Čaká nás 1 500 kilometrov do dánskeho Hirtshalsu, dva dni plavby na trajekte Norröna, 3-4 000 kilometrov štrikovania po Islande, ďalšie dva dni plavby a deň cesty naspäť.
Tipy na islandské atrakcie sú najmä v článku spred troch rokov, ktorý nájdete tu.
Vyrážame v nedeľu ráno, aj keď trajekt ide až v utorok. Po prvé chcem s naloženým autom ísť po diaľniciach piánko, po druhé sa nechcem stresovať uzávierkami diaľnic a po tretie si chcem aj trochu poobzerať Dánsko. Konkrétne Legoland.
Prvú noc prespíme v aute na dobre vybavenej a pokojnej benzínke (mapa) pod mestom Vejle, ktorú nám operatívne našla Maťa, priateľ na telefóne. Síce sme trochu poblúdili a máličko offroadili cez pole... Ale nakoniec sme sa pohodlne vyspali napriek tomu, že na cestu po diaľnici sme mali rezervu, bandasky aj vyprosťovacie lyžiny zbalené vnútri auta. Samozrejme všetko poriadne prigurtňované. Je to lepšie na diaľnici a vďaka nižšej výške najmä lacnejšie na trajekte.
Legoland je fajn záležitosť aj pre starých capov (40, 19 a 17 rokov). Všetko sa hýbe, pláva alebo strieka. Plus kopec atrakcií a interaktívnych zábaviek - dala sa napríklad ovládať kamera v legovom Hollywoode a výsledok sledovať na malom monitore. Obzvlášť ma bavili nenápadné detaily ako zablúdený turista študujúci mapu či kačica útočiaca na legoloďku plávajúcu z prístavu doprostred umelého jazierka... Tie dnešné vtáky nemajú vôbec žiadnu úctu pred legom.
Nakoniec ešte chalani dostanú na frak od okolo plávajúcej lode s vodnými delami a mokrí odchádzame do prístavu, tentoraz skutočného. Žiadna lego napodobenina.
V rade na trajekt je v utorok ráno veselo. Okukujeme upravené offroady (samozrejme najmä Land Cruisery, kilá aj osemdesiatky). Ale najviac sa bavím na jednej veľkej rodinke pri nákladnom aute upravenom na bývanie. Päť detí vo veku od troch do ôsmich rokov na chvíľu prestalo dávať pozor na šieste, ktoré malo tak 8-10 mesiacov. Milé bábo sa otočilo na všetky štyri a pelášilo krížom cez obrovské parkovisko s rozmermi asi 100×100 metrov preč. Kým som sa vrátil pre foťák, už bola rodinka naložená v aute, tak som si odfotil aspoň skrinky, na ktorých mali decká napísané mená. Poriadok musí byť!
Na plavbe nie je zaujímavé vôbec nič. Tú len musíme pretrpieť, natlačení v kajutách pre 9 ľudí alebo na palube. Občas si na veľkej obrazovke pri informačnom centre kontrolujem počasie na Islande (celkom fajn) a na stránke Islandskej správy ciest stav komunikácií (nie fajn, vnútrozemie je stále celé uzavreté).
V rade na trajekt v Dánsku sme síce boli medzi prvými, ale pri vystupovaní na Islande sa to ukazuje ako taktická chyba - vystupujeme totiž medzi poslednými. A tak dve hodiny čumíme na odchádzajúce autá a závidíme im.
Improvizujeme
Konečne sme na Islande, v Seyðisfjörðure pred prístavom rýchlo prehadzujeme veci z auta na strechu a po zasnežených serpentínach vyrážame. Keďže je celé vnútrozemie ešte uzavreté - čo na konci júna nie je zrovna obvyklé, ale vzhľadom na množstvo snehu okolo nás to celkom chápeme - naším dočasným cieľom je juh ostrovaV Egilsstaðire dokupujeme zásoby špagiet, ukladáme ich k morcadellám, s ktorými budú najbližšie dva týždne tvoriť základ našej zdravej vysokokalorickej stravy, a po ringroade (hlavnej okružnej ceste okolo celého ostrova) vyrážame.
Toto je naša trasa v skratke. Trochu predbieham, no z mapy je vidno, že to s tým vnútrozemím úplne nevyšlo... Celkovo sme prešli asi 3 000 kilometrov, plus 2×1 500 km zo Slovenska do dánskeho Hirtshalu a naspäť. (Zobraziť trasu na väčšej mape.) |
Pri osamotených usadlostiach a zrúcaninách bývalých fariem si všímame základnú premisu islandského vidieku - všetky voľne behajúce ovce vytvárajú trojice. Nikdy nie sú dve ani štyri, vždy len tri. A ak sa zdá, že niekde sú len dve, tretia sa schováva za terénnou vlnou alebo za jednou z tých dvoch.
Pri Smýrlabjörgu odbáčame na cestu F985, na krátky výlet k horskému hotelu Jöklasel. Je to chata hneď pri ľadovci Vatnajökull a dúfame, že sa nám tam podarí výhodne požičať snežné skútre. Počasie nám praje, v polovici cesty sa oblaky nad nami roztrhajú a nám sa otvárajú výhľady až k moru. Na ľadovci vidíme v diaľke vláčik vracajúcich sa skútrov. K chate dorazíme zároveň s nimi, posádky skútrov tvorí nadpočetná skupina dôchodcov cez 70 rokov.
Fotím si pekne zoradené mašinky, keď sa spoza zlomu vynorí krívajúca babička, máva rukami a kričí „Help! Help!“ Keď k nej so Samom prídeme, ukáže na obďaleč ležiaceho starčeka, ktorý sa v hlbokom snehu pošmykol a nevládze sa vo svahu pohnúť, povie nám, že jej známy potrebuje pomoc a zmizne do chaty. Tak sme milého deduška skontrolovali, či nemá nič zlomené, zodvihli a odniesli do chaty, kde pod dozorom sprievodcov prúdila zábava korenená historkami z jazdy po ľadovci. Zvláštne, že ležiaci starček nikomu nechýbal. V tomto veku sa už asi prezenčka po túrach nekontroluje.
Samo, v našej posádke poverený stykom s verejnosťou, zisťuje cenu za skútre. 180 € pre jedného alebo 300 € pre dvojicu na skútri mi nepríde nijako zábavná cena, najmä keď vyjde najavo, že je to cena za jazdu ku 7 kilometrov vzdialenému plochému vrcholku tejto časti ľadovca. A v sprievode vodcu. To už ani chalani, ktorí sa na skútre tešili ako malé deti, veľmi neprotestujú, keď sa otáčame na odchod. Našťastie slnko, svetlo a výhľady sú fantastické, tak nám neúspechu so skútrami až tak veľmi ľúto nie je.
Na povinnej zastávke pri ľadovcovej lagúne Jökulsárlon predvádzame pred webovou kamerou tradičnú choreografiu. Spočíva v tom, že sa motáme po brehu ako deti z pomocnej školy, ale práve vďaka tomu nás pozorní diváci na Slovensku spoznávajú a zaplavujú nás sústrastnými telefonátmi. Vyzerali sme asi takto, hlúčik na spodku záberu sme my:
Mimochodom, kamera je umiestnená na severovýchodnom pilieri mosta cez lagúnu.
Je síce iba pol desiatej, ale máme už toho plné kecky, tak mierime k Fjallsárlonu, druhej lagúne asi o 10 kilometrov na juhozápad. Rozkladáme si tam stôl na romantickú večeru pod lúčmi zapadajúceho slnka, v päťstupňovej teplote varíme prvé islandské špagety a ideme spať.
Na raňajky si dávame skvelú instantnú krupičnú kašu so škoricou, a zjeme si ju v krásnom prostredí na brehu ľadovcovej lagúny s výhľadom na celý splaz Fjallsjökullu.
Cestou na juhozápad sa zastavujeme na pumpe N1 (mapa), kde som minule kúpil pár pekných príveskov a malých hlúpostí. Tentokrát nič nekupujem, hovorím si, však sme iba na začiatku, takých ešte bude... (Nebolo. Konkrétne tie prívesky a náramky, ktoré sa mi tak páčia, majú iba tu, na ostatných pumpách a miestach majú iného dodávateľa).
Ďalšia povinná zastávka je pri Svínafellsjökulle, peknom a prístupnom jazyku Vatnajökullu.Popri niekoľkých súkromných štartovacích dráhach s motorovými lietadlami pristavenými za obývačkou farmy mierime do turistického centra v Kirkjubæjarklausture (asi dvakrát sa mi ten názov podaril vysloviť správne, čím som si vybavil nehynúce uznanie mojich detí). Chceme tu zistiť, kedy a či vôbec otvoria to vnútrozemie.
Turistické centrá na Islande sú väčšinou súkromné a všetky do jedného zo štátnych peňazí skvele vybavené. Veľmi ochotné tety radia, čo im sily stačia, rozdávajú mapy. Často sú súčasťou centra tematické výstavky.
Brázdenie po juhu
Naše tety investigujú, asi pol hodiny vyvolávajú a zisťujú, ale nakoniec nám oznamujú zlé správy. Vnútrozemie je kvôli snehu a vysokému stavu brodov stále zavreté, neďalekú cestu F206 k sopke Laki síce už preťahuje pluh, ale zjazdná bude až o tri-štyri dni. Na cestu F26 na sever sa cestári ešte ani nedostali. O vnútrozemskej F910, kvôli ktorej sme sa sem trepali, nemajú žiadne správy ani miestni rangeri s upravenými autami s metrovými kolesami. Nedostali sa tam. Dokonca sa kvôli vysokým brodom nedá z juhu dostať ani k populárnemu Landmannalaugaru. Jednoducho smola.Milé tety nám ešte dovolia nabrať si do bandasiek pitnú vodu a ideme zabíjať čas na známe miesta na juhu ostrova. Spúšťa sa hustá hmla, a tak si ani nejdeme pozrieť dobre utajený kaňon Fjaðrárgljúfur, ktorý je ľahko dostupný z ringroad asi 5 kilometrov západne od turistického centra.
Druhý špagetový obed v lávovom poli Mýrdalssandur nám dosť znepríjemňujú húfy islandských mušiek. Vzhľadom na vlhké počasie so slabým vetrom sú ich tu miliardy. Síce neštípu, ale mať ich v ušiach, očiach a jedle naozaj nemusíme... Chalanom sa veľmi nedarí umyť riad v studenej vode potoka, hrnce aj misky sú od morcadelly dosť mastné...
Prejdeme si Loftsalahellir, jednu z prvých obývaných jaskýň na Islande, aj s priľahlým statkom, a pobrežnou púšťou ideme k vraku lietadla Dakota DC-3S, resp. Dakota DC-117, ako sa táto verzia neskôr označovala (mapa). Tentoraz zo správnej strany a bez brodenia, lebo som našiel správnu odbočku (mapa). Všetko je, ako má byť, len pribudol jeden vkusne naaranžovaný krab.
Lietadlo tu zostalo po núdzovom pristátí pri prelete z radarovej stanice Stokkses pri Höfne naspäť na keflavícku základňu 21. novembra 1973 (často chybne datované o tri dni neskôr). Obete žiadne, ale trosky lietadla rozobrali Islanďania z blízkych usadlostí, trup slúžil ako cvičný strelecký cieľ. Púšť je celkom bezpečná s minimom vyčnievajúcich kameňov, a tak si za volant sadá Maťo a skúša si trochu pojazdiť na našom offroadovom autobuse. Napriek manuálnej prevodovke mu to celkom ide, tak si sadám dozadu a nechávam Sama, ktorý má vodičák asi pol roka, nech Maťa zahŕňa dobre mienenými radami.
Pozrieme si vodopád Skógafoss a ideme prespať k mojej obľúbenej roklinke Gjáin. Tentokrát to skúšam od západu po ceste 323, čo sa ukazuje ako veľmi zlý nápad. Cesta je mizerná - kamenitá, rozbitá a veľmi pomalá. Lepšie je k nej prísť od východu, ako sa nám to podarilo minule. V stave, v akom práve cesta 323 je, si plne zaslúži pred číslo F-ko (viac o značení ciest na Islande píšem tu). Ale aspoň sme po ceste objavili malé parkovisko pri historickej farme Stöng. Sú tam záchody a tečúca voda, kde sa dá umyť. Využívame to na druhý deň ráno, po nocľahu v spoločnosti ďalšej miliardy mušiek pri roklinke Gjáin. Je stále taká pekná, ako si pamätám.
Všímam si, že v opustenej krajine pribúda infraštruktúra, chodníky sú spevnené, parkoviská upravené... Island sa viditeľne pripravuje na väčšie masy turistov. Na jednej strane je to fajn, atrakcie sú prístupnejšie aj pre osobné autá alebo ľudí vyžadujúcich viac pohodlia, na strane druhej sa stretávam s oveľa väčším množstvom zábradlí, zákazov a príkazov. To mi k slobodomyseľnému Islandu nesedí.
Na ďalší deň sa po ceste F225 presúvame k Landmannalaugaru. Často šoféruje Samo, ktorého to baví na nespevnených cestách a nebaví na spevnených (šotolina a asfalt). Ale mňa takisto, tak mu tie offroadové vložky závidím. Pozrieme si vodopády Háifoss a Granni (a v spoločnosti tretej miliardy mušiek sa naraňajkujeme). Odbáčame k Hekle, kde sa Samo trochu zľakne jedného trochu zložitejšieho terénneho zlomu. Využívam to, sadnem si za volant a už ho k nemu nepustím.
Parkujeme znova na prvom hrebeni, aj keď viem, že sa dá ísť vyššie a zaparkovať asi o kilometer ďalej. Poliak na Land Cruiseri z požičovne sa s tým nepára, ide hore a zaparkuje uprostred cesty. Ak by niekto išiel zhora, nemal by kade prejsť...
Ako tradične, Samo sa kvôli mojej skleróze vracia do auta po GPS. Nieže by som netrafil, ale chcem mať záznam z výstupu (k dispozícii je tu). Česká posádka Nissanu Terrano, čo parkuje vedľa nás, ide priamo na hrebeň, ale ja si od minula pamätám ľahšiu cestu s miernym traverzom, a tak ich napriek pomalšej chôdzi predbiehame. Pri stúpaní do prvého snehového poľa nás ešte minie ten Poliak na Land Cruiseri, ktorý veľmi nutne potrebuje vyskúšať, kam až to s požičaným autom ide a rozrýpe chodník do nepoužiteľna. Magor. Ale aspoň uvoľnil cestu pre iné autá.
Mrzne, počasie sa kazí, asi 100 výškových metrov pod vrcholom vchádzame do hustého mraku. Po necelých dvoch hodinách sme hore, ale napriek tomu, že občas sa oblak potrhá a vidno vari aj na dvadsať metrov, uznávam, že výhľad teda nič moc...
Orientácia je skutočne náročná, na jednom predvrchole sa trojica turistov z Francúzska otáča na návrat, mysliac si, že sú už úplne hore. Tak ich zasa otáčam nahor a spolu prejdeme až ku skutočnému najvyššiemu bodu krátera. Oproti vrcholku s búdkou meteorologickej stanice je vyššie asi o desať metrov.
Schádzame dole, pod vrstvou mrakov vidíme v diaľke škaredú búrku, ktorá zrýchľuje náš krok. Pár sto metrov od parkoviska začnú padať krúpy, do auta to ledva stihneme. Po štvrťhodinke však prudká búrka prejde a nám sa naskytne krásny pohľad - čierna púšť navôkol sa komplet pokryla bielymi ľadovými krúpami. V ohybe cesty vidno červené Terrano českých turistov, ktorí sa v končiacej búrke vybrali na cestu naspäť.
Samo sa prudkého zjazdu bojí, tak veľkodušne odmieta moju ponuku na šoférovanie. Robí dobre, terén je klzký, auto je vo svahu kvôli ťažkému nákladu na streche dosť nestabilné. Po dvoch kilometroch si robíme obedovú prestávku (špagety, čo iné?) priamo na križovatke ciest ku Krakatinduru a k Hekle.
Landmannalaugar a horúce pramene Stórihver
Pokračujeme po krásnej, skvelej a rýchlej ceste F225 (naozaj ju mám rád). Snehu je navôkol veľa, a keď sa pred nami objavujú prvé kopce Dúhových hôr pomaľované bielymi škvrnami, nevieme sa vynadívať. Stojíme vari dvadsaťkrát, aby sme si to insitné umenie prírody odfotili. Kombinácia zaprášených snehových polí na zelených kopcoch naozaj vyzerá ako obrazy vsadené do cudzieho prostredia.Prichádzame k brodu pred kempom Landmannalaugar. V kempe je iba zopár áut, všetky ťažko upravené, pár áut je zaparkovaných pred brodom. Som v rozpakoch, či je brod v poriadku... Vyháňam Maťa, nech ho prejde. Pôsobíme veľmi smiešne - drsný a vybavený offroad vztýčený na brehu plytučkého brodu ledva nad členky, cez ktorý sa pod hrubým nátlakom brodí nevinné dieťa... Nuž, prvý širší brod ma vždy trochu zneistí. V požičanom aute pred troma rokmi sa v podobných situáciách rozhodovalo tak nejako ľahšie...
V takmer prázdnom kempe sa chalani idú vyčvachtať do teplého prameňa. Ja sa po prečítaní obežníka o nejakých kačacích baktériách v prameni tejto zábavky radšej vzdávam a chvíľu kecám s fešákmi z nejakého outdoorového časopisu, ktorí tam testujú stany.
V Landmannalaugare nevládne úplne typické islandské počasie. Viac tu svieti slnko, vietor fúka menej a dážď nie je taký agresívny ako inde na ostrove. Väčšinou skôr mrholí. Je to vďaka niekoľkým ľadovcom, ktoré ovplyvňujú počasie, a horám okolo kempu.
Na druhý deň sa ideme prejsť k neďalekým horúcim prameňom Stórihver. Je to pekný pás dymiacich prieduchov v údolí medzi dvoma kopcami, vzdialenom od kempu asi 8 kilometrov po hrebeňoch Dúhových hôr. Dymí to už na začiatku, v lávovom poli Langahraun hneď nad kempom.
Všade je kopec snehu, v občasnom slnku sa mení na rozmočenú brečku. Chalani sa chvíľku venujú dospeláckej hre pri sútoku potôčikov s teplou a studenou vodou. Hrajú sa na zmiešavaciu batériu a snažia sa namixovať vhodne teplú vodu. Odvahu vliezť do horúceho prameňa nemal nikto.
Najeme sa, chalanom som urobil obed z dehydratovaných obedových balíčkov Travellunch, ktoré používam na trekoch. Nech si užijú. Síce im chutí, ale aj tak by sme si všetci radšej dali špagety s morcadellou.
Po kúpaní v kempe si večer v pohodlí auta robíme čitateľský krúžok. Áno, moje deti skutočne vedia čítať. Aj knihy. V tento večer vyhráva Zbigniew Nienacki a jeho Pán Tragáčik. Našťastie máme zásobu troch kníh, ktoré však Maťo zlúskne za prvých pár večerov...
Spanie v aute je inak dosť pohodlné, na moje prekvapenie sa v ňom bez problémov vyspíme všetci traja. Dvaja na meter širokej skrinke so šuflíkom (bližší popis a stavbu nájdete tu), tretí na sklopenom sedadle spolujazdca, na ktorom je kompresorom nafúknutá nafukovacia posteľ. Tá vyrovnáva všetky nerovnosti sedadla. Bohužiaľ má na šírku 75 centimetrov, čo je na ten priestor priveľa a trochu sa krúti. Ideálna by bola päťdesiatka. Na nej sa spočiatku každú noc striedame, ale potom sa s Maťom rozhodneme, že najlepšie sa tam spí Samovi, a tak tam odvtedy trávi noci chudák Samo.
Stôl, stoličky, bandasky a bágle sú uložené vzadu vedľa dvojpostele, jedlo a varenie v šuflíku. Varí sa na sklopených zadných dverách auta, odkiaľ je dobrý a rýchly prístup do šuflíka s potravinami. Ak veľmi prší a fúka, varíme v aute. Nie je to pohodlné, ale fuguje to. Pri slabších prehánkach tvorí horná časť zadných dverí strechu a chráni pred dažďom.
Po dvoch nociach v krásnom kempe sa konečne dozvedáme prvú dobrú správu. Pozajtra otvoria vnútrozemskú spojku č. 35. Nie je to síce úplne zábavná cesta, ale aspoň sa dostaneme na sever ostrova a môžeme skúsiť nejaké farmárske cesty. Tak k nej vyrážame.
Nehoda vo vnútrozemí
Na opustenej údržbárskej ceste popri rieke Tungnaá si za volant zasa sadá Maťo. Je to síce trochu zložitejšia cesta ako púšť pri vraku lietadla, aj volantom treba točiť viac, ale aspoň si jazdu bezpečne precvičí. Na časti cesty pod elektrickým vedením, ktorá má asi 4 kilometre, je dokonale rovná s mäkučkým a nezáludným pieskovým povrchom, trénuje rozjazdy, a tak nová spojka dostáva máličko zabrať.Vo Flúðire si konečne doprajeme aj pár hodín v klasickom islandskom termálnom bazéne, aké sú v každej väčšej dedine. Striedame vírivky (40-stupňová s bublinkami a 38-stupňová bez nich) s basketbalom a gladiátorskými hrami v bazéne.
Po zastávkach pri Gejzíre, Gulfosse a noci pri starej známej chate Hvítárnes (mapa), kde sme tentoraz úplne sami, si robíme krátku odbočku ku Kerlingafjöllu, Pohoriu čarodejníc. Pekné a studené, ale stále prší a tak po krátkej túre pokračujeme na sever. Cestou stretávame českú posádku Jeepu, ktorý na trajekte stál za nami. Ako som sa dozvedel neskôr, dokázali sa vnútrozemskými cestami preštrikovať až na juh ku ceste 26. Šikuláci.
Snažím sa spojkou pred Hvelavellírom dostať na severovýchod na cestu F752, ale trochu ma rozhodia varovania pri bráničke, ktoré vystríhajú pred sólo jazdou a vysokými dravými brodmi. Hneď ten prvý ma presvedčí a otáčame sa naspäť.
Pri termálnych prameňoch Hveravellír máme šťastie, stretáme tam miestneho rangera. Pýtam sa na spojky na severovýchod. Tá, ktorú sme skúsili, je nepriechodná, ale na druhú, ktorá vedie k ceste 733, prikyvuje. Síce sa ani poriadne na tú mapu, na ktorej som mu spojku ukazoval, nepozrel, ale ja som bol veľmi spokojný, keďže mi povedal, čo som chcel počuť.
Chyba. Ako som si to tak neskôr spätne premietal, on asi hovoril o práve otvorenej ceste 35, ktorá je veľmi blízko spojky, na ktorú som sa pýtal ja. Tak na tú spojku vyrážame. Začína fajn, popri rieke Blandá, celkom ľahko sa dá sledovať. Až dorážame k širokánskemu brodu (mapa) cez jeden z jej ľadovcových prítokov. Na hĺbku má síce iba pol metra, ale je kalný a na konci sa schovávajú vysoké kamene, ktoré nie je vidno. Silný prúd ma z nich zhadzuje, padám podvozkom na kameň. Zospodu počujem kopec cyklických úderov, ktoré signalizujú, že niečo nie je v poriadku. Nechcem ostať visieť v brode, tak zošliapnem pedál a vystrelím z brodu, šutre-nešutre.
Auto síce ide, ale je jasné, že niečo nie je v poriadku, hluk v kabíne je nepredstaviteľný. Tak toto je koniec našej výpravy... Asi som utrhol prevodovku. A dvadsať metrov za brodom je dvojitá brána, ktorá nejde otvoriť. Z toho aj zo stavu zarastenej cesty je jasné, že minimálne tento rok tadiaľto nikto neprešiel.
No fajn. Musíme ísť priamo do servisu, čo znamená vrátiť sa tým istým brodom naspäť. Tentoraz ho Samo prejde peši trochu nižšie a nachádza lepší úsek bez veľkých balvanov.
Maťa, náš priateľ na telefóne, hľadá najprv najbližší servis Toyoty (Reykjavík), potom už len najbližší servis. Ten je v 100 kilometrov vzdialenom Blönudóse. Tam vyrušíme skupinku automechanikov, ktorí pred servisom jedia zmrzlinu. Pôsobia seversky neochotne, ale jeden z nich má pre nás nakoniec potešujúcu správu, tak mi to až tak nevadí.
Odtrhnuté nie je nič, len je obúchaná náprava, poohýbaný spodný ochranný plech a ohnutá rámová priečka, ktorá drží prevodovku. Tá sa posunula dohora a krížový kĺb kardanu mlátil do karosérie. Naštastie vydržal. To bol ten záhadný zvuk. Takže automechanik všetko na ohýbačke povyrovnával a vyklepal.
Napätie z nás opadá. Šťastní, že to dobre dopadlo, si dávame povinné špagety na brehu celkom pekného ohybu rieky pri ostrove Hrútey (mapa). Poprechádzame sa po ostrove a frčíme do Hofsósu. Samo totiž ešte v turistickom centre na juhu našiel nejakú brožúrku s krásnou fotkou bazénu na útese nad pobrežím mora. Teda, aspoň si myslíme, že by to mohlo byť tam, nikto z nás si to už totiž poriadne nepamätá. Ale vnútrozemie je stále zavreté, a tak musíme improvizovať.
V Hofsóse naozaj nachádzame onen opulentný bazén, ale prichádzame až o trišvrte na deväť. Bazén zatvárajú o deviatej, tak návštevu odkladáme na ráno. Prejdeme si čadičové vyvreniny pod útesom, na ktorých Samo kreuje štylizovanú fotku, a ideme nájsť nejaké pekné zákutie na pobreží na prespatie.
Pekné zákutie skutočne nachádzame - na pevnine pri ostrove Þórðarhöfði (mapa). Nebudem sviňa - číta sa to Tórdarhöfdi. Zaparkujem tak, aby sme priamo z postelí mali výhľad na ostrov, trochu si počítame, pozrieme si jeden diel Červeného trpaslíka a ideme spať. Dnes sme mali naozaj výživný deň.
Múzeum, neplánované prekvapenie
Ráno nás však zobúdzajú zima a dážď. Učiním melodramatický pokus prejsť po piesočnej kose až na ostrov Þórðarhöfði, ale asi po kilometri ma to prestáva baviť a vraciam sa naspäť. Práve včas, spúšťa sa lejak, a tak kašleme na bazén. Po offroadovom intermezze na priľahlom kopci sa vraciame trochu južnejšie a hľadáme súkromné automobilové múzeum v Stóragerði (mapa). V skratke - za návštevu rozhodne stojí. Renovujú síce autá, čo pozbierali u susedov, ale zbierka je to naozaj zaujímavá.Oldsmobile z roku 1957 pokreslený airbrushom, torzo dreveného rámu pickupu Ford zo začiatku minulého storočia, o Thunderbirdoch či historických Fordoch Ranger ani nehovoriac.
Všetko vkusne naaranžované v spoločnosti historických benzínových púmp alebo dobových fotiek vystavených áut ešte počas života. Múzeum je rodinné, po hale sa prechádzal aj majiteľ, ktorý nám ochotne otváral kapoty (teda, keď našiel páku na otvorenie) a ukazoval interiéry áut. Však sme tam po celé doobedie boli jediní návštevníci. Nakoniec nás ešte pustil na vrakovisko za farmou, odkiaľ vyberá autá na renováciu.
Po ďalšej povinnej návšteve vodopádu (Godafoss) mierime k jazeru Mývatn, južne od neho sa chceme trochu pomotať po farmárskych cestách smerujúcich do vnútrozemia. Všetko je však beznádejne premočené a podmáčané, nemôžem ani pribrzdiť, lebo sa začínam prebárať.
Bojím sa, že ostanem visieť na podvozku a v prvom vážnejšom brode cez rieku vidím napadané skaly veľkosti stoličiek. Tak nepokúšam šťastie druhýkrát a so stiahnutým chvostom sa otáčame.
Ideme do turistického centra pri Mývatne, v ktorom majú krásnu výstavu lávových kameňov... a hlavne mapu s uzavretými oblasťami od islandskej správy ciest. Pomerne presne zodpovedajú miestam, ktoré sme chceli navštíviť.
Jednu potešujúcu správu pre nás predsa len majú - práve dnes otvorili cestu k sopke Askja. Tak na nič nečakáme, na pumpe naplníme bandasky, dočapujeme pitnú vodu a ideme na začiatok cesty F88. Chceme tam prespať v kráteri Hrossaborg (mapa) a ráno pokračovať na juh k ľadovým jaskyniam Kverkfjöll.
Vnútrozemie! Konečne!
Pred vjazdom do krátera však musíme zastaviť. Za normálnych okolností je tu potôčik so šírkou asi 30 cm a hĺbkou tak centimeter. Teraz nás tu privítal tridsaťmetrový brod s mäkkým bahnitým dnom, na ktorý som odvahu nemal. Neuveriteľné, ako tento rok počasie zmenilo krajinu. Zrejme tomu aj slušne pomohli filmári, ktorí tu pred rokom nakrúcali scény k sci-fi filmu Oblivion (Nevedomí). Mimochodom skvelému...Pri večeri (špagety s morcadellou, prekvapivo) podľa silného zápachu zisťujeme, že jedna bandaska na streche tečie, tak ju rozlievame do nádrže a druhej bandasky. Vyjde to len tak-tak.
Ráno frčíme krásnou F88-ičkou k jaskyniam Kverkfjöll. Autá stretávame len dve. Po troch pekných a jednom plytkom brode prichádzame k odbočke z cesty F910 na F902. Povrch sa mení, je pomalší a treba byť opatrnejší, ale stále je to šoférsky sen a radosť. Mäkký povrch dovoľuje prechádzať zatáčky ľahkým šmykom, v niektorých úsekoch je priam nutnosť držať plyn až na podlahe a nestratiť rýchlosť.
Čím sme bližšie ku ľadovcu, tým viac pribúda snehu. Občas sa brodíme v snehu, ale asi v polovici cesty F209 prechádzame okolo pluhu s frézou a snehové polia sú prerezané. Cesta je prejazdná práve odo dneška.
Snehové polia sa striedajú s čiernou púšťou, v ktorej je prerezaná červená cesta. Ako sa vinie v krajine, je vidno doďaleka.
Ľadové jaskyne Kverkfjöll sú zaujímavý prírodný úkaz. Hore pod jedným z jazykov ľadovca Vatnajökull sú horúce pramene, ktoré roztápajú ľadovec zospodu a ohrievajú stekajúcu vodu. Tá pod ľadom vyhĺbila tunely, ktoré v niektorých častiach dosahujú šírku aj pár desiatok metrov.
Nám však šťastie nepraje. Obrovské čelo jaskyne sa nedávno zrútilo a vstup dovnútra je zakázaný. Dôvod je jasný, ľad naokolo je mäkký a odpadáva, tak osud nepokúšame a nikam nelezieme. Škoda, ešte pred pár rokmi sa dalo nielen prísť autom až ku jaskyniam, ale aj s ním vliezť dovnútra. Asi práve preto sa tam dnes už nemôže ani peši...
Tak chceme ísť aspoň na ľadovec k horúcim prameňom, ale cestičku strácame už po pár desiatkach minút. Preto sa vraciame k autu a ideme naspäť na cestu F910.
Aby sme sa nevracali tou istou cestou, chceme k nej prísť po ceste F903. Tá tvorí paralelnú alternatívu ku F902, ktorou sme prišli sem. Vedie cez hory a cez oázu Hvannalindir, spojenú s peknou povesťou o miestnom lúpežníkovi, ktorý sa tam dlhé roky skrýval a dokázal tam chovať aj stádo ovcí. Cesta F903 však je - veľmi netradične - kvôli snehu uzavretá.
Tak si ideme užiť východnú časť najznámejšej islandskej vnútrozemskej cesty - F910. Je to cesta, ktorá vedie z východu ostrova okolo sopky Askja až do stredu ostrova. Ústí do severojužnej spojky F26.
Naša časť je tá ľahšia, frekventovanejšia a príjemnejšia, bez nebezpečných záludností. Je rozmanitá, väčšinou rýchla a kto má rád rýchlu jazdu (tak do 80-90 km/h) na offroade, vychutná si ju. A ja si ju teda vychutnávam plnými dúškami. Rýchle vracačky pod plynom, dlhé tiahle zákruty pod plynom, bezpečné brody... Mňam. Nablblý úsmev mi z tváre nezlieza, chalani sa ani nepokúšajú mi niečo hovoriť. Prirodzene, z tejto časti cesty nemám nijaké fotky. Len blázon by zbytočne zastavoval, navyše si túto cestu prejdem znova, keď sa o pár dní budeme vracať k sopke Askja, ktorú majú čoskoro otvoriť.
Občas sa pýtam Sama, či chce šoférovať, ale z môjho tónu je jasné, že keby skúsil povedať áno, bol by najbližší týždeň bez jedla...
Po šiestich hodinách jazdy (nejako si nič iné z tejto časti nevybavujem) zastavujeme pri horúcom vodopádiku Laugavellír (mapa). Husto prší, a tak prvýkrát rozťahujem fóliu z Baumaxu a robím prístrešok, aby sa vzadu dalo variť a nezaparil sa celý interiér.
Pri parkovisku je pár domov s drnovými strechami, pozostatkami bývalej farmy. Potok, ktorý popri nich preteká, je ohrievaný horúcimi prameňmi a padá v malom vodopádiku do plytkého bazéniku. Na plávanie to nie je, človek sa tam ledva uloží. Ale vzhľadom na to, že dážď sa zmenil na sneh a mrzne, teplo poteší.
V tejto časti Islandu je trochu bordel v značení ciest. Ešte pred pár rokmi viedla cesta F910 východne od rieky Jökullsaá, cez osadu Brú a farmu Adalból (ku ktorej sa, mimochodom, tiež viaže celkom fajn marketingová povesť). Cesta po západnom úbočí nad riekou Jökullsaá, po ktorej sme prišli, bola neznačená.
Formula offroad, islandská motoristická atrakcia
Teraz sa však zmenila na súčasť F910, pričom pôvodná časť pri farme Adalból je premenovaná na F923, terénne pokračovanie príjazdovej cesty 923 z ringroad. Pekný guláš je to aj takto, keď človek vie, čo sa deje, nieto, keď stojí pri rozcestníku a šípky ukazujú niekam úplne inam, ako mapa...Všetky tieto zmeny súvisia s výstavbou megalomanskej a kontroverznej nádrže Hálslón na rieke Jökullsaá. Elektráreň Kárahnjúkar napája prúdom hlinikáreň v Reyðarfjörðure, pričom úplne zmenila krásny a búrlivý kaňon rieky Jökullsaá. Z tej sa stala chudobná stužka vody vinúca sa v úzkom pásiku na dne bývalého koryta.
Ďalší deň, keď husto sneží, končíme v bazéne v Egilsstaðire. Neďaleko odtiaľ nás zajtra čaká neprírodná islandská atrakcia - Formula offroad. Začína však až okolo obeda, a tak si ešte vybehneme cez pekné zasnežené sedlo s vkusne naaranžovaným ratrakom ku fjordu Mjóifjörður. Čaká nás tam vrak lode (mapa), o ktorej som nebol schopný nič zistiť ani vygoogliť. Ale aj tak je pekný...
Takže - Formula offroad. Treba vidieť. Určite. Nutný zážitok pre každého mužského návštevníka Islandu. Je to partia ľudí, ktorí sa na buginách so supersilnými motormi rozbehnú do kolmej steny dúfajúc, že sa dostanú nahor. Že sa to nedá vyjsť ani peši, je jasné všetkým uvažujúcim ľuďom. Týmto nie. A možno práve preto sa na ten vrchol dostanú. A keď nie, kotúľajú sa aj s buginou (no, v podstate to je len motor so sedadlom) nadol. No problem, ľudia tlieskajú aj tak. Preto mierime aj my do areálu štrkoviska blízko jazera (no, ono je to skôr rieka so širokánskym a pomalým korytom) Lagarfljót.
Diváci aj usporiadatelia stoja hore na svahoch a okolo nich vari v dvoj-trojmetrovej vzdialenosti lietajú autá poháňané obrovskými desaťvalcovými americkými motormi nadopovanými nitrom. Silný zážitok.
Záverečná disciplína je divácky atraktívna jazda vysokou rýchlosťou po vode. Áno, po vode. Pokiaľ autá na pár metroch dokážu poriadne zrýchliť, dokážu sa udržať na vode. Zhruba každému druhému to však nevyjde, spomalí - a skončí po vodou. No zábava preveliká.
Diváci sa môžu prechádzať priamo medzi stanoviskami jednotlivých tímov, pozerať na ladenie áut, úpravy, podebatovať s mechanikmi či jazdcami... Všetci sú dosť v pohode. Samozrejmosťou je prehliadka upravených offroadov typických pre celý Island. Len tu je väčšina z nich na jednej hromade.
Myslím, že najmä pre chalanov to je jeden s highlightov celého výletu na Islande. Možno aj číslo jedna. Ťažko sa odtiaľ odchádza. Ale mierime naspäť ku sopke Askja, do vnútrozemia tentokrát vstúpime po ceste F905.
Vnútrozemie, pokus číslo 2
Zastavujeme sa pri farme v Möðrudalure. Prezeráme si kostolík, keď si všimnem úžasnú hru malého vtáka s mačkou. Ten mrňous ju provokuje asi desať minút (a to sme vbehli do už rozbehnutej partie), nalietava na ňu, sadá si vedľa nej, a keď po ňom mačka vyštartuje, zdúchne. Takto sa s ňou pohráva celý čas, vždy vymyslí niečo iné.Na mále mal iba raz, keď preletel ponad mačku, ktorá sa znechutená natiahla na asfalt a vyhrievala sa na slnku. Vtáčik bol nad ňou iba asi pol metra, keď sa lenivá mačička zmenila na dravého tigra, z ľahu vyskočila a labkou ho trafila. Len sa však otriasol a posadil sa na asfalt asi meter od nej. Čistý agent provokatér. Doteraz som nepochopil, čo z toho ten vták mal, keď z mačky robil blbca.
Obloha sa zaťahuje, ale neprší a mraky dodávajú vnútrozemskej púšti krásne svetlo a atmosféru. V pozadí sa dvíha bábovkoidná hora Herðubreið. Pozajtra by som na ňu rád vyšiel, ak počasie dovolí.
Zasa si užívam rýchlu púštnu cestu, ale tentoraz púšťam za volant aj Sama. Na chvíľu. Pred prvým brodom posiela šoférovať mňa, na vodu si netrúfa.
Noc trávime pri chatke Arnardalur (mapa). Je to maličká turistická chata v rovnomennom údolí s vlniacim sa jazerom neďaleko od cesty F910 (na Google maps je chybne označená ako F905, ktorá končí na križovatke o pár kilometrov na sever). Chatka je síce strohá, ale v núdzi sa tam zmestia traja ľudia. Vhodné miesto na prespatie najmä peších turistov.
Ráno po skvelej ef deväťstodesine prichádzame ku sopke Askja. Príjdazdová cesta ku kráteru je síce kvôli snehu uzavretá pár kilometrov za kempom, peši sa však dá pokračovať až nahor. Je to dlhé a otravné, v mäkkom snehu sa stále prebárame, ale dá sa to prejsť.
Prichádzame k termálnemu jazierku Vítí. Dolu sa zísť nedá, okraje krátera sú plné šmykľavého snehu a najmä blata, po ktorom je nemožné vyjsť nahor. Tentoraz sme našli aj Öskjuvatn, kráterové jazero s rozlohou 11 km2. Pred troma rokmi sa nám to nepodarilo, bola hmla, že sme ani na krok nevideli. Ako si to tak teraz prezeráme za dobrej viditeľnosti, musíme si klopkať na čelo - minuli sme ho asi o 20 metrov. Naozaj nechápem, ako sme ho mohli nenájsť...
Príjazdová cesta od F910 na parkovisko pod Herðubreið je skvelá. Na pár kilometroch sa tu prestrieda rýchly púštny povrch s trialovým lávovým poľom plným prekážok, po ktorom sa vlečieme ledva krokom.
Púšť a lávové pole na príjazdovej ceste k Herðubreiðu. Obe fotky sú zo spiatočnej cesty, takže auto je otočené tak trochu naopak... |
Občas sa musíme doslova prebrodiť v hlbokom vlhkom piesku naplavenom v korytách po topení snehu na hore. Jeden z nich pre nás znamená stop, je tam vymytý nájazd na asi metrový terénny zlom, na ktorý sa inak nedostanem. Všetko navôkol je príliš mäkké, zapadol by som behom prvej polsekundy. A nosiť balvany z lávového poľa sa mi teda nechce, je príliš ďaleko.
Noc sa preto rozhodneme stráviť na širšom mieste pár sto metrov naspäť. Asi po hodine, keď v aute pozeráme jeden s obvyklých večerných dielov Červeného trpaslíka, sa vedľa nás vynorí Suzuki Vitara. Pri každom zložitejšom úseku zastaví, vyskáču z nej dvaja Rusi - jeden ukazuje šoférovi správny nájazd, druhý hneď uteká dopredu nájsť vhodné pokračovanie trate. Ticho im závidím, tí moji puberťáci vylezú z auta len keď potrebujú čurať. Vystupujem von, zvedavý, ako si poradia s tým vymytým nájazdom. Trochu dúfam, že im sa tie balvany bude chcieť vláčiť, ale radšej sa otáčajú a futašia ku Askji. Škoda. Ledva sme stihli prehodiť zopár slov.
V noci nás často budí vzdialený hluk snehových a kamenných lavín padajúcich z Herðubreiðu. Nahor to asi riskovať nebudem. Napriek tomu si ráno beriem aspoň foťák a idem si to v snežení obzrieť. Po dvojkilometrovej ceste popri západnom svahu prichádzam na parkovisko, kde je pár turistických tabúľ a fotografia s naznačeným chodníkom nahor. Značenie po ceste nie je žiadne, treba si zapamätať smer a orientačné body, a podľa nich vyjsť. Zopár naozaj hlučných kamenných lavín končí tak dvesto metrov od parkoviska, myšlienka na výstup radšej ani nepožiadala o povolenie vstúpiť mi na myseľ.
Opúšťame vnútrozemie a cestou F88 ideme naspäť na sever k jazeru Mývatn. Šoféruje Samo, ale pri brodoch to zasa vzdáva a idem ja. Asi má pred brodmi rešpekt po skúsenostiach s posunutou prevodovkou. Tomu sa hovorí výchova negatívnym príkladom....
Po ceste robíme melodramatický pokus o kúpanie v Mývatn Nature Baths, severnej obdobe známej Modrej lagúny. Vraj je krajšia a príjemnejšia. Možno je, ale cena nás veľmi rýchlo odradí a radšej sa trochu vyčvachtáme v klasickom dedinskom bazéne s vírivkami pri Mývatne (mapa).
Cieľ na najbližšie dni je premotať sa po farmárskych cestách nad Mývatnom do Húsavíku. Celkom sa nám darí, prespávame pri chate Þeistareykjarskáli (mapa). Je postavená v termálnej oblasti. V tesnej blízkosti nedávno dostavali termálnu elektráreň. Nie je ju vidno, všetko podstatné je pod zemou, ale vonku celkom slušný hluk - všetko syčí, fučí a píska.
Po upršanej noci ideme cestičkou priamo na sever. Občas sa stráca v širokých mäkkých snehových poliach, niekoľkokrát mám slušné problémy sa cez ne dostať.
Pôda všade navôkol je príšerne podmočená, auto sa stále zabára, raz v snehovom poli takmer ostanem visieť na podvozku. Jednoducho, BFG AT nie sú zrovna pneumatiky do snehovej brečky...
Jedno zo snehových polí nás zastaví. Nedokážem cez neho prejsť, obísť sa kvôli rozmočenej pôde a hlbokému blatu nedá, aj keď o dvesto metrov ďalej vidím pokračovanie cesty aj s turistickou chatou Sæluhús. Aj s latrínou.
Vyskúšam niekoľko slepých cestičiek ale nakoniec sa potupne vraciame k termálnej elektrárni. Tam objavujeme novovybudovanú širokánsku šotolinovú cestu. Postupne naberá šírku, až je nakoniec široká ako ringroad, hlavná okružná cesta na ostrove. Vedie naším smerom, na sever, tak ňou vyrážam, aj keď na nej nie je jediné auto. Iba občas stretneme obrovský náklaďák alebo bager. Zjavne je iba vo výstavbe. Prichádzame k odbočke, ktorá mi je niečím známa, tak ju skúsim - a prichádzam k rovnakému snehovému poľu, ktoré nás zastavilo pred troma hodinami. Je tu chata aj s latrínou...
Vraciam sa naspäť na novú cestu a vidím „značku“ s oznámením, že cesta, z ktorej sme prišli, je uzavretá. O pár kilometrov ďalej vedie cesta popri jazerách, z ktorých sa dvíha hustá hmla, spomaľujem niekedy až na 20 km/h. Občas kvôli hmle ani nevidím ponad kapotu na cestu.
Hmla končí kolmou stenou a pred nami za rozkvitnutými fialovými lúkami vykukne Húsavík v celej svojej kráse.
Chalani idú do múzea veľrýb, ja zatiaľ v turistickom centre kontrolujem vnútrozemie (stále uzavreté, teda aspoň tá časť, ktorá nás zaujíma), počasie aj stav farmárskych ciest. Pri tej príležitosti sa pýtam, odkiaľ a kam má viesť tá novovybudovaná cesta, ktorou sme prišli. Zvláštne, že miestni vôbec netušili, že tam nejaká nová cesta je. Ani v cestovnej agentúre, v ktorej sedel človek z tunajšieho offroad klubu. Hm...
To najlepšie nakoniec
Do odjazdu trajektu nám zostáva už len zajtrajšok, ideme smerom k Dettifossu, kde chceme prespať. Na ceste 864 vidím odbočku na Forvöð, času máme dosť, tak tam odbáčam. Čo tam je, netuším, popis v bedekroch je iba veľmi vágny. V každom prípade je to súkromné, príjazdová cesta je zarezaná hlboko do mäkkej pôdy, auto sa tam ledva zmestí. Ale je prejazdná aj pre osobné auto.Desať minút chôdze od parkoviska prichádzame k asi desaťmetrovej čadičovej stene (mapa). Zboku sú malé jaskyne, je tu veľká lúka, nahor na stenu vedie rebrík. Páči sa mi tu, zaváňa to detským dobrodružstvom, predstavujem si schovávačky a hry, ktoré by sa tu dali prevádzkovať, keby som mal desať rokov. Potom vyjdeme po rebríku hore a zabudnem zatvoriť ústa. Pred nami sa otvoril kaňon rieky Jökulsá á Fjöllum, asi 7 kilometrov po prúde pod vodopádom Dettifoss. Je síce zamračené a prší, ale aj tak svieti sýtymi farbami.
Zlezieme dole do lagúny a... v skratke - toto je detský raj! Keby som mal tých desať rokov, požiadam tu o azyl (a tých desať rokov by som chcel mať večne).
Medzi ostrovmi a ostrovčekmi prúdia potoky a riečky rôznej hĺbky, rýchlosti aj dravosti. Niektoré sú pomalé, na tých si viem predstaviť flotilu diaľkovo ovládaných lodiek a lodí, iné sú hlboké aj zo tri-štyri metre a keby neboli asi dva stupňov nad nulou, dalo by sa do nich skákať z pármetrových skalísk na brehu. A niektoré sú zasa nebezpečne dravé, pokojne by mohli podraziť nohy a odniesť človeka pár desiatok metrov ďalej. V pozadí sa dvíha vodná triešť z vodopádu Réttarfoss.
Všetko je pokryté mäkkým machom, pevnejšou zeminou alebo červeným slizom, ktorý do poslednej chvíle vyzeral ako pevný kameň. Kým som na neho nestúpil a nepreboril sa...
Na jednom z dokonale rovných piesočných ostrovčekov si zasa predstavujem pristávaciu dráhu pre veľké RC modely lietadiel či vrtuľníkov.
Preskakujem z kameňa na kameň, z ostrovčeka na ostrov, naozaj sa mi tu páči. Asi po hodine a pol už začína byť Samo mierne netrpezlivý. Maťovi bola zima, tak ostal v aute. Vraciame sa k nemu, ale spustil sa dážď a chcem tú krásu ukázať aj jemu, tak sa rozhodujeme na parkovisku prespať. Ráno v kaňone trávim ďalšiu hodinu a pol s ním...
Zo spätného pohľadu to pre mňa bolo najväčšie prekvapenie tohtoročného Islandu. Viem, že moje deti bez fantázie tento názor asi nezdieľajú, ale na mňa zapôsobil atmosférou detského raja na zemi. Asi svoje zohral aj fakt, že som bol sklamaný tým, keď sme sa nedostali do vnútrozemia, pobyt sa chýlil ku koncu a nič som už vlastne nečakal. Miesto má ťažko popísateľné čosi, čím ma oslovila aj roklinka Gjáin pred troma rokmi - naprosto nečakaná rôznorodá krása plná farieb schovaná pred zrakmi návštevníkov do poslednej chvíle vo fádnej krajine.
Nechce sa mi odtiaľ odísť, ale nakoniec vyrážame a ideme k Dettifossu, vodopádu s najväčším prietokom vody v Európe. Je fajn (ako obyčajne), ale vraciame sa na sever a na juh schádzame po opačnom brehu rieky. Chalanom to vysvetľujem tak, že si chcem pozrieť Dettifoss aj zo západného brehu, ale v skutočnosti si chcem z druhej strany prezrieť oblasť Forvöð...
Po ceste si robíme obedovú zastávku v brezovom hájiku v Ásbyrgi, sto metrov vysokom kaňone v tvare podkovy. Pekné miesto, s rovnako pekným turistickým centrom neďaleko jeho ústia.
Na západnom brehu rieky Jökulsá á Fjöllum si v primeranej vzdialenosti od ústia tipnem odbočku z cesty F862 (na Katlar, mapa). Po pár minútach chôdze z parkoviska naozaj prichádzame k protiľahlej strane širokánskeho kaňonu s lagúnou, ktorá ma tak očarila.
Je iná. Vidno odtiaľ priamo do úzkeho kaňonu s hlavným prúdom rieky. Veľká časť brehu je uzavretá, s výstražnými tabuľkami o vstupe výhradne na vlastné riziko. Chápem prečo - občas sa pri chodníku objaví diera, z ktorej počuť hluk rieky zarezanej do skaly pod nami. Radšej sa tam veľmi nezdržujeme a vraciame sa naspäť.
Sadáme do auta a odvezieme sa k tomu západnému brehu Dettifossu, keď som už na to teda chalanov nabudil... Trochu ma zarazí obrovské asfaltové parkovisko a množstvo osobných áut a autobusov. Niet sa čo čudovať. Z juhu, od Ringroad, sem vedie obrovský násyp s krásnou širokou asfaltkou. A z parkoviska vláčik ľudí k vodopádu.
Finito. Je koniec. Máme už čas ledva na posledné nákupy v Egilsstaðire, prechádzame hrebeň a v Seyðisfjörðure prichádzame do ubytovne, kde máme rezervovanú izbu. Poučení z príchodu na Island ráno na trajekt odchádzame medzi poslednými, takže po dvojdňovej plavbe sme vonku v Dánsku skoro prví.
Potom už len pätnásťhodinová cesta domov, pár neoznačených obchádzok uzavretých nemeckých diaľnic a sme doma. Živí, zdraví, a napriek tomu, že nám cesta nevyšla podľa plánov, plní zážitkov. Aspoň máme dôvod sa na Island vrátiť aj tretíkrát a to vnútrozemie si naozaj prejsť.
Teplota po celý čas takmer nepreliezla cez 5 stupňov, ale tak je to správne! Na Slovensku boli tropické horúčavy...
Mačky a cepín som ani nevytiahol, po celý pobyt na Islande boli nedotknuté za sedadlom. Vlastne som si na ne spomenul až teraz pri písaní blogu - sú tam dodnes. Ale nevadí mi to, o to viac som si užil v aute.
Mimochodom, vnútrozemie otvorili až v polovici augusta, mesiac po našom odchode. A o tri týždne zasa zavreli... Nuž, to je Island.
Viac fotografií z cesty nájdete vo fotogalérii na Picase.
O ceste spred troch rokov si prečítajte v cestopise Island 2010 »
ahoj, aj my sa chystame na taky tripik na island, velmi ma peto zaujal tvoj clanok. kolko dni vam trval takyto okruh? nemohol by si mi napisat mail? by som sa popytala este ak by si bol ochotny
OdpovedaťOdstrániťAhoj.
OdpovedaťOdstrániťNapísať by som ti mohol, ale bez mejlu to úplne nejde... :-) Tohtoročný okruh nám trval 12 dní, pred troma rokmi 21 dní.
Ty brdo, super bomba spica.
OdpovedaťOdstrániťAhoj,
OdpovedaťOdstrániťchcel by som sa opýtať, čo si myslíš o nápade ísť do vnútrozemia Islandu bez auta, ktoré nemá pohon 4x4 ? respektíve na nejakom malom lacnom ľahkom aute ...Ak by sa dalo napíš mi odpoveď na email: mariangabor@centrum.sk za radu vopred Ďakujem
Ahoj, pekne napísaný cestopis .. a hlavne úžasné fotky, takú fotodokumentáciu málokde vidím :)
OdpovedaťOdstrániťV akom období ste boli? Chystám sa na niečo podobné, ale neviem či existuje niečo také ako "vhodné obdobie" na cestu po Islande - mám na mysli hlavne počasie a počet turistov.
Vďaka za info.
Ahoj.
OdpovedaťOdstrániťMy sme boli zakaždým na začiatku sezóny. Tá je zhruba od polovice júna do konca septembra. Ale nabudúce pôjdem na konci augusta, je väčšia šanca, že budú vnútrozemské cesty pootvárané a v brodoch bude menej vody. Aj keď záruka to stále nie je - viď tohtoročná sezóna, keď vnútrozemie bolo otvorené len pár dní v júli. A F910 nebola otvorená vôbec.
super clanok.. buduci rok ideme autami.. dakujem za kazdu zmienku, mapku, odkaz.. pomoze s planovanim.. ☻ krasny trip, pekne foto..
OdpovedaťOdstrániťSrdečne pozdravujem. Chcem poprosit o info k cenovej kalkuacii. (kvasnica.m@seznam.cz). Trajekt cena spiatocna, jedlo, phm,ubytovanie v kempoch. Clanky k ceste super. Chcem tam ist teraz v auguste na motorke. Velka vdaka a stastne cesty. Marian
OdpovedaťOdstrániťAhoj.
OdstrániťNajlacnejší trajekt pre auto do 5 m dĺžky a 2 m výšky bol pre troch dospelých necelých 2000 €. Môžeš si to nechať vypočítať na stránkach trajektu - http://www.smyrilline.com. Alebo ti kalkuláciu spravia v CK Periscope - http://www.periscope.cz. Len si s tým švihni, lístky sa kupujú tak do februára, potom je už problém nájsť voľný termín.
Jedlo - pokiaľ nakupuješ v supermarketoch, je plus-mínus ako u nás. PHM podľa tvojej spotreby - spiatočná cesta do Dánska a napäť je asi 3000 km, plus 2-3000 km po Islande. Ceny nafty na Islande sú teraz asi o 10-15 percent vyššie, benzín neviem. Ubytko v hoteloch alebo chatách od zhruba 20 € na osobu a noc, ale skôr rátaj okolo 40 €. Kempy neviem, ale marí sa mi pár (5-10) eur. Hotely a kempy sa dajú nájsť na nete, aj ceny paliva.
Spoustu zajímavých informací! Díky, žes to všechno napsal ;)
OdpovedaťOdstrániťAhoj, nádherný článek. Na fotce z trjektu je vidět několik obytných aut. Byly to klasické obytné auta na podvozku třeba Ducata a nebo nějaké teréní speciály?
OdpovedaťOdstrániťDěkuji
Andrej
Ahoj. Väčšinou sú to klasické obytňáky, ale nájdu sa aj offroadové, väčšinou na podvozkoch nákladných áut. Len niektoré malé sú na podvozkoch terénnych pickupov alebo upravené terénne autá so zdvíhacou strechou, je tam vidieť jeden tuším Defender.
Odstrániť