Island • Túra z Ásbyrgi k vodopádu Dettifoss

Vodopád Dettifoss pozná asi každý, kto na Island zavíta. Je dobre prístupný aj bežným autom, dá sa k nemu dostať zo severu aj z juhu, z východného aj západného brehu. Od Ringroad k nemu dokonca vedie asfaltka často prístupná aj v zime. Ale tá najzaujímavejšia cesta je pešia túra od prepadliny v Ásbyrgi pozdĺž kaňonu rieky Jökulsá á Fjöllum (občas dokonca v ňom), až k roklinám Dettifossu. Scenérie sa striedajú a krajina je plná vtáctva najrozmanitejších druhov.

(Údaje platia pre jeden smer)
Prevýšenia: ↑850 m ↓550 m
Vzdialenosť: 30-35 km, 7-15 hod.
Náročnosť: ľahká
Link na stiahnuteľný tracklog

Túra zaberie jeden až dva dni, podľa toho, ako rýchlo človek ide a ako veľmi sa kochá. Nie je veľmi fyzicky náročná, prevýšenia nie sú nijako veľké, kopce sú mierne a krátke. Problém je, že od Dettifossu nejazdí žiadna autobusová linka, človek si musí zabezpečiť odvoz alebo sa spoľahnúť na stop. Alebo - ako ja - to chodiť jeden deň tam, a druhý naspäť. Trasou vedú väčšinou dva paralelné chodníky, z ktorých každý ponúka iný zážitok, a tak to nie je také jednotvárne. Všetky sú veľmi dobre značené kolíkmi.

(Poznámka: Ospravedlňujem sa za úpravu fotiek, robil som to na notebooku a ako sa ukázalo, bol to nešťastný nápad - farby sú nereálne, pritom to tá príroda vôbec nepotrebuje.) Celá túra sa dá rozdeliť na niekoľko častí. Najprv je oblasť Ásbyrgi a prechod planinou k Rauðhólar, ktorý už v podstate tvorí okrajovou časť turistickej oblasti Vesturdalur. V tomto úseku nie je možnosť nabrať vodu, je len v Ásbyrgi a potom až pri parkovisku Vesturdalur.

Druhá časť treku je samotný prechod Vesturdaluru. Treťou časťou je úsek po okraji kaňonu až k štvrtej časti - Hólmatunguru, pitnej vody je tu dosť. Jeden z potokov s dobrou vodou sa aj brodí. Je to jediný brod na celej túre a dá sa prípadne prejsť aj na boso. Potom nasleduje štvrtá časť, Katlar.

Piatou časťou je zvlnený úsek na okraji kaňonu, je bez vody, ale krátky. A na konci je oblasť Dettifossu plná roklín. Križuje sa tu niekoľko bystrín, čo je jediná voda v oblasti, ale tečie od cesty a frekventovaných chodníkov, preto sa neodporúča piť. Ale prefiltrovaná alebo prevarená je v pohode. Okolie samotného vodopádu je bez vody.

Obyčajne vyrážam z kempu v Ásbyrgi čo najskôr ráno, okolo siedmej-ôsmej. „Kochacou“ trasou - to je tá bližšie k rieke s niekoľkými zachádzkami - idem až k Dettifossu, trvá to asi dvanásť hodín. Tam prenocujem, naspäť idem na druhý deň rýchlejšou trasou asi za sedem hodín. Ak to je pre niekoho príliš rýchle, uprostred trasy vo Vesturdalur je kemp, ktorým sa dá celý trek ešte rozkúskovať a ísť vyslovene na pohodu. Pri snehovej pokrývke je to nutnosť, pretože v snehu alebo so snežnicami na nohách priemerná rýchlosť povážlivo klesá. Celý výlet pozdĺž kaňonu teda môže zabrať jeden deň, pokiaľ je človek rýchly a od Dettifossu má odvoz, až po štyri dni, pokiaľ ide peši aj naspäť a nechce sa naháňať alebo je veľa snehu.

Trek začína pri kempe v Ásbyrgi a smeruje okolo jazera Ástjörn rovno ku kaňonu Jökulsá á Fjöllum. Táto časť nie je nijako nadmerne zaujímavá, preto sa dá ísť krajšou trasou - adrenalínovým výstupom zaisteným lanami vyjsť na hranu, pozdĺž prepadliny Ásbyrgi a potom planinou až k červenému chrbátu Ruðhólar. Ja si však prepadlinu nechávam na koniec, aby som sa mal na čo tešiť.

Planina je pokrytá zakrpateným porastom, chodník sa občas stráca a často vedie v hlbokej vychodenej ryhe prekrytej porastom. Najmä na začiatku sezóny treba dávať pozor - na chodníku zakrytom previsnutými vetvičkami sa ukrývajú mláďatá vtákov, ktoré nestihnú utiecť alebo sa vyšplhať z brázdy chodníka do porastu. Občas sa mi stalo, že som nejaké takmer zašliapol. Kde-tu sú odbočky s výhľadom do kaňonu rieky, na začiatok fajn, ale nie je to nič, čo by neskoršie výhľady hravo neprekonali. V strede planiny práve rangeri pracujú na novej jazdeckej cestičke (pre kone).

Onedlho sa už za ohybom rieky vynára sýtočervený chrbát Rauðhólaru. Takto vcelku je vidno len z tejto strany alebo protiľahlého brehu, motorizovaní návštevníci Vesturdaluru vidia len niektoré časti.

Vesturdalur

Chodník však do známej a vyhľadávanej oblasti Vesturdaluru vchádza poza chrbát Rauðuhólaru. Dá sa na neho vyjsť, treba sa však asi 500 metrov vrátiť odbočkou z chodníka. Odtiaľ sa dá potom zájsť aj do skál Hljóðaklettaru.

Ozvenové skaly sú podobné ako známejšie lávové bludisko Dimmuborgir pri Mývatne, len väčšie, divokejšie a nie tak roztomilé. No hlavne je tu oveľa menej ľudí, dá sa lepšie užiť. Človek sa prepletá pomedzi zaujímavo usporiadané a zvetrané čadičové zoskupenia, pri ktorých každého chtiac-nechtiac napadá, aké obrovské sily museli formovať všetky tie lávové tunely, bubliny a zosypané krátery. Diery do povrchových vrstiev odhaľujú tie vnútorné, ktoré majú vplyvom rôzneho chladnutia alebo výronov lávy úplne inú štruktúru. Niekedy to vyzerá doslova ako infografika alebo prierez v učebnici.

Na protiľahlom brehu sa deje niečo podobné. Rieka si viditeľne vymyla koryto priamo cez stred čadičovej oblasti.

Pri parkovisku sa odbočka ku skalám znova pripája k hlavnému (rozumej najrýchlejšiemu) chodníku zo severu na juh. Konečne sa tu dá načapovať čerstvá voda. Kemp je asi o 500 metrov ďalej na západ.

Desať minút za parkoviskom je odbočka ku skalám Karl og Kerling. Z nejakého dôvodu sa to prekladá ako Starý muž a stará žena, v skutočnosti to je Chlap a ženská, a najskôr to bude jeden z tradičných islandských vtípkov, evidentne je to metafora pre orálny sex. Posúďte sami:

Dá sa dobre vidieť z hrany kaňonu, čo je z chodníka zachádzka asi na tri minúty, no je možné zísť až dolu do koryta priamo ku skalám a vode. Potom je to asi na trištvrte hodinku aj s motaním sa popri vode.

Nasleduje viac ako polhodinový úsek po sviežich pláňach, s niekoľkými odbočkami k vyhliadkam do kaňonu. Chodník križuje zopár bystrín s dobrou vodou, väčšinou sú premostené. Chodník je dokonca spevnený aj v úsekoch, ktoré vedú cez podmočené lúky.

Hólmatungur

Tesne za Gloppou, čo je jedna zo spomínaných krátkych odbočiek ku čadičovej vyvrenine a lávovej jaskyni, sa chodník vetví. Jeden ide po hrane ďalej, to je neoficiálna obchádzka, ale ten druhý schádza do raja. Je to Hólmatungur, pretiahnutý pieskový polostrov pod hranou kaňonu, plný sviežej vegetácie a tyrkysovej vody. Je to moja srdcová záležitosť, pokojnou WTF atmosférou mi veľmi pripomína roklinu Gjáin neďaleko Háifossu.

Medzi pieskovým polostrovom a stenami kaňonu sa až pod Gloppu vinie sýtou zeleňou potok.

Potok treba prebrodiť, brod je viditeľne označený. Nie je s tým žiadny problém, prinajhoršom sa dá prejsť aj naboso. Prúd nie je veľmi silný a vody býva väčšinou pod kolená, len v období najintenzívnejšieho odmäku je do polovice stehien.

Hólmatungur končí pri vodopádoch Hólmafossar, čo je sústava menších vodopádov tečúcich priamo cez bohatý porast. Zaujímavé miesto.

Ten najväčší z nich však treba obísť krátkym vlhkým výšvihom na hranu kaňonu, kde je sútok niekoľkých potokov. Hneď za tým chodník zasa schádza nadol, pri vetvení sa opäť treba držať bližšie pri rieke. Dosť sa to kvôli výhľadom oplatí.

Katlar

Hneď na začiatok je vidno úžinu Katlar s ďalším zaujímavým polostrovom obklopeným početnými potokmi a menšími romantickými vodopádmi. Z chodníka je to zachádzka, ale dosť sa to oplatí. Vlastne sa tu dá stráviť celý deň. Keď celé horné povodie Jökulsá á Fjöllum ešte nebolo súčasťou Národného parku Vatnajökull, dalo sa tu prespávať. To bolo, panečku, miesto!

Mimochodom, hneď naproti je ďalšia moja srdcová záležitosť - lagúna Forvöð (popisujem tu na blogu).

Úžina Katlar končí (vlastne v smere toku rieky začína) vodopádom Réttarfoss. Je to zaujímavá prepadlina v tvare elipsy výrazne pretiahnutej v smere toku, časť vody do nej padá zo všetkých strán, druhá časť však pokračuje úzkym kanálom. To už je chodník zasa hore na hrane kaňonu a poskytuje výhľady do ďaleka.

Dettifoss

Nasleduje ďalšia hodinka po okraji kaňonu. Je to taká upokojujúca časť pred záverečným nášupom. Chodník sa pri tabuli s mnohými varovaniami vetví - jeden pokračuje na hrane (tým sa budem zajtra vracať naspäť), treba však zísť nadol. Áno, je to exponované, áno, je to trochu nebezpečné - ale pre človeka, čo s báglom pochodil tatranské alebo nebodaj alpské chodníky, to za sucha nepredstavuje nič hrozné. V daždi treba dávať pozor.

Najprv sa schádza oblúkovým traverzom v strmom svahu až na dno rokliny Hafragil. Po jej dne tečie voda potoka Stórulækir, ale toto je už oblasť, o ktorej som písal vyššie - neodporúča sa piť, no s upravenou by problém byť nemal. Stórulækir je zaujímavý potok, v hornej časti tečie pod zosuvmi kaňonu v mohutnej zvukovej kulise, ale uprostred Hafragilu sa vynára ako romantický potôčik s priezračnou vodou.

Za ústím Hafragilu nasleduje traverz zosunutého štrkového svahu takmer na úrovni rieky. Za pozornosť stojí kontrast zakalenej ľadovcovej rieky s priezračnou tyrkysovou farbou krátkeho prítoku, ktorý sa do nej vlieva z rokliny pod traverzom. Ospravedlňujem sa za fotku, vždy mi tam robí šarapatu nejaký tieň, protisvetlo alebo hmla. Na dokumentáciu to snáď postačí.

Potom už nasleduje Hafragilsfoss a nížina tesne nad riekou. Tá končí za potokom krátkym, asi 30-metrovým výšvihom hore na hranu. Posledných zhruba 10 metrov je zaistených konopným lanom, ale za sucha je zbytočné.

O pár minút sa za pieskami Sanddaluru už človek vynorí priamo v oblasti Dettifossu s jej ohradenými chodníkmi, reguláciami všetkého možného a stovkami turistov. Dá sa to trochu poľudštiť - treba prísť až po siedmej (čo je predpoklad malého množstva ľudí č. 1), najlepšie v strede týždňa (predpoklad č. 2), a úplne najlepšie mimo sezóny alebo po koronakríze (predpoklad č. 3). To tu potom sú maximálne traja-štyria turisti a dve autá na parkovisku, dokonca ani len rangeri žiadni. Dá sa preto nájsť miesto s obyčajnou dúhou či počkať si na dvojitú, fotky bez ľudí, sadnúť si a kochať sa bez toho, aby do človeka stále niekto šťuchal alebo otravoval so žiadosťami o fotku.

Ak má človek chuť, dá sa vyjsť ešte polkilometrovou zachádzkou na juh k Selfossu, a potom nasleduje hľadanie kempu. Áno, pri Dettifosse sa dá legálne prespať - ale platí to len pre peších turistov. Ak rangeri nájdu v kempe spať motorizovaných turistov, občas sú doslova besní. Kemp je dosť zašitý a pokiaľ tam nie je nijaký ranger, ktorého sa dá opýtať, ťažko ho nájsť. Označený je len jednou malou nenápadnou ceduľkou na nízkom stĺpiku na severnom konci parkoviska pre autobusy. Od nej vedie chodník cez pahorok priamo na sever, je to asi 200 metrov.

Kemp je asi príliš silné slovo, je to len malá piesková prepadlina na prespanie, sporadicky pokrytá trávou. Vodu vozia rangeri v plastových kanistroch (a je po nich dosť cítiť), a záchody sú len tie pri neďalekom parkovisku. Sprchy žiadne. Ale myslím, že to úplne stačí.

Na druhý deň, pokiaľ človek nemá zabezpečený odvoz alebo nechce otravovať ľudí so stopom, sa dá peši vrátiť naspäť do Ásbyrgi asi za 7-10 hodín. Priame chodníky na sever bez zachádzok ku atrakciám sú rýchlejšie, no nie sú nezaujímavé ani úplne bez výhľadov. A aspoň ponúkajú výhľady na miesta, kade človek deň predtými šiel, napríklad do kaňonu Hafragil.

Niektoré úseky sú spoločné so včerajšou túrou, ale je ich málo, dajú sa prežiť. A túra končí na hrane prepadliny v Ásbyrgi, čo je atrakcia sama osebe.