Fanúšikovia offroadu majú niekoľko vychytených krajín, ktoré nie sú príliš ďaleko od Slovenska, majú prístupné hory a dostatočne voľnú legislatívu na to, aby sa po nich dalo jazdiť autom. V prvom rade je to Ukrajina a Rumunsko, nasledované niekoľkými krajinami bývalej Juhoslávie a Albánskom. Takže keď mi bývalý spolužiak navrhuje, aby sme aj s famíliami, malými deťmi a našimi offroadovými miláčikmi (čím myslím autá) vyrazili na Balkán, rád sa chytám. Voľba nakoniec padá na Čiernu Horu a Albánsko.
Predbežný prieskum krajiny a dostupných cieľov nakoniec ostáva na mne, ale čím viac sa do toho ponáram, tým viac som nadšený. Čierna Hora má dostatok dostupných prírodných ťahákov (jazerá, kaňony, jaskyne), kultúrnych pamiatok z čias rímskej alebo osmanskej ríše, atraktívnu železnicu a najmä - more. Takže deti ani naše polovičky rozhodne nespokojné nebudú, dovolenka bude pestrá snáď až príliš.
Aby som bol ako vysokohorský turista úplne spokojný, mám iba jedinú podmienku - chcem si vyjsť na albánsky kopec Maja e Jezercës, na ktorý sa chystám už asi tri roky, ale nikdy mi to nevyšlo. Dá sa na neho ísť z albánskeho Theti aj čiernohorského Vusanje, takže do itinerára by sa nám mal zmestiť bez problémov.
V sobotu ráno vyrážame na juh, s prespatím v Belehrade, aby decká neboli otrávené hneď na začiatku, sme v nedeľu poobede v Durmitore, národnom parku na severozápade krajiny.
Prvú noc trávime v kempe Boce. Je takmer prázdny, teraz na začiatku júna ho pred sezónou ledva otvorili. Najprv sme síce zamierili do kempu Ivan Do pri Čiernom jazere, ktorý je populárny najmä medzi pešími turistami ako základňa na výšľapy po kopcoch národného parku, bol však priveľmi stiesnený a bez súkromia, tak sme prešli ďalšie dva a skončili v Boce.
Večer sa cez nás preženú dve krátke, ale veľmi intenzívne búrky. Jeden z bleskov ešte za sucha udrel pár sto metrov vedľa nás. Dolfík takú ranu zažíva prvýkrát v živote, a tak behom zlomku sekundy vyskočil Mati rovno na krk. Ako dokázal v troch rokoch vyskočiť tak vysoko - to mi doteraz nie je jasné.
Ráno sa trochu peši poflákame okolo Čierneho jazera (vstupné do národného parku je 3 € za dospelého, plus parkovné 2 €), hrozba búrky nás však z cesty do ľadovej jaskyne Ledena Pečina na polceste otáča. Dolfík na skaliskách objavuje pár jašteríc, čo nám s nadšením ukazuje.
Čakáme na zvyšok výpravy, ktorý nás v počte jeden kus auta, dva kusy dospelých a dva kusy detí dobieha tesne po obede. Spoločne mierime na Curevac, vyhliadku nad Žabljakom, odkiaľ má byť najkrajší výhľad do kaňonu rieky Tara. Dážď je však proti, všetky výhľady nám skalí, a tak sa na krásnom traverze smerom na kemp Radovan Luka otáčame a mierime na Malu Crnu Goru na náhornej planine.
Celá cesta krížom cez Durmitor je už vyše roka pekne vyasfaltovaná, bez problémov sa dá po nej ísť osobným autom. Len sa netreba nechať vytočiť prudkými slepými zákrutami a stúpaniami. Jednoducho, spolupracovať musí aj spolujazdec, premávka tu nie je síce takmer žiadna, ale protiidúce auto sa ako na potvoru vždy vynorí z tej najmenej prehľadnej zákruty.
Po ceste nám diery v mrakoch z času na čas poskytnú nádherné výhľady, ako odškodnenie máme dramatickú oblohu a dúhy priamo v kaňone. Dosť hifi zážitok.
Pred Malou Crnou Gorou odbáčame na trávnatú cestičku, ktorá nás po pár sto metroch privádza k obľúbenému táborisku offroaďákov. Je to široká prepadlina vo vápencovom podloží, na okraji kaňonu a obklopená kopcami. Nie je do nej z okolitých ciest vidno.
Plachtu medzi autami naťahujeme akurát včas na to, aby sme sa skryli pred krátkou prehánkou. V noci ma prebúdza nepríliš vzdialené havkanie, ale ranná diskusia na túto tému neprináša vysvetlenie. Aspoň sa uisťujem, že sa mi to nesnívalo. Mohol to byť zatúlaný pes aj mutujúca líška.
Po raňajkách beriem oboch malých šarkanov - trojročného Dolfíka aj štvorročného Peťka, a vybiehame si na priľahlý pahorok trochu sa porozhliadnuť po kaňone Tara. Chalani idú ako draci, o polhodinku sme hore. Kým im však rozdám sladkú odmenu (pričom jeden druhého s radosťou kŕmia), nad riekou sa vyzráža opar a vidíme prd. Vietor mraky prefukuje cez hranu kaňona priamo nad tábor, čoskoro je pod mrakom.
Vraciame sa k autu, balíme a vyrážame. Po návšteve pamätného domu Radoje Dakić Brka, srbského národného hrdinu, v Malej Crnej Gore, sa (stále asfaltovou) cestou spúšťame k Sušičkému jazeru. Decká si tu trochu pobehajú, my urobíme obed a frčíme ďalej.
Na druhej strane veľmi fotogenického kaňonu Sušice (z kaňonu prúdi svieži studený vetrík, v ktorom sa rád prevetrávam) sa v osade Nedajno zastavujeme v miestnom krámku na kávu a vynikajúcu čučoriedkovú limonádu. Do bandasiek tankujeme čerstvú vodu z neďalekej studne a pokračujeme na Planinu Pivsku, kde sa po pár offroadových vsuvkách na čistinke v lese utáboríme. Až na tie vsuvky sme išli po celý čas po asfalte.
Studený front prináša citeľné ochladenie, ale aj jasnú oblohu. Takže kým zababušené decká pozerajú rozprávky, plánujem si zajtrajší turistický výlet na Bobotov Kuk, najvyšší kopec v Durmitore. Dolfíkova ťažká stavebná technika medzičasom zvládla postaviť aj náročný dom z prírodných materiálov. Veľmi trendy.
Ráno je studené, teplota spadla až na 4 °C. Najmenej, čo sme počas celej júnovej dovolenky zažili, inak bolo vždy nad 10 °C, väčšinou skôr 15 °C - dokonca aj v horách. Balíme sa a o ôsmej vyrážame, pričom zvyšok partie, ktorý sa práve trúsi z auta von, nechávame na mieste. My mierime na túru do hôr, aby som sa vyhol možným popoludňajším búrkam, chcem zo Sedla vyrážať už o deviatej. Druhá časť našej skupinky si zatiaľ pôjde pozrieť kaňon a priehradu rieky Piva.
Sedlo
Cesta cez Trsu do Sedla je stále spevnená, s novučičkým asfaltom. Dá sa bez problémov prejsť aj osobným autom a stojí a to. Panorám Durmitoru aj zaujímavých zákutí je tu naozaj dosť. Za jednou prudkou zatáčkou nás prekvapí basketbalový kôš osadený priamo na ceste. Ešteže je pred tou zákrutou dvadsiatka...
Na zhruba šesťhodinovú túru (popisujem v inom príspevku na blogu) vyrážam zo Sedla (1907 m), kde nechávam Maťu aj s Dolfíkom. Oproti očakávaniam je Sedlo pusté, nie je tam žiadna reštaurácia ani
bufet, len jeden VW Golf, v ktorom sedí strážca parku a kasíruje 3 € za
osobu od každého, kto sa chystá na túru. Autá, ktoré sa tu len nachvíľu
zastavia pofotiť výhľady, necháva na pokoji.
V sezóne ako rýchle občerstvenie funguje búdka asi o 100 metrov ďalej,
teraz je však zavretá, a tak Mati neostane nič iné, len sa s naším malým
torpédom potúlať po okolitých kopcoch a obed si urobiť na variči.
Vraciam sa okolo tretej, ale po chybnej synchronizácii so zvyškom výpravy o pol piatej sadáme do auta, nech neprečakáme ďalšieho pol dňa. Snažíme sa trafiť správnu odbočku do kaňonu Grabovice, ktorá má byť nádherná, srdce každého offroadového nadšenca zaplesá. No nedarí sa. Nevadí, zostane mi nabudúce (správna odbočka je pod sedlom o dve zatáčky nižšie, a vedie okolo miestnej farmy).
Namiesto toho som trafil inú kamenistú cestu - do osady Duži. Má asi 25 kilometrov, je v nej pár pekných piknikových zákutí, jazierok a kde-tu aj obývaná usadlosť.
Na túre som spadol do trhliny, čo zanechalo stopy na oblečení v podobe dotrhaných nohavíc a trička, ale aj tele - hlboká odrenina na stehne a menšia na ruke. Potrebujem si to vymáčať v horúcej vode, nech zajtra nemám modriny cez pol stehna a mohol sa vôbec posadiť za volant. Aby som si to dal trochu dokopy, plánujeme sa ubytovať niekde v okolí Šavniku.
Cestou míňame kaňon Nevidio, s nádherným trávnatým zákutím s potokom a mostíkmi. Zajtra sa tu určite musíme zastaviť.
Šavnik je diera, kde sa síce dá nakúpiť a natankovať, ale žiadne pekné ubytovanie neposkytuje. Vraciame sa do osady Poščenje - tam sme videli pekný oplotený areál s chatkami, kde sa deti môžu vyhrať. Chcú 20 € za poschodovú chatku s vlastnou kúpeľňou a kuchynkou.
Ráno nás víta nádherné počasie, teplo a azzuro. Dolfíka vypúšťame pri mostíku, ktorý sme včera videli z mosta pri kaňone Nevidio. Ako sa ukazuje, obľúbené miesto na divoké táborenie sa zmenilo na novovybudovaný kemp. Na atraktivite to však nič nemení, Dolfík sa tu bez problémov hrá. Z času na čas sa (neúspešne) pokúša chytiť motýľa. Nuž, dušou je to jasný lovec!
Čakáme na zvyšok partie, aby sme trochu využili bezoblačné počasie - poobede má začať pršať - ideme sa popozerať proti prúdu Komarice do jej kaňonu.
Nachádzame skvelé miesto na táborenie, s potokom, lúkou a stromami. Je to taká drsnejšia obdoba kempu, kde sa Dolfík hral pred pol hodinou. Mala by tadeto viesť ďalšia offroadová cesta ku Sedlu, ale ako som si tak pár sto metrov prešiel peši, neverím, že je to prejazdné. Je to úzke a skalnaté.
Okolo obeda prichádza druhé auto. Po ďalšom dvojhodinovom(!) obede však začína byť jasné, že naše denné režimy sú dosť nekompatibilné. Aby sme sa viac netrápili, dohovárame sa, že sa pri Kapetanovom jezere, kam teraz smerujeme, rozdelíme. Každý pôjde svojou cestou a svojím spôsobom. Medzičasom však už prišli mraky a okolo nás začali zúriť búrky s prietržou mračien, druhé auto sa nám stratilo už v prvej minúte.
Cestu ku Kapetanovmu jezeru, ako aj zvyšok offroadovej dovolenky po atraktívnych miestach Čiernej Hory, popisujem v ďalšom príspevku. Do Národného parku Durmitor sa však vraciame ešte raz, po ceste naspäť, a trávime tu ďalšie dva dni. Aby boli geograficky príbuzné miesta pokope, popíšem to radšej v tomto príspevku.
Planina Pivska
Do Durmitoru prichádzame rýchlou cestou od Nikšiču.V rámci kultúry sa pred Nikšičom zastavujeme v peknom kláštore Ostrog vstavanom do skaly. Ľahká dostupnosť kláštora znamená kopec ľudí, takto na začiatku seźóny sa to však ešte dalo vydržať. Je však teplo na zabitie, nemôžem sa dočkať, kedy konečne budeme v horách.
V Plužine dopĺňame zásoby a neďalekým mostom cez Pivsko jezero, kde Maťa kupuje borievkové víno a med, prechádzame na východný breh ku odbočke na Trsu. Po prejazde prvým tunelom nasleduje druhý, oveľa zaujímavejší - nielenže je v ňom prerazený svetlík, ale aj križovatka.
Tunelov je v celej oblasti okolo Pivského jazera nespočetné množstvo, na hlavnej ceste aj v okolitých serpentínach. Väčšinou sú však postavené dosť lowcost - nemajú vybetónované stropy ani steny a sú neosvetlené. Prechody z priameho slnka do úplnej tmy veľmi bezpečné nie sú, musím ísť krokom.
Pri fotoprestávkach nás však často míňajú ruskí turisti v prenajatých alebo vlastných autách, ktorí si z tunelov ťažkú hlavu nerobia, často do nich vletia s pišťaním gúm a neosvetlení. Pevne verím, že nejakého takého magora v protismere nestretnem...
Hustými a fotogenickými serpentínami rýchlo stúpame na náhornú Planinu Pivsku. Cieľom dnešného dňa je dostať sa nad hranu Pivskeho kaňonu, asi v dvoch tretinách cesty do Trsy odbočiť doľava, vydať sa na sever a užívať si výhľady. Okázalo ignorujeme prvú odbočku, do ktorej nás posiela navigácia - však my už ten Garmin, viťúza akéhosi, dobre poznáme! Vláči nás po nemožných cestičkách-necestičkách, ktoré sa nedajú prejsť, a zbytočne sa potom musíme vracať.
No, keď po pár slepých odbočkách do všelijakých kurníkov, ktoré sme s nadhľadom určili ako „tie správne“, dorážame až do Trsy, je jasné, že naše mudrovanie je trochu mimo. Otáčame sa a pokorne sa vraciame k odbočke, pri ktorej na nás ženská z navigácie už na začiatku niekoľkokrát bliakala, že máme odbočiť ostro vľavo. Zvláštne, že teraz tá teta ostentatívne mlčí... Môže byť navigácia urazená? No, keď je ženská, tak asi áno.
Pri ceste lesom si nie som istý, či idem správne, ale úročíme skúsenosti získané na Islande. Tam boli často tie najkrajšie cesty vybudované ako obslužné komunikácie pri stavbe elektrického vedenia, takže stačilo sledovať drôty a človek na nejakú peknú a ľudoprázdnu cestu narazil. Tu je to podobné, okraj kaňonu je poosádzaný stĺpmi s vedením vysokého napätia. Pri rôznych odbočkách a križovatkách sa ho držíme.
A potom zrazu kuk - medzi stromami sa vynára kaňon a ja s nadšením vyrážam z auta vyzbrojený foťákom, aby som urobil zopár obrázkov s atmosférou. Ehm. Maťa zatiaľ trpezlivo čaká, kým sa upokojím a prestanem pobehovať ako idiot.
Nuž, pobehovať som síce prestal, ale pri zliezaní z asi metrovej skalnatej vyvýšeniny sa pošmyknem, a na ruke si zošúchnem kožu až na kosť. Rana krváca, je široká a strapatá, chvíľu trvá, kým ju zalepíme aspoň natoľko, aby som mohol držať volant.
Maťa by to síce odšoférovala, ale offroadenie ju nijako nevzrušuje. Preto hrdinne znovu sadám do auta a chvíľu ešte pokračujeme po hrane kaňonu, hľadajúc romantické miesto na prespatie. Jediný kus rovnej plochy široko-ďaleko je však len pri dvoch osamotených domoch pri ceste, všetko ostatné je zvlnené a krivé, nevyspali by sme sa.
Pred večerou si ešte prelepujem ranu na zápästí. Bolo by to treba zašiť,
ale Maťa na to nemá žalúdok a ja tiež nie. Tak si aspoň zhluky kože
kreatívne obstrihám opálenými nožnicami, nech to nekrváca.
Kým Maťa varí obligátne špagety s morcadellou, beriem Dolfíka aj s odrážadlom a ideme sa prejsť navôkol. Ukazujem mu vznikajúcu búrku na protiľahlej strane kaňonu nad pohorím Bivoč. Kopec ktorý sa postupne stráca v oblaku, je jeho najvyšší vrchol Veliki Vitao (2397 m).
Búrka sa počas celého večera formuje ako v dokumentárnom filme - nad nami je jasná hviezdna obloha, no o 5 kilometrov ďalej metá blesky jeden za druhým. Je to pred nami ako na veľkom plátne, akurát naživo. Paráda. A keď sa dopozeráme na búrku, okolo deviatej vyťahujem z auta takmer spiaceho Dolfíka a nadšene mu ukazujem najvýraznejšiu planétu na oblohe - oranžovohnedý Mars. Dnešný večer je naozaj ako zhmotnená učebnica prírodopisu, myslím, že si ho zapamätám nadlho...
Ráno nás víta azzuro, po včerajšej búrke nad Bivočom ani pamiatky. Pri raňajkách Dolfík predostrie svoju žiadosť o raňajkové menu - špagety s morcadellou. To je parťák na cesty! Ani po troch týždňoch sa mu tie špagety neprejedli! No môžeme si vôbec želať na naše cestovanie lepšie dieťa? Balíme fidlátka a o ôsmej sme už na ceste.
V prepadlinách sa často drží vlhkosť, sú v nich buď husté tône alebo záhradky domácich. Samotné prepadliny sú zrejme dávno zrútené klenby podzemných riek alebo potokov, niekedy tvoria výrazný pás zelených korálikov od kopcov na východe až ku kaňonu na západe. Občas sa tam objaví aj nejaký pramienok alebo studnička.
Celkom pohodlne sa dostávame až do osady Barni Do, kde sa nám vyjazdená cesta pod kolesami stráca. Náš komunikačný dôstojník (čiže Maťa) sa dáva do debaty s partiou miestnych starešinov, načo vydáva súbor príkazov vykonávačovi-vodičovi (čiže mne), a po skalnatom hrebienku sa na podtočenej redukovanej jednotke vydávame vpred.
Offroad ma síce baví, ale po pol hodine už toho mám toho naozaj dosť a
vyjazdené koľaje by som celkom prijal. Konečne sa dostávame k bývalej
škole, čo by mala byť budova na okraji vyjazdenej cesty. Že je to škola
spoznávame pohľadom cez okno na zaprášené počítadlo či popraskané
školské stoličky.
Žiadna lepšia vyjazdená cesta sa však nekoná, a tak cez les pritrpíme do osady Babiči, odkiaľ by mal byť posledný výhľad do kaňonu Piva. Chvíľu sa tam motáme, odbočku k výhľadu však nenachádzame, a vyberáme sa smerom k asfaltke.
Páči sa nám miestne riešenie cintorínov. Sú to oplotené a udržiavané pozemky uprostred krajiny, domy sú v blízkosti len málokedy. Je to také pokojné a úctivé.
Chceme sa dostať do Crkvičko Polja. Pri cintoríne odbáčame podľa rady miestneho usadlíka vpravo, čo nás naozaj dovedie na asfaltku a po pár minútach serpentín osadu naozaj míňame. Ale ako tak spätne pozerám na Google Earth, ak by sme pri cintoríne zabočili doľava, dostali by sme sa cestou rovnakej kvality, aká nás doviedla na asfaltku, priamo do Crkvičko Polja. Od kaňonu by nás oddeľoval iba nízky pahorok. No, nabudúce budem vedieť. A že nejaké nabudúce naozaj bude je viac než isté, na Planine Pivskej by som vedel stráviť aj dva-tri dni.
Schádzame dolu ku Tare a vychádzame na hlavnú cestu M18 vedúcu z Bosny. Trochu nás prekvapí hraničná kontrola, ktorú sme vôbec nečakali - prišli sme do hraničného pásma, a kontrola je čiernohorská strana.
Cestou okolo vodného diela Pivsko jezero prichádzame k samotnej priehrade, impozantnej stavbe vo vápencových skalách. Je tak odlišná od betónových priehrad u nás, človek ma pomaly chuť uveriť, že tá priehrada sa vyvrásnila v treťohorách spolu s okolitými kopcami. Obslužné cesty, rebríky a tunely sú v skale vyrúbané v niekoľkých úrovniach, takáto stavba ma vôbec neruší. Zato o mostoch cez Pivu sa to rozhodne povedať nedá...
Ja viem, pre každého, kto za socializmu strávil v Juhoslávii dovolenku, je to známa vec, ja si však podobné stavby z detstva vôbec nevybavujem.
Potom už len pri moste pred Plužine odbáčame na Žabljak, a serpentínami známymi zo včerajška stúpame na planinu. Zopakujeme si cestu cez Sedlo, a potom nás už čaká len presun domov. Koniec fantastickej dovolenky, v ktorej sme mali z každého rožku trošku - trošku offroadenia, trošku jaskýň, trošku vysokohorských jazier aj trošku turistiky, trošku leňošenia pri mori aj trošku rímskych pamiatok. A veľa, veľa prírody.
O ceste po ostatných častiach Čiernej Hory si prečítajte v ďalšom príspevku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára