Nepál 2018 • Zakliate jazero Tilicho

Po takmer piatich rokoch vo mne dozrelo rozhodnutie vrátiť sa k jazeru Tilicho. Prejsť celú trasu od jazera až do Jomosomu sa mi vtedy nepodarilo pre vytrvalú víchricu. Chcem si prejsť nádhernú planinu okolo jazera vo výške okolo 5000 m n. m. ešte predtým, kým začne byť hlavnou turistickou trasou annapurnského okruhu. Myslím, že skôr či neskôr k tomu dôjde, najmä vzhľadom k tomu, že súčasný okruh je v časti od Manangu až za Thorong La k uzúfaniu nudný. No pri trase cez jazero začína práve za Manangom tá pravá vysokohorská hitparáda.

Na trek si vyhradzujem opulentné dva týždne, čo musí stačiť na vybavenie papierov aj presuny s prstom v nose, ale na poslednú chvíľu mením plán. Pripájam sa k susedovi, ktorý však nemá toľko času, a tak skracujem itinerár na 10 dní.

Do Káthmandu prilietame poobede, vybaviť TIMS a vstup do annapurnského národného parku však tesne nestíhame - NTB zatvára o piatej. Vraciame sa na druhý deň, a s odretými ušami vybavíme papiere tesne pred obednou prestávkou, ktorá začína o jednej.

Z Káthmandu sa do Besi Saharu vezieme prenajatým autom za 100 USD, šofér sa pochlapil so Škodou Rapid. Cesta trvá asi 6 hodín, podľa hustoty dopravy. Cestou ma veľmi zaujal spôsob opravy ciest. Obyčajne ich opravujú za plnej prevádzky, tentokrát však úplne odstavili hlavný ťah smerom na juh, a tak všetky autá, ktoré tam chcú ísť, čakajú desiatky hodín v dlhokánskych kolónach pozdĺž príjazdových ciest. Obísť uzavretý úsek totižto niet kade, je jediný.

Nejako sa cez tie kolóny poprepletávame, a s očividne nervóznym vodičom sme na mieste pred siedmou večer.

Besi Sahar - Chame (offroad) - Lower Pisang (3 215 m)

Účet v hoteli v Besi Sahare: 1300 NPR
Prevýšenie: 650 m / 370 m
Vzdialenosť: 15,2 km, 3:50 hod.
Teplota: ráno 2 °C, cez deň 20 °C
Náš plán je dostať sa čo najrýchlejšie do stredných výšok, preto si ráno hľadáme odvoz do Chame (2600 m). Zdieľaný offroad stojí 2000 NPR na osobu, cesta trvá 6-7 hodín. Do prvého auta, čo zoženieme, však kreatívni Nepálci chcú nasúkať 9 ľudí, čo by znamenalo, že sa na druhom rade sedadiel určenom pre troch budeme tlačiť štyria. To môj parťák odmietol, napriek pohŕdavým pohľadom, ktorými ho častoval zvyšok osadenstva.
Nájsť si iné auto bol však navýsosť dobrý nápad, cestou sme sa s nimi párkrát míňali, a tak naskladaní na pol zadku by som rozhodne šesť hodín v teréne cestovať nechcel. My sme to mali superpohodlné, tiež je lepší odvoz Tatou Scorpio s vinutými pružinami namiesto obvyklejších starých pickupov Mahindra s tvrdými listovými pružinami.

Cestou sme sa však nevyhli tradičnej oprave po ceste. Tentokrát sme menili kardanový kríž, bola to oprava asi na trištvrte hodinku.
Čo však bolo najzaujímavejšie, dvaja Nepálci na predných sedadlách nášho auta dokázali na tej ceste pospávať! To ja som bol rád, že som vystupoval bez fraktúry lebky alebo otvorenej zlomeniny.
Cesta je zaujímavá až v druhej polovici. V diaľke za pahorkamí údolia občas vykukuje aj osemtisícovka Manaslu! V Chame sme okolo tretej, neveriacky sledujeme domácich, ktorí z auta zametajú ryžu, čo sa po ceste vysypala z vriec - a sypú ju naspäť do tých vriec. Aj so všetkým bordelom. Odtiaľ asi pochádza tá povestná chrumkavosť...
Nahadzujeme bágle na chrbát a frčíme do Pisangu, kam prichádzame tesne po zotmení. Mohli sme to zapichnúť už skôr, veď sa nikam neponáhľame, ale pomýlil som si dedinu Dhikur Pokhari, ktorá je tak trištvrte hodinky od Pisangu, s dedinou Bhratang, z ktorej je to o ďalšiu hodinu viac. Ale nič to, cesta náročná nie je, a aspoň prevetrávame čelovky.

Trochu ma zneisťuje snehový pás v hornej časti 1,5-kilometrovej skalnej steny Swargadwari Danda. Znamená to, že tu nedávno snežilo, a to by mohol byť hore pri jazere problém.

Lower Pisang - Manang (3 550 m) + výšľap ku kláštoru (3 940 m)

Účet v hoteli v Jomosome: 1450 NPR
Prevýšenie: ↑530 m / 175 m
Vzdialenosť: 14,8 km, 5:30 hod.
Teplota: ráno 2 °C, cez deň 15 °C
Aklimatizačný výstup: 420 m
Vzdialenosť: 4 km, 1:20 hod. hore, 25 min. dolu
Aby sme sa priveľmi neunavili, dnes pôjdeme stredom údolia namiesto náročnejšieho chodníka vo svahu nad severným brehom. Ten je síce krajší, ale človek naberie asi 600 výškových metrov navyše. Tie sily by nám mohli chýbať neskôr pri jazere Tilicho.

Z Pisangu ráno vyrážame v nádhernom slnečnom počasí. Je iba tesne nad nulou, ale vôbec tú zimu necítiť, slniečko páli odušu a vietor je len mierny.
Neďaleko zatvoreného letiska v Humde si dávame obligátny masala čaj. Údolie sa rozširuje, ukazuje sa hlavný annapurnský hrebeň so sedemtisícovkami Annapurna II a IV. Máme štastie, okrem skupinky poľských turistov nestretávame po ceste žiadnych turistov.
Na západe vidno okraj náhornej plošiny, v ktorej je jazero Tilicho, aj s vyčnievajúcim tmavým pahorkom päťtisícového hrebienka na jeho severnom brehu. Viditeľne je však celá plošina výdatne zasnežená, aj na pahorkoch sa drží pár snehových polí. Navyše sú nad ňou husté oblaky, vyzerá to dokonca, že tam práve sneží. Fuck. Na čerstvý prašan nemáme výbavu...
V Brage obedujeme, na terase s nádherným výhľadom priamo na Annapurnu III (7555 m). Tá sa však popoludní začína zahaľovať do oblakov. To mi tiež nerobí veľkú radosť. Míňame miestny autoservis, kde opravujú autá, čo pendlujú medzi Manangom a Chame. Pri troche šťastia (a väčšej troche peňazí) sa dá terénnym autom dostať za deň z Manangu až do Besi Saharu.
Manang je cieľ dnešného dňa, sme tu o pol tretej. V ubytovni zhodíme veci a frčíme do kláštora nad dedinou na aklimatizačný výlet. Obaja sa však správame ako trúby - napriek ťažkej oblačnosti, ktorú nad nás prifúkol vietor, si ani jeden neberieme nepremokavé veci, a tak nás snehová prehánka celkom zaskočí. Sme však už hore, tak sa schováme v kláštore (čo je zamurovaný skalný previs s troma miestnosťami a jednou mníškou) a čakáme, kým prejde. Zdá sa však, že sneží viac a viac, a tak sa vyberáme dolu aj za cenu toho, že premokneme.

V ubytovni dosušíme veci, šťastne sa zvítame s Jurijom - Rusom, s ktorým sme išli v terénnom aute do Chame, a ideme spať. Zajtra už začína naozajstná vysokohorská zábava.

Manang - Tilicho Base Camp (4 115 m)

Účet v hoteli v Manangu: 1500 NPR
Prevýšenie: ↑945 m / 365 m
Vzdialenosť: 8,8 km, 6:15 hod.
Teplota: ráno -2 °C, cez deň 20 °C
V studenom ráne sa ukazuje, že sme asi motivovaní trochu viac, ako je zdravé. Trošku prepaľujeme nástup, a po hodine a pol svižnej chôdze je v Khangsare parťák už viditeľne unavený. Pritom je to úplne zbytočné, v dnešnom cieli budeme pred pred západom slnka s niekoľkohodinovou rezervou. Musím na to dávať väčší pozor, takéto veci sa neskôr môžu dosť nevyplatiť.
Z Khangsaru je pekný výhľad na celé údolie takmer až po basecamp, ktoré nás v dnešný deň čaká. Horný aj dolný chodník zarezané vo svahoch nad riekou Marsyangdi Nadi sú jasne viditeľné aj na tú diaľku. Rád by som išiel horným chodníkom, ktorý prechádza cez sedielko v takmer päťtisícovej výške, čo by urobilo dobre mojej aklimatizácii v duchu hesla choď vysoko, spi nízko. Parťáka však na to asi neukecám, je viditeľne na konci so silami, tak aby som netrhal partiu, neostane mi iné, len ísť chodníkom spodným. Žiadna škoda, ten vedie cez jeden z mojich najobľúbenejších nepálskych turistických úsekov - zerodované zosunuté svahy pred Tilicho Base Campom.
Prichádzame do Siri Kharky, kde som pred necelými piatimi rokmi prespával. Spolu s Jurijom si dávame ďalší (nechutný) masala čaj.

Okolo nás je však oveľa viac bielo, ako by sa mi páčilo. Grand Barrier - 15 kilometrov dlhá a 3,5-kilometra vysoká hradba najbližšieho z annapurnských hrebeňov - je pokrytá súvislou vrstvou snehu vari už od 4500 metrov. Začína byť jasné, že pri jazere je oveľa viac snehu, ako som rátal, zostáva mi len dúfať, že kým prídeme hore, všetko dobre premrzne, prípadne, že chodník na druhú stranu hrebeňa bude prešliapnutý. Teploty na to sú.

Prichádzame na miesto vetvenia chodníka na horný a dolný, zostávam však zarazene stáť - horná šípka žiadny Upper Trail tak, ako pred rokmi, neukazuje. Namiesto toho len varuje, že ten chodník nikam nevedie. Čo sa tu stalo? Dokonca aj v elektronickej mape Mapy.cz - čo je, mimochodom, podľa mňa najlepšia mapa nepálskych chodníkov vôbec - je ten chodník naznačený ako priechodný.
Pár výšvihov nahor a nadol a je to tu - landslide area, moje obľúbené zosuvy. Vežičky vymyté vodou z pieskovcových zlepencov, medzi nimi dlhokánske štrkové svahy, to všetko s nádhernými výhľadmi dolu údolím. Milujem to, napriek zatiahnutej oblohe to má svoje čaro a atmosféru. Parťáka púšťam dopredu a ja si zostávam užívať. Ako idiot však zostávam stáť rovno pod jedným zerodovaným hrebienkom, spamätám sa, až keď mi pár centimetrov okolo hlavy presviští kameň veľkosti pollitrovej fľaše. A to sa ešte ako trúba zvedavo pozerám nahor, čože je to za zvuk, to bum-bum-bum... No čo by to asi mohlo byť, parná lokomotíva?
V Base Campe sme okolo pol tretej, berieme fľašu s vodou, nepremokavé veci a ideme na pahorok nad táborom trošku sa aklimatizovať. Pôvodne sme chceli vyjsť do toho takmer päťtisícového sedielka, čo som spomínal skôr, to však bolo súčasťou zrušeného chodníka. Ako nám oznamujú miestni, nedá sa tam dosať kvôli nebezpečným zosuvom. Takže ideme na nudný pahorok vo svahu nad táborom a dohadujeme si nové plány na najbližšie dni. Namiesto zajtrajšieho aklimatizačného výstupu na sever pôjdeme rovno ku jazeru obzrieť situáciu, ale na noc sa vrátime späť do tábora a na samotný prechod naťažko vyrazíme až na ďalší deň.

Tilicho Base Camp - jazero Tilicho (4 990 m) - Siri Kharka

Účet v hoteli v TBC: 1300 NPR
VÝSTUP K JAZERU 
Prevýšenie: ↑↓875 m
Vzdialenosť: 10,6 km, 6 hod.
Teplota: ráno -4 °C, cez deň 12 °C
TILICHO BC - SIRI KHARKA
Prevýšenie: ↑270 m / ↓325 m
Vzdialenosť: 6,2 km, 2:15 hod.
Dnes je aklimatizačný deň, takže na výlet k jazeru vyrážame veľmi pohodlne okolo siedmej. Väčšina turistov nás predbehla už počas raňajok, ale oni sa od jazera vracajú naspäť na hlavnú trasu annapurnského okruhu. My tu chceme stráviť aj druhú noc a potom pokračovať okolo jazera do Jomosomu.

Prvé snehové pole prechádzame už po pár minútach, v prvom zatienenom žľabe tesne nad táborom. Vychádzame z neho síce na na štrkový južný svah bez snehu, ale občasné snehové polia jasne naznačujú, že snehu bude viac, ako je zdravé.
Výhľady naspäť do údolia Marsyangdi Nadi sú krásne, a tmavé steny Roc Noir (7845 m) v bielej stene obrovského múru Grand Barrier jasne naznačujú, ako k svoju menu prišiel. V diaľke sa v opare zľahka črtá Manaslu (8156 m).
Po únavnom 2,5-hodinovom stúpaní sme konečne pri hrane náhornej plošiny, v strede ktorej je jazero Tilicho. Je kompletne pokrytá snehom, mäkkým, brodivým. Nosný je iba v niekoľký udupaných úsekoch. Na jednom z nich opäť stretávame Jurija. Po pol hodine brodenia snehom po kolená sme pri čajovni na brehu jazera. Ako inak - zamrznutého a zasneženého, takže z jeho povestnej modročiernej farby vidíme prd.
Parťák je unavený, je mu jasné, že zajtra to prejsť na ťažko bude nad jeho sily. Trochu sa pokochá belobou a odchádza naspäť do tábora. Ja si idem vyskúšať snehové pole vedľa jazera, cez ktoré sa ide do sediel. Možno by som to dokázal prejsť aj sám.

Je mäkké, mäkké až natoľko, aby mi reálne hrozilo, že nestihnem lietadlo z Jomsomu do Káthmandu. Prvé snehové pole má asi 2,5 kilometra po zvlnených pahorkoch, to odhadujem tak na 3-5 hodín, ďalšie pole medzi sedlami, na ktoré bol výhľad od jazera, má asi 8 kilometrov a zabralo by zhruba deň. Zo severného sedla Mesokanto La (5420 m) by som to do Jomsomu musel stihnúť za deň, čo je síce za normálnych okolností reálne, ale vôbec neviem, aké podmienky panujú na druhej strane sedla.
Zostup zasneženými stenami môže byť príliš nebezpečný, prípadne nemožný, a časový stres by ma nútil riskovať. V každom prípade bude pomalý, a aj keď by som mal k dobru ešte celú noc, pretože lietadlo odlieta ráno o 6:30 hod., vyhodnocujem to ako príliš veľké riziko s itinerárom napnutým ako guma v trenírkach. Asi sa mám priveľmi rád. O zostupe dvoma nižšími sedlami na juh od Mesokanto La North (Mandala Pass a Mesokanto La) veľmi neuvažujem, sú veľmi studené, ľadové, a v takýchto podmienkach bez istenia nepriechodné.
Takže sa otáčam naspäť asi 200 metrov od miesta, kde som sa otočil aj pred piatimi rokmi. Ide ma rozdrapiť! Keby som na poslednú chvíľu nemenil plány a nepridal sa k susedovi, mal by som asi päťdňovú rezervu. Teda dostatok času sa so snehom popasovať a prejsť to celé, takto sa musím ponáhľať, aby som stihol lietadlo domov. Sakramentská robota!

Neostáva, len sem prísť aj tretíkrát, ale určite nie na jar. Wau faktor je o takomto čase dosť mizerný, zasnežené jazero robí z celej planiny len nejasnú bielu perinku. Aký je to rozdiel oproti predchádzajúcim návštevám, keď tu všetko hralo netradičnými odtieňmi sýtych farieb!

Cesta nadol je rýchla, zo svahov Grand Barrier sa neustále trhajú lavíny. K ubytovni prichádzam pred jednou, v ostrom slnku sa jasne kľukatí chodník, ktorým sme včera vyšli nad tábor. Traverzovať ten štrkový svah bola asi pekná hlúposť...
Parťák sa vyhrieva na slniečku, tak sa pobalíme, najeme, a o druhej vyrážame na spiatočnú cestu cez môj obľúbený štrkový zosuv. Do Jomsomu sa dostaneme tradičným (a nudným) annapurnským okruhom cez sedlo Thorong La (5416 m).
Na noc zastavujem v Siri Khare, v ubytovni, kde som prespal aj pred tými piatimi rokmi. Dokonca dostávame aj rovnakú izbu! Môjmu spánku však bráni voda z hadice, ktorá nám zurčí rovno pod oknom a vo vysokohorskom tichu hučí ako lietadlo. Našťastie však okolo polnoci zamŕza a ja sa vyspinkám do ružova.

Siri Kharka - Thorung High Camp (4 880 m)

Účet v hoteli v Siri Kharke: 1300 NPR
Prevýšenie: 1 360 m / 565 m
Vzdialenosť: 18 km, 7:45 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 13 °C
Ráno vyrážame o pol ôsmej. Parťák je unavený a bágel mu je príliš ťažký, takže si do najbližšej ubytovne v High Campe nad Thorong Phedi berie nosiča. Samozrejme, brať si nosiča priamo na treku sa dosť neopláca, miestni zúfalých turistov odrú až na kosť. Domáci v ubytovni si pre nosiča vypýta 50 dolárov na deň, a keďže sa (vraj) musí na druhý deň vrátiť naspäť, parťák musí zaplatiť dva dni. Túto rozožranosť miestnych, keď zneužívajú núdzu turistov na oholenie, síce chápem, ale vadí mi. Veľmi. Bežne sa za nosiča platí okolo 15 USD na deň, a platia sa reálne dni. Náš nosič bude ešte dnes v noci naspäť...
Po zastávke v opustenej dedine Chyongo (na novších mapách Upper Khangsar) s krásnymi výhľadmi na Ganggapurnu aj Annapurnu IV pokračujeme na pahorok nad sútok riek Marsyangdi Nadi a Thorung Khola. Po ceste stretávame roztrúsené stáda nahurov modrých (blue sheep), miestnej obdoby kamzíkov. Vysoká vlhkosť vzduchu síce - oproti poslednej návšteve tohto miesta - trochu kazí fotky, ale atmosféra je to napriek tomu parádna. Toto miesto mám veľmi rád, človek má ako na dlani celé údolie od Manangu až po Pisang.
Dobiehajú nás dva turistické páry, čo sme ich predbehli po ceste, a tak sa dvíhame a pokračujeme. Celkovo ma prekvapuje, ako málo turistov tu je. Spred rokov si okruh okolo Annapúrn pamätám ako preplnený ľuďmi, s ubytovňami narvatými na prasknutie. Tie lepšie bývali plne obsadené už okolo tretej-štvrtej. Teraz stretávame tak 5-8 turistov denne, a aj dobré ubytovne majú voľné izby ešte o siedmej. Na druhej strane je pravda, že vždy som tu bol počas hlavnej jesennej sezóny, teraz som tu na jar. Zrejme to má svoj dôvod - tie hory sa mi v jeseni a zime páčili oveľa viac.

Schádzame dolu k rieke a za mostom cez Thorung Kholu sa napájame na tradičný annapurnský okruh. Prvýkrát si všímam nové farebné značenie turistických chodníkov.
V Yak Kharke majú vodnú elektráreň, s ktorou súvisí aj zdroj pitnej vody (safe drinking water station). Zabúdame si však doplniť fľaše, a tak pri obede v jednej z neďalekých ubytovní si preváram vodu. Doteraz som to nerobil, kupoval som fľaškovú, ale keď už so sebou trepem tú plynovú kartušu... Aj tak ju v Jomsome budem musieť vyhodiť.

Pod kopcom Gundang ma prekvapuje nový most. Chodník ku starému, ktorý je asi o 300 metrov ďalej za ohybom rieky, je strhnutý zosuvom. Zfrejme sa k nemu dá prejsť, ale dobre tam nevidím a neviem posúdiť situáciu, tak schádzam k tomu novému. Kvôli niečomu ho asi tí Nepálci postavili, tak nevymýšľam.
Prichádzame k Thorung Phedi, ubytovniam na úpätí stúpania do sedla Thorong La. My mierime do High Campu asi o 400 výškových metrov vyššie. Nosič zahrá tradičnú scénku "ďalej nejdem, takto sme sa teda nedohodli". Buď mu šéf nepovedal, že má zaplatené dva dni, alebo z nás chce vytiahnuť ďalšie peniaze... Jedno aj druhé je tu bežným zvykom.

Nakoniec ho nejako ukecáme, ale poznajúc nepálsku mentalitu dávam na neho pozor, aby niekde nezhodil bágel a nezdúchol. Parťák išiel napred, aby sa nám ušla izba, v stúpaní sa mi zdá byť nejako priveľa turistov.

A áno, ubytovňa je narvatá do posledného miestečka. Presne takto si tento trek pamätám, pri piecke sa tlačí na stojáka, miesto si nachádzame iba v studenej nevykurovanej jedálni, kde je asi 5 °C. Ale aspoň tu nefučí. Z mrakov, ktoré sa nad nami začali zaťahovať pri stúpaní do sedla, sa spúšťa celkom slušné sneženie.

Thorung High Camp - Muktinath (3 680 m) - Jomsom (bus)

Účet v hoteli v High Campe: 2000 NPR
Prevýšenie: 590 m / 1735 m
Vzdialenosť: 13,6 km, 7 hod.
Teplota: ráno -6 °C, cez deň 22 °C
Ráno chcem vyraziť až okolo deviatej. Z nejakého dôvodu je zvykom z ubytovní pred Thorong La vyrážať už o piatej-šiestej, ale ja už viem, že to vôbec nie je nutné a človek sa aspoň vyhne vláčiku ľudí šinúcich sa pomaly do kopca. Parťák si však opäť berie nosiča, ktorý ale chce ísť už o siedmej. Tak teda ideme o siedmej, aj tak sú už všetci preč.
Po ceste míňame riedke skupinky turistov. Našťastie ich je málo, sú roztrúsení a tak sa dobre predbiehajú. Väčšie zhluky turistov sú iba pri čajovniach, takže cesta odsýpa celkom svižne.

V Thorong La si dávame dlhší oddych aj my, sme tu o pol desiatej. Nosič sa s nami lúči, ide naspäť do High Campu. Za tie dve a pol hodiny skásol parťáka o obligátnych 50 USD. Zdá sa, že to je pre nosičov z ubytovní na okruhu kartelová cena. 50 šušňov za deň, nech je ten deň akokoľvek krátky. Asi sa vykašlem na Európu a idem robiť nosiča do Nepálu. Plat skoro rovnaký, ale náklady takmer žiadne...
Keďže sme sa pripravovali na prechod okolo jazera Tilicho, sme vybavení. Na nohách máme nesmeky, čo turisti na annapurnskom okruhu väčšinou nenosia, a tak najmä smerom dolu zo sedla sme asi trikrát rýchlejší, ako šmýkajúci sa nešťastníci. Predbiehame všetkých, čo ďaleko pred sebou vidíme, a do Muktinathu prichádzame medzi prvými. A to sme sa cestou ešte zastavili aj na jedlo...
Veľmi netradične stretáme Jurija, ktorý nám odporučí ruskú ubytovňu na západnom konci dediny, hneď pri autobusovej stanici. Dávame si boršč (áno, v Nepále...), a aj keď to úplne boršč nie je, je to neuveriteľná pochúťka. Akurát, že nám kvôli tomu zdrhol autobus (300 NPR, asi 2,50 €) do Jomsomu, čo sa neskôr ukázalo ako zásadné...
Prečo? Lebo sme tak do Jomsomu prišli o dve hodiny neskôr, a tak sme o dve hodiny neskôr aj zabookovali lietadlo. Dostali sme sa až do štvrtého letu namiesto prvého alebo druhého...

Cesta z Muktinathu je až do Kagbeni pokrytá novučičkým asfaltom. Bez dier, bez vĺn, len kde-tu zasypaným kameňmi. Ideme ako v blavlnke. Ale od Kagbeni je to už klasická nepálska drsňárna - kamenistý hrboľatý offroad.

Návrat z Jomsomu

V mojom obľúbenom hoteli v Jomosome hneď pri letisku (Xanadu) opäť stretávame - ako inak - Jurija. Jedáleň máme rovno nad letiskom, pozeráme na pristávaciu dráhu a na sedemtisícový Nilgirí.
Ráno je počasie veterné, bojíme sa, či vôbec do Pokhary odletíme. Ale lietadlá lietajú, čakanie si skracujeme sledovaním cyklistických pretekov, súčasťou nejakého quadratlonu - cyklistika, plávanie, lezenie, beh. Aké poradie je správne neviem zistiť.
Prvé sklamanie na letisku nás čaká už po pár minútach - zisťujeme, že nemáme štvrtý let, ale až piaty. Neviem zistiť, či nás oklamali už včera v leteckej kancelárii, alebo až dnes si do štvrtého letu niekto za výdatnej pomoci personálu presunul svoje miesto z niektorého neskoršieho.

Ukazuje sa to ako zásadné - prvá štyri lety odleteli, piaty už nie, vietor príliš zosilnel a letisko uzavreli. Keby sme včera stihli ten autobus z Muktinathu, ktorý nám kvôli boršču utiekol, už by sme boli prvým alebo druhým letom v Pokhare. Takto si s parťákom musíme dať nejaký výplňový program - ideme výlet do Marphy, nádherného historického mestečka so starým kláštorom, ktoré je však od otvorenia cesty údolím Kali Gandaki trochu mimo záujmu turistov.
Naspäť ideme peši, po ceste stretáme niekoľko turistov na bicykli. To je tu veľmi obľúbený druh turistiky - lietadlom do Jomosomu, tam si požičať bicykel a zísť ním dole údolím Kali Gandaki až do Beni, odkiaľ sa naspäť do Pokhary dá vrátiť autobusom. Celé to trvá 2-3 dni, stačí ľahký spacák, niečo do neho na prezlečenie a peňaženka. Cestou je kopec ubytovní.
Pri Syangu je dobrý výhľad na západný hrebeň nad jazerom Tilicho, tak si na diaľku obzeráme, kade sme plánovali zísť dolu. Pod snehom to všetko vyzerá trochu nebezpečne. Určite by sa to zvládnuť dalo, len by to trvali o nejaký ten deň dlhšie, najmä v mäkkom snehu, ktorý hore viditeľne pribudol.
Na ďalší deň ráno sa nám podarilo získať miesta už v prvom lietadle. Je nám to však prd platné, lebo vietor je silný a žiadne nelietajú. Všetci z letiska zmizli, nikto nevie podať relevantné informácie, ale okolo deviatej je už jasné, že letisko neotvoria. Ešte dostávame ponuku ísť vrtuľníkom za rovnakú cenu ako lietadlom, ale nakoniec ani vrtuľníku štart nepovolia. Takže sme odsúdení na dlhú, nudnú a hrkotavú cestu.

Dávame sa dokopy s Jurijom (ako inak) a jedným chorvátskym párom, a za 15000 rupií si prenajímame  celé auto, takže sa vezieme relatívne pohodlne. V zdieľanom taxíku by nás cesta vyšla na 1650 rupií na osobu, ale tlačili by sme sa v ňom deviati.
Nejaké užitočné čísla: Bus z Jomsomu do Pokhary stojí 1000 NPR, odjazdy má o 7:00, 7:30, 12:00. Cesta trvá 8-9 hodín. Zdieľané taxi je za 1650 NPR na osobu, alebo 15000 NPR za celé auto. Cesta autom trvá asi o hodinu kratšie, ale všetko je vo hviezdach - môže sa prihodiť defekt, oprava, vodič môže zájsť do dediny, ktorá nie je zrovna po ceste, aby odovzdal vrece ryže nejakej svojej neteri atď.
Náš vodič je dosť pomalý, navyše do Pokhary ide nezmyselnou cestou po hrebeni hôr, namiesto veľkej a rýchlej cesty po jej úpätí, takže do mesta prichádzame takmer o siedmej. Hrozná cesta. Ale - aj toto je Nepál, nakoniec môžeme byť radi, že sa z tých hôr tak ľahko dostaneme. Ešte pred dvadsiatimi rokmi by sme išli pekne svojich až po Nayapul - príjemne strávený týždeň navyše...
V Pokhare si v jednej lepšej turistickej reštaurácii (do ktorých inak veľmi nechodím, lebo sú drahšie) dávam bezkonkurenčne najlepšie jedlo tohoto výletu - Paneer shola tikka kebab.
Potom už len bezproblémový letecký presun do Káthmandu a hneď frčíme domov. Jazero Tilicho som síce neprešiel, ale aspoň som poučený, že sa k nemu na jar dosť neoplatí chodiť - je zamrznuté a zasnežené. Takže tretí pokus o prechod - ktorý nabetón nastane, pretože to tam je nádherné a chcem pri ňom stráviť tak dva-tri dni - bude na jeseň alebo v zime.

A povinná treková štatistika. Aj na číslach vidno, že je to inak dosť nenáročný a pohodový výlet.


km hod. nastúpané naklesané
23.3.2018 Chame - Lower Pisang (3 215 m) 15,2 3:50 650 m 370 m
24.3.2018 Lower Pisang - Manang (3 550 m) 14,8 5:30 530 m 175 m

aklimatizačný výstup ku kláštoru 4 1:50 420 m 420 m
26.3.2018 Manang - Tilicho BC (4 115 m) 8,8 6:15 945 m 365 m
27.3.2018 Tilicho BC - Tilicho - Siri Kharka (3 280 m) 16,8 5:15 1 145 m 1 200 m
28.3.2018 Siri Kharka - Thorung High Camp (4 880 m) 18 7:45 1 360 m 565 m
28.3.2018 Thorung High Camp - Muktinath (3 680 m) 13,6 7:00 590 m 1 735 m
91,2 37:25 5 640 m 4 830 m
Poznámky: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Tiličo alebo Čulu píšem Tilicho a Chulu.

Všetky ceny sú prerátané kurzom platným pre marec 2018, 125 rupií za euro.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára