraný.

Šprint do Gokya

Pôvodný zámer bol prejsť cez sedlo Cho La do Gokya, ale je dosť namrznuté, za posledný týždeň tam vraj bol vrtuľník dvakrát. Pýtam sa po ubytovniach na nejakú výpravu, čo by šla tým smerom a ku ktorej by som sa mohol pridať, ale nikde nikto. To je nevýhoda zimného treku - málo ľudí, takže keď človek chce nejakých nájsť, nenájde ich. Ale veď nakoniec práve preto sem chodím v zime, aby som ich stretal čo najmenej, tak sa nemôžem sťažovať.

Nevadí. Je načase začať podávať aj nejaké športové výkony a ja sa rozhodujem natiahnuť dĺžku etáp na dvojnásobok a šliapať 10 hodín denne. Som už aklimatizovaný, tak by to nemal byť problém a do Gokya by som sa mal okľukou dostať rovnako rýchlo ako cez Cho La. Je to výzva a aspoň mám pred sebou nejaký cieľ.

Takže ráno si ešte naľahko dávam výlet k Pyramíde (4 970 m). Je to talianske vedecké centrum pre výskum výškovej choroby a ešte som ho nevidel - keď sme tu boli naposledy, išli sme rovno na Kala Pathar. V pozadí trčí špička Pumori. Pri ceste naspäť do Lobuche (4 910 m) sa ukáže pekná panoráma s vrcholom Cholatse (6 335 m) v pozadí. Z tejto strany už tak nahrbene nevyzerá...
Vraciam sa na ubytovňu, beriem bágel, a idem dole údolím. Dnešný cieľ je Pangboche, ak sa bude dať, tak Phortse.

Nad Dhuglou prechádzam cez symbolický cintorín. Pribudlo tam zopár nových pamätníkov, napríklad ruským horolezcom. Nižšie, pred Pheriche, míňam nosiča s prázdnymi plynovými bombami. V ubytovniach sa pomaly ale isto presadzuje ako palivo plyn.
V Pheriche si dávam polievku s cestovinami. Prosím domáceho o rýchlu prípravu a ten to stíha v rekordnom čase, na stole ju mám asi za tri minúty. Ani sa poriadne neusadím...

Na stene farmy v Chuto ma trochu prekvapí vulgárne ľudové umenie. Vidím to prvýkrát, v Nepále tieto veci nemajú zrovna vo zvyku. Asi to nejakí pseudoturisti nakreslili len nedávno a domáci to ešte nevideli a nestihli odstrániť.
Prichádzam do Pangboche. Nie je to umelá osada s turistickými ubytovňami, ale naozajstná vysokohorská dedina so známym buddhistickým kláštorom. Už ďaleko od dediny je chodník posiaty množstvom múrov s modlitebnými kameňmi a stúpami. Nakoniec sa objaví aj dedina s červeným kláštorom, na opačnej strane sa nad jednou z ubytovní objavuje panoráma Ama Dablamu (6 184 m) v celej svojej kráse tak, ako ju mám rád. Tá ubytovňa asi lacná nebude, má aj vlastný heliport z lámaného kameňa.

Mám fajn medzičas, je iba pol druhej a je jasné, že stihnem prísť minimálne do Phortse, a to znamená, že zajtra by som mohol byť v Gokyu. Teší ma to. Obe údolia už poznám a nie je dôvod ísť kochacou rýchlosťou.

Chodník z Pangboche do Phortse si pamätám ako pomerne únavný. Sú z neho síce pekné výhľady, ale sú na opačnú stranu, chodník vedie stále hore a dole a je dosť rozbitý. Občas sa pritrafil aj nejaký nebezpečný strhnutý úsek.

Dnes však je takmer celý nový. Výšková cikcakovitosť mu síce ostala, ale problémové úseky sú vydláždené kameňmi a v strmých pasážach sú schody. Pritom to nepôsobí nijako násilne ani umelo. Pekná úprava.
Zrazu počujem svišťanie, podobný zvuk, ako na paraglajde. Otočím sa - a vari dvadsať metrov odo mňa plachtí nádherný velikánsky orol. Urobí veľkú obrátku, preletí nad Tengboche na protiľahlom svahu a zmizne naspäť nad Pangboche.
O pár minút neskôr prichádzam do sedla nad Pheriche, kde vyrastá kamenná stavba. Asi nová stúpa, stará je príliš ďaleko od chodníka.
V Phortse som tiež skoro, prichádzam okolo pol štvrtej. Ale rozhodujem sa prespať tam, do najbližšej obývanej dediny by som to za svetla nemusel stihnúť a cesta v lese je plná ľadových nástrah. Nakoniec to aj celkom ľutujem, slušnú ubytovňu som ledva našiel, ale je rovnako drahá ako ubytovňa v Chhukhungu alebo Lobuche o 1,5 výškového kilometra vyššie. Nechápem to, ešte pred rokom boli ceny prísne delené - čím je osada vyššie, tým sú vyššie aj ceny. Má to logiku, všetky zásoby vláčia nosiči, výnimočne aj (drahšie) jaky. Ale prečo mám v Phortse, ktoré je len pár hodín od letiska nad Namche, platiť za tyčinku Mars 200 rupií (takmer 2 €), keď v Chhukhungu o dva dni chôdze ďalej som platil 150, to mi naozaj hlava neberie.

Teda berie, vôňa peňazí sa začína rozliezať už aj po nepálskych horách. S vareným jedlom je to rovnaké. Dokonca aj jedlá zo zemiakov - ktoré si väčšina rodín priamo pestuje - sú v nižších polohách rovnako drahé alebo drahšie, ako vo vyšších.

Z Phortse rýchlo preč!

Do ubytovne prichádza večer nejaký horolezecký kurz s Američanmi, Austrálčanmi a niekoľkými Nepálcami. Jeden z nich (Nepálec, ktorý bol dosť hrdý na to, že vôbec ako Nepálec nevyzerá), vidiac moju elektronickú čítačku kníh, posmešne prenesie „No, to je v horách naozaj veľmi potrebná súčasť výbavy.“ Skutočne divné správanie, na také v tejto krajine vôbec nie som zvyknutý, a už vôbec nie od domáceho. Mám chuť mu povedať, že keby vedel čítať, možno by ju ocenil - ale tým by som sa do biznisu s divným správaním zapojil aj ja, tak ho radšej ignorujem.

Je 15. január a domáci v ubytovni oslavujú príchod nového roku. Je to už tretí nový rok odvtedy, ako som pred pár týždňami priletel. V Nepále je veľa etnických a náboženských skupín a každá z nich oslavuje prelom rokov inokedy. A tak bola prvá oslava 30. 12. - to mali v Káthmandu zavreté aj niektoré úrady a povolenia sme si museli pomerne zložito vybavovať, druhá bola 31. 12. a tretia teraz, 15. 1.

Na druhý deň vstávam skoro a z tej predraženej ubytovne doslova utekám asi o siedmej. Aj tak ma čaká dlhý deň. Chcem prísť až do Gokya, takže to bude úsek, ktorý nám minule trval dva dni. Včera som síce za osem hodín prešiel vyše 22 kilometrov, čo je dvojnásobok akejkoľvek predchádzajúcej etapy, ale dnes to bude podobné a najmä do kopca. Predpokladám, že prídem za tmy, ale nevadí mi to - cestu poznám a v hornej časti je celkom bezpečná. V lese zasa natrafím na divé zviera, len pár metrov predo mnou prebehne nejaké čierne srnkoidné čosi, čo zdrhá pred protiidúcimi nosičmi a mňa si všimne, až keď do mňa takmer narazí. Tento rok mám na zvieratá naozaj šťastie.

Cestou sa nič zaujímavé nedeje, len si všímam, že aj tento chodník prešiel úpravami. Dokonca sa v jednom úseku objavil bezpečnostný plot! Míňam ľadové žľaby poctivo odklonené mimo chodníka, až na jeden mostík, ktorý sa úplne nevydaril. Jeho sklon je presne taký, že umožnil vode stekať priamo na chodník a voda na ňom zamrzla. Takže uprostred lesa je neobíditeľné klzisko, v strede ktorého ozamelo vyčnieva mostík...

O hodinu sa míňam s nepálskou rodinkou, ktorá sa na zimu spolu so svojimi dvoma jakmi sťahuje dole do Namche.
Hovorím si, že ak do Machhermy neprídem do dvanástej, nebudem pokračovať ďalej, lebo by som do Gokya už prísť nestihol. Našťastie prichádzam o pol hodinu pred termínom, tak si dám obed a vyrážam ďalej. Cítim sa výborne a plný energie. Za Phanggou míňam skupinku unavených jakov. Počasie sa však kazí, objavuje sa rozfúkaná vysoká oblačnosť, ktorá veští zmenu. To mi radosť nerobí, doteraz bolo počasie dokonalé, presne také, aké má v Nepále o takomto čase byť - studeno a jasno. Každá zmena môže byť len k horšiemu. Ešteže na mňa stále vykukuje môj obľúbenec Cho Oyu...
O pol štvrtej som v Gokyu. Okolo jazierok s typickými kačicami (a panorámou Cho Oyu, samozrejme) prichádzam do jedinej otvorenej ubytovne, Namaste Lodge. Je to tá istá, v ktorej sme strávili noc so Samom a Maťou dva roky dozadu, a pamätám si, že som si vtedy veľmi pochutnával na jedle. Podarí sa mi vybaviť izbu zadarmo, zložím si v nej veci a idem do slnkom zaliatej jedálne trochu sa vyhriať. Domáci šúruje podlahu, ale po chvíli sa zodvihne a prekvapí ma welcome džúsom. Milá pozornosť, naozaj ma potešila a aj som sa trochu zahanbil, že som predtým zjednával cenu za ubytovanie. Keď domáci vidí, že si ho fotím, zaujme strnulú pózu typu „prehltol som pravítko a veľmi mi chutilo,“ ale v skutočnosti bol spontánny a bezprostredný.
Uvažujem nad tým, či si nevybehnem na vyhliadkový kopec Gokyo Ri (5 357 m), ale západ slnka som už odtiaľ videl a nechcem sa zbytočne unaviť pred náročným zajtrajškom. Pôvodne som rozmýšľal, že si dám dvojdňovú túru k piatemu gokyjskému jazeru Gyazumba Tsho, odkiaľ je vraj veľmi pekný výhľad na Everest. Mám ideálnu príležitosť, zostalo mi ešte jedlo tak na dva-tri dni, mám stan aj kompletnú výbavu, ale kazí sa počasie. Každoročne na konci januára prichádza pod Everest front teplého a vlhkého vzduchu, ktorý zahalí celú oblasť do hmly a obyčajne to znamená stop odletom z Lukly tak na dva týždne. Takže žiadne výlety, pekne pofrčím do Lukly ako to najrýchlejšie pôjde, aby som stihol odlety ešte pred zmenou počasia.

Objednávam si večeru. Dal bhat mi už lezie hore krkom, tak si dávam obligátne opekané zemiaky so zeleninou. Ale to, čo mi donesú, je bezkonkurenčne najlepšie jedlo na celom treku. Áno, sú tam zemiaky a áno, je tam zelenina, ale takisto tam je kopec ďalších prísad, jačí syr, koreniny, na vrchu volské oko... Celé dokopy to vyvoláva doslova explóziu chutí! Nepálsku „poľnú“ kuchyňu mám naozaj rád, dokonca radšej, ako ktorúkoľvek inú kuchyňu, ale toto je aj na miestne pomery špička. Navyše tých zemiakov je asi trišvrte kila, takže sa poriadne napráskam. Zjem to do poslednej omrvinky...

Cez sedlo Renjo La na západ

Po rovnako dobrých raňajkách z Namaste lodge so slzou v oku odchádzam. Bol to presný opak ubytovne v Phorste, cítil som sa tu neuveriteľne príjemne a spokojne, napriek tomu, že mám celkom dosť chytené priedušky a každú chvíľu kašlem.

Mierim k sedlu Renjo La (5 360 m) a aj keď to asi nebude ľahké, skúsim prísť za jeden deň až do Namche. Ak sa to nepodarí, nevadí, mám jedlo aj stan, v opustenom údolí Bhote Khosi Nadi sa nestratím.

Do sedla je to z Gokya 600 výškových metrov. Stúpam serpentínami po hrebienku vedľa ľadového žľabu. Tesne pod hlavným hrebeňom, asi tridsať metrov napravo odo mňa, počujem silné VUFFFFF! Je to mohutný zvuk podobný tomu, keď sa náhle chytí vatra, akurát desaťkrát silnejší a zlovestnejší. Prikrčím sa a som v strehu, vôbec netuším, čo to môže byť, len vidím, ako sa z toho miesta začínajú sypať kamene. Po dlhých sekundách neistoty sa tam vyformoval asi pätnásť metrov vysoký vzdušný vír, ktorý začína klesať do údolia. Doteraz som vôbec netušil, že víry vznikajú práve takto, so zlovestným zvukovým prejavom. Naozaj som sa tých par sekúnd bál, kým nebolo jasné, o čo ide.

Fúka silný nárazový vietor. Nad južným hrebeňom vidím hrozivý diskovitý oblak. Altocumulus lenticularis. Najvyšší čas zdrhať z vysokých polôh nižšie.
Prechádzam cez skalný prah vzorne označený kamennými mužíkmi, očakávajúc, že sa objaví hrebeň so sedlom. Ale objaví sa iba ďalší prah. A za ním ďalší. A ďalší... Nejde sa mi úplne v pohode a ja netuším prečo. Či to je iba psychicky náročnejším stúpaním a horším počasím, alebo mi už po troch týždňoch naozaj poriadne nefunguje telo. Tak si aspoň fotím výhľady z Renjo La smerom naspäť na Gokyo. Nad masívom s Everestom sa usadil ďalší altocumulus lenticularis a zrýchľuje môj krok. V strede vidno aj osemtisícovku Makalu (8 481 m), vzdialenú vyše 40 kilometrov.
(Prejdite kurzorom na fotku vyššie a zobrazia sa názvy vrchov.)

Ale aj tých psychiku ubíjajúcich skalných prahov je iba konečný počet a ja nad sebou vidím buddhistické vlajočky označujúce sedlo Renjo. Výstup trval dlhé tri hodiny! Samotné sedlo je umelo rozšírená trhlina v hrebeni, na balvane na jej okraji je už tradičná „reklama“ na ubytovňu v údolí. Ruší ma to a asi mi to už začína celkom vadiť. Výhľad z Renjo La na západ je celkom fajn. Ostrý tmavý špic je Ghyajung Thak (5 630 m), jazero sa volá Angladumba Tsho. Akurát odtiaľto nie je vidno Cho Oyu...
Trochu sa obávam cesty nadol zo sedla Renjo. V mape mám upozornenie, že nosiči a turisti s ťažkým nákladom musia používať fixné laná... No, už asi nie. Chodník je čerstvo upravený lámanými skalami a ide sa po ňom krásne pohodlne.

Schádzam dole z ostrého hrebeňa. Pri pohľade naspäť na ňom vidím ďalšiu skalu zvetranú do podoby sfingy. Na tomto treku už druhá, prvá bola pri ľadovci Hunku na opačnom konci národného parku Sagarmatha.
Schádzam do údolia rieky Bhote Koshi Nadi. Sínusovú krivku jej koryta rieky musel nakresliť nejaký hinduistický boh so silným vzťahom ku geometrii.
Pokračujem nadol údolím, ktoré bezo zbytku napĺňa meno údolie duchov. Všetko je opustené. Nie zavreté na obdobie mimo sezóny, ale naozaj opustené. Celý čas ma obklopujú iba kameň a prach, a je jedno, či v civilizovanej podobe múrov a ubytovní, alebo v podobe štrkových svahov a balvanov rozsypaných po ceste.
Prvý most na protiľahlý breh na mieste, kde ukazuje mapa, nie je. Ani druhý. A ani tretí. Ale zasa ho nachádzam tam, kde byť nemá. Prechádzam na druhú stranu a okolo tretej stretávam prvého človeka. Nepálec ťahajúci kozu. Ale vyzerá to, že vyhráva koza.

Vidím most, ale som asi nejaký zmagorený, lebo som si ho pomýlil a namiesto v Thame som v Yilajungu, dedine asi o kilometer skôr. Kým to zistím, vrátim sa a vyšplhám naspäť na chodník, uplynie hodina. Môj časový plán dostáva prvú vážnu trhlinu.

Nakoniec to Thame predsa len nachádzam, ale v spleti pahorkov a mimoúrovňových chodníkov zasa netriafam správny most. Chodníkov a hrebeňov je tu priveľa a niet sa koho opýtať na ten správny. Metóda pokus-omyl sa hrubo neosvedčuje, každý omyl ma stojí 10-20 minút, kým sa vrátim na pôvodné miesto.
Do Namche už za svetla prísť nestíham, moje mostové omyly ma stáli veľa času. Vraciam sa preto do Thame a hľadám ubytovanie. Všetko je tu však pozatvárané, nakoniec ma ubytuje jeden prísne buddhistický pár. Obaja si neustále hlbokým hlasom recitujú mantry, nech robia čokoľvek, či rúbu drevo, zametajú pred domom alebo varia jedlo. Celkom ma to rozhodí a nejako si na to neviem zvyknúť, ale sú milí.
Ráno už chodník k správnemu mostu spoľahlivo triafam. Samotný most je postavený v celkom peknom zákutí rieky, v úzkej rokline medzi dvoma skalnými stenami, kade tečie hučiaca Bhote Khosi Khola.
Spodná časť údolia medzi Thame a Namche je celkom husto obývaná, zaujímavá a pekná. V jednom z bočných údolí pri Thame sú síce roztrúsené zbytky z miestnej elektrárne, ktorá zásobuje elektrinou aj Namche, ale je to mimo hlavnej trasy a vlastne mi to ani nevadí.
Čím prichádzam bližšie k Namche, tým sú krajina aj chodník upravenejšie a kultivovanejšie. Medzi Thamom a Phurte je vo svahu rozosiatych množstvo malých stúp aj ponaťahovaných vlajočiek. Našiel sa aj jeden kláštor, práve v ňom prebieha rošambó s trúbami, ktoré znejú doďaleka. Svah nad kláštorom je zábavný - tvorí ho skala s tenkou pokrývkou pôdy, pod ktorou steká voda a padajúc zo skaly dole zamrzla. Vyzerá to, akoby svah plakal.
Po troch hodinkách lenivej chôdze a pekných panorám prichádzam cez priesmyk do Namche. Zostupujem do amfiteátra dediny a hľadám si ubytovanie. Mal by som síce pokračovať ďalej do Lukly a ponáhľať sa na lietadlo, ale noc v tejto čarovnej osade si neviem odpustiť.
Najem sa a ubytujem v lodži, ktorú pred dvoma rokmi iba stavali. Pamätám si aj domáceho, s ktorým sme sa vtedy rozprávali a hovoril nám, že stavba ubytovne trvá asi týždeň.

O pol dvanástej už nemám čo robiť, tak si dám prechádzku po vyľudnenej dedine a zisťujem, že takáto opustená s pozatváranými obchodíkmi, pekárňami a kaviarňami a v zamračenom počasí už také čaro nemá. Ale páči sa mi, že sa tu domáci o okolie starajú a na chodníkoch okolo Namche vyrástli murované odpadkové koše. Kryté, aby ich neodfúklo. Vraciam sa naspäť do ubytovne, vyťahujem Kindle a čítam si.

Zasnežený Namche Bazar

Onedlho sa objavuje aj Ír so sprievodcom Kharmom, ktorých som stretol aj v Gokyu. My traja sme tam boli jediní hostia v celej osade, ja som sa do Namche išiel cez sedlo Renjo, oni dvaja sa vracali klasickou cestou priamo dole údolím. Írovej angličtine nerozumiem ani slovo, tak vždy len s úsmevom prikyvujem a keď sa náhodou tvári skúmavo a ja vycítim otázku, nahodím výraz číslo 6B - nevtieravo spýtavý.

Potom sa ešte pridá dvadsaťročná Američanka, tiež so sprievodcom, z ktorého sa vykľuje jeden zo sprievodcov Japoncov, čo sme ich stretli v Khare. Tak sa dávame do reči, čo iba s nevôľou sleduje dotknutá Američanka. Je to predsa jej sprievodca! Nakoniec mi Nepálec ešte dáva email na Tara, ukecaného Japonca z Khare, ktorý má dobré kontakty v Skardu v Pakistane, kam asi bude viesť moje najbližšie trekové dobrodružstvo.

Prichádza skupina siedmich Kórejcov s nosičmi a sprievodcami smerujúca na Island Peak. Dochádza k zaujímavej situácii - všetci sme usadení okolo piecky a keď utíchnu rozhovory a zvedavé výmeny informácií, všetci traja osamelí jazdci - Ír, Američanka aj ja - svorne vyťahujeme Kindle Touch a čítame si. Jeden vedľa druhého, fajn pohľad. Pre človeka, čo ide sám (ich sprievodcov nerátam), je jednoducho kniha alebo čítačka povinná výbava.

Dávam sa znova do reči so sprievodcom onoho Íra - ten to nesie podstatne lepšie, ako Američanka. Ukazujem mu šesťtisícové kopce naproti a hovorím, že by som tam raz chcel ísť a urobiť si odtiaľ fotku Namche. Kharma sľubuje, že ma tam od zajtra môže zobrať, vraj sa počasie vylepší a bude pekne. Nezdá sa mi to, ale dohadujem si s ním päťdňový trek na Kongde (6 086 m) alebo Tartikhu (6 186 m), uvidíme podľa situácie. Oba kopce sú síce trekingové vrcholy a platené rovnako ako Chhukhung Ri, ale sprievodca ma ukľudňuje, že to nemá kto kontrolovať. Mali by byť pomerne ľahké a aspoň tak využijem moju kompletnú ľadovcovú a táborovú výbavu.

Ráno ma však opäť trochu vráti do reality. Zmena počasia avizovaná oblakmi skutočne prišla a celé Namche je pokryté čerstvým snehom. Krásny pohľad, ale znamená stop treku na protiľahlé kopce.
Tak si smutne dávam na plecia ruksak a vyrážam na cestu do Lukly. Tento úsek naozaj nemám rád. Je husto osídlený, bez pekných výhľadov a plný bordelu. Zo začiatku je, našťastie, všetko prikryté milosrdným snehom, ale nižšie sneh mizne a odhaľuje údolie v celej svojej škaredosti. Pekných momentov je iba pár - pohľad na zasnežené Namche, ktoré v takejto podobe vidím prvýkrát, most cez rieku pod dedinou či zasnežená krajina, v ktorej sa cítim ako v Alpách.
Ale nižšie je to naozaj prúser. Typicky nepálsky bordel obývaných oblastí - zvyšky zo stavieb pohádzané hneď vedľa chodníka - lebo tak je to najjednoduchšie, vyrúbané stromy, smetiská, neudržiavané dvory... Nijako ma tie pohľady nenapĺňajú.
Celá táto časť je vlastne udržiavaná v „blahobyte“ iba umelo. Prvé bolo vybudované letisko v Lukle, ktoré našiel, zarovnal a postavil ešte Edmund Hillary. Potom sa našlo lepšie miesto - Syangboche tesne nad Namche Bazarom. Má stálejšie počasie a ľahšie sa na ňom pristáva, domáci však zistili, že všetci turisti lietali priamo tam a úsek medzi Luklou a Namche hospodársky zakapával. Tak úrady lety na letisko v Syangboche v podstate zakázali, výnimku majú lietadlá s hosťami hotela Everest View, ktorý patrí japonsko-nepálskemu manželskému páru. Oficiálne to bolo kvôli tomu, že Syangboche je o 700 výškových metrov vyššie a veľa turistov vraj postihla výšková choroba. V Everest View Hoteli kvôli výnimke museli postaviť hyperbarickú komoru.

Výsledkom je, že ľudia si zvykli na ľahko zarábané peniaze a nemajú snahu vychádzať turistom v ústrety, lahodiť ich oku a pocitom. Nič na tom nemení ani budovanie a rozširovanie chodníka - to má za cieľ iba zvýšiť kapacitu. Mimochodom, ten chodník sa buduje ručne bez akýchkoľvek mechanizmov. Veľké skaly vláčia nosiči po jednej z lomu vzdialeného asi dva kilometre, štrk sa nosí v tradičných prútených nošiach. Vysypať ich nosičom pomáhajú náhodní okoloidúci.
O pol druhej som v Lukle a utekám si potvrdiť let na ďalší deň. Som tu dnes prvý turista z Namche, tak dúfam, že sa do nejakého lietadla votriem. Zisťujem však, že som zle pochopil domáceho v ubytovni v Namche - kancelária aeroliniek sa o tretej nezatvára, ale otvára... Do ubytovne, v ktorej ostávam, neskôr ešte prichádza aj Ír, ktorého som stretol v Gokyu a v Namche.

Podarí sa mi votrieť do druhého lietadla už na ďalší deň. Ráno síce štyri hodiny čakám na otvorenie letiska, ale nakoniec hneď v prvý deň odlietam. Tie štyri hodiny si krátim rozhovorom s Rusmi, ktorí na odlet čakajú už druhý deň, a s uspokojením zisťujem, že to s mojou ruštinou ešte nie je také zlé.

Celá trasa v skratke. Štart je v Lukle, išli sme proti smeru hodinových ručičiek. Jednotlivé etapy sú rozlíšené deň po dni svetlejšou a tmavšou červenou, žltým sú bočné treky. Tu je priamy link na stiahnutie tracklogu.

Treková štatistika je fajn. Vyše 200 kilometrov vo výškach 4-5 000 metrov s celkovým prevýšením takmer 15 000 metrov. Materiálne straty primerané - nohavice natrhnuté cepínom, rukavice rozodraté od foťáku, nefunkčné paličky, otupené mačky, topánky zrelé na reklamáciu.


km hod. nastúpané naklesané
1.1.2013 Lukla - Chutanga (3 500 m) 5,2 770 m 105 m
2.1.2013 Chutanga - Zaterwa La - Chetarwa (4 230 m) 7,1 7 1 250 m 505 m
3.1.2013 Chetarwa - Kote (3 691 m) 7,8 565 m 1 250 m
4.1.2013 Kote - Tangnag (4 356 m) 10 4¾ 815 m 120 m
aklimatizačný výstup 4,5 3 645 m 645 m
5.1.2013 Tangnag -Khare (5 045 m) 5,5 3¾ 700 m 65 m
6.1.2013 aklimatizačný deň 8 4 385 m 385 m
7.1.2013 Khare - Mera La - Kongme Dingma (4 810 m) 7,2 6 735 m 865 m
8.1.2013 Kongme Dingma - Rato Odar camp (5 000 m) 7,4 4½ 490 m 245 m
9.1.2013 Rato Odar camp - Seti Pokhari (5 411 m) 9,5 8¼ 1 115 m 670 m
10.1.2013 Seti Pokhari - Amphu Lapcha BC (5 488 m) 2,9 4½ 645 m 540 m
11.1.2013 Amphu Lapcha BC - Chhukhung (4 730 m) 12,4 11 900 m 1 710 m
12.1.2013 Chhukhung - Dingboche a späť 6,5 345 m 345 m
13.1.2013 Výstup na Chhukhung Ri 5,3 710 m 710 m
14.1.2013 Chhukhung - Kongma La - Lobuche(4 930 m) 10,1 7½ 950 m 760 m
15.1.2013 Lobuche - Phortse (3 610 m) 22,5 8 500 m 1 580 m
16.1.2013 Phortse - Gokyo (4 790 m) 17,1 8 1 440 m 500 m
17.1.2013 Gokyo - Renjo La - Thame (3 780 m) 22,6 9 910 m 1 895 m
18.1.2013 Thame - Namche (3 430 m) 10,2 3½ 325 m 670 m
19.1.2013 Namche - Lukla (2 845 m) 18,6 7 745 m 1 375 m
200,4 115¾ 14 910 m 14 910 m


V Káthmandu si ako prvú vec kupujem nové trekové paličky BD Distance FL. Stoja necelých 55 €, čo je asi polovičná cena oproti našej. Majú iný systém rozkladania, ktorý je s mojimi omrznutými prstami kompatibilný oveľa viac, ako tradičný skrutkovací.

Zostalo mi ešte pomerne dosť času do odletu domov, tak si kupujem lístok na autobus a odchádzam na párdňový výlet do Lumbini, rodiska Buddhu. Ale to už je príbeh na ďalší cestopis, ktorý nájdete tu.

Poznámka: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Namče Bazar alebo Čo Oju píšem Namche Bazar a Cho Oyu.

20 komentárov:

  1. Ahojky, opět výborné čtení, jako vždy. Gratuluji k úspěšnému treku.
    Co jsi to měl za pohory, které byly zralé na reklamaci?
    Lea

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj. Pohorky sú Meindl Torup MFS, dopraskané, začína sa odliepať podrážka aj guma na obrube... Som z nich sklamaný, obyčajné tenisky Salomon vydržali viac, vrátane ľadovca s mačkami.

      Odstrániť
  2. Meindl mi do domu nesmí díky negativním referencím několika lidí z OF /mike, sobb/. Možná by stálo za úvahu tam napsat i Tvou zkušenost.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ahoj,dík za pěkný cestopis a krásné fotky.Příjemné počtení.Tom

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ahoj,cestopis je super. Za par dni vyrazime do Nepalu a mame v planu jit po Vasich stopach. Za tenhle prispevek jsem moc radi, protoze nam pri planovani velmi pomohl - jak text tak statistiky.

    Jeste bych se ale chtel zeptat na podrobnosti k sedlu Amphu Laptsa. Kde vsude jste tam pouzili lano, krome toho useku, kde jste slanovali? Pripadne jak dlouhe lano jste meli a stacilo Vam v pohode? Jak to tam bylo s moznosti ukotveni lana - byly tam nejake kliny, nebo jste meli sve zasoby? Pripadne nemate GPS souradnice cele trasy?

    Jeste jednou dekuju za cestopis a za pripadnou odpoved.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      Nikde inde sme lano nepoužili, len na zlanenie toho 15-metrového úseku tesne za sedlom. Lano bolo tridsaťmetrové, stačilo. Boli tam nejaké kotevné body, ktorým ale parťák neveril a upol to do slučky, čo bola na jednom balvane. Bacha na orientáciu, po nástupe na ľadovec je sedlo vpravo hore, z fotiek by sa trasa aspoň približne mala dať pochopiť. A najmä pozor na sneh, ak nasneží, nikto tadiaľ nechodí, ani domáci, ktorí to poznajú ako vlastné boty. Terba počkať 3-5 dní, najmenej.

      GPS tracklog je na začiatku cestopisu. Daj si tú google mapu zväčšiť (link je v popiske k mape) a stiahni si KML súbor. Ten si dokážeš prekonvertovať na čokoľvek, čo potrebuješ.

      Som rád, že vám cestopis pomohol, tak si ten skvelý trek užite a daj vedieť, ako ste dopadli. Ja do Nepálu vyrážam za dva týždne...

      Odstrániť
    2. Pridal som ten link na tracklog pod mapy aj do rýchlych odkazov. Daj plíz vedieť, či to je OK.

      Odstrániť
    3. Diky, diky a diky :)
      S tim lanem jsem rad, protoze mam pripravene taky 30 metrove. GPS tracklog je super a KML jsem stahnul - s tim si jiz poradim.

      Jinak pokud bude nejake spatne pocasi, tak tam urcite nepolezeme, ale diky za info o snehu.

      My do Nepalu letime 8.11. v patek a vracime se 7.12. V Lukle budeme vyrazet na trek 10.11. (pokud vse dobre dopadne). Co vlastne mate v planu tentokrat?

      Odstrániť
    4. Ahoj.

      Ja letím 14.11.-11.12. Pôjdem okolo Dhaulágirí, keďže som nezhnal parťáka a musím ísť sám. Inak by som išiel ku Kančendžonge (veľmi krásny, divoký a málo navštevovaný trek) alebo okolo Manaslu. Ale to sú uzavreté oblasti a vstup turistom je povolený iba v skupinách (minimálne dvaja) a s miestnym sprievodcom. Škoda, tak niekedy nabudúce.

      V každom prípade by som bol rád, keby si sa mi po návrate ozval a dal nejakú spätnú väzbu. Užite si trek!

      Odstrániť
  6. Urcite dam vedete, jak nas trek dopadl. Kazdopadne uzij si trek okolo Dhaulágirí. A Diky!

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.Partia môjho kamaráta Olega sa práve vrátila z tej oblasti, dávajte si bacha:

      My friends returned from Mera and Everest treks and they said it's snowing and cold. Several people died at Seti Pokhari because of avalanche, two russians died at Baruntse. So, situation is a bit complex.

      Odstrániť
    2. Ahoj, diky za info.
      To je dobre vedet - mozna celou trasu jeste prehodnotime.

      Odstrániť
  7. Ahoj,
    dneska jsem se přes outdoorforum dostal na tvůj web a přečetl jsem si zápisky z dvou posledních cest do Nepálu. Je to perfektní čtení a stejně jako Karla mě to nadchlo a chtěl bych zkusit podobnou trasu - jedu do Nepálu 24. 12. 2013 - 17. 1. 2013.
    Jestli můžu, tak bych měl několik doplňujících dotazů.

    1. Jak je to s povoleními? Je potřeba akorát zařídit TIMS v Kathmandú a pak zaplatit vstup do parku přímo u nějakého check pointu (v Lukle?)?

    2. Někde jsi zmínil čínský GPS logger - co přesně používáš? Docela bych rád něco takového měl a už jsem zkoušel víckrát hledat a nic vhodného jsem nenašel.

    3. Měli jste satelitní telefon?

    4. Pokud jediné techničtější místo bylo to slanění, tak asi stačí turistický cepín, ne?

    5. Dá se v ČR sehnat mapa, aby si to člověk trochu předem nastudoval?

    6. Co s sebou vozíš za léky? Zmiňoval jsi něco na průdušky.

    7. Jak je to s letem do Lukly? Máš tip na konkrétní společnost? Je takto přes zimu běžné, že se třeba týden nelítá? Totiž v tom případě to chce mít asi rezervu na návrat, že? Protože podle toho, co jsem zjistil, tak jediná jiná alternativa je jít minimálně 4 dny do Jiri a odtud autobusem, mám pravdu?

    Omlouvám se za takovou smršť dotazů. Budu moc rád za odpovědi.
    Ještě jednou dík za článek, je to velice motivační. A hodně úspěchů za pár dní na tvojí další cestě!

    Martin

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      K bodom:
      1. Áno, presne tak. Akurát ten checkpoint je v Monjo, čo je dedina asi 5 hodín pred Namche.
      2. Logger je Qstarz BT-Q1000XT. Baterka v tom vydrží asi 5- dní a je vymeniteľná.
      3. Mali, ale nepoužili. Akurát sa nám podarilo niekde v bágli rozbiť displej, čo ma stálo 4k CZK.
      4. Jasné, aj ja mám len turistický. Len bacha, sú to hory, podmienky sa tam menia zo dňa na deň - čo dnes prejdeš v sandáloch, zajtra nemusíš prejsť ani s komplet horolezeckou výbavou.
      5. Odfotenú mapu ti môžem poslať mejlom. Jednu mám aj tu, skús pozrieť, možno ti to pôjde stiahnuť.
      6. Na priedušky beriem nejaké čínske cukríky, ktoré mi fungujú lepšie ako Strepsils. Ale aj tých mám pár :-) Inak liekov mám dosť, hlavne na hnačky a hrdlo.
      7. Letieť je najlepšie Tara/Yeti Airlines, je to v podstate jedna spoločnosť a dosť sa o lietadlá starajú. Neodporúčam Agni Air, tým celkom padajú :-) Na konci januára prichádza front s teplým a vlhkým vzduchom, vtedy je v Lukle hmla a týždňové uzavretie letiska je bežné. Tie pešie túry dole z Lukly nepoznám, ale AFAIK je bližšie do Phaplu, odtiaľ sa (vraj) dá autobusom do KTM dostať tiež.

      Pokojne sa pýtaj, no problem.

      Odstrániť
  8. Super, mapu jsem stáhl, díky moc. To mi zatím stačí - zkontroloval jsem to a je tam celá ta trasa.
    Co se týče checkpointu, tak vy jste měli Monjo až skoro na konci (šli jste opačně), takže to chápu tak, že jste platili až pak.
    Logger vypadá dobře - zkusím zjistit, kde se dá sehnat - vidím, že tam mají po evropě distributory.
    Ostatní info zatím stačí - kdyžtak se ozvu, dík.

    Jen ještě pro zajímavost - jak jste tam byli na přelomu 2011/2012, tak jsem byl taky (22. 12. - 14. 1.), tehdy jsem šel annapurna circuit a sanctuary (ABC) a to si moc dobře pamatuju, jak se 1. 1. rapidně zhoršilo počasí a pak už snad každej den odpoledne přišly srážky - asi to fakt bylo všude :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      Včera som odpisoval v rýchlosti, neuvedomil som si, že chceš ísť cez NP Makalu-Barun. Vstup platíš v Kote, ale v zime to býva zavreté. Prvýkrát sme platili, lebo tam náhodou niekto bol, druhýkrát nie. Cestou naspäť v Monjo niekto určite bude, to sa na zimu nezatvára.

      Inak som zabudol, že na tom serveri mám aj druhú mapu. Je lepšia, viac (aj keď nie úplne :-)) zodpovedá realite.

      Mimochodom, cez Tilicho Tal si náhodou nešiel? Budem mať teraz dosť času, tak sa tam chcem pozrieť.

      Odstrániť
    2. OK, dík, každopádně hlavní je, že se o to nemusím starat - že nepotřebuju nic předem. Když tam budou, tak zaplatím, když ne, tak ne.

      Druhou mapu jsem stáhl.

      Přes Tilicho jsem jsem bohužel nešel - tehdy jsem vůbec neměl věci na kempování a měl jsem průvodce a ten mi tvrdil, že bychom potřebovali lano atd - nezkoumal jsem to pak už, ale asi to tak žhavý nebude. Hlavní je asi to, že potřebuješ vlastní stan/jídlo. Slyšel jsem, že jsou odtama krásný výhledy. Ale zas člověk pak asi vynechá Thorong La, což v té době byl můj výškovej rekord.

      Odstrániť
  9. Ahoj Wawriku, prosim o zaslani mapky, chystame se tam za tri mesice taky :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. tve linky jsou mrtve. Kdyz by to slo zaslat na ozzzi@seznam.cz budu moc vdecny :)

      Odstrániť