Nepál • Postrehy k zimnej vysokohorskej túre

Turistika v Nepále je nádherná. Má len jedinú chybu - masu ľudí. Kto sa jej chce vyhnúť, má jednoduchú možnosť - prísť na túru v zime. Bežný Stredoeurópan sa hneď zdesí a predstaví si záľahy snehu ako v Tatrách či Alpách, cez ktoré sa musí brodiť. Omyl. Zimný Nepál je suchý. Veľmi suchý. Až tak, že brať si veci do dažďa je zbytočné. Problém robia nízke teploty a vietor - a práve na to sa treba pripraviť. Spolu s výškovou chorobou sú to v podstate jediné tri úskalia zimnej turistiky v Nepále.

Tomu zodpovedá aj oblečenie na túru. Ako sa líši zimná túra v Nepále od tej, ktorú poznáme z Tatier či Álp?

• Po prvé - v Himalájach je sucho. Zima (okolo -10 až -30 °C) a sucho, žiadny sneh. Čiara snehu je podľa oblastí až vo výškach od 4 000 do 5 500 metrov n. m. Oproti tomu je v zimných Alpách snehu veľa a s ním aj šanca na premoknutie.
• Po druhé - v Himalájach sa zhruba nad 3 500  metrov nepotím. Tempo má človek pomalé primerane výške a musí často zastavovať, aby doplnil kyslík, takže rýchlosť je veľmi nízka a rovnako aj potenie. Ak sa aj nejaký pot objaví, suchý vzduch ho rýchlo pohltí. Zato brodenie v snehu v Alpách je makačka na hovädo, takže sa každý primerane tomu potí.
• Po tretie - ak už v zimných Himalájach sneží, je to krásny premrznutý sneh, ktorý väčšinou rovno sublimuje. Neroztápa sa na tele a nezmáča ho. Aj z chodníkov zvyčajne zmizne bez toho, aby ostali mokré.

Vzhľadom na to si naozaj netreba brať nepremokavé oblečenie, stačí niečo s vodoodpudivou úpravou (DWR) na prípadné sneženie. Šanca je malá, aj to skôr v nižších polohách, ale v horách treba byť pripravený.

Everest View Hotel, Syangboche, koniec decembra, 3 800 m, 0 °C, vietor.

Treba si vyberať veci čo najpriedušnejšie. Vlhký vzduch v oblečení ochladzuje telo oveľa intenzívnejšie ako suchý. Priedušné veci veľmi zvyšujú tepelný komfort, znižujú potenie a najmä tie veci potom, ako si ich človek vyzlečie, nezamrznú. To sa týka napríklad aj powerstrechových rukavíc, v noci dokážu rýchlo zamrznúť, ak ich človek nevysuší.

Zároveň sa treba chrániť proti všadeprítomnému a neutíchajúcemu zimnému vetru. Vzhľadom k nízkej teplote vzduchu hlboko pod nulou stačí už slabý vetrík k tomu, aby sa telo výrazne ochladzovalo (tzv. windchill effect).

Ako sa obliekam do zimného Nepálu

Základom je merino a páperové veci. Sú dobre zbaliteľné, ľahké a teplé. Umelín, ktoré sú také vhodné do mokrých a vlhkých oblastí, mám málo. Na dlhšom treku začínajú rýchlo zapáchať a oprať ich vo väčšinou zamrznutej vode nie je kde. Navyše zaberajú výrazne viac miesta. Flísové veci nenosím vôbec, sú príliš objemné, vietor ich ľahko prefúkne a vzhľadom na svoj objem príliš nehrejú.

Amphu Lapcha La, polovica januára, 5 800 m, -12 °C, slabý vietor.

Čo teda v zimnom Nepále na treku nosím?

Ponožky: 

• jeden pár hrubých merinových (vydržia po celý trek),
• jeden pár tenučkých plastových. Sú buď ako záloha v bágli alebo ich nosím pod tými merinovými.

Nohavice:
• powerstretchové spodky na zateplenie,
• windstopperové nohavice proti vetru,
• membránové nohavice ako záloha proti vetru a mokrému snehu. Ešte som ich nepoužil.

Trup:
• tenučké plastové tričko na odvod potu Moira (polypropylén, dávam iba vo vyšších polohách, kde sa menej potím - aby rýchlo nesmrdelo),
• merinový rolák Smartwool,
• noname páperový sveter/bunda s kapucňou, kúpený v Káthmandu (400 g),
• membránová bunda Treksport Liquid Ice z Dermizaxu (dávam si ju iba v prudkých veterných pasážach, kde by mi v páperovke bolo príliš teplo).

Periférie:
• čapica, čo prikryje aj uši,
• dva tenké a jeden hrubý nákrčník typu Buff,
• tenučké polyesterové rukavice Ziener Imprint,
• powerstretchové rukavice Millet,
• hrubé rukavice do -30 °C Black Diamond Mercury Mitt.

Na spanie:
• pár hrubých merinových ponožiek,
• tenké merinovo-plastové spodky Tchibo (50 % merino),
• tenký merinovo-plastový rolák Tchibo(50 % merino),
(k tomu podľa potreby a teploty pridávam normálne veci, od merinového roláku až po páperovú bundu).

Sútok ľadovcov Hinku, január, 5 010 m, -5 °C, vietor.

Za zásadnú vec u oblečenia do zimy považujem strih na telo. Voľné veci fungujú ako vysávač a pri pohybe nasávajú studený vzduch. Počet vrstiev sa snažím obmedzovať, čím ich je menej, tým lepšie. Spodné prádlo, zateplenie, a prípadne na vrch vrstva proti vetru/dažďu. Hotovo. Cibuľové obliekanie mi nesedí, obmedzuje priedyšnosť. Takže na trupe nosím dve vrstvy, na nohách jednu až dve. Cieľom je zabrániť prefúknutiu a udržať teplo, a pritom nemať pod vecami vysokú vlhkosť. 

Väčšinu treku (95 %) strávim len vo windstopperových nohaviciach, merinovom roláku a páperovom svetri. Teplotný komfort ladím tak, aby som sa nepotil - zipsom či vyzlečením páperovky (keď je teplejšie) alebo navlečením teplejších rukavíc či nákrčníku (keď je zimšie). Merinový rolák v tandeme s páperovkou mi fungujú v širokom rozsahu teplôt, od asi -20 °C so slabým vetrom až do +15 °C vo veľmi miernej záťaži typu prechádzka alebo prestávka. Vo zvyšných 5 percentách treku pridávam ako zateplenie PWS či Tchibo nohavice alebo mením páperovku za membránovú bundu. Len veľmi výnimočne mám páperovku oblečenú pod membránovkou, obyčajne je to nočný pochod či skoré ráno v tieni a vo vetre, keď silný vietor páperovku predsa len prefúkne.

Občas si ešte pribalím záložnú zatepľovaciu vrstvu na trup, buď powerstretchový rolák Warmpeace alebo 180-gramový ultralight páperový svetrík Montbell UL Down Jacket, ale ani jedno za normálnych okolností nepoužívam. Je to len príprava na pokles teplôt o 10-20 stupňov, ktorý by teoreticky mohol nastať.

Sušenie vecí v Chhutange, január, 3 500 m, 0 °C, bezvetrie.

Po príchode do tábora (kempu či ubytovne) si ako prvé vyzúvam topánky a spolu s ponožkami a ďalšími vecami dávam na slnko sušiť. Obúvam si ponožky na spanie a šľapky. Na poslednom treku mal parťák namiesto šľapiek páperové papuče za 5-10 € a vyzerá to byť lepší nápad. Najmä preto, že studený vietor ponožky okamžite prefúkne, páperové papuče nie.

Zhruba raz za desať dní to chce ponožky prepláchnuť, ale väčšinou nie je kde. Síce nesmrdia, ale noha sa mi začína vo zvýšenej miere potiť, lebo prach sa dostal do vlny a zapchal ju.

Moje zásady pohybu vo vyšších nadmorských výškach

Pri pohybe vo vyšších nadmorských výškach (zhruba nad 4 000 metrov) a v opustenejších oblastiach sa držím niekoľkých zásad. Postupom času som si ich určil ako životne dôležité vzhľadom na výškovú chorobu alebo zimu.

• Denne prejdem nanajvýš 400-500 výškových metrov. To je úplne zásadná vec v aklimatizačnej fáze. Preto niektoré denné etapy trvajú len pár hodín, jednoducho do cieľa, ktorý je o 400 metrov vyššie, prídem skoro a ďalej nepokračujem. V takých prípadoch si dám aklimatizačný výlet na nejaké vyvýšené miesto (100-500 metrov) v okolí, ale vrátim sa naspäť a strávim tam noc.
• Sledujem svoje správanie, aby som zachytil symptómy začínajúcej výškovej choroby. Jeden-dva ľahšie symptómy nevadia, len sa začínam viac pozorovať, aby som hneď zbadal aj ďalšie a vedel zareagovať. Vážnejšie symptómy typu výpadky zraku znamenajú okamžité prerušenie treku a návrat do nižších polôh, minimálne o 200-300 výškových metrov. Bez výnimky.
• „Programujem“ si mozog. Súvisí to so zmeneným vnímaním vplyvom menšieho okysličenia mozgu a stratou súdnosti a sebareflexie. Znamená to, že si vopred (!) určím podmienky, za ktorých preruším trek a vštepím si ich do pamäti. Napríklad, ak si doma alebo v ubytovni v nižších polohách (kde ešte mozog funguje správne) v kľude vyrátam, že cesta zo sedla trvá 5 hodín a ide zložitým a nebezpečným terénom, určím si, že musím do sedla prísť pred 13.00 hod., aby som to stihol za svetla. Ak sa mi to nepodarí, vrátim sa na najbližšie miesto vhodné na táborenie bez ohľadu na to, že sa mi zdá, že sedlo už pred sebou vidím. Po prvé vzdialenosť k niečomu, čo vidím, môže najmä v horách veľmi klamať, po druhé, každé „ešte trošku, to ma nezabije“ spôsobuje reťazový efekt ďalších „ešte trošku“ rozhodnutí, na konci ktorých je zranenie a volanie vrtuľníka. V lepšom prípade... Druhý typický príklad sú vážne príznaky výškovej choroby: výpadky zraku, rovnováhy, dusenie... Ak niektorý z nich nastane, otáčam sa bez ohľadu na to, či som tesne pri cieli alebo či mám pre ten symptóm nejaké „racionálne“ vysvetlenie.
• Pri strate chodníka sa vraciam na poslednú známu pozíciu. Zásadný bod a v podstate to je jedna z naprogramovaných podmienok, ktoré opisujem o bod vyššie. Opäť je to obrana proti zmenenému vnímaniu.
• Obliekam sa na spodnej hranici teplotného komfortu. Čiže tak, aby mi bola máličko (zdôrazňujem - máličko) zima. Zabraňujem tak nadmernému poteniu pri zvýšenej námahe a navlhnutiu vecí. Zároveň si dávam obrovský pozor na to, aby mi nebola skutočná zima. Strata tepla môže byť fatálna, preto pri každom zastavení si automaticky obliekam ďalšiu vrstvu - páperovú alebo membránovú bundu.
• Dýcham nosom. Tento bod neviem nejako zmysluplne vysvetliť, na to sú moje vedomosti prikrátke. Ale zistil som, že pri dýchaní nosom mi hlava aj vo vysokých výškach funguje správne a únava prichádza podstatne neskôr ako pri dýchaní ústami. Najmä v kopci to však znamená, že idem pomalšie. Veľmi vítaný bočný efekt je ten, že sa do hrdla dostáva len ohriaty vzduch a človek neprechladne a nechytia sa mu priedušky. A nemá v ústach sucho.
• Chytené priedušky alebo hrdlo okamžite liečim. Do treku hneď zaradím oddychový deň, kedy nepodávam žiadne športové výkony a vyhýbam sa zadýchaniu. Súvisí to s vyššie uvedeným dýchaním nosom.
• Sušiť, sušiť, sušiť. Pri každej príležitosti a najmä na začiatku treku. Spacák, tričko, ktoré mám na sebe, topánky, bundu... Čokoľvek. Pokiaľ do cieľa prídem príliš skoro alebo v čase, keď ešte na táborisko praží slnko, vyberiem veci z báglu, rozložím ich a zaťažím kameňmi proti všadeprítomnému vetru. Až potom robím iné veci - vybaľujem stan, dám si aklimatizačný výlet alebo varím jedlo.
• Pijem iba teplé nápoje. Čaj, multivitamín zarobený v horúcej vode, prípadne teplú vodu samotnú, minimálne 3 litre denne vrátane varenia. Studenú ani bublinkovú vodu nepijem nikdy, príliš ochladzujú vnútro tela.
• Vždy sa zastavím na teplý obed. Úplne stačí horúca polievka, najlepšie s cestovinami. Okrem toho, že prehreje telo (dosť sa mi osvedčila štipľavá indonézska polievka od Travellunchu), aj veľmi výrazne zdvihne morálku a dodá energiu, takže ďalšiu časť treku si užívam a nebojujem s poslednými zvyškami síl. Cesnaková polievka je navyše dobrá na výškovú chorobu. Najvýdatnejšie jedlo si dávam až podvečer, aby som si dokázal vyhriať spacák.

To sú moje zásady, ktoré mám už vžité a robím ich automaticky. Umožňujú mi sústrediť sa len na trek a okolitú prírodu bez zbytočných zisťovaní, prečo mi to nešliape, či ma hlava bolí z nadmorskej výšky alebo z nedostatku tekutín a podobne. Viem tak veľmi rýchlo identifikovať problém a zareagovať na neho.

Po extrémne rýchlom stúpaní do výšky 4 000-4 500 metrov (napríklad v sedle Zaterwa La, zvýšenie o 3 300 metrov v priebehu dvoch dní) mi prestávajú správne fungovať oči. Preostrenie zo vzdialeného predmetu k blízkemu trvá neúmerne dlho, niekedy - najmä pri zvýšenej námahe, keď kyslík odoberajú svaly - nie som v bežnom čase na niektoré predmety alebo vrcholy schopný zaostriť vôbec. Je to jeden z prejavov výškovej choroby a už som si na to zvykol. Obyčajne sa to po zostupe na druhú stranu sedla zmierni, ak nie, bijem na poplach.

Na záver upozorňujem, že vyššieuvedené skúsenosti a postrehy sú vztiahnuté iba na mňa a u ostatných nemusia alebo nemôžu fungovať. Najmä symptómy súvisiace s výškovou chorobou sú vysoko individuálne a človek od človeka sa líšia. Podotýkam, že som človek, ktorý má chlad rád a fungovanie tesne pod spodnou hranicou teplotného komfortu mi nerobí najmenšie problémy. Zimomraví ľudia na tom budú inak.

Cestopisy z mojích vysokohorských túr
• Okruh okolo Dhaulágirí (najvyšší bod 5 360 m), Nepál
• Okruh okolo Annapúrn (5 416 m), Nepál
• Everest & Gokyo trek (5 550 m), Nepál
• Mount Kenya (4 985 m), Keňa
• Mera Peak (6 461 m), Nepál
• Ľadovcové sedlo Amphu Lapcha (5839 m), Nepál