December 2017 znamenal splnenie všetkých mojich hodinkových snov. Po quartzových Summiteroch (Seiko SBCN003) sa mi podarilo na nemeckom portáli zohnať nezohnateľné - Seiko Landmaster SBDB003, outdoorový model s naprosto unikátnym dizajnom a strojčekom Spring Drive. Pre tých, čo si myslia, že klasické hodinky nemôžu byť outdoorové, ponúkam voľnú dramatizáciu produktových špecifikácií (ktorú, samozrejme, nikto nemôže brať úplne vážne).
Konečne voľno. Čas na peknú zimnú túru. Balím bágel, stan aj snežnice. Nesmiem zabudnúť na dobré hodinky, na ruku dávam Seiko Landmaster SBDB003. Kontrolujem čas, pričom ma červený krúžok na závite signovanej korunky upozorňuje, že ju nemám zaskrutkovanú. Asi tak ostala po rýchlonastavovaní hodinovej ručičky po návrate z Číny
Čas nastavovať nemusím - v hodinkách
netiká mechanický strojček riadený kvarcovým oscilátorom Spring Drive 5R66, a ten sa za tri týždne odchýlil len asi o pol sekundy. Doťahujem posledné popruhy a sadám do auta.
Prichádzam na parkovisko vo Fačkovskom sedle. Niečo pojem, zamykám auto, na chrbát hádžem bágel.
Je hlboko pod nulou a moje prsty po omrzlinách potrebujú poriadne chlapácke rukavice, konkrétne Ziener WS Lady s kožušinkou. Tie však prikrývajú aj hodinky. Nič to, práve pre takéto prípady majú hodinky vynikajúcu extenziu, takže putujú navrch. Aspoň nie sú tak nápadné rozmery 45×53 mm (vrátane korunky) ani hrúbka 15,5 mm. Vďaka ľahkému titanovému puzdru aj náramku však vážia použiteľných 161 gramov a po ruke nelietajú.
Už po pár minútach sa zahrievam a prezliekam si rukavice za tenšie, pričom mi je znova nápomocná dokonalá a ľahko ovládateľná extenzia. Nasadzujem aj nesmeky, chodník je poriadne zľadovatelý.
S pribúdajúcou výškou pribúda aj snehu. Obúvam snežnice a vyrážam v ústrety novým zajtrajškom.
Au! Na namrznutej zasypanej skale sa mi šmýka noha, mávam rukami a hodinky pri páde na zem dostávajú peknú šupu. Dvojdielne protinárazové puzdro s plným dnom je však špeciálne konštruované na odolnosť a úder pohlcuje. Hodinky prežili bez úhony.
A pohodlná korunka schovaná na pozícii 4, ktorá je priskrutkovaná k vnútornému puzdru, sa úderu úplne vyhla. Vďaka tejto pozícii ani bolestivo netlačí do ruky, pravákov ani ľavákov. V duchu ďakujem bohu, že na ruke nemám nasledovníka mojich Landmastrov - niektorý z modelov SBDB005/007/015 s korunkou na dvanástke. Tá by si takýto pád teda poriadne zlízla.
Výhľady sú krásne a jasné, aj snehom zasypané končiare Roháčov vidno ako na dlani. A úplne napravo vidno aj 110 kilometrov vzdialený Gerlach! Výhľady ruší len neustále sa rinúca hudba z lyžiarskeho svahu vo Fačkovskom sedle. Síce hrajú Nirvanu, čo je v poriadku, ale ticho by som privítal viac...
Som na vrchole Kľaku. Vrhám rýchly pohľad na veľký a skvelo čitateľný ciferník s antireflexným zafírovým sklíčkom hrubým 3 mm. Z parkoviska to sem trvalo hoďku.
Ďalšiu hodinku sa kochám výhľadmi. Rozmýšľam, čo sú tie najbližšie odhalené končiare, no najprv musím zistiť, na ktorej svetovej strane to vlastne sú. Otáčam hodinky 24-hodinovou ručičkou k slnku a hneď mi je jasné, že na východo-juho-východe to nemôže byť iné, ako veľkofatranský hrebeň s Ostredkom, vzdialeným asi 30 km. O ďalších 40 km za ním vidno v diaľke hrebeň Nízkych Tatier. Ale aj výhľad priamo proti slnku je úžasný.
Jednoducho, z Kľaku sú vidno asi všetky vyššie pohoria celého Slovenska.
Schádzam dolu do lesov, len kde-tu pretrhnutých lúkou s výhľadmi. Začína mi škvŕkať v bruchu, najvyšší čas niečo si zobnúť.
Do horúceho čaju sypem trochu snehu, nech sa nepopálim. Dávam si pozor na žltý sneh, ten je na tento účel mimoriadne nevhodný.
Uf! Dostal som sa do hustého lesa. Väčšina turistov to otáča na Kľaku, ďalej po hrebeni pokračuje v zime málokto. Chodník nie je vôbec prešliapnutý, viem len, že má ísť na severo-severo-východ, ale kde to je? Našťastie medzi stromami presvitá slnko, tak na neho namierim 24-hodinovú ručičku, a kompasovú lunetu s obojsmerným chodom nastavujem značkou N na dvanástu hodinu. Potom je už odčítanie správneho azimutu hračka.
Varím si obed vo vzdialenom príbuznom mojich hodiniek - titanovom Jetboile Sol Ti. Pozorne pri tom sledujem čas, na základe toho si viem spočítať, koľko plynu som minul a koľko mi ešte ostáva.
Napadá mi zaujímavé zrovnanie - napriek rádovému rozdielu v objeme je ten titanový hrniec oproti titanovým hodinkám o tretinu ľahší - váži iba 112 gramov. Pravda, čas sa z neho odčítava podstatne horšie... Nuž, túry sú dlhé a človek si kráti čas všelijakými hlúposťami.
Blíži sa večer. Vo svahu si lopatou vyhrabávam aspoň trochu rovné miesto miesto pre stan. Vodotesnosť 20 barov je zárukou, že obyčajný sneh hodinkám nijako neublíži.
Rozbaľujem stan, poriadne ho v silnejúcom vetre kotvím o paličky aj snežnice, a budujem tábor.
Padla tma. Vyťahujem čelovku so silným magnetickým stojanom integrovaným do skrutkovacieho uzáveru. O hodinky sa báť nemusím, spĺňajú antimagnetickú normu JIS B 7024 typ 1 (4800 A/m, 60 gauss). Škoda, že čelovka je duralová a nie titanová, mohol by som zasa pri porovnávaní s hodinkami šermovať naprosto nezmyselnými číslami.
Hodinky dávam dolu zo zápästia. Rýchlym pohľadom kontrolujem náťah, aby sa v noci nezastavili. S veľmi efektívnym naťahovacím mechanizmom, ktorý Seiko pôvodne vyvinulo práve pre modely so springdrajvom, však s rezervou chodu nie je vôbec žiadny problém. Je stále na 72-hodinovom maxime.
Hodinky ukladám tak, aby som na ne v noci videl. Skvelá seikácka luminiscencia Lumibrite zabezpečí, že aj na konci dlhej noci tesne po zimnom slnovrate uvidím, koľko je hodín. O množstve luminiscencie vypovedá aj fakt, že o tretej ráno, keď sú moje oči akomodované na tmu, je schopná osvetliť blízke okolie a kontúry čelovky položenej pred ciferníkom. Nie že by som tú čelovku hmatom nenašiel aj bez toho, ale je dobré vedieť, kam hneď siahnuť.
Ráno sa zobúdzam o šiestej. Je hlboko pod nulou, mám trochu obavu, ako to hodinky s deklarovanou prevádzkovou teplotou -10 až +60 °C zvládli. Trocha námrazy z vlhkosti, čo som v noci nadýchal na hodinky, ale inak bez problémov - veď rezerva náťahu bola oveľa vyššia ako jedna šestina, ktorú manuál požaduje pre teploty pod nulou.
V hmle utekám dolu z hrebeňa na autobus, ktorý ma odvezie naspäť k autu. V doline sa aspoň z času na čas cez dieru v oblakoch ukáže slnko. Pohľad na dátum ma trochu zneistí, 26. decembra veľa autobusov asi jazdiť nebude. Mám však šťastie, jeden stojí na konečnej a šofér sa ho práve snaží naštartovať.
O pätnásť minút prichádzam k autu, bágel hádžem dozadu a frčím domov. Pekná túra je za mnou.
Takže, milé deti,
preto Landmaster. Od Seika.
----
Disclaimer: Žiadne hodinky pri fotení tejto reportáže netrpeli ani neboli zranené.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára