Toto je kompletná trasa nášho výletu, vrátane Durmitoru, ktorý popisujem v prvom príspevku. A tu je link na interaktívnu mapu v celom okne.
Kapetanovo jezero
K jazeru vedie od západu niekoľko ciest s rôznymi povrchmi. Chceme si ich trošku skombinovať, aby sme videli niečo z menej dostupných oblastí, ale aby sme tam zasa nestrávili dva týždne. Prvú aj druhú odbočku míňam, predsalen počasie je neisté a skysnúť v búrke uprostred ťažkej cesty medzi horami sa mi nechce. Na východ zatáčam až tou treťou, značeným cyklochodníkom okolo lyžiarskeho strediska Vučje pod vrcholom Dažnik. Kopec má meno správne, veď cestou nám prší.Lesnou cestou stúpame na planinu, kde sa striedajú poľné cesty s trávnatými, ledva viditeľnými cestičkami. Pod kopcom Rozin Vrh sa dostávame na asfalt, ktorý sa prepletá pomedzi osamotenými farmami.
No dlho nevydrží, vystrieda ho nespevnený povrch, po ktorom sa však v pohode dá jazdiť osobným autom.
Zábava začína v okolí Lukavice pod kopcami Veliki a Mali Žurim. Zvlnené pahorky s desiatkami odtieňov zelenej, so Žurimami v pozadí, kde-tu dom či chata alebo políčko. Je to veľmi príjemná oblasť, kde sa v sezóne dá nájsť aj ubytovanie. Teraz tesne pred sezónou je však väčšina penziónov či hotelov ešte prázdna.
Šplháme sa do sedla pri osade Koprivni Do. Skôr ako osada je to však riedky zhluk asi piatich osamotených domov, ktoré by sme si vari ani nevšimli, nebyť kostola priamo v sedle. Láka nás už zdiaľky, je však zamknutý.
Maťa robí fotku, na ktorú by som bol hrdý aj ja - do dokonalosti jej chýba len malý kúsok. Schválne, či je vidno aký...
Za pahorkom pri kostole sa skrýva tých niekoľko chát. Z dvoch z nich vyrastá nejaké scifi čudo, zdiaľky to pôsobí trochu hrozivo a neprístupne. Zvedavosť nás však ťahá bližšie, na polceste - keď už rozoznávame, že to sú nejaké vyhliadkové plošiny - sa radšej otáčame a pokračujeme v ceste. Aj tak nám nie je jasné, prečo ich tam postavili - z blízkych pahorkov predsa musí byť výhľad rovnako pekný, ak nie krajší.
Za sedlom už kvalita nespevnenej cesty dosť klesá, som rád, že máme offroad. No s trochou opatrnosti by sa to možno prejsť dalo. Míňame chatku vstavanú do kameňa s betónovým schodiskom. Pripadá mi to celkom vkusné a nápadité.
Konečne sme pri jazere! Chvíľu sa motáme okolo a hľadáme vhodné miesto na táborenie, nakoniec sa usadíme na pahorku za jazerom s pekným výhľadom. V stometrovom okruhu okolo nás sú síce dva domy, nikto v nich však teraz nie je. Jediné obývané domy sú na protiľahlom brehu jazera - jeden miestny Kafé bar a jedno hospodárstvo s domácimi zvieratami.
Dážď sme nechali pod sebou, mraky sú buď pod nami alebo zahaľujú protiľahlé pohorie Maganik. Hra neustále sa meniaceho svetla ma láka vybehnúť na okolité pahorky, tak beriem foťák a utekám na ten najvyšší. Dolfík ma nenechá ísť samého a vybieha za mnou tiež. Po chvíli sa k nemu pripája aj Maťa.
Pahorky sú trávnaté, s vykukujúcimi skalami. Pre Dolfíka však nie sú nebezpečné - nie sú ostré, vysoké ani strmé - a tak sa (na dohľad) po nich môže preháňať sám. Paráda.
Mapy hovoria, že cesta tu končí, na severe však vidím jej pokračovanie vyrúbané do skaly. Zrejme to bude ďalšia cyklocesta, ktorá spojí dve údolia na Planine Žurim. Fajn, aspoň mi ostane nabudúce.
Dolfík sa na kopcoch poriadne vybláznil, nevydržal ani obligátnu večernú rozprávku a po večeri zaspáva. V noci sa cez nás preženie krátka a poriadne hlasná búrka, ale ani to s ním nepohne. Ešteže sme po večeri všetky veci poskladali do auta a odrážadlo schovali po neho.
Ráno sa ešte Dolfík poriadne vyhrá v jazere (pričom gumáky, ktoré sme zabudli doma, začínajú chýbať naozaj dosť) a my mierime na východ ku kaňonu Mrtvice. Cesta je ťažká, tento úsek sa osobným autom rozhodne prejsť nedá, z planiny klesáme kamenistými serpentínami asi hodinu. Domy, ktoré míňame, sú dávno opustené a čiastočne zborené.
V obci Velje Duboko, ktoré sa rozkladá na konci kaňonu Mrtvice, rozmýšľame, ako skĺbiť nádhernú pešiu túru cez kaňon a zároveň tu nenechať auto. Nevymysleli sme, verejná doprava tu nie je žiadna, museli by sme sa peši vrátiť rovnakou cestou naspäť.
Nevadí, pešia túra nám ostane nabudúce. Tak sa serpentínami dostávame nad kaňon. Pri jednom z výhľadov na Velje Duboko sa najeme a pokračujeme na hlavnú cestu M2 do kláštora Morača.
Prejazd planiny Žurim je v mojom osobnom rebríčku atraktívnych čiernohorských ciest na čestnom druhom mieste. Je zaujímavý, primerane odľahlý a neveľmi náročný - aj keď na jeho východnú časť je potrebné terénne auto. Viem si predstaviť stráviť tu 3-4 dni, okrem Kapetanovho jezera stráviť noc aj v Lukavici a vo Velje Duboko, prejsť si kaňon či vyjsť si k jazeru Manito...
Na hlavnej ceste v údolí rieky Morača (ktoré je mimochodom dosť atraktívne samo osebe), sa zastavujeme v známom byzantskom kláštore. Naozaj stojí za to, je dobre udržiavaný a citlivo zrekonštruovaný. Dolfík si samozrejme neodpustil poriadne rozozvučať zvony...
Mimochodom potok, ktorý tečie pred hradbami (a v ktorom si miestni bufetári chladia pivá), sa o pár desiatok metrov ďalej vlieva do Morače 40-metrovým vodopádom. Fajn, že som to zistil až po návrate domov...
Grkovačko jezero
Pri zastávke v mestečku Kolašin, ktoré sa nám celkom páči, dopĺňame zásoby a na trhu konečne Dolfíkovi kupujeme gumáky. Na železničnej stanici zisťujeme cestovný poriadok, aby si Maťa s Dolfíkom mohli neskôr, keď nastane ten správny čas, vychutnať panoramatickú jazdu vlakom nad kaňonmi. Mierime do východnej časti pohoria Sinjajevina, pričom cieľom je prespať pri jazere pod Jablanovym vrhom (2 203 m).V Drijenaku teda odbáčame na západ, z údolia zaliateho slnkom v ústrety dvom krásnym búrkovým formáciám. Po úhybnom manévri, keď opäť raz netriafam odbočku, ktorú som chcel, sa šplháme na redukovanej jednotke hore kaňonom Plašnice. Vo výške okolo 1000 m vychádzame nad les a výhľady začínajú dávať tomuto upršanému výletu zmysel. No dobre, pršať síce neprší (búrky sa presunuli nad Kapetanovo jezero, odkiaľ sme práve prišli), ale ani mrholenie nie je veľká zábava, kazí radosť z výhľadov.
Prechádzame cez sedlo a rovnako ako včera pri Kapetanovom jezere sa dostávame nad frontálnu oblačnosť. Na križovatke odbáčame na sever a prepletáme sa pomedzi pahorky náhornej planiny. V mieste, kde mám poznačené jazero, však je iba zamknutý osamotený dom. Jazero by malo byť asi 500 metrov od cesty, žiadna odbočka tam však nevedie. Tak vystupujem z auta a idem na najbližší vyšší pahorok obzrieť situáciu. A naozaj ho nachádzam - Jazero Grkovačko, priamo pod najvyšším vrchom tejto časti pohoria - Jablanovym vrhom. V tráve sa črtajú sotva viditeľné pásy po kolesách auta, ktoré nasledujem až na breh.
Jazero je ukryté, navyše je asi 15 metrov nad cestou, takže prípadné okoloidúce autá či ľudia nás vyrušovať nebudú. Je tu dokonalý kľud a pokoj. Žiadne domy ani ľudia navôkol, len Jablanov vrh s pozostatkami snehovej pokrývky 400 metrov nad jazerom. Dolfík obúva ešte teplé gumáky a hneď ich ide vyskúšať, do vody vlieza skoro po kolená, Truhlík... Nevieme ho odtiaľ dostať. Všetky kamene z blatistého brehu potrebuje nutne dopraviť do vody.
Poprechádzame sa po okolí. Po teplej noci pokračujeme na sever. Pri jazere si nás osvojil nejaký zabehnutý pes, teraz za nami uteká vari 10 kilometrov. Míňa nás turista na štvorkolke aj so sprievodcom.
Pomaly sa presúvame krajinou až ku kostolu Ružica, kde domy začnú byť viac nahusto, vo výhľade sú vždy minimálne dva. Je zamračené, ale neprší, okolo poludnia sme už v údolí a znova smerujeme do Kolašinu na obed.
Predpoveď počasia na najbližšie dva dni hlási prietrže mračien pre celú krajinu, nemá význam sa trápiť v horách alebo pri mori. Preto sa rozhodneme stráviť ich v Podgorici, hlavnom meste krajiny. Tam by sa malo dať prežiť aj v prívalových dažďoch, ktorými sa meteorológovia vyhrážajú.
Panoramic route No. 4 (Podgorica - Korita)
Ale deň je ešte dlhý, máme čas. Z hlavnej cesty M2 odbáčame pred Podgoricou na východ, na Panoramic Route No. 4. To je asfaltový okruh v pohorí Kučka Krajina s niekoľkými zaujímavými bodmi - od vyhliadok cez pevnosť až po prírodné zaujímavosti. Vrcholom je Grlo Sokolovo, asi hodinový peší výlet z oblasti Korita, ktorá leží v polovici okruhu. Navigácia nás zasa trepe divnými cestami, tentokrát sa to však ukazuje ako výhra - vedie traverzom v polovici svahu zarastenom kríkmi.Celý okruh má vyše 60 kilometrov, štart a cieľ v Podgorici a zaberie príjemným tempom celý deň, my si ho trochu skrátime. Podrobne je popísaný na oficiálnom dvojstranovom PDF letáku. Okruh je výsledkom čiernohorskej vlády spájať atraktívne turistické miesta do celkov, a robiť ich dostupné bežnými osobnými autami - preto sú celé asfaltové.
Napájame sa na neho tesne pri bode č. 2 - pomerne nezaujímavom pamätníku Novaka Miloševa. O pár kilometrov ďalej sú na malom kopci ruiny rímskej pevnosti Medun. Opevnený pahorok bol osídlený už v štvrtom storočí pred n. l.
Pre krátkosť času ideme rovno do Kority, aby sme si užili turistický výhľad na Prokletije. Bohužiaľ nám počasie nepraje, je zamračené a celé pohorie je v mraku. Vraciame sme sa sem však o týždeň z inej strany a v lepšom počasí, takže výhľad aj fotky máme. Južná strana okruhu je však na druhýkrát už zavretá a prehradená ostnatým drôtom, zjavne snaha vlády o zatraktívnenie miest naráža na občasný nezáujem miestnych. Nevadí, vydávame sa na vyhliadku severnou vetvou.
Grlo Sokolovo je asi päťkilometrový turistický okruh, s cieľom na vyhliadke nad hlbokou roklinou. Bez rozpakov to môžem prehlásiť za najkrajšiu vyhliadku, ktorú som počas výletu do Čiernej Hory videl. A to do toho rátam aj turistický výstup na Maja e Jezercës...
Nejde ani tak o to, že by boli vidno nejaké úchvatné panorámy. Nie sú. Vidno časť pohoria Prokletije, aj to sú tie najvyššie vrcholy zapadnuté v diaľke. Ide o bezprostredný dotyk s hlbokánskym údolím rieky Cijevna, pokoj a podnety na rozmýšľanie. Vzadu je ťažko dostupná Maja e Jezercës, ale zdola od rieky sa sem nesie ruch albánskej dedinky Tamarë. Pritom je o viac ako 1200 metrov nižšie!
Celé je to neodfotiteľné, obrázky hovoria o niečom úplne inom ako o atmosfére tohoto miesta. Neviem, kto vyhliadku navrhoval a či to bol zámer, ale XXL lavičky sa k tej atmosfére dokonale hodia.
Vraciame sa k autu a pokračujeme spodnou časťou okruhu Panoramic Route No. 4. Zaujímavý mi príde Delaj, odkiaľ je pekný výhľad do kaňonu rieky Cijevna. Pri vyhliadke je betónový kríž s nejakým rozpaženým fešákom. Ako hlása tabuľka, je to postavené z eurofondov.
Cestou naspäť nás ešte zaujme vyasfaltované hádzanárske ihrisko v tesnom susedstve cesty a cintorína. Inak nie je široko-ďaleko nič.
Mierime do Podgorice, hlavného mesta Čiernej Hory, aby sme prežili najbližších pár dní s prívalovými dažďami.
Podgorica a okolie
Ubytujeme sa na periférii, v slušnom a lacnom penzióne. Ako bonus majú dvoch chlapcov vo veku Dolfíka, takže sa spolu hrajú, ledva vystúpi z auta. Na druhý deň sa motkáme po meste, našťastie je centrum pomerne malé a tie dve zaujímavé pamiatky sa dajú pozrieť v oknách medzi návalmi dažďa.Poobede sadá Maťa s Dolfíkom na vlak do Kolačenu, aby si pozreli vyhliadkovú jazdu krížom cez kaňony. Jasné, počasie na to nie je najlepšie, oblaky sú však vyššie, takže to nebude jazda v bielom mlieku.
Z množstva tunelov a mostov je Dolfík nadšený, Maťa z nafajčeného vagónu lokálky už trochu menej. Zábava začína po vystúpení v Kolačene, kde zisťuje, že vlak naspäť do Podgorice nejde podľa cestovného poriadku ani náhodou. A to sme sa na to pred pár dňami pýtali osobne výpravcu...
Ja zatiaľ idem navštíviť Delceu (Duklju), čo sú ruiny rímskeho mesta, ktoré malo svojho času až 40 000 obyvateľov. Dnes je to kus poľa obohnaný polorozpadnutým plotom a zarastený burinou, kde sú voľne pohádzané ruiny v rôznych štádiách rozpadnutosti. Opis neznie lákavo, ale aj tak mi to prišlo autentickejšie a pútavejšie ako betónom dorábaný palác Knossos na Kréte. Väčšie celky, napríklad rozpadnutá bazilika, majú svoje informačné tabule s popismi aj v angličtine.
O pol deviatej idem pre zvyšok rodinky na stanicu, kde ich v búrke pomedzi metajúce blesky nakladám. Prietrž je to naozaj parádna, počas tých pár metrov, kým prebehnú od vchodu do auta stojaceho priamo pred ním, sú premočení do nitky.
Lovčen, Kotor a pobrežie
Z Podgorice mierime do Národného parku Lovčen. Cestou sa zastavujeme najprv pri vodopádoch Malá Niagara východne od mesta (kde ma zaujme naozaj nevkusný spôsob, ako zabrániť turistom prechádzať cez zábradlie), potom v jaskyni Lipska pečina.Vstupné je 7 € pre dospelého, Dolfík neplatí nič. Od parkoviska do jaskyne nás odvezie turistický vláčik, čo je traktor otlčený plechmi a prezlečený za lokomotívu. Ale Dolfík je veľmi spokojný, takže aj v jaskyni je celkom zvládnuteľný. Akurát sa uprostred trištvrtehodinovej prehliadky nutne musí vyčurať.
Prehliadka je pekná, jaskyňa dobre upravená a aj pre malé pobehujúce torpédo celkom bezpečná. Majú tam aj „prvý a jediný bar v jaskyni“ tuším v Európe. Nečudujem sa, že je jediný, príde mi to ako pekne blbý nápad.
Lovčen obchádzame zo severu, asi 8 kilometrov za Cetinje je však uprostred vozovky veľká skala, a v ohybe cesty o 200 metrov ďalej pracuje ťažká stavebná technika. Neprejdeme. Obísť to niet kade, žiadne iné cesty tu nie sú. Prečo sa neunúvali uzáveru oznámiť skôr, aby človek mohol ísť inokade, naozaj nechápem.
Vraciame sa do Cetinje a ideme asfaltovou cestou priamo cez park, čo nás stojí vstupné 2 € na osobu. Trochu tápeme, ale nakoniec nachádzame správnu odbočku k Njegoševovmu mauzóleu na pahorku nad cestou.
Mauzóleum je pekne pompézne. Je na hrebeni, viditeľné zďaleka. Z parkoviska vedie tunelom schodisko až nahor a má 460 schodov. Maťa to rátala. Dvakrát. V mauzóleu sa platí vstupné, ale nestojí nám to za to. Výhľad je však pekný a ten - naopak - za to stojí.
Podvečer hľadáme vhodné miesto na táborisko, kde by nás nikto nevyrušoval, nachádzame ho však až tesne za hranicou národného parku. Je parádne, s výhľadom na celý park, v trhlinách mrakov sa občas objaví aj mauzóleum.
Ole si prezerá miestnu faunu, na sledovanie trasy jedného zo šprintujúcich slimákov si prináša stoličku, ale aj tak mu občas netrpezlivo pomáha. Nuž, sledovanie putovania slimáka je naozaj zábava na dlhší čas...
Na ďalší deň máme naplánovanú prehliadku Kotoru, nádherného starobylého prístavného mestečka. Včera cestou do tábora sme videli pár pekných výhľadov, takže sa rozhodneme ráno odísť bez jedla, a raňajky si spraviť na niektorom vyhliadkovom mieste.
Ukazuje sa to ako fantastický nápad. O tomto čase tu ešte žiadne autá nepremávajú, väčšina turistov aj domácich sa iba vymotkáva z postelí. V pokoji si užívame výhľady. Z letiska Tivat práve štartujú veľké lietadlá, Dolfík ich ráta a sleduje. Nenudí sa tu ani sekundu - v Kotore práve pristáva obrovská výletná loď, čo nám s nadšením ukazuje.
Kochacie raňajky s vyhliadkou si užívam aj ja. V ruke pohár s drsňáckymi jahôdkami a fantastickým puerhom Xiao Tuo Cha 2014 - čo viac si môže našinec na dovolenke želať...
Serpentínami zliezame dolu do mesta, chceme si užiť trochu stredomorskej atmosféry. Vydrží nám to asi minútu. Atmosféra-neatmosféra, centrum je narvaté turistami a tak po rýchlej prehliadke starého mesta z neho utekáme preč.
Pobrežnou cestou smerujeme na juh takmer až k albánskym hraniciam, kde si chceme nájsť nejaké ubytovanie pri mori a poriadne si oddýchnuť od dovolenkového oddychu. Po ceste je pár pekných miest - napríklad Sveti Stefan, ale dokonca aj takto pred sezónou nás davy prevažne ruských turistov od tohoto nápadu veľmi rýchlo odrádzajú.
Prímorské ubytovanie nachádzame za mestom Ulcinj na pláži Miami. Dôvod je ten, že je tu ešte pusto, pláž čistá a hlavne málo ľudí, väčšina penziónov aj hotelov je ešte pozatváraná. Darí sa nám nájsť apartmán tri minúty (Dolfíkovej) chôdze od pláže s vlastnou záhradkou aj príjazdovou cestou, kde sa môže pokojne preháňať bez nebezpečia, že ho zrazí auto. Zjavne sme tento rok prví záujemcovia, tak nám domáca narýchlo upratuje jeden z apartmánov s vlastnou kuchynkou, klímou, veľkou kúpeľňou a satelitnou TV.. Teraz pred sezónou chcú za neho 20 € na noc.
Po prívalových dažďoch je časť pobrežných rovín zatopená, miestne plážové krčmy sa snažia čo najrýchlejšie čerpadlami vysušiť ihriská a parkoviská. Nikomu z nás to však nevadí, pláže sú čisté, prázdne a dokonalé, do mora klesajú len veľmi, veľmi pozvoľna.
Ulcinj je neďaleko albánskych hraníc, vyše 70 % miestneho obyvateľstva sú Albánci. Kultúra je tu viditeľne iná, ako vo zvyšku Čiernej Hory - a musím sa priznať, že mi sedí viac.
Na pláži ma zaujme pneumatikové zdobenie. Znie to desivo, ale zo starých prefarbených pneumatík sú tu porobené kvetináče rôznych tvarov či zábradlia. A pneumatiky som napríklad v labutiach nespoznal, kým ma Maťa na to neupozornila. Jednoducho, tí Albánci to s nožmi vedia...
Pohorie Prokletije (Oblasť Gusinje)
Čoskoro nás však z ničnerobenia začínajú žrať mrle, tak sa balíme a frčíme do Gusinje. Ja si urobím párdňovú túru na albánsky vrch Maja e Jezercës (popisujem v tomto príspevku), Maťa s Dolfíkom na mňa zatiaľ počkajú.Pri Plavskom jazere neodoláme atraktívnemu prostrediu a preliezačkám, a najeme sa v reštaurácii Aqua na jeho západnom brehu. Je to oddychový rezort ponúkajúci aj ubytovanie. Maťa chvíľku uvažuje, že by tu so šarkanom ostali (ukecala 20 € za noc), ale odrádza ju pár komárov poletujúcich okolo.
Mimochodom, jedlo bolo naozaj výborné, najmä čerstvo upečené chlebové placky. Dal som si ich niekoľko zabaliť aj na túru... V takomto rezorte si asi nemôžu dovoliť zlého kuchára.
Gusinje je podhorské centrum pohoria Prokletije. V okolí je plno ľahko dostupných turistických atrakcií, takže Maťa s Dolfíkom sa rozhodne nudiť nebudú.
Prvou z nich sú Alipašine pramene. Podzemná rieka tu vo veľkej šírke vyviera zo štrkového svahu, vytvára pár jazierok a tečie ďalej. Nie je to nejaký zaprdený potôčik, z ničoho nič sa tu nazbiera 5-6 metrov široký a pol metra hlboký silný prúd.
Na lavičkách pri prameňoch sa grupuje miestna omladina. Takže je to okolo nich plné skla z rozbitých fliaš a kde-tu nejaká odhodená plechovka.
Veľmi sa mi tu páči, nič podobné som ešte nevidel. Možno je k tomu blízko vodopád Hraunfossar na Islande, kde voda z podzemnej rieky padá priamo zo steny lávového poľa. Ale dojem je úplne iný.
Celá oblasť okolo Gusinje a Vusanje je naozaj pekná. Okolo 80 percent miestneho obyvateľstva sú etnickí Albánci a okrem toho, že sú oveľa prívetívejší ako echt Čiernohorci, majú tu veľa mešít. Dokonca aj Dolfík z našej debaty pochopí, čo sú tie vežičky na domoch, a zdiaľky vykrikuje „Aha, minaret!“.
Nespevnenou cestou hore údolím Ropojana je na rieke Grlja vodopád. Má skvelé zábradlie z dreva a ocele, ktoré vedie až do vody. Postavené z eurofondov. Ktovie, dokedy to takto vydrží...
O pár sto metrov vyššie je ďalšia miestna atrakcia, Oko Skakavice. Je to prameň rovnomenného potoka, Skakavice, hlboký 8 metrov. Z podzemia tu vyviera voda, čo sa roztápa hore na svahoch Prokletije.
Povyše prameňa je ešte jedna pekná čistinka, ako stvorená na piknik. Po nedávnych výdatných dažďoch je ešte trochu zaliata vodou a okupovaná miestnym dobytkom. Dva novo vybudované altánky naznačujú, že by niekde v okolí mala byť ďalšia atrakcia, ale nepodarilo sa mi ju nájsť.
Po túre sa šťastne stretávame v jednoduchom a lacnom hoteli Gusinjska Kula. Hotel je asi príliš nadnesené slovo, ale je to príjemná ubytovňa s vlastnou reštikou, domáci pýta 10 € za dospelého na noc, Dolfík je zadara.
Ten si tu našiel aj parťáka, dvojročného typicky bieleho Holanďana, ktorého rodičia putujú na bicykloch cez celý Balkán. A milý dvojročný chalanisko sedí v sedačke nad zadným kolesom, spečený dočervena ako kuriatko. Naozaj ich obdivujem, jazdiť na komplet naložených bicykloch v týchto nekonečných kopcoch s plnou poľnou ešte aj s malým šarkanom... Klobúk dole. Ja by som sa bál; podľa mňa sú miestne cesty pre cyklistov príliš úzke a nebezpečné, plné divoko jazdiacich áut.
Na druhý deň smerujeme preč, ale ešte predtým chcem nájsť krásny výhľad na jeden z bočných hrebeňov Prokletije. Výhľad by mal byť z kopca Popadija na albánskych hraniciach nad údolím Grebaje. Hodinu stúpame serpentínami na lúku, z ktorej by sme mali ešte asi pol hodinku šliapať k vyhliadke.
No trt baraní. Ledva na lúke zastavíme auto, už k nám zo salaša, vzdialeného asi sto metrov, pribieha asi desaťročná fešanda a pozýva nás na kávu. V prvom kole odmietame, nakoniec sa však necháme ukecať a na tom salaši skončíme.
Po celý čas, čo tam sme, nám domáca aj s troma deťmi (Muzavera, Beko a Amina) nosia dobrôtky - od syra pre nás, cez ovocno-medové želé pre Dolfíka, až po kávy, sirupy, smotanové mlieka... A to všetko len preto, že sme im chceli dať dve eurá za kávu. Vyhliadku už nakoniec ani nehľadáme, Dolfík sa hrá s Aminou, Muzavera nosí pochúťky a snaží sa byť dobrou hostiteľkou, a Beko pobehuje so vzduchovkou a robí drsňáka.
Páči sa nám tu. Pohostinnosť a nadšenie domácich sú uhrančivé. Fňuk fňuk. Nabudúce sem prídem minimálne na tri dni, okolité kopce ponúkajú pekné pohľady. Na lúke o pár sto metrov vyššie sa dá rozbaliť tábor, ktorý môže byť skvelou základňou na lenivé poflakovanie sa po okolí. A v susedstve salaš s pohostinnými domácimi a deťmi - čo viac si priať pri rodinnej dovolenke. Neodchádza sa nám ľahko.
Kučka krajina a Rikavačko jezero
Naša ďalšia cesta smeruje k jazerám, tentokrát vyhrávajú Bukumirsko a Rikavačko v pohorí Kučka krajina. Je to severná časť toho pohoria, kde sme išli po Panoramic Route No. 4 - tá leží v jeho južnej časti. Mierime sem odbočkou z cesty R19 do údolia Veruše, ktoré slúži ako chatová oblasť obyvateľov Podgorice a veľmi sa mi páči. V lete je tu kvôli vlhkosti z potokov chladnejšie ako inde, čo je rozhodne bod k dobru.Podľa rady turistu, ktorého sme stretli v hoteli v Gusinje, mierime najprv k Bukumirskému jazeru, ktoré je vraj krajšie. Sú to vlastne dve jazerá - o pár sto metrov ďalej je druhé, a majú mäkké zarastené brehy, nie úplne vhodné na kúpanie. Kvôli ľahkej dostupnosti asfaltovou cestou sem chodí žúrovať mládež z Podgorice, takže cez víkendové noci sa tu človek veľmi nevyspí.
Je sobota, aj teraz sa tu na brehu formuje mládežnícka úderka, tak sa poprechádzame po brehu, vyvenčíme Dolfíka (ktorému sa obzvlášť páčia vyhrievajúce sa húfy žubrienok) a radšej pokračujeme k jazeru Rikavačko, ukrytému hlbšie v horách.
Cez hrebeň sa vraciame naspäť do údolia Veruše. Asfaltka končí a nespevnenou cestou nevhodnou pre osobné autá stúpame do sedla Koljman. Krajina opeknie, je to typická náhorná planina plná tupých pahorkov, pomedzi ktoré sa vinie cesta. Míňame skupinky nasupených turistov, ktorým tu viditeľne vadí prítomnosť auta.
Po trochu drsnejšom lesnom zjazde sa otvára výhľad do údolia. Jazero Rikavačko leží na dne obrovského kotla s priemerom asi 3 kilometre, obohnanom vysokou hradbou vápencových hôr na hraniciach s Albánskom. Je pomerne nedostupné, potrebné je terénne auto (alebo vlastné nohy). Myslím však, že tento stav dlho trvať nebude a čoskoro sa objaví asfaltová cesta až sem.
Schádzame okolo niekoľkých chát dolu a utáboríme sa na západnom brehu. Štíty naproti sú už Albánsko. Jazero je dokonale čisté a primerane teplé, Dolfík sa naradostene vyzlieka a trieli do vody. My zatiaľ rozkladáme stolíky a varíme večeru. Špagety s morcadellou, ako inak.
Kvality tohoto miesta však dobre poznajú aj miestni, čo nám úplne nedošlo... Po prvé, je spln, takže pri západe slnka sa okolo jazera začínajú objavovať rybári. A okolo desiatej sa sem prihrnú štyri terénne autá - a asi sto metrov od nás sa rozbaľuje poriadny žúr. Šajze. Doteraz sme všetky pekné miesta navštevovali počas týždňa, takže nám tento aspekt čiernohorskej kultúry ostal utajený. Poučenie do budúcna - na víkendy sa treba schovávať na poriadne odľahlé miesta, ktoré pre miestnych nie sú atraktívne ani omylom!
Ráno sa rýchlo zbalíme a údolie opúšťame smerom na juhozápad, na Koritu. Cestou sa v divokom údolí za hrebeňom rozkladáme a varíme si raňajky.
Pred sedlom stojíme zasa, ideme sa vyblázniť na pozostatky snehových polí. Maťa s Dolfíkom robia vreckového snehuliaka, ktorý však nemá dlhú životnosť.
Za sedlom ideme pár kilometrov po náhornej planine. Pri miestnom salaši nás asi desať minút zdrží stádo oviec smerujúce domov. Po ďalšej pol hodinke sme v Korite, čím sa dostávame na okruh Panoramic Route No. 4.
Napriek nepríjemnej skúsenosti s víkendujúcou omladinou pri jazere Rikavačko je toto jazero mojím osobným TOP miestom v Čiernej Hore.
Na záver dovolenky si ešte pár dní užívame pri mori, a cez Durmitor (popisujem v druhej časti predchádzajúceho príspevku) sa vraciame naspäť domov.
Celkovo tento offroadový výlet predčil všetky moje očakávania. Niektoré náhorné planiny mi svojim zvlneným charakterom a odtieňmi zelenej farby veľmi výrazne pripomínali Island. Pravda, oproti Islandu tu chýbalo bohatšie spektrum farieb z vulkanických erupcií a geotermálnych oblastí, na druhej strane má Čierna hora niekoľko nezanedbateľných výhod. Po prvé, je blízko. Po druhé, je tu lacno (no, oproti Islandu je lacnejšie asi všade, ale tu je lacno aj na naše pomery). Po tretie, je tu všade blízko, celá Čierna Hora sa dá prejazdiť krížom-krážom pomaly na jednu nádrž. Po štvrté, je tu oveľa teplejšie. Po piate - a to hlavne - tu oveľa menej fúka a prší. A po šieste - keď človeka prestanú baviť hory, za pár hodín je pri teplom mori.
Jednoducho, je naozaj rozdiel každé poobedie rozmýšľať, ako na Islande nájsť aspoň čiastočné závetrie, ako nezmrznúť, ako uvariť a prenocovať bez toho, aby nás odfúklo, ako sušiť neustále mokré veci, oproti teplej čiernohorskej klíme, kde sú júnové búrky síce intenzívne, ale krátke, a kde teplota pod 15 °C klesne okolo leta len výnimočne.
O ceste po Durmitore píšem v prvom príspevku.
Prečítať si môžete aj o turistických výletoch na Bobotov Kuk a Maja e Jezercës.
Viac fotografií z cesty po Čiernej Hore nájdete vo fotogalérii na Picase.
A trasa výletu Čierna Hora 2016.
A trasa výletu Čierna Hora 2016.
ahoj wawrik,
OdpovedaťOdstrániťnetyka sa to sice tohto prispevku, ale chcel by som sa ta opytat na par informacii ohladne mera peaku, ak by si bol taky dobry a dal by si mi tvoj email, bol by som ti velmi vdacny. mino.novak@centrum.sk. Dakujem.