Pekným a nenáročným výletom je chodník z ústia kaňonu Fossárdalur až
do tiesňavy pod vodopádmi Háifoss a Granni. Bonusom je samotné ústie kaňonu, v
ktorom sa dá prespať nadivoko bez prítomnosti akýchkoľvek ľudí, pritom
je veľmi ľahko dostupné bežnou mestskou štvorkolkou z požičovne,
napríklad Daciou Duster. A ak niekomu nevadí ani pomalé kodrcanie, dá sa to zvládnuť aj bežným osobným autom, len si treba dať pozor na stav vody v brode pri historickej farme Stöng.
Do ústia kaňonu sa dá dostať z cesty č. 32 odbočkou k vodopádu Háifoss, ale po 500 metroch treba odbočiť vľavo k rokline Gjáin (ktorá, mimochodom, tiež stojí za návštevu). Pred roklinou sa prechádza cez bránu, ktorú treba za sebou poctivo zavrieť. Asi dva kilometre za roklinou je za potokom postavená replika staroislandskej farmy Stöng.
Potok treba prebrodiť (brod je plytký a nenáročný, zvládne ho každé auto), po sto metroch sa cesta dokľukatí k ďalšej bráne. Za ňou už cesta vedie širokým plochým údolím plným jemného naplaveného piesku a malých kamienkov.
Jedinou prekážkou aj pre obyčajné osobné auto je pár jarkov vymletých
vodou, ale aj tie sa s trochou opatrnosti dajú ľahko prejsť. Vyzerajú nejako takto, a aj keď fotka skresľuje, nie je to nič, čo by mohlo vodičom spôsobiť vrásky na čele.
Na jedinej výraznejšej odbočke sa treba držať vpravo, pri úpätí kopcov, cesta nás nakoniec dovedie až k širokému brodu rieky Fossá, kde sa dá urobiť spomínané táborisko. V diaľke svieti stužka vodopádu Háifoss.
Pod vodopády sa dá dostať dvoma spôsobmi. Prvým je ísť údolím popri rieke, s tým, že občas treba prejsť cez nejaký pahorok v ohybe rieky, ktorý sa postaví do cesty. Občas sa ukáže vyšliapaná cestička, ale väčšinou si človek hľadá cestu sám.
Druhý spôsob je napojiť sa po pár sto metroch na vyznačený turistický chodník, ktorý vedie od farmy Stöng traverzom vo svahu. Je dobre značený oranžovými kolíkmi aj dobre prešliapnutý, ale ja osobne ho nemám rád. Nie je ani dostatočne nízko, aby si človek užil majestátnosť okolitých stien a hĺbku údolia, ani dostatočne vysoko, aby mal nadhľad. Poetickým jazykom - človek nie je ani údolím ani horou. Zato je rýchly, keďže ide pomerne priamo a nezdržuje zbytočným hľadaním správneho smeru a všetky bočné hrebienky a pahorky prechádza vrchom. K vodopádu sa tak dá svižným tempom dostať asi za hodinu.
Cesta údolím trvá asi o 15-20 minút viac, no je divokejšia a milovníkov prírody uspokojí oveľa viac. Treba sa obzerať po správnom smere, dávať pozor na prírodné prekážky, občas sa nechať riekou vytlačiť do pahorku na brehu atď. A najmä - dá sa tak dostať k asi dvadsaťmetrovému bezmennému vodopádu, ktorý padá z hrany schodu asi v strede údolia.
Človek si ho môže prejsť zhora, zdola,
spredu, zozadu, môže vliezť do neho, a ak má vercajg, môže sa tu
utáboriť... Jednoducho, v tesnej blízkosti od frekventovaných ciest tu
je pravá nefalšovaná divočina plná pokoja, svišťania vetra a šumu vody. Značený chodník to však úplne míňa.
Asi kilometer za bezmenným vodopádom sa chtiac-nechtiac treba napojiť na značený chodník. Po pár sto metroch sa vetví, doprava je odbočka k vyhliadke a parkovisku nad Háifossom (trvá to tam asi desať minút), doľava chodník prudko klesá ku rieke a smeruje do tiesňavy pod vodopádmi. To je asi na 15 minút.
V tiesňave (zatiaľ) nie sú žiadne zábradlia ani obmedzenia, takže človek vybavený sandálmi na brodenie pomerne plytkej rieky môže prejsť až za kaskády vodopádu Granni (alebo sa nechať zabiť vodou padajúcou z Háifossu). Zážitok je to úžasný, sto metrov vysoké steny sú od seba vzdialené v najužšom mieste len pár desiatok metrov, pri dne ani toľko nie. Rozhodne to nesmie minúť žiadny milovník divokej islandskej prírody. (Fotky sú nič moc, bolo už pred polnocou a slnko príliš nízko, aby trochu posvietilo. Spod Granni nemám fotky žiadne kvôli vodnej triešti, ktorej bol plný kotol.)
A pre tých, čo sú leniví alebo len radi vyzobávajú hrozienka z koláča, sa sem dá dostať aj z parkoviska pri vyhliadke na Háifoss. Ale prechod celým párkilometrovým kaňonom je zážitok o dosť intenzívnejší.
Prevýšenia: ↑↓400 m
Vzdialenosť: 12,5 km, 2-3 hod.
Náročnosť: veľmi ľahká
Link na mapu a stiahnuteľný tracklog
Aby bolo jasné, o čom píšem - je to ten kaňon, čo každý vidí priamo z vyhliadky nad vodopádmi. Krásna tiesňava, ktorá sa postupne rozširuje, až sa nakoniec v diaľke stráca v širokom údolí, v ktorom sa vlní stužka rieky Fossá. Kaňon má od kaskádového vodopádu Granni až po štrkové brody v ústí necelých 6 kilometrov a je pomerne ľahko priechodný.Vzdialenosť: 12,5 km, 2-3 hod.
Náročnosť: veľmi ľahká
Link na mapu a stiahnuteľný tracklog
Do ústia kaňonu sa dá dostať z cesty č. 32 odbočkou k vodopádu Háifoss, ale po 500 metroch treba odbočiť vľavo k rokline Gjáin (ktorá, mimochodom, tiež stojí za návštevu). Pred roklinou sa prechádza cez bránu, ktorú treba za sebou poctivo zavrieť. Asi dva kilometre za roklinou je za potokom postavená replika staroislandskej farmy Stöng.
Potok treba prebrodiť (brod je plytký a nenáročný, zvládne ho každé auto), po sto metroch sa cesta dokľukatí k ďalšej bráne. Za ňou už cesta vedie širokým plochým údolím plným jemného naplaveného piesku a malých kamienkov.
Na jedinej výraznejšej odbočke sa treba držať vpravo, pri úpätí kopcov, cesta nás nakoniec dovedie až k širokému brodu rieky Fossá, kde sa dá urobiť spomínané táborisko. V diaľke svieti stužka vodopádu Háifoss.
Pod vodopády sa dá dostať dvoma spôsobmi. Prvým je ísť údolím popri rieke, s tým, že občas treba prejsť cez nejaký pahorok v ohybe rieky, ktorý sa postaví do cesty. Občas sa ukáže vyšliapaná cestička, ale väčšinou si človek hľadá cestu sám.
Druhý spôsob je napojiť sa po pár sto metroch na vyznačený turistický chodník, ktorý vedie od farmy Stöng traverzom vo svahu. Je dobre značený oranžovými kolíkmi aj dobre prešliapnutý, ale ja osobne ho nemám rád. Nie je ani dostatočne nízko, aby si človek užil majestátnosť okolitých stien a hĺbku údolia, ani dostatočne vysoko, aby mal nadhľad. Poetickým jazykom - človek nie je ani údolím ani horou. Zato je rýchly, keďže ide pomerne priamo a nezdržuje zbytočným hľadaním správneho smeru a všetky bočné hrebienky a pahorky prechádza vrchom. K vodopádu sa tak dá svižným tempom dostať asi za hodinu.
Cesta údolím trvá asi o 15-20 minút viac, no je divokejšia a milovníkov prírody uspokojí oveľa viac. Treba sa obzerať po správnom smere, dávať pozor na prírodné prekážky, občas sa nechať riekou vytlačiť do pahorku na brehu atď. A najmä - dá sa tak dostať k asi dvadsaťmetrovému bezmennému vodopádu, ktorý padá z hrany schodu asi v strede údolia.
Asi kilometer za bezmenným vodopádom sa chtiac-nechtiac treba napojiť na značený chodník. Po pár sto metroch sa vetví, doprava je odbočka k vyhliadke a parkovisku nad Háifossom (trvá to tam asi desať minút), doľava chodník prudko klesá ku rieke a smeruje do tiesňavy pod vodopádmi. To je asi na 15 minút.
V tiesňave (zatiaľ) nie sú žiadne zábradlia ani obmedzenia, takže človek vybavený sandálmi na brodenie pomerne plytkej rieky môže prejsť až za kaskády vodopádu Granni (alebo sa nechať zabiť vodou padajúcou z Háifossu). Zážitok je to úžasný, sto metrov vysoké steny sú od seba vzdialené v najužšom mieste len pár desiatok metrov, pri dne ani toľko nie. Rozhodne to nesmie minúť žiadny milovník divokej islandskej prírody. (Fotky sú nič moc, bolo už pred polnocou a slnko príliš nízko, aby trochu posvietilo. Spod Granni nemám fotky žiadne kvôli vodnej triešti, ktorej bol plný kotol.)
A pre tých, čo sú leniví alebo len radi vyzobávajú hrozienka z koláča, sa sem dá dostať aj z parkoviska pri vyhliadke na Háifoss. Ale prechod celým párkilometrovým kaňonom je zážitok o dosť intenzívnejší.
O starších cestách si prečítajte v cestopisoch Island 2010 a Island 2013.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára