Prevýšenie: ↑150 m ↓50 m
Vzdialenosť: 4 km, 1-1,5 hod.
Náročnosť: ľahká
Začiatok trasy: 63.865710, -22.316396
Link na mapu s tracklogom
Erupcia má veľký turistický potenciál. Magma vyviera priamo zo zemského plášťa z hĺbky približne 15-17 km, má 1200 °C a ustálený prietok asi 5 m3/s, ktorý občas stúpne na 7 m3/s. Pokiaľ sa neotvorí trhlina aj niekde inde - pričom to zatiaľ vyzerá, že sa neotvorí - bude výron lávy trvať dlhé roky. Podľa miestnych geológov ani nehrozí, že by niekedy v budúcnosti ohrozila obývané oblasti. Rádovo po desiatkach rokov začne láva stekať do mora na juhu.
Každý, každučký z dvoch miliónov turistov, čo na Island zavíta (predkoronové počty), to bude chcieť vidieť. Erupcia je zároveň veľmi pokojná a relatívne bezpečná, nehrozia žiadne náhle výbuchy.
DOPLNENÉ 2022: Erupcia medzičasom úplne skončila a všetky aktuálne informácie v tomto článku sú neplatné. Navštíviť a vidieť sa dá už len nové vyhasnuté lávové pole a krátery. Nástup je z parkovísk popísaných nižšie. Ale zážitok aj fotky zostali pekné, tak ich tu nechávam.
Erupcia v tejto oblasti na polostrove Reykjanes je veľmi ojedinelá, veď posledná tu skončila pred vyše osemsto rokmi a trvala - pozor - desiatky rokov. V histórii polostrova sú známe dokonca tristo rokov trvajúce erupcie! Tá aktuálna sa o slovo hlásila dostatočne dopredu, viac ako mesiac tu vznikalo denne vyše tisícky mikrootrasov a zemetrasení. Epicentrá boli v oblasti medzi Keilirom a pohorím Fagradalsfjall. Zemetrasenia s magnitúdom cez 4 boli na programe každých pár hodín, tie naozaj silné (cez 5) aspoň raz denne. Najsilnejšie malo magnitúdo 5,7. Ľudia v blízkom Grindavíku z toho boli už naozaj nešťastní...
Trhlina sa otvorila v údoliach Geldingadalir, čo je spoločný názov pre niekoľko menších pospájaných plytkých údolí v pohorí Fagradalsfjall. Pri ceste z letiska do Reykjavíku po Rekjanesbraut (cesta č. 41) je dym z erupcie vidno pri výraznej pyramíde Keiliru (379 m).
Prvé odhady hovorili o dĺžke trhliny 500-1000 metrov. Neskôr sa ukázalo, že mala okolo 200 metrov, pričom aktívna bola skôr jej severná časť, na okraji malého pahorku v údoliach Geldingadalur.
 |
| Takto vyzerali údolia Geldingadalur pred erupciou, ako ich odfotil geológ Arnþór Óli Arason. Aktívna časť novovytvorenej trhliny sa nachádza v ľavej časti toho malého čierneho pahorku zhruba v strednej časti fotky. Plus časozberné video z erupcie z rovnakého miesta. |
Po prvých výronoch lávy sa južná časť trhliny zaliala a na severnej časti sa vytvoril komín s bublajúcou lávou, ktorá cez trysku v stene prúdila do okolia. Potom sa vytvoril aj druhý komín, ktorý sa s prvým preteká o dominanciu.
Zaliata južná časť trhliny však z času na čas vyvrhne trochu vlastnej lávy, ktorá si cez škrupinu starej stuhnutej lávy len ťažko hľadá cestu na povrch. Občas celú škrupinu iba nadvihne, občas na jej povrchu vytvorí lávové jazierka, a občas starú lávu podtečie o objaví sa na jej okraji.
Najbežnejší prístup je z novo vybudovaných parkovísk na ceste č. 427 (Suðurstrandarvegur), prípadne priamo z cesty (začiatok trasy je tu). Najlepšie je prísť od Grindavíku, lebo kvôli návalom ľudí je cesta v tejto časti často zjednosmernená, a v smere na Grindavík autá musia zastaviť na záchytných parkoviskách.
 |
| Infografika z webu https://www.ruv.is. |
Často je lepšie nechať auto v Grindavíku a ku turistickej trase prísť bicyklom. Pri návaloch turistov to je rýchlejšie, ako trčať v zápche a potom ísť dlho peši po asfalte k východziemu bodu. (Viem to určite - za Grindavíkom som púšťal cez cestu rodinku na bicykloch vrátane dvoch detí, a v zápche pred parkoviskom ma predbehli dlho predtým, ako som vôbec zaparkoval.) Bicykel sa potom dá nechať zamknutý pri ceste, alebo preniesť cez prvý úsek chodníka po lávovom poli, a odviezť sa po poľnej ceste až pod stúpanie do sedla.
Prihodiť si do auta kolobežku či bicykel je celkovo dosť dobrý nápad. Človek často s autom zaparkuje až celé kilometre od nástupu na trasu, a peší presun po asfalte je poriadne nudný.
Toto celé sa však bude v blízkej budúcnosti meniť. Mesto Grindavík, pod ktoré oblasť erupcie spadá, plánuje na ceste č. 427 vybudovať parkoviská a potrebnú infraštruktúru pre zhruba 10 000 návštevníkov denne. Zatiaľ však oblasť kolabuje už pri 5000 návštevníkoch denne, a občas autá parkujú až pri parkovisku neďaleko Modrej Lagúny, čo je pekných 13 km od začiatku turistického chodníka.
Pešia trasa je nenáročná a zvládnu ju aj netrénovaní ľudia. Južná trasa, ktorou sa chodí pri južných, východných alebo západných vetroch, má prevýšenie asi 150 metrov, pričom je trhlina len asi 4 kilometre ďaleko. Celý výlet zaberie minimálne dve hodiny (turisticky zdatní rýchlici s autom zaparkovaným tesne pri chodníku), ale dá sa tu stráviť aj celý deň. Jediným problémovým úsekom je krátke stúpanie do sedla. Je šmykľavé a v najstrmejšej časti je zaistené natiahnutým lanom.
Západná trasa, ktorou sa chodí pri severnom vetre, vedie cez sedlo nad kuloárom Selskál, vystúpi asi o päťdesiat metrov vyššie ako používanejšia južná trasa. Je menej strmá a zaistenie lanom je len pár metrov. Vďaka širokému žľabu sa pri zápchach v stúpaní aj na lane masa ľudí lepšie obchádza.
 |
| Križovatka trás. Vľavo stúpanie relatívne plochým žľabom (západná trasa), vpravo výstup do sedla po strmom hrebienku (južná trasa). |
Chodník je priamo od asfaltky vykolíkovaný a pomerne blatistý, často pomôžu návleky. Prvých 600 metrov sa motá po plochom lávovom poli, ďalší kilometer vedie po dobre schodnej poľnej ceste pod úbočím Borgarfjallu (asi v polovici sa doľava odpája západná trasa ku Selskál). Tu je aj na stĺpiku nainštalované počítadlo návštevníkov. Z cesty sa odbočí doprava, a začne sa stúpať do sedla.
V hornej časti stúpania je natiahnuté poistné lano. Chodí sa tak, že je vždy v ľavej ruke - pri stúpaní aj pri klesaní. Je to úzke hrdlo celej trasy, často sa tu čaká alebo to ide veľmi pomaly. Najmä starší ľudia sa v prudkom kopci potrebujú vydýchať, no ustúpiť bokom niet kde.
Zo sedla je to potom už len asi kilometer po plochom podmočenom údolí až k južnému cípu nového lávového poľa. Komín s kráterom má človek priamo pred očami.
K láve sa dá dostať z každej strany, treba však dávať pozor na výrony plynov. Trhlina je uprostred údolia obklopená kopcami a sedlami, plyny sa tam pri bezvetrí aj slabom vetre držia. Takže ak poriadne nefúka, dolu k láve nezostupujte!
Záchranári denne poskytujú pomoc ľuďom zasiahnutým plynmi (CO, CO2, SO2...). Nie je to žiadne plané varovanie, ale okrem zásahu žeravou lávou asi jediné skutočné nebezpečenstvo tejto relatívne pokojnej erupcie. Veľa sopečných plynov je ťažších ako vzduch a hromadia sa v priehlbinách, preto je lepšie zdržiavať sa vyššie vo svahu. Ak niekde v okolí erupcie niekto spí, treba ho skúsiť zobudiť a prípadne volať záchranárov, ktorých je na mieste kopec. Pravdepodobne je v bezvedomí po zásahu niektorým z plynov.
Pri použití plynových masiek sa treba uistiť, že chránia proti sopečným plynom. Tie bežné nechránia proti oxidu uhoľnatému (CO), ktorého výrony sú tu časté.
Pri rozbore vody a snehu v okolí erupcie sa zistili aj stopy fluorovodíku, takže pozor by si mali dávať majitelia psov. Nerobí im to úplne najlepšie.
Ak sa človek dostane k čelu lávy, treba dávať pozor. Často to síce vyzerá, že je tuhé a okrem tepla nič nehrozí, no v skutočnosti sa môže pod tlakom pritekajúcej lávy pretrhnúť a vystreknúť na niekoľko metrov. Na youtube kolujú mraky videí, ako sa tomu nejaký nešťastník ledva stihol uhnúť.
Občas sa nájde aj magor, ktorý cíti potrebu ísť priamo až ku komínu tryskajúcej lávy. Nuž - áno, môže to byť zážitok na celý život, ale rovnako aj posledný. Aj človeka na fotke nižšie minul žeravý kus letiacej lávy len asi o meter-dva. Dolu bol potom naozaj veľmi rýchlo...
Okolo erupcie sú osadené meteostanice a merače plynov. V prípade bezvetria alebo výronu nebezpečných plynov sa oblasť uzatvára, trvá to väčšinou pár hodín. Mimochodom, v kotline nebol mobilný signál, ale po piatich dňoch na jednom z kopcov nainštalovali mobilnú BTS (translačnú stanicu) pre siete Síminn a Hringdu. Nova a Vodafone budú čoskoro.
Okolo erupcie je rušno. Okrem masy ľudí, džavotu detí a cvrlikania dronov sa hustá premávka odohráva na oblohe. Lieta tu veľmi blízko úplne všetko, čo lietať dokáže. Historický Spitfire, vrtuľníky každého druhu vrátane toho z MASHu, turbovrtuľové aj prúdové linkové lietadlá, Cessny ani nerátam. Dokonca si tu občas dajú vyhliadkový let aj stíhačky NATO - síce lietajú dosť ďaleko, ale hluk narobia poriadny... Aj tak ma prekvapilo, že tie veľké lietadlá vôbec dostanú povolenie.
 |
| To lietadlo nad kráterom je linkový boeing Icelandairu. |
Davom sa, bohužiaľ, asi vyhnúť nedá. Novo štvrtý deň erupcie som mal neuveriteľné šťastie - oblasť bola uzavretá kvôli bezvetriu a výronom plynov, ale podarilo sa mi zaparkovať rovno pri začiatku turistického chodníka a zmiznúť do poľa ešte predtým, ako prišli policajti. A tak, keď sa asi o dve a pol hodiny zodvihol vietor a erupciu otvorili, vyrazil som na cestu ako prvý. Skupinky dôchodcov zapchali zaistený výstup do sedla, a tak - keď odletel vrtuľník, ktorý tam pristál s turistami - som bol pri trhline asi pol hodiny sám, úplne sám. Užíval som si hlboké ticho prerušované len praskaním tuhnúcej lávovej škrupiny a dunením erupcií.
Prikladám video, ktorému inak dosť neholdujem (čo je, nakoniec, na tom videu aj vidno). Ospravedlňujem sa za farby, tak to vyliezlo z MovieMakeru a nijako sa mi nechce to riešiť... Ale obrázok o ruchu si z toho človek urobí.
Veselá vsuvka: Na jednom z rodinných výletov k erupcii zaujali naše čapice s islandskou vlajkou nejakého fotografa do tej miery, že sme sa s mladým objavili v miestnych novinách:
Toľko všeobecné informácie. Ísť tam cez deň je fajn, to je asi povinná jazda, ale komu ide o zážitky, musí tam prísť aj v noci. Musí. Je to úplne iná úroveň zážitku. Optimálny čas sa zdá byť okolo desiatej, kedy už odchádza dostatočný počet áut, aby sa dalo zaparkovať v blízkosti nástupu na trasu. A zároveň prichádza málo nových áut. No treba si to pozrieť na stránke s návštevnosťou, v sezóne to možno bude inak.
Doplnené: Už to je inak. Infraštruktúra kolabuje, záchranári sú unavení - a tak sa oblasť erupcie na noc dočasne uzatvára. Aktuálne podmienky si treba zistiť v niektorom z turistických infocentier.
Keď som bol cez deň pri erupcii úplne sám, myslel, že to je top zážitková úroveň. No v noci sa stupňuje s každým novým miestom. Človek si sadne, dá debatu na tému „tak až toto miesto je úplne naj, o dosť lepšie ako to predchádzajúce“, až príde priamo pred trhlinu k prúdiacej láve. Len pár desiatok metrov pred očami! Pritom sa dá nájsť miesto relatívne bezpečné, aby sa prúd stáčal vhodným smerom, aj keby sa komín úplne pretrhol. Celé to je totiž v prepadline s prudkými svahmi v bezprostrednej blízkosti a ľudia sedia ako v amfiteátri.
Človek sedí, pozerá na klokotanie žeravej lávy rovno pred nosom... Celé hodiny. Vnútorné steny krátera vyzerajú ako pažerák obrieho púštneho červa z Duny, sú živé a menia sa. Ťažko sa predstavuje, že tá láva prúdi zo 17-kilometrovej hĺbky.
Všade je -10 °C, ale pri lávovom poli behajú ľudia v trenírkach. Neodfotiteľná, neprenosná skúsenosť a atmosféra. A ten neuveriteľný odtieň žltooranžovej farby! Mimochodom, je nevytlačiteľný - je mimo CMYK a myslím že aj RGB gamutu. Mobil si samozrejme generuje svoje vlastné odveci farby, dynamický rozsah tej tečúcej lávy ale nedokáže zachytiť ani približne.
Ako čerešničku na torte sa nám na záver podarilo vidieť zrútenie okraja kráteru dovnútra. Na tých pár desiatok metrov! Vyvolalo to veľkú vlnu žeravej lávy, ktorá sa preliala cez trysku a zobrala so sebou aj časť stien. A dolu na úpätí krátera sa vytvoril menší kopec viskóznej lávy. Parádne divadlo na celý život.
Pravda, dlho to takto nevydrží a o pár týždňov sa celé údolie zaplní. Miestny meteorologický úrad vyrátal, že by to malo nastať okolo polovice apríla, a láva by sa mala začať prelievať do priľahlých údolí. Človek tak bude mať oveľa väčší odstup od otvorenej trhliny s hrncom bublajúcej lávy. Už teraz, po dvoch týždňoch, je zábavné sledovať, ako sa údolie plní lávou. Väčšinu fotiek z tohoto blogu som na začiatku erupcie urobil z miest, kde je teraz dvadsaťmetrová vrstva lávy...
Ale kým sa horské údolia naplnia a láva začne stekať dolu z pohoria, má to potrvať celé roky... Na návštevu času dosť.
Prikladám ešte tradične nepodarené video.
Veselá bodka na záver. Takéto atrakcie lákajú všelijakých ľudí, a chvíľu som kráčal s veselou partiou, kde bola jedna dievčina oblečená do kostýmu sliepky. Oproti išli dvaja hojne pripití Íri, a jeden jej hovorí „No jo, ty si jasná... slepica!“. Na čo mu ona s hranou vážnosťou odpovedala „To áno, ale cítim sa ako JEDNOROŽEC!“ No zábava preveliká.
Doplnené po mesiaci: Celá oblasť sa rýchlo mení. Trhlín zhusta popribúdalo, aktuálne ich je osem. Najmä v tme to pôsobí pekelne, začínam sa toho báť...
Z hornej trhliny začala láva prúdiť na sever do údolia Meradalir (foto nižšie).
Po čase sa tento smer zablokoval a láva smeruje prevažne k prvej trhline do údolí Geldingadalir. Vyznačený južný chodník teraz smeruje bezpečnejšou trasou poza priľahlé pahorky. Je tak chránený pred sopečnými plynmi i lávou.
K láve sa dá dostať doslova na dosah (teda, kto by siahal na lávu, všakáno). Erupcia je a aj naďalej má zostať veľmi pokojná. Je to najmenšia erupcia v známej histórii Islandu, no bezkonkurenčne najpopulárnejšia. Doteraz ju podľa odhadov navštívilo asi 120 000 ľudí. Smrteľné zranenia žiadne, aj keď sa po otvorení niektorých trhlín dalo dovnútra pozerať priamo z jej okraja.
Okolo človeka tečú nie lávové potôčiky, ale doslova rieky - občas majú cez 30 metrov. Skvelý zážitok, len si treba nájsť bezpečné miesto.
Prikladám obligátne video. Bohužiaľ rachot kotlov ani šum a pukanie tečúcej lávy nie je dobre počuť kvôli klapotu silného vetra na mobil, za čo sa ospravedlňujem.
Ani súčasný stav nebude mať dlhé trvanie. Každý deň sa očakáva, že sa údolia Geldingadalir zaplnia lávou a preleje sa do vedľajšieho údolia, čím sa od prístupu odrežú priľahlé pahorky, z ktorých sa dalo prísť do bezprostrednej blízkosti ku láve. K trhlinám sa už nebude dať dostať tak blízko, no ostane aspoň kontakt s tečúcou lávou.
 |
| Údolia Geldingadalir v čase, keď boli trhliny iba tri. Pomaly sa zapĺňa, vylievať sa začne cez sedlo priamo za spodnou trhlinou. Oblý kopec úplne vzadu je Strútur, menší pahorok napravo od najnižšieho kráteru je obľúbené vyhliadkové miesto. |
Doplnené 8. 6. 2021: Po jedenástich týždňoch sa celé údolie zaplnilo a prelialo sa cez všetky okolité sedlá okrem južného, ktoré smeruje do Nátthagakriki. Namiesto údolia je tu nový kopec s úplne novou horou, ktorá sa vytvorila z tretej trhliny - na fotke vyššie je to ten najmenší cicík medzi dvoma väčšími krátermi. Takto celé „údolie“ vyzerá v súčasnosti:
Z malého cicíku je veľká hora, vyššia ako čokoľvek naokolo okrem Strúturu. Ako jediná trhlina zostala aktívna (ok, v skutočnosti ide o trhlinu č. 7, ktorá sa otvorila asi 5 metrov pod cicíkom, ale pre zjednodušenie ostaňme pri cicíku a trhline č. 3), ostatné chrliť lávu prestali. Z prvej, najnižšej trhliny, zostal len úzky čierny pás zarovnaný s okolitým lávovým poľom. Krajina dostala výraznejšie pekelný charakter.
Zmenili sa aj prejavy erupcie - už to nie je lenivý súvislý prúd lávy, ale veľký výron raz za zhruba desať minút, ktorý prekryje celý vrchol nového kopca, a doďaleka sprevádzaný mohutným hlukom a dunením. Priemerný prietok sa zdvojnásobil na 12,5 m3/s.
Priľahlé pahorky láva odrezala, takže už nie sú prístupné peším návštevníkom, a tak je už trhlina príliš ďaleko na bezprostredný kontakt. No k vytekajúcej láve sa dá v okolitých údoliach priblížiť na dotyk. Na lávou odrezané pahorky z času na čas zaletí záchranársky vrtuľník kvôli prístrojom na meranie sopečných plynov.
Zmenila sa aj infraštruktúra. Okrem toho, že parkovisko je spoplatnené 1000 ISK na auto (tu je priamy link na web parka.is), je aj najpoužívanejší južný chodník A vysekaný do pohodlnej cesty, po ktorej sa bez problémov dá ísť aj bicyklom až ku vyhliadkam. Tie najprudšie - pôvodne zaistené - úseky celkom obchádza.
Väčšina návštevníkov ide práve tade, ku výhľadu priamo na kráter. No je už príliš ďaleko. Oveľa lepší nápad je ísť západným chodníkom B (ktorý ostal v pôvodnej podobe so zaistením), užiť si blízkosť a pár minút počkať na výron lávy. Až potom sa vybrať okolo južného okraja lávy ku davom. Treba pritom, samozrejme, dávať pozor na vietor, no za odmenu človek dostane pokoj, samotu a občas aj úplne náhodné neopakovateľné zážitky.
Napríklad, keď sa medzi trhlinou a pôvodným vyhliadkovým pahorkom preženie asi 50 metrov široká prehánka. A za kráterom zabočí doľava. Bez blinkra. To som tiež videl prvýkrát v živote. Myslím to, že zabočila, nie že neblikala... Potom to lávové pole s ľahko identifikovateľnou stopou po daždi vyzeralo nejako takto:
Jednoducho, zasa som videl niečo úplne nové, pritom už skoro tri mesiace chodím na rovnaké miesto.
Len pre zaujímavosť: majitelia pozemkov, na ktorých erupcia leží, dostali niekoľko ponúk na predaj celého pohoria vo výške 8-10 miliónov dolárov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára