Island • Pohorie Esja

Výlet do pohoria Esja je jednou z mála možností, ako si užiť islandskú horskú turistiku aj mimo sezóny. Má aj niekoľko ďalších neoddiskutovateľných výhod - je blízko Reykjavíku, je ľahko dostupný, slušne značený a najmä - aj v zime prešliapnutý a pomerne bezpečný. Najväčším ťahákom sú panoramatické výhľady na celú juhozápadnú časť Islandu vrátane Reykjavíku s predmestiami (skoro som napísal reykjavícku aglomeráciu...).

Prevýšenia: ↑↓800 m
Vzdialenosť: 7,5 km, 2:15-4 hod.
Náročnosť: veľmi ľahká
v zime nutné mačky, cepín a GPS (!)
Link na mapu a stiahnuteľný tracklog
Pohorie Esja je dlhý sopečný chrbát s náhornou plošinou, ktorá je obklopená strmými zerodovanými svahmi. Náhorná plošina je dlhá asi 7 kilometrov a je zhruba vo výške 800 metrov nad morom, najvyšším bodom je ľahko prehliadnuteľný hrboľ Hábungy (914 m n. m.).

Daňou za všetky spomenuté výhody je, že je to zo všetkých strán pomerne dosť navštevované pohorie, nielen turistami, ale aj miestnymi - chodí sem veľa ranných bežcov i dôchodcov. Bežci sa však väčšinou držia v plochej spodnej časti s množstvom značených chodníkov, zhruba do výšky 300 m n. m. Dôchodcov na prekvapenie vidno aj vyššie.
Þverfellshorn (číta sa Thverfetlshorn) je výbežok náhornej plošiny v ľavom hornom rohu.
Nástup na najprefláknutejšiu túru na Þverfellshorn, čo je vyhliadkový bod na juhozápadnom okraji náhornej plošiny, začína na parkovisku v Esjurætur tesne pri pobreží. Je zhruba vo výške 10 metrov, takže ani prevýšenie celej túry nie je nijako tragické. Tí, čo sa z nejakého dôvodu na Islande nepresúvajú autom, sa sem môžu dostať aj autobusmi z Reykjavíku č. 29 a 57, zastávka sa volá Esjurætur - Hiking Center. To tiež pri iných túrach na Islande nebýva veľmi zvykom, väčšinou treba použiť auto...
V lete je to až hore čistá prechádzka s trochu exponovanejším (nijako nebezpečne) záverom, v zime pod snehom sú nutné mačky a cepín. Myslím, že úplne stačia aj lepšie retiazkové nesmeky, ale informačné tabule pri parkovisku sú na ne vyslovene alergické... Pravdou však je, že som s nimi nikdy nemal problém a miestnych som v mačkách nevidel ešte ani raz, všetci mali nesmeky tiež... Sneh a námraza sa tu môže vyskytnúť už v septembri, dobré je si tie nesmeky zbaliť vždy, keď sa hore objaví sneh.
Nebezpečenstvo tejto túry tkvie v inom - nepredvídateľnom počasí. Aj keď som išiel nahor v dokonale ideálnom počasí (predpovede sľubovali -8 °C, azzuro a len mierny vánok), nikdy som sa na náhornej plošine nedostal ďalej ako pár sto metrov. Hore bola slušná víchrica, ktorá naviala vlhkosť zo severnej strany a na plošine vznikla behom pár minút biela tma. Nebolo vidno ani na krok. Nasledujúce dve fotky Kambshornu, čo je vrchol na vedľajšom cípe náhornej plošiny, delí 8 minút:
To človeku neostáva, len sa pekne otočiť a frčať naspäť. Turisti sa tu v bielej tme celkom radi strácajú, preto je na plošine nutnosťou GPS, aj keď predpovede sľubujú pekné počasie a samé sociálne istoty. Oblačná čiapočka patrí k Esji asi rovnako ako k Everestu, nevidel som ju nad ňou asi iba dvakrát, a to mám výhľad na pohorie priamo z okna.
Ale pekne po poriadku. Chodník stúpa od parkoviska žľabmi potokov celkom pozvoľna, pekné výhľady sa ponúkajú už po pár minútach, keď sa otvorí celý kuloár.
O pol hodinku už človek vidí celý záliv aj Mosfellsbær za ním ako na dlani. V zime okolo Vianoc má tento výlet ešte jednu výhodu - človek vidí východ aj západ Slnka na jedinom párhodinovom treku...
Po ďalšej hodinke človek zabrzdí pri kameni s kreatívnym názvom Steinn (islandsky kameň). Pre istotu je to na ňom aj napísané. Ten šuter je miestna celebrita a v každom článku o túre na Esju je povinne spomenutý. Tak ho spomínam aj ja.
Celkom sa mi páči islandská obsesia s pomenovávaním každého pahorku, lávového poľa či kameňa vlastným názvom. Ale ak nazvú jeden, čakal by som, že podobné tabuľky budú pribité aj na všetkých kameňoch naokolo... Aby sme teda ako vedeli, že to je naozaj kameň a nie napríklad parná lokomotíva.
Potiaľto je náročnosť túry asi tak pre deti, za týmto kameňom sa svah zdvíha a v zime začína zábava. Mačky na nohy, do ruky cepín, a posledných 50 výškových metrov sa dá vyjsť priamo nahor. Náročné to je asi ako tatranské Priečne sedlo. Ak sa dobre trafí nástup, tie najhoršie úseky sú zaistené reťazou a uľahčené asi dvoma kramlami. Ale komu by sa to chcelo nadchádzať, všakáno... Dá sa to zobrať priamo nahor.
V jesennom alebo skorom jarnom počasí však tie reťaze dosť pomáhajú. Nástup na zaistený chodník je pri tyči s tabuľou, vľavo od priameho smeru od Steinnu na vrchol. Nasleduje traverz zo západu na juh a potom priamo nahor. No medzi terasami je kopec vychodených cestičiek, ktoré človeka odvedú od reťazí ani nevie ako. Pravidlo je jednoduché - chodník ide presne po južnej hrane, ak sa nachádzate čo len mierne na východ (JJV), ste mimo reťazí.

Po pár minútach je človek hore. Na planine za schránkou s výstupovou knihou je vidno dvaapolmetrovú pyramídu, ktorá označuje cestu k Hábunge, najvyššiemu bodu planiny. V diaľke vidno pomalý vznik oblaku nad snehovou pokrývkou náhornej plošiny.
Najprv si však treba užiť ďaleké výhľady na Reykjavík aj celý juhozápad, až po polostrov Reykjanes. Na pobreží Mosfellsbæru vidno aj náš dom.
Na juhovýchode pod pohorím Hengill vidno stĺpy pary stúpajúce z oboch geotermálnych elektrární. Vľavo je tá staršia, Nesjavellir, prístupná od jazera Þingvallavatn, vpravo novšia, Hellisheiðarvirkjun, prístupná z Ringroad medzi Reykjavíkom a Hveragerdi. Je to, mimochodom, najväčšia geotermálna elektráreň na Islande a druhá najväčšia v Európe. Súhrnný výkon turbín je 300 MW elektriny, plus produkuje 400 MW tepelnej energie na vykurovanie domácností a skleníkov. A má aj celkom fajn expozíciu prístupnú pre verejnosť.


Oblačná čiapočka a neustály vietor má pre fotografov príjemný dôsledok - rozfúkané čiastočky snehu utrhnuté vetrom zo snehovej pokrývky na plošine robia okolo slnka halo, jednoduché aj dvojité. V zime to nie je nijako výnimočná udalosť.
Pár minút kochania však doposiaľ vždy znamenalo vznik oblačnosti nad celou planinou, takže dokončenie okruhu cez najvyšší bod pohoria a zostup vedľajším rebrom stráca v bielej tme zmysel. Aj keď - naposledy sa po asi troch hodinách oblačná čiapočka rozfúkala a na planine sa prihodilo jasno. Akurát že to som už bol dávno doma... Nuž, náhoda praje pripraveným, nie domasedom.

Cesta nadol trvá asi hodinku až hodinku a pol, podľa množstva a vzájomného pomeru snehu, blata a ľadu.
Celá túra v zimných podmienkach zaberie kochacím tempom asi 3-4 hodiny, v lete dve. Okruh cez planinu, najvyšší bod pohoria Hábungu a zostup žľabom pod Gunnlaugsskarðom naspäť na parkovisko asi o 2-3 hodiny viac, v májových podmienkach bez výbavy - len s nesmekmi - a v opačnom smere niečo cez 4 hodiny (link na mapu so stiahnuteľným tracklogom). Vrchol Esji (Hábunga, 914 m) ako taký síce nestojí za nič - je to obyčajný hrboľ vyznačený kamennou mohylou, ale výhľady z ktorejkoľvek hrany náhornej plošiny sú fajn.
Hábunga (914 m n. m.), vrchol pohoria Esja.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára