Nepál 2013 • Sám okolo Dhaulágirí

Trek okolo Dhaulágirí je z niekoľkých dôvodov veľmi osobitý. Po prvé, je rýchly. Dá sa absolvovať za 8-9 dní, s cestou z a do Káthmandu za 10-11. A ak má človek šťastie na let z Európy, stihne to aj z domu. Po druhé, je lacný. Je mimo turistického mainstreamu a tomu zodpovedajú miestne ceny. Aj vybavenosť - ubytovne klasického typu tu nie sú, býva sa v rodinách. A po tretie, je stiesnený. Hlavná časť treku vedie v uzučkom údolí, kde má človek pocit, že sa môže rovno dotknúť kolmých stien naľavo aj napravo.

A čo je pre mňa najpodstatnejšie, je minimálne frekventovaný. Po sezóne tu turistu človek nestretne, a aj v sezóne iba pár. Trek má ešte jedno špecifikum - nie sú potrebné nijaké povolenia ani TIMS, na jedinom kontrolnom stanovisku v Takame stačí pas. Ale pokiaľ chce po treku človek pokračovať z Jomosomu na turisticky frekventovaný annapurnský okruh alebo k jazeru Tilicho, tak ako chcem ja, papierovaniu sa nevyhne.


Trek v skratke. Dĺžka 123 km, prevýšenie cez 9 000 m.
Stiahnuteľný neoklieštený tracklog je tu.
(Zobraziť trasu na väčšej mape.)
Nie je to však nič hrozné, po prílete do Káthmandu sa taxíkom za dve eurá veziem rovno do Nepal Tourism Board a behom hodiny všetko potrebné mám. Stálo ma to 2 000 rupií (asi 15 €) za TIMS a ďalších 2 000 za vstup do NP Annapurna.

Takže frčím naspäť na letisko, kde kupujem letenku do Pokhary za 70 USD a o jednej letím. Dal by sa síce chytiť aj posledný autobus, ale neriskujem to a najmä si potrebujem trochu pospať, v lietadlách sa mi nejako spať nedarí. A hlavne chcem trek stihnúť pred príchodom zimného počasia. To obyčajne prichádza v prvý decembrový týždeň a prináša zimu a studený ostrý vietor. To prvé mi nevadí, druhé áno. Našťastie snežiť by nemalo minimálne do konca decembra.

Takže celá cesta z domova bola skutočne rýchla. Ešte včera na obed som bol v práci, dnes tesne poobede som už v Pokhare. Úžasné, takto rýchlo som to nikdy nestihol, vždy mi to trvalo 3-4 dni. Keby som veľmi chcel, vedel by som večer byť už v Beni, ale spánkový deficit velí jasne - do hotela, vyčurať a spať.


Presun Pokhara - Beni (900 m)

Ráno v Pokhare odchádzam na autobusovú stanicu, ale je sobota, voľný deň. Autobusy nepremávajú, tak si spolu s nepálskou rodinkou prenajímame taxík za 2 000 rupií (15 €) na osobu. Normálne stojí tisícku, ale keď je voľný deň, prečo z toho nevytrieskať maximum, všakáno.

Občas okolo prejde volebné auto ovešané vlajkami niektorej zo strán. Politická agitka je zaujímavá, z auta vyhadzujú farebné politické plagáty rovno na zem.
Tesne za Nayapulom zastavujeme na jednom z parkovísk. Za nami zopár ďalších áut. Ich vodiči sa významne pozerajú na serpentíny cesty pred nami. Po chvíli dorážajú aj policajné autá a ja sa dozvedám, čo je vo veci. O pár dní sú voľby a maoisti vyhlásili - ako obyčajne - štrajk. A zastavili dopravu. A sú drsní, pár ľudí za to už vraj zaplatilo životom. Preto sa tento nebezpečný maoistický úsek prechádza iba v kolónach s ozbrojenou policajnou eskortou.
Pred cestou som si robil prieskum, aby ma nestretol nejaký štrajk, štátny sviatok alebo prosto len voľný deň. Kontrolovať voľby mi naozaj nenapadlo... No, nabudúce budem vedieť.

V Nepále majú dve maoistické strany. UCPN(M), ktorá je teraz aj vo vláde, voľby bojkotuje a vyhlásila štrajk. V oblastiach pod ich kontrolou zastavili všetku dopravu, presúvať sa tak dá iba peši. Druhá maoistická strana (CPN) sa síce volieb zúčastňuje, oproti tej prvej je však takmer bezvýznamná. Maoisti majú veľkú podporu najmä na vidieku, väčšina turistických adrenalínových zážitkov s nimi sa udeje najmä v horách, kde nie je podpora vojska a polície. Takýto - vládou neposvätený - štrajk na jednej z hlavných ciest je pomerne výnimočný.

Prechádzame okolo vypáleného auta, ktoré včera zapálili maoisti, lebo porušilo ich zákaz prejazdu. Inak na štrajk nepoukazuje vôbec nič. Dokonca ani obligátny zhluk ľudí s vlajkami a transparentami, ktorý v tejto časti Nepálu obvykle vídam.

Prichádzame do Beni a mňa sa začína zmocňovať neodbytný pocit, že niečo je zle. Po chvíli ma zaleje studený pot - plyn! Zabudol som v Pokhare kúpiť plynovú kartušu!

Áno, ja idiot som nekúpil tú jedinú podstatnú vec. Trochu ma ospravedlňuje, že som v lietadlách dva dni ani oka nezažmúril a hlava mi nepracovala tak, ako by mala... Ale nie úplne. Zabudnúť na plynovú bombu sa jednoducho nemôže. Takže som na stanovisku taxíkov vystúpil z jedného a rovno sadol do druhého opačným smerom. To aby som si štrajk maoistov vychutnal ozaj naplno. Kým sa nazbiera dostatočný počet ľudí do taxíku, otravujem skupinky turistov vracajúcich sa z annapurnského okruhu, či im nezostala nejaká kartuša. Nemám však šťastie, všetci sa stravovali v ubytovniach po ceste. A v Beni turistické plynové kartuše jednoducho nie sú, len veľké päťkilové liatinové bomby. Kvôli tejto hlúpej zábudlivosti som stratil pol dňa.

Druhú a tretiu cestu absolvujem s rastafariánskym vodičom v červenej Toyote Corolla zo začiatku sedemdesiatych rokov. Konkrétne náš červený šíp má 42 rokov a šliape ako hodinky. A vzhľadom na jazdný štýl šoféra, ktorý prepáli päťdesiatkou aj po tých dierach a jamách, pri ktorých ostatní najprv zastavia a obzrú si to, je to naozaj úspech.


Beni - Dharapani (1 580 m)


Prevýšenie: +1 075 m / -290 m
Vzdialenosť: 31,5 km, 8:25 hod.
Teplota: ráno 15 °C, cez deň 25 °C
Účet v hoteli v Beni: 1200 NPR (9 €)
Po noci strávenej v hoteli priamo nad autobusovou stanicou vyrážam na trek. Peši. Za normálnych okolností sa dá odviezť až do Dobhangu autobusom alebo terénnym autom. Trvá to asi tri hodiny, ja však kvôli štrajku musím ísť peši. Cesta je až po Dobhang nezaujímavá, štandardný nepálsky vidiek, obývaná hlavná cesta. Pokiaľ je človek v Nepále prvýkrát, bude ho cesta baviť. Ľudia sú priateľskí a príroda pekná.

Je koniec žatvy, všade žnú a spracovávajú ryžu. V diaľke počujem výstrel, trochu mi pri spomienke na reči domáceho v Beni zatrnie. Very dangerous, ale malo sa to týkať len áut a motoriek... Nakoniec prídem ku skupinke maoistov s jednou puškou, ktorí ma kvôli štrajku nechcú pustiť ďalej. Dokonca nechcú ani peniaze, to je mi divné. Ešteže mi napadne spásonosná myšlienka a porozprávam im o komunistovi v čele našej vlády a o tom, aký bananistan v tom našom Ficolande máme. To sa im zapáči, a pokračujem ďalej. Za sebou nechávam svojich troch najlepších kamarátov.

Do Dobhangu prichádzam poobede, najem sa v hoteli, na ktorý je domáci mimoriadne hrdý. Pritom je to niečo ako naša šopa alebo kurník stlčený z krivých trámov a obitý doskami a plechom.

Na konci dediny stretávam turistu (nakoniec to bude jediný turista, ktorého som stretol, až po koniec treku v Jomosome). Je to Rus, vracia sa z rokliny za talianskym základným táborom a dáva mi zvodku o turistickej premávke. Traja Rusi s nosičmi a sprievodcami sú štyri dni predo mnou, a jedna izraelská dvojica so sprievodcom je deň za nimi. Zdá sa, že budem mať celkom pokoj, nestretnem sa s nimi, ani keby zaradili pár aklimatizačných dní navyše.

Prvý nádherný výhľad na Dhaulágirí sa mi otvorí za stúpaním v umelo vybudovanom sedle asi hodinu pred Dharapani, kde ostávam spať.
Ubytujem sa v hoteli Nisha, čo je obyčajný nepálsky dom s troma miestnosťami (tá tretia je navyše a preto je to hotel) nazvaný po štrnásťročnej dcére domácich. Tá aj varí, stará sa o domácnosť aj hostí (čiže mňa), z malého obchodíku obsluhuje zákazníkov, a večer im čapuje rakši, miestnu pálenku. Dostávam posteľ v kúte zadnej miestnosti, odkiaľ odsťahujú sedemdesiatdvaročnú babku na vedľajšiu pričňu pri mojich nohách. Takže v noci budem mať spoločnosť. Izba nemá okno, iba jednu stenu potiahnutú pletivom ako v kurníku, ďalšia stena je nariedko zbitá z latiek, medzery majú tak 5-10 centimetrov. Takže okrem toho, že na mňa ťahá, tak ešte na mňa všetci cez to pletivo čumia. Ale nevadí mi to, ľudia sú milí.
Niša s kamarátkami ma povodia po celej dedine, poukazujú miestnu svätyňu, vysvetľujú, ako dedina funguje, kto má kde políčka, kto chodí za babami do vedľajšej dediny... Proste príjemný klebetný večer. A ako bonbónik dnešného večera ma čaká futbalový zápas na miestnom ihrisku. Dosť nepodarene sa snažím vyhovoriť, že nemám dobré topánky, len šľapky. Akurát, že v šľapkách hrajú všetci...


Dharapani - Mudi (1 880 m)


Prevýšenie: +815 m / -450 m
Vzdialenosť: 12,8 km, 5 hod.
Teplota: ráno 8 °C, cez deň 20 °C
Účet v hoteli v Dharapani: 300 NPR (2,20 €)
Ráno mi Niša oznamuje cenu za nocľah, skvelý dal bhat na večeru, skvelú cibuľovú omeletu na raňajky, pár čajov a fľašu balenej vody. Summa summarum chce 300 rupií (niečo vyše 2 eurá). Dávam jej päťstovku, naozaj som sa cítil dobre a vážim si, že zo mňa nechce vytiahnuť, koľko sa dá. Pri odchode si celú dedinu odfotím, je pekná a pre túto oblasť typická.
V nasledujúcej dedine, Takam, je jediné kontrolné stanovisko na celom treku. Keďže tu nie sú povinné žiadne povolenia ani TIMS, chcú vidieť len pas. Je to ďalšia dedinka s panoramatickým výhľadom na bočný hrebeň so sedemtisícovými vrcholmi Dhaulágirí II-VI.
Za Machhimom chcem trafiť skratku na protiľahlý svah, ale mapa sa dosť rozchádza s realitou, chodník je nejasný a ja sa len s ťažkosťami premotávam cez ryžové polia nadol k mostu. Skratku cez dedinu Solabang - samozrejme - netriafam, pekne si to obchádzam po vrstevnici, čím si nadídem tak zo dva kilometre. Po únavnom stúpaní do protiľahlého svahu prichádzam okolo obeda k dnešnému cieľu, dedine Mudi.
Mudi je diera. Síce je celkom veľká a je centrom tejto oblasti, ale je to diera. Po anglicky tu netuší nik, naozaj sa mi tých pár nepálskych slov, čo viem, celkom zišlo (napríklad tato pani - horúca voda). Dedina je celkom špinavá. Ubytko síce nakoniec nájdem, ale domáca je dosť mimo, len leží v posteli a nestará sa ani o vlastné decká, netuším, čo jej je. Teda tuším, ale Maťa mi zakázala to napísať, vraj je to vulgárne... Deti celé poobedie vonku hrajú kocky. Jedno z nich má výhrady voči mojim topánkam, ktoré som si dal sušiť na slnko. Nakoniec ich zháňam po celej dedine.
Nie je tu balená pitná voda, po asi hodine otravovania mi domáca odleje zo svojej, prevarenej. Aby špeciálne pre mňa prevarila liter vody ju jednoducho neukecám. Pri tej príležitosti zisťujem, že mi nefunguje Steripen, z čoho mám skutočne veľkú radosť. Ešteže som si pre istotu zbalil aj tabletky na úpravu vody, ale nejako sa mi nechce piť preparáty, na ktorých je napísané „vystríhajte sa kontaktu s pokožkou“.

Nepáči sa mi tu, je tu kopec otravných deciek (no, aby som im všetkým nekrivdil, niektoré sú naozaj milé), s domácimi sa nedá baviť a majú ma na háku... Mám sto chutí pokračovať ďalej a za dva dni prejsť tri plánované. Bohužiaľ som si už opral ponožky.


Mudi - Baghara (2 115 m)


Prevýšenie: +1 160 m / -910 m
Vzdialenosť: 11 km, 6:15 hod.
Teplota: ráno 8 °C, cez deň 25 °C
Účet v ubytovni v Mudi: 1000 NPR (7,40 €)
Ráno vyrážam o obligátnej pol ôsmej. Domáca si za tie mizerné služby vypýta tisíc rupií. Je jasné, že len skúša, koľko zo mňa vytlačí, ale bez problémov jej tých niečo cez 7 eur dám. Nebudem si kaziť trek, len sa zaprisahám, že všade, kde budem spokojný, tiež zaplatím rovnako bez ohľadu na to, ako málo si vypýtajú. Mrzí ma, že deň predtým v Dharapani u naozaj milej a úslužnej rodiny som za neporovnateľne lepší zážitok a služby nechal polovicu.

Na konci dediny, pri škole, práve prebiehajú voľby. Na hlavnom chodníku do Baghary sú z plotov urobené dve uličky - pre chlapov a pre ženy zvlášť. Pod policajným dohľadom tadiaľ prechádzam (chlapi to berú celkom vážne) a za ohybom svahu už v diaľke vidím most, ku ktorému smerujem.
Bohužiaľ, zasa netriafam správny chodník. Nechávam sa zlákať jasnejším chodníkom a najprv zostupujem priveľmi dole, až potom stúpam k mostu. Správna cesta je takmer bez straty výšky prísť zhora k domčeku (na fotke nižšie v strede) a pozdĺž úpätia bočného hrebeňa za ním dolu k mostu.
Zo záverečných tristo metrov k mostu sa stalo čisté peklo. Prechádzam cez močaristú úžľabinu, kde mi behom polminúty premoknú moje fasa goráčové Meindle, a hustým tŕňoviskom sa predieram až k mostu. Nohy mokré, moirové tričko, merinové ponožky aj nohavice mam plné ostňov a miniatúrnych bodliakov s priemerom asi milimeter. Kým som ich odstránil len z ponožiek, trvalo to vyše trištvrte hodiny. Nohavice a tričko nechávam až na večer. Ale topánky aj ponožky sú mokré, aby som sa vyhol pľuzgierom, vyťahujem záložné sáčiky a obúvam si do nich ponožky na spanie. Tie pár hodín vydržia, kým sa mi na nohách vyschnú topánky, a mokré ponožky zatiaľ vyschnú na slnku, pripevnil som si ich na vrch báglu.

Cesta vedie stále nahor a nadol, stretávam vyfintené rodinky Nepálcov, čo idú do Mudi voliť. Prechádzam hrebeň a predo mnou sa objavuje úzka roklina. Slnko do nej svieti len pár hodín denne. Napriek tomu, že je to naozaj nehostinné miesto a musí sa v ňom žiť len ťažko, je v ňom kopec usadlostí plných detí.
Predo mnou sa vo svahu črtá dlhý traverz zarezaný do svahu. Má asi 3 kilometre a vyzerá rovno, je však plný prudkých stúpaní a klesaní. Je to únavné, aj keď skôr psychicky ako fyzicky. Asi vo dvoch tretinách chodník križuje potok v podobe vodopádu. Zastavujem tu, naberám si vodu a varím polievku. A umývam si aj hlavu, predpokladám, že do cieľa dorazím, až keď bude dedina v tieni, a to sa veľmi kvôli zime neumyjem. Po západe slnka klesá teplota takmer okamžite a prudko.
Za ohybom svahu vidím pod sebou Bagharu, ale cez ryžové políčka a zarastenú roklinu s potokom neviem k budovám trafiť. Z druhého domu nad školou si ma všimol domáci a ukazuje mi, kam mám zísť. V celej osade sú obývané iba dva domy, a tak idem rovno ku gestikulujúcemu chlapíkovi poďakovať a opýtať sa na ubytko. Vie trochu anglicky, všetci sú príjemní, tak rovno ostávam u nich.
Tieto ubytovania priamo v rodinách ma skutočne bavia. A to napriek tomu, že som asociál a kontaktu s ľuďmi sa vyhýbam, ako sa dá. Nepálci z vidieka potrebujú k životu iba úplné minimum. Bývajú v dome s dvoma malými, nahrubo postavenými miestnosťami. Terasa je zastrešená a v rohu s pieckou je kuchyňa. Fúka sem, je tu zima, ale nikomu to nevadí. A vedľa kuchyne, v mieste, z ktorého fotím, je posteľ dospelých.
Na večeru je tradičný dal bhat, nepálske národné jedlo. Tvorí hlavnú zložku stravy väčšiny Nepálcov. Domáci v sedle Thorong La, kam zavítam o týždeň, už niekoľko rokov neje nič iné len dal bhat. Ráno aj večer...

Starší súrodenci sa starajú o mladších bez ohľadu na veľký či malý vekový rozdiel medzi nimi. Takže trojročného fafrnka vychováva a hrá sa s ním sedemnásťročný brácho rovnako, ako desaťročná sestra alebo päťročný brat.


Baghara - Dobhan (2 505 m)


Prevýšenie: +1 060 m / -615 m
Vzdialenosť: 10 km, 5:30 hod.
Teplota: ráno 4 °C, cez deň 20 °C
Účet v ubytovni v Baghare: 1000 NPR (7,40 €)
Ráno ma už od Jeltungu sprevádzajú traja súrodenci. Idú za ovcami na salaš vzdialený asi  hodinu cesty pomerne exponovaným terénom. Najstarší chlapec má jedenásť rokov, najmladší tri. Dievča - Dahlia - má rokov šesť. Je veľmi komunikatívna a lámanou angličtinou mi zasvätene vysvetľuje problematiku chovu oviec.
Nakoniec všetci traja nasadnú do ručne poháňanej lanovky cez dve rieky (z toho je jedna poriadne veľká a hlboká) a zmiznú mi na druhý breh. Bohužiaľ je v džungli pomerne tma, tak sa mi to v rýchlosti nedarí poriadne odfotiť.
Cesta je rovnaká ako včera. Nahor a nadol, s obchádzkami cez prudké bočné rebrá hrebeňov. Málo výhľadov, vysoká vlhkosť aj teplota, na slnku neznesiteľná. Úplne som s takýmto počasím nerátal, mám iba jediné tenké tričko s dobrým odvodom potu, ale má dlhé rukávy a je tmavé... Takže ho slnko pekne vyhrieva. Denne vypijem takmer dvojnásobok vody, ako som zvyknutý, takže musím vláčiť väčšiu zásobu a ťažší ruksak.

Tesne pred obedom prichádzam k Lipse, jednoduchej usadlosti s domom a hospodárskou budovou. Prosím domácich o trochu horúcej vody na obedňajšiu polievku, aby som ušetril plyn. Tí mi vodu ochotne prevárajú a pozývajú ma na obed, ktorý si práve robia. Tradičný dal bhat a kašu. Odmietam, polievka mi stačí a nechcem im zbytočne míňať zásoby jedla na zimu.
Do Dobhanu prichádzam skoro. Ako tradične zisťujem, že jedna z bateriek do foťáku je chybná a úplne vybitá. A je to - samozrejme - tá druhá baterka, ako som si myslel, takže som si dával pozor na nesprávnu. Znamená to, že mi už ostávajú len dve baterky na celý zvyšok treku, bojím sa, že mi najmä v tej studenej časti za talianskym základným táborom nebudú stačiť. Takže prechádzam na núdzový režim, v noci budú baterky v spacáku so mnou a cez deň pri tele, a pre každý záber ich budem musieť vyberať z vrecka a vkladať do foťáku.

Počasie sa trochu kazí, je zamračené a teplota klesla pod 5 stupňov. Nemám čo robiť, a tak z dlhej chvíle pozorujem hrajúce sa deti domácej. Dvaja chlapci vo veku 8 a 10 rokov a jedno štrnásťročné dievča. Chalani sa hrajú s prakmi. Včera som v bágli našiel kus zabudnutej šnúry, a tak mi napadne, že im urobím luk. Tešia sa z neho úplne neskutočne, starší odniekiaľ vyhrabe knižku o Robinovi Hoodovi (alebo nejakej ekvivalentnej nepálskej postavičke), podľa obrázka si aj on krížom cez plece prehodí tašku a stáva sa tak lúpežníkom.
Bohužiaľ na druhý luk pre mladšieho (všetky veci si automaticky uzurpujú najstarší súrodenci a mladšie deti to tak nejako vždy rešpektujú) mi už nezostal špagát. Tak mladší chlapec išiel dve hodiny do usadlosti, kde mi dali vodu na obed, a za tmy sa víťazoslávne vracia s kusom špagátu na jeho vlastný luk. Šípy robím z bambusových prútikov, do ktorých vkladám klinec vytiahnutý zo steny. Tak, aby to didi nevidela, samozrejme, v čom sú mi obaja chalani neobyčajne nápomocní. Šípy nemajú dlhú životnosť, klinec sa vylamuje, ale naučím ich urobiť si s tým klincom nové. No hrali sa s tými lukmi ešte o polnoci...

Odkiaľ to viem? Celú noc ma budia myši. Nevadia mi, aspoň pokiaľ mi nechávajú na pokoji výbavu, však boli v každej ubytovni už od Beni. Ale keď mi šramotia pol metra od ucha a nejavia snahu zmiznúť, ani keď na nich svietim čelovkou a zaháňam sa, to ma už trochu zneisťuje. Je to otravné.

No, aspoň boli menšie ako ten potkan, čo si ma po návrate z treku prišiel obzrieť v opustenej (ale celkom luxusnej) reštaurácii v Káthmandu.


Dobhan - Italian BC (3 610 m)

 

Prevýšenie: +1 490 m / -340 m
Vzdialenosť: 11,6 km, 6:35 hod.
Teplota: ráno 0 °C, cez deň 12 °C
Účet v ubytovni v Dobhane: 1300 NPR (9,60 €)
Cesta v džungli je rovnaká ako včera - nahor a nadol, a stále dookola. Po desiatich minútach prechádzam cez most na východný breh rieky, aj keď mapa hovorí, ze mám ísť po západnom. Táto strana svahu je podstatne divokejšia ako oba džungľové dni predtým, je tu veľa strhnutých roklín a vodopádov. Je aj podstatne vlhkejšia, cesta často a v dlhých úsekoch vedie v potoku. Relatívna vlhkosť neklesá pod 75 percent.

Prvé naozaj široké koryto potoka plné veľkých kameňov ma prvýkrát na treku prinúti použiť GPS-ku. Chabý mostík na druhú stranu som totiž síce našiel, ale neviem sa dostať do protiľahlého strhnutého svahu. Po zapnutí GPS sa ukazuje, že aj autori nahratej trasy mali rovnaký problém - klikyháky po celom svahu. Ale aspoň viem, kde mám skončiť - správna cesta je šikmý traverz asi 50 metrov povyše od mostíka, nie je ho zdola vidieť.

Pokračujem nudnou vlhkou džungľou. Za opusteným Chaur Bagom, kde si dávam desiatovú prestávku, chodník vychádza z lesa a ide obrovským suťoviskom v koryte rieky Myagdi. Sú tu pováľané balvany veľkosti autobusu, medzitým vytŕčajú stromy a kríky, cez to všetko stromy a pôda. To muselo byť naozaj poriadne čoro-moro, keď to padalo. A nestalo sa to ani tak dávno, už chápem, prečo sa mapa odchyľuje od reality. Ten zosuv zmenil tok rieky a tá zasa podmyla a strhla protiľahlý breh s turistickým chodníkom zaznačeným na mape.
Počasie mi zasa nepraje, poobede sa začína zmrákať. Najprv len vrchol, potom aj steny Dhaulágirí sa schovali do beloby. Vchádzam do mraku, teplota okamžite klesá pod 5 stupňov a vlhkosť stúpa. Prvýkrát na treku si dávam powerstretchový rolák a rukavice.
Vchádzam do kuloáru, odkiaľ vychádza to obrovské suťovisko, a nie je mi jasné, kam mám ísť. Podľa popisov treku sa má chodník zasa vrátiť do pralesa, ale jediný les je na vrchole svahu severne odo mňa, lenže v celom kuloári nevidím žiadny zárez s chodníkom ani náznak, kade by mohol viesť. Nakoniec po pár minútach blúdenia u päty kuloáru správny smer nachádzam a v šmykľavom hlinenom krpáli stúpam do onoho lesa.

Kuloár je naozaj impozantný, krásne je vidieť, kde bola pôda s lesom a ako padala. To nie je len strhnutý svah, tu je padnutý naozaj celý kopec, ak nie dva. Niečo podobné, ako sa stalo pri stavbe talianskej priehrady na rieke Vajont, akurát tu to celé vybavila príroda. Zostali tu iba obnažené skaliská.
Riedkym lesom s hustým podrastom kráčam k táboru, ktorý by už nemal byť veľmi ďaleko. Príjemnou atmosférou vo víriacom mraku mi trochu pripomína les pri stúpaní na Mt. Kenya spred dvoch rokov.
Po prekročení niekoľkých vyschnutých korýt potokov zo smeru, kde tuším stenu Dhaulágirí, sa neďaleko predo mnou objaví kadibudka a ja viem, že tábor už musí byť doslova na dosah.
Základný tábor je hneď nad kadibudkou. Partia domácich - traja chlapi a didi - práve na jednej z terás nad korytom rieky buduje kadibudku kamennú. Ďalší dvaja chlapi rezali dosky v lese, ktorým som práve prešiel. V diaľke som počul ich hlasy.

Večer sa už tak vysoká vlhkosť vyšplhá na 98 percent. Okolo mňa víria drobné kvapôčky vody. Sme hlboko v mraku, zapnutá čelovka dokáže na metri vytvoriť len nepriehľadnú bielu stenu, ďalej nevidno.

Chlapi hrajú karty, didi maká na večeri pre siedmich ľudí a hluchonemý gastarbeiter, čo je v nepálskom ponímaní príslušník najnižšej kasty, sedí v kúte a usmieva sa na mňa. Prem, brat miestnej didi, hovorí, že zajtra ide do švajčiarskeho basecampu pre smeti. Je to asi hodinu cesty mojím smerom, ale zajtra si dávam aklimatizačný deň, tak ho poprosím, či by deň nepočkal a nešiel so mnou. No problem.


Italian BC - aklimatizačný deň


Prevýšenie: +485 m / -485 m
Vzdialenosť: 3,5 km, 2:40 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 5 °C
Ráno vyliezam okolo pol siedmej, ale domáci sa ešte veľmi nehýbu, tak kým vybavím raňajky a pokecám s nimi, je dávno po ôsmej. Slnko sem ešte nesvieti, ešte v mraze vyrážam na pahorky juhozápadne od kempu na aklimatizačný výstup. Cieľ je dostať sa aspoň cez 4 000 metrov. Chodník nahor je celkom slušne značkovaný mužíkmi, bohužiaľ pomerne skoro sa do cesty stavia sneh. Tam, kde svah nie je taký príkry, sú šmykľavé firnové polia, a kde nie sú, nevyjdem kvôli sklonu ani ja. Po posledného mužíka to síce nejako dobojujem, ale ďalej ani ťuk.

Som vo výške 4 095 metrov. Výhľady sú nádherné, ale nechcú sa mi zmestiť do objektívu, je príliš dlhý. Slnko postupne osvetľuje roklinu za basecampom, ktorej sa tak bojím. Našiel som asi tri SK/CZ cestopisy a všetky popisovali, že im tam niekoho zavalila kamenná lavína. Je mi zima a trochu ma chytá depresia, či to naozaj zvládnem a či som si nezobral priveľké sústo.
Veľmi mi nepomohli ani raňajšie kecy domácich o tom, ako nebezpečný je záver treku - zostup z Yak Kharky dolu do Marphy. Obligátny vietor z údolia Kali Gandaki je vraj teraz na konci novembra tak studený a silný, že nahor zdvíha nielen hustý prach, ale aj malé kamene. Človek nevidí, kam ide, a v prudkom svahu zaváňa chybný krok smrteľným pádom. Fantázia.

A potom vyšlo slnko. Je neuveriteľné, ako svietiace slnko a teplo dokáže ovplyvniť náladu. Nič sa nezmenilo, sedím stále na tom istom kameni, pozerám do rovnakej rokliny, ale zrazu sa mi všetko zdá zvládnuteľné a v pohode.

Vraciam sa do tábora a dávam si na slnko sušiť veci, kým neprídu oblaky. V novej prístavbe sa po novom dá dokonca prespať. Doteraz to možné nebolo. Nielen to, domáci tu už bývajú celoročne, takže od Beni až sem sa dá pohodlne stravovať u miestnych a netreba nosiť zbytočných tri a pol kila jedla, ako mám ja. Nakoniec som vyše kila priniesol domov...
Domáci pracujú na novej kamennej latríne. Ja sedím pred ubytovňou, pomaly sa zaťahuje, a zo stien Dhaulágirí zohriatych doobedňajším slnkom začínajú padať lavíny. Snehové, kamenné, jedna za druhou. Jedna poriadne veľká snehová padne priamo predo mnou aj do rokliny, ktorou zajtra pôjdeme. Úžasné divadlo.
Lyofilizovaná expedičná strava typu Mountain House, ktorej mam na trek skoro dve kilá, je v týchto výškach úplne na houby. Neviem, čím to je, ale ani raz som nemal všetko rozpustené tak, ako by malo byť. Či za to môže nízka teplota vody, ktorá tu vrie pri oveľa nižšej teplote, alebo zlá kvalita vody... Neviem. Vždy mi medzi zubami praskajú nejaké suché kúsky, ktoré sa nehydratovali. Jo, a raz mi v mediteránskom menu zapraskal aj kameň veľkosti hrachu...

Z tábora sú nádherné výhľady na všetky strany. Síce sa snažím šetriť baterku, ale aj tak nasúkam vari 150 fotiek. Väčšinou západnej steny Dhaulágirí... Je to jedna z najvyšších stien na svete, nado mnou trčí masa vyše 4,5 výškového kilometra kameňa a snehu. Poobede si dám pár prechádzok v blízkosti tábora - na strmú morénu západne od tábora s krásnym výhľadom do hlbokého údolia rieky, alebo na sever k symbolickému cintorínu omrknúť začiatok zajtrajšej etapy.
Hneď ráno bude treba traverzovať malý ľadovec pod stenou Dhaulágirí.


Italian BC - Glacier camp (4 115 m)


Prevýšenie: +690 m / -185 m
Vzdialenosť: 8,1 km, 3:50 hod.
Teplota: ráno -2 °C, cez deň 8 °C
Účet v ubytovni v Italian BC: 1300 NPR (9,60 €)
Vyrážame spolu s Premom pár minút po šiestej. Za táborom najprv nasleduje prudký zostup, potom zasa prudký výstup na protiľahlú morénu. Chodník mieri na sever pod západným skalnatým svahom hory. V podstate kaňonom, steny sú kolmé a vysoké. Úžasný pocit. Zasa ma štve, ze som nezobral širokouhlý objektív... Túto chybu už nesmiem nikdy viac opakovať, v rámci redukcie hmotnosti batohu som zobral iba jeden univerzálny objektív 18-270 mm, ktorý mi je v týchto tiesňavách úplne naprd. Som však rád, že idem s Premom. Na fotkách mi často chýbajú postavy ako mierka, a obrovské masívy a vzdialenosti tak pôsobia iba ako obyčajné trávnaté pahorky.
Fotky z tohoto úseku nie sú nič moc, je tu tma, slnko sem zasvieti až o štyri hodiny a veľký dynamický rozsah svetlého pozadia a tmavého popredia fotoaparát nezvláda.

Vo švajčiarskom základnom tábore sa však s Premom lúčim a pokračujem na sever sám. Za tiesňavou, ktorú som videl už včera, sa údolie trochu rozšíri. Zážitok je to však aj tak parádny, steny sú vysoké vari kilometer, pritom ich vrcholy delí tak 500 metrov. Pekná vysokohorská klaustrofóbia...

V Diaľke predo mnou sa za ohybom svahu ukazuje východná časť hrebeňa sedemtisícových Dhaulágirí.
Prechádzam popod onen nebezpečný úsek. Je to suťovisko a štrkovisko, veľmi prudké, ohrozované kameňopádmi z vysokánskej steny pod bezmenným  vrcholom. Pošmyknem sa (ako inak), ale stihnem pád zastaviť, odnieslo si to iba poriadne rozrazené koleno a zlomená slnečná clona foťáku.

Za suťoviskom sa chodník mení na celkom pohodlnú cestičku na násype, to už je pozvoľne zvlnené čelo ľadovca Chhonbardan. Je celý pokrytý kamením a suťou zo stien kaňonu, takže človek ani nevie, že ide po ľade.
Z údolia nad ľadovcom sa dvíhajú kúdoly prachu. Časť treku od nástupu na ľadovec až do Jomosomu je známa svojim neutíchajúcim vetrom. Ako to tak sledujem, cestopisy neklamali...
Po chvíli, to už sa údolie stáča na východ, vidím napravo na pahorku budhistické vlajočky, neklamné znamenie význačného miesta. Bordel a po pár krokoch aj zazimnená čajovňa prekrytá oranžovou celtou mi jasne dávajú vedieť, že som v cieli.
Je presne desať hodín a celé údolie je v tieni. Cítim sa výborne, do Dhaulágirí BC je to odtiaľto iba štyri hodiny, chvíľu sa pohrávam s myšlienkou potiahnuť to až tam. Ale zdravý rozum víťazí. A tak na jednej z terás staviam stan, zem je premrznutá a žiadny kolík do nej nevlezie ani na milimeter. Našťastie pomáhajú kamene, tých je tu dostatok a keďže som široko-ďaleko sám, môžem si vyberať.

Chcem si ísť načapovať vodu k neďalekému vodopádu s dúhou na južnej stene protiľahlého hrebeňa, ale nedá sa k nemu dostať kvôli ľadovcovým pahorkom a trhlinám. Smola. Dúfal som, že ušetrím plyn a nebudem musieť roztápať ľad.
Stan stojí, aj keď je komplet plný prachu naviateho vetrom, a konečne aj sem začína svietiť slnko. Po dvoch hodinách sa vraciam naspäť k trhlinám pri vodopáde a naberiem si kalnú vodu z roztápajúceho sa ľadovca. Však ony si už s tým dezinfekčné tabletky nejako poradia... Na druhej strane, z tak kalnej vody sa dokážem aj najesť, nielen napiť.
Keď slnko zájde za hrebeň sedemtisícoviek Dhaulágirí, začne takmer okamžite mrznúť. Zaliezam do spacáku a do západu slnka si čítam a píšem poznámky. Túto pohodu na trekoch milujem.

V stane je veselo. Keďže je trochu menší a často sa dotýkam stien, v noci ma pri najmenšom pohybe obklopujú stovky hviezdičiek z výbojov statickej elektriny. A keďže je relatívne teplo (tesne pod nulou), spím bez čapice a zakaždým, keď sa v stane posadím, sa mi vlasy postavia a prilepia na steny vnútorného stanu. No zábava preveliká...


Glacier camp - Dhaulágirí BC (4 720 m)


Prevýšenie: +710 m / -125 m
Vzdialenosť: 6,4 km, 4:30 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 10 °C
Po vetristej noci vyrážam po siedmej, dnešný deň by mal byť celkom pohodový. Celý ho strávim na ľadovci. Nie je to problém dovtedy, kým ľadovec tečie relatívne rovno. Akonáhle začnú zatáčky a prevýšenia, ľadovec pracuje a chodník sa často končí v trhline alebo sa stratí. Čiže orientačne pomerne náročné.

Spočiatku idem po pravej časti údolia. Obchádzam jeden ostroh trčiaci z masívu Dhaulágirí, keď nad sebou počujem ranu, až mi v ušiach zaľahne, a na chodník, po ktorom som prešiel pred piatimi minútami, padá lavína. Huh. Chodník zachytilo iba čelo lavíny, ale zábava by to mohla byť aj tak poriadna, nejaká tá tona snehu sa mu ušla. O mohutnosti lavíny hovorí aj fakt, že prašan z nej pokryl ľadovec takmer až na druhý koniec údolia, pritom vietor fúka opačným smerom.
Slnko do tejto časti údolia začína svietiť pomerne skoro, okolo pol desiatej. S narastajúcou výškou pribúdajú krásne výhľady na celú stenu reťazca sedemtisícových vrcholov Dhaulágirí II-VI. Nad tým osemtisícovým vykuje slnko, takže proti nemu nič nevidím.
Chodník je v kamennej suti stále nevýrazný, cesta k ľadovcovým pahorkom pri sútoku Chhonbardanu s ľadovcom zo severnej steny Dhaulágirí, sa dá nájsť len obtiažne. Na východnom konci údolia sa usadí masív Tukuche so svojimi dvoma vrcholmi, výrazným Tukuche West (6 848 m) naľavo a hlavným vrcholom Tukuche (6 920 m), ktorý z tohoto pohľadu tvorí nevýrazný pahorok ukrčený vzadu napravo.
V hornej časti údolia pekne poblúdim. Už zasa. Treba sa držať v severnej časti, naľavo od bieleho pásu s trhlinami. Ja idem stredom. Lavín tu padá nespočetne, v tejto časti údolia najmä z južného svahu pod vrcholom Sita Chuchura (6 611 m). Nie sú však nebezpečné, padajú na kraji údolia, často za bočnými pahorkami.

Už od príchodu do talianskeho základného tábora neprejde jediná hodina bez lavíny. Niekedy sú vzdialenejšie a  pripomínajú sa iba vzdialeným hukotom, inokedy naozaj blízko, až uši zaliehajú.
Základných táborov pod Dhaulágirí je plná prdel, sú rozprestreté vari na dvoch kilometroch. Chcem nájsť ten úplne posledný, tesne pri ľadopáde, kde sa údolie stáča na sever. Po pár zmätených prechodoch cez ľadovcové pahorky sa mi to nakoniec darí. Ale zbabelo som musel zapnúť GPS. Už druhýkrát. Nepálska mapa - samozrejme - ukazuje cestu úplne inakadiaľ, pravou časťou údolia a ponad ten ostroh, z ktorého padla spomínaná lavína...

Podľa popisov by tu mal v noci byť ľadový a silný vietor. Tak sa hodinku a pol venujem stanu. Výhľad mám z neho krásny, priamo na ľadopád zo severovýchodného sedla. Poriadne ho ukotvujem a obkladám múrikom z kameňov, ale nejako sa mi nechce, ten múrik je celkom chudobný. Ale stačil.
Po západe slnka sa spúšťa poriadny fičák, na stan mi hádže asi centimetrové kamienky. Je síce celkom silný, našťastie fúka pomerne civilizovane jedným smerom, žiadne nárazy z rôznych strán, ako to predvádzal poobede.

V ľadovcovej trhline nachádzam jazierko s vodou roztopenou slnkom. Snažím sa ju prefiltrovať cez vreckovku, ale trvá to príšerne dlho a  párstupňová voda nie je úplne kompatibilná s mojimi omrznutými prstami, tak sa na filtrovanie nakoniec vykašlem. Dôverujem tabletkám. Asi.


Dhaulágirí BC - Yak Kharka (3 800 m)


Prevýšenie: +1 545 m / -2 255 m
Vzdialenosť: 22,6 km, 15:10 hod.
Teplota: ráno -8 °C, cez deň -5 °C
Nad ránom vietor takmer ustane, okolo pol piatej ma paradoxne prebudí absencia zvuku, ktoré vydávali lietajúce kamienky pri dopade na stan. Je jasno, na nebi ani mráčik, hrebene okolitých hôr vrátane Dhaulágirí sú ostré, nerozfúkané. Na nasledujúcu etapu, ktorá by mala byť na treku najkrajšia, sa neskutočne teším, tak vyliezam zo spacáku a pripravujem sa na odchod.

Zbalím stan, z múrika okolo neho ostal na zemi krásny trojmetrový kosoštvorec. Ak to niekto uvidí, bude sa čudovať, prečo niekomu stálo za to stavať takéto vulgárne obrazce zrovna pod Dhaulágirí. Tak jednu stenu zruším, nech to tak nekole oči.
Táto etapa obyčajne končí v Hidden Valley, údolí vyhlásenom svojim silným a neutíchajúcim vetrom. To si rád odpustím, a keďže zatiaľ chodím rýchlejšie ako turisti, podľa ktorých som pripravoval trek, tak plánujem potiahnuť o tri hodiny ďalej, za sedlo. Do základného tábora Thapa Peaku. Vyššia nadmorská výška mi nevadí. Plánovaný príchod do tábora je medzi druhou a treťou, keby boli pri mne všetci svätí, možno by som stihol aj výstup na vrchol Thapa Peaku, peknej vyhliadkovej šesťtisícky. Je orientačne celkom nenáročná a cesta nadol by sa mala dat zvládnuť aj za tmy s čelovkou. Preto si beriem viac vody, predpokladám, že nebudem mať čas roztápať ľad a sneh na výstup.

Vyrážam so svitaním. Hneď za ohybom údolia začína pofukovať mrazivý vietor. Nie je to nič hrozné, len som ešte nerozohriaty a tak nasadzujem svoje drtiče mrazu, rukavice do -30 °C.

Poučený predchádzajúcim dňom sa držím v ľavej časti údolia. To po hodine uhýba mierne doprava, ja však stúpam do prudkého hrebeňa priamo pred sebou, je to moréna ľadovca, ktorý bol kedysi o poznanie väčší.

A toto je ona, tá najkrajšia časť treku. Vlastne sú to od začiatku vysokohorskej časti treku prvé skutočné panorámy. Doteraz som išiel v zovretom údolí, kde som hlavu musel poriadne zakláňať, aby som vôbec videl na okolité hrebene. Aj väčšina fotografií z tej časti mám na výšku... Za mnou sa do celej svojej krásy týči impozantná severná stena Dhaulágirí aj so svojim ľadopádom. Napravo dvojica vrcholov Tukuche oddelená ľadovcom. Vľavo hrebeň so sedemtisícovými vrcholmi Dhaulágirí. Pohľad dopredu, na Francúzske sedlo, ktorého polohu iba odhadujem, je najnudnejší. A tak často stojím a vrtím sa ako ringišpíl.

Na moréne sa povrch mení, idem po súvislej vrstve firnu, často roztopenom a rozfúkanom do zaujímavých kreácií, po ktorých sa zle chodí. Slnko ho však rýchlo ohrieva a začínam sa zabárať. Mám obavu o svoje nepremokavé topánky, ktoré tak rady a často premokajú. Ale viac-menej s tým rátam, dva sáčky aj suché ponožky mám pripravené v pohotovostnej polohe na boku báglu.
Francúzske sedlo, 5 360 m, najvyšší bod treku okolo Dhaulágirí. Pekné miesto s peknými výhľadmi do všetkých strán. Ale fučí tu viac, ako za základným táborom. Radšej ani nevybaľujem varenie, dám si len tyčinku a iontový nápoj z termosky. Aj to sa s tým veľmi nebabrem. Lúčim sa s impozantným Dhaulágirí, z Hidden Valley ho už nebude vidno.
Pohľad do Hidden Valley. Vpravo vykúka zasnežený chrbát Thapa Peaku, kam mierim. Samotný vrchol je mimo fotografie. Správna cesta je doľava ku korytu rieky, povedľa ktorého sa schádza dole údolím.

Neviem, prečo ma to stále ťahá doprava, ale pristihol som sa, že zasa kráčam v pravej časti údolia namiesto stredom. Asi kvôli tomu, že cieľ - sedlo Thapa - bude vpravo. Dal som sa zlákať chodníkom, ktorý smeroval rovno k šikmému bielemu hrebeňu Thapa Peaku, skončil však za prvým snehovým hrboľom.
A tak si úplne zbytočne vybehnem na pár pahorkov, aby som z nich nakoniec aj tak zišiel na dno údolia. Pretože to, čo som z Francúzskeho sedla nevidel, bola široká terasa, za ktorou nasleduje prudký zostup. A sedlo v terase je práve v strede. V tej slnkom zaliatej belobe splývala s pozadím, vyzeralo to, že dno Hidden Valley je ploché po celej dĺžke.

Pohľade naspäť je trochu smutný. Dhaulágirí zmizli, všetky. Vidno iba šesťtisícku Sita Chuchura a pár bezmenných vrcholov okolo nej.
V zostupe z terasy je aspoň čiastočné závetrie, vietor mi uberá zo síl rýchlym tempom, tak si pod bundou uvarím môj osobný vyprosťovák - indonézsku polievku od Travellunchu. Pochúťka. Varič - Jetboil Sol Ti - funguje po celý trek ako hodinky, čo teraz naozaj oceňujem. A to dokonca vrátane piezozapaľovania, ktoré aj v týchto päťtisícových výškach chytá väčšinou na prvý krát.

Brodím sa v snehu, občas je to poriadna makačka. Správny chodník, spevnený ušliapaním desiatok nôh, je tvrdší, ale je ťažko ho nájsť. Chvíľu mi trvalo, kým som prišiel na to, že oproti očakávaniu je chodník to vyvýšené a ploché, so zafúkaným snehom navrchu. Na šírku ma asi 20 centimetrov a každý krok čo i len trochu vedľa znamená zaborenie po kolená. Celé to sťažuje stále silnejúci vietor, ktorý sa do mňa opiera a zhadzuje ma z chodníka.

Napriek predpokladom nemám premočené nohy. Topánky síce sú mokré, teplé merinové ponožky vyhriate telom však všetku vlhkosť nejakým zázrakom stíhajú oddelegovať von z topánky - a ja mám nohy suché. Windstopperové nohavice tiež robia svoj diel roboty a tak jediná časť, ktorá je citeľne vlhká, je vnútorná časť oteruvzdornej kevlarovej výstuže na vnútornej časti nohavíc. Ale keďže je to na topánke, nijako ma to netrápi. Len som rád, že som našiel tak skvelo fungujúcu kombináciu.

V neustále silnejúcom vetre prichádzam do sedla Thapa. Neďaleko za ním už vidím základný tábor, pevne verím, že ten hnusný vietor, ktorý mi píli uši už od rána, tam zmizne.
Opak je však pravdou. Je silnejší skoro dvojnásobne! A aby to nebolo také jednoduché, pridali sa aj nárazy. Predo mnou sa v celej svojej kráse týči annapurnský masív so sedemtisíckou Nilgirí v popredí, ale ja sa tým pohľadom nemôžem pokochať, lebo v tom vetre mám problémy sa vôbec udržať na nohách. Takže letím dole zo sedla (občas doslova), aby som v basecampe postavil stan a ukryl sa pred ním.
Ale šťastie mi dnes nepraje. Tábor je cely pokrytý metrom rozmočenej snehovej brečky. Kým sa prebrodím asi 50 metrov od chodníka k trčiacim kameňom, trvá to dobrých desať minút. Makačka nahovädo.

Pri kameňoch ma čaká sklamanie, nedokážem postaviť stan. Teda, vďaka skvelej konštrukcii mojho Tarptentu Moment DW ho postaviť dokážem, nedokážem ho však ukotviť. Je to premyslený stan a vo vetre mu úplne stačí jedno jediné kotevné miesto, neviem ho však vybudovať. Kameň nedokážem odhrabať tak, aby som okolo neho omotal šnúru - vietor mi okamžite každú jamu zasypáva sypkým snehom. Ten ma konzistenciu polystyrénových guľôčok a pri pokuse odhrabať väčšiu plochu pre stan je hneď naspäť.
Thapa basecamp, 5 190 m. Toto je jeden z mála momentov, kedy som sa dokázal otočiť a urobiť fotku.

Takže ako idiot stojím po pás v mokrom snehu, vo vetre, že ledva stojím na nohách, v jednej ruke mi vlaje rozvinutý stan, druhou sa snažím dokopať ku päte kameňa, aby som o ňu mohol ten stan priviazať - a nedarí sa. Veľké skaly sa všetky do jednej smerom nahor zužujú, šnúra z nich kĺže preč, malé päťkilové skaly v tomto vetre neudržia stan ani omylom, a je ich len zopár. Na zem sa prekopať nedokážem, lebo vietor hneď všetko zaveje. A pôda je premrznutá, kolík do nej nezatlčiem. Bezvýchodisková situácia.

Chvíľu sa pohrávam s myšlienkou zabaliť sa do stanu ako do žďáráku a prečkať tak noc, ale hneď mi to príde ako blbosť, záhyby by rýchlo prefúklo a nafúknutý stan by fungoval ako padák. Odnieslo by ma niekam do Indie a ja predsa nemám indické víza...

Že na vrchol Thapa Peaku nepôjdem, mi je jasné už od sedla. Aj keby nebol vietor, brodiť sa 800 výškových metrov takýmto snehom je nad moje sily, mentálne aj fyzické. Stan si postaviť nedokážem. Žďárák, ktorý jediný by mi tu umožnil prečkať noc (dal by sa rozložiť na pevnom zľatovateľom chodníku) nemám. Takže zostáva jediná možnosť, záložný plán B - zbabelý útek do doliny vpredu, do Marphy. Cestou možno narazím na nejaký tábor v závetrí. Márnym pokusom o stavbu stanu som stratil hodinu denného svetla, zostávajú mi ešte tri, kým zapadne slnko, a ďalšia hodina šera do úplnej tmy.

Predo mnou je orientačne náročná pasáž, musím sa držať vo svahu a nestrácať výšku. Akonáhle by som zišiel príliš nízko, je zle. Sú tam šmykľavé zosuvy pôdy a hlboká roklina, kde ešte donedávna ročne zomieralo pomerne dosť ľudí. Nahádžem veci do ruksaku, obúvam si mačky a zľadovatelým chodníkom utekám. Nie že by som chcel, ale vetru zozadu neviem vzdorovať, ženie ma stále vpred. Po snehu ísť nemôžem, vietor ma tlačí rýchlejšie, ako stíham vyťahovať nohy z hlbokého snehu a párkrát padám na zobák, kým mi to dôjde. Raz mi dokonca prefúkol bágel cez hlavu a ja som urobil kotrmelec. Mal som čo robiť, aby som to ubrzdil.
Po necelej hodine prichádzam (pribehnem je výstižnejšie slovo) k dvom malým teraskám, ktoré evidentne slúžili ako plocha pod stany. Vyzerá byť nedávno použitá, asi tu pred týždňom prespala tá ruská skupina, čo bola predo mnou. Sú tu veľké 15-20-kilové kamene, s nimi stan ukotviť dokážem. Všimnem si, že vietor je tu slabší, poteším sa, že tu je závetrie. Som mierne dehydrovaný a poriadne unavený, rozhodujem sa tu prečkať noc.

Bleskovo staviam stan, najprv náveternú stranu, potom záveternú. Znova mi robí radosť inteligentná konštrukcia stanu uľahčujúca stavbu v zlých podmienkach. Rozkladám karimatku, vybaľujem ruksak. Pobehujem okolo, aby som stan poriadne ukotvil v očakávaní silného nočného vetra.
Práve druhýkrát priväzujem záveternú stranu, keď tu zrazu príde z bočného severného svahu taká šupa, že ju vytrhne z kotvenia, a aj s kameňom a so mnou všetci svorne letíme preč. Zadrží nás až kotvenie náveternej strany, ktoré je už zosilnené a malo by udržať aj tanker. Ale nebolo to zadarmo, jedna zo vzpier - tá, čo zachytila spoločnú váhu stanu, kameňa aj mňa - sa dole vytrhla zo svojho ristopového puzdra. Aj v tom vetre som jasne počul (alebo cítil?), ako vypochodovalo von.

Chvalabohu to riadnemu používaniu stanu nijako nebráni, tak ho znova poriadne ukotvujem. Ale hnusný vietor z bočného hrebeňa je príliš silný, silnejší, ako v sedle. Navyše je príliš nárazový a turbulentný, mieša sa s vetrom zo sedla. Je to ďaleko najhorší a najsilnejší vietor, aký som kedy zažil. Okolo mňa lietajú sneh, kamene, aj nejaký zabudnutý stanový kolík. Netrvá dlho, kým usúdim, že ma kľudne môže odfúknuť aj so stanom, na vybudovanie múriku tu nie je dosť kameňov. Bleskovo sa balím, karimatku len tak hodím na dno báglu bez ohľadu na to, že mi ju môže niečo prepichnúť, už teraz s tým rátam ako so stratou, daňou za rýchly útek. Stíham si ešte obliecť teplejšie veci - ten vietor ma tak -20 stupňov, obúvam mačky a utekám dole. Už zasa. A stratil som ďalšiu hodinu.

Po pár minútach si uvedomujem, že v tom zbesilom balení som zabudol priečny prút stanu. Vôbec si nevybavujem, že by som ho niekam balil, pamätám sa len na hlavný. Je mi to ľúto, bol to veľmi kvalitný karbónový prút, pevnejší ako všetky moje duralové dokopy. Ale ani pánboh ma neprinúti ísť tých niekoľko sto metrov proti vetru naspäť. Utešujem sa tým, že ten prút už aj tak nebudem potrebovať (je iba prídavný do silného vetra a sneženia), a tých 25 dolárov, čo stál, sa v celkových nákladoch na trek stratí.

Ale mrzí ma to aj tak.

Zotmenie je krásne, panorámu hôr vnímam napriek úteku. Ale nie je to bezpečné, keď nedávam pozor na nohy, vietor ma často zvrtne do neočakavaných smerov, musím sa veľmi silno sústrediť na to, kam dopadajú moje nohy. Asi každý piaty-šiesty krok je taký, že noha skončí o pol metra vedľa napriek tomu, že som na ňu prestal dávať pozor, keď bola desať centi nad zemou. Prosto, takýmto pochodom si koledujem o vyvrtnutý kotník.
Čo robí vietor s ruksakom mi príde neuveriteľné. Má asi 17-18 kíl, ale keď sa len trochu predkloním - čo pri takomto tempe musím - prefukuje mi ho cez hlavu. 18 kíl! Že ho neustále natáča do boku a mňa to tak zhadzuje z chodníka ani nespomínam. Na to som si celkom zvykol už v Hidden Valley.

O oddych sa už tiež nepokúšam, vzdorovať vetru, chytať ruksak v tých najnemožnejších polohách a zapierať sa je fyzicky náročnejšie, ako utekať s vetrom (prevažne) v chrbte.

V tme ma vietor občas sfúkne z traverzu štrkových svahov. Je ich tu požehnane a ja sa len modlím, aby to neboli tie, čo končia zrázom do údolia na juh. Zakaždým však stratím tak 10-20 výškových metrov, ktore potom musím vyšliapať naspäť. Únavné a deprimujúce.

Odkedy sa stratili aj posledné známky šera a ja nevidím chodník, idem podľa zapnutej GPS-ky. Našťastie môj záložný plán rátal s núdzovým navigovaním podľa GPS v tme a tak mám baterku plne nabitú, šetril som ju. Udržiaval som ju v teple a v noci ju mal v spacáku, aby nezmrzla. Predsalen je to môj lístok do civilizácie v prípade problémov, mala by vydržať minimálne 12-13 hodín. Dosť aj na celonočný pochod.

V jednej ruke palička, v druhej GPS s nahratými trasami dvoch rôznych túr okruhu okolo Dhaulágirí. Problém je - teda okrem toho, že musím sledovať vietor, chodník aj prístroj naraz - že tie trasy sú dva-tri roky staré a terén sa zmenil. Plus nepresnosť prístroja pri zázname trasy, nepresnosť môjho prístroja pri navigácii a zrazu šup - behom sekundy som o tridsať metrov inde, ako som chcel byť. Obzvlášť v traverzoch prudkých svahov, čo je v podstate stále, musím cikcakovať hore a dole. Znova únavné a deprimujúce. Návrat do správnej stopy často znamená opätovne brodenie sa v snehu po pás. A čelovka veľmi nepomáha, chodník je najmä v úsekoch bez snehu nejasný, často sa rozpadá na viacero ešte neviditeľnejšíich.
Zlepší sa to až v okamihu, keď končím s motaním sa vo výškach nad 5 000 metrov a začínam prudko zostupovať. To je zrazu chodník jasný, akurát ich je asi tridsať. A ťažko odhadnúť, ktorý mieri na ten správny ostroh alebo bočný hrebeň, svetlo čelovky je príliš úzke, klame a mení reliéf krajiny. No, nemôžem mať všetko. V každom prípade je ten zostup nekonečný. Únavný a nekonečný. Neviem si predstaviť ísť to opačným smerom, ako to chodia výpravy na Thapa Peak.

Kemp! Konečne! Ťažko povedať, ktorý to je, nepálskej mape sa veriť nedá a na elektronickej nie je žiadny. S najväčšou pravdepodobnosťou je to Yak Kharka, ktorý je však na mapách zaznačený o dve hodiny skôr a 1 000 výškových metrov vyššie. Ale konečne, konečne tu tak zbesilo nefučí a ja konečne počujem aj iné zvuky ako zlovestné vuf vuuuf fuuuuuuuuu. Je vyše desať hodín, takže objektívne som potme mohol ísť najviac tak tri a pol hodiny. Ale boli to najdlhšie tri a pol hodiny v mojom živote. Teda, hneď po skúške z parciálnych derivácií pred dvadsiatimi rokmi, to bolo ešte o trošičku dlhšie...

Snažím sa vybaliť dvojlitrovú fľašu Platypus a do blízkeho potoka si ísť načapovať vodu, najprv však musím vysypať sneh naviaty v celom ruksaku. Ten skurvený vietor mi ho natlačil dokonca aj do zrolovanych igelitiek! Ešteže mrzne a neroztopil sa tam...

Unavený som na smrť. Nepamätám si, že by som niekedy inokedy bol v takomto stave. Stan staviam asi desať minút, po každom úkone oddychujem a pozerám doblba. Normálne mi to pohodovým tempom trvá minútku-dve. Popritom kontrolujem škody na stane, ale viac-menej mi to je teraz jedno. Nesmierne ma však poteší, že ten karbónový priečny prút, ktorý som už oplakal, je pekne poskladaný spolu s hlavným, duralovým. Naozaj mi to zlepšuje náladu skoro do optimizmu. Tak málo mi stačí...

Posledné zvyšky zdravého rozumu mi velia niečo zjesť, aj keď mi je od vyčerpania zle. Urobím si polievku s kuskusom, polovicu však vyhadzujem, viac by som v sebe neudržal. Podstatné je, že som do seba niečo dostal. Ešte pol litra iontového nápoja na doplnenie minerálov a vitamínov a konečne idem spať.

Dúfam, že všetko potrebné som telu dodal, z čohokoľvek navyše by som sa povracal. Nič nevybaľujem, kašlem na baterky aj plynovú bombu, čo mi všetko v noci asi zamrzne, len chcem konečne zavrieť oči a nad ničím nerozmýšľať, nebyť v strehu, vypnúť mozog.


Yak Kharka - Marpha (2 300 m)


Prevýšenie: +45 m / -1 120 m
Vzdialenosť: 5,2 km, 2 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 13 °C
Ráno sa nútim spať čo najdlhšie, zo stanu sa pomaly vymotkávam až pred ôsmou. Nič vážne ma už nečaká, dolu do Marphy je to slabé dve hodinky kochacím tempom. Pred nepríjemným prašným vetrom, ktorý tu začína fúkať pred obedom, to stíham s rezervou.
Pozerám na výhľady a krajinu okolo seba... O toto všetko som včera prišiel. Pri tom úteku v tme som bol zabalený do bubliny ohraničenej svetlom čelovky, teraz konečne vidím, kadiaľ som to vlastne išiel. Utekal. Ale to najkrajšie som nechal hore - výhľady do najhlbšieho údolia na svete, uzavretého medzi dve osemtisícovky, z jednej strany masív Annapúrn, z druhej strany Dhaulágirí. Teraz som už príliš nízko. A hore nado mnou rozfúkaný prach a sneh naznačujú, že tam je všetko po starom. Nevrátim sa tam ani za svet. Zato výhľady na Horný Mustang sú parádne, aj z tejto nízkej výšky je vidno doďaleka - na letisko v Jomosome, aj na kopce okolo sedla Thorong La - Yakwakang (6 482 m) aj Khatungkang (6 484 m).
Zostup je fajn. Síce prudký a prašný, ale s výhľadmi. V Marphe sadám na autobus a veziem sa do Jomosomu, odkiaľ plánujem ďalší trek ku jazeru Tilicho. Neviem však ešte, z ktorej strany.

Dhaulágirí trek je naozaj výnimočný. Je krátky, lacný a veľmi nepálsky, vedie cez miesta turistikou len málo poznamenané. Najprv bežný vidiek, potom tri dni džungľa. Bývanie priamo v domoch bežných nepálskych rodín, kde človek zistí, ako naozaj žijú a vychovávajú svoje deti. Od Italian BC až po Francúzske sedlo vedie chodník uzučkým údolím, všade je blízko. Výhľady síce nie sú také malebné a rozľahlé ako na iných trekoch, ale človek je zasa v úzkom kontakte so sedem- a osemtisícovými masívmi, má dojem, že sa ich dá dotknúť. To sa inde zháňa ťažko. Ale najmä je tento trek orientačne náročný. Nijako hrozivo - predsalen je hneď jasné, kade treba do údolia vstúpiť a kade z neho vyliezť - ale to motanie medzi tým dá zabrať. Príjemne zabrať.

Všetko to však stojí za to, a ja sa sem v dohľadnej dobe nabetón vrátim, aby som si užil aj tú časť, ktorú som kvôli vetru len preletel, pripadne kvôli tme nevidel vôbec. A hlavne si prinesiem ten jediný správny objektív, vhodný na tento trek - širokouhlý 10-22 mm. Štandardné objektívy nedokážu ani približne zachytiť tú stiesnenosť údolia a mohutnosť severnej steny Dhaulágirí, týčiacej sa nad úzkym údolím ľadovca. Potom budem spokojný.


km hod. nastúpané naklesané
17.11.2013 Beni - Dharapani (1 580 m) 31,5 8:25 1 075 m 290 m
18.11.2013 Dharapani - Mudi (1 880 m) 12,8 5 815 m 450 m
19.11.2013 Mudi - Baghara (2 115 m) 11 6:15 1 160 m 910 m
20.11.2013 Baghara - Dobhan (2 505 m) 10 5:30 1 060 m 615 m
21.11.2013 Dobhan - Italian BC (3 610 m) 11,6 6:35 1 490 m 340 m
22.11.2013 aklimatizačný deň 3,5 2:40 485 m 485 m
23.11.2013 Italian BC - Glacier camp (4 115 m) 8,1 3:50 690 m 185 m
24.11.2013 Glacier camp - Dhaulágirí BC (4 720 m) 6,4 4:30 710 m 125 m
25.11.2013 Dhaulágirí BC - Yak Kharka (3 800 m) 22,6 15:10 1 545 m 2 255 m
26.11.2013 Yak Kharka - Marpha (2 300 m) 5,2 2 45 m 1 120 m
122,7 59:55 9 025 m 6 775 m

Mimochodom, nepálske voľby tentokrát vyhrali demokrati. Tá „bezvýznamná“ maoistická strana, CPN, skončila tretia...

Keď už som skončil v oblasti Annapúrn a času mi zostalo dosť, rozhodol som sa pre výlet cez sedlo Thorong La k jazeru Tilicho. Trochu predbehnem - čo sa týka výhľadov a panorám, stal sa mojím nepálskym číslom 2. Cestopis z malebnej túry k jazeru Tilicho je tu.

Poznámky: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Marfa alebo Sita Čučura píšem Marpha a Sita Chuchura.

Všetky ceny sú prerátané kurzom platným pre polovicu novembra 2013, 135 rupií za euro.

25 komentárov:

  1. Odpovede
    1. Ahoj.

      Viem, dnes ožije. Ešte tam musím dohodiť mapu.

      Odstrániť
  2. Krásné vyprávění. Trek jsem šel v listopadu 2012. Znovu jsem si vše připomněl. Úsek BC - Yak Kharka v jednom dni je neuvěřitelný výkon. My spali v Hidden walley a do Yak Kharky došli také až za tmy (ale po ránu jsme stihli ještě ten Thapa peak).
    Jary

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      Výstup na Thapa Peak je v pohode? Aké ste mali počasie a ako dlho vám to trvalo?

      Odstrániť
    2. Ahoj,
      z Hidden valley jsme vycházeli za svítání. V BC Thapa Peaku jsme nechali bágli, šli prostě nahoru na hřeben (pouze dle úsudku, kudy to bude nejprůchodnějí) a potom po hřebeni, asi až 100 vzdálenostních a 20-30 metrů výškových pod vrchol. Tam jsme skončili, protože tam byla taková proláklina zasypaná sněhem s ostrým ledovým hřebínkem. Vyhodnotil jsem jako zbytečné rizko, lano jsme neměli a kolega neměl cepín, jen hůlky. Podle fotek mám rozdíl praporků (nevím jestli byly v thapa pass nebo BC) a skorovrcholu 4,5 hodiny. Za další 2 hodinky už mám fotky někde z další cesty pod BC.
      Počasí - Ráno za svítání v hidden valley -21°C, ale pak slunečno a vítr mírný. Opravdu fučelo až večer, v místech kdy se sestup prudce zlomil v prudké klesání do Marphy, tam lítal vzduchem písek i menší kamínky. Až někdy okolo deváté jsme došli do Yak kharky, když jsme (vrcholová dvojka) předtím došli zbytek naši grupy, která v Hidden valley vyspávala do 10 hodin.

      Odstrániť
    3. Technicky: drápání se v suti na hřeben, občas i nějaký mužík, až v závěrečných úsecích hřebene jsme nazuli na přítomný firn mačky. Až na úplný závěr, který jsme raděj nedali choďák.

      Odstrániť
  3. Ahoj...pekne citanie..planujeme v aprili do Nepalu...mam zopar dotazov mozes pisnut do mailu(devatstonozka@gmail.com) pls.Dik! Richard

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Dobrý den,

    v první řadě bych vám chtěl složit velikou poklonu týkající se vašich cestopisných stránek. Jsou opravdu krásné a moc mi pomohli se rozhodnout, na jaký trek jít, při mé první cestě do Nepálu. Do Nepálu letím se svým Kamarádem a chtěli bychom "okopírovat" váš trek kolem Dhaulagiri a navázat na trek kolem Anapuren - jezero Tilicho . Do Nepálu odlétáme 15.10 a vracíme se 8.11.. Pokud budete tak laskavý, měl bych na vás pár dotazů.

    1) Kolik vás celý výlet stál přibližně peněz?
    2) Je lepší jít na tento trek s průvodcem? Jsme v dobré fyzické kondici(30 let), loni jsme byli na Mt. Blanc, ale do Nepálu jedeme poprvé.
    3) Je na tomto treku nějaký trekový vrchol vyšší 6000 m, na který bychom mohli vyjít? Je potřeba na tento výstup nějaký permit?
    4) Ten Dhaulagiri trek bychom chtěli absolvovat asi přece jenom s průvodcem. Je lepší ho schánět na dálku po internetu, nebo přímo v Kathmandu?
    5) Jaké vybavení byste nám s sebou doporučil? Jsou nutné mačky a cepín?

    Děkuji mnohokrát za odpověď

    S pozdravem

    Jarda
    email - jaroslav.hrabalek@email.cz

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      1. Ceny: za ubytko sú popísané v príspevkoch na začiatku každej kapitoly. Ak veľa zješ, vynásob si to ×1,5. Plus 2000 rupií za vstup do NP Annapurna a 3000 rupí za TIMS, čo je niečo ako registrácia turistu (ani jedno neplatíš, ak ku Tilichu nepôjdeš a z Jomosomu odletíš preč). Lacné ubytko v KTM je asi za 300-500 rupií na noc, autobus do Pokhary 800-1500 NRP, Pokhara-Beni asi 500 NRP. Nepálske vízum 40 USD. A samozrejme potraviny na dni mimo civilizácie (od Italian BC do Marphy). Položiek je veľa, ja to už nerátam, mám kopec výdavkov nesúvisiacich s trekom - darčeky, dýška atď.

      2. Sprievodca: o tom sa dá rozprávať dlho a aj tak nemusím poradiť dobre. Ja som mal sprievodcu raz - plus raz som chvíľu išiel s kamarátom a jeho sprievodcom - a nedopadlo to najlepšie. Rád chodím sám, človeka to núti viac komunikovať a všímať si domácich, ich život atď., lepšie ich spoznám. Navyše, keď sa pýtam miestnych, mám vždy aktuálne informácie o najbližšej etape treku aj s nuansami. Na druhej strane, ak ste ešte neboli v ázijskom bordeli (alebo juhoamerickom, čo je plus-mínus to isté), kultúrny šok vám môže trek znepríjemniť. Nie je to otázka kondície ani orientácie (dôrazne doporučujem stiahnuť si môj tracklog a vyvarovať sa chýb, ktoré popisujem v príspevkoch, plus si nájdite ešte nejaký iný, od iných turistov), ale o úplne inom type kultúry. Ak vám to nevadí a viete sa prispôsobiť, pokojne choďte bez sprievodcu. Tento trek je z hľadiska spoznávania Nepálu dokonalý, bez sprievodcu spoznáte krajinu aj miestnych ľudí oveľa lepšie.

      3. Šesťtisícka: Thapa Peak. To je ten kopec, na ktorý som nakoniec kvôli úteku pred vetrom nevyšiel. Má okolo 6054 metrov (iná rozšírená transkripcia je Dhampus Peak), je to relatívne ľahký choďák s krásnymi výhľadmi na celú skupinu Annapúrn a Dhaulágirí. Na oficiálny výstup potrebujete permit (asi 350 USD na skupinu štyroch ľudí) a povinného sprievodcu, neoficiálne sa dá aj bez neho, najmä pokiaľ v Thapa BC nikto nie je. V princípe na všetky (aj trekové) vrcholy nad 5500 metrov už v Nepále potrebuješ permit a sprievodcu, je to ich politika na podporu zamestnanosti a príjmov do štátnej kasy. Inak, tu je link na použiteľnú mapu. Na Thapa Peak sa ide po tom ostrom hrebeni priamo od západu, nástup je pár sto metrov východne od sedla.

      4. Zháňanie sprievodcu: lepšie je začať už teraz cez net. Dá sa aj v KTM, je to v zásade bez problémov, len potrebuješ nejaký ten deň navyše. Ťažko by si poobede našiel sprievodcu a ráno už cestoval do Pokhary (ale nemožné to nie je, len nepravdepodobné).

      5. Výbava: obyčajná treková (stan, spacák, varenie, jedlo, teplé veci, membránovka) plus mačky. Cepín a lano netreba, ale niektorí si to tam pre istotu berú. Aj keď by sa to nemalo stať, ale možno tam zrovna bude nejaká kombinácia počasia a nevhodných podmienok, že sa budete musieť istiť lanom alebo brzdiť cepínom. Rátajte s VEĽMI NÍZKYMI teplotami a nepríjemným ľadovým vetrom! Ja som mal šťastie, pod -5 °C teplota tuším ani neklesla, ale na jeseň tam bežne býva aj -25 °C. Určite treba páperové oblečenie (dá sa lacno kúpiť v KTM) aj páperový spacák. Navyše tak skoro po monzúne tam možno bude sneh, od toho som ja bol na začiatku zimy ušetrený.

      Snáď som poradil. Pokojne sa pýtaj.

      w

      Odstrániť
    2. Děkuji za vyčerpávající odpověď

      Odstrániť
  5. Ahoj,
    chtěl bych Tě poprosit o radu. Příští týden jsme chtěli vyrazit na trek kolem Dhaulagiri, leč situace se v této oblasti dramaticky změnila a napadlo tam spousty sněhu. V Dhaulagiri BC došlo k tragédii a zahynulo tam pět lidí, dva slovenští horolezci a tři šerpové. Nevím, zdali je možné za těchto okolností trek jít a jelikož jsi tam loni byl, mohl bys nám jistě poradit, zdali ano či nikoliv. Pokud nebude možné tento trek absolvovat, asi vyrazíme kolem Manaslu. Chtěli bychom vymyslet takový trek, kde bude co nejméně lidí. A to je druhá otázka, zdali tě prosím nenapadá trek, který bude co možná nejméně chozený? Předem Ti moc děkuji za info. Tvé články, informace a fotografie jsou super a zároveň Ti děkuji za nás všechny, kterým mnoho pomáhají. Martin

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      O okruh okolo Dhaulágirí sa ani nepokúšajte. Už keď napadne oveľa menej snehu, ako napadalo predvčerom, je roklina nad Italian BC nepriechodná. To sa jednoducho brodením v snehu prejsť nedá. Plus tam veľmi často padali lavíny aj v období, keď žiadny sneh takmer nebol. Dá sa ísť po Italian BC a naspäť, ale roklinou neprejdete.

      Veľmi odľahlý a málo navštevovaný je trek ku Kančendžonge. Chystám sa tam o tri týždne, ak ste zdatní turisti, dala by sa severná vetva do Pang Pema prejsť asi za dva týždne až 16 dní. Ale musíte byť ozaj dobrí. Je tam povinný sprievodca a permity vyjdú celkom draho, ale ak ste väčšia skupina, celkom dobre sa to rozráta.

      Na druhej strane, je to vraj najkrajší trek v Nepále. A najmä je to časť Nepálu, ktorá cyklónom bola zasiahnutá len veľmi málo, aspoň podľa informácií, ktoré som dokázal zohnať. Ak vám to pomôže, tu je môj veľmi konzervatívny itinerár, je tam viac dní, ktoré sa dajú spojiť alebo vynechať. Môžete si urobiť predstavu o treku.

      Väčšina iných oblastí bude teraz buď ťažko priechodná (širšia oblasť Annapúrn vrátane Manaslu, nie som si istý priechodnosťou Larkya La), alebo preplnená (napríklad Everest alebo Langtang area), pretože tam budú aj turisti, ktorí pôvodne chceli ísť do tých postihnutých oblastí.

      Ťažká situácia, najlepšie je spojiť sa s nejakou agentúrou v Nepále, tí majú najčerstvejšie informácie. Lepšie je volať ako mejlovať, majú teraz vrchol sezóny a navrch ten prúser s cyklónom. Určite budú vedieť aj to, ako to vyzerá okolo Manaslu. Ak by si potreboval mapu Kančendžongy, napíš mi email a pošlem ti ju, len upozorňujem, že je to veľmi odľahlá oblasť a všetko treba dobre plánovať. Mám aj kopec iných máp (Langtang, Dolpo...), ak ti to pomôže pri rozhodovaní, môžem to odfotiť a poslať.

      w

      Odstrániť
    2. Ahoj,
      díky moc za info. Bohužel jsem čekal, že Dhaulagiri trek nebude možné jít. Co se týče Manaslu, tak od Trekking Agencies Association of Nepal jsem zjistil informace, že by trek měl být schůdný, ale že je tam mnoho nového sněhu. A rovněž si myslím, že v několika příštích dnech se zprůchodní i sedlo Thorung la na Annapurnách, (na facebookovských stránkách TAAN píší, že jakmile jej zprůchodní, tak to dají oficiálně vědět).
      Co se týče dalších treků, kde napadlo méně sněhu, je mi jasné, že budou zcela přecpané turisty.
      Oblast Kančendžongy nemám vůbec nastudovanou. Zkusím propátrat net a zjistit, jak dlouho to zabere času a nějaké podrobnosti. Bohužel na to už nemám moc času. Jinak co se týče naší zdatnosti, tak si myslím, že na tom nejsme špatně. Jsme čtyři a pochopitelně vždy záleží na tom nejpomalejším členu a na zdraví, ale jsou věci, které dopředu předpovědět nelze. Zkusím to probrat se zbytkem týmu, ale nejdříve potřebuji zjistit nějaké podrobnosti. Kdybys byl tak hodný a poslal mi mapu, byl bych velice rád. Můj mail je polesnym@seznam.cz
      Ještě jednou ti moc děkuji!
      Martin

      Odstrániť
  6. Ahoj. Moc pěkně napsaný a nafocený cestopis. Snad se mi něco podobného povede napřesrok. Ale chci se zeptat zda nemůžeš poslat trasu - tracklog - kterou jsi měl nejspíš nahranou GPS-ce. nebo dát tip, kde se dá treklog stáhnout nejlépe jako čistý GPS soubor /pro android/ díky a hodně zdaru při dalších cestách.Don

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      Link na môj GPX tracklog je na začiatku príspevku pod mapou. Tracklog v GPS som mal poskladaný z tejto stránky: http://www.blankpage.fr/en/travels-and-treks/around-dhaulagiri-trek/ , neviem ho teraz nájsť, musíš si to stiahnuť odtiaľ. Mal som aj druhý, ale ten už v linkoch nemám.

      w

      Odstrániť
  7. Ahoj, teda, kloubouk dolu nad strankama..uzasne detailni vypraveni aj nadherne fotky.
    Chtela bych se zeptat na narocnost Dhaulagiri treku. Je to trek zvladnutelny i pro lidi, kteří se v Nepalu, resp. v horach nad 3500 pohybovali. Ja minuly rok dělala Kanchenjungu a i když první kontakt s takto vysokejma horama, bylo to ok. Mohl bys to nejak porovnat. Kamosi se kteryma chci na jare let maj strach, zda tenhle trek je ok, desi je trochu, ze se všude zminuje jeho narocnost. Predem moc dekuju.
    Verca

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Kančendžonga trek je ľahký. Nemá žiadne nebezpečné úseky (jediný náznak je zosuv pred Khambachenom), v prípade zlého počasia sa odvšadiaľ dokážeš dostať späť. Dhaulágirí je oveľa nebezpečnejší. Po prvé, je tu roklina za Italian BC. Po druhé, je tu Hidden Valley s jeho príšerným vetrom. Čokoľvek, čo sa stane medzi týmito dvoma miestami, môže byť o život - nízke teploty, silný vietor, neočakávané zrážky... Stačí málo a uviazneš tam. Naspäť ísť nemôžeš, lebo pri Italian BC hrozia lavíny, ktoré ťa zavalia (preto tade treba prechádzať skoro ráno, a to aj keď sa z nejakého dôvodu musíš vrátiť naspäť), a dopredu je to kvôli vetru silne obtiažne, občas nemožné.

      Ak máte dostatok skúseností na to, aby ste vedeli v tomto úseku zvoliť rozumné riešenie neočakávaných situácií, tak ten trek zvládnete v pohode. Fyzicky ani orientačne nie je náročnejší, ako Kanča (samozrejme nerátam drobné blúdenia, ktorých je pri Dhaulágirí dosť, ale človek to zistí rýchlo a dokáže sa bezpečne vrátiť naspäť). Nutná je GPS s nahratou trasou, aby ste vedeli, kde je chodník, aj v prípade zlej viditeľnosti. Náročnosť treku spočíva v správnom posúdení bežných aj neočakávaných situácií (kade obísť tento zával, ako prekročiť tamtú trhlinu, ako sa vyhnúť hentomu zľadovatelému úseku...), pretože je veľa príležitostí dôjsť k úrazu - zrázy, rokliny, prudké nebezpečné traverzy, ľadovec... Ak ste zvládli Kančendžongu a na treky (trebárs do Álp) chodíte pravidelne, myslím, že nebudete mať problém.

      Odstrániť
  8. Super, moc dekuju....slo spise o tu fyzickou narocnost oproti Kance napr ci nebezpecnost terenu. Ti co jeste nebyli, tak si nejsou jisti, zda to neni napoprve velke sousto. Berem ale guida, tak s orientaci a resenim neocekavanych situaci by snad takovy problem byt nemel...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. S guidom je to rovnaká selanka ako Kančendžonga. Si to užite :-)

      Odstrániť
    2. Tak super, dekujem :)

      Odstrániť
  9. Nádhera!!!! Chceme se tam vypravit letos na podzim. V jakém období jsi tam byl? Jaké období považuješ za neklepší? Dík.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bol som na konci novembra. Prelom jeseň/zima. Ktoré obdobie je najlepšie netuším, ja sa snažím vyhýbať ľuďom v sezóne :-) Asi by som nabudúce skúsil začiatok zimy.

      Odstrániť
  10. Hlásím, že trasa je průchozí i v březnu. Sněhu moc není, zima tak akorát, sucho a bez větru.
    Tvoje poznámky se nám hodily, jen někde to opět utrhlo svah a tak se to musí obejít. Chtěl bych to sepsat, tak pak se dám odkaz, protože se budu na tebe taky odkazovat ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj.

      To sú dobré správy. Čo presne znamená "zima tak akorát"? :-) Nejakých turistov ste stretli, alebo ste boli sami?

      Na konci marca som bol na druhej strane cez údolie - pri jazere Tilicho. Namrdalo snehu a neprešli sme to, museli sme sa vrátiť. Vy ste hore boli asi kedy?

      Odstrániť