Island • Poldenný okruh v pohorí Hengill

Pol hodinu jazdy autom na východ od Reykjavíku leží na náhornej plošine Hellisheiði osemstometrové pohorie Hengill. Je to sopka s aktívnym magmatickým kotlom a pod celým pohorím sa nachádza veľmi výdatná geoteromálna oblasť. Na severe je geotermálna elektráreň Nesjavellir, ktorá zásobuje elektrinou aj teplou vodou celý juhozápad Islandu. Ak sa v Reykjavíku sprchujete, horúca voda - ktorá v niektorých bližších mestečkách dosahuje vyše 80 °C - ide priamo z vrtov tejto elektrárne.

Prevýšenia: ↑↓795 m
Vzdialenosť: 13,5 km, 3-7 hod.
Náročnosť: ľahká, v zime 
stredná - nutné mačky, cepín a GPS
Link na mapu a stiahnuteľný tracklog

Na juhu je najväčšia elektráreň na Islande a momentálne ôsma na svete Hellisheiðarvirkjun, a práve od nej sa dá urobiť pekná a (v lete) pomerne nenáročná okružná túra s krásnymi výhľadmi.

V zime sa - ako všetky túry na Islande - môže párhodinová prechádza zmeniť na boj o každý meter chodníka. Na hrebeni je niekoľko aj za sucha veľmi šmykľavých úsekov, ktoré sú pod snehom a ľadom priechodné len so zimnou výbavou. Úseky sú to síce krátke, niektoré doslova pármetrové, ale kvôli nim si tie mačky (alebo aspoň dobré nesmeky) zbaliť treba, inak sa bude treba vrátiť po vlastných stopách.

Pokiaľ niekto plánuje dlhší alebo viacdňový prechod cez túto oblasť, časť okruhu po severozápadnom hrebeni až na severný okraj pohoria by rozhodne nemala v itinerári chýbať. Je to panoramaticky najkrajší úsek celého pohoria, rozhodne zábavnejší, ako túra po úpätí cez chatu Múlasel.

Zo severného okraja sa dá pokračovať k jazeru Þingvallavatn a ďalej na sever či na západ k pohoriu Esja, alebo zostať v Hengille, zabočiť na východ, užiť si termálnu oblasť v údolí Reykjadalur a vykúpať sa v horúcej rieke Varmá. To druhé sa dá stihnúť aj za deň, akurát nástup a koniec túry sú na rôznych miestach a treba riešiť dopravu.

Na túru sa nastupuje od parkoviska úplne pod kopcom Skarðsmýrarfjall, za výstavným centrom a zadnými vrtmi elektrárne Hellisheiðarvirkjun. S výkonom 303 MW je to najväčšia geotermálna elektráreň na Islande a ôsma najväčšia na svete. Je tam pekné dvojúrovňové parkovisko s informačnou tabuľou (viď vyššie). Toto je začiatok populárneho (a podstatne nudnejšieho) treku Reykjavegur.

Z parkoviska vo výške skoro 300 m sa stúpa priamo nahor do sedla Sleggjubeinsskarð. Chodník je v hornej polovici štrkovitý a šmykľavý, smerom hore fajn, naspäť to bude horšie. Z chodníka je pekný výhľad na celú geotermálnu oblasť aj s elektrárňou.

Hore hneď za sedlom sa otvára údolie Innstidalur. Tu sa treba rozhodnúť, ktorým smerom chce človek celý okruh prejsť - v smere alebo proti smeru hodinových ručičiek. K cieľu túry - vyhliadkovému kopcu Skeggi - sa dá dostať najprv po severozápadnom hrebeni a údolím naspäť, alebo naopak. Väčšinou chodím najprv údolím (proti smeru hodinových ručičiek), lebo tak celá túra pekne graduje, aj keď v údolí idem väčšinou proti vetru. Na hrebeni by som si tie najkrajšie výhľady vystrieľal hneď na začiatku a po ceste naspäť by som sa v údolí unudil na smrť.

V zime je celý Hengill a najmä táto kotlina obľúbeným miestom pre jazdu na snežných skútroch, takže človek občas uvidí skútre alebo stopy po pásoch aj v tých najnemožnejších miestach - v prudkých skoro 50-stupňových roklinách, kde sa pešo ani pri najlepšej vôli vyjsť nedá, leda s ľadovcovou výbavou.

Údolie sa dá križovať dvoma spôsobmi. Ku chate, ktorá je jasne viditeľná na protiľahlom konci údolia, možno ísť priamo, alebo po južnej strane údolia pri úpätí Skarðsmýrarsfjallu popri potoku. Priama cesta je rýchlejšia, ale čistá nuda, naproti tomu chodník popri zvlnenom potoku človeka vedie cez malebné zákutia a meandre. Rozhodne to je dobré (a legálne) miesto na tábor, pokiaľ niekto tadeto ide na viacdňový trek. Vodu však treba upravovať, v okolí sa pasú ovce.

Pri súkromnej chate Lindarbær pokračuje Reykjavegur údolím na juhovýchod, ale náš chodník sa odpája a začína stúpať do svahu nad termálnymi výduchmi. V diaľke sa prvýkrát objavuje oceán. Potiaľto je obtiažnosť túry doslova nijaká, svah je prvou prekážkou pri zimnej túre. Je šmykľavý a pod ľadom či vyfúkaným snehom občas nepriechodný. Termálne výduchy a mrznúca para z toho svahu robí v zime čistú lotériu - niekedy horúca para roztápa povrchovú snehovú vrstvu, ktorá po zmene vetra zamrzne na čistý ľad; inokedy vysoká vlhkosť vytvára ľadové platne, ktoré sa na mäkkom snehu trhajú a cestujú nadol.

Na hrane svahu sa prudké stúpanie končí, netreba sa však nechať zlákať plytkým severovýchodným údolím k Nesjaskuggnyru, ale pokračovať v miernom stúpaní po hrane údolia do masívu Hengillu. Povrch sa prudko mení, veľké pásy stuhnutej lávy tu zvetrávajú do kamenných polí. V diaľke vidno známe údolie Rykjadalur (Dymové Údolie), kam sa chodí z Hveragerði na kúpačku do horúcej rieky Reykjadalsá. Najmä v zime je ľahko identifikovateľné vďaka vysokým stĺpom pary.

V sedle tesne pod vrcholom Hengillu pri rozcestníku treba pokračovať nadol smerom na Vörðu-Skeggi. Snehové polia tu bývajú až do konca leta, nie sú však žiadnou prekážkou.

O chvíľu sa pod vrcholom Skeggi pri ďalšom rozcestníku, ku ktorému sa neskôr bude treba vrátiť, začína krátke stúpanie na vyhliadkový vrchol. Je to síce 50 výškových metrov a občas sa človeku nemusí chcieť, je to však highlight celého výletu.

Skeggi (815 m n. m.) je najvyšším miestom celého pohoria Hengill, s panoramatickými výhľadmi na pobrežie aj západnú časť vnútrozemia. Zvyčajne tu dosť fúka, aj keď predpoveď počasia žiadny vietor nepredpokladá. Vidno odtiaľto celý Hengill (kto by to bol povedal, všakáno), pohorie Bláfjöll, celý polostrov Reykjanes, rekjavícku aglomeráciu aj so zálivom Faxaflói, kompletne celé pohorie Esja, v diaľke spoza jej západného konca vykukuje Snæfelljökull vzdialený skoro 150 km.

Pohorie Esja aj s rozsvieteným vrcholom ryolitového Móskarðshnjúkaru, vpravo jazero Þingvallavatn, za ním biela linka ľadovca Langjökull. Úplne vľavo vytŕča spoza Esje kužeľ 150 kilometrov vzdialeného Snæfellsjökullu.

A hneď pod vyhliadkou je celé jazero Þingvallavatn ako na dlani. Za ním sa vznáša biela prikrývka druhého najväčšieho islandského ľadovca Langjökullu (tým prvým je Vatnajökull), naľavo od neho je úzka linka - pre zmenu najmenšieho - ľadovca Ok (1170 m). Vpravo v opare je vidno aj Hofsjökull (1803 m). To je tretí najväčší ľadovec na Islande. A na východe sa dvíha tiahly zasnežený chrbát sopky Hekla (1491 m) aj známy ľadovec Eyjafjallajökull (1540 m). Jednoducho, odtiaľto vidno doslova asi štvrtinu Islandu.

Jazero Þingvallavatn, za ním biela linka ľadovca Langjökull.

Vľavo južný cíp jazera Þingvallavatn, vpravo v opare na horizonte chrbát Hekly (1491 m).

V zime sú na juhozápadnom brehu jazera jasne rozoznateľné teplé pláne Nesjavelliru bez snehovej pokrývky, aj s oblakmi pary nad druhou najväčšou geotermálnou elektrárňou na Islande. Má výkon 120 MW.

Po návrate k výhražnému rozcestníku si treba všimnúť, čo je na ňom napísané, a zvážiť aktuálny stav chodníka, vody aj snehu. Cestička totiž pokračuje po hrebeni a križuje niekoľko prudkých roklín, ktoré končia o 350 metrov nižšie v lávovom poli pod pohorím.

Výhľady sú pekné a farebné, dole na úpätí občas vidno lesklú strechu chaty Múlasel. Sú tu jedna-dve rokliny pokryté snehom celoročne, ale dnes (jún 2019) je extrémne prívetivé a teplé počasie, je tu len jediný snehový jazyk, ktorý sa dá ľahko obísť zhora aj zdola. Inak je to v zime asi najnebezpečnejšie miesto túry, párkrát som sa tu kvôli ľadu musel otočiť a trišvrte okruhu sa vracať naspäť. Z toho raz som mal aj cepín, ale odvahu nie - pretraverzoval som to až na druhý deň s dvoma ľadovcovými skrutkami.

Tento mäkký, asi 40-stupňový svah, je zrejme najnebezpečnejšie miesto túry.

Svah je lavinózny, pri nestabilnom snehu alebo po snežení neostáva, len sa vrátiť k rozcestníku a kopec obísť cez vrchol. Ale tá zachádzka stojí za to, najmä v jasnom zimnom počasí - to sú často výhľady až na Vestmannejarské ostrovy.

Po pár minútach chodník zíde zo zerodovaného masívu do širokej polkilometrovej planiny.

Na jej konci je plochý trávnatý hrb s peknými výhľadmi na Reykjavík aj mokrade planiny Mosfellsheiði, ktorý láka na piknikovú prestávku a šlofík. Človek má pocit, že adrenalín už má za sebou a v podstate je po túre, stačí iba zísť k autu. Chyba.

Hneď pod vyhliadkou sa hrebeň zostrí, chodník ho traverzuje po šmykľavých zerodovaných svahoch. Je veľmi šikmý, vyšmýkaný a pokrytý drobnými kamienkami, ktoré nohe na hlinenom podklade nedávajú žiadnu oporu. Zošup by bol síce len asi dvestometrový, no na úpätí sú napadané veľké balvany, fakt by som o ne nechcel zabrzdiť...

V zime je to druhý najnebezpečnejší úsek celej túry a občas sa stane, že neostáva, len sa otočiť a k autu sa vrátiť dookola. Ale je parádny...

Potom sa hrebeň zasa zmení na plochý a až teraz je v podstate po túre. Pri ústí kotliny sa chodník napája na Reykjavegur a stačí zísť povedľa termálnej rokliny dolu naspäť k autu...