Vzdialenosť: 13,5 km, 5 hod.
Náročnosť: stredná, v zime vysoká
Link na stiahnuteľný tracklog
Hafnarfjall (číta sa to Hapnafjatl) je západná časť pohoria Skarðseiði južne od Borgarnes. V zime je známe najmä svojimi vetrami - Ringroad, ktoré vedie po jej západnom úpätí, sa zhruba každé 3-4 týždne uzavrie kvôli dvestokilometrovým víchriciam. Ale keď nefúka, je to raj, v zime i lete.
Medzi Islanďanmi je to pomerne prefláknuté pohorie. To síce neznamená, že tam sú davy ako vo Fatre alebo Tatrách, ale na párik dôchodcov alebo jednu-dve skupinky bežcov zrejme človek natrafí. Najznámejšia túra v pohorí je Níu Tindar, Deväť vrcholov. Je to okruh, ktorý spája všetky vrcholy hrebeňa. Vlastne, je to jediná túra v pohorí, tie ostatné túry sú len rôzne časti okruhu 9 Tindar.
Na parkovisko sa vchádza hneď z Ringroad, takže túra je ľahko dostupná. Z parkoviska sa vyráža po upravenej farmárskej ceste, z ktorej sa po pár sto metroch odbočí kolmo doprava a začne sa stúpať na hrebeň.
V prvej časti sa ide priamo po okraji hrebeňa. Pri veľkej skale s výhľadom na blízke mesto Borgarnes býva štart každoročného horského behu. Dole pri vstupe do údolia je vidno pozostatky starej priehrady.
Onedlho sa chodník odkloní z hrany a stúpa v šikmom traverze až do sedla. Jeho linku zarezanú do svahu je krásne vidno už zospodu. V sedle sa dá odbočiť doprava na vyhliadku na Ringroad (na mape je to tá červená trasa), prípadne pár stoviek metrov pred sedlom vystúpať z chodníka ku hrane a ísť po nej. Za sucha je to jedno, v zime záleží od momentálnych podmienok.
Severovýchodné vetry, ktoré tu prevládajú, fúkajú rovno do vnútorného údolia a snehovú pokrývku spevňujú na betón, chôdza v mačkách (alebo lepších nesmekoch) je preto relatívne bezpečná. A odmena v podobe výhľadov prichádza už po pár minútach. V lete zasa suťoviskové svahy hrajú všetkými farbami.
Napravo od sedla je pahorok, v niektorých mapách označený ako Hafnarfjall. Má asi 700 metrov a tróni rovno nad Ringroad. Naľavo od sedla je rozoklaný hrebienok s najvyšším vrcholom celého pohoria, občas (asi neoficiálne) označovaný ako Hafnarfjallöxl alebo Gildalshnúkur, a má 844 m. A občas sú označené naopak...
Na Hafnarfjall (teda ten menší rovno nad Ringroad) to od parkoviska trvá rýchlikom tak hodinku, bežným kochacím tempom hodinu a pol, so sedemročným deckom tak 2-2,5 hod. V zime sa tie časy veľmi nelíšia - ak zrovna nie je mäkký sneh, ide sa dokonca lepšie.
Pekné výhľady sú z oboch kopcov. Za jasného počasia vidno na severozápade Snæfelljökull, na severovýchode zmrzlinkový kopček Eiríksjökullu, pozostatky ľadovca Ok, veľký Langjökull aj oblinu Þórísjökullu. Biely pás kopcov hneď za náprotivným hrebeňom sú končiare Skarðsheiði.
Na juhu zasa vidno Akrafjall aj dlhú Esju.
Z Hafnarfjallu treba zísť naspäť do sedla na chodník, a z neho vystúpať na najvyšší bod celého okruhu - Hafnarfjallöxl/Gildalshnúkur (844 m). Žľab zo sedla nahor je asi jediné technickejšie miesto celého okruhu, v zime sa občas nedá vyjsť a k autu sa treba vrátiť rovnakou cestou. Ale samotný dvojvrchol Gildalshnúkuru poskytuje kopec príjemných miest na piknik pokrytých mäkučkým machom, s výhľadom na ostrý hrebeň, po ktorom chodník pokračuje.
Nasleduje dychberúca pasáž po hrane, s parádnymi výhľadmi do údolí na oboch stranách. Ostré končiare sa traverzujú, ale na všetky sa dá z niektorej strany vyliezť a užiť si ďalšie výhľady.
Je to naozaj nádherná časť, ale v zime a najmä skorú jar zradná. Južné svahy sú pokryté nesúdržnými vrstvami ľadu na nesúdržnej vrstve štrku a suti - a v tých prudkých šikmých traverzoch okolo vrcholov sa človek môže ľahko pošmyknúť aj v mačkách. Cepín je naprosto nepostrádateľný, svahy sú skutočne vysokánske.
Niekedy je riešením ísť celý okruh opačným smerom - v smere hodinových ručičiek. No ani to nie je záruka, že človek prejde celý okruh a nebude sa musieť vrátiť naspäť.
Na vrchole Katlaþúfy (744 m) sa chodník ostro lomí doľava. Samotný vrchol by sa dal aj traverzovať a ušetriť nejaké tie výškové metre, ale dosť to neodporúčam. Hore sa otvorí parádny výhľad do kotliny Katlatjarnir s romantickými jazierkami a zvlneným dnom. V lete sa tam pasú ovce, v zime je opustené, no rovnako pekné. V oboch prípadoch sa pri troche snahy dá zliezť nadol a prenocovať tam. Rozhodne sa tú noc v kotline nejako naplánovať oplatí. Z parkoviska to do nej trvá asi 4 hodiny, no záleží, z ktorej strany okruhu človek príde.
Chodník sa potom cez jeden menší kopec s čarovne sfarbenými suťoviskami dostane do sedla, v ktorom sa prudko doľava odbáča do údolia a k parkovisku. No na ten oblý kopček, ktorý sa týči za ním, sa naozaj vybehnúť oplatí. Zaberie to asi hodinku. Ak tam teda človek nechce prespať...
Pri stúpaní do kopca je celkom zábavné pozerať sa pod nohy a obdivovať úžasnú regeneračnú schopnosť machového porastu. Často sú v ňom stopy topánok zarastené naspäť do pôvodnej podoby.
Ten posledný kopec koruny sa volá Tungukollur, a na výšku má romantických 666 metrov. A najmä ponúka čarovné výhľady. Končí síce zrázom, no vrcholová oblina je pomerne plochá, s množstvom miest na stan. Najlepšie sú priamo pri zráze, pár desiatok metrov za najvyšším bodom.
Potom nasleduje zostup naspäť do sedla, a prudký zošup do doliny, kde sa hneď na úpätí brodí prvý potok (ten je bez problémov), a v ústí údolia druhý, väčší potok, do ktorého sa ten prvý vlieva. Druhý brod môže byť pri vyššom stave vody problém, najmä na jar. V tom prípade sa dá pokračovať po ľahko viditeľnej farmárskej ceste až na cestu vedúcu k parkovisku. Finito.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára