Island 2015 • Dúhové hory (Laugavegurinn trail)

Trek z Landmannalaugaru do Skógaru patrí podľa viacerých rebríčkov medzi najkrajšie túry na svete. Musím s tým súhlasiť, je pestrý a krajina sa neustále mení. Trek má variabilnú dĺžku v závislosti od toho, ako rýchlo človek ide a kde skončí. Trvá 2 až 6 dní, pričom sa dá skončiť už v Þórsmörku (Thórsmörku), alebo o deň-dva neskôr v Skógare. Rozhodne odporúčam druhú možnosť, výstup údolím nad Þórsmörkom je jeden z highlightov celého treku.

No, jeden z highlightov... On je vlastne celý trek jeden dlhý highlight s dvoma slabšími miestami. Bežný itinerár je takýto:

1. etapa Landmannalaugar - Hrafntinnusker,
2. etapa Hrafntinnusker - Álftavatn (alebo Hvanngil),
3. etapa Álftavatn - Botnar,
4. etapa Botnar - Þórsmörk,
5. etapa Þórsmörk - Fimmvörðuháls,
6. etapa Fimmvörðuháls - Skógar.

Zdatnejší turisti môžu vždy dve a dve etapy pospájať, čím sa trek skráti na tri dni, prípadne - ak skončia už v Þórsmörku - na dva. Podotýkam, že dve časti sú mimoriadne nudné: prvou je 13-kilometrový úsek medzi chatami Hvanngil a Botnar. Ide sa po rovinatej púšti, väčšinou po offroadovej ceste pre autá, pričom na pozeranie je len pár vecí. A keď sa človek konečne dostane do priesmyku a očakáva nové výhľady, priesmyk skončí a vypľuje ho do druhej púšte. Tá je síce menšia, ale ešte nudnejšia ako tá prvá.
Druhou nudnou časťou je polovica zostupu z chaty Fimmvörðuháls. Tiež sa ide po offroadovej ceste, ktorá je kamenitá a veľmi zle sa po nej kráča. Kameňom sa väčšinou niet kam vyhnúť a noha po nich často kĺže. Výhľady sú dokopy asi dva, do kaňonu rieky spod Mýrdalsjökullu. Po prekročení oceľového mostíka však zasa človek prichádza k jednému z najkrajších miest na Islande - kaňonu rieky Skóga, takže etapa je slušne vyvážená.
Okrem vyššie spomenutých úsekov je celý trek parádny. Vau-faktor je naozaj vysoký, príroda aj scenérie sa neustále striedajú, je čo fotiť aj prečo zastavovať. Charakter krajiny sa mení každých pár hodín, a to tak, že radikálne - farebné explózie Dúhových hôr strieda suchá čierna púšť či sýte vlhké kaňony. A pokiaľ sa človek drží šesťdňového itinerára, nie je túra ani nijako náročná, veď za tých šesť dní nastúpa len niečo cez 2000 výškových metrov. Ale aj trojdňový itinerár je celkom pohodový.

km hod. nastúpané naklesané
28.8.2015 Landmannalaugar (600 m) - Álftavatn (580 m) 21,4 7 805 m 845 m
29.8.2015 Álftavatn - Þórsmörk (260 m) 34,5 11 350 m 650 m
30.8.2015 Þórsmörk - Skógar (30 m) 23,1 9:30 1 100 m 1330 m
79 27:30 2 255 m 2 825 m

Pre turistov, ktorí nemajú príležitosť trebárs opustiť skupinu na viac dní, alebo majú obmedzený čas na pobyt, sú aj iné možnosti. Napríklad môžu za deň prejsť iba prvé dve etapy, a od chaty Álftavatn sa autobusom odviezť naspäť na Ringroad. Alebo z Ringroad prísť autobusom do Þórsmörku, a za deň prejsť až do Skógaru. Alebo si v Skógare dať výlet na celý deň popri kaňone rieky Skóga a vrátiť sa späť... Jednoducho, možností, ako celý trek rozkúskovať a vyzobať si len čerešničky z torty, je hromada.

Ale kto sa rozhodne pre celý trek, rozhodne neoľutuje. Každá noc sa dá stráviť pri chate buď v ubytovni (posteľ stojí okolo 40-50 €, vlastný spacák nutný), alebo v priľahlých kempoch vo vlastnom stane za 8-10 €. Jedlo si však treba niesť vlastné, po ceste nie je možnosť dokupovať.

Príprava

Ja som sa rozhodol pre druhú možnosť, trepem vlastný stan a aby som nenechal zvyšok famílie dlho čakať, celý trek chcem prejsť maximálne za štyri dni. Ak by som to nestíhal, skončím už v Þórsmörku a do Helly sa odveziem podvečerným autobusom.

Predpoveď počasia sľubuje na najbližších päť dní azzuro, má len jedinú chybičku - silný vietor. Ale stan do veterného počasia mám veľmi slušný, navyše v prípade zlyhania mám plán B, čo je možnosť prespať na chatách, pri ktorých ležia kempy.

Na Islande v súvislosti s plánovaním platí jedna dôležitá zásada - treba strieľať z prvej. Takže ak si chcem niečo pozrieť v peknom počasí, treba tam vyraziť hneď pri prvom náznaku zlepšenia. Neskôr bude horšie.
Po niekoľkých organizačných nácvikoch sa skladáme v kempe v Landmannalaugare. Miestny turistický spolok to celé začal brať podľa hesla vyžmýkame z nich, čo sa dá, a tak tu „mapa“ blízkeho okolia stojí 3 €, pričom skôr ako mapa to je kreslený ideový náčrtok, ktorý by sa nestratil ani v šlabikári. Dobitie telefónu stojí 4 €, dobrá tlačená mapa celého treku až do Skógaru 14 €, atď. So škrípajúcimi zubami kupujem mapu - značenie má byť síce slušné, ale rád viem, kade idem a na čo sa pozerám.


DEŇ 1: Landmannalaugar (600 m) - Álftavatn (560 m)

Kemp: 1500 ISK/os. (10 €)
Prevýšenia: ↑805 m  ↓845 m
Vzdialenosť: 21,4 km, 7 hod.
(po chatu Hrafntinnusker 3 hod.)
Teplota: ráno -2 °C, cez deň 10 °C
Landmannalaugar je krásne miesto uprostred Dúhových hôr. Dá sa tu urobiť niekoľko jednodenných výletov či už po termálnej oblasti, na čierny lávový kopec Bláhnúkur alebo ku jazerám na severe. Bláhnúkur a Háaldu odporúčam navštíviť ešte pred trekom, ak vyjde čas. Nočné kúpanie v horúcom potoku je samozrejmosť.

Už v kempe je jasné, ako prišli Dúhové hory k svojmu menu. Hnedé ryolitové pohorie časom zvetráva do červenej, ktoré sopečné výduchy v priebehu storočí zafarbili odtieňmi žltej a bielej, pričom dosť pomohli aj tej zvetranej červenej. Zeleň, ktorá sa udomácňuje v úzkych vlhkých pásoch okolo aktívnych výduchov a teplých potokov, hrá všetkými možnými odtieňmi. A navrch prídu snehové čiapočky, prípadne kvôli kontrastu sýtočierne lávové polia.Hotovo, vybavené.

Vyrážam o pol ôsmej. Je to najfrekventovanejší trek na Islande, ale väčšina turistov to chodí pomaličky a nemá dôvod vyrážať tak skoro, takže zatiaľ idem sám. Pofotím dymiacu termálnu oblasť pod farebným kopcom Brennisteirsalda, a v sedle sa lúčim s Landmannalaugarom. Krásne sa dá rozoznať Laugahraun, lávové pole z roku 1477 - pod jeho čelom, z ktorého vyteká horúci prameň, vznikol kemp.
Značenie na treku je síce slušné, ale precíznosť značenia na Slovensku alebo v Rakúsku nedosahuje. Väčšinou sa ide podľa kolíkov, z času na čas sa ukážu aj smerovníky.

Za Brennisteirsaldou sa otvára zvlnená pahorkatina plná snehových a termálnych polí. Toto je najtypickejšia časť celého treku, farebná a dymiaca. Keď niekde vidíte fotku z Laugavegurinn trailu, nabetón je práve odtiaľto.
Chodník je zvlnený, stále nahor a nadol. Našťastie to nie sú žiadne nadmerne prudké výšvihy, výškové metre naskakujú jedna radosť.

Po hodine prichádzam k termálnemu poľu Stórihver. Bol som tu už pred dvoma rokmi aj so synátormi, strávili sme tu pár hodín. Takže len prejdem krížom bez nejakého dlhšieho zastavovania sa.
Neďaleko od chaty Hrafntinnusker prechádzam okolo mohyly s pamätnou tabuľou venovanou chlapovi, čo sa tu stratil v snehovej búrke.
Chata Hrafntinnusker je nehostinné a veterné miesto na okraji termálneho poľa. V okolí je niekoľko krátkych výšľapov na blízke kopce, takže kto sa tu rozhodne prenocovať, má čo robiť.
Pri prechode jedného z potokov si naberám vodu a po pol hodinke si varím obedovú polievku, aby som tú vodu zbytočne ďaleko neťahal. Nachádzam miesto s pekným výhľadom - ale to v tejto oblasti nie je vôbec žiadny problém. So závetrím je to už trochu ťažšie.
Keď sa balím, míňa ma partia na bicykloch, čím sa vysvetľujú tie stopy po pneumatikách, ktoré vídam už od Landmannalaugaru. Nevedel som, že sa táto trasa jazdí aj na bicykloch. Úplne jednoduché to asi nebude, úsekov, kde treba bajk niesť alebo tlačiť, je na môj vkus pomerne dosť.
Prepletám sa cez sýte farby v roklinách ďalšej termálnej oblasti a stúpam na hrebeň Jökultunguru. Zvýšený počet postávajúcich dvojíc indikuje, že môžem čakať nejakú zaujímavosť. Áno, na hrebeni to je úplne jasné - to, na čo všetci pozerali, bola krajina s jazerom Álftavatn v diaľke.
Som v pokušení tento výhľad vyhlásiť za najkrajší bod treku, ale to by som ukrivdil ostatným častiam, ktoré sú rovnako pekné, len iným a nie tak gýčovým spôsobom. Sedlo Jökultungur je romantické stelesnenie sna každého turistu - sadám si na okraji termálnej oblasti plnej farieb, kde to navôkol syčí a dymí, s výhľadom na zvlnenú zelenú krajinu s jazerom uprostred, v pozadí s niekoľkými ľadovcovými masívmi... Jem tyčinku a kochám sa.
Myslím, že rovnako toto miesto pôsobí na každého - všetci turisti, ktorí tadeto prechádzajú, zastavujú a sedia. Bez ohľadu na to, ktorým smerom idú.
Zostupujem dole po šmykľavom chodníku a prichádzam k studenej rieke, ktorú treba prebrodiť. Je to prvý brod na treku, pre začiatok je pomerne krátky a nie veľmi hrboľatý.
Nasleduje pár kilometrov po plochej trávnatej krajine a prichádzam do kempu pri jazere Álftavatn. Som tu dosť skoro, ešte nie sú ani tri hodiny a rozmýšľam, či radšej ešte hodinu nepotiahnuť k ďalšej chate, Hvanngil. Tým by som si trochu skrátil zajtrajší deň a prešiel by som brod, ktorý je medzi chatami a čakal by ma hneď po studenom ráne.

Ale okolie jazera je také pekné, že zostávam. Všetko je gýčové - mäkký trávnik, slnkom zaliate jazero, pár hrebeňov obklopujúcich údolie, s nenáročnými chodníkmi vedúcimi na vrchol. A aby to bol dokonalý gýč, aj ten potok, ktorý vyteká z jazera, sa hadí v dlhých meandroch. To preto, aby si každý turista mohol nájsť pre stan svoje vlastné romantické zákutie v ohybe potoka.
Po hororových príbehoch od turistov, čo prežili víchricovú noc pri chate Hrafntinnusker, radšej svoj stan poriadne ukotvujem. Potom si vybehnem na pár okolitých pahorkov, kým rovnaký nápad dostane aj zvyšok turistov, ktorí sa pomaly trúsia do kempu. Keď sa vraciam späť, od chaty práve odchádza pravidelná autobusová linka.
Večer pokecám s niekoľkými majiteľmi okolitých stanov a dám si výlet k jazeru. Osamotení turisti sa tam rozkladajú a cvičia tai-či, jógu a podobné veci. Okolitá príroda a nekonečný pokoj k tomu zvádzajú...


DEŇ 2: Álftavatn (560 m) - Þórsmörk (260 m)

Kemp: 1500 ISK/os. (10 €)
Prevýšenia: ↑350 m  ↓650 m
Vzdialenosť: 34,5 km, 11 hod.
(po chatu Botnar 4,5 hod.)
Teplota: ráno 1 °C, cez deň 8 °C
Ráno vyrážam (asi) prvý niekedy po siedmej. V noci bol poriadny vietor hraničiaci s víchricou, chatár mi ukazuje záznam z meteostanice na streche, na ktorom je rýchlosť vetra v nárazoch 87 km/h. Na mieste, kde stál môj stan, to zrejme také zlé nebolo, alebo som ho mal priviazaný naozaj dobre, vôbec som sa na vietor v noci nezobudil. Ale skôr išlo o to prvé...

Cez dieru v mrakoch síce presvitá slnko a zohrieva kemp, ale všade navôkol je zamračené. Zdá sa, že predpoveď jasného počasia úplne nevyšla, čo nie je na Islande nič nezvyčajné.
Hneď za prvým pahorkom brodím studené koryto rieky Bratthálskvísl. Tentoraz je pekne široké a nohy mi poriadne omŕzajú. Aby sa mi hneď rozohriali, vyzúvam si sandále až pár stoviek metrov za brodom.

Po hodine chôdze v mraku schádzam do malej kotliny k chate Hvanngill. Nie je nijako útulná, navyše je obklopená vrchmi, ktoré dovoľujú slnečným lúčom rozohriať stany až pomerne neskoro. Turisti sa až teraz pomaly trúsia zo stanov, predo mnou vyrazili asi len dvaja. Som veľmi rád, že som ostal pri jazere Álftavatn.
O pár stoviek metrov ďalej nasleduje jeden z tých nepríjemnejších brodov - cez rieku Bláfjallakvísl. Chlapovi, čo ju práve brodí, siaha vyše kolien. Prechádza ju však v najširšom mieste, kade vedie aj cesta, a je tam preto vymletá poriadne hlboko. To je kombinácia, ktorú si rád nechám ujsť, najmä, keď som uzimený z prvého dnešného brodu. Takže zamierim asi päťdesiat metrov proti prúdu, kde je koryto užšie a plytšie, navyše s malým ostrovčekom na vydýchnutie uprostred.
Za brodom ma dosť zaujme kríž pod kopcom naproti, ale nechce sa mi k nemu ísť, aby som zistil, čo je to zač. Aj tak sa mi zdá, že tam žiadna tabuľka nie je.

Krajina sa za riekou radikálne mení. Vlhké sýtozelené kopce miznú, vpredu ma čaká čierno-čierna rovinatá púšť, len kde tu narušená trsom trávy či kvetov.
Púšť je naozaj nudná, dokonca aj pre mňa. Zábavných vecí na pozeranie je na celom osemkilometrovom úseku len niekoľko - pár kvetín, jeden most, či vzdialené hrebene masívov Smáfjallarani, Smáfjoll a Stórkonufell. Pri tej príležitosti mi napadá, že na Islande má názov naozaj každý kameň. Aj lávové polia z jednotlivých erupcií majú vlastné názvy, nech sú akokoľvek maličké.

Väčšinou sa ide po ujazdenej offroadovej ceste. Radosť mi urobí upravená šesťdesiatka (to je Toyota, ak by ste nevedeli) v krásnom stave. Tridsaťročné auto - a pradie si ako mačička... Pritom na zaobchádzanie v rukavičkách islandské autá rozhodne netrpia.
Za križovatkou so smerovníkmi vyzerá chodník skoro ako cesta pre autá s dvoma pásmi po pneumatikách, ale niekoľko filigránskych detailov naznačuje, že to cesta veru nebude.
Blížim sa k priesmyku v ďalšom masíve, Útigönguhöfðare (uf, niektoré názvy je problém aj správne opísať). Dúfam, že za ním bude krajina zábavnejšia.
Nuž, nie je. Priesmyk ma vypľúva do ďalšej púšte, ešte nudnejšej ako tá prvá. Asi po piatich kilometroch a jednom plytkom brode chvalabohu končí, a predo mnou sa konečne objavuje chata Botnar, kde mám naplánovaný obed.
V Botnare velí usmievavá chatárka oblečená do tradičnej islandskej hnedej tuniky, za pásom má rybársky nôž. Milé.

Robím si jesť. Desať minút po mne dobieha z môjho smeru vyšťavený Francúz. Hodí bágel na zem, pričom sa mu vercajg rozkotúľa po celej terase, ale nevšíma si to a vybaľuje varenie. Má napichovací varič, ale skrutkovaciu kartušu, a tak zháňa niekoho, kto by mu požičal horák. Veľa možností nemá, som tu len ja a jeden pár idúci oproti. U mňa nepochodí, v jetboile mám práve uvarenú polievku s kuskusom. Veľmi lámanou angličtinou sa dáva do reči s tým párom, ale dosť ťažko mu rozumieť. Až keď po desiatich minútach zistia, že Francúzi sú všetci, začne debata odsýpať...

Mimochodom, islandské benzínky sú plné turistických plynových kartuší, väčšinou sú však napichovacie, čo si málokto všimne. A tak sú v kempoch desiatky úplne plných napichovacích kartuší, ktoré boli majiteľom so závitovými varičmi dosť na houby...

Hneď za kempom je menší brod, ale vody je málo a dá sa pomerne bezbolestne preskákať po kameňoch. Len jeden-dva kroky musím urobiť v plytkej vode, ale to pre moje skvelé topánky LaS Trango Cube bez jediného švu, cez ktorý by voda mohla pretiecť, nie je žiadny problém.

Po chvíli schádzam ku krásnemu kaňonu rieky Fremri-Emstruá. Je hlboký a divoký, je jasné, že niekde musí byť mostík. Z každej strany je k nemu prudká šmykľavá cestička zaistená lanom.
Chodník sa potom stáča na západ až ku ďalšiemu krásnemu kaňonu, tentoraz známej rieky Markarfljót. To je tá rieka, ktorá s obľubou odnáša mosty na Ringroad pri každej erupcii pod okolitými ľadovcami.

Vzhľadom na časté vysoké stavy vody je kaňon naozaj hlboký, divoký a v dlhých úsekoch podmytý. Takže steny v hornej časti sú pri sebe oveľa bližšie ako tesne nad riekou.
Škoda, že do tesnej blízkosti kaňonu sa chodník dostane iba párkrát. Väčšinu času sa ide 50-500 metrov od hrany. Takže v celom desaťkilometrovom úseku, v ktorom ide chodník paralelne s kaňonom, ukáže svoju drsnú krásu len sporadicky.

Až tak to zasa nevadí, lebo navôkol je na čo pozerať. Hory zvetrané do rôznych podôb (napríklad nosorožca), výhľady na blízke ľadovce Mýrdalsjökull či Eyjafjallajökull vypĺňajú čas dostatočne. V istú chvíľu dokonca vedľa ľadovca vidím pobrežnú púšť a more aj s loďou!
Pár kilometrov pred Þórsmörkom ma trochu zneistí asi najťažšia časť na treku - brod cez rieku Þröngá. Tá odvodňuje veľkú čas okrajových ľadovcov Mýrdalsjökullu a večer je primerane tomu plná vody. Okrem toho je prúd dosť silný a dno tvoria veľké balvany, na ktoré kvôli kalnej vode nevidno. Že je studená ako fras ani nehovorím.

Pred sebou vidím poslednú skupinku, ktorá vyrážala z chaty Botnar, kde som obedoval. Majú s brodom viditeľné problémy, kým sa všetci piati prebrodia, trvá to vari trištvrte hodinu. Opäť volím zbabelý prechod cez malý ostrovček v hlavnom prúde, a obligátnych 100 metrov polobehu v mokrých sandáloch, aby sa mi rozprúdila krv. Kým sa prezujem, vidím už v brode Francúza. Ten sa s ničím nemaže.
Nasledujú asi dva kilometre v - pre Island nezvyčajnom - lesíku. Þórsmörk je krásna oblasť ukrytá medzi troma ľadovcami, ktoré ju chránia pred drsným ostrovným počasím. Vďaka tomu má vlastnú vlhkú a pomerne teplú mikroklímu bez častých víchric, a dokonca tu mohol vyrásť prirodzený lesík.To sa inde na Islande zháňa ťažko.

Pri veľmi zmätočnom rozcestníku stretávam pár blúdiacich dievčat. Hľadajú chatu s ubytovaním, ale šípka ich poslala niekam do pustiny a chodník sa stratil. Vyťahujem mapu a skúšame to nejako zosynchronizovať s rozcestníkom, ale nedarí sa, ukazuje úplne inam.

Medzitým nás dobieha Francúz a rozradostený si so mnou plácne. Asi tu končí. S dievčatami zopakuje konverzačnú scénku, ktorú predviedol na chate Botnar. Takže po desiatich minútach lámanej angličtiny zasa zisťuje, že baby sú tiež Francúzky, padnú si okolo krku (doslova) a debatujú, kam ísť. Mne až teraz napadne spásonosná myšlienka zapnúť GPS s nahratou trasou (ospravedlňuje ma, že som celkom dosť unavený), a opúšťam ich smerom, ktorý by podľa rozcestníka nikto neuhádol. Z diaľky vidím, že sa znova rozhodli pre chodník, ktorým baby predtým blúdili.

Prechádzam okolo jaskyne, asi dvesto metrov za ňou ma už čaká chata Langidalur (na starších mapách označená ako Skagfjörðsskáli, preto mapy dosť nesúhlasia s miestnym značením), ktorá tak ako všetky ostatné chaty na treku patrí turistickému spolku Ferðáfelag Íslands. Mimochodom, chatári sú vždy veľmi, naozaj veľmi ochotní. Všetci do jedného. Snažia sa vyjsť v ústrety a pomôcť v každej situácii. Pokiaľ ich človek osloví pri práci, hneď všetko nechajú a bez stresu a naháňania s úsmevom vysvetľujú a ukazujú. To je správanie, ktoré amatérski autisti môjho kalibru nie sú schopní pochopiť. Zato sme schopní ho oceniť...
Jedného z chatárov v Langidalure vyrušujem pri čistení dízelagregátu, ale veselo mi ukazuje cestu ku konkurenčnému kempu, ktorý je asi o trištvrte hodiny ďalej v smere cesty. Takže, aj keď som naozaj unavený, v záujme skrátenia zajtrajšej etapy to tie 2-3 kilometre ešte potiahnem. Maťa s Dolfíkom mi už naozaj chýbajú a chcem sa s nimi stretnúť čo najskôr.

Širokým štrkovým korytom rieky Krossá prechádzam na druhý breh, k čomu mi pomáhajú dva mobilné mosty. Šikovná vecička.
Prichádzam do kempu Básar. Ten patrí druhému turistickému klubu na Islande, Útivistu. Je oveľa menší ako Ferðáfelag Íslands a aj lacnejší, človek v stane zaplatí 1200 ISK (8 €) oproti 1500 ISK (10 €), ktoré som platil na treku u konkurencie.

Kemp je pekný, v lesíku sú voľne roztrúsené malé čistinky pre stany, kde-tu sa nájdu aj stoly a pár chatiek so záchodmi a sprchami. Svoj stan staviam neďaleko detského ihriska, poruke tak mám aj krytú kuchynku. A hlavne pokoj, keďže žiadne deti tu teraz nie sú.
Mimochodom, celá oblasť Þórsmöru za návštevu naozaj stojí. Pokojne autom či autobusom. Dá sa tu zostať niekoľko dní a urobiť si pár výletov do okolia, je to krásne divoké miesto s kopcom rozmanitých atrakcií, prírodných aj neprírodných.


DEŇ 3: Þórsmörk (260 m) - Skógar (30 m)

Kemp (Básar): 1200 ISK/os. (8 €)
Prevýšenia: ↑1100 m  ↓1330 m
Vzdialenosť: 23,1 km, 9:30 hod.
(po chatu Baldvinskáli 5 hod.)
Teplota: ráno 4 °C, cez deň 7 °C
Ráno vyrážam prvý, už zasa. Pár turistov síce vstalo tiež, ale čakajú, kým sa oblačnosť rozptýli. Nemám pocit, že by jasné počasie bolo nejako obzvlášť pravdepodobné, tak ma skorý odchod ani nijako nemrzí. Túra to bude dlhá a s veľkým prevýšením, teda, na pomery islandských trekov.

Po niekoľkých stovkách metrov idem okolo samoobslužného kempu, kde sa platí do plechovej kasičky. Stoja tam tri stany, podľa toho, ako na seba pokrikujú, sú to Česi, možno premiešaní s pár Slovákmi. Čo ma neprekvapuje (pričom vôbec nechcem naznačiť súvislosť s dobrovoľným platením).

Stúpam do svahu rokliny Strákagil. V krátkosti, je to ďalší veľmi osobitý úsek Laugavegurinn trailu, ktorý sa nepodobá na žiadnu inú jeho časť. Vlastne som nič podobné (zatiaľ) nevidel na celom Islande.
Erózia a zosuvy svahov vytvárajú veľmi netradičné tvary so silnými kontrastmi sýtej zelene a hlbokej čiernej farby lávového podkladu. Je to silný zážitok dokonca aj v tomto zamračenom počasí s mdlým a rozptýleným svetlom. Vzniká tu nespočetné množstvo lávových tunelov, previsov a oblúkov. A aby to nebolo príliš monotónne, občas sa v trhline oblačnosti objaví blízky ľadovec.
Hodinu za ústím rokliny prichádzam k úzkej, asi dvadsať metrov dlhej lavici na hrebienku. Fotka so širokým ohniskom skresľuje, bočné svahy majú asi 75-80 stupňov. Vraj sa tu ľudia bežne otáčajú, netrúfajú si na to. Viem si predstaviť, že v daždi alebo na mokrom podklade by tu mal malú prdelku ktokoľvek, aj ja.
Robím si kochaciu prestávku s polievkou a kuskusom. Chvíľu na to sa prudkým, ale krátkym dvestometrovým stúpaním dostávam na náhornú plošinu Morinsheiði, kde ma však privíta hustá oblačnosť. Takže z očakávaných výhľadov je prd.

Na druhej strane plošiny sú však hlboké údolia, do ktorých vidím a ktoré mi robia radosť. Sú mohutné, ich rozmery sú skoro nepálske. To mám rád, všetko je väčšie a mohutnejšie ako na zvyšku Islandu.

Úzky hrebeň z náhornej plošiny Morinsheiði k vrcholu Brattafönn je v hornej časti zaliaty lávou zo známej erupcie pod Eyjafjallajökullom. Nové lávové pole sa dá krásne rozoznať, a nielen tým, že sa kde-tu z neho parí, láva samotná je úplne iná ako zvyšok hôr - tmavšia, ľahšia, pórovitejšia.
Prechádzam cez hrebienok a krátkym výšvihom zabezpečeným reťazou sa dostávam nahor. Dierami v oblaku vidím až do Þórsmörku, zväčša ukrytom za bočným hrebeňom Merkurtunguru. Mraky sa zodvihli, vidím celú plošinu Morinsheiði aj s vyhliadkou na jej začiatku, ale vracať sa mi už nechce, ponáhľam sa za famíliou.
Obchádzam vrchol kopca Brattafönn. To už chodník vedie cez lávové pole Góðahraun z erupcie, ktorá v roku 2010 zastavila leteckú dopravu na celom svete. Trochu si skracujem cestu cez snehové pole (ospravedlňuje ma, že to vyzeralo, že tade vedie chodník), ale dosť ma rozhodí hlboká diera v snehu. Zjavne sú v hĺbke ešte nejaké teplé ložiská.
Na druhej strane snehového poľa ma už čaká mladý kráter Magdi. Nad okolitou lávou vyčnieva do výšky 82 metrov a pred šiestimi rokmi tu ešte nebol. Teda, niečo podobné sa dá povedať aj o haldách pri hlinikárňach, ale tento kopec postavila príroda. A pod kopcom je, samozrejme, informačná tabuľa s popisom erupcie, príslušnými mapkami a fotografiami.

Cez sedlo pod kopcom Fimmvörðuháls sa medzi dvoma veľkými ľadovcami prehupnem na druhú stranu pohoria. Rovnomennú chatu míňam asi o 500 metrov a únavným prechodom cez niekoľko rozmočených snehových polí sa pri druhej chate, Baldvinskáli, napájam na offroadovú cestu.

Nasleduje druhý nudný úsek treku, päť kilometrov kamenia a hrboľov. Zvlnená cesta klesá len pozvoľna, povrch je taký nepríjemný, že mi radosť nerobia ani čierne pláže s niekoľkými nákladnými loďami plávajúcimi v diaľke. Pekné pohľady do koryta rieky sú asi len dva, ale po dopoludňajšom výstupe roklinou Strakagil to so mnou nič nerobí. Pribúda aj ľudí, ktorí si sem robia jednodenné výlety od Skógafossu.
Prekročením mostíka cez rieku Skóga sa však všetko mení. Skóga sa zarezáva hlboko do podložia a vytvára kaňon, krajina ozelenela a chodník je hlinený, s minimom kamenia. A najkrajšie na celom osemkilometrovom úseku sú vodopády, narátal som ich 24.

Znie to divne, že sa po niekoľkých týždňoch na Islande (aj to opakovaných) dokážem nadchnúť vodopádmi, ale sú naozaj pekné. Divoké, hlboké, bez zábradlí (ktoré pri iných kaňonoch pribúdajú ako huby po daždi), a najmä - sú veľmi rozmanité. Od pekných kaskád cez divoké riavy až po osamotené dvadsaťmetrové sprchy, poza ktoré sa dá prejsť. Teda, pokiaľ má človek odvahu k nim zostúpiť. A človek si užije aj niekoľko netradičných pohľadov.
Po dlhých ôsmich hodinách sa nad Skógafossom stretávam s Maťou a Dolfíkom. Dolfík od radosti predvedie niekoľko pohybových kreácií, väčšinou založených na rôznych spôsoboch hádzania sa o zem.

... a tých pár nudných hodín? Vôbec mi nevadia, veď práve vďaka tomu, že sa charakter krajiny aj prírody každú chvíľu radikálne mení, je Laugavegurinn trail taký výnimočný. A medzi tých TOP10 svetových trekov patrí plným právom.


Viac fotografií z Laugavegurinn trailu nájdete vo fotogalérii na Picase.
A trasa výletu Island 2015, aj tu.


O starších cestách si prečítajte v cestopisoch Island 2010 a Island 2013.

1 komentár:

  1. BlueHost is one of the best hosting company with plans for all of your hosting needs.

    OdpovedaťOdstrániť