Nepál 2019 • Dhaulágirí a (konečne) Tilicho!

... alebo Keď sa pokazí každý kus výbavy, ktorý sa pokaziť môže. Začalo to nočnou morou každého turistu - rozpadom PU podrážky topánok hneď v prvý deň treku, takže zvyšok som absolvoval v šľapkách a smiešnych polystyrénových topánkach za pár eur z dedinského obchodu s múkou a čínskymi polievkami. Onedlho sa pokazili obe trekové paličky, hneď štyrmi rôznymi spôsobmi. Potom som nedokázal zapáliť varič. Neskôr sa ulomila pracka na batohu. A nakoniec sa začali rozchádzať oba zipsy na stane, na bundách, a ešte aj na spacáku.

Rýchle odkazy

• GPS tracklog
• Trasa na veľkej mape 
• Treková štatistika

Najmä ten stan bol vážne otravný - kým som ho dokázal správne zapnúť, prešla aj pol hodina a premrzol som na kosť. Nakoniec som len kvôli tomu skrátil trek o jeden deň a namiesto tábora pri jazere Tilicho som utekal dolu do ubytovne.

Nuž, samé radosti. Ešteže riešiteľné. Napriek tomu všetkému to bol podarený trek, najmä počasie vyšlo dokonale. Ale to predbieham, poďme po poriadku...

Na túru vyrážam s parťákmi zo Slovenska, s ktorými chodievam do Álp a slovenských hôr, Mišom a Žanetou. V Nepále sú prvýkrát, tak im trochu robím sprievodcu. Na oplátku si môžem byť istý, že ten trek bez problémov zvládnu a ja konečne prejdem okolo celého jazera Tilicho...

Plán je absolvovať trek okolo Dhaulágirí, zísť do údolia Kali Gandaki, a potom cez päťtisícové sedlo Mesokanto prejsť popri jazere Tilicho na annapurnský okruh, ktorým sa proti bežnému smeru dostaneme až do Besi Saharu. Tam skončíme.

Jedla si balím na päť dní. Podľa plánu by sme z vlastných zásob mali žiť osem dní, no súc poučený z minulých trekov, keď som zakaždým polovicu jedla privliekol naspäť, tentokrát rátam s doplnením zásob v Jomsome. Štyri až päť dní okolo Dhaulágirí, plus tri dni okolo jazera Tilicho.

Trek v skratke. Celkovo niečo cez 180 km, takmer 100 hodín chôdze
a nastúpaných takmer 12 výškových kilometrov. Príjemný výlet.

Napriek hororovým predpovediam o množstve turistov a čase strávenom na letisku v rade na víza sme vonku už asi hodinu po pristátí. Rovno z letiska sa zastavujeme v NTB vybaviť TIMS aj vstup do národného parku Annapurny, zamieňame peniaze, a na druhý deň skoro ráno pokračujeme do Pokhary. Prespávame v mojom obľúbenom hoteli, kde obaja domáci, keď ma zbadajú, vyskakujú ako čertíci z krabičky a štebotajú až do večera. Milé.

1. deň: Darbang - Takam (1670 m)

Účet v hoteli v Darbangu: 1300 NPR
Prevýšenie: ↑660 m / ↓145 m
Vzdialenosť: 10,1 km, 3:15 hod.
Teplota: ráno 8 °C, cez deň 25 °C

Rám (tak sa volá domáci) nám na ďalšie ráno objednáva taxík. Ten nás všetkých troch za 6000 NPR odváža do Beni. Tam si už sami nachádzame odvoz do Darbangu. Autobus najbližšie tri hodiny nejde žiadny, a tak si za 2500 NPR berieme taxík. Cesta je rozbitá tak, že by som sa na ňu neodvážil ani s mojím Landcruiserom, naším taxíkom je však typické nepálske Suzuki-Maruti s trinásťpalcovými pidikolieskami. A zvláda to na jedničku! Nie nadarmo sa hovorí, že ťažký terén je záležitosť hlavy a nie auta...

O pol druhej sme v cieli. Hrboľatá a prašná cesta síce pokračuje takmer až do Muri, čo je ešte asi o deň chôdze ďalej, my sa však chceme pred náročným trekom dobre rozchodiť.

V Darbangu chvíľu zmätene pobehujeme a hľadáme nejakú dobrú otvorenú reštauráciu. Potom len otvorenú reštauráciu. Nakoniec sa uspokojíme so zatvorenou reštauráciou, kde naveľa ukecáme domácich, aby nám niečo uvarili. Niečo = dal bhat, samozrejme.

Po necelej hodinke konečne štartuje pešia časť treku. Sme usedení a utrmácaní z nekonečných hrboľatých presunov, chôdza nám robí dobre. Cesta je mimoriadne prašná, našťastie premávka tu už nie je nijako hustá a to jedno auto či motorka za hodinu sa dá vydržať.

Po únavnom stúpaní na hrebeň pred Dharapani sa trochu pokocháme výhľadmi na sedemtisícové Dhaulágirí. Osemtisícka sa medzi mrakmi objaví len nachvíľu, ani si ju nestihnem odfotiť.

V Dharapani sme pomerne skoro. Rozmýšľam, či ostaneme na noc a nostalgicky hľadám Hotel Nisha, v ktorom som prespával pred rokmi. Je ošarpanejší a z mladej Nishy sa stala nevľúdna didi s dvoma harantami a s podozrievavým pohľadom. Tak len pozdravím a pokračujeme ďalej. Zvláštne, že bola jediným človekom v celej dedine, čo nás s nezdravil s úsmevom a radosťou. Dospelí z vedľajších domov aj deti idúce zo školy na nás veselo pokrikovali na celé kolo, od najmenších dvojročných až po tínedžerov.

Na konci dediny miestni stavajú nový dom. Veľmi ma pobaví deľba práce - deti (asi osemročné) nosia kamene, didi s matkou a sestrou makajú s kelňami. A domáci? Ten hadicou polieva stromček... Bohužiaľ som nemal gule ich ofotiť.

Po hodinke prichádzame do Takamu, na konci dediny nachádzame Hotel Dhaulágirí. Miestni z nás majú radosť, tak u nich ostávame.

Zostava v hoteli je pestrá - didi, jedna staršia pani, ktorú považujem za sestru didi, jedna babička, dve mladšie dievčatá - asi dcéry didi - a dvaja mladí chlapi,  zrejme bratia didi. Občas sa ukáže aj ďalší chlap na motorke so zásobami, ktorého zasa považujem za domáceho, manžela didi.

Všetko zle. Jediné, čo som trafil, bola didi a babička. Zo „sestry“ sa vykľula hluchonemá mama didi, z „dcér“ sú didine mladšie sestry, a tí didini „bratia“, ktorí nám po celý čas tlmočia, objednávajú, ukazujú hotel a robia všetky tie hostiteľské úkony, sú nakoniec tiež hostia, čo v hoteli prespávajú. Ale vedia po anglicky a tak tlmočia. Didi je slobodná, čo v jej veku v Nepále znamená, že sa už nevydá, ale keď zistí, že nie som ženatý, rozhodne sa túto skutočnosť zmeniť a viditeľne ma balí. Okato si pri varení pospevuje, tancuje a predvádza sa. Je to celkom zábavné.

Hostia sú zaujímavé typy. Sú z Káthmandu, chodia po nepálskom vidieku a robia miestnym prednášky z agrikultúry. Hotel má wifi, tak po celý večer robia s niekým videotelefonáty, pričom im ukazujú didi, nás aj všetko naokolo. Zábavné.

2. deň: Takam - Naura (1570 m)

Účet v hoteli v Takame: 900 NPR
Prevýšenie: ↑890 m / ↓985 m
Vzdialenosť: 15,8 km, 8:15 hod.
Teplota: ráno 2 °C, cez deň 20 °C

V hoteli nemali chlieb, tak sme si na raňajky objednali omelety. Didi nám však chcela urobiť radosť, a tak vysiela jednu z mladších sestier do dediny po toasty. Takže máme raňajky s plnou parádou.

Lúčime sa dlho, veľmi dlho. Všetci chcú fotky všetkých, takže kým sa pred objektívmi prestriedame, trvá to tak pol hodinu. Tipujem, že pri záverečných foteniach sa urobilo niekoľko stoviek fotiek. Ale je to milé a tak nebrblem. Aspoň teda nie veľmi.

Didi so Žanetou a dvaja zvyšní hostia hotela pri clivom raňajšom lúčení.

Je jasno, po ôsmej konečne vyrážame. V Sibangu kupujeme lízatká pre deti, ktoré nás už od Dharapani s úsmevom zdravia a pokrikujú, ale my burani im nemáme čo dať. Tak už máme.

Za dedinou nasleduje orientačne náročnejšia časť. Treba zostúpiť prudko nadol, k mostu cez Dar Kholu. Pamätám si, že už minule som tu trochu poblúdil a stratil tak tri hodiny. Nuž, teraz tiež. Najprv sme si zašli po ceste pre autobusy, ktorá to však celé obchádza velikánskym oblúkom. Tak sme sa vrátili a pomedzi ryžové políčka zamierili nadol. To sa tiež nezaobišlo bez niekoľkých zbytočných zachádzok. Nakoniec lízatkami uplatím asi desaťročného chlapca, ktorý nás tými terasami prevedie nadol.

K tomu visutému mostu sa napokon šťastne dostávame. Ale vyžiadalo si to krutú daň - mojim topánkam sa začala odlepovať podrážka. Čistý prúser, hneď na začiatku treku prísť o topánky... Našťastie trek poznám a viem, že ho v prípade núdze dokážem prejsť aj v šľapkách. Je jednoduchý a nezáludný, s dobrým povrchom. Keď môžu nepálski nosiči, prečo nie aj ja? Hore v snehu to asi nebude žiadny komfort, ale terén nie je náročný. Mišo so Žanetou majú so sebou aj tenisky, prinajhoršom si ich požičiam. Ale aj tak dúfam, že v najbližšej dedine bude ešte nejaký obchodík, kde by nejaké topánky mohli mať.

Cesta má podľa slov miestnych končiť v Muri, ale v skutočnosti končí trochu skôr - uprostred asi kilometrového traverzu v stene kopca ešte pred dedinou. Teraz chápem, prečo sme z protiľahlej strany videli v tomto mieste stáť terénnu Tatu a nakladať ju batožinou.

Prichádzame do Muri. V jednej z dvoch miestnych „hotelov“ si dávame čaj. V tmavých regáloch medzi čínskymi polievkami a vrecami s múkou vidím asi tri krabice od topánok, tak si s úľavou skúšam miestne plátené topánky s nejakou polystyrénovou podrážkou.

Pýtam sa, koľko stoja, ale domáci ani nedopovie cenu a už kričím, že ich beriem. A tak som ich preplatil odhadom tak trikrát, dávam za ne skoro 25 €. Je mi to jedno, som rád, že mám aspoň nejakú obuv, akokoľvek smiešnu. S nimi je moja treková budúcnosť oveľa žiarivejšia.

Staré Meindle dávam na vrch báglu, keď bude čas, skúsim si ich aspoň provizórne opraviť. Možno to bude hore v päťtisíckach treba. Vedľajším efektom však je, že hmotnosť báglu sa prehupla cez 18 kg, čo je moja hranica dlhodobého komfortu pri dlhších trekoch. No, musím byť morálne silný a nenechať sa tým rozptyľovať...

Za Muri nasleduje ďalšia orientačne náročnejšia pasáž. Pred rokmi som netrafil nástup k mostíku dolu ponad rieku Mudi Khola. Našťastie som si smer popísal v poznámkach na blogu a tak sa držíme správneho chodníka - ideme vo výške až k protiľahlému hrebienku, a k mostu začíname zostupovať, až keď ho v hĺbke pod nami míňame. Občas sa prepletáme pomedzi divoké marihuanové políčka, ale vôbec nám to nevadí. Usmiati prichádzame k mostu kamenným schodiskom od juhozápadu.

Chodníky sú v tejto časti Nepálu v skvelom stave. Sú to komunikácie medzi bežnými dedinami, a tak sa o ne domáci celkom starajú. Väčšinou sú dláždené bridlicou, prudšie svahy majú bridlicové schody.

Za mostom sa chodník zasa prudko dvíha do sedla v bočnom hrebeni. Za ním opäť prudko klesá takmer až na úroveň rieky. Myslím, že výšková štatistika z dnešného dňa bude dosť výživná...

Míňame sa so skupinkou Nepálcov, ktorí mieria do Muri. Pýtam sa na ubytovne vyššie v údolí. Vysvitne, že vodca partie, mladý chlap v šiltovke, je z Dobhanu, kde budeme tráviť zajtrajšiu noc, tak sa mu tým pochválim. Bohužiaľ ma však sklame, hovorí, že v Dobhane nikto nie je. Naveľa z neho vypadne, že tam ostal jeho dedo, tak ma to aspoň čiastočne upokojí.

Schádzame k rieke, do úzkej vlhkej rokliny medzi dva prudké svahy. Porastu prudko pribúda a navôkol sa prihodí džungľa. Začína tá - aspoň pre mňa - nepríjemnejšia časť treku - stúpanie popri rieke vlhkou džungľou bez výhľadov, plné krátkych až stredne dlhých výšvihov a klesaní.

Na občasných lúkach a pasekách sa objavujú domčeky. Napriek lákavej polohe pokračujeme čo najďalej, aby sme si skrátili zajtrajší deň, keď chceme prísť až do Dobhanu. V tejto nadmorskej výške môžeme etapy naťahovať koľko chceme, ušetríme nejaký ten deň. Neskôr vo vyšších polohách to už nepôjde, budeme sa musieť brzdiť kvôli aklimatizačným limitom.

Chvíľu pred západom slnka končíme za Naurou, v osamotenej usadlosti. Dnešná štatistika sa napriek predpokladom ukazuje len ako priemerná, nastúpaných aj naklesaných máme iba niečo okolo 900 metrov.

Večer si pri tradičnom pozorovaní nočnej oblohy prežívam celkom astrálny zážitok. Z ničoho nič sa zhruba od západu vyrojilo asi tak 35-40 svetielok tesne za sebou a rýchlo frčali na východ. Má to rýchlosť aj „vzhľad“ bežných satelitov, čo občas vidno tesne po západe slnka, ale... 35 satelitov tesne za sebou? V nepravidelných rozostupoch? Vôbec netuším, čo by to mohlo byť, ale priznám sa - dosť sa bojím. Hlavou mi prebiehajú možné scenáre. Balistické rakety medzi Indiou a Čínou? Výška by mohla zodpovedať, už sa začali mlátiť kvôli Kašmíru?

No, trochu predbehnem. Po návrate sa ukázalo, že to nijaký prúser nie je. Aspoň teda nie vojnový. Boli to len prvé z dvanástich tisícov Starlinku, satelitov Elona Muska, ktorými chce šíriť internet aj v neobývaných oblastiach. A prúser je to len z hľadiska toho, že to pokazí nočnú oblohu.

V tejto časti Nepálu žije etnikum Gurungov. Ich domovy majú niekoľko typických znakov, odlišných od iných nepálskych etník, napríklad Šerpov či Tamangov. V gurungských kuchyniach sa tradične sedí na hlinenej zemi, dnes často vybetónovanej. Piecky sú len diery v zemi s niekoľkými kameňmi na riad. Kamene už dnes dopĺňajú alebo úplne nahrádzajú konštrukcie z ocele.

3. deň: Naura - Dobhan (2520 m)

Účet v ubytovni v Naure: 1000 NPR
Prevýšenie: ↑1750 m / ↓765 m
Vzdialenosť: 14,2 km, 9 hod.
Teplota: ráno 3 °C, cez deň 20 °C

Ráno nám usmievavá didi na rozlúčku ponúka guličku hašiša. Takže preto sú tu všetci takí usmiati a spokojní - konečne to chápem...

Vyrážame okolo ôsmej. Kým sa všetci vychystajú, pofotím si tradičné úle zhotovené z dutých stromov. Vídame ich v každom dome už od vstupu do rokliny.

Stúpame do svahu, míňame pár tradičných kamenných usadlostí so slamenými strechami. Nasleduje niekoľkokilometrový traverz vysoko nad riekou, pamätám si ho ešte z minula. Je pekný, ale únavný - napriek tomu, že vyzerá byť pomerne priamy, je plný stúpaní a klesaní. Našťastie ho stíhame prejsť takmer celý ešte predtým, ako na neho začne pražiť slnko. A keď už pražiť začne, objavuje sa kopec vyhrievajúcich sa jašteríc.

Poslušnosť odmieta ďalšia súčasť mojej výbavy. Paličky. Oboje. Striedanie teplôt spôsobuje rozlepenie spojov medzi podchladenou duralovou spojkou a rozhorúčenou čiernou karbónovou trubkou. Najprv na jednej paličke, o pol hodiny neskôr aj na druhej. Nie je to nijako fatálny problém, medzi spojku a trubku vopchám obal od flapjacku, ten zvyšuje trenie a paličky znova fungujú. Len na to budem musieť dávať pozor.

Za ohybom kopca sa chodník vetví. Pamätám si, že som išiel hornou cestou, pretože spodná bola strhnutá, tak sa ním ako ovečka vyberám aj teraz. Nuž, išiel som tade úplne nadarmo, spodný chodník je už dávno upravený, a ja som len zbytočne unavil parťákov asi stovkou výškových metrov navyše. Stratili sme tak asi hodinu.

Do Baghary prichádzame zhora, preplietame sa medzi políčkami. V miestnej škole majú nástup a spievajú. Reštaurácia s hotelom, ktorú si pamätám z minula - strávil som v nej noc, už neexistuje, a ja automaticky zamierim k budove s vlajkami, kde vidím asi desiatku turistov. Keď sa zložím a chcem objednať, vysvitne, že to je škola, a tí turisti sú nejaká delegácia z Káthmandu. Ale viditeľne ma im je ľúto, a tak mi ponúknu aspoň čaj.

Odmietam a zostupujem nižšie, pričom čakám na Miša so Žanetou. Je teplo, slnko praží, preto si v potoku umývam hlavu. Veľa príležitostí na to už nebude, vyššie bude zima a nebudem riskovať prechladnutie.

Parťáci prichádzajú a spoločne sa najeme v reštike na dolnom konci, hneď vedľa chodníka. Keby som išiel správnym chodníkom, boli by sme tu asi za pätnásť minút, takto nám to trvalo snáď hodinu a pol... Ale vôbec mi nenadávajú, asi ich to tralalákanie cez kopec a dedinu dostatočne vysililo.

Z Baghary zostupujeme do Jeltungu, príjemnej dedinky len o pár minút neskôr. Z pamäti sa mi vynára poriadny krpál, ktorý sa dvíha hneď za dedinou. A vynára sa aj priamo predo mnou, treba prejsť cez jedno z rebier, čo sa týčia vysoko nad riekou. Ale je upravené, s peknými výhľadmi, a tak mi to nevadí.

Pri jednej z novopostavených ubytovní si robíme prestávku. Od začiatku mám pocit, že v údolí pribúda veľa turistickej infraštruktúry, nie je mi však úplne jasné načo. Turistov sem stále veľa nechodí a miestni na nich viditeľne nie sú navyknutí, a mám dojem že kapacity boli dostatočné už pred rokmi. Možno sa tu pracuje na nejakom rozvojovom pláne, podobne, ako pred rokmi na Islande...

Mišovi ani Žanete džungľa nijako nevadí, užívajú si stromy, opice aj celý les. Mňa ide roztrhnúť - žiadne výhľady, žiadna zábava, len úmorné a zbytočné výšľapy cez bočné rebrá, za ktorými znova nasleduje zostup takmer na úroveň rieky. Konečne prichádzame do Dobhanu.

Tábor sa utešene rozrástol, nikto v ňom však nie je. Mal by tu byť dedo toho chlapa, čo sme sa s ním stretli včera. Prechádzam sa po tábore a vykrikujem Namasté! na všetko naokolo. Bez úspechu. Dlhú chvíľu si spolu s Mišom krátime umývaním v potoku.

Pri asi piatom kolečku Namasté! sa z hory ozve odpoveď. Čoskoro sa na lúke objavuje usmiaty starček, ktorý však nevie ani ceknúť po anglicky a tak sa dohovárame rukami-nohami. Dáva nám dve izby, po piatich minútach buchotania pri potoku sa mu podarí rozbehnúť nejaký vodou poháňaný generátor a v izbách sa stane svetlo!

Prichádzam na izbu, kde ma prekvapí obrovská myš tróniaca na mojej termoske. A vôbec sa neunúvala zdrhnúť, keď som zasvietil a blížil sa k nej, odišla len veľmi veľmi lenivo. No, myš... Ono to s najväčšou pravdepodobnosťou bola činčila, ale kto to má rozoznať? Pamätám si, že pred rokmi som tu mal rovnaký problém - drzé myšočinčily rovno vedľa mňa.

Takže spolu s parťákmi vešiame bágle pomocou cepínov rovno pod strop, aby sa nám v noci neprehrýzli k jedlu. O to jedlo by až tak nešlo, ale zničili by pri tom bágle, tašky či oblečenie...

Večera sa odohráva v skromnej zadymenej kuchyni. Stáť sa v nej nedá, lebo by sa človek udusil. Dávame si obligátny dal bhat, ktorému však chýba zopár zložiek. Napriek tomu nám chutí.

Večer si chcem čítať a vyťahujem z báglu Kindle. Mám však smolu - čítačka sa z nejakého dôvodu vyresetovala a ja v nej nemám žiadnu knihu! Ani jedno jediné písmenko! Je to ďalšia vec, ktorá sa mi počas treku pokazila. Ale čo budem robiť po večeroch? Obzvlášť pri etapách vo vyšších nadmorských výškach, kde budeme v tábore už naobed? Zbláznim sa od nudy...

Našťastie Žaneta vyťahuje svoju čítačku a požičiava mi ju. Okrem iných kníh tam má aj Strayedovej Divočinu, podľa ktorej bol nakrútený film. Ten som videl a nebol nič moc, dúfam, že kniha bude lepšia (a áno, je).

4. deň: Dobhan - Italian BC (3605 m)

Účet v ubytovni v Dobhane: 1200 NPR
Prevýšenie: ↑1470 m / ↓235 m
Vzdialenosť: 10,2 km, 7:45 hod.
Teplota: ráno 1 °C, cez deň 18 °C

Ráno nám dedo robí nejakú variantu omelety a čapátí. Je to chutné, ale Mišovi už omelety lezú na nervy a dáva si len placky. Ja s omeletou problém nemám, poučený z prvých trekov neodmietam počas túry ani miligram proteínu.

Dnes nás čaká ďalší únavný džungľový deň, plný prudkých výšľapov a klesaní. Vôbec sa na to neteším. Odmenou mi však bude, že na konci dňa sa konečne dostaneme do alpínskeho terénu. Bude dostatok výhľadov aj skalnatých kopcov na kochanie, bez toho, aby človeku zavadzali nejaké lesy.

Po pár hodinách stretávame prvého turistu na našom treku. A že to je zrovna Češka nikoho z nás neprekvapí. Lenka ide so svojimi nepálskymi kamarátmi naspäť dolu do údolia, lebo sa im nezdá počasie. Pomeníme si emailové adresy a frčíme ďalej.

Som si pomerne istý, že chodník vedie inakade, ako som pred rokmi išiel ja - v koryte rieky Myagdi sme teraz nešli ani meter, celý čas ideme v džungľovom svahu východne od rieky.

V Sallaghari sú dvaja chlapi, dávame si polievku, aj keď teda nevyzerajú, že by ich nejako tešilo, že musia variť. Nevadí, za usadlosťou porast redne a pribúdajú výhľady na juhozápadnú a západnú stenu Dhaulágirí.

Tentokrát ideme asi o dva týždne skôr, ako keď som tu bol pred šiestimi rokmi. V údolí je viac domácich, aj ubytovní je otvorených viac. Je to fajn, aspoň nemusíme stavať stany a najmä ušetríme nejaké jedlo.

Prekračujeme poslednú veľkú roklinu a stúpame k Italian BC. Chodník je viditeľne nový a posiaty pilinami z dreva, ktoré tu ťažia a spracúvajú na dosky či hranoly na stavbu ubytovní. A tesne pred základným táborom je vo svahu vysekaná vyhliadková plošina.

Aj Italian BC sa od minula poriadne rozrástol. Pribudli ubytovne aj toalety. A v kuchyni televízia! Úžasné. Myslím, že horolezecké výpravy tu majú slušný komfort.

Vládne tu manželský pár, za ubytovanie chce 700 rupií (5,50 €) za osobu a noc! Nuž, turistické ceny. Doteraz sme mali izby zadarmo, stačilo, keď sme dostatočne veľa jedli. Chceme tu kvôli aklimatizácii zostať dve noci, tak trochu zjednávam na 500 NPR/os./noc. Ale nemám z toho dobrý pocit, trochu mi to rozhodilo čakry. Najmä s ohľadom na turistické ceny aj za jedlo. Okolo Annapúrn by ma to neprekvapilo, no v tomto údolí sa s dojením turistov stretávam prvýkrát...

Z údolia sa pri západe slnka privalia oblaky, ale po hodine sa rozplynú a všetko je zasa v poriadku.

Večer si s Mišom trochu porovnávame, tentokrát kumulované výškové údaje z našich hodiniek. Moje asi dvadsaťročné Suuntá, ktoré dlhodobo fungovali veľmi spoľahlivo a presne, však zjavne ukazujú nesprávne, rozdiel výšok medzi štartom a cieľom je vyšší, ako celkové kumulované prevýšenie udávané hodinkami. Čo je, samozrejme, blbosť. Takže z hodiniek sa stáva ďalší kandidát na generačnú obmenu výbavy...

5. deň: aklimatizačný

Prevýšenie: ↑↓360 m
Vzdialenosť: 5,2 km, 4:30 hod.
Teplota: ráno -2 °C, cez deň 8 °C

Dnešok venujeme oddychu a aklimatizácii. Tá spočíva v tom, že vyjdeme na niektorý z okolitých pahorkov a vydržíme tam dve-tri hodinky, aby sa nám v krvi spustila produkcia červených krviniek primeraná pre túto nadmorskú výšku. Oproti zamračenému včerajšku dnes zavládlo azzuro. To je fajn, aspoň nám tých pár hodín sedenia nebude zima.

Minule som aklimatizáciu strávil v stráni s dobrým výhľadom juhovýchodne od tábora. Dnes mierime na jeden z vrcholkov na hrebeni na východe. Vyhliadnem si výstupovú líniu, počas stúpania z nej však ľahkovážne upúšťam a nahor mierime prudkým žľabom, v ktorom sa asi 50 výškových metrov pod vrcholom zasekneme. Sme 360 metrov výškových metrov nad táborom, a tak nad tým mávneme rukou a posadíme sa do trávy. Kvôli tým chýbajúcim štyridsiatim metrom, ktoré nám chýbajú do plánovanej aklimatizačnej štyristovky, nestrávime ďalšiu hodinu liepaním sa po šmykľavom trávnatom svahu...

Výhľady sú fajn, najmä na severný hrebeň so sedemtisícovými Dhaulágirí. Nad roklinou vidno dvojku a na západ od nás päťku. Trojka aj štvorka sú v zákrytoch za nižšími kopcami.

O jednej sa dvíhame a schádzame k hrane morény pri ústí rokliny, ktorou budeme zajtra pokračovať na sever. Je tu pár pomníkov venovaných horolezcom, čo zahynuli pri zdolávaní stien Dhaulágirí.

V tábore sa hodinku venujem mojim pokazeným topánkam. S pomocou odolnej Mišovej repky s jadrom si priväzujem odliepajúcu sa pätu podrážky. Ak budem musieť v tých topánkach ísť - čo asi vzhľadom ku klesajúcej teplote naozaj budem musieť - určite aspoň chvíľu vydržia. Potom si na izbe chvíľu spokojne čítam požičanú čítačku.

Keď chcem objednať neskorý obed, zo spálne domácich vedľa kuchyne sa len ozýva chrápací duet. Naveľa vyjde domáci a uvarí nám ho. Didi mala zjavne dosť dobrý hašiš, nezobudí sa až do večera a píli tak, že sa strecha otriasa. Niet nad to trochu si pospať pred hlavným spánkom, všakáno...

6. deň: Italian BC - Japan BC (4110 m)

Účet v ubytovni v Italian BC: 4500 NPR
Prevýšenie: ↑700 m / ↓225 m
Vzdialenosť: 7 km, 4 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 8 °C

Ráno vstávame neskôr, ako som pôvodne predpokladal. Ľadovec za táborom aj chodník na sever sa trochu zmenili a cesta je teraz oveľa bezpečnejšia. Nehrozia žiadne kameňolavíny ani lavíny padajúce ráno zo západných svahov Dhaulágirí, ako to bývalo pred rokmi.

Platíme megaúčet za ubytovanie a jedlo (len pre zaujímavosť, pred tými šiestimi rokmi som tu platil 1300 NPR/9,60 €, teraz vyše 36 €) a vyrážame na našu prvú skutočne vysokohorskú etapu. Teším sa neuveriteľne.

Napriek zamračenému počasie je cesta cez roklinu neskutočne pekná. Naplňujúca. Je podstatne vylepšená a nenáročná, obtiažne úseky sú spevnené, v niektorých častiach sú dokonca narobené schody.

Z báglu počujem zbesilé pípanie GPS loggera. Je pod nulou a on tie teploty nemá rád, niekde má studený spoj a každú sekundu sa cyklicky resetuje. Tých pípaní je však nejako priveľa, mám dojem, že to je ďalšia súčasť výbavy, ktorá sa definitívne odporúča.

Po nejakej tej hodinke stretávame na tomto treku už druhú skupinu turistov. Je to švajčiarska výprava deviatich drsných horalov so štrnástimi nepálskymi nosičmi a vodcami. Takmer všetci majú výškové duplexné topánky, čo sa nosia na výstupy na sedemtisícové vrcholy. Divne po mne zazerajú, asi sa im nezdajú moje výškové plátené topánky či čo...

Zjavne majú aktuálne informácie, tak z nich ťahám múdrosti o počasí. Varujú pred blížiacou sa búrkou a silným vetrom dnes a zajtra. Trochu nad tým porozmýšľam a usúdim, že je bezpečné ísť ďalej a počkať, ako sa situácia vyvinie. Máme dosť jedla aj slušnú výbavu na to, aby sme mohli prečkať jeden-dva dni navyše v stanoch, kým sa to prehrmí. Víchricu prežijeme bez problémov, stan do vetra mám slušný a Mišo si svoj MSR Elixir s pomocou trekových paličiek upravil tak, že prežije snáď aj hurikán.

Bod návratu je Frech Pass o dva dni neskôr, ak to bude nebezpečne vyzerať tam, vrátime sa. Za normálnych okolností sme odtiaľ za 6-7 hodín naspäť v Italian BC, v snehu o niečo viac. Lavínové miesto je už len jediné a dá sa s trochou snahy obísť. Navyše už nehrozia ani denné lavíny hneď za Italian BC, takže som pokojný a pokračujeme ďalej. Máme to pod kontrolou. Zatiaľ.

Prichádzame k čelu ľadovca Chhonbardan. Tesne pred ním je štrkový svah, na ktorý zvyknú padať kamene, minule som tam mal malé problémy. Tento rok je to o dosť bezpečnejšie, a tak spolu s Mišom vo svahu zastavujeme a fotíme. Keď vari meter od nás preletí pár veľkých kameňov, spamätáme sa a utekáme ďalej. Bolo to malé varovanie pred podcenením situácie.

Silný vietor sa naozaj dvíha a olizuje prašný svah na východnej strane údolia. Unáša tony prachu, ten svah pôsobí akoby horel. Vyzerá to fajn, len začínam mať trochu obavy pred nastávajúcou nocou, celé údolie je svojou veternosťou dosť známe.

Tesne pred dvanástou prichádzame do Japan BC. Minule som tu bol už pred desiatou, ale vyrážal som skôr. Ešte pred pár rokmi sa to tu volalo Glacier Camp, názov Japan BC používal jediný vydavateľ máp. Teraz je ten názov všade, v mapách, na orientačných tabuliach na treku aj priamo na mieste. Na moje prekvapenie je tábor obývaný mladým nepálskym párom, no nie sú to manželia, ale brat so sestrou.

Bývajú v malom stane, kuchyňu a zásoby majú vo veľkom, a vedľa neho stavajú murovanú čajovňu. Skvelé, síce musíme rozkladať stany, ale ušetríme naše vlastné zásoby a v prípade zlého počasia budeme môcť čakať o deň dlhšie.

V očakávaní silného vetra poriadne obmurujeme naše stany kamenným múrikom. V tejto výške to celkom uberá síl, no aspoň je čo robiť a človek sa zahreje.

Žaneta oddychuje v stane, ja s Mišom si robíme výlet do okolia. Najprv k skalnej stene v snahe nájsť vodu, čo sa končí neúspechom, lebo napriek vodopádu je voda, ktorá z neho padá, nedostupná pod strmým okrajom ľadovca. Nachádzame len obal od jelenieho ragú...

Potom ideme k bočnému hrebeňu a ľadopádu na východe, v smere zajtrajšej cesty. Vodu nakoniec dolujeme pri spiatočnej ceste z plytkého zamrznutého jazierka neďaleko vodopádu, je však plná drobných nečistôt a jemného piesku. Nič moc.

Pri večeri sa dávam do reči s domácim. Ten prístrešok vedľa jedálenského stanu stavia už asi dva týždne a je zmierený s tým, že je to len na pár rokov. Potom mu tú stavbu ľadovec zhodí. On je s tým správne budhisticky zmierený, mňa by fakt jeb... roztrhlo - mesiac strávim klepkaním do kameňov a hobľovaním dosiek, a o tri roky môžem začať znova...

Večer v stane si chcem prevariť vodu. Nedarí sa mi však zapáliť varič! Môj superspoľahlivý Jetboil Sol Ti, ktorý dokážem naštartovať vstavaným piezom na prvý-druhýkrát aj v päťtisícových výškach, mi tu o tisíc metrov nižšie nejde zapáliť ani záložným kresadlom. A zápalky som venoval Žanete, lebo ona svoje minula a nemala si čím podpaľovať cigarety... Nakoniec rezignujem, vodu si upravujem Steripenom a problém s varičom odkladám na potom.

7. deň: Japan BC - Dhaulágirí BC (4630 m)

Účet v ubytovni v Japan BC: 2600 NPR
Prevýšenie: ↑620 m / ↓100 m
Vzdialenosť: 6 km, 5:30 hod.
Teplota: ráno -6 °C, cez deň 12 °C

Nočný vietor nakoniec až tak hrozný nebol, bol však dostatočný na to, aby jemným prachom z morény pokryl úplne všetko úplne všade. A vzhľadom k vysokej vlhkosti sa ten prach k povrchom prilepil veľmi silno. Na stane, v stane, na oblečení, v bágli, v igelitkách, v riade - všade je vrstva prachu, ktorej sa nezbavíme až do konca treku. No paráda.

Jedna z opravených paličiek sa kazí, tentokrát inak. Napol som pomocou nej stan, ale zapichnutý hrot v noci primŕza k podkladu a keď ráno paličku vyťahujem, hrot sa ulomí. Nevadí, spodný segment paličky mám doma ešte jeden zo starej paličky, vymením ho a bude to. Zatiaľ s ňou môžem chodiť bez hrotu.

Účet nie je úplne nízky, ale na takomto drsnom a opustenom mieste to plne chápem. Aj tak sa tým mladým čudujem, že sú ochotní tu žiť, i keď teda len časť roka. Keď som sa na to domáceho pýtal, netváril sa úplne nadšene a dosť sa tešil, že sa o týždeň môže zbaliť a zísť domov dolu do Baghary.

Celý dnešný deň trávime na ľadovci Chhonbardan. Znamená to kľučkovanie medzi trhlinami a vytopenými dierami, a kopec drobných výstupov a zostupov zo zvlneného ľadu pokrytom suťou.

Ako ľadovec tečie, ničí a odnáša všetko, čo je na ňom postavené. Takže zvyšky z Dhaulagiri basecampov sú roztrúsené po celej dĺžke ľadovca - už od nástupu do čela ľadovca pod Japan BC človek stretá rôzne pneumatiky, zvyšky sudov, torzá havarovaných vrtuľníkov a podobne.

Jedna palička má od rána ulomený hrot. Druhá to vzdáva pár minút potom, ako vyjdeme na slnko. Striedanie teplôt - mrazivého vzduchu a prudkého slnka, ktoré rozhorievalo čiernu karbónovú trubku - spôsobuje rozlepenie ďalšieho spoja. Ten je však ukrytý hlboko v rukoväti paličky, nielenže sa k nemu neviem dostať, dokonca to ani len nevidím. Oprava v poli je nemožná... Táto palička dožila, zostáva mi už len tá prvá - síce s ulomeným hrotom, ale na funkci rostlináře to vplyv nemá.

Posledná známa fotografia mojej zvyšnej a zatiaľ fungujúcej paličky.

Na niektorých miestach osvetľuje slnko ľadovec pod tým správnym uhlom, a z nudnej šedi svietia azúrové kusy ľadu.

V hornej časti ľadovca pribúda snehu, väčšinou je však rozmočený a jedna z mojich nepálskych topánok premoká. Kým svieti slnko, nie je to veľký problém, chcem však postaviť tábor čo najrýchlejšie, aby sa stihla vysušiť ešte pred západom. Tu v severnom údolí pod osemtisícovou Dhaulágirí sa slnko schováva veľmi skoro, už niekedy po tretej, tak máme čo robiť...

Snažím sa nájsť terasy vhodné na tábor vysoko v ohybe ľadovca, ale nie som úspešný. A tak sa vraciame naspäť ku stupám s budhistickými vlajkami a v bordeli po výpravách staviame stany.

Odchádza mi ďalšia časť výbavy - zips na stane sa neudrží zapnutý, rozchádza sa. Snažím sa ho klieštikmi priviesť k rozumu, ale darí sa len trochu. Silné islandské vetry a víchrice zjavne neprospievajú kondícii stanových zipsov, a nočný vietor v Japan BC - aj keď nebol nijako nadmerne silný - len dokončil začaté. No, našťastie má môj skvelý Tarptent Moment DW vchody dva, a tak pre dnešnú noc vyhlásim za hlavný vchod ten druhý...

Strácam tým však priveľa času a nestíham si vysušiť topánku - kým so zipsom skončím, som už v tieni Dhaulágirí.

Vyťahujem varič a uvedomujem si, že som na problém so zapaľovaním úplne zabudol. Miestni bohovia sa nado mnou našťastie zľutovali a varič naštartuje na tretie cvaknutie piezozapaľovača. Aleluja!

Ale aby mi za problémami nebolo smutno, zisťujem, že sa mi rozchádza zips aj na spacáku Sir Joseph. Správne zapnúť ho dokážem až na tretí-štvrtý krát, inak zúbky nezapadnú a za jazdcom ostáva diera.

Noc bude mrazivá, a tak spolu so mnou putuje do spacáku vari polovica mojej výbavy - všetka elektronika, batérie, čítačka aj plynová bomba. K tomu si zohrievam vodu do titanovej fľaše, balím ju do rukavice a vyhlasujem za termofor. Ten putuje do spacáku tiež, aby mi všetky tie studené veci, čo som tam predtým vopchal, nepodchladili nohy. Do desiatej sa snažím čítať, aby som vydržal hore a nenarušil si biorytmus, ale vydržím to len tak-tak. Odmenou mi je hlboký spánok bez nočného budenia.

8. deň: Dhaulágirí BC - Hidden Valley Camp (5045 m)

Prevýšenie: ↑1035 m / ↓380 m
Vzdialenosť: 10 km, 7 hod.
Teplota: ráno -8 °C, cez deň 7 °C

Ráno v obavách kontrolujem počasie. Dnes nás čaká Francúzske sedlo, bod návratu, bod zlomu... Ak by mala prísť Švajčiarmi avizovaná búrka a víchrica, tak dnes, potom môže byť prúser.

Trochu rátam aj s tým, že táto strana je v zrážkovom tieni za Annapurnami a Dhaulágirí, na druhej strane som veľmi opatrný. Stále mám na pamäti, čo sa stalo presne na tomto mieste pred piatimi rokmi, keď cyklón Hudhud spôsobil tri dni výdatného sneženia, a následná lavína zasypala v Dhaulágirí BC dvoch Slovákov.

Obloha plná cirokumulov však neveští zrážky, len silný vietor, aj to v horizonte niekoľkých dní. Pravda, kde-tu sa objavuje aj nejaký ten altokumulus (občas aj fotogenický altokumulus lenticularis), čo by predznamenávalo zrážky, ale v priebehu rána skôr ubúdajú ako pribúdajú, takže vlhkosť zrejme klesá. Myslím, že môžeme pokračovať, ak príde prúser, nepríde dnes. A zajtra už budeme za sedlom Thapa.

Vyrážame. V tábore ma zaujme vytopený ľadovec pod stupou, myslím, že stupa sa jari nedožije. Po ceste za morénou vidíme niekoľko pamätníkov. A pár metrov za nimi nachádzam terasy vhodné pre stany - presne tie, čo som hľadal a nenašiel včera poobede...

Oblaky predvádzajú neuveriteľné divadlo. Menia sa doslova každú sekundu, vo vyšších výškach poriadne fúka. Najmä nad Dhaulágirí sa tvoria veľmi kreatívne oblaky, raz je to onen spomínaný altocumulus lenticularis, potom drak chrliaci oheň, potom pre Slováka rôzne netradičné formy cirov. Škoda, že sa zakaždým rozplynú alebo zdeformujú, kým vytiahnem foťák...

Stúpame do morény na ľavej strane údolia. Mišo so Žanetou sú trochu grogy, občas ich podozrievam, že vôbec nevenujú pozornosť môjmu výkladu oblakov a kopcov navôkol. V diaľke pred sebou vidím Francúzske sedlo, ale vôbec sa nechce priblížiť. Stále len postávame a oddychujeme. Ale veď nakoniec sa nikam až tak neponáhľame, do Hidden Valley to nie je ďaleko a počasie sa zdá byť zatiaľ OK.

Naveľa-naveľa sa do toho Francúzskeho sedla dostávam. Trochu fotím a kým prídu Mišo so Žanetou, zjem polovicu flapjacku. A hlavne sa kochám, lebo naozaj je čím. Dosť tomu pomáha zmienená hra oblakov.

Snehu pribúda. Nasadzujem svoje s láskou opravované Meindle a na ne nesmeky, aby trochu pomohli udržať podrážku na správnom mieste.

Hneď za Francúzskym sedlom zostupujeme po klzkom strmom svahu. V obtiažnej pasáži chytám paličku v strede - a samozrejme hneď v ďalšej sekunde sa šmýkam, padám na paličku a lámem ju. No nie som ja idiot? Fuck.

Ako to tak rátam, moje obľúbené paličky sa dokázali pokaziť na piatich miestach tromi rôznymi spôsobmi - tri rozlepené spoje, jeden ulomený hrot a jedna zlomená trubka. Pravda, dosť som tomu pomohol svojou blbosťou, ale aj tak... Obe paličky sú mŕtve (všichni jsou mrtvi, Dejve...), smutne ich balím a pripínam na ruksak.

V Hidden Valley je zima a trochu nuda. Dhaulágirí aj všetky zaujímavé kopce zmizli, ostal len Thapa Peak a Sechi Lekh pred nami. Máličko to zachraňuje Sita Chuchura a oblačné kreácie nad jej vrcholom, ale tá je za nami a mimo zorného poľa. Neostáva len únavne šliapať a šliapať. Žanete po čase rupnú nervy a hádže bágel do snehu. Chápem to, tábor som očakával už na každom z troch posledných pahorkov, ale zakaždým sa objavil len ďalší a ďalší traverz. Nechávam parťákov oddychovať za sebou a idem sa dopredu cez planinu pozrieť, kde to sakra ten tábor teda je.

Na druhej strane kotliny bývalého jazera ho za pahorkom posiatym čortenmi konečne nachádzam. Nechávam tam svoj bágel a vraciam sa k Žanete odniesť ten jej. Má nejaké natiahnuté rameno a váha báglu jej zrovna na nálade nepridáva.

Spoločne zostupujeme do kotliny za pahorkom a vyberáme miesto pre stany. Ako obyčajne obmurujem stan plochými kameňmi, nech mi ho v noci nepodfúkne. Podľa toho, ako fúka hore, nás čaká krušná veterná noc. Bohužiaľ obe moje paličky sú mŕtve (česť ich pamiatke), a tak na dopnutie stanu musím použiť cepín.

Obloha sa trochu zaťahuje, večer zaspávam s obavami, čo prinesie počasie. Ak ma tie dnešné mraky neklamali, tak zajtra príde nejaká zmena.

9. deň: Hidden Valley Camp - Marpha (2670 m)

Prevýšenie: ↑385 m / ↓2630 m
Vzdialenosť: 18,5 km, 8:45 hod.
Teplota: ráno -10 °C, cez deň 20 °C

Ani túto noc to s vetrom nebolo nijako hrozné. Síce fúkal, ale primerane. Ale najväčší zážitok z noci mám so spievajúcimi čortenmi na pahorku nad táborom aj v tábore. Vyhrávali celú noc! Občas som o „spievajúcich čortenoch“ čítal, ale nevedel som, čo si mám pod tým predstaviť. Už viem. Vietor, ktorý sa preháňa cez dutiny v čortenoch, vytvára tóny, ktoré sa menia spolu s meniacou sa silou či smerom vetra. Spieva. Páčilo sa mi to veľmi.

Parťáci moje nadšenie nezdieľajú, vlastne si ten zvuk ani nevšimli. Navyše sa dobre nevyspali. To ja som opäť spinkal ako bábätko, tieto nadmorské výšky mi jednoducho sedia.

Žiadna veľká zmena počasia sa veľmi nekoná, hrozivé mraky pomizli a obloha sa vyčistila do azzura a je poriadna kosa. To znamená tlakovú výš a stabilné počasie, čo nám hrá do karát. Tú zimu nejako prežijeme, hlavne, že sa nám vyhýbajú zrážky.

Vyrážame okolo pol ôsmej. Chcel som ísť o siedmej, ale zatiaľ sa nám ani v jediný deň nepodarilo vyraziť v naplánovanom čase. Doteraz to nikdy nevadilo, etapy boli krátke alebo s bezpečným záverom, ale dnes by nám ten čas chýbať mohol - chceme skončiť v Marphe a prespať v Jomsome. Nerobím si veľké nádeje, že by po šiestej-siedmej pendlovalo medzi oboma mestečkami nejako nadmerne veľa autobusov či taxíkov.

Celý čas až do sedla stúpame v tieni. Zima všetkým zalieza za nechty, meníme bundy aj rukavice. Predpokladal som, že chôdza nahor do sedla nás zohreje, výška však robí svoje a kráčame veľmi pomaly. Žiadne rozohrievanie sa nekoná. Pri tej príležitosti zisťujem, že mi po tých stanových a spacákovom odchádza zips aj na páperovke! Trvá mi dve-tri minúty, kým ho správne zapnem. Čo, do frasa, je toto za trek!?

Mišo ma hrdinne zachraňuje a požičiava mi jednu zo svojich paličiek, no je duralová a to moje prsty po omrzlinách cítia aj cez rukoväť. Ochladzujú sa viac ako s karbónovými. Tak si ju každých desať krokov prehadzujem z jednej ruky do druhej.

Po hodine sme v sedle a všetko je inak. Raňajšie slnko praží odušu, zhadzujeme teplé zimné veci a obliekame vetrovky. Najprv však čo-to pofotíme a pomudrujeme o výstupe na šesťtisícový Thapa Peak. Bol v pláne, Mišo pred trekom o inom pomaly ani nerozprával, ale teraz sa na to veľmi necíti - predsalen váži o polovicu viac ako ja a výška na neho dolieha v plnej sile. Ja som sa skvele vyspal a cítim sa výborne, nebudem však trhať partiu. S mojimi okriplenými topánkami (na nohách mám opravované Meindle) by som pri takom výstupe aj tak potreboval parťáka, ktorý by mi pomohol v prípade, že by sa tie topánky definitívne odporúčali. Sám ísť nemôžem.

Cesta zo sedla až do Marphy je - podľa mňa - najkrajšia časť treku okolo Dhaulágirí. „Najkrajšia“ v tom gýčovom zmysle - fotogenická a prvoplánovo ohurujúca. Pred nami sa vynára masív Annapúrn v celej svojej kráse. OK, zatiaľ ešte nie je v úplne celej kráse, lebo časť sa schováva za svahom Thapa Peaku, ale ja viem, že o pár desiatok minút to bude naozaj komplet. Hrebeň Nilgirí je vidno celý, hlavnú Annapurnu a Annapurnu South tiež. Plus pár kopcov známych z horolezeckých knižiek.

Čaká nás orientačne náročnejšia pasáž, musíme sa držať vo svahu a nestrácať výšku, napriek tomu, že je to lákavé. Akonáhle by sme zišli príliš nízko, je zle. Sú tam šmykľavé zosuvy pôdy a hlboká roklina, kde ešte donedávna ročne zomieralo pomerne dosť ľudí. Ale tentokrát je počasie prívetivé, chodník jasný, nepredpokladám žiadne problémy. Len poviem parťákom, že sa majú držať vo vrstevnici a keby sa chodník náhodou vetvil, treba sa vydať vľavo, a púšťam ich ďalej dopredu.

Zapínam kochací mód, na niekoľko najbližších hodín sa to naozaj oplatí. Minule som to len preletel (občas doslova), významnú časť zostupu som pred vetrom utekal v tme, a tak je to aj pre mňa v podstate prvýkrát.

Čím ďalej ideme, tým väčšia časť annapurnského masívu sa ukazuje. Bohužiaľ to znamená aj to, že hlavný vrchol, osemtisícová Annapurna I, sa pomaličky schováva.

Annapurna I je na tejto fotografii ten tmavý trojuholník s rozfúkaným vrchom
vzadu na hrebeni, v strede masívu.

A na tejto už takmer nie je vidno, hrebeň zmizol, trčí len úplný vrchol trojuholníku.
Pritom naša výška je takmer rovnaká.

Vôbec to nevadí. Tento kus Himalájií má niekoľko zaujímavostí, ktoré si človek všíma a nad ktorými môže rozmýšľať.

Chodník je dosť únavný - za každým rebrom, o ktorom si myslíme, že za ním už konečne začneme klesať, sa objaví ďalšie rebro so sedielkom o pár desiatok metrov vyššie. Na parťákoch vidím, ako ich to serie, bojujú s výškovou únavou a mám taký dojem, že si okolie vôbec neužívajú.

Tak, prichádzame do miest, kde máme to najzaujímavejšie rovno pred nosom. Najhlbšie údolie na svete - medzi dvoma osemtisícovkami sa hadí rieka Kali Gandaki, ktorá má v tých miestach nadmorskú výšku len necelých 2500 metrov. Takže údolie je 5,5 kilometra hlboké. Kilometra!

Hlavná Annapurna z tohoto miesta už, bohužiaľ, vidno nie je, skrýva sa za hrebeňom vrcholov Nilgirí. Vpravo je Dhaulágirí aj s oblačnou čapičkou. Medzi nimi je najhlbšie údolie na svete, má 5,5 kilometra.

Na panoramatickej fotografii vyššie je dobre vidno aj druhá zaujímavosť tejto časti Himalájí - zrážkový tieň Mustangu. Mustang je vyprahnutá, suchá krajina v ľavej časti fotografie, pričom v pravej časti v diaľke vidno veľmi vlhký vzduch, ktorý nad Indickú nížinu pred pár dňami priniesol cyklón. Z toho sa však nad Mustang nedostane vôbec nič, ani kvapka. Vlhký vzduch naráža na hradbu osemtisícových vrcholov a vyprší sa ešte pred ňou, na sever zrážky neprejdú.

S tým súvisí ďalšia zaujímavosť - okolo jedenástej sa v údolí Kali Gandaki dvíha silný vietor, ktorý medzi svahmi údolia nesie na sever tony prachu. Poobede naberá na sile aj rýchlosti, v niektorých miestach zvyčajne dosahuje okolo 50-70 km/h. Čo ma však prekvapuje, že ten vietor so sebou z juhu na sever nenesie žiadnu významnú porciu vlhkosti či mrakov. Teraz to mám pred sebou ako z učebnice - vpravo sýte mraky, vľavo sucho, medzitým silný vietor - ale len s úzkym prúžkom vlhkosti, ktorá sa nad rozhorúčeným Mustangom okamžite bez stopy rozpadá.

Vidíte to? Božemôj, ako ja toto milujem... Strávil by som tu pokojne aj rok a nenudil sa ani sekundu.

Dostávame sa na hranu a k veľkej úľave parťákov sa začína zostup. Lepšie povedané zošup. Prefrčia okolo mňa a bez slova miznú v hĺbke podo mnou. Kričím na nich, nech čakajú - nižšie sú dve lákavé odbočky, ktoré však namiesto v Marphe končia v dedine ďaleko od hlavnej cesty -, no nepočujú ma. A tak chtiac-nechtiac musím utekať za nimi. Pritom sa vľavo otvára výhľad na celý Mustang, a najmä na údolie Thini Kholy, ktorým o pár dní neskôr budeme stúpať do sedla Mesokanto. Teraz je čas pozrieť si celý chodník z nadhľadu a zvoliť ten správny.

Zárezy v kopcoch priamo nad Žanetou sú dve rôzne cesty do sedla Mesokanto. Sedlo je naľavo do malého čierneho pahorku v tvare pyramídy v pravej štvrtine fotografie, hneď pod horizontom. Biely kopec vpravo je Tilicho Peak (7134 m).

Vľavo hlboko v údolí vidno Jomsom, súčasné centrum údolia. Kedysi plnila túto úlohu starobylá Marpha, no vďaka vybudovaniu letiska - ktoré je odtiaľto jasne vidno - sa centrum presunulo do Jomsomu. Aj prvé horolezecké výpravy mali pôvodne „základne“ v Marphe, dnes kvôli ceste a letisku o Marphu ani nezakopnú.

Po ceste míňam zopár odtrhnutých podrážok, zjavne nie som jediný, kto s tým mal problémy. V diaľke vidím, ako Mišo so Žanetou našťastie míňajú nesprávne odbočky, a tak zastavujem a doprajem si trochu kochania.

Čakajú ma za ohybom vo výške okolo 4000 metrov. Trochu vypením, že som jeden z najkrajších úsekov musel len preletieť, ale rýchlo ma to prejde. Veď krajina je stále zaujímavá, aj keď sa trochu zmenila - pribudli jačie pasienky, jaky aj budovy. A vďaka nižšej výške majú obaja zdravšiu farbu a viditeľne sa im ide lepšie. Len dúfam, že ich náročnosť pohybu v päťtisícových výškach neodradí od ďalšej časti nášho treku, ktorá tiež obnáša prechod tak vysokého sedla... No držia sa statočne, nakoniec im ani nenapadne spomenúť, že by sa im už do tých piatich tisícov ísť nechcelo. Chválapánubohu!

Pod sebou vidím aj kemp, kde som pred šiestimi rokmi polomŕtvy skončil pätnásťhodinovú tortúru, keď som z Dhaulágirí BC došiel až sem. Pamätám si na to akoby to bolo včera, niečo podobné už nikdy nechcem zažiť. Dnes už má to miesto jasný názov - Alu Bari, vtedy to bol len Yak Kharka, ale to je všetko naokolo. Yak Kharka znamená jačie pasienky.

Záver zostupu tesne nad Marphou je trochu nepríjemný, príčinou je - samozrejme - vietor, ktorý nás pokrýva prachom od vrchu až nadol. Bez možnosti úniku. Stromy našťastie trochu ten vietor zmierňujú. Pred Marphou vidno známe jabloňové sady.

Nakoniec šťastne vchádzame do Marphy. Moje raňajšie obavy o neskorý príchod sa teraz javia ako mylné, veď nie sú ani štyri hodiny. Máme dosť času na kúpu cigariet pre Žanetu, zohnanie nejakého odvozu do Jomsomu aj nájdenie ubytovania. Asi po hodine postávania na hlavnej ceste Mišo odchytáva jeden z taxíkov, aj v Jomsome majú v mojom obľúbenom hoteli voľné. Akurát chcú za ubytko dosť peňazí (inu, turistické centrum), tak musím vyvinúť trochu snahy a zjednať cenu.

Dhaulágirská časť treku je úspešne za nami. Napriek plánu sme ju prešli rovnako rýchlo, ako ja sám minule, keď som kvôli počasiu utekal nadol do Marphy, a ušetrili nejaké dni na neskôr. Turistov sme za celých tých 9 dní stretli len pár - Češku s dvoma nepálskymi priateľmi a početnú švajčiarsku výpravu. Takáto premávka sa za ten čas dá vydržať. Okolo Tilicha a hlavne Annapúrn to bude o poznanie horšie.

10. deň: oddychový (Muktinath)

Prevýšenie: ↑↓300 m
Vzdialenosť: 7 km, 4 hod.
Teplota: ráno 0 °C, cez deň 20 °C

V hoteli zostávame dve noci. Dnešný deň vyhlasujem za oddychový, robíme si výlet do Muktinathu, duchovného centra údolia, plného hinuistických aj budhistických svätýň. Za 7500 NPR (60 €) si berieme terénny taxík, ktorý nás zoberie do Muktinathu, počká na nás, a potom aj naspäť. Autobusom by to stálo asi štvrtinu, ale práve sme jeden prepásli a ďalší ide až o niekoľko hodín.

Muktinath treba rozhodne vidieť, je to - na rozdiel od Jomsomu - pekné a príjemné miesto. Aj vietor tu fúka o poznanie menej, menej je aj prachu, a napriek tomu, že je mestečko preplnené turistami, ich tu zdierajú menej okato. To v Jomsome sa s tým nemažú...

Vybehneme si k novej soche Budhu hore na hrebeni, ku ktorej je prilepená šikovná kaviareň a pekárnička. Pekné miesto, príjemný výhľad, ale duchovného rozmeru nepobralo ani trošičku.

Vyrastá tu veľa apartmánových domov a hotelov, ale sú vkusné a celkom sem pasujú. Dosť zaujímavo vyzerajú aj rozostavané budovy - so stanmi postavenými na medziposchodiach, v ktorých bývajú stavební robotníci. Tými sú väčšinou členovia rodín zo vzdialenejších oblastí, čo prišli príbuzným pomáhať so stavbou, a tak potrebujú mať kde bývať. V reštauráciách ma neprestávajú fascinovať solárne piecky, ktoré sa tu kedysi rozdávali v rámci projektu rozvoja vzdialených regiónov.

Jo, a netreba zabúdať, že je odtiaľto pekný výhľad na Dhaulágirí.

Vraciame sa naspäť do veterného Jomsomu. Mišo kupuje novú plynovú kartušu, lebo každodennými raňajšími kávičkami si tú pôvodnú ešte z Pokhary už minuli. Za Primus chce miestny priekupník 2500 NPR (20 €), ale čínska s vyšším obsahom isobutánu, čo je do zimy lepšie, stojí vo vedľajšom tmavom obchodíku len tisícku (8 €). Tak berieme tú.

11. deň: Jomsom - tábor pod Mesokanto La (4550 m)

Účet v hoteli v Jomsome: 5500 NPR
Prevýšenie: ↑1965 m / ↓125 m
Vzdialenosť: 16,5 km, 9:45 hod.
Teplota: ráno 0 °C, cez deň 22 °C

Na ďalšiu časť treku cez sedlo Mesokanto a okolo jazera Tilicho vyrážame o obligátnej pol ôsmej, aj keď plán bol tradične o siedmej. Čaká nás dlhý, únavný výstup o 2500 výškových metrov, a potom zostup na druhú stranu až do Manangu alebo niekam ďalej smerom na východ, proti tradičnému smeru annapurnského okruhu. Na výstup máme 2-3 dni, prespíme v stanoch niekde po ceste.

Od cesty nahor veľa neočakávam, treba ju len prežiť. Správny vysokohorský gýč príde až pri jazere.

Že to nebude úplne pravda sa ukazuje už čoskoro, pri dedine Thinigaon tesne nad Jomsomom. Teplý, slnečný svah bez vetra a pekné výhľady, ktorým vládne Dhaulágirí nám dávajú vedieť, že sa nám krajina za tie odmakané výškové kilometre nejako odmení.

Onedlho zastavujeme pri pastierskej búde na krátku prestávku. Zaujímavé je uloženie zubných kefiek, ale tipujem, že tie nápisy okolo nich nie sú návod na použitie...

Pri búde nás míňa skupinka idúca zhora. Nemecký manželský pár s vodcom a dvoma nosičmi. Trochu pokecáme, požartujeme, a šliapeme ďalej.

Čím vyššie ideme, tým začínajú byť výhľady zaujímavejšie a inšpiratívnejšie. Síce sa nijako obzvlášť nemenia, ale vôbec to nevadí, aj tak sú pútavé. Okolo obeda sa trochu zaťahuje, na južnej oblohe okolo slnka pribúda pár altokumulov. Výsledkom je úžasné zmäkčené svetlo, sen každého fotografa. Celá krajina sa odieva do teplých odtieňov a získava zvláštnu, očarujúcu atmosféru.

Ide sa parádne. Sme aklimatizovaní, dobre som sa vyspal, jednoducho, všetko je ružové a kopec vôbec nevnímam. Síl mám na rozdávanie. Mišo si tiež pochvaľuje, ide sa mu dobre, no Žanetu bolí plece, čo v kombinácii s váhou ruksaku nie je úplne fajn.

Míňame sa aj s dvoma karavánami somárov. Idú z dedinky Thini, čo je pár budov na jednej z terás asi vo výške 4000 metrov. Pri tej príležitosti zisťujeme, čo znamenajú tie fľaše s vodou sporadicky pohádzané popri chodníku - je to voda pre pastierov tých somárov. Každý si z nej trochu odpije a hodí ju naspäť.

Zdá sa, že nedostatok vody tu je problém. Dedinky sú opustené, studne aj potoky suché. A to je len pár mesiacov po monzúne. Aj keď teda priznám sa, netuším, čo tu tvorí hlavný zdroj vlahy. Vzhľadom k zrážkovému tieňu by som skôr ako monzún tipoval kondenzáciu a námrazu vo vyšších nadmorských výškach. V každom prípade to sucho bije do očí.

Aj my začíname mať problém s vodou. Podľa mapy som rátal s nejakými potokmi, ktoré však boli suché. Aj studňa, ktorá by mala byť podľa jednej orientačnej tabule blízko chodníka, je vyschnutá. Našťastie sa nám chvíľu na to do cestu postaví most, pod ktorým prúdi zdravá riečka.

Na pahorku nad mostom sa pasie osamotený jak. Kým steripenujem vodu pre seba aj parťákov, z obydlia, ktoré sme minuli asi pred desiatimi minútami, si pre jaka prichádza veľmi milý a sympatický starček. Keď ho požiadam o fotku, nadšene prikývne, zahodí palicu a postaví sa do pozoru. Je to veselé, ale chcel som jeho prirodzený postoj, čo sa mi však vďaka starčekovmu nadšeniu úplne nedarí. Rukami-nohami mu vysvetľujem, že si ho nechcem odfotiť takto strnulo, ale pekne v pohybe a s palicou, ako keď ma zdravil. Chápavo prikyvuje, zodvihne palicu - a ustrnie v rovnako pozore ako predtým.

No, starček... Tipujem, že nakoniec nemá oveľa viac rokov, ako ja. Starší bude tak o desať-pätnásť rokov, viac nie.

Veľmi nezvyklé je, že chodník je takmer od začiatku naozaj dobre značený. Na väčšine križovatiek je tabuľa so šípkou do sedla. Plus výstrahy pred zosuvmi a podobne - neviem, či to je nejaký nový trend na nepálskych chodníkoch, v každom prípade ma to upokojuje. Aspoň nebudem zbytočne strácať čas blúdením a GPSkovaním.

Sedlo Mesokanto je vedľa výrazného čierneho špicu pyramídového kopca v strede fotografie.

Vyššie už orientačných tabúľ začína byť naozaj veľa, sú vari pri každom kríku. Upozorňujú na vtáčie vyhliadky, zosuvy, označujú dediny, križovatky, či varujú pred odhadzovaním odpadkov... Trochu mi to už zaváňa spamom.

Prichádzame k prvému miestu, ktoré prichádza do úvahy na postavenie tábora. Je tu však rozložená jedna francúzska výprava. O sto metrov ďalej je ďalšia výprava, obe idú od Tilicha nadol do Jomsomu. Pýtam sa nepálskeho vodcu Francúzov, či na pahorku pred nami je nejaká možnosť na táborenie. Celkom ochotne mi ukazuje, kde by asi tak malo byť. Je však vzdialené asi hodinu a pol a ďalších 300 výškových metrov, čo znamená, že by sme tam prišli za súmraku. Na druhej strane je tam vraj aj tečúca voda. Žaneta s Mišom už toho výstupu majú zjavne plné kecky, nijako dôrazne však proti môjmu nápadu pokračovať až tam neprotestujú. Môžem si vôbec želať lepších parťákov?

Stúpame teda ďalej. Ide to pomaly, síl už veľa niet. Slnko pomaly zachádza a my sa dostávame do tieňa. Vhodné miesto na spanie stále nevidím, začínam byť trochu nervózny, či sme trafili správny chodník. Nedávno totiž otvorili druhé sedlo Mesokanto, ktoré by malo byť ľahšie prístupnejšie a bezpečnejšie. Navyše medzi oboma Mesokantami má byť ďalšie sedlo, Mandala La. Rozhodujem sa spoľahnúť na tú spústu tabúľ, čo lemujú chodník, a ideme podľa nich. Do nejakého sedla nás vo finále dovedú, a vzhľadom k výbave, ktorú máme, aj k horolezeckým skúsenostiam Miša so Žanetou - ja som v tomto ohľade najslabší článok - si trúfam predpokladať, že v takomto teréne sme schopní prejsť všetko.

V diaľke spoza hrebeňa na západe vykukuje výrazný biely kužeľ nejakej hory. Z tohoto pohľadu je veľmi pravidelný a symetrický a vyzerá vysoko. Neviem však určiť, čo by to mohlo byť, je ďaleko mimo mapy a na tej elektronickej ho neviem nájsť. (Až neskôr doma zisťujem, že je vysoký 6364 m, je 25 km ďaleko - a nemá meno.)

To miesto, ktoré nám popisoval vodca francúzskej skupiny, nakoniec nachádzame. V studenom žľabe plnom bodliakov je pár terás pre stan, ale neďaleko zurčí sľubovaný potok a oproti predpokladom tu fúka len slabo. Bleskovo staviam stan, ale potom sa pol hodiny mordujem so zipsami. Zasa mi nejdú poriadne zapnúť. Premrznem na kosť, teplota je už dávno hlboko pod nulou.

Len pre poriadok - toto je fotka z nasledujúceho rána.

Kým sa babrem so zipsom, Mišo so Žanetou svoj stan majú dávno postavený a tábor rozložený. Mišo sa s fľaškami vyberie pre vodu, dávam mu aj svoju, nech mi naberie. Studená voda nie je úplne kompatibilná s mojimi prstami po omrzlinách, a tak sa Mišo v týchto mrazivých táboroch už od Japan BC stáva hlavným donášačom vody.

Keď sa mi podarí zips zapnúť, je už tma tmúca. S čelovkou sa vyberám do zurčiaceho žľabu asi dvadsať metrov po vrstevnici od stanov za Mišom, aby som mu s tými fľaškami pomohol - ale Miša nikde! Zalieva ma studený pot. Je tma, podľa čelovky ho predsa musím nájsť! Prejdem asi sto metrov žľabom nahor a asi päťdesiat nadol. Cez všetky tie bodliaky a kríky. Ponožky na spanie, čo mám obuté, plátené topánky aj páperové nohavice vyzerajú ako dikobraz. Ale Miša v tých terénnych vlnách navôkol stále neviem nájsť! Naozaj sa bojím. Začnem na neho kričať, žiadna odpoveď. Ak sa pošmykol niekde vo svahu nad zurčiacim potokom, nemôže ma počuť. A ak sa zranil a kričí, nemôžem ho počuť ani ja, leda by bol priamo nad nami.

Nie je tam.

Žaneta vylieza so stanu, vystrašená mojím vykrikovaním. Posielam ju naspäť do stanu, stačí, že sme stratili jedného člena skupiny. Niekto musí ostať v tábore a svietiť ako maják, aby sme obaja s Mišom vedeli v tme tábor nájsť. Pred očami mi prebiehajú hororové scenáre, už som raz zažil, keď sa v tábore pod Everestom jeden človek potme stratil a zrúbal sa pod morénu. Poriadne sa pochrúmal, neviem, či to vôbec nakoniec prežil. To by som si rád odpustil.

Po ďalších desiatich minútach zmätočného pobehovania medzi žľabom a táborom sa dolu v diaľke zableskne svetlo. Na tretie zavolanie mi odpovedá - je to Mišo! Džízs, ako som sa ja len bál! Mišo namiesto toho, aby išiel k vode hneď vedľa tábora, zostúpil dolu vari o sto metrov, a vodu načapoval tam. Keď sa nakoniec ukáže pri stane, vôbec netušiac, aká panika ma z neho chytala, mám chuť ho v úľave objať. Ale je mi to blbé, dostali by sme sa do rečí, tak ho akurát kamarátsky buchnem do pleca a zaliezam do stanu. Do prdele, to bol teda adrenalínový záver dňa...

Bodliaky a pichliače z pobehovania medzi kríkmi si oberám ešte o polnoci.

12. deň: tábor pod sedlom Mesokanto - Tilicho BC (4110 m)

Prevýšenie: ↑1000 m / ↓1470 m
Vzdialenosť: 16,1 km, 10 hod.
Teplota: ráno -8 °C, cez deň 10 °C

V studenom ráne vyliezam zo stanu a trochu fotím okolie. Včera mi na to neostal čas, venoval som sa radšej panickému pobehovaniu a zbieraniu pichliačov.

Sme pod vysokou hradbou na severe annapurnského masívu. Minimálne do sedla pôjdeme v tieni, ale keď sa prehupneme na slnko, pôjdeme pekne v teplučku, podobne, ako keď sme sa predvčerom prehupli cez sedlo Thapa. Tak sa primerane tomu obliekam a najteplejšie páperové veci zostávajú v bágli. Keď balím stan, zasa mi vyše pol hodiny trvá, kým sa mi podarí poriadne zapnúť zips. Začína to byť vážny problém, prvýkrát na treku na mňa musí zvyšok partie čakať.

V stúpaní zisťujem, že sa mi nejde až tak dobre ako by som čakal. Vôbec sa ma nechytá tá ľahkosť ako včera a vlastne po všetky výškové dni. Netuším prečo, ale zvyšok partie ide pekne pomaličky a tak mám dosť priestoru na oddych.

S pribúdajúcou výškou pribúda aj snehu. Na nohy som si dnes dal opravované Meindle, pre istotu nasadzujem aj nesmeky, nech mi držia podrážku na mieste. V niekoľkých pasážach mi to dosť uľahčuje výstup. Mišo žiadne železá na nohách nemá, aj keď v batohu má mačky, ale vôbec nechápem, ako mohol tých niekoľko prudkých šmykľavých úsekov prejsť. Ja by som zletel o tristo metrov nižšie.

Naveľa prichádzame do sedla. Už teda bolo na čase, trvalo to tri hodiny... Ale tie výhľady stoja za každú kvapku potu! Konečne, na ikstý pokus, som na západnom konci jazera Tilicho! Jupí!

Zhadzujeme bágle a niečo pojeme. Potom s Mišom pobehujeme po blízkom okolí a fotíme. Žaneta si zatiaľ dáva obligátnu cigaretku.

Panorámu fotím na mobil, ktorý tieto veci robí lepšie. Môj kompaktný foťák je na ňu krátky. Je neskutočná! Najviac ma pobaví oznámenie, ktorým na mňa vyrukuje na displeji: Takhle se panorama nefotí!

Aj na tejto panoráme je vidno zrážkový tieň - celá ľavá tretina je vyprahnutý Mustang, tmavšia stredná tretina je hrebeň so sedlom Mesokanto, a pravá tretina nad azúrovým jazerom Tilicho je Grand Barrier. Už som o nej popísal dosť, tak len v skratke - je to 15 kilometrov dlhá a v niektorých miestach 3 kilometre vysoká biela hradba na severnom okraji annapurnského masívu. Začína Ganggapurnou (7454 m) v diaľke nad jazerom Tilicho, ale len z tohoto pohľadu, v skutočnosti je medzi nimi 5 kilometrov. Pokračuje cez výrazný Tilicho Peak - ten je nad jazerom aj naozaj. Tu sa trochu lomí, a končí vrcholom Nilgirí North na západe, odtiaľto ho nie je vidno, aj keď len tesne.

Impozantné. Neviem, či inde vo svete existuje niečo podobné. Asi áno, ale aj tak ma to vždy ohúri.

Za zmienku stojí aj výrazný čierny trojuholník vrcholu Roc Noir (Čierna Skala), cez ktorý sa obyčajne lezie na Annapurnu. Z tohoto pohľadu je to ten prťavý tmavý trojuholník v strede medzi Ganggapurnou a Tilicho Peakom. Nech som tu v akomkoľvek období a nech je snehu koľkokoľvek, ten kopec je vždy čierny, neviem, ako to robí. Nepálsky názov kopca je Khangsar Khang, ale ten „horolezecký“ Roc Noir mu pasuje viac. Pri výstupe na Annapurnu sa traverzuje z opačnej strany, samotnú Annapurnu nie je vidno.

Výrazný trojuholník čiernej pyramídy, ktorý nám z opačnej strany označoval sedlo, sa z tejto strany mení na ešte výraznejší ostrý hrot. Tróni nad celým Mustangom, fotogenický a charakteristický, niet si ho s čím v okolí pomýliť.

Aj keď nevieme, kde dnes skončíme, čaká nás ešte dlhá cesta, preto o pol hodinku pokračujeme. Napriek plánom ostať pri jazere niekoľko nocí by som radšej došiel až do Tilicho BC v údolí na druhej strane. Nechcem riskovať, že by som zipsy na stane definitívne zničil, rád by som ich neskôr doma opravil. Ráno som nemal ďaleko k tomu, aby som vytrhol zopár zubov - to by potom neostávalo, len zipsy vymeniť celé.

Spočiatku sa ide v relatívne rovnom traverze po vrstevnici. Výhľady sú skvelé - zaujímavé, dramatické a každú chvíľu úplne iné.

Míňame sa so skupinou starších Francúzov, v tvári sa im zračí únava, viditeľne toho majú plné kecky. A presne to je moment, kedy sa charakter chodníka mení - cez sedielko prechádzame do relatívne malého, plytkého údolia za hrebeňom severne od jazera. Z príjemnej rovnej cesty s výhľadmi sa razom stáva únavné hopkanie po pahorkoch a žľaboch medzi dvoma vysokými hrebeňmi. Z jazera nevidíme vôbec nič, masív Annapúrn zmizol tiež, len pred nami sa dvíha horizont na ktorý treba vyliezť. A keď na neho vylezieme, ukáže sa ďalší. A ďalší. A znova.

Chodník vedie cez suťoviská plné bridlicových úlomkov a ihiel. Niektoré sú veľké len centimeter a hrozia prerezaním topánok.

Nebudem to naťahovať - nie je to príjemný úsek. Je tu síce niekoľko miest vhodných na tábor, sú však vetristé, studené a plné prachu. Jediným svetlým momentom je zaujímavo sfarbený kopec na konci údolia, vyzerá ako mahagón.

Chodník je naozaj veľmi, veľmi únavný. Nakoniec zo zovretia údolia vychádzame a zídeme nadol k jazeru.

Žaneta je unavená, ale čo ma prekvapuje - aj Mišo je úplne grogy. Ešte včera si spolu so mnou pochvaľoval, že sa mu dobre ide, teraz úplne vyhorel. Ako zisťujem, obaja so Žanetou málo jedia, nemajú energiu. To niekedy býva v týchto výškach problém, človek nemá chuť na jedlo. Pri jednej z prestávok si dávame slané oriešky, to je však presný opak toho, čo telo potrebuje - namiesto, aby jedlo dodalo rýchlu energiu, sa tá energia spotrebuje na spracovanie tukov.

Naveľa prichádzame k zavretej čajovni pri jazere. Je však veľmi neskoro, trištvrte na päť, a už hodnú chvíľu kráčame v tieni. Aj výhľady preto stoja za prd. Parťáci by sa tu pokojne utáborili - veď preto sme prišli -, ja by som však rád kvôli stanu potiahol nadol do ubytovne. Mišo zjavne nechce trhať partiu, ale únava je neskutočná, že by mal zasa niekam stúpať je v tomto stave desivá predstava.

Pri malom pliesku neďaleko čajovne si všímam nedokončenú novostavbu novej ubytovne.

Od bežca, ktorý sa pri jazere na otočku objavuje, ťahám múdrosti o stave a smere súčasného chodníka. Síce som tu už asi päťkrát bol, ale chodník sa často mení. Pred nami už nie sú žiadne stúpania, len niekoľko malých pahorkov s nastúpaním rádovo do 50 výškových metrov. Mišo si konečne zobne z flapjacku a nazbiera v sebe dosť síl pokračovať nadol. Je však naozaj neskoro, rátame s tým, že do BC dorazíme už potme.

Odmenou nám však je pár pekných výhľadov s kopcami osvetlenými zapadajúcim slnkom. V diaľke sa objavuje aj ďalšia osemtisícovka, Manaslu, s postupujúcim večerom čoraz viac osvetlenom zapadajúcom slnkom. Plus obligátne stáda nahurov modrých, ktoré sa o tomto čase chodia pásť.

V Tilicho BC trochu pendlujeme medzi ubytovňami. V jednej, kde som býval minulý rok, už byť nechcem, nebola vôbec príjemná. Do druhej hneď naproti sa neviem dostať, majú tam nejaký zvláštny zvyk zvúntra zavrieť dvere a neotvárať. Takže aj keď vnútri na druhom konci jedálne vidím nejakú indickú partiu, neviem sa k nim dobúchať, nepočujú ma. A ďalšie dve ubytovne sú preplnené. Naveľa sa dostávame do tej ubytovne so zavretými dverami a objednávame si jesť. Aj keď nás ešte čaká nejaká tá chôdza, náš trek - tá zaujímavá vysokohorská časť - v podstate skončil.

13. deň: Tilicho BC - Humde (3420 m)

Účet v ubytovni Tilicho BC: 2500 NPR
Prevýšenie: ↑450 m / ↓1205 m
Vzdialenosť: 22,5 km, 8:15 hod.
Teplota: ráno -2 °C, cez deň 20 °C

OK, nie je to tak úplne pravda, aj na annapurnskom okruhu sa dá nájsť pár pekných úsekov. Doplnené je to o komfort ubytovní a dobrého jedla, ktoré nespočíva iba v dal bhate a omelete s čapátí na raňajky. Na druhej strane to treba poriadne zaplatiť, ceny tú už fakt nie sú ľudové ako okolo Dhaulágirí, kde nás deň vyšiel na 8-10 € za jedlo aj ubytovanie.

Hneď zrána nás víta slnkom zaliata Grand Barrier. Udivuje ma zakaždým, keď ju vidím. Aj s čiernym vrcholom Roc Noir.

Odchádzame z Tilicho BC. Včera sme už prichádzali potme, takže som nevidel, ako sa rozrástol. Je tu asi päť hotových ubytovní, ďalšie sa stavajú. Berúc do úvahy ubytovňu, čo vyrastá hore pri jazere, vyzerá to, že sa táto trasa môže stať časom priechodnou až do Jomsomu bez toho, aby človek musel vláčiť stan. A ja to len privítam, podľa mňa je oveľa, oveľa krajšia, ako tá cez Thorong La.

Prechádzame cez ďalšiu časť, ktorá ma opakovane udivuje - zosuv pôdy pred Tilicho BC. Ide to pomaly, veľa fotíme, užívame si, niet sa kam ponáhľať. Chodník sa od minula prudko vylepšuje, obtiažne pasáže sú spevnené, široké a bezpečné. Dokonca pribudli vykopané jamy na odpadky, ktoré sa po naplnení zahrabú a vykopú ďalšie. No, to je nepálska predstava odpadového hospodárstva. Ale aj to je slušný pokrok.

Stretávame ústretovo naladeného sprievodcu nejakej Kórejky, ktorý dokonca vie, že sme kedysi boli Československo a potom sme sa rozdelili. Ale mal veľkú starosť o to, koľko ľudí pri tom zomrelo a či sa veľmi nenávidíme. Keď som mu vysvetlil, že všetko je ružové, vlastne zamatové, a jeden národ s druhým nemá vôbec žiadny problém, viditeľne sa mu uľavuje. Zvláštny rozhovor.

Pri Khangsare stretávame veľkú skupinu Slovákov, inak je turistov primerane, vzhľadom k prefláknutosti annapurnského okruhu. Žiadne tatranské davy sa nekonajú.

V Manangu už máme zamračené. Zaráža ma veľký vybetónovaný vstup do dediny. Kedysi to bolo malebné miesto, kde sa človek preplietal pomedzi domy a terasovité záhrady, teraz to celé vyzerá - ako poznamenal Mišo - ako vstup do škótskeho hradu v 11. storočí.

Pýtam sa na odvoz do Besi Saharu. Teraz už nič nejde, ale zajtra ráno áno, stojí to asi 5000 NPR (40 €) na osobu. Táto časť údolia až po Chame je však pekná, tak sa rozhodujeme, že si to prejdeme peši a dnešok spolu so zajtrajškom ešte strávime na túre. Aj tak sme boli rýchlejší, ako som rátal, a dokonca nám aj tak zostanú dva dni na návštevu Pokhary.

Pri stanovisku taxíkov je novostavba ubytovne. Znova ma pobaví deľba práce - didi maká s krompáčom, a traja chlapi na ňu čumia. Tentokrát som to aj odfotil. Inu, iný kraj, iný mrav.

V Bhrage sa výborne najeme, vo veľmi slušnom hoteli s veľmi slušne postavenou a vybavenou kúpeľňou. Po ceste ďalej (tentokrát naozaj ceste, chodia tadeto terénne autá aj motorky) si všímame čulý stavebný ruch. Ako sa dozvedáme neskôr od jedného okoloidúceho, globálne otepľovanie zavítalo aj sem, a tie stavebné stroje zarovnávajú pôdu a pripravujú infraštruktúru pre jablkové sady, čo tu onedlho vysadia.

Spíme v Humde v náhodne zvolenom, ale peknom hoteli s budhistickými majiteľmi. Večer nás prekvapuje jednen z bagrov, ktoré sme cestou míňali - mieri niekam dolu údolím. Občas má čo robiť, aby sa pomedzi domy poprepletal bez toho, aby ich omylom zhodil.

Večer trochu debatujeme s didi. Vraví, že letisko dávno nefunguje a hostí na prespatie veľa nemá. Vlastne žiadnych, turisti sa tu len občas zastavujú na jedlo, napríklad včera mala jedného. Pritom ubytovňa je to fakt pekná, okolo je kopec podobných a rovno oproti práve stavajú ďalšiu. Načo to potom robia?

14. deň: Humde - Chame (2670 m)

Účet v hoteli v Humde: 1500 NPR
Prevýšenie: ↑285 m / ↓995 m
Vzdialenosť: 22,3 km, 6 hod.
Teplota: ráno -1 °C, cez deň 22 °C

Dnes je náš posledný deň treku. Prídeme do Chame, kde zajtra ráno sadneme na terénny taxík a odvezieme sa do Besi Saharu. A podľa toho, kedy tam prídeme, buď prespíme alebo budeme rovno pokračovať autobusom či mikrobusom do Pokhary.

Dnes turistikujeme vlastne len kvôli jedinej veci - 1,5 kilometra vysokej súvislej skalnej stene Swargadwari Dande. Chcem ju Mišovi a Žanete ukázať, je to ďalšia z prírodných vecí, ktorá sa len tak niekde nevidí.

Pod stenou si sadnem na kameň, vytiahnem tyčinku a chvíľu sa kochám. O pol hodinku neskôr prechádzame po ceste vysekanej do skaly. Ako tak pozerám do rieky, nie všetky autá túto cestu zvládli... Havárie na týchto obtiažnych horských cestách sú v Nepále takmer na dennom poriadku.

V Bratangu vyrástol utešený jabloňový sad, aj s pomerne luxusným hotelom pre turistov a kaviarňou so slušným kávovarom. Mišo so Žanetou si tam dávajú espresso, ale sme tu pomerne skoro, tak si po chvíli hádžem bágel na chrbát a idem do Chame skúsiť zohnať terénne auto do Besi Saharu ešte na dnešný deň.

Nedarí sa, ale nachádzam slušný nový hotel s ochotnou didi, ktorá sa podujme, že nám auto na zajtra zmenežuje. O nejakú hodinku neskôr sa ubytovňa pomerne dosť zapĺňa, mám dojem, že všetci turisti v Chame sa idú ubytovať sem.

15. deň: (odvoz) Chame - Besi Sahar - Pokhara

Účet v hoteli v Chame: 1800 NPR
Teplota: ráno 1 °C, cez deň 22 °C

Ráno nás sľúbený pickup skutočne čaká, vodič dokonca spal v našom hoteli na podlahe v jedálni. Asi majú s didi nejaké kšefty. Nastáva však problém. V tomto kraji je zvykom narvať do auta toľko ľudí, koľko sa zmestí, obyčajne je to 1,5-2-násobok skutočnej kapacity auta. Napríklad v rade za vodičom pre troch ľudí sedia minimálne štyria až piati. To na tej rozbitej ceste, ktorá nás čaká, rozhodne nechcem. Skúšam sa s vodičom dohodnúť, že mu pokojne zaplatíme štyri miesta po 2000 NPR (16 €) za osobu, ale chceme tam sedieť len my traja. Po celú cestu.

Z nejakého dôvodu to odmieta. Didi ho skúša ukecať, ale je neoblomný. Tak sa pýtam v prvom aute, ktoré na ulici vidím, a bez problémov sa s vodičom dohodnem. Dokonca ani nechce to štvrté miesto zaplatiť, aj tak mu však sľubujem tisícku (8 €) navyše.

Usmievavý vodič je pekný rýchlik, v Besi Sahare sme ešte predpoludním a v pohode chytáme za 400 rupií (3,20 €) na osobu lokálny autobus do Pokhary. Utrmácaní sa zložíme v rovnakom hoteli, v ktorom sme strávili noc pred dvoma týždňami pri odchode ku Dhaulágirí.

O tri dni neskôr už v Káthmandu sa dávam do reči s taxikárom, ktorý má nepálsku vládu pekne v zuboch. Jeho taxík, klasický Suzuki-Maruti, má už šestnásť rokov. Keď bolo nové, stálo 7000 dolárov, ale už mu zostávajú len štyri roky, lebo autá staršie ako 20 rokov v KTM jazdiť nesmú. Potom ho predá a milé Suzuki-Maruti pôjde niekam na vidiek. Pri tej príležitosti sa sťažuje na mizernú kvalitu novších modelov. Jo, a nové auto zrejme bude elektroauto, vraj to teraz v Nepále celkom frčí. Čo ma prekvapuje, doteraz som nevidel ani jediné.

Trek bol naozaj fajn. Síce sa mi pokazila polovica výbavy, ale bol ľahučký a aj počasie vyšlo na jednotku. Tých pár zamračených dní bolo len preto, aby sme si viac vážili čistú oblohu, a kvôli dramatickým oblakom. Z jedla na päť dní som ešte dva dni priniesol naspäť - a to som si na začiatku hovoril, že tentokrát to už s jedlom naozaj podceňujem a neprinesiem domov ani omrvinku...

Na záver obligátna treková štatistika:

		km	hod.	nastúpané	naklesané
11.11.2013	Darbang - Takam (1 670 m)	10,1	3:15	660 m	145 m
12.11.2013	Takam - Naura (1 570 m)	15,8	8:15	890 m	985 m
13.11.2013	Naura - Dobhan (2 520 m)	14,2	9:00	1 750 m	765 m
14.11.2013	Dobhan - Italian BC (3 610 m)	10,2	7:45	1 470 m	235 m
15.11.2013	aklimatizačný deň	5,2	4:30	360 m	360 m
16.11.2013	Italian BC - Japan BC (4 110 m)	7,0	4:00	700 m	225 m
17.11.2013	Japan BC - Dhaulágirí BC (4 720 m)	6,0	5:30	620 m	100 m
18.11.2013	Dhaulágirí BC - Hidden Valley (5 045 m)	10,0	7:00	1 035 m	380 m
19.11.2013	Hidden Valley - Marpha (2 300 m)	18,5	8:45	385 m	2 630 m
20.11.2013	oddych, výlet do Muktinathu (3 760 m)	7,0	4:00	300 m	300 m
21.11.2013	Jomsom - tábor pod sedlom (4 550 m)	16,5	9:45	1 965 m	125 m
22.11.2013	tábor pod sedlom - Tilicho BC (4 110 m)	16,1	10	1 000 m	1 470 m
23.11.2013	Tilicho BC - Humde (3 420 m)	22,5	8:15	450 m	1 205 m
24.11.2013	Humde - Chame (2 670 m)	22,3	6	285 m	995 m
		181,4	96:00	11 870 m	9 920 m

Bol to pekný a rýchly trek, dhaulágirská časť by sa teoreticky dala ešte o dva dni skrátiť. Ak človek nemáva problémy s aklimatizáciou, dá sa vypustiť jedeň deň v Italian BC, a dve nasledujúce etapy sa dajú spojiť do jednej. Kopec výprav chodí z Italian BC rovno do Dhaulágirí BC. A najlepší na tejto časti treku sú ľudia - bezprostrední, usmievaví, nezvyknutí na turistov.

Časť okolo jazera Tilicho je však - podľa mňa - lepšie prejsť opačným smerom. Výhľady lepšie gradujú, a je to menej únavné. Na druhej strane, v našom smere sme mali obligátny vietor od chrbta, to tepelnej pohode trochu prospelo.

Poznámky: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Tiličo alebo Čulu píšem Tilicho a Chulu.

Všetky ceny sú prerátané kurzom platným pre polovicu novembra 2019, 125 rupií za euro.