Čína 2016 • Tiger Leaping Gorge, Lijiang, Pu-Er a čajíky

Skôr či neskôr k tomu muselo dôjsť. Roky strávené popíjaním čajov puerh, sprevádzané prehľadávaním navzájom rozporných informácií na internete a neúspešnou snahou porozumieť ich špecifickej chuti, často končili nutkavou potrebou celý proces vidieť. Takže keď sused spomenul, že po Vianociach by rád išiel do čínskeho Jün-nanu, kolísky čajov puerh, neváhal som ani sekundu a kúpil predražené povianočné letenky. Ospravedlňujem si to tým, že si urobíme aj krátku túru v peknom prírodnom zákutí - Rokline skákajúceho tigra.

Plán máme len veľmi orientačný, aby sme mohli stráviť viac času v oblasti, v ktorej sa nám zapáči. A tak máme rezervovaný hotel len na prvú noc v Lijiangu (Li-ťiangu) a na prvú noc v Pu-eri.

Jün-nan je juhočínska provincia susediaca s Barmou a Laosom, a na severe v krátkom úseku aj s Tibetom. Je veľmi hornatá, severozápadná časť, ktorá v minulosti bola súčasťou Tibetu, dosahuje viac ako päťtisícové nadmorské výšky. Hornatý charakter, kvalitná pôda, vysoká vlhkosť a dostatok slnka krajinu odjakživa predurčujú k pestovaniu čaju - veľkolistý čajovník, ktorý tu rastie, je považovaný za pôvodnú, najstaršiu odrodu čajovníka.

Poznámka k názvosloviu:

• Správne slovenské prepisy sú Jün-nan, Li-ťiang či Kchun-ming. Budem však používať bežné anglické prepisy Yunnan, Lijiang, Kunming atď., ktoré sa kvôli informáciám oveľa lepšie hľadajú na internete.
• Čínske znaky pri názvoch atrakcií sú ako prípadná pomôcka pre taxikára, ak by tam chcel niekto ísť. Mapy ani názvy v latinke či angličtine nepomáhajú.

Centrom pestovania čaju je skôr južná časť provincie, my sa však za turistikou najprv vyberáme na sever do oblasti Lijiangu. Je to podhorské turistické centrum (pričom výraz turistické sa vzťahuje výhradne na čínskych turistov) so zaujímavou históriou a atrakciami. Sme tu v zime, mimo sezóny, od čoho si sľubujeme nielen nižšie teploty, ale aj podstatne menej ľudí.

S Maťou sme tu o pol dňa skôr. Z letiska sa za 20 jüanov (2,90 €) na osobu odvezieme autobusom až do centra. Čakáme na zvyšok našej štvorčlennej skupinky, a ten poldeň trávime prechádzkou po meste a snahe pochopiť kultúrne rozdiely, čo sa nám celkom úspešne nedarí. Základný problém je, že sa nevieme dohovoriť. Lijiang je síce čisto turistické mesto, ale len pre domácich - po anglicky tu hovorí málokto a miestni dokonca nerozumejú ani našim gestám. Je ich skoro 1,5 miliardy, oni si dosť vystačia sami a nemajú žiadnu potrebu učiť sa nejaké minoritné jazyky, napríklad angličtinu... To je ako chcieť po hoteliérovi v Yellowstone, aby rozumel záhoráčtine.

V novovybudovanom Starom meste (nie, to nie je oxymoron, oni to Staré mesto kvôli turistom naozaj postavili odznova) sa platí vstupné 80 jüanov (11,50 €). Účet si treba uschovať, platí mesiac a je potrebné ho ukazovať pri každom vstupe do Starého mesta. Bývame na jeho južnom okraji v krásnom a pohodlne vybavenom štvorhviezdičkovom „hoteli“ za 20 € na noc. Hotel má len asi 7-8 izieb a ako všetky domy v Starom meste je postavený v duchu historických čínskych domov s vnútorným nádvorím a z dreva a kameňa. Musím povedať, že je to veľmi vkusné a bezošvé spojenie starého s novým, s veľmi kvalitnou remeselnou prácou aj materiálmi.

Z Lijiangu mierime do Rokliny skákajúceho tigra (Tiger Leaping Gorge), pričom dochádza k zaujímavej situácii - mesto je vo výške 2400 m nad morom, ale roklina je o 500 metrov nižšie. Takže môžeme smelo povedať, že ideme dolu do hôr...

Tiger Leaping Gorge (虎跳峡)

Autobusová stanica je neďaleko hotela. Lístok do 70 kilometrov vzdialeného Qiaotou (Kšjoto, 桥头), kde túra roklinou začína, stojí 22 jüanov (3,10 €) pre jedného. Našťastie predavačka lístkov trochu rozumie anglicky, takže tam nemusím e stráviť trišvrte hodiny márnym vysvetľovaním, kam že to vlastne chceme ísť.

Jazda trvá necelé dve hodiny, spozornieť treba, keď autobus prejde na západnú stranu údolia veľkým mostom cez rieku Jinsha (ktorá sa v dolnej časti mení na známu Yangtze, v slovenskej transkripcii Jang-c’-ťiang). Na východnom brehu sa dvíha masív Jade Dragon Snow Mountain s najvyšším vrcholom vo výške 5596 m. Žiadny drobček to teda nie je. Samotné Qiaotou sa dá ľahko rozoznať, leží asi kilometer nad veľkým sútokom rieky Jinsha s inou riekou od severu.

Roklina skákajúceho tigra je tiesňava medzi dvoma takmer šesťtisícovými masívmi - Jade Dragon Snow Mountain na juhovýchode a Haba Xueshan na severozápade. Je to krásna prírodná atrakcia poničená nadšenou čínskou výstavbou, ale o tej neskôr.

V rokline je asi sto metrov nad riekou vybudovaná asfaltová cesta, kade sa vozia čínski turisti. Oni sú pomerne dosť leniví a kam ich nedopravia motorizované vozidlá, tam nejdú. Takže masová turistika sa odbavuje na ceste. Našťastie v severnom svahu je nad cestou turistický chodník. Je pomerne vysoko, treba si k nemu vystúpať ďalších 700 metrov. Teraz mimo sezóny na ňom bude doslova len pár ľudí. Do najzaujímavejšej - strednej časti rokliny (Middle Tiger Leaping Gorge), to trvá asi 10-11 hodín nenáročnej chôdze.

Veľmi, veľmi orientačná mapa oblasti. Časy chôdze zhruba sedia, ale inak je skôr mýlivá.

Dá sa to stihnúť aj za deň, ale my máme naplánované dva dni, nechceme sa nikam hnať. Zajtra večer by sme chceli byť naspäť v Lijiangu. Popri chodníku sú občasné ubytovne, náš dnešný cieľ je Halfway Guest House, alebo niečo v jeho blízkosti. Mali by sme odtiaľ mať pekné výhľady do rokliny a na protiľahlé pohorie Jade Dragon Snow Mountain. Uvidíme po ceste, kam vôbec dnes stihneme prísť.

Vystupujeme z autobusu, po moste prechádzame na východný breh, a hlavnou cestou okolo školy hľadáme odbočku doľava, na hornú trasu. Nachádzame ju za veľkou komunistickou slávobránou. Treba sa pozerať po tejto tabuli:

Rovnaké modré tabule lemujú celú trek, takže orientácia nie je nijako náročná. Len si ich treba všimnúť, občas bývajú zarastené.

Už od lijiangského letiska si všímam okolité hory husto popretkávané sieťou elektrických vedení. Špecialitou je viesť ho priamo po vrchole hrebeňa, takže hyzdí každú panorámu navôkol. Celkovo je ťažké urobiť fotografiu krajiny, na ktorej by nejaké káble neboli...

Stúpame svahom na hrebeň, dúfajúc, že na druhej strane sa zbavíme hluku z čulého stavebného ruchu pri Qiaotou. Prdlajz. Za pahorkom sa pod nami objavuje stavba (asi železničného) tunela. A protiľahlý svah sa okrem ďalšej tunelovej diery hyzdia aj serpentíny, po ktorých jazdia nákladné autá pre štrk na stavbu železnice. Nuž, logistika a efektivita je silnou stránkou čínskeho stavebníctva, ale krajinotvorbe veľmi nedávajú...

Teplota je príjemná, môže byť 16-17 °C a bezvetrie, takže na slniečku sa človek aj celkom zapotí. Po skúsenostiach s chýbajúcou jazykovou zdatnosťou Číňanov nás prekvapia tabuľky s citátmi v čínštine aj angličtine, ktoré lemujú turistický chodník. Čakal som nejaké myšlienky Veľkého predsedu Maa, ale z tých robotizovaných prekladov sme mali celkom problém určiť aspoň náznak významu. Zaujala nás najmä jedna:

Milión ľudí v ohni nie je veľa. Uf, oni po tej Kultúrnej revolúcii a Veľkom skoku vpred majú asi úplne iné mierky... Ale ani z ostatných sme neboli oveľa múdrejší:

Prichádzame k úseku, ktorý sa volá 28 zákrut. Iné zdroje hovoria 23 či 24, nikto z nás to však neráta. Má to byť najprudší úsek, ktorý končí v najvyššom bode treku - sedle vo výške zhruba 2650 m s výhľadom na celú vrchnú časť rokliny. Po ceste míňame stánok s bežnými turistickými cetkami - banánmi, náhrdelníkmi, zapaľovačmi, marihuanou...

Pozvoľna schádzame nadol, v dedinke Naxi si trochu poblúdime, ale nakoniec sa šťastne stretávame a napriek blížiacemu sa súmraku sa rozhodujeme potiahnuť to ďalej až do Halfway Guest House. Teším sa z toho, vyzerá to, že bude príležitosť obe moje nové čelovky vyskúšať.

Bordel v krajine je občas horší ako v Nepále. Vodovod z PVC trubiek v niekoľkých líniach natiahnutý krížom cez chodník nie je žiadnou výnimkou.

Blížime sa k vysvietenému hotelu. Po serpentínach práve schádza dolu na cestu auto.

Hotel je dosť v poriadku. Aj naše najlacnejšie izby bez výhľadov (20 € za dvojposteľovú izbu) na spodnom poschodí majú vlastnú sprchu i záchod, a je vybavená rýchlovarnou kanvicou. Pri recepcii je aj automat na horúcu vodu a sáčik so sypaným zeleným čajom zdarma. Trpkým ako šľak, ale chuťovo výborným.

Teplota padá k nule, no izby sú veľmi pohodlné a vybavené elektrickými dekami, takže spacák a flísovú vložku som trepal zbytočne. Ale aby som mal pokojné svedomie, vyhlasujem obliečku na elektrickej deke za špinavú, a dávam si pod ňu spacák.

Stretávame tu asi tri skupinky turistov, dohromady možno desať ľudí. Najeme sa a ideme si na izby čítať.

Svetlo nás ráno zobúdza okolo siedmej a pri pohľade z okna mi nie je jasné, prečo sú izby na našom poschodí najlacnejšie. Priamo z postele máme výhľad na protiľahlý masív Jade Dragon Snow Mountain, od rieky až po vrchol.

So vstávaním a raňajkami si dávame na čas, svah je v tieni a ešte dlho bude. Aby sme si túru lepšie užili, počkáme si na slnko, veď sa nikam neponáhľame.

Po ceste vyrúbanej do skaly a lemovanej ďalším vodovodom prichádame k vodopádu. Už od včera nám spríjemňujú chôdzu podprahové reklamy na hotel Bodhi Inn v Shangri La, dedine na hraniciach s Tibetom, kam väčšinou turisti z nášho treku smerujú. Keď sa náhodou v Shangri La niekedy ocitnem, nabetón v tom Bodhi Inn skončím - veď som už predsa o tom toľko počul... Nebudem vedieť kde, ale jasne si ten názov vybavím.

Schádzame dolu k asfaltovej ceste pri Tina's Guest House, asi najznámejšiemu stredisku celej rokliny. Má vlastné autobusy smerom do Shangri La aj Lijiangu, veľký hotel tu v rokline aj v meste... Jednoducho, biznis má podchytený veľmi dobre. Najeme sa tu a čas do odchodu autobusu, ktorý odchádza o pol štvrtej, chceme stráviť prehliadkou tiesňavy poniže asfaltovej cesty.

Až po jedle zisťujeme, že tu funguje nejaké bodovanie nezávadnosti jedla a to, čo sme práve zjedli, má najhoršie hodnotenie. Pevne verím, že môj citlivý žalúdok to v sebe udrží do blízkosti nejakej latríny alebo záchodu.

Priznám sa, že som trochu podcenil prieskum tohoto miesta pri domácej príprave ešte na Slovensku. Dosť som sa v spúste rozporuplných informácií nevyznal a nebolo mi jasné, čo mám čakať a ako to tam vlastne funguje. No, keby som tam išiel ešte raz, určite by som odchádzal až autobusom na druhý deň ráno, a celé poobedie až do večera by som strávil dolu v rokline, do ktorej začína svietiť slnko v tomto ročnom období až okolo druhej. Je kam ísť aj na čo pozerať, takto sme to museli stihnúť za 2,5 hodiny.

Na štartové miesto nás zdarma odvezie dodávka z Tina's Guest House, asi preto, že sme tam aj jedli. Od cesty sa schádza dolu do rokliny, kde sú steny svahov len pár desiatok metrov od seba. Trochu ďalej sa dá zísť až k spenenej vode. Ešte pri ceste platíme prvé vstupné, 10 jüanov (1,40 €) na osobu. Po dvadsiatich minútach svižným tempom sme dostatočne nízko na to, aby sme videli prvé výhľady do rokliny. Je to taká úvodná ochutnávka.

Traverzom v skalnej stene, do ktorej je vytesaný chodník, sa dostávame k druhému plateniu. Ak iba zlezieme k vode a na cestu sa vrátime rovnakou cestou, ako sme sem prišli, bude to za 10 jüanov (1,40 €). Ale ak sa na asfaltku chceme vrátiť kratšou cestou priamo nahor a po rebríkoch, je to za 15 jüanov (2,10 €). Čas sa nám kráti, tak platíme za rebrík, nevediac, čo to obnáša. Ale vyzerá to byť rýchlejšie.

O niečo neskôr sa Maťa pri jednej z jednoduchých reštaurácií odpája a ide rovno na rebrík, aby to stihla na autobus. My ostatní schádzame až dolu k vode. Na obrovskú skalu uprostred prúdu vedie povrazový mostík, za ktorý sa však platí ďalších 15 jüanov (2,10 €).

Toto postupné dávkovanie poplatkov nie je klasické vyťahovanie peňazí z turistov, ako by sa mohlo zdať. Ide o to, že o každý z tých úsekov sa stará iná miestna rodina, ktorá si to chce nechať zaplatiť. Jedna pozvárala rebrík, druhá postavila mostík, tretia vysekala chodník do skaly...

Jeden z chodníkov vedie ďalej na juhozápad do útrob rokliny, nám sa však kráti čas a tak ideme naspäť. Návrat rebríkom vyzerá trochu hrozivo, ale nikomu nakoniec problémy nerobí. Má asi 15-20 metrov a je takmer kolmý. Predchádza mu niekoľko kratších rebríkov, cez ktoré je vidno 2-3 staršie, plus pár kramlí zavŕtaných do skaly. Táto rodina si svoje peniaze viditeľne zaslúži.

Za rebríkmi vedie chodník trochu exponovaným traverzom, ale nie je to nič, čo by nevedel zvládnuť aj človek, čo sa bojí výšok.

Vychádzame naspäť na asfaltovú cestu. Celý okruh, ktorý je na mapkách označený ako trojhodinový, nám trval hodinu a trišvrte. Ale nijako sme sa neflákali. Mať dostatok času, dalo by sa tu pokojne stráviť aj 5-6 hodín.

Po ceste sa cez pekný most vraciame k Tina's Guest House, trvá nám to slabých 10 minút. Všímame si pár pre nás neobvyklých detailov. Napríklad kvetináče zo záchodových mís - to je ozdoba, ktorú sme videli už v Lijiangu.

Sadáme na hotelový autobus, ktorý nás odvezie naspäť do mesta. Je drahší (80 jüanov na osobu - 11 €) ako ten, čo nás na trek priviezol, a nejde po diaľnici, aby sa vyhol mýtu. Takže to navyše trvá dvakrát tak dlho. Cestou ešte dochádza k zábavnej situácii, keď šofér, zbadajúc nášho vyzutého suseda, promptne vyťahuje veľkú tabuľku s preškrtnutou topánkou a veľkým anglickým nápisom CIVILIZED TRAVELLING, pričom predvádza pomerne dlhý naštvaný monológ. Samozrejme po čínsky. Dosť sa na tom zabávame.

Tak končí turistická časť nášho výletu, zvyšok strávime v mestách presúvaním sa medzi čajovňami, ochutnávaním čajov a nejakou tou kultúrou - tej však nemusí byť priveľa, aby nás zbytočne nezdržovala od toho čajíčkovania...

Tiger Leaping Gorge je krásna dvoj-trojdňová vychádzka. Fyzicky nenáročná -  prvý deň sme nastúpali len niečo okolo 1000 metrov, druhý sme len schádzali. Celkom ľutujem, že sme so sebou nezobrali aj Dolfíka, tomu by sa tu páčilo, a ubytovanie je o dosť pohodlnejšie ako ktorékoľvek v Nepále. A to rátam aj hotely v Káthmandu...

Lijiang (麗江)

Na prehliadku dvestotisícového mesta máme celé dva dni. Súc poučení už vieme, že do (mimochodom dosť lacných) taxíkov treba sadať vyzbrojený čínskym prepisom miesta, kam mierime. Inak by sme mohli skončiť kdekoľvek.

Prvý deň začíname prechádzkou po parku pri rybníku Black Dragon Pool (黑龙潭). Je to pekné a veľmi upravené miesto, v podstate tvorí severnú časť Starého mesta. Treba sa preukázať bumážkou o zaplatení 80-jüanového poplatku, ktorý sme zaplatili ešte po prílete. Teplota je síce len pár stupňov nad nulou, ale tento problém rieši posedenie pri puerhi.

Park sa zapĺňa ľuďmi, veľa ľudí tu cvičí tai-či. Samostatne aj vo veľkých skupinách. Z mostíka si fotíme panorámu parku s Jade Dragon Snow Mountain v pozadí. Je to vraj jedna z najkrajších panorám na svete a vďaka mase čínskych turistov najfotografovanejšia. Na mňa osobne zasa nejako dychberúco nezapôsobila.

Taxíkom sa odvezieme do ďalšieho turistického miesta v Lijiangu, Shuhe Ancient Townu (束河古镇). Je to živý skanzen čínskej národnostnej menšiny Naxi (Naši) neďaleko centra mesta. Platí sa tam vstupné 50 jüanov (7,20 €), ale oplatí sa to vidieť. V meste je aj historický most, kade chodievali čajové karavány do Tibetu. S puerhom, samozrejme, takže je to v našom záujmovom okruhu a tým pádom to nie je stratený čas.

V skanzene sa dá aj veľmi dobre najesť, ako nakoniec v celej oblasti. Ale, čo je podstatné, majú tu aj skvelé puerhy.

Po návrate do centra sa prejdeme od Black Dragon Poolu až do hotela. Vyzbrojení čerstvými baterkami do foťáku, ktoré nám zdochli uprostred skanzenu, sa peši vyberáme na vyhliadkovú vežu Wangu Tower nad mestom. Úzke uličky v kopci sú rozkopané, vymieňa sa tam kanalizačné potrubie, takže hopsáme z jednej strany na druhú. V areáli veže (Lion Park) sa zasa platí vstupné, ale stojí to za každý jüan.

Z veže sú panoramatické výhľady na všetky strany. V diaľke sa týči masív Jade Dragon Snow Mountain. Roklina skákajúceho tigra, odkiaľ sme sa včera vrátili, tvorí zadnú časť tohoto masívu. Z Mati medzi rečou vypadne, že tam je jedna z najvyšších lanoviek na svete, mala by končiť v takmer päťtisícovej nadmorskej výšky. Začínam tušiť, kde asi strávim zajtrajší deň...

Vyhliadková veža je postavená tradičnou technikou z dreva, bez klincov či iného spojovacieho materiálu. Na jednotlivých poschodiach sú expozície tradičného umenia. Zaujmú má jednojüanové mince položené na každom z trámov pre šťastie, páči sa mi aj dlažba poskladaná z kamienkov a betónových odliatkov. Jednoduché a pekné.

Na tú lanovku sa mi nakoniec podarí ukecať aj zvyšok skupiny. Nebude to lacný výlet, ale ísť lanovkou do takejto výšky sa mi už asi nikdy nepošťastí, chcem využiť príležitosť. A trochu okúsiť povestných čínskych davov, ktoré by však teraz mimo sezóny mali byť celkom zvládnuteľné. Je to logisticky pomerne náročné, musíme si všetko naštudovať dopredu a zohnať čínske znaky, ktoré budeme ukazovať taxikárom a v pokladniach.

V pohorí Jade Dragon Snow Mountain sú lanovky hneď tri. Tá najvyššia, ktorá končí vo výške 4506 metrov, je k mestu najbližšie, ďalšie dve sú za ňou. Taxíkom sa za 100 jüanov (14 eur) vezieme do národného parku. Po ceste sa musíme zastaviť v predajni lístkov (170 jüanov na osobu, 24 €), ktorá je pár sto metrov od diaľnice. Taxikár je našťastie chápavý, navyše nám veľmi pomohol anglicky hovoriaci Číňan, ktorý videl našu bezradnosť pri nastupovaní a taxikárovi všetko preložil. Včetne zastávky na lístky... Spolu s lístkami na lanovku (časenku máme na 10.30 h) treba kúpiť aj lístky na autobus (20 jüanov, 2,85 €), ktorý nás odvezie od parkoviska ku lanovke. Úplne tú logistiku nechápeme, ale radšej všetko kupujeme.

O niečo neskôr zastavujeme pri bráne do národného parku, kde sa vyberá ďalší poplatok (65 jüanov, 9,30 €). Ten nemá s lanovkou nič spoločné, je to len za vstup do NP. Chvíľu nám potrvá, kým to pochopíme.

Začínam rozumieť tým obchodíkom s kyslíkovými fľašami, ktoré sme videli roztrúsené po meste. Sú tam kvôli lanovkám! Priamo pod lanovkou sú ďalšie, ale nakoniec žiaden kyslík nekupujeme. Všetci sme pomerne zdatní, s výškami máme skúsenosti a tú hodinku zvládneme bez výškovej choroby.

Zato na -20 °C, ktoré sľubuje predpoveď počasia pre 4500 m n. m., oblečenie nemáme. Preto nám príde vhod požičovňa otepľovacích kabátov. Požičanie stojí 50 jüanov (7 €) za kus, plus 350 jüanov vratná záloha. Aby sme im teda tie kabáty aj vrátili.

Sme tu tesne po otvorení lanovky a ľudí je pomenej. Kým sa dostaneme na vrchol, od rána musíme vystáť dohromady 7 radov:

1. na lístky na lanovku,
2. na lístky do národného parku,
3. do požičovne kabátov,
4. vstup do čakárne na autobus,
5. v čakárni na autobus,
6. pred nastúpením na autobus,
7. do lanovky.

Ale odsýpa to pomerne svižne. Z hotela sme odchádzali okolo trištvrte na deväť, v 30 kilometrov vzdialenej pokladni na lístky na lanovku sme boli okolo pol desiatej, a o jedenástej - po desaťminútovej jazde lanovkou - vystupujeme na hornej stanici.

Je vo výške 4506 m, ale ďalších takmer 200 výškových metrov do kuloáru pod najvyšším vrcholom celého pohoria Shanzidou (5596 m) sa dá vyjsť peši po pekných schodíkoch. Šliapať sa dá pomerne voľne, žiadne zápchy ani rady nevznikajú.

Predpoveď teplôt klamala - je síce tak 5 stupňov pod nulou, ale slniečko praží a je bezvetrie, úplne by stačilo oblečenie, čo máme na sebe. Kabáty sme si požičiavať nemuseli, ale aspoň je nám príjemnejšie, no...

Pekne pomaly si to vyšliapeme na hornú vyhliadkovú plošinu. Schodisko je plné malých odpočívadiel, kde-tu je aj stánok s občerstvením. Kopec ľudí len tak postáva, tvári sa strhane a lapá po dychu. Vlastne fľaši s kyslíkom.

Na hornej plošine je kameň s vytesanou výškou. Všetci sa pri ňom chcú odfotiť. Celkom ma prekvapuje kultivovanosť - vytvára sa krátky rad, pričom okolo kameňa je dosť voľného priestoru, aby ten rad fotky nehyzdil. A celkom to odsýpa. Jednoducho, tí Číňania naozaj vedia, ako sa hýbať v davoch.

Cesta nadol je už rýchla. Davy smerom nahor medzitým narástli asi štvornásobne, som rád, že sme sem ráno išli tak skoro - aj keď, na druhej strane, dalo sa prísť ešte o hodinku skôr. Vraciame kabáty, na parkovisku sadáme do linky č. 7 - čo je sedemmiestne osobné auto, ktoré nás za 20 jüanov (2,85 €) za osobu odvezie naspäť do Starého mesta v Lijiangu. Cestou si ešte necháme zastaviť pri nejakom kameni s panoramatickým výhľadom na celé pohorie.

Výlet lanovkou nestál málo, ako tak rátam náklady, dohromady nás celý výlet aj s cestou z Lijiangu stál 42,50 € na osobu, plus 7 € za požičanie kabátu. Ale neľutujem ani cent, okúsil som organizovanosť čínskych davov - pritom to nijako nebolelo, pozrel si pekné výhľady, previezol som sa treťou najvyššou lanovkou na svete... Myslím, že som dostal adekvátnu protihodnotu.

V meste sa ešte trochu motáme po „historickom“ centre. Hľadáme aspoň jedinú čajovňu, kde niekto hovorí aspoň lámanou angličtinou. Dosť sa nám nedarí, nakoniec už ani tak nehľadáme dobré čaje, ako anglicky hovoriaceho Číňana. Takže do čajovní vchádzame so slovami „Do you speak English?“, pričom štandardná reakcia je so širokým úsmevom ukázať na police a chápavo odpovedať „Puerh tea!“. Ide ma z toho rozhodiť, tony kvalitných čajov okolo mňa, navyše je v meste práve nejaký trh s puerhmi, a ja sa neviem dozvedieť ani ťuk o tom, odkiaľ pochádza, akej je kvality, ako je spracovaný... Nič.

Nakoniec to vzdávame, a vraciame sa do predajne, kde sme včera naslepo kúpili zopár malých vzoriek, večer ochutnali a teraz ich pár hodín pred odletom do Pu-eru ideme kúpiť.

Máme šťastie - s domácimi v predajni zrovna sedí rodinný priateľ, ktorý rozpráva plynulou angličtinou. Je to režisér dokumentárnych filmov z Hongkongu, ktorý je tu na chvíľu na návšteve. Takže si konečne môžeme celý kung fu čajový obrad vychutnať s plnou parádou a rozumieme, čo nám o čaji domáci rozpráva...

Berieme bágle a taxíkom za 100 jüanov (14 €) mierime na letisko, aby sme sa dostali priamo do Pu-eru, historického centra čajov puerh. Bolo to najvýznamnejšie obchodné stredisko, odkiaľ kedysi putovali čaje do celého priľahlého sveta - Tibetu, Indie...

Na letisku zisťujeme, že náš priamy let je zrušený. Našťastie jediný človek na celom letisku, čo rozpráva lámanou angličtinou, je zrovna zamestnancom Lucky Airu a s pomocou prekladača v telefóne nejako našu situáciu vyriešime. Odletíme do Kunmingu, kde nám aerolinka zaplatila na noc hotel, a prvým raňajším letom odletíme do Pu-eru.

Pu-er (普洱)

Mesto Pu-er má asi 250-tisíc obyvateľov, je teda o niečo väčšie ako Lijiang. Pre našincov je však podstatne menej zaujímavé. Vlastne, ak sem človek nechce prísť kvôli čaju, niet tu vôbec čo robiť.

Ubytujeme sa v hoteli s tematickým názvom Yazhi Tea City Boutique Hotel. Je to síce hotel na piatom až siedmom poschodí nejakého obchodno-nákupného centra, ale je veľmi príjemný. Na nádvorí práve prebieha raňajšie cvičenie pracovníkov priľahlého supermarketu.

Pri recepcii má hotel veľkú čajovňu, a vonku dokonca aj peknú čajovú záhradu, ale prší a je len pár stupňov nad nulou, tak si ju nechávame ujsť.

Máme objednané dve noci, ale kvôli zrušenému letu sme sem prišli až ráno namiesto včerajšieho večera. Zdá sa, že personál aeroliniek nám zrušil jednu alebo obe noci, máme problém to vykomunikovať. Po anglicky tu nikto nevie a translator v telefóne na takúto zložitú komunikáciu nestačí.

Dievčatá z recepcie po asi dvoch hodinách zoženú nejakú známu, ktorá po anglicky vie. Pomôže nám to všetko vykecať k našej spokojnosti - neplatíme žiadne stornopoplatky, len si ten pobyt s dvoma nocľahmi posunieme o deň neskôr. Dokonca nám vybaví aj návštevu jedného z puerhových veľkoobchodov neďaleko hotela s anglicky hovoriacim sprievodom. Ten veľkoobchod dodáva čaj do hotelovej čajovne.

Po pár peripetiách zakotvíme v jednej z bočných uličiek v obchode s čajom. Pri čajovom mori sa striedajú dve sestry. Žiadna z nich po anglicky nevie, ale onedlho prichádza tretia sestra - Číňanka s plynulou angličtinou a s manželom z Ameriky. Emily a Dan. Majú v tejto oblasti kávovníkové plantáže, dodávajú kávu pre Nestlé. Pozývajú nás na návštevu, ale je v horách 5 hodín jazdy ďaleko. Hneď za mestom sú však plantáže s kávou pre Starbucks, tam sa možno pozrieť pôjdeme...

Emily s Danom nám robia spoločnosť a sprievodcov. Dan je rád, že si tu má s kým pokecať po anglicky, po čínsky nevie ani zaťať. Ja pobehujem po obchode so šťastným úsmevom idiota, zvyšok partie debatuje a popíja puerhy. Sú naozaj skvelé, kupujeme jednu kilovú tehlu staršieho šu puerhu a pár ďalších čajov - svetlé aj tmavé puerhy aj nejaký zelený čaj. Dohromady skoro dve kilá.

Emily nám v miestnej pouličnej reštike prekladá menu a objednáva, a po obede nás spolu s Danom a desaťročnou neterou zoberú do čajového parku za mestom s výhľadmi na okolité plantáže. A navyše nám na zajtra sľubujú zabezpečiť auto so šoférom, ktorý by nás mal - okrem iného - zobrať aj do továrne na puerhy.

Podvečer sa s Maťou vyberieme trošku sa pomotať do mesta. Je to tu však bieda, jedna ulička s čajovňami, jedno nákupné centrum a finito. Fotím si celkom vkusný kameň s nejakým vytesaným nápisom, keď sa po mne rozbehne vojak z neďalekej búdky. Asi nejaká štátna inštitúcia.

Pri križovatke vidíme nejakú mapu, tak sa k nej s nádejou vyberáme, dúfajúc, že tam nájdeme nejakú inšpiráciu, kam ísť. Nuž, mapa nám teda vôbec v ničom nepomohla, je to len kríž s bodkou typu tu ste.

Poučenie z dnešného dňa: treba sa pýtať, pýtať a pýtať. Netreba sa hanbiť požiadať o pomoc kohokoľvek, kto po anglicky vie. Číňania (aspoň v tých oblastiach, kde sme boli) sú veľmi ústretoví, spoločenskí a pomoc neodmietnu. Do desiatich minút sa vždy na nejakú anglicky hovoriacu pomoc naraziť dá.

Ráno pre nás prichádza sľúbený šofér. Nevie po anglicky ani slovo, ale je vyzbrojený inštrukciami od Emily a Dana, tak s dôverou nasadáme do jeho čínskeho pickupu. Buď nám ukáže niečo pekné, alebo nás odvezie do nejakej pokútnej nemocnice, kde nás rozrežú na orgány... Prvá možnosť by sa mi asi páčila viac.

No, máme šťastie, vysadáme asi 20 kilometrov za mestom v nejakej dedinke, o ktorej nám však nevie povedať nič. Informácie v angličtine žiadne. Vyzerá to na živý skanzen tradičnej čínskej dediny s príjemnými uličkami - je tu drevený mlyn, remeselné dielne i tradičné čínske domy a hospodárstva s vnútorným nádvorím.

V jednom z nich si dávame vynikajúci puerh, tak si rovno jeden koláč za smiešne peniaze aj kupujem. Chce to síce poriadnu dávku trpezlivosti a vysvetľovania, ale Maťa - náš komunikačný dôstojník - to už zvláda na jednotku.

Počasie nám nepraje, od rána mrholí takmer bez prestávky. Na druhej strane rieky za reťazovým mostom si popozeráme asi 15-metrovú dvojicu vodných mlynov z bambusu. V pouličnej reštike sa výborne najeme, sadáme do auta a vezieme sa naspäť do mesta.

Zastavujeme pri novovybudovanom retro sídlisku. Páči sa mi, ako to tí Číňania robia. Všetky tieto architektonické celky majú nejaké sochy, nejakú tú vodu v podobe jazera či širokého kanálu, oddychové zóny aj veľké zelené parky a ihriská pre decká. Skoro ako „Stalinove“ sídliská z päťdesiatych rokov v Bratislave, napríklad na Miletičovej. Akurát tu majú tie sídliská desaťnásobnú rozlohu.

Je už neskoro poobede a ja trochu strácam nádej, či stíhame aj niečo pre čajíčkarov. Ale keď prebehneme mestom naprieč a diaľnicou smerujeme na juhozápad, dvíha mi to náladu. Buď ideme pozrieť tie kávovníkové plantáže, odkiaľ dodávajú kávu pre Starbucks, alebo do čajovej fabriky... Trošku síce poblúdime, ale nakoniec pred tou vytúženou továrňou na spracovanie puerhov všetci štyria vystupujeme. Jupí!

Čajová továreň

Obstúpi nás päť miestnych Číňanov, čím majú nad nami presilovku. Pridelená sprievodkyňa po anglicky nevie, tak chvíľu čakáme na druhú, ktorá vie aspoň lámane. Fotia si nás viac, ako si my fotíme továreň. Myslím, že k tomu billboardu s čínskym prezidentom, ktorý sa týči pred fabrikou, čoskoro pribudne obrázok so šťastnými bielymi turistami... Ale nie, myslím, že až tak zriedkaví tu bieli ľudia nie sú.

Továreň Chazu Tea Factory má dosť luxusné a naozaj s vkusom zariadené reprezentačné priestory. Obchádzame ju a zozadu vchádzame do výrobnej časti. Hneď pri vchode nás navlečú do bielych plášťov a čapíc, topánky nám automat teplom zabalí do fólie. Zábavné. Myslím, že úroveň čistoty a hygieny bude v tejto továrni o dosť vyššia, ako v nepálskom Kanyame, kde som čajovú fabriku navštívil pred troma rokmi.

Do tejto továrne prichádza čaj už v predspracovanej podobe - mao-ča, takže jeden z najdôležitejších úkonov u čajov puerh - ktorý sa volá zabitie zelenej a spočíva v precíznom zahriatí čajových lístočkov na panviciach či v bubnoch - neuvidíme. To sa robí nedlho po zbere v blízkostí plantáží a lesov s čajovníkmi. Nič to, aspoň mám dôvod sem prísť ešte raz, a pôjdem do hôr popozerať plantáže a čajové farmy.

Okolo sušiarne surového materiálu a skladov prichádzame do triedičky. Tu sa strojne aj ručne triedia čajové lístky, vyberajú sa časti konárikov aj všetko, čo do čaju nepatrí. Čaj z vreca, do ktorého padá najväčší bordel (to je to najbližšie k foťáku), vraj popíjajú robotníci z fabriky, ale my dobre vieme, že to vrecko sa len zalepí a rovno posiela na Slovensko ako Prvotriedny Extra Vyšupovaný puerh, Jarný zber...

Odtiaľ putuje vytriedený čaj do lisovne. Tu sa buď sype do automatických lisov na malé koláče (tuo-ča), alebo sa ručne naváži do plechových hrncov, naparí, a potom sa tiež ručne stláča do bavlnených ponožiek. Pritom sa do čaju vkladá štítok výrobcu (nei-fei).

Takto pripravený koláč putuje buď do strojového lisu, alebo sa zaťaží kameňom. Stroj stláča čajový výlisok oveľa tuhšie ako kameň.

Všetky výlisky potom putujú do sušiarne, kde za presne dodržiavanej teploty a vlhkosti zrejú a stáva sa z nich tmavý (šu, shu, riped, cooked, 熟茶) puerh. Ten svetlý puerh (zelený, šeng, sheng, raw, 生茶) v tejto továrni nerobia. Normálne by to malo trvať 45-60 dní, ale v tejto továrni/prevádzke to berú skratkou a čaj majú dozretý za týždeň (no, v neskoršej ochutnávke podľa toho aj chutil...). Dozreté výlisky - koláče, minikoláče, aj tehly rôznych gramáží - sa prevezú do baliarne, kde sa ručne balia do papiera a neskôr do transportných obalov z bambusových listov - tongov.

Ak by sme chceli, môžu nám urobiť náš vlastný čaj. Na obaly nám natlačia, čo chceme, vyberieme si tvar, aký chceme, množstvo, aké chceme... Len by to trvalo asi týždeň, kým sa čaj pre našu dodávku nasuší.

A ešte krátke dvojminútové video.

Sprievodkyňa nás potom aj s celým ansáblom vedie do prednej, reprezentačnej časti. Je tu obchod, malé múzeum čaju, pár tradičných pomôcok na výrobu a spracovanie, aj umelecky stvárnený postup celého procesu výroby od zberu až po predaj.

V jednej miestnosti si môžu návštevníci spracovať a nalisovať vlastný puerh. My na to nemáme čas, už je takmer päť hodín, ale príde mi to ako dobrá atrakcia. Musím povedať, že celá fabrika je pre turistov veľmi dobre a atraktívne zariadená, vlastne mám čím ďalej tým viac dojem, že predvádzanie sa turistom je zmyslom tejto továrne.

Na konci je výstava archívnych puerhov jedného z majiteľov továrne, a najmä obrovský stôl s čajovým morom a troma fešandami, ktoré nevedia utajiť nadšenie nad tým, že prichádzame.

OK, tak nie... Možno ich iba pri tejto príležitosti nachvíľu pustili z pracovného tábora. Ťažko povedať, no v každom prípade sa princezné neskôr začali usmievať, teda hlavne na 20-ročného Miša, my ostatní sme mali utrum. Ale ony možno boli aké zarazené len preto, lebo vedeli, čo nám budú nalievať. Najprv nám dali zelenú surovinu, mao-ča. Ten čajík bol celkom v poriadku, ale keď urobili šu puerh - čo je výsledný produkt ich továrne - pri prvom náleve som nevedel, čo si o ňom myslieť. Pri druhom som vedel - čistý hnoj. Ďalšie som už radšej nechcel, ale zasa debata bola príjemná. Fešandy - v tejto fáze už usmiate - sa ešte išli dozadu prezliecť, aby sa s nami mohli odfotiť. Teda hlavne s Mišom.

Prehliadka - ktorá, mimochodom, bola vrátane záverečnej ochutnávky zadarmo - to bola naozaj zaujímavá, a moje súcno ako také sa návštevou čajovej továrne dostalo do astrálnej harmónie. Môžeme sa presunúť do Kunmingu, odkiaľ o tri dni odlietame domov.

Šoférovi platíme dohodnutých 400 jüanov (57 €). Nie je to najmenej, ale vozil nás vlastným autom celý deň a navyše nás tým autom doviezol do tej továrne na puerhy, takže cena nehrá rolu.

Kunming (昆明)

Z Pu-eru do hlavného mesta provincie Yunnan, sedemmiliónového Kunmingu, cestujem s Maťou autobusom, chcem trochu vidieť krajinu a ľudí mimo veľkých miest. Ako bonus vedie diaľnica cez husto zalesnenú kopcovitú krajinu, v ktorej sa pestuje veľmi cenený puerh - pohorie Ai Lao. Sused so synom dávajú prednosť lietadlu, jednosmerná letenka pre jedného stojí asi 60 €.

Autobus je veľmi pohodlný, stojí 170 jüanov (24 €) na osobu. Cesta trvá necelých 7 hodín. Pred Kunmingom sa dostávame do oblasti skleníkov, sú ich tu stovky. Tisíce. Desaťtisíce! Ťažko to odhadnúť, faktom je, že trištvrte hodinu (!) vedie cesta priamo medzi nimi, sú rozosiate všade, kam oko dovidí, od cesty až po vzdialené pahorky. Dokonca aj keď sa protibežné pruhy diaľnice trochu rozostúpia, je medzi ne vtesnaných 10-15 skleníkov.

Zloženie vozového parku sa pred mestom prudko mení. Čínske značky sú nahradené výhradne európskymi a americkými, najlepšie v nejakých špeciálnych verziách. Najhoršie auto, čo som na príjazdových diaľniciach videl, bol VW Golf GTI a Ford Focus RS.

Autobus nás vyšupne von niekde pod mostom. Je mi to divné, mala by tu niekde byť novo vybudovaná južná autobusová stanica. Keď sa zorientujeme, vidíme ju - obrovskú budovu neďaleko mosta, ktorý tu slúži iba ako výstupisko. Pol hodiny strávime len hľadaním záchodu...

Taxíkom sa vezieme do hotelu, v psom počasí a v tlačiacich sa davoch nemám veľmi náladu zisťovať, ako tu funguje rýchlodráha či metro či čo to tu majú, aj keď vlak, ktorý na nástupisku vidím, je parádny.

Hotely sú v celom Yunnane parádne tiež, tie lacnejšie štvorhviezdičkové stoja okolo 20 € za dobre vybavenú dvojposteľovú izbu. Obyčajne tam máme aj rýchlovarnú konvicu a plechovku so sypaným čajom. Milé. Špecialitou - pre mňa dosť netradičnou - sú sprchové kúty, resp. kúpeľne, oddelené iba sklenenou stenou. Páči sa mi to, navyše všetky hotely, v ktorých sme spali, vrátane tých na treku, sú remeselne veľmi kvalitne postavené. Všetko lícuje, nič nie je obité, krivé či oklamané.

V Kunmingu chcem dokúpiť lepšie puerhy, však tu je veľa skladov a sušiarní, možno budeme mať šťastie na nejaké naozaj dobré kúsky. Tento plán sa však ukazuje ako príliš optimistický, bez znalosti reči aj miestnych pomerov máme problém nájsť vôbec nejaké obchody s puerhmi, nieto ešte špičkové.

Po návšteve historickej časti Guandu Old Town, v ktorej sú tentokrát aj naozaj niektoré pôvodné budovy, utekáme pred nepríjemným dažďom do nákupného centra, kde by mali byť aj nejaké obchody puerhom. Na jednej z križovatiek nás pobaví prenosná policajná stanica...

Nákupné centrum sme síce našli, ale je veľké asi ako polovica Pezinka. Po dvoch hodinách márneho hľadania čajových obchodov sa ideme najesť do skvelej japonskej reštaurácie v suteréne. Dávame si jednoduché jedlá typu vyprážaná ryža so zeleninou a podobne, ale pripravené sú naozaj majstrovsky.

Bolo to najlepšie jedlo, aké som počas celej dovolenky jedol - a to musím povedať, že celkovo bol ten štandard o dosť vyšší ako u nás. Bolo aj ďaleko najdrahšie, ale na európske pomery (a vzhľadom ku kvalite jedla) takmer zadarmo. Účet pre všetkých štyroch bol 158 jüanov (22,50 €), s 50-jüanovým kupónom, ktorý nám hosteska vrazila do ruky pri vchode, to vyšlo 3,85 € na jedného. Lacnejšie, ako obedové menu pochybnej kvality v Bratislave.

V nákupnom centre nás zaujala ešte jedna vec - predaj áut. Vstupný vestibul - veľkosťou zhruba ako celý bratislavský Aupark - bol posiaty autami, jedno vedľa druhého, často tak tesne pri sebe, že šoféri museli vyliezať okienkami. Všetky značky naraz, európske prémiové značky vedľa lacných domácich, čínske kópie vedľa originálov, Land Wind vedľa Land Roveru...

Je ich tu odhadom tak tri stovky. Niektoré vidím prvýkrát - napríklad novú Teslu Model X alebo SUV Maserati Levante. Všelijaké Porsche či Jaguáre rozhádzané po sále sa v tej záplave strácajú. Skúšobné jazdy sa prevádzkujú v tesných uličkách priamo vo vestibule, medzi ostatnými zaparkovanými autami. Nuž, autá sa tu teda predávajú iným spôsobom ako u nás. Mimochodom, väčšie SUV čínskych značiek stáli asi od 12 000 €.

Pátranie po puerhoch vzdávame a odchádzame, ale náhoda nás v poslednej chvíli dala zasa dohromady s anglicky hovoriacou Číňankou, ktorú pri odchode stretávame v banke. Peniaze nám síce nezmenila, ale ukazuje nám, kde by tie čaje mali byť. Sú v suteréne neďaleko hlavného vchodu, a obchodov sú tam desiatky! Máme čo robiť, aby sme sa tam nestratili. Nakupujeme tam pár druhov puerhov, nejaké čajové konvičky a podobné veci, všetko samozrejme doprevádzané čajovými obradmi. Paráda.

Na večeru si skočíme do vedľajšej reštaurácie, kde sme s Maťou jedli už včera. A rovnako ako včera si nás príde obzrieť celé osadenstvo reštaurácie vrátane kuchárov a hajzelbaby. Anglicky hovoriaca predavačka z vedľajšieho obchodu, ktorá nám prekladala aj včera, nám prišla sama od seba pomôcť aj dnes.

Motajúc sa po uličkách nás zaujme nejaká pouličná nemocnica/pohotovosť (fakt netušíme, čo to je), kde v posteli leží chlapík s infúziou a vyzerá, že mu vôbec nevadí tá päťstupňová teplota...

Večer si ešte sám znova zbehnem do neďalekého Guandu Old Townu popozerať nejaké puerhy v predajniach, ktoré boli ráno zavreté.

Na druhý deň ráno sused so synom odlietajú, no my ideme až o deň neskôr. Ten deň trávime motaním sa po meste. Najprv prichádza na rad Daguan park (大觀公園) na brehu jazera Dianchi. Zabávam sa na umelých stromoch a kvetoch, v ktorých je ukryté elektrické osvetlenie. Teraz v pochmúrnom zimnom počasí je však tá „svieža zeleň“ ako päsť na oko...

Je to pekný kus prírody plný vtákov, altánkov a mostíkov na okraji centra sedemmiliónového mesta. Teraz v zime a v daždi mierne pochmúrny a opustený, čomu som však celkom rád. V lete tu musí byť národa na zbláznenie. V jednom z malých zálivov pár chlapov púšťa šarkany. Vôbec sa s tým nepárajú, šnúry majú navinuté na veľkých bubnoch, keď chytia správny vietor, lietajú aj kilometer ďaleko. Uf.

Na okraji parku sú kolotoče, asi 40-metrové ruské koleso (30 jüanov na osobu, 4,30 €) nás naláka na pekné výhľady. Neľutujeme, ten Kunming je naozaj obrovský. Zábavne pôsobí zopár polámaných šarkanov, ktoré sú namotané v konštrukcii kolesa.

Autobusom č. 95 sa za 2 jüany na osobu vezieme k chrámu Yuantong (圓通寺). Je to najväčší budhistický chrámový komplex v Yunnane, najstaršie budovy pochádzajú z 8. storočia. Pekný kus histórie obklopený sídliskami.

Chrám je zasadený do pekného prostredia s umelou nádržou pod kopcom, v ktorom sú dve jaskyne. Stále slúži svojmu účelu, nie je to žiadna zakonzervovaná pamiatka, prebiehajú tam obrady aj obety. Vstupné je symbolické, 6 jüanov (85 centov) na osobu. Partia školákov sa tam práve prišla pomodliť za úspešné absolvovanie skúšok.

Potom už len letiskový hotel a ráno odlietame domov. Tašky máme obťažkané 3,5 kilami skvelých puerhov rôznej kvality aj ceny. Myslím, že výlet za puerhom a čínskymi kopcami bol veľmi úspešný. A mne do zoznamu k Nepálu a Islandu pribudla už tretia krajina, do ktorej sa budem pravidelne vracať.

A na záver GPS tracklog väčšej časti nášho výletu. Pešia túra v Rokline skákajúceho tigra (to je tá najvrchnejšia z dvoch takmer paralelných čiar v hornej časti mapy), motanie po mestách, presuny autom i autobusom - všetko je zmixované do niekoľkých farebných čiar.

Poznámky: Správne slovenské prepisy sú Jün-nan, Li-ťiang či Kchun-ming. Budem však používať bežné anglické prepisy Yunnan, Lijiang, Kunming atď., ktoré sa kvôli informáciám oveľa lepšie hľadajú na internete.

Všetky ceny sú prerátané kurzom platným pre december 2016, 7 jüanov za euro.