Nepál 2014 • Okolo Kančendžongy - 2. časť

ČASŤ 1 • Severný trek do Kanchanjanga BC
ČASŤ 2 • Prechod zo severu na juh a južný trek

 

DEŇ 14: Ghunsa - Sellele (4 205 m)

Účet v hoteli v Taplejungu: 2550 NPR (21,25 €)
Prevýšenia: ↑960 m  ↓140 m
Vzdialenosť: 5,8 km, 3:45 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 12 °C
Spotreba plynu: 10:25 min.

V noci sa poriadne nevyspím, v mojom hifi ultra mega vyšupovanom spacáku Sir Joseph Koteka 850 s komfortom od -10 do -16 stupňov mi je zima už okolo nuly. A to mám na sebe ešte merinové spodné prádlo. Vlastne mi býva zima po celý trek, ale doteraz som to pripisoval len vysokej vlhkosti vzduchu. Nie som s tým spacákom spokojný, poriadne fungoval len prvých pár dní na prvom zimnom treku. Nakoniec, čo by som chcel za 300 €, však...

Pozvoľný výstup hneď za osadou sa postupne mení na poriadny krpál. Ale v pomerne teplom údolí sa ide naozaj dobre, chodník je fajn, vzduch nie je ostrý... Bez problémov stúpam rýchlosťou zhruba 8-9 m/min. Asi po hodine a pol ma zastavuje pekná vyhliadka, odkiaľ sa dá vidieť všetko od Gyably (aj s jej pekelne drahým dal bhatom) až po ľadovec Jannu pri Khambachene. A priamo podomnou su dediny Phale a Ghunsa.

Výhľad z pahorku nad Ghunsou na osadu Phale, kde sme pred takmer dvoma týždňami strávili noc.

Vyše hodinu traverzujeme dlhokánsky svah asi 50-100 metrov pod hrebeňom. Po krátkom prudkom stúpaní prichádzame do sedla Sele La. Kým čakáme na Annu, trochu si oddýchneme, ale je to zbytočné - neďaleko sa už leskne strecha kempu v Sellele, našom dnešnom cieli. Budeme tam tak do desať minút. Za prichádzajúcou Annou je pekne z nadhľadu vidno údolie, ktorým sa ide do sedla Nango La (4795 m).

Sellele. Sellele alebo Sele La Camp je miesto, kde by sme všetci chceli:
a) stráviť detstvo,
b) prísť na dlhú dovolenku s kamarátmi alebo rodinou,
c) pracovať ako chatári,
d) v pokoji zomrieť.

Vlastne, ako tak na ten zoznam pozerám, po celý život by som odtiaľto nevytiahol päty. Čistokrvná pohoda a pokoj.
Sellele je malá kotlinka s priemerom asi 100 metrov v morénovej terase, s potokom gýčovito kľučkujúcim po dne. Je pokrytá mäkučkou piesočnatou zeminou, zrejme pozostatok ľadovcového jazierka. Sú odtiaľto úžasné výhľady ako nadol do doliny (za ktorou sa mimochodom týči osemtisícovka Makalu), tak aj smerom nahor k priesmykom, ktorými pôjdeme zajtra. A z pahorkov vysoko nad táborom je krásne vidno Jannu.
Po kotline aj na svahoch navôkol sú roztrúsené skaly všetkých veľkostí (od chladničky až po autobus), ktoré sú však ľahko dostupné a lákajú človeka, aby na ne vyliezol. Celé je to zaliate slnkom, teplé a v závetrí. Rozprávka. Dokonca chvíľu s Annou uvažujeme, že tu proste zostaneme a minieme ten jeden rezervný deň, ktorý nám ešte zostal, prachsprostým flákaním sa na tomto čarovnom mieste. Ale nakoniec sa predsalen rozhodneme, že radšej sa po ceste naspäť zastavíme v čajovej oblasti Ilam. Ach jo, tie priority...

Sú tu asi dva odpadkové koše, s bordelom sa však miestni zrovna nepárajú. Jednoducho ho vysypú za inak peknú vyhliadkovú skalu uprostred čistinky, na ktorej sa práve vyhrieva Mingma. Ako sa tak motám okolo tábora, čím ďalej od jeho stredu, tým viac pribúda bordelu, odpadkov a fekálií. Je to skutočne škoda, takéto očarujúce miesto by si zaslúžilo aspoň vlastnú latrínu. A s odpadkami do Ghunsy to tiež nie je ďaleko... Bohužiaľ, Nepálci nemajú úplne v krvi potrebu starať sa o čistotu okolia, aj keď oblasť pod Kančendžongou je oproti zvyšku krajiny vysoko nad priemerom.

Minulú noc som prechladol, a tak ma čakajú príjemnosti s plným nosom, podráždenou pokožkou a sústavným kýchaním. Šajze, mňa to prekliatie so studenou vodou na hranici džungle snáď neopustí. A to som si este včera v stúpaní do Sele La pochvaľoval, ako sa mi tento rok vyhýbajú všetky tie drobné nepríjemnosti typu nádcha, pichanie v kolenách, otlačený bágel, spáleniny od slnka či otlaky...

Mingma si v dobre vybavenom obchode v Ghunse kúpil štyri kýblovité čínske „polievky“. Sú to 1,2-litrové papierové poháre plné cestovín a sáčkov s ochutinami, ale poriadne odlišné od čínskych polievok známych od nás. Jedna z tých ochutín je skutočná zelenina, ktorá po zaliatí vodou naberie svoj pôvodný tvar aj objem, tvorí asi pätinu pohára. Rovnako sušené zemiaky. A skvelé korenie. Jednoducho, vonia to tak dobre, že si s Mingmom dohadujem výmenu jedného môjho lyofilizovaného jedla od Mountain House za ten čínsky ekrazit, ktorý kvôli uhrančivému čínskemu fešákovi na obale voláme Mao Ce-tung's soup.
Až do noci si pri teplote tesne pod nulou čítam. Na tomto treku už tretiu knihu, Kroniku ohlášené smrti od Marqueza. K tomu na večeru skvelé kuracie mäso s tikka korením a ryžou (Chicken Tikka with Rise) od Mountain House a dokonalý deň je na konci. Milujem to.

DEŇ 15: Sellele - Tseram (3 930 m)

Prevýšenia: ↑835 m  ↓1 130 m
Vzdialenosť: 8,7 km, 6 hod.
Teplota: ráno -9 °C, cez deň 6 °C
Spotreba plynu: 13:28 min.

V noci bola vysoká vlhkosť vzduchu, a tak ráno musím všetko odliepať od zeme, je to dokonale primrznuté. Varič, bágel, stan, dokonca aj trekové paličky. Tie sú primrznuté po celej dĺžke tak, že sa bojím, aby som ich pri tom odliepaní nezlomil.

Vyrážame tesne po ôsmej. Ešte ani nevyjdem na morénu za kotlinou a už ju zalieva slnko. Škoda, ze nás čaká pomerne náročný deň a musíme vyrážať tak skoro, inak by sme si počkali na slniečko ako v Pang Pema...

Zo začiatku stúpame plytkým širokým údolím plným skál. Hlboko pod nohami nám zurčí podzemný potok či rieka. Veľmi príjemná horská oblasť.

Chodník sa stáča doprava do prudšieho stúpania do sedla Mirgin La (4630 m). Dnes nás čakajú ešte ďalšie dve sedlá, prvé je zhruba v rovnakej výške, druhé o sto metrov vyššie.

Aby som nepredbiehal... Tak si stúpam do toho prvého sedla a chcem to mať čo najskôr za sebou. Neviem prečo, asi som už po tých pár týždňoch mentálne unavený a okoliu sa nevenujem tak ako na začiatku. Dobieha ma Mingma a poznajúc moju úchylku na Jannu sa ma s úsmevom pýta: „Have you seen Jannu?“ Zmätene sa obzerám a zbadám ho presne za sebou, z toho najkrajšieho uhla, keď vyzerá ako silueta muža sediaceho na tróne.
A mentálna únava je nadobro preč. Úplna paráda. Až do sedla nabúcham asi tridsať fotiek, väčšinou rovnakých, pretože výhľad sa veľmi nemení.

Fúka nepríjemný vietor, odhadujem ho tak na 40-50 km/h. Navyše tesne pred sedlom je krátky úsek s namrznutým firnom a zákernou ľadovou vrstvou (v tieni neviditeľnou) na trčiacich skalách, nejde sa úplne najlepšie.
Ale za sedlom je skvelé závetrie, tak nafotím ďalších tridsať rovnakých fotiek, tentokrát Makalu. S Mingmom čakáme na Annu, s ktorou si vymieňam proteínové tyčinky. Obaja potrebujeme trochu zmeniť chuť. V prudkom vetre, ktorý fúka spoza sedla, robím pár ďalších fotiek. Z nejakého dôvodu je na všetkých Jannu...

Dlhým zvlneným traverzom sa blížime do druhého dnešného sedla, Minbo La. Je to trochu nudná a únavná pasáž, chodí sa hore-dolu, pritom sa stále držíme v zhruba rovnakej výške. Výhľad do krajiny by bol fajn, keby všetko neprikryla súvislá vrstva mrakov. A tak mi neostáva, ako len zasa fotiť Makalu... Našťastie sa do cesty priplieta pekná skala v tvare prerastenej mačky (alebo sfingy, podľa predstavivosti každého súdruha) či úlomok pamätnej tabule.

Asi dvadsať minút za druhým sedlom (4630 m) si chceme v peknom závetrí dať polievku, sme poriadne unavení a potrebujeme morálnu vzpruhu. Tak si pekne vybalím varič, poskladám ho a vydolujem sáčik s jedlom zo spodku báglu, keď zisťujem, že nemám ani kvapku vody. Len asi deci izotonického nápoja v termoske... Pritom asi pred desiatimi minútami sme minuli celkom použiteľný potok. Tento deň dostáva moje sústredenie dosť na frak.
Z druhého do tretieho sedla Sinelapche Bhanjyang (4730 m) je cesta kratšia a zaujímavejšia, ako predchádzajúci úsek z prvého sedla do druhého. Trvá tak hodinku a celkom prudko sa stúpa, Sinelapche Bhanjyang je o sto metrov vyššie. A tie výhľady za ním, no páni moji! Nielenže vidno ľadovec Yalung, biely hrebeň sedemtisíciek Kabru či pyramídový vrchol Rathong (6682 m) stojaci pred ním, ale vidno aj samotný vrchol Yalungu (8505 m) a dokonca vytŕča aj Kančendžonga!

Za sedlom chodník prudko klesá, čaká nás utešených 800 metrov zostupu. Ale je celkom v pohode, nič hrozné. Po ceste ešte míňame romantické jazierko, kde si dávame pauzu. Bohužiaľ je bez tečúcich prítokov, takže variť sme nemali z čoho.
Myslím, že posledné dva dni, čiže spojnica severnej a južnej časti z Ghunsy do Tseramu (Čeramu), je highlight celého treku. Je to jeho najpestrejšia časť. Sú tu prudké výstupy a zostupy, fantastické výhľady či už na vzdialené panorámy Makalu a Kančendžongy, alebo na majestátny Jannu, ale aj na blízke miesta skoro pod nohami, ako boli výhľady na osady Phale a Tseram. Zároveň človek vidí vysokohorské ľadovce z takmer vtáčej perspektívy, výhľady na sedlá do okolitých oblastí (Nango La), a keby nebola inverzia, bolo by vidno aj celé predhorie. A najmä - je tu poobedie a noc v Sellele. Tú pohodu neprečurá nič. Kto pod Kančendžongu príde, túto časť nesmie vynechať.

Zliezame až dolu do Tseramu. Pohľad na heliport nám pripomenie, že sa blíži koniec treku a niekoľkodenný návrat cez nudnú džungľu, nebolo by odveci si vyvrtnúť kotník a nechať sa zviezť vrtuľníkom... Tento plán má len jednu chybičku, onen vyvrtnutý kotník, nikomu z nás sa do toho nechce. Nuž, potrebuje ešte trochu dopilovať...

V Tserame je prázdno. Ja to považujem za mimoriadne priaznivú okolnosť, Anna by však po ôsmich dňoch už nejakého turistu na kultúrnu dišputu privítala. Mňa si na to veľmi neužije... Z potrhanej oblačnosti presvitá slnko, a tak si Anna urobí kuchyňu na terase blízkej novostavby. Bližší bojový prieskum však zisťuje, že sú to nové latríny a vysokohorská verzia kúpeľne - miestnosť s policou na vedro a dierou v podlahe na odtekanie vody.

Ja si už tradične radšej varím v stane, šetrím tým plyn - varič je chránený pred vetrom a chladom. A trochu sa tak stan vyhreje, aj keď sa zvyšuje možnosť namŕzania kondenzácie. To však väčšinou rieši takmer dokonalé vetranie Scarpu.

V noci nás zobúdza zvonenie zvoncov jakov, ktoré sa tu zobrali nevedno odkiaľ, a veľmi vzdialený štekot psov. Pri tej príležitosti si uvedomujem, že posledného (vlastne jediného) psa sme videli v Gyable, odvtedy žiadneho.

Dnešný deň ma núti zamyslieť sa, či predsalen nebolo lepšie zvoliť tradičnejší smer treku - najprv juh a potom sever. Obyčajne dávam prednosť takému smeru, aby som nejakú výraznú prírodnú zaujímavosť mal čo najdlhšie pred očami. Napríklad pri EBC treku je to smer od Namche ku Dingboche kvôli tomu, aby som mal stále výhľad na Ama Dablam. Opačný smer som absolvoval tiež a nudil som sa. To isté platí o výstupe ku jazeru Tilicho, „správny“ smer je od Manangu nahor s panorámou Grand Barrier pred očami, a s prípadným prechodom do Jomosomu, nie naopak.

A tu, na treku okolo Kančendžongy, v ten najzaujímavejší deň, by som ako vyvrcholenie celej etapy mal pri zostupe z Mirgin La stále pred sebou Jannu. V plnej paráde a z tej najkrajšej strany. A ako čerešnička na torte by bola noc v Sellele. (Na tomto mieste mi nedá, aby som znova nezopakoval nejakú fotku Jannu. Mám ich nepoužitých ešte asi tristo.)

Na druhej strane stojí fakt, že pri vlhkom počasí, ktoré v oblasti teraz panuje, by som poobede pre mraky žiadne výhľady mať nemusel. Takisto v prípade problémov (zdravotných alebo s počasím) by som síce videl tú najzaujímavejšiu časť, ktorým je spojnica južnej a severnej vetvy, ale samotnú Kančendžongu by som ledva videl, z juhu je veľmi nenápadná a často je schovaná.

Inými slovami, k žiadnej definitívnej odpovedi som sa nedorozmýšľal. S odstupom času si myslím, že smer, ktorý som zvolil (sever-juh), bol lepší, resp. rozumnejší.

DEŇ 16: Tseram - Ramche (4 530 m) + výlet do Oktangu (4 798 m)

Prevýšenia: ↑605 m  ↓30 m
Vzdialenosť: 6,5 km, 3 hod.
Výlet do Oktangu: ↑↓400 m, 8,2 km, 3:30 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 8 °C
Spotreba plynu: 12 min.

Vstávame o šiestej, čaká nás dlhý deň. Z Tseramu musíme odísť najneskôr do ôsmej, aby sme v Ramche stihli rozbaliť stan, najesť sa a vypadnúť na výlet na ľahko do Oktangu.

Bez problémov odchádzame o 7:30 hod. Aj keď je všade námraza, stan to prežil bez úhony, otvoril som všetky vetracie otvory a zjavne to stačilo.

Sprvu ideme celkom zaujímavým lesíkom, trochu mi pripomína les z rozprávky - riedky, komplet obrastený machom... Škoda, že je v ňom taká tma, že to nedokážem poriadne odfotiť. Od rána nás prikrýva hrubá vrstva oblačnosti, trochu mám obavy, či sa vôbec hore trepať.

Ale po hodine a pol som spokojný, oblačnosť sa rozpúšťa a vykukuje slnko. Bude to pekný deň. Vchádzame do širokého žľabu medzi morénou ľadovca Yalung a masívom vrcholov na západe, v podstate z neho nevylezieme až po Oktang. Pred nami sa sporadicky vynára hrebeň so sedemtisícovými vrcholmi Kabru I - IV, prípadne Talung (7349 m).

Prechádzame cez veľmi príjemné čistinky, morénový svah napravo od nás je miestami vysoký aj 40-50 metrov. V Ramche nie je tečúca voda, tak si ju naberám z rýchleho potoka asi 10 minút pred kempom. Vždy mi to trvá, lebo všetku vodu sterilizujem SteriPenom, bez ohľadu na to, či ju ešte budem prevárať. Nuž, to je daň za citlivý žalúdok...

Po troch hodinách sme v Ramche, veľmi príjemnom a slnečnom mieste. Rýchlo rozbaľujem stan, robím si indonézsku polievku a s nákladnou bundou idem za Annou, ktorá vyrazila o desať minút skôr, lebo sa nemusela zdržiavat so stanom.

Cesta k obetnému miestu v Oktangu je dobre značená kolíkmi, stále neopúšťame žľab pozdĺž morény. Stúpanie je príjemne pozvoľné, za ohybom ľadovca v diaľke na mňa vykuknú vrcholy Yalungu a Kančendžongy. Mám šťastie, lebo po chvíli Kančendžongu zahalí oblačnosť a viac sa neukáže. Anna si ju vôbec nevšimla...

Kančendžonga (8586 m). Je to ten prťavý špic vpravo vzadu.
To veľké ploché vpredu je Yalung (8505 m).

Vystúpam na morénu priamo v Oktangu. Samotný ľadovec je však hlboko podo mnou, miestami aj 80 metrov. Ostrý hrebeň morény je len pamiatka na lepšie časy... Na poriadne ozdobenom obetnom mieste, kde sa zastavujú všetky výpravy na okolité kopce a špeciálne Yalung, su zavesené zvonce, ktorými sa privolávajú „duchovia miesta“. Tak na ne poriadne zazvoním a pokračujem ďalej dovnútra veľkého kuloáru.

Vľavo za bezmennou šesťtisíckou začína vykukovať môj obľúbený vrchol - Jannu. Ale z tejto strany pôsobí obyčajne, najmä preto, že je takmer celý schovaný a ledva vidno vrchol. A vpravo sa z hrebeňa Kabru spúšťa s obrovským hukotom snehová lavína. Neviem, kam sa pozerať skôr.

Postup zastaví strmý zosuv, ktorý sa nedá prejsť. Tak sa v suťovisku na jeho okraji rozkladám, vyťahujem mapu, proteínovú tyčinku a vodu, a robím si piknik. Z hrebeňov navôkol sústavne padajú lavíny, kamenné i snehové. Pekná vysokohorská idylka.

Čakám asi hodinu, či si to slečna Kančendžonga nerozmyslí a neukáže sa mi ešte raz, ale nepošťastilo sa. Vydávam sa na cestu naspäť, pri Oktangu si všimnem, ze je tam aj nejaká nádoba s peniazmi. Vôbec neviem, čo znamená ani na čo slúži, ale dve päťky tam nechávam aj ja, veď čo keby náhodou...

Od ľadovca sa zasa dvíhajú mraky, obklopujú ma, miestami úplne strácam cestu. Keď sa trochu zodvihnú a ja sa už blížim k táboru v Ramche, hmlistá krajina s lesknúcimi sa jazerami mi atmosférou pripomína Škandináviu.
Večer sa pripravujem na poriadne preklepanú noc. Navlečiem si všetky veci, čo mám, do spacáku nastrkám polovicu báglu - baterky, Kindle, GPS logger, plynovú bombu, ku nohám natlačím páperovú bundu a pollitrovú fľašu od Coca Coly s horúcou vodou, ktorá slúži ako termofor... Pre istotu si dávam dve hlavné jedlá, aby som mal čím kúriť po celú noc. To druhé jedlo sú Mao Ce-tungove cestoviny, ktoré som Mingmovi vymenil, a korenie naozaj píše. Cítim, ako ma zalieva teplo. Je -8 °C, čo samo osebe nie je nič hrozné, ale je naozaj vlhko, tak radšej nič neponechávam náhode. A o ôsmej idem spať.

DEŇ 17: Ramche - Torongtong (3 090)

Prevýšenia: ↑160 m  ↓1 695 m
Vzdialenosť: 15 km, 5:30 hod.
Teplota: ráno -13 °C, cez deň 5 °C
Spotreba plynu: 10 min.

Ráno nezačína najšťastnejšie. V noci bola naozaj poriadna kosa. Zima mi síce v spacáku prekvapivo nebola (však som teda aj vybúchal všetky finty na teplo, ktoré poznám; vrátane hydratácie práve zaliateho lyofilizovaného jedla v spacáku), ale keďže nefúkal ani ten najmenší vánok, všetka vlhkosť sa skondenzovala a namrzla na stane. A že jej bolo... Keď sa vzduch nehýbe, ani skvelé vetranie stanu nepomôže.

Keďže bolo absolútne bezvetrie, námraza behom pár minút po západe slnka pokryla všetko, čo bolo vystavené 90-percentnej vzdušnej vlhkosti. Aj moje šľapky, ktorým špička trčala von zo stanu a pokryla ju námraza. Zábavné.

Nie je to nejaký zásadný problém, pokiaľ si to človek v noci všimne a stihne vypakovať spacáky ešte predtým, ako slnko námrazu rozpustí a rozmočí všetko vnútri.

Takže o pol siedmej vyhadzujem spacák, karimatku aj Annu, vyšúchavam námrazu a vyhadzujem ju zo stanu. Potom si robíme raňajky (obligátnu krupičnú kašu so škoricou, tentokrát jednu porciu odo mňa vydrankala aj Anna) a čakáme na slnko. To sa ukazuje až po ôsmej, takže kým vysuším stan a pripravím sa, je vyše pol desiatej. A pre zmenu je už zasa zatiahnuté, tentokrát to vyzerá vážne. Keď odchádzam, je -5 °C.

Je vlhká zima, ako sa nám stáva po celý trek. Občas na mňa spadne pár snehových vločiek, občas pár krúpov. Ale keďže sme stále v mraku, nie je to nič hrozné. Len sa obávam, čo bude nižšie.

Cesta nadol je rýchla, v Tserame sme za slabé dve hodinky. Zastavujem sa v lese a robím si pár fotiek, ktoré som nevedel po ceste nahor odfotiť kvôli veľmi slabému svetlu. Teraz je svetla predsalen o trochu viac, vrstva mrakov je tenšia. A les zo svojej ponuro rozprávkovej  atmosféry trochu stratil...

Potom zostupujeme džungľou popri rieke až do Anda Phedi, usadlosti na okraji lesa vysoko nad riekou, kde si dávame dal bhat. Domáci je starší usmievavý pán, veľmi príjemný a pozitívny. Má rovnaké vrásky od úsmevu ako lama z Khambachenu. Jeho jedlo, a dal bhat špeciálne, je vraj vyhlásene široko-ďaleko. Aj nám chutí, ale ťažko povedať, či je to jedlo ozaj výnimočné alebo je to len prvou varenou stravou po niekoľkých dňoch.

Po ďalšej hodinke a pol prichádzame do opusteného Torongtongu. Sú to tri ubytovne a dve terasy pre stany uprostred strmej stráne v džungli. Hodinu po nás prichádzajú traja Nepálci a otvoria si spodnú ubytovňu. Mingma sa s nimi dáva do reči. Tí traja tvoria štátom platenú úderku, ktorá chodí po celej oblasti a hľadá turistov, aby im mohla skontrolovať povolenia na vstup. Počul som už, že vstup do uzavretých oblastí bez povolenia je naozaj prúser a pekne tvrdo trestaný, ale doteraz som vôbec netušil, že to majú na starosti takéto trojčlenné timurovské družstvá. Ale od nás nič nechceli, asi im stačila prítomnosť nepálskeho sprievodcu.

DEŇ 18: Torongtong - Yamphudin (2 190)

Prevýšenia: ↑1005 m  ↓1 905 m
Vzdialenosť: 10,7 km, 6:30 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 10 °C
Spotreba plynu: 8:40 min.

Až do včerajška bola cesta džungľou pohoda. Po celý čas sa išlo celkom plochým traverzom povyše rieky. Ale dnešok bude iný. Hneď na začiatok chodník prudko klesá až k mostu cez rieku. Potom nasleduje výživné 600-metrové stúpanie džungľou až k sedlu. Tesne pred vrcholom sa za nami na rozlúčku objaví nezameniteľný Jannu. Na západe ešte v diaľke zasvieti Makalu, ale koho zaujíma, keď tu má Jannu, všakáno...

Džungľa je zatiaľ pekná, divoká a obrastená machom. Baví dokonca aj mňa, zarytého nepriateľa akýchkoľvek lesov a porastov. Za sedlom Lasiya Bhanjyang zostupuje chodník po kraji strhnutého svahu. Aj v tejto hmle pôsobí impozantne.

Za sedlom však začína zostup. ZOSTUP. ZOSTUP! Výživných 1400 metrov od sedla až k brodu cez rieku. Bez jedinej roviny, stále nadol. Druhá strana sedla je kompletne skrytá v hmle, neviem o nej napísať nič. Klapky na oči, sústrediť sa, aby človek nestratil chodník pod nohami, a kráčať. A kráčať. A kráčať...

Za zmienku stojí len jedlo, ktoré si robím (asi) uprostred džungle, (asi) uprostred svahu, (veľmi určite) uprostred hmly.

Opäť som si vymenil lyofilizovaný Mountain House, tentokrát s Annou, za jej Lyo Food, ktoré nemecká firma vyrába v Poľsku. Vyberám si Beef Stroganoff, domácky chutiace jedlo. Naozaj je výborné, akurát ja moták som asi štvrtinu sáčku vysypal pri varení, lebo nájsť v džungli aspoň kúsok rovnej plochy bolo nad moje sily.

O tretej prichádzame do Yamphudinu, peknej dediny vo svahu vysoko nad riekou. V ubytovni, kde zastavujeme, sú dve malé deti len o málo staršie ako náš Dolfík. Chlapec ma začne baliť, dievčatko mi okamžite začína lustrovať ruksak.

Ubytovni velí starší hrbatý pán, ktorý hrá stolnú hru so svojím najmladším synom. Na prácu tam má ženu, Tibeťanku s pevným pohľadom, na ktorej je vidno, že za mlada musela byť naozaj krásna. Plus tam pobehuje ich dcéra s manželom (dvojročný chlapec je ich dieťa), a manželka najstaršieho syna (ich je zasa to dvojročné dievčatko). Najstarší syn je práve odcestovaný v Káthmandu.

Všetci sa na seba usmievajú, na terase dvora sa hrajú jeden s druhým krížom-krážom, bez ohľadu na vek, pohlavie a príslušnosť. A tak dedo o chvíľu hrá futbal s dvojročným vnukom, 25-ročná dcéra hrá so svojím 16-ročným bratom a manželom futbal, tibetská babička sa venuje vnučke, a nevesta maká v kuchyni. Desať minút potom zasa v kuchyni pracuje 16-ročný syn domácich, vnuk s vnučkou sa hrajú spolu, tibetská babička s dedom a dcérou hrajú volejbal. A tak ďalej... Všetci sa jašia, občas niekto pracuje, všetci stále s úsmevom. Šťastné miesto. Rád by som sem prišiel aj s Dolfíkom aspoň na pár mesiacov, mal by tu parťákov a skvelé prostredie na spoznávanie.

DEŇ 19: Yamphudin - Pedang (1 560 m)

Účet v hoteli v Yamphudine: 1250 NPR (10,40 €)
Prevýšenia: ↑950 m  ↓1 580 m
Vzdialenosť: 14,7 km, 8 hod.
Teplota: ráno 4 °C, cez deň 18 °C
Spotreba plynu: 0 min.

Ďalší nudný deň v džungli. Na úvod je tradičný 400-metrový zlez dolu k rieke, kde nám poslednýkrát kontrolujú permity. Zostup nám trvá celkom dlho, Anna fotí a kecá s miestnymi. Myslím, že sa porozprávala úplne so všetkými obyvateľmi Yamphudinu aj Sherpagaonu, plus aj so zopár pocestnými. Unikli jej len dvaja policajti na checkposte, ktorí akurát čistili pušky. Kráčame priamo cez terasovité políčka a po kamenných schodoch. Chodník je neviditeľný a neustále sa musíme pýtať na správny smer.


Na druhom brehu rieky opäť stúpame zdravých 600 metrov do sedla Ghatichhine Bhanjyang. Nudný výstup bez výhľadov, nasledovaný nudným zostupom. Bez výhľadov.

Dolu v usadlosti Otham si dávame tradičný dal bhat. Príprava trvá dlhé dve hodiny. Takmer. Navyše mi ani veľmi nechutí... Za zmienku stojí len úľ z odrezanej guľatiny pod strechou, a opitý pocestný, ktorý sa v ubytovni včera večer zrúbal tak, že nedokázal pokračovať v ceste a vyspáva na rohoži pri lavičkách. Podotýkam, že je jedenásť hodín dopoludnia a fešák sa stále nedá zobudiť.

Už dlhšie mám podozrenie, že s platením sprievodcovi nie je všetko s kostolným poriadkom, tak si všímam, koľko platí. Dáva domácej tisícku, a od nás s Annou vykasíruje po 450 rupií. Domáci síce majú dal bhat lacnejší, ale naozaj nie o toľko, navyše mal aj tongbu, ktorá tu stojí okolo 50 rupií. A 50 rupií za svoj dal bhat určite nezaplatil...

Inými slovami, pekne nás ošklbáva. To mi hneď tie nadmerné platby v ubytovniach zrazu dávajú väčší zmysel. Poučenie do budúcnosti - vždy treba platiť priamo domácim v ubytovni, bez sprostredkovateľa.

Stúpam do ďalšieho sedla na protiľahlom kopci. Idem sám, Anna s Mingmom sa motajú vzadu. Za sedlom sa ráz usadlostí prudko mení. Riedko osídlenú čistú krajinu s usmievavými budhistickými obyvateľmi vystrieda klasická hinduistická oblasť plná pachov, kráv a špiny. Aj ženy majú strhanejšie tváre a sú viditeľne prepracovanejšie. Prvá dedina za sedlom, Khebang, je ešte celkom čistá, ozdobená kvetinami, dokonca tam majú urobený hadicový rozvod vody.

Pri škole čakám na zvyšok skupiny, chcem však pokračovať ďalej, možno sa nám podarí zajtra prísť ku ceste skôr a chytiť ešte nejaký zdieľaný taxík do Illamu.

Hľadiac okolo seba mi príde neuveriteľné, kde všade ľudia dokážu v pohode žiť. Ostré hrebene kopcov miestnym nebránia, aby časť porastu nevyklčovali a neurobili si terasovité políčka. Prevýšenie od domu ku ceste alebo k spodnému okraju pozemku je pokojne aj 100 metrov. Keď to má človek urobiť desať-pätnásťkráť denne pri žatve, je to celkom slušný športový výkon.

Začína mi byť zle od žalúdka. Asi som si nedával dosť pozor a ten dal bhat v Oktangu mi bol od začiatku trochu podozrivý. Mingma s Annou ma predbiehajú, ja si musím každých 50-100 metrov urobiť prestávku, oprieť sa o paličky a pokúsiť sa zosynchronizovať s realitou. Do ubytovne v Pedangu, ktorá je na vrchole posledného pahorku predomnou, sa dopotácam hodinu po nich.

V ubytovni si z posledných síl vybalím spacák, kúpim si coca-colu, ktorá mi v takýchto prípadoch občas pomáha, a zaspím. Po troch hodinách som zasa OK, tak vyliezam von a objednávam si večeru, zeleninovú polievku s rezancami. S Annou si zlaďujeme itinerár. Má v tom trochu bordel, myslí si, že máme ešte tri dni rezervu, pritom už s cestou do Ilamu nemáme rezervu žiadnu.

DEŇ 20: Pedang - Khanidigbe (1 215 m) - Madibung (1 490 m)

Účet v hoteli v Pedangu: 950 NPR (10,50 €)
Prevýšenia: ↑1 095 m  ↓1 150 m
Vzdialenosť: 12,5 km, 7 hod.
Teplota: ráno 5 °C, cez deň 15 °C
Spotreba plynu: 0 min.

Úseky:
Pedang - Khanidigbe: ↑345 m ↓670 m, 6,5 km, 2:45 hod.
Khanidigbe - Madibung: ↑750 m ↓480 m, 6 km, 3:15 hod.

Dnes by sme konečne mali doraziť ku ceste. Raňajší autobus z Khanidigbe síce nestihneme, ale pri troche šťastia nájdeme nejaký odvoz do oblasti Ilamu a vypadneme z tejto husto obývanej džungle ešte dnes. Deň už tradične zahajujeme 400-metrovým zostupom dolu k rieke, a rovnako 400-metrovým výstupom na protiľahlom brehu. Cestou míňame domčeky miestnych postavené na miniatúrnych terasách, okolo nás pobehujú dvoj-trojročné deti. Ja by som sa tu s deťmi bál bývať, a to rozhodne nepatrím medzi úzkoprsých mestských rodičov.

V Khanidigbe sme po necelých troch hodinách, ale žiadna doprava sa nám nečrtá. Autobus chodí len jeden denne, o piatej ráno. Taxíky ani žiadne iné autá v dedine nie sú, a samotné Khanidigbe je naozajstná špinavá diera indického typu. Stoky sú plné ufúľaných detí, ulice prepchaté ľuďmi sú plné prachu... Anna tu ostať nechce, a tak pokračujeme prašným chodníkom do Madibungu, odkiaľ zajtra skoro ráno odchádza iný autobus.

Dorážame tam po ďalších trochu hodinách, niekoľkých zostupoch k rieke a opätovných výšľapoch na pahorky oproti. V záverečnom 600-metrovom stúpaní si uvedomujem, že ma chôdza stále baví tak ako na začiatku treku a nemám vôbec žiadne náznaky únavy, fyzickej ani mentálnej. Je mi ľúto, že trek končí, na druhej strane som rád, že konečne vypadnem z husto obývanej džungle. Ale aj tak by som bol najradšej niekde v horách. Sellele, prosím...

Treková štatistika má štandardné hodnoty. Niečo vyše 200 kilometrov, niečo vyše 15 000 metrov kumulatívneho prevýšenia, niečo vyše 100 hodín chôdze (a niečo vyše 1500 fotiek). Nič náročné, pri príprave som mal dojem, že ma trek bude stáť podstatne viac síl. Nakoniec to však bol jeden z tých ľahších trekov

		km	hod.	nastúpané	naklesané
12.11.2014	Taplejung (1 800 m) - Chirwa (1 300 m)	20,3	8¾	815 m	1 275 m
13.11.2014	Chirwa - Amiljosa (2 430 m)	19,9	9¾	1 650 m	555 m
14.11.2014	Amiljosa - Phale (3 255 m)	14	8	1 570 m	680 m
15.11.2014	Phale - Ghunsa (3 425 m)	4	1½	235 m	65 m
16.11.2014	Ghunsa - Khambachen (4 095 m)	10,3	5	885 m	200 m
17.11.2014	aklimatizačný výstup k Jannu BC (4 550 m)	10,1	3¾	605 m	605 m
18.11.2014	Khambachen - Lhonak (4 735 m)	9,1	4	695 m	60 m
19.11.2014	Lhonak - Kanchanjanga BC (5 120 m)	7,5	3¾	510 m	155 m
20.11.2014	Výstup na Drohmo Ri (5 936 m)	3,5	4	820 m	820 m
21.11.2014	Kanchanjanga BC - Lhonak (4 735 m)	7,5	3	155 m	510 m
	Výlet na ľadovec (5 105 m)	7,1	3	380 m	380 m
22.11.2014	Lhonak - Khambachen (4 095 m)	9,1	3	70 m	700 m
23.11.2014	Výlet k jazerám Nupchu (4 855 m)	12,7	6½	860 m	860 m
24.11.2014	Khambachen - Ghunsa (3 425 m)	10,3	3	200 m	885 m
25.11.2014	Ghunsa - Sellele (4 205 m)	5,8	3¾	960 m	140 m
26.11.2014	Sellele - Tseram (3 930 m)	8,7	6	835 m	1 130 m
27.11.2014	Tseram - Ramche (4 530 m)	6,5	3	605 m	30 m
	Výlet do Oktangu (4 798 m)	8,2	3½	400 m	400 m
28.11.2014	Ramche - Torongtong (3 090 m)	15	5½	160 m	1 695 m
29.11.2014	Torongtong - Yamphudin (2 190 m)	10,7	6½	1005 m	1 905 m
30.11.2014	Yamphudin - Pedang (1 560 m)	14,7	8	950 m	1 580 m
1.12.2014	Pedang - Khanidigbe (1 250 m)	6,5	2¾	345 m	670 m
	Khanidigbe - Madibung (1 490 m)	6	3¼	750 m	480 m
		227,5	109¼	15 460 m	15 780 m

Trek bol naozaj skvelý. Volá sa síce Around Kanchanjunga, okolo Kančendžongy, ale mal by sa volať Jannu zo všetkých strán. Jannu je najvýraznejší a najcharakteristickejší vrchol celej oblasti (vlastne celého Nepálu, spolu s Ama Dablamom), vidno ho zblízka, zďaleka, spredu, zozadu, zospodu, zo severu, zo západu... Kančendžonga, aj keď je to tu najvyšší vrch, je len taký prikrčený špic pri Yalungu. Ešte aj ten je od nej zaujímavejší... Ale vôbec to nevadí, silueta Jannu, ktorá pripomína muža sediaceho na tróne, je zábavná naozaj dosť.

Trek je veľmi rôznorodý a nebyť povinného sprievodcu, s pokojným svedomím by som ho vyhlásil za najkrajší trek v Nepále - samozrejme z tých, ktoré som prešiel... Bohužiaľ, nepálska vláda sa rozhodla zneužiť nešťastné udalosti z októbra 2014, keď cyklón Hudhud zasypal stovky ľudí. Dvadsať turistov a ďalších dvadsať jeden Nepálcov to zaplatilo životom. A od roku 2015 budú povinní sprievodcovia na akýkoľvek viacdňový trek v celom Nepále. Asi aby tých obetí bolo nabudúce viac... Takže (zatiaľ čisto teoreticky) vo svetle týchto nových podmienok, keď si človek musí zobrať sprievodcu aj na tak prefláknuté treky ako EBC trek alebo Annapurna Circuit a nesmie si to užiť sám, môžem veľmi pestrý trek ku Kančendžonge naozaj vyhlásiť za to najkrajšie, čo sa dá v Nepále zažiť. Napriek tomu, že nemá žiadne výrazné naj.

Návšteva čajovej oblati Ilam

Na druhý deň o piatej ráno sadáme na autobus, a nekonečnými serpentínami odchádzame do oblasti Ilamu, známej svojimi čajovými plantážami. Veľmi sa na to teším, čajové plantáže som videl iba raz v Keni, pri ceste z Nairobi ku startovulkánu Mt. Kenya. Z auta, ani sme nezastavili. Tentokrát si to chcem vychutnať s plnou parádou.

Za Phidimom ma prekvapí neočakávaný pohľad - celý masív Kančendžongy aj s typickou siluetou Jannu ako na dlani. Veľmi ma to po včerajšom nudnom dni poteší. Je fajn ukazovať domácim Nepálcom, ktorý vrch sa ako volá a opisovať im, ako to tam v horách vlastne vyzerá. Pre nich je tá panoráma natoľko notoricky známa, až je pre nich nudná a v zásade ich vôbec nezaujíma. Až nadšenie cudzincov, ktorým tie kopce stoja za to, aby za nimi precestovali polovicu sveta, v nich vzbudzuje začudovaný záujem.

V Ilame sa naobedujeme (pričom trochu skrešeme Mingmove nadšenie, ktorý nám chcel zaúčtovať trojnásobnú cenu), a nasadáme do zdieľaného taxíku do Kanyamu, kde sú čajové polia aj továrne na jeho spracovanie.

Hotel, ktorý nám Mingma vybral, je síce fajn, ale je drahý (800 NPR) a je uprostred ničoho. A navyše je ružový.

Anna sa rozhoduje, že tu nezostane a radšej pôjde medzi ľudí do kilometer vzdialenej dediny. Hotel je tam síce oveľa jednoduchší, ale aj lacnejší. Na prvý pohľad pôsobí dosť nedôveryhodne (a vlastne vôbec ako hotel ani nevyzerá), ale nakoniec sa ukazuje, že domáci sú veľmi milí a asi sme nemohli urobiť nič lepšie. Vidno, že Anna je scestovanejšia a tieto veci vie posúdiť lepšie. Keď si objednávam čapátí len tak pre chuť, trvá im to síce vyše hodiny, ale nakoniec dostávam nielen placku, ale aj oblohu ako s dal bhatom - korenenú zeleninu, zemiaky a pickles. Lahoda. Jedlo, ktoré nám tu varia, je druhým najlepším na celom treku, hneď po domácej kuchyni v Khambachene.

Ešte poobede si sám vybehnem do polí. Anna je uťahaná z cesty a nekonečných serpentín, ostáva spať v hoteli. V dedine je každodenný trh, tak sa tam trochu pomotám.

Počasie mi nepraje, je zasa zatiahnuté a viditeľnosť sotva 500 metrov. Idem za autom, ktoré mieri do továrne na spracovanie čaju, ale kým k nej dôjdem, je už opustená a zamknutá. Pokus o návštevu musím nechať na zajtra.

Večer som v reštaurácii sám, len s Priankou, štrnásťročnou dcérou domácich, ktorá si pri vedľajšom stole robí úlohy (hneď potom, ako urobila úlohy svojmu osemročnému bratovi). Tak s ňou trochu precvičujem angličtinu, pýtam sa jej, či sa jej tu páči a chce pracovať v reštaurácii rodičov. Nechce, rada by robila letušku alebo niečo v Fikkale, vedľajšom mestečku a centre tunajšej čajovej oblasti. Má tam kamarátov a celkovo to nie je taká diera, ako Kanyam... Jej otec stojí obďaleč a s úsmevom počúva.

Na druhý deň ráno sa všetci stretávame v reštaurácii. Anna, Mingma, ja, Prianka aj domáci. Žena a sestra domáceho sú v kuchyni, ako to tak býva zvykom...

Chcem sa votrieť do nejakej fabriky, nech na vlastné oči vidím, ako sa spracúva čaj, tak prosím Mingmu, či by nešiel so mnou. Pridáva sa aj Anna, a tak všetci traja po raňajkách (mimochodom zasa skvelých) vyrážame do polí, kde práve prebieha neskorý zber. Miestne ženy (výhradne ženy) tam veľkými krabicovými nožnicami strihajú sýtozelené čerstvé lístky čajovníkov a hádžu ich za hlavu do koša. Pri strihaní nožnicami sa medzi nové lístky dostane aj veľa starších, preto je čaj z takéhoto zberu kvalitatívne horší.

O niekoľko políčok ďalej sa však lístky zberajú ručne, lístok po lístku. Je to vyššia trieda čaj, zbierajú sa len lístky dostatočne vyvinuté a na správnom mieste čajového kríku.

Zber čajovými nožnicami. Medzi nové výhonky (svetlozelené lístky) sa dostáva aj priveľa starších,
preto sa takto zberajú len kvalitatívne horšie čaje. 

Po takmer hodine a pol (párkrát sme stratili Annu, lebo sa zakecala s miestnymi) prichádzame k fabrike. Mám šťastie, je v nej pár ľudí a sú ochotní ma za primeraný bakšiš pustiť dovnútra.

Vchádzame tam všetci traja a prezeráme si veľké haly, kde sa v niekoľkých fázach čajové lístky sušia a spracúvajú. Všade je tma a vo vzduchu sa vznáša sladkastá vôňa. Stroje na spracovanie lístkov majú asi 80 rokov a nesú značku Britannia.

Na spodnom poschodí sa vysušené lístky triedia a preosievajú v obrovských niekoľkostupňových sitách. Všade je hluk a prach. Nakoniec sa balia do veľkých nylonových vriec a autami odvážajú do Fikkalu a Ilamu.

V celej továrni je tma a prach, čo najlepšie vidno na videách z Ankinho skvelého foťáku

Pri odchode chcem dať žene, čo nás pustila dovnútra a sprevádzala, ten bakšiš, ale zisťujem, že nemám 500 rupií, len 1000. Tak jej dám tisícku, za tých 8 eur mi tá návšteva naozaj stála.

Vraciame sa k hotelu, lúčime sa s domácimi a terénnym taxíkom sa vezieme až do Birtamodu, kde čakáme na nočný autobus do Káthmandu. Ten však odchádza až o štvrtej, a tak máme dosť času na obed v hoteli Orchid hneď vedľa autobusovej stanice. Skvelá indická kuchyňa, asi najlepšia, akú som kedy v Nepále jedol.

Potom sadáme do autobusu a pretrpíme cestu do Káthmandu. Naschvál som zapol GPS logger, aby som videl, kade to vlastne ideme, a oplatilo sa. Taká zachádzka sa bežne len tak nevidí, na cestu do hlavného mesta sme sa napojili až v polovici cesty do Pokhary, ktorá je na západe! Nuž, miestni asi vedia, prečo chodia práve tade.

Ale viac túto cestu už zažiť nechcem... Trek áno.

Tu je link na viac komentovaných fotografií z treku okolo Kančendžongy.

Poznámky: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Džannu alebo Tapledžung píšem Jannu a Taplejung.

Údaj o spotrebe plynu je udávaný pre interné účely ☺ a týka sa variča Jetboil Sol Ti.

Všetky ceny sú prerátané kurzom platným pre polovicu novembra 2014, 120 rupií za euro.