Prevýšenia: ↑↓1100 m
Vzdialenosť: 23 km, 6-8 hod.
Náročnosť: ľahká, aj v zime
Link na mapu a stiahnuteľný tracklog
Pre kráter Ok to platí dokonca aj v zime. Nie je nutná žiadna špeciálna výbava, aj snežnice sú skôr na oštaru, pretože sneh býva tvrdý a vyfúkaný.Vzdialenosť: 23 km, 6-8 hod.
Náročnosť: ľahká, aj v zime
Link na mapu a stiahnuteľný tracklog
Problémom v zime je skôr nedostatok svetla a krátky deň, preto si treba výstup dobre načasovať, aby z vrchola bolo aj niečo vidno. A zimné výhľady, ak sa zadarí jasno, sú parádne. Bohužiaľ, nie sú zadarmo. Na vrchol kráteru to z Húsafellu trvá asi 3,5-4 hodiny, pričom túra je po prvej hodinke dosť jednotvárna.
Apropó, Húsafell... Je to veľmi obľúbené oddychové miesto Islanďanov na severnom konci Kaldidaluru (Studeného údolia), vzdialené asi 1,5 hodiny jazdy autom z Reykjavíku. Má štatisticky najvyšší počet slnečných dní na Islande, v okolí je kopec atrakcií pre aktívny aj pasívny oddych. Niečo ako slovenská Terchová, akurát Húsafell nie je tak prepchatý a ponúka rôznorodejšie spektrum aktivít. A v zime je bazén v podstate prázdny.
Húsafellský kostol a dielňa známeho miestneho sochára Pálla Guðmundssona. To vzadu je zapadajúci Mesiac. |
Na južnom okraji Húsafellu je pri ruinách prvého miestneho obydlia parkovisko, odkiaľ sa dá ísť na výlet dookola popri trhline Bæjargil, zarezanej do okraja štítovej sopky. Trhlina je - mimochodom - pekná sama osebe, okruh okolo nej trvá asi hodinu a pol. Z jej najvyššieho bodu sa na planine dá odpojiť a ísť priamo na juh až ku kráteru Ok.
Stúpanie popri trhline je pekné a nemá žiadny význam skracovať si to cez trávnaté svahy (ako je to v priloženom tracklogu). Chodník je pevný a pekne vychodený, ale v tráve na „skratke“ sa noha zabára do mäkkého machu a človek musí kľučkovať medzi dierami a kameňmi.
Na hornom okraji trhliny sa z náučného chodníka treba odpojiť a zamieriť priamo ku vrcholu Oku ľahko viditeľnom v diaľke. Pokiaľ by ľahko viditeľný nebol, nemá nijaký význam tam ísť...
Žiadny značený chodník tu nie je, treba ísť priamo za nosom, po ceste nič nehrozí. Na plochej planine sa striedajú rôzne povrchy - kamenisté pasáže, mäkké podmočené porasty, piesočné pozostatky jazier... V zime je snehu viac a zarovnáva nerovnosti, väčšinou sa ide ľahšie.
Z času na čas treba prekročiť nejaký potok alebo riečku, ktoré odvodňujú pozostatky ľadovca pod vrcholom. Po daždi alebo v neskorej zime, keď je vody veľa, to chvíľu trvá, ale miesta s väčšími kameňmi v potoku sa dajú nájsť vždy. Len si občas treba paličkou pozorne preskúšať pevnosť protiľahlého briežku, či človeka udrží a či náhodou nezahučí do blata až po kolená. Ehm.
No, keď sa potom vyčistí noha od blata, dá sa pokračovať ďalej. Po zhruba hodinke sa planina začne prudšie dvíhať, chodník sa zmení na viac kamenistý a pribúda snehových polí.
Planina je v spodnej časti plná prepelíc, ktoré odlietajú až na poslednú chvíľu spod nôh. Slabším povahám to ľahko privodí srdcovú príhodu. A keď nie prepelice, tak poľovníci, čo ich lovia...
Nemá význam sledovať nejaký konkrétny GPS tracklog, na vrchol sa dá dostať hocikade. To je jedna z výhod štítových sopiek. Väčšinou sa na záver chodí po krátkom vrcholovom hrebienku zľava (z východu), ale nie je to nijako nutné - viď môj linkovaný tracklog z júna 2019. Pri tom výstupe som k vrcholu prišiel zo severozápadu. Ale celý ten vrcholový hrebienok je okraj kaldery, je to príjemná prechádzka s výhľadmi.
Pod hrebeňom je nutné prejsť cez pozostatky ľadovca. Nie je nebezpečný, trhliny tu už dávno neexistujú a tunelov vytopených vodou je minimum, navyše sú dosť plytké.
Okjökull bol v roku 2014 ako prvý islandský ľadovec oficiálne vyškrtnutý zo zoznamu ľadovcov. Neznamená to, že zmizol úplne, ale že sa nedokáže vlastnou váhou zosúvať nadol. No úplne vytopenie ľadu sa vplyvom otepľovania očakáva každým rokom, z veľkého kompaktného ľadovca (ok, Ok bol na pomery ľadovcov skôr menší, ale plochu mal aj tak slušnú) už na konci leta býva len zopár roztrúsených ostrovčekov.
Výhľady z okraja kaldery sú parádne, problém je, že kvôli plochému tvaru štítovej sopky je všetko príliš ďaleko. To je zasa jedna z nevýhod štítových sopiek. Preto je dobrý nápad zobrať si ďalekohľad. To potom človek aj rozozná, že to modré v diaľke na severozápade nie je obloha, ale oceán.
Kaldera si dodnes drží pekný kruhový tvar, s jasne viditeľnými okrajmi starších erupcií. Vnútorná kaldera má priemer 500 m, vonkajšia skoro kilometer. Aj keď sa to nezdá, patrí to medzi menšie kaldery, obzvlášť medzi štítovými sopkami.
Ale pohľad je to skvelý. Najvyššie miesto je presne na severe a je vyznačené kamennou mohylou.
Na západe vidno Snæfelljökull, na východe blízky Langjökull, po Vatnajökulle druhý najväčší ľadovec na Islande. V jeho pravej časti je jasne viditeľná cesta do umelo vyhĺbenej ľadovej jaskyne Into the glacier (viď výrez). Pre záujemcov o návštevu uvádzam cenu - 150 €/os. To jedného rýchlo takéto nápady prejdú.
Na severe vidno celú zmrzlinku Eiríksjökullu (1675 m) aj s masívom. Je to najväčšia stolová hora na Islande. Naľavo od nej je chrbát skoro kilometrového Strúturu, na ktorý sa - mimochodom - dá dostať terénnym autom skoro až na vrchol.
Na juhu zasa vidno všetko až po Esju. Ďalekohľadom sa dá rozoznať aj ryolitová časť hrebeňa - Móskarðshnjúkar.
Cesta naspäť z Oku je zvyčajne oveľa priamejšia ako nahor. Človek si určí smer (úpätie Bæjarfellu) a frčí hlava-nehlava. Kamene sú občas zradné, keď na ne človek skočí v dobrej viere, že sa tak vyhne blatu a podmočenej pôjde, kameň sa zanorí aj s nohou...
Dobré je nad roklinou Bæjargil prekročiť potok a dolu zísť východnou stranou. Ponúka nové výhľady na farebné svahy, na druhej strane je to asi o dvadsať minút dlhšie, ako návrat rovnakou cestou.
Áno, túra je to zdĺhavá a často nudná, zaujímavá len na začiatku a na konci. Na druhej strane je bezpečná v každom počasí, a pokiaľ sú výhľady a mraky sa držia vyššie, dá sa ísť bez nejakých väčších problémov aj v daždi či snežení. Iné túry na Islande sú od počasia závislé o poznanie viac. V zime je to jedna z mála bezpečných túr, ktorá ponúka bezprostredný kontakt s islandským vnútrozemím.
Na Ok sa dá vyjsť aj značeným chodníkom z východu, z údolia Kaldidalur. To je však prístupné len pár mesiacov do roka, v zime je cesta č. 550 pre sneh uzavretá. V lete je to však nahor z tejto strany rýchlejšie a menej únavné - prevýšenie je polovičné a trvá to asi 4 hodinky aj s návratom k autu. Na druhej strane, človek až po vrchol nemá takmer okrem Kaldidaluru žiadne pekné výhľady, naproti tomu pri Húsafelli je naozaj parádna roklina Bæjargil.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára