Čierna Hora 2016 • Výstup na Maja e Jezercës

Offroadovú dovolenku po Čiernej Hore som sa rozhodol spestriť výšľapmi na pár známejších kopcov. Ako č. 1 v mojom zozname bola Maja e Jezercës, kopec, ktorý síce leží v Albánsku, ale vedie k nemu krásna túra z čiernohorskej strany od osady Vusanje. Pôvodne som chcel ísť z albánskeho Theti, ale okolie Vusanje je plné ľahko dostupných turistických atrakcií (Oko Skakavice, Alipašine pramene, nejaký ten vodopád), kde ten deň-dva môžu Maťa s Dolfíkom na mňa počkať bez náznaku nudy.

Prevýšenia: ↑1 750 m  ↓1 750 m
Vzdialenosť: 17,1 km, 9 hod.
Teplota: ráno 14 °C, cez deň 20 °C
Turisti obyčajne začínajú túru už v mestečku Gusinje alebo Vusanje, ale som dosť pohodlný - rozhodujem sa vynechať nudný a únavný prístup cez obývaný vidiek či listnatý les. A hlavne tým skrátim čas, ktorý na mňa bude zvyšok famílie čakať. Takže sa pekne-krásne neskoro poobede odvážam autom až k Zastan Kolibe, salašu pod lesom vo výške asi 1400 m, obľúbenému základnému táboru najmä českých turistov pri túrach do pohoria Prokletije. Pýtam sa domácej, či tam môžem jeden deň nechať auto („Jasné, len to posuň tam vyššie, aby kravky mohli do dvora!“), prezlečiem sa a po piatej vyrážam nahor.
Mimochodom, podľa slov Samira, domáceho v hoteli Gusinjska Kula v Gusinje, sa často turisti poskladajú na traktor, ktorý ich rovnakú trasu odvezie. Chce za to ľudových 50 €.

Ale ak je človek poctivý turista, ropojanská dolina už od Vusanje poskytuje pár atrakcií - Oko Skakavice, kde z hĺbky 8 metrov vyviera dosť výdatný potok, vodopád Grlja či peknú čistinku s dvoma altánkami, vhodnú na piknik. Možno je niekde v blízkosti čistinky nejaká atrakcia, ale nezistil som aká.
K rozcestníku v ropojanskej doline, čo je tá ostrá odbočka k Zastan Kolibe, sa však dá dostať aj osobným autom, pokiaľ ide človek pomaly a nie je na svoje auto priveľmi cimprlich... Cestou je niekoľko čistiniek a možností, kde sa dá auto bezbolestne nechať. Odtiaľ je to peši na salaš tak pol hodinka.
Nie som si istý, aké sú hore podmienky, ale po skúsenosti s výšľapom na Bobotov Kuk, plnom nebezpečných zasnežených žľabov, rátam s množstvom snehu a pomalým pochodom. Beriem mačky aj cepín a dávam si záväzok, že nebudem váhať ich použiť pri prvej príležitosti - na rozdiel od Bobotovho Kuku.

Plán je dotrepať sa dnes čo najvyššie, prespať tam a skoro ráno vyraziť nahor, aby som zajtra večer bol naspäť pri famílii. Aj keď by to podľa všetkého mal byť jednodenný výlet, rátam radšej s dvoma celými dňami.

Chodník sa hneď za salašom vnorí do listnatého lesa a relatívne prudkým, ale schodným stúpaním sa po hodine dostávam do výšky 1750 m, kde les náhle končí a otvárajú sa pekné výhľady naspäť do doliny. Tu niekde je čiernohorsko-albánska hranica, ale nič podobné hraničným kameňom nevidím.

Vpredu je voľný alpský terén, sporadicky posiaty osamotenými smrekmi a borovicami. Mňam, takže ten les (túry v lese naozaj zo srdca neznášam) netrval dlho a začína naozajstná vysokohorská túra. Trochu mi to pripadalo ako hodinová prechádzka v malokarpatskom lese, potom päť minút Liptova a na záver Vysoké Tatry.
Cestička sa vinie nádherným terasovitým kuloárom Buni Jezerce, v každej terase je aspoň jedno jazero. Okolité stráne sú posiate jaskyňami všetkých možných veľkostí.
Na hrane prvej terasy je učupený jeden z povestných albánskych pohraničných bunkrov (uf, tri prívlastky za sebou...). Je voľne prístupný a dokonca ani  nefunguje ako záchod, nič tu nesmrdí. V rohu je staré ohnisko, zrejme tu občas niekto núdzovo prespí. Ale výhľad nič moc...
O dve terasy vyššie je posledné jazero, nad ktorým je už obtiažny vysokohorský terén, v ktorom by som rovnú plochu na prespanie hľadal iba ťažko. Rozkladám sa pri jeho južnom konci, pretože najlepšie a najgýčovejšie miesta na severnom konci obsadila väčšia partia Čechov (ako inak). Tí dnes absolvovali Jezerku tiež, ale bez vercajgu (ako inak). Trochu im závidím, robia 4-5-dňový okruh z Valbony ponad Theti s odbočkou na Jezerku. Keď budem veľký, prejdem si to tiež, ale nepoznám traverz ponad Theti, aby som nemusel schádzať dolu do dediny...
Na východnom brehu je potok s tečúcou vodou, ktorý sa do jazera vlieva po plochej skale v záplave farieb. (Všetky fotky jazier sú zo spiatočnej cesty, kedy bolo údolie zaliate poludňajším slnkom. Pri výstupe bolo všetko ponorené do podvečerného tieňa.)
Tento nocľah pri jazere patrí medzi najkrajšie horské noci, ktoré som zažil. Je teplo (okolo 15 °C), Mesiac pred splnom svieti ako o život, a aby to bolo gýčovejšie, vychádza spoza rozžiareného vrcholu. Trochu ľutujem, že tu nie sú Maťa s Dolfíkom, malému torpédu by sa tu nabetón páčilo, pritom je to veľmi ľahko dostupné vysokohorské jazero s bezpečnými brehmi a nádychom detského dobrodružstva.
Nadránom romantika končí, okolo štvrtej ma prebúdza poriadny vietor. Večer som sa nechal uniesť pokojnou atmosférou a stan upevnil len dvoma kolíkmi, takže ním vietor pekne lomcuje, a keďže som lenivý vyliezť von a prikolíkovať ho poriadne, o spánku môžem leda snívať. Teda vlastne ani to nemôžem...

Najem sa, veci na nocľah schovávam pod neďaleký kameň a po siedmej naľahko vyrážam na Jezerku. Je jasné, že sa sem stihnem vrátiť, aj keby bol terén veľmi obtiažny a výstup by mi zabral celý deň. Už za prvou terasou začína snehové pole, takže trekové paličky putovali do batohu a nahradili ich mačky s cepínom.
Údolie sa pod vrcholom Maja e Kolacit (2490 m) stáča na východ, po južnom úpätí smerujem k sedlu na konci údolia. Spätný pohľad na odhaľuje sedlo pod Maja e Bojes, ktorým sa prechádza do albánskeho Theti. Výška teraz pribúda iba pomaly. Za jednou z terás zbadám oproti oblohe skalu v tvare leva. Buď mám na tieto veci šťastie, alebo nadmernú predstavivosť - stáva sa mi to na každej túre.
Vzdialenosť odsýpa rýchlo, už po hodinke som pod severným svahom Maja e Jezercës a bezradne pozerám na zasnežené žľaby hore. Tadeto že mám ísť? Toto že je turistická cesta? Značenie som naposledy videl na začiatku snehového poľa, keby som nemal zopár trás uložených v GPS, zaručene vyleziem na nejaký iný kopec - to, čo je predo mnou, vyzerá byť príliš ťažké. A tí Česi včera to predsa zvládli bez vercajgu, tadeto ísť nemohli...

Nakoniec sa rozhodnem sledovať viditeľnejšiu z dvoch rôznych stôp smerujúcu nahor a na trasu v GPS sa vykašľať. Na prvý pohľad to boli stopy bez mačiek, takže ja v mačkách by som problém mať nemusel (ale ako som zistil pri ceste naspäť z vlastných stôp, jamky z mačiek neboli vidno jednoducho preto, že slnko sneh svižne roztápalo).

Výhľady sú už v tejto výške parádne, najmä do údolia Valbonë. Ale nestíham si ich užiť, všetku moju pozornosť vyžaduje výstup. Na fotenie nemám ani pomyslenia, skôr by som prijal ešte pár rúk alebo nôh navyše.
Snehové žľaby majú miestami cez 45 stupňov a sneh poriadne nedrží. Súpam len veľmi pomaly, každú chvíľu postávam a hľadám najbezpečnejšiu cestu. Pri bočných rebrách sú od slnka vytopené poriadne hlboké jamy, takže na skalu sa dá vyjsť iba na niektorých miestach. Súc poučený po páde do vytopenej jamy pod Bobotovým Kukom to radšej neskúšam.
Vietor silnie, a keď záverečným traverzom prejdem na západnú stranu kopca, v nárazoch má silu víchrice. Veľmi zle sa lezie nahor, dosť ma tie nárazy rozhadzujú. Pomalý výstup ešte spomalím.

Vrcholový hrebienok je priamo otvorený vetru. Náveterná strana je holá vyfúkaná skala, v záveternej je previaty firn. Celkom ma zaujme, že vrchol nie je najvyšším miestom, snehový prevej bol o nejaký ten meter vyšší. Ale odvahu vyjsť na neho nemám, nie som samovrah.
Pár metrov za krížom je nízky múrik, viditeľne tu občas niekto v žďáraku prespí. Nebyť vetra, musí to byť krásna noc.
Na obligátnu tyčinku nemám v nárazovej víchrici ani pomyslenie. Dlho sa nezdržím, každý krok vyžaduje spústu pozornosti. A začína zostup.

Je príšerný. Trvá mi oveľa dlhšie, ako výstup. Každá nádejná zostupová cesta sa ukazuje ako omyl. Po prvé to smerom nadol kĺže oveľa viac, po druhé sneh v slnku dosť povolil. Aj mierne 30-stupňové svahy, ktoré som smerom nahor prefrčal bez zastavenia, sú teraz nebezpečné, cepín je pri brzdení len na okrasu. Potím sa ako kôň, a nielen od slnka...

Skaly a skalné rímsy sú úzke, šikmé a plné prachu a drobných kamienkov, žiadnu istotu došľapu neposkytujú. Navyše sú od seba často príliš vysoko, často aj vyše meter a pol, musím poskakovať. Nakoniec to radšej obchádzam  snehovým žľabom - ten má síce cez 50 stupňov, ale aspoň je šanca, že pokĺznutie ubrzdím. Na skale by som v lepšom prípade skončil so zlomenou rukou alebo nohou, v horšom by som za rozplácol o sto metrov nižšie.
Keď zostúpim do kotliny pod Jezerku, naozaj mi padá kameň zo srdca. Ani si nepamätám, či som sa niekedy v horách bál ako pri tomto zostupe. Ale už je to za mnou a údolím sa veľmi rýchlo dostávam až nad horné jazero.
Pri ňom si zoberiem zvyšnú výbavu, ktorú som tu ráno nechal, a pomaly sa vraciam opačnou stranou jazera okolo potoka.

Znova si fotím jaskyne, skaly aj jazerá. Užívam si prírodu zaliatu slnkom a pokoj. Som tu sám, nie sú tu ani Češi od včera, ani jednodenní turisti od Zastan Koliby. Až na kvílenie vetra je všade ticho. Paráda.
Myslím, že v týchto podmienkach bol výstup na Maju e Jezercës (a najmä zostup z nej) to najťažšie, čo som kedy absolvoval - vrátane výstupu na šesťapoltisícový Mera Peak, kde mi omrzli paprče. Ale stál za každú kvapku potu.


Viac fotografií z výstupu na Maja e eJezercës nájdete vo fotogalérii na Picase.
Link na stiahnuteľný GPX tracklog.


O ďalších cestách a výstupoch v Čiernej Hore si prečítajte tu.

2 komentáre:

  1. V akom mesiaci ste boli na tomto výstupe na MAJA E JEZERCËS?

    OdpovedaťOdstrániť