Island • Túra Þingvellir - Glymur - Hvalfell (852 m)

V horách a kopcoch okolo Národného parku Þingvellir je niekoľko zábavných túr. Tie najzaujímavejšie zahŕňajú aj stúpanie kaňonom k druhému najvyššiemu vodopádu Islandu - Glymuru. Okrem tejto známej časti je však zvyšok túr v podstate sólovka, stretnúť kohokoľvek si vyžaduje úsilie. Trasa, ktorej sa budem venovať, štartuje priamo pri Þingvellire asi kilometer severne od kempu. Prekoná hrebeň, zíde do údolia Botnsdalur, popri vodopáde Glymur vystúpi až na vrchol Hvalfellu.

Prevýšenia: ↑1820 ↓1630 m
Vzdialenosť: 35 km, 10:30 hod.
Náročnosť: stredná
Link na stiahnuteľný tracklog
Potom nasleduje poriadne adrenalínový zostup z kopca a po brehu jazera Hvalvatn návrat ku ceste č. 550. Tam si človek môže chytiť stop a dopraviť sa naspäť ku kempu. Cesta je pomerne frekventovaná, nemal by to byť žiadny problém. Je to asi 14 km. Alebo si zavolá odvoz.


Samotná túra má asi 35 km, dá sa zvládnuť za deň, ale je to škoda. Po ceste je nespočetne pekných miest vhodných na prespanie, o vodu tiež nie je najmenšia núdza. Ďalšie miesta zasa ponúkajú oddych, kochačky či čvachtanie sa v rôznych príjemných zákutiach. Preto je trasa vhodná aj na zaradenie do viacdňového plánu alebo severo-južného prechodu.

Trek začína na ceste č. 550 neoznačenou odbočkou, no bežným autom sa dá doviezť až ku brodu cez rieku asi o kilometer ďalej. Hneď na začiatok cesta Leggjabrjótur, po ktorej túra prekonáva hrebeň, stúpa popri peknej malej trhline Hrútagil zarezanej do mäkkého sopečného povrchu.
O kilometer ďalej sa cesta priblíži ku známej rieke Öxará, Hneď na začiatku treba preskákať po kameňoch cez jeden z jej krátkych prítokov. Öxará sa neskôr vlieva vodopádom do známej trhliny Almannagjá. Ak ste v Þingvellire dávali pozor, viete, že táto rieka sa spomína už v prvých rokoch Alþingu a slúžila prvým vikingským osadníkom Islandu ako splachovací záchod...

Pokračuje sa nahor popri Öxará. Spätný pohľad ukazuje jazero Þingvallavatn aj s pohorím Hengill. Na jeho úpätí stúpa para z geotermálnej elektrárne Nesjavellir.
Cesta sa so stúpajúcou výškou postupne v močaristých lúkach stráca, až mizne úplne. Na juhozápade sa asi kilometer ďaleko z okolitej pláne dvíha osamotený Búrfell (783 m).
Znovu sa objavuje vyjazdená poľná cesta. Za krásnym kaskádovitým brodom s veľkými plochými skalami ďalšieho prítoku rieky Öxará sa chodník odpája na sever. 
O chvíľu už je tu sedlo, od brodu pri parkovisku to sem trvá dve hodiny. Výhľady na sever sú pekné, vidno sýtozelené mokrade pod Leggjabrjóturom aj úzky hrebeň Botnssúluru s vrcholom vo výške 1093 m.
Chodník klesá do údolia okolo plytkého jazera Sandvatn. Jeho železité prítoky vytvárajú pre Island obvyklé červeno-zeleno-modré farebné kombinácie.
Po prekročení plotu okolo pastvín nasleduje zostup naozaj zábavným kaňonom rieky Hvalskarðsá. Dá sa tu okúpať v terase pod niektorým z vodopádov. Rieka ani vodopády síce nie sú zrovna najväčšie, ale ako sa hovorí - malý, ale náš. Človek je tu sám, môže sa kochať, kúpať, variť... Z údolia Botnsdalur, kam cesta aj rieka klesajú, sa chodí na (ešte donedávna) najvyšší vodopád Islandu Glymur, čo je atrakcia, ktorá na seba viaže všetkých turistov z okolia. A kaňon rieky Hvalskarðsá tak ostáva pustý.
 
Hvalskarðsá sa o niečo nižšie vlieva do rieky Botnsá, ktorá priteká z vodopádu Glymur. K hrdzavému mostíku na druhý breh (niekto by povedal, že je až skorodovaný) je to však takmer kilometrová zachádzka.
Nasleduje výlet k vodopádu Glymur. Ten asi netreba veľmi popisovať - je to stúpanie po hrane drsného kaňonu. Na začiatku je prechod lávovým tunelom, potom prechod cez rieku po klade, počas pekných dní tam v poobedňajších hodinách bývajú celkom zápchy.
Na jar a jeseň občas niektorú z klád odplaví voda, takže ak chce človek vidieť vodopád, brodeniu sa nevyhne - zo západného brehu vodopád vidno nie je. Na zimu sa klada aj s lanom vyťahujú na breh, aby ich neodniesla zimná voda. Vtedy nezostáva len prebrodiť. Upozorňujem, že v zime je stúpanie po východnom brehu v niektorých miestach extrémne nebezpečné, najmä pri hornej terase vodopádu. A to aj s kompletnou zimnou výbavou.
V prudkom stúpaní je niekoľko zaistených šmykľavých úsekov. Nič, čo by bežný turista nezvládol, ale treba rátať s „davmi“. Nie je úplne dav ako vo Vysokých Tatrách, ale tých 10-15 ľudí človek cestou stretne...

Výhľady sú - ako inak na takto prefláknutom výlete - parádne. Menia sa po celý čas, ale najkrajšie sú zhora.
Chodník na kopec Hvalfell síce odbáča doprava ešte pred brodom, je však fajn si trochu zájsť a poprechádzať sa tesne nad hranou vodopádu. Rieku je nutné prebrodiť naboso alebo v sandáloch, mostík tu nie je.
Po západnom brehu sa treba trochu vrátiť po prúde rieky a nájsť chodník vedúci na terasu priamo nad vodopádom. Nie je to nijako obzvlášť nebezpečné, ale tipujem, že so stúpajúcim prílevom turistov to onedlho ohradia a zakážu.
Pravidlá pre prechod brodom sú všeobecne jasné, treba ich dodržiavať aj pri tak jednoduchom a plytkom brode, ako je tento nad Glymurom. Stručne - netreba sa trepať tam, kde je rieka najužšia, pretože je tam najprudšia a obyčajne aj najhlbšia. Veľké kopce vody znamenajú pod hladinou schované veľké kamene, po ktorých sa nedá ísť, lebo sa šmýkajú. Malé kopce vody znamenajú menšie kamene. Rovná hladina znamená veľkú hĺbku. Najlepší brod je v mieste s jemnými vlnkami na hladine, čo znamená, že dno je plytké a pokryté štrkom. Silný prúd podráža nohy, do lievikov sa netrepte, ani keď vyzerá byť len metrík široký!
Brod sa dá prejsť aj v zime, ale treba mať kopec skúseností s brodením zamrznutých riek. Čo sa neodporúča tak nejako všeobecne, všakáno (disclaimer).
Ak by človek nešiel na Hvalfell, za brodom sa dá pokračovať na sever až k rieke Fitjaá, a pozdĺž jazera Skorradalsvatn pokračovať k Ringroad alebo do pohoria Skarðsheiði. To je tak na 1-3 dni, podľa zvolenej varianty. Vidieť sa tam dá kopec rôznych vecí.

Pre výstup na Hvalfell však treba prebrodiť naspäť na východný breh. Nasleduje pomerne intenzívne stúpanie po svahu bez jasného chodníka. Veľa ľudí sem nechodí.
Na vrchole Hvalfellu je dostatok miesta na postavenie stanu, ak teda zrovna nefúka. Vodu si sem však treba priniesť z brodu nad Glymurom. Odmenou je kruhový výhľad na celé vnútrozemie až po Hvalfjörður na západe. Jediné, čo ďaleký výhľad narúša, je tmavý zbrázdený masív Botnssúluru na juhu.
Z jazera Hvalvatn, ktoré leží tesne pri úpätí Hvalfellu, vidno spočiatku iba úzku modrú stužku. Keď však človek príde ku hrane veľkej vrcholovej plošiny, otvorí sa výhľad na takmer celé jazero. Cesta naspäť do civilizácie vedie po jeho južnom brehu.
Štyristometrový zostup je dosť adrenalínový, lepšie ho popisuje slovo zošup. Najprv treba ísť priamo na východ, a keď človek narazí na prudký zráz, treba odbočiť na juh. Chce to trocha skúseností s čítaním terénu, inak môže ísť o krk, zrázy sú vysoké, svahy šmykľavé a zerodované. V mraze sa treba tomuto zostupu vyhnúť a vrátiť sa cez brod nad Glymurom!

Prechod k ceste popri brehu je zdĺhavý. Ale v prípade, že na vrchole fúka silný vietor, je aj tu dosť vhodných miest na táborenie s dostatkom tečúcej vody z Botnssúluru. Pri východnom okraji jazera treba trochu dávať pozor pri prechode rozmočeným lúkami. K ceste č. 550 je to potom už iba asi hodinka po vyjazdenej poľnej ceste.
Pri jednom z výletov som si z vrcholu Hvalfellu zavolal k jazeru odvoz, syna na terénnom aute. Odbočka od cesty č. 550 až k jazeru však bola uzavretá, telefónny signál dolu už nebol, a tak sa môj synátor vybral divokou islandskou krajinou ratovať svojho otca. V oblečení primeranom drsným podmienkam, rozhodnutý vzdorovať pľušti a nečasu, a vybavený záchranárskou igelitkou. Do konca života nezabudnem, ako sa v tej púšti vynára z diaľky... No dá sa ho nemilovať?


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára