IWC vs. Seiko: Súboj titanu

Doma sa mi zišli dva staršie titanové kúsky. Jeden od renomovanej švajčiarskej značky, druhý je Seiko 😉 Náhodou som ich mal položené vedľa seba, čo ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, prečo tie IWC vedľa Seika pôsobia ako uplácané blato vedľa kozmickej rakety, pritom v nových cenách stáli asi dvojnásobok. Bohužiaľ pri najlepšej snahe to neviem zachytiť tak, aby ten do očí bijúci rozdiel bol aj na fotkách vidno tak veľmi ako naživo.

Požičiavam si slušný makroobjektív a trávim pár hodín pri fotení v ďalšej márnej snahe zachytiť dojem na fotkách. Vznikol mi z toho bodovaný duel. Takže, toto sú účastníci súboja:

Oboje hodinky sú titanové, športové a zhruba súčasníci (IWC GST v tejto špecifikácii 3707 sa vyrábali v rokoch 1997-2005, cena asi 5000 €; Seiko je z roku 2003 a stáli pod 2400 €), tak som si povedal, že si ich porovnám. Aj keď je to chrono proti obyčajnému trojručičkovému modelu, myslím, že porovnanie je namieste. Prístup k dizajnu bol síce odlišný, nenápadná športová elegancia IWC proti ázijskej úchylke na lesklé veci, ale pri bližšom skúmaní sa niekde tá dvojnásobná cena za IWC určite ukáže a odkáže lacné japonské pozlátko tam, kam patrí. Zaručene.

Puzdro

IWC má klasické titanové puzdro so skrutkovacím viečkom. Vďaka drsnému povrchu sú hodinky matné a vyzerajú tak tmavšie. Veľmi ťažko sa opravujú škrabance, o čom by vedeli rozprávať idioti mamľasi hodinári zo servisu Sheron, ktorý ho pri údržbe párkrát poškriabali a na pieskovanie museli hodinky posielať do Viedne.

Seiko je iný level. Monokokové puzdro je kombináciou leštených a brúsených plôch. Do hodiniek sa dobíja zvrchu cez ciferník, čo znamená najmä to, že ich na reguláciu človek nemôže dať kdejakému Jožovi v Poluse. Čo v súvislosti s vyššie spomínanou „šikovnosťou“ idiotov mamľasov hodinárov v Sherone je asi aj výhoda, človek si trikrát rozmyslí, komu tie hodinky dá do ruky... 

Logo zo spodnej strany je vyleštené na úrovni GS, ale ja sa v tom prd vyznám. Jednoducho sa leske viac ako čokoľvek v mojom byte. Na makrofotkách je vidno stopy po frézovaní.

IWC - Seiko 0:1

Ciferník

Rozdielny prístup k návrhu je najviac vidno na ciferníku. Ten je u IWC čistý, takmer rovnaký, aký Porsche navrhovalo na chronografy dlho predtým aj dlho potom, ako spolupracovali s IWC. A rad GST chrono priamo na túto spoluprácu nadväzoval, nahradil spoločné modely, keď značka Porsche Design Studio utiekla pod ochranné krídla strýčka do Eterny. Takže je čistý, až puristický, okrem päťminútových indexov je celý cirkus vybavený potlačou, preto sa nejaký prúser nemá kde prejaviť. Aj keď... nie všetky indexy sa zadarili, ten na dvojke a druhý na sedmičke majú poškodený roh.

Vpravo na pozícii 2:00 vidno odbitý roh aplikovaného indexu.

Toto je index na jednotke, ako má správne vyzerať.

Škrabance vznikli pri pravidelnom servise v láskavých rukách idiotov mamľasov hodinárov v Sherone.

Seiko je typický ázijský kolotoč - musí sa to blýskať, musia tam byť rámiky a musí tam byť zlato, nech je poriadne vidno, že človek na to má. No výročný Landmaster to robí v miere veľmi akceptovateľnej aj pre našinca. Chlapci z Bauhausu by síce uvažovali o rituálnej samovražde, ale všetko tu ladí. Dokonca sa u Seika pomerne dosť brzdili s množstvom použitých fontov - štyri, vrátane loga, dátumu aj lunety. Úžasné. Rovnako ako IWC.

Na rozdiel od IWC sa toho na ciferníku Seika deje oveľa viac. Je tam plastická mapa s Everestom, keby človek zablúdil. Je tam plastické logo. Sú tam pozlátené indexy s veľmi presne nanesenou luminiscenciou. Plus je tam vytlačená celá brožúrka s príbehom modelu a väčšia časť užívateľského manuálu. Jednoducho, na ciferníku je roboty ako na kostole s miliónom možností, kde urobiť chybu - ale žiadnu som nenašiel.

IWC - Seiko 0:2

Strojček

V IWC je masovo vyrábaný chronografový kaliber V7750, ktorý však u IWC v tom čase dosť od podlahy upravovali (ref. 7922). Keď som sa po štyroch reklamovaných kusoch konečne dostal k správne fungujúcim hodinkám (popisujem tu), išiel v kancelárskych podmienkach na sekundu presne mesiace. Akonáhle som si ich prestal chovať vo vatičke, utekali 15-20 s denne. Pri nosení mi dosť vadí časté poskakovanie hodiniek kvôli rozbehnutému rotoru. Ľudia s rukami ako môj hrudník to asi nepocítia, mojim pastelkám to vadí.

No, v každom prípade si myslím, že 8L35 od Seika je kaliber na vyššej úrovni ako V7750 (akokoľvek upravovaný láskavými rukami švajčiarskeho hodinára). Najmä vzhľadom k tým nespočetným reklamáciám, ktoré som s IWC absolvoval. A že Seiko nemá chronograf? V kontexte môjho pátrania je to jedno, ja hľadám tú vyššiu hodnotu ukrytú v drahších IWC - a tú jednoducho masový kaliber V7750 nemá. Bod pre Seiko.

IWC - Seiko 0:3

Luminiscencia

IWC má indexy a dve veľké ručičky potreté náterom s obsahom rádioaktívneho trícia. Nie sú to trubice. Svieti síce stále rovnako, ale neviem, či to je výhoda - je to stále rovnako málo. Navyše teraz po skoro dvadsiatich rokoch je to ledva vidno aj v úplnej tme a s akomodovaným okom. Seikácku Lumibrite netreba dlho opisovať, je to reflektor jasne viditeľný aj v tmavom šere nadránom s očami práve rozlepenými. Navyše má luminiscenciu aj na sekundovke, ak by som teda pátral po detailoch. Dvanástka je jasne rozlíšiteľná, u GST sú všetky trojhodinové indexy rovnaké. (Poznámka: to vpravo, čo nie je vidieť, sú IWC.)

IWC - Seiko 0:4

Sklíčko

IWC majú vypuklé zafírové sklíčko bez antireflexnej vrstvy, nechránené lunetou. Je dosť na rane. Ani pri pohľade z malých uhlov nedeformuje ručičky či ciferník.

Seiko má plochý zafír s vnútorným antireflexom, zapustený pod lunetu. Prestup svetla, čitateľnosť a sýtosť čierneho ciferníka pod sklíčkom je u oboch hodiniek rovnaká. Ale aj keď je vypuklé sklíčko nepraktickejšie, bod pre IWC - pretože po prvé je vypuklé sklíčko technologicky náročnejšie, o čo v tejto prípadovej štúdii s názvom Kde sú moje peniaze ide, a po druhé začínam mať neblahý dojem, že to bude s bodmi pre IWC veľmi, veľmi biedne...

IWC - Seiko 1:4

Luneta

V tejto disciplíne je výhra Seika v podstate kontumačná... Je to jedna z najprecíznejších lunet vôbec. Majsterštuk s DLC (diamond like carbon) poťahom a zafarbenými číselnými hodnotami kvôli lepšej čitateľnosti. Plus reliéfne čiarky každé 3 stupne (!) a luminiscenčný bod na dvanástke. Vlastne v tomto prípade na severe. Dokonalé. 

Fotku pevnej lunety IWC dávam iba z povinnosti, nikto sa pri nej nepristaví ani na sekundu. Leda kvôli škrabancu.

IWC - Seiko 1:5

Náramok

S náramkami je to rovnaké ako s puzdrami - IWC má matný, Seiko kombináciu brúsenia a leštenia. Čo z toho je výrobne náročnejšie a pôsobí hodnotnejšie je jasné. Pre poriadok treba spomenúť technicky parádny systém vyberania článkov náramku IWC (bližšie popisujem v recenzii IWC GST), ten však na výsledku tohto kola nič nemení. Ďalší bod pre Seiko.

IWC - Seiko 1:6

Spona

Nerád to hovorím, ale spona je už druhá disciplína, v ktorej Seiko vyhráva kontumačne. Áno, IWC sponu má - a to je tak všetko, čo sa o nej dá povedať. Vlastne ešte jedna vec - je nebezpečná! Je iba jednojazýčková, takže sa občas stáva, že sa o niečo zachytí a rozopne. A ten istý pohyb, ktorý tú nešťastnú sponu rozopne, ju aj rovno stiahne z ruky. Ako to môže dopadnúť sa nemusím rozpisovať (a áno, stalo sa mi to - zachytil som ich v poslednej chvíli predtým, ako by mi spadli do tristometrovej rokliny pod vyhliadkou)...

Spona u Seika je nielenže dvojjazýčková, ale má aj poistku a navyše extenziu.

A keď už mám požičaný ten makroobjektív, detail razby TITANIUM ALLOY na spone:

IWC - Seiko 1:7

Konečný stav 1:7 pre Seiko hovorí o tom, že  z ôsmich rôznych častí hodiniek je viac práce a kumštu vidno práve u podstatne lacnejšieho Seika.

Mimochodom je zaujímavé, že ako jazdené hodinky sa dnes oba modely predávajú za približne rovnaké ceny, takže hodinkový trh hodnotu uloženú v týchto dvoch konkrétnych hodinkách vidí rovnako - IWC ju má vysoko nadhodnotenú a jazdené sa predávajú o polovicu lacnejšie, Seiko je podhodnotené a cena im stúpa.

Tým, ktorí to pretrpeli až sem, ďakujem za pozornosť. Môžete pokračovať v práci.

Poznámka pod čiarou: cenou nového Seika si veľmi istý nie som, myslím, že bude o pár stoviek nižšia.