Island • Poldenný okruh Móskarðshnjúkar - Hátindur

Náhorná plošina pohoria Esja prechádza na východe do úzkeho dlhého hrebeňa zakončenom vrcholom Móskarðshnjúkar (800 m n. m.). Vyznačuje sa tým, že často žiari do diaľky. Má to dve príčiny - po prvé, väčšinou je celá Esja v tieni oblaku, ale jej východný koniec je ovplyvnený jazerom Þingvallavatn, a cez dieru v oblakoch svieti slnko priamo na výbežok pohoria. Domáci často hovoria o „tom kopci zaliatom slnkom“. A áno, je to naozaj tak.

Prevýšenia: ↑↓1200 m
Vzdialenosť: 14 km, 4-7 hod.
Náročnosť: ľahká až stredná, v zime 
vysoká - nutné mačky, cepín a GPS (!)
Link na mapu a stiahnuteľný tracklog

Po druhé, Móskarðshnjúkar (novší názov v niektorých mapách je Móskarðahnúkar alebo v jednotnom čísle Móskarðahnúkur) je pás vrcholkov, ktoré sú na rozdiel od tmavého masívu Esje zložené zo svetlého ryolitu. Takže sú svetlejšie ako zvyšok pohoria, a vôbec nezáleží, či sú celé zaliate slnkom alebo v tieni. Deje sa to neustále, bez ohľadu na ročné obdobie či dennú hodinu. Je to taký kúsok Dúhových hôr prilepených k tufovej a čadičovej Esjii.

Toto celé im dodáva punc výnimočnosti. A najmä - je to turisticky asi najatraktívnejší kopec (resp. kopce) v pohorí, pričom tam veľa ľudí nechodí. Zaujímavé výhľady už od parkoviska, prudké traverzy, pár reťazí a krátkych exponovaných vložiek - je to zábavné a človek sa nenudí. Teda, až na jeden otravný trojkilometrový úsek na okraji náhornej plošiny...

V lete je túra bezpečná, obtiažna asi ako Priečne sedlo vo Vysokých Tatrách. Po daždi to už v niektorých úsekoch až tak zábavné nie je, ryolit a blato, ktoré ho spája, sú klzké. V zime sú nutné mačky (alebo aspoň naozaj dobré nesmeky, ale to sa môže v tej ľadovo-blatistej brečke ľahko vypomstiť) a najmä cepín. Ale ani to nie je záruka, že túra bude priechodná.
 

Na parkovisko pri brode cez riečku Skarðsá sa dá bez problémov dostať akýmkoľvek autom odbočkou z cesty k národnému parku Þingvellir, aj keď tá odbočka býva trochu rozbitá.

Tie červené bodky na ceste sú terénne štvorkolky.

Z cesty, po ktorej chodia skupiny turistov na štvorkolkách, sa už asi po 500 metroch odbáča na sever a stúpa sa priamo nahor. Chodníkov je veľa, stretajú sa pri čiernom čadičovom ihlane dobre viditeľnom už od parkoviska. Nad ním už krajina pripomína Dúhové hory - za slnečného počasia je navôkol explózia farieb od sýtozelenej cez oranžové a hnedé, vo všetkých možných odtieňoch. Plus občasný čierny čadičový pás alebo žiarivo biele zvyšky snehu. Navyše sa už otvárajú výhľady na Reykjavík a priľahlé mestečká.

V sedle je odbočka napravo priamo na vrchol Móskarðshnjúkaru (800 m n. m.) prudkým traverzom tesne pod hrebeňom viditeľnom z diaľky. Za sucha pohodový, v snehu nebezpečný, najmä pri teplotách tesne nad nulou, keď sa noha na ryolitovom štrku šmýka po svahu. Ale je to slepá odbočka, ak chce človek pokračovať na planinu, musí sa do sedla vrátiť.

Z vrcholu Móskarðshnjúkaru je takmer kruhový výhľad, nie je vidno len to najkrajšie - jazero Þingvallavatn na východe. Ukrýva sa za čadičovým Skálafellom (774 m), takže - ak chce jazero človek vidieť, musí vyjsť naň. Ale žiadna zábava to nie je, na východnej strane toho kopca je lyžiarske stredisko...

Hrebeň priamo na západ je to, čo človeka čaká o pár minút. A je to asi najzábavnejšia časť celej trasy. Za ním je vidno oblý chrbát stolovej hory s „vrcholom“ celého pohoria Esja - Hábungou (914 m n. m.). On to vlastne nie je vrchol, ale len najvyšší bod tej obliny. Ale aby sa nepovedalo, je označený asi metrovou pyramídou (popisujem v tomto príspevku).

Z Móskarðshnjúkaru sa treba vrátiť do sedla. Z neho vedie slušný krpál priamo nahor na - Móskarðshnjúkar. Áno, ten názov nesie celý ryolitový hrebeň, ale v mapách sa často uvádza len ako označenie prvého alebo posledného kopca. Z nasledujúceho stúpania je pekný výhľad naspäť na posledný pahorok, aj do širokého plochého údolia Suðurdálur na severe.

Po pár krátkych prudkých výšľapoch sa svieža hneď ryolitu vo všetkých možných odtieňoch končí a prichádza traverz tufového Laufskörðu. Tuf je veľmi mäkká hornina a preto je hrebeň dosť zvetraný od vody a erózie. Je tam niekoľko prudkých exponovaných úsekov zaistených reťazou. V zime sú však reťaze zasypané snehom a niekedy sa nedajú nájsť. To ide o držku.

Za tufovým hrebeňom už nasleduje náhorná plošina. A pekne nudná - treba obísť celý kuloár Þverárdaluru po jeho hornej hrane. Chodník je nejasný, vlastne žiadny. Každý si zvolí vlastnú cestu - buď to zíde asi 50 výškových metrov nadol ku hrane a potom zasa nahor, alebo ho obíde pekne dokolečka po vrstevnici bez straty výšky. Podstatné je trafiť skalnatú hradbu na opačnej strane kuloáru z pravej strany. Tak či tak treba skákať po kameňoch, ku skalnej hradbe je to asi 3 kilometre.

Z hradby je na juhozápadnom horizonte vidno umelo vybudovanú kamennú plošinu, ktorá v zimných hmlách slúži ako orientačný bod pri výstupoch na Esju cez rebro pod Gunnlaugsskarðom (843 m). Plochá pláň je popretkávané zelenými stužkami machov.

Po krátkom lezeckom intermezze na hrebienku pred vrcholom nasleduje samotný oblý vrchol Hátinduru (909 m n.m.). Najvyšší bod označuje betónový stĺp s pamätnými tabuľami GPS expedícií. Zábavné. Za ním je v diaľke na severozápade za vrcholovým kameňom (vlastne, v tomto prípade betónom) vidno zasneženú čiapočku Snæfellsjökullu (1440 m n. m.), vzdialeného 120 km.

Vrcholový kameň. Na horizonte vidno orientačnú kamennú plošinu.

Vrcholový kameň, znova. Vzadu snehová čiapočka Snæfellsjökullu.

Plochý bočný hrebeň zarastený mäkkým machom pokračuje ďalej na juh, ale netrvá to dlho. Prichádza hrana - a koniec zábavy. Prudký zostup nadol pomedzi zerodované skaly. Tento svah je asi jediný dôvod, prečo sa občas tento okruh chodí v opačnom smere, ako popisujem - nahor je to jednoduchšie. Po daždi a v rozmočenom snehu je zostup nebezpečný až nemožný. Treba to len prežiť.

Na východnej strane je zasa vidno celý prívesok náhornej plošiny - prejdený hrebeň aj s rozstrapkanými vrcholkami tufového Laufskörðu.

Pod skalou asi vo výške 650 m treba prudko zabočiť doľava a tesne pod ňou rebro traverzovať na východ. Štrkový svah je prudký a noha sa často zošmykuje.

Žiadny vychodený chodník tu nie je, len prudkú zerodovanú roklinku (na fotografii nižšie je to tá najbližšia), ktorá sa pred človekom objaví, je lepšie obísť zhora - dolu pod ňou sú mokrade, kde po odmäku noha zapadá po kolená, navyše by bolo treba obchádzať celý pahorok. To nikto nechce. Parkovisko vzdialené len asi 2 kilometre je dobre vidno - to je smer, ktorého sa treba držať, keď už má človek ten žľab za sebou.

Pod kopcom, na plochom dne údolia Þverárdalur, sa hadí posledná prekážka - malá riečka. K dobrému brodu treba zájsť trochu povyše, ale to sa každý rok mení. Prinajhoršom sa dá prebrodiť naboso - voda nie je prudká a hĺbka býva tak po kolená. Akurát je potom človek mokrý a musí si osušiť nohy. K autu je to potom už len asi trištvrte kilometra po lúkach.

Nepríjemnému zostupu z Hátinduru sa dá vyhnúť, ak má človek dosť času, a namiesto výstupu na jeho vrchol bude po planine pokračovať ďalej na západ. Na najvyššom bode Esje - Hábunge (914 m) zamieri na juh, a cez atraktívny žľab Gunnlaugsskarð zíde nadol k Grundarhóllu. Akurát to nie je okruh a k autu na parkovisku pri brode Skarðsá sa treba nechať odviezť.