Hólmsá je hlavná rieka celej oblasti. V zime zamŕza a dá sa prekročiť po ľade, v letnej sezóne, keď nemá veľa vody, sa dá na niekoľkých miestach prebrodiť, ale medzitým je to pre pešieho turistu nepriechodná hranica. Dá sa však popri nej ísť až ku pláňam Axlíru. Popis sa týka niekoľkodňovej túry po východnom brehu zhruba v máji. Vďaka najväčšiemu ľadovcu tejto časti Islandu, Mýrdalsjökullu, je tu šanca na pekne počasie vyššia. Oproti upršanému Kirkjubæjarklausturu je to takmer oáza sucha.
Autom (akýmkoľvek, nielen 4×4) sa dá dostať až k farme Snæbýli, cesta býva aj v zime dobre prehrnutá a zjazdná. Zaparkovať sa dá na čistinke asi 100 metrov za posledným domom, prípadne po dohode s domácimi ešte pred farmou pri stajni pod kopcom. Alebo na kraji cesty, len to si človek koleduje o obitie kamienkami od okolo jazdiacich áut.
Môj plán je čo najskôr sa dostať do vnútrozemia, a podľa stavu snehu a brodov sa prípadne pozrieť do južnej časti Dúhových hôr. Preto sa budem snažiť čo najviac využívať upravenú cestu F210, a breh rieky si nechám na cestu naspäť. Predpokladám, že pri súčasnom stave vody sa na druhý breh Hólmsá nedostanem a budem sa po rovnakej strane vracať k autu.
Vystupujem na pláň, cesta sa vlní vo výške okolo 300-400 metrov. Krajina je v tejto časti pekná, no fádna - klasická vnútrozemská púšť pokrytá ostrovčekmi alebo pláňami žiarovo zeleného machu. Skratky medzi ohybmi cesty vedú cez podmočený piesok, treba si dávať pozor.
Po štrnástich kilometroch konečne vidím divokú rieku Hólmsá a schádzam dolu k prepadline Tjaldgilsfit, kde sa brodí niekoľko menších potokov. Vody je primerane, dá sa preskákať cez ostrovčeky, prípadne využiť cestu, ktorá vedie cez zasypané rúry.
Na druhej strane prepadliny cesta uhýba mierne doprava, ja sa však už držím rieky, a pozdĺž jej brehu idem na severozápad do tiesňavy, v ktorej sa ukrýva pár vodopádov.
Na konci tiesňavy som asi 50 metrov nad riekou a prichádzam k Axlafossu, na islandské pomery menšiemu terasovitému vodopádu. Trochu pripomína zmenšený Godafoss, na šírku má asi 30 metrov.
Nad vodopádom sa snažím nájsť miesto na prebrodenie Hólmsá, no nedarí sa. Vody je stále príliš veľa a prúd priveľmi silný. Niekoľkokrát to skúšam, ale pud sebazáchovy ma našťastie rýchlo vyženie z vody von. Bohužiaľ to dosť zdržuje - na okraji rieky sa vyzuť do sandálov, prípadne aj vyzliecť nohavice, všetko zbaliť do báglu, potom sa zasa poutierať, poobliekať a poobúvať...
Počasie je ako z učebnice meteorológie - nad ľadovcom je krásne azzuro, ale 5-10 kilometrov od neho sa formujú zrážkové mraky. V jednej chvíli narátam na juhovýchodnom horizonte asi 6 rôznych búrok a prehánok.
Pribúda snehu aj podmočenej pôdy, chôdza je trochu ťažšia. Cez snehové pole prichádzam k prvému dnešnému vážnejšiemu brodu - dravý rozvodnený potok pritekajúci z tiesňavy Lambagljúfur. V sezóne tu je sucho, teraz asi pol metra slušne rýchlej vody. Pár metrov za brodom je križovatka s cestou F233 - vedie na severe pozdĺž potoka, ktorý som práve prebrodil.
Krajina už je naozaj divoká. Je plná vody a vtákov, stále okolo mňa poletujú páriky kačíc a skupinky divokých husí. Vhodný brod cez rieku Hólmsá som nenašiel, aj ten na ceste F210 je dravý a tak široký, že značku na druhej strane ledva vidím. S tým som však rátal, a tak brodím jeden z prítokov a mierim do kopcov Svartahnúksfjöllu.
Som už pomerne ďaleko od ľadovca a vyzerá to, že ma chytí jedna z prehánok. Tak si hneď za brodom rozbaľujem varenie a urobím polievku, zjem ju však už v daždi. Po pár minútach je po ňom, neďaleko vykukuje slnko a o chvíľu som zasa suchý.
Čas pokročil a pomaly sa obzerám po mieste na tábor. Človek si môže do sýtosti vyberať, svoje miesto si nájde ten, čo chce pekné výhľady, aj ten, čo chce súkromie, romantický potôčik či závetrie. To je veľká výhoda tejto krajiny, všade je dostatok rovných plôch, machu aj vody.
Stan si rozkladám tesne pred ústím do tiesňavy Rauðibotnu. Je to jedna z rozprávkovo gýčových atrakcií Islandu. Kvôli odľahlosti nie je veľmi navštevovaná a človek nie je presýtený množstvom fotografií. Mám trochu smolu, je tu veľa snehu a svoje žiarivé farby kráter skrýva. Nevadí mi to, gýčové je to aj tak dosť. Slnko je opäť vonku a ja si navôkol stanu rozkladám veci, nech sa poriadne presušia.
Zajtra sa skúsim dostať na protiľahlý kopec, z ktorého bývajú tie najkrajšie fotky dovnútra kráteru, letmý prieskum však naznačuje, že to kvôli snehu nemusí vyjsť.
Vystúpam na okraj kráteru Rauðibotn a užívam si neuveriteľné farby. Svahy červené, žiarivo zelené jazierko na dne aj protiľahlý kopec.
Aj hore, pri hrane kráteru, je kopec plochých preliačin vhodných na postavenie stanu s parádnymi výhľadmi podľa chuti - na piesky Axlíru, stráne Svartanhnúksfjöllu či priamo do kotla kráteru.
Počasie je ako z učebnice meteorológie - nad ľadovcom je krásne azzuro, ale 5-10 kilometrov od neho sa formujú zrážkové mraky. V jednej chvíli narátam na juhovýchodnom horizonte asi 6 rôznych búrok a prehánok.
Pribúda snehu aj podmočenej pôdy, chôdza je trochu ťažšia. Cez snehové pole prichádzam k prvému dnešnému vážnejšiemu brodu - dravý rozvodnený potok pritekajúci z tiesňavy Lambagljúfur. V sezóne tu je sucho, teraz asi pol metra slušne rýchlej vody. Pár metrov za brodom je križovatka s cestou F233 - vedie na severe pozdĺž potoka, ktorý som práve prebrodil.
Krajina už je naozaj divoká. Je plná vody a vtákov, stále okolo mňa poletujú páriky kačíc a skupinky divokých husí. Vhodný brod cez rieku Hólmsá som nenašiel, aj ten na ceste F210 je dravý a tak široký, že značku na druhej strane ledva vidím. S tým som však rátal, a tak brodím jeden z prítokov a mierim do kopcov Svartahnúksfjöllu.
Som už pomerne ďaleko od ľadovca a vyzerá to, že ma chytí jedna z prehánok. Tak si hneď za brodom rozbaľujem varenie a urobím polievku, zjem ju však už v daždi. Po pár minútach je po ňom, neďaleko vykukuje slnko a o chvíľu som zasa suchý.
Čas pokročil a pomaly sa obzerám po mieste na tábor. Človek si môže do sýtosti vyberať, svoje miesto si nájde ten, čo chce pekné výhľady, aj ten, čo chce súkromie, romantický potôčik či závetrie. To je veľká výhoda tejto krajiny, všade je dostatok rovných plôch, machu aj vody.
Stan si rozkladám tesne pred ústím do tiesňavy Rauðibotnu. Je to jedna z rozprávkovo gýčových atrakcií Islandu. Kvôli odľahlosti nie je veľmi navštevovaná a človek nie je presýtený množstvom fotografií. Mám trochu smolu, je tu veľa snehu a svoje žiarivé farby kráter skrýva. Nevadí mi to, gýčové je to aj tak dosť. Slnko je opäť vonku a ja si navôkol stanu rozkladám veci, nech sa poriadne presušia.
Zajtra sa skúsim dostať na protiľahlý kopec, z ktorého bývajú tie najkrajšie fotky dovnútra kráteru, letmý prieskum však naznačuje, že to kvôli snehu nemusí vyjsť.
Deň 2
Plán na dnešný deň je prejsť po hrebeni na opačný koniec jazera Hólmsárlón a prírodnému termálnemu bazénu Strútslaug. V tomto ročnom období tam zaručene bude úplne prázdno, vykúpem sa do sýtosti.Vystúpam na okraj kráteru Rauðibotn a užívam si neuveriteľné farby. Svahy červené, žiarivo zelené jazierko na dne aj protiľahlý kopec.
Aj hore, pri hrane kráteru, je kopec plochých preliačin vhodných na postavenie stanu s parádnymi výhľadmi podľa chuti - na piesky Axlíru, stráne Svartanhnúksfjöllu či priamo do kotla kráteru.
Po okraji prechádzam na druhú stranu kráteru a hľadám možnosť, ako sa dostať na druhý breh Hólmsárlónu a vystúpiť na vrchol Svartafellstangu. Podo mnou sa hadí Hólmsá vytekajúca priamo z jazera.
Šťastie mi nepraje - jazero je síce pokryté ľadom, no pri brehu sa rozpadá na veľké kryhy a na to ja odvahu nemám. Človek stúpi na okraj kryhy, tá sa pod jeho váhou naklopí, a keď nešťastník skĺzne do vody, zasa sa zavrie. Vybavené. Ani zasnežené svahy pri jazere nevyzerajú najbezpečnejšie.
Vľavo spoza hrebeňa vytŕča najvýraznejší kopec tejto hornatej oblasti, takmer kilometer vysoký Strútur.
Vľavo spoza hrebeňa vytŕča najvýraznejší kopec tejto hornatej oblasti, takmer kilometer vysoký Strútur.
Na juhozápade sa na pláni zelenie Mælifell. Zdá sa, že od bazénu Strútslaug by sa po zasneženej pláni mohlo dať k nemu dostať. Tak po náhornej planine pokračujem ďalej smerom k ľadovcu Torfajökull.
V rozlete ma však zabrzdí zasnežená a zaľadnená roklina s prudkými šmykľavými svahmi. Cez ňu neprejdem, nedostanem sa ani len k bazénu. No, nič to, mám ešte celý deň pekného počasia, môžem si ho užiť pri rieke Hólmsá, tak sa k nej zasa vraciam.
Bezúspešne skúšam nájsť brod povyše prúdu. Trochu sa pomotám aj pri oficiálnom brode na ceste F210, dúfajúc, že teraz po ráne bude vody menej ako včera po celom dni slnečného počasia, no márne. Už pri brehu je voda hlboká takmer meter, s mäkkým dnom plným piesočných nánosov. Tak si poniže brodu vybehnem na osamelý kopček a kochám sa výhľadmi na rozvodnenú pláň. Síce len trojfarebnú - čierny piesok, modrá voda a obloha, a zelený mach, ale plnú stoviek rôznych odtieňov. Mám to rád.
Času je dosť, a tak si pri križovatke s cestou F233 vybehnem do tiesňavy nad brodom. Vody je o dosť menej ako včera podvečer. Potom sa okolo Axlafossu vraciam k prepadline Tjaldgilsfit, k autu však nepôjdem po ceste, ale po brehu Hólmsá.
Na brehu nachádzam vychodený poľovnícky chodník. Je tu plno husí a kačíc s malými káčatkami. Tie ešte nevedia lietať, tak predo mnou pelášia preč peši. Pár veľkých kačíc ma sprevádza po celý čas a hlasitým kvákaním o mne dávajú všetkým vedieť.
Často zastavujem a kochám sa prírodou. Času mám dosť, a keďže sa mi tu páči, rozhodnem sa nevrátiť k autu, ale niekde sa utáboriť a k autu sa vrátiť zajtra doobeda. To už má síce trochu pršať, ale bude to len pár hodín na pláni, po ktorej som včera išiel po ceste. Výhoda miestneho terénu je, že sa na tú pláň dokážem od rieky vyšplhať na takmer kdekoľvek, nie som obmedzovaný cestičkami či chodníkmi.
V úžľabine pri kopci Einhyrningur dostáva Holmsá divokejší ráz. Breh je členitý a rozbitý, musím vyjsť do prudkého kopca a pokračovať po vrstevnici asi 100 metrov nad riekou. Voda tu vymýva rôzne zaujímavé zákutia, bazény a menšie vodopády.
Začína fúkať, predpoveď na zajtrajšie ráno hrozí silným vetrom, tak si vo svahu nájdem malebnú roklinu s potôčikom vinúcim sa po dne. Dokonalé závetrie za malým desaťmetrovým pahorkom, ktorý ma ochráni od veterného koryta Hólmsá.
Na brehu nachádzam vychodený poľovnícky chodník. Je tu plno husí a kačíc s malými káčatkami. Tie ešte nevedia lietať, tak predo mnou pelášia preč peši. Pár veľkých kačíc ma sprevádza po celý čas a hlasitým kvákaním o mne dávajú všetkým vedieť.
Často zastavujem a kochám sa prírodou. Času mám dosť, a keďže sa mi tu páči, rozhodnem sa nevrátiť k autu, ale niekde sa utáboriť a k autu sa vrátiť zajtra doobeda. To už má síce trochu pršať, ale bude to len pár hodín na pláni, po ktorej som včera išiel po ceste. Výhoda miestneho terénu je, že sa na tú pláň dokážem od rieky vyšplhať na takmer kdekoľvek, nie som obmedzovaný cestičkami či chodníkmi.
Začína fúkať, predpoveď na zajtrajšie ráno hrozí silným vetrom, tak si vo svahu nájdem malebnú roklinu s potôčikom vinúcim sa po dne. Dokonalé závetrie za malým desaťmetrovým pahorkom, ktorý ma ochráni od veterného koryta Hólmsá.
Ráno sa v miernom mrholení vyšplhám k ceste F210, vzdialenej vzdušnou čiarou necelý kilometer. O dve hoďky som pri aute.
Viac nekomentovaných fotografií z výletu nájdete vo fotogalérii.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára